Dni,roky,Valentín...

Sväté dni, deň sv. Valentína. V čase zúrenia chladne vojny a ostrej propagandy, nešetrilo sa nábojmi. Hoci aká sprostosť sa našla na stránkach dennej tlače. Občas aj v serióznejšich denníkoch sa len tak strieľalo. Pravý rachot. Niekde okolo roku 1985, zjavil sa aj článok, že len angličtina je svätou, „božskou“ rečou, lebo len v tomto jazyku, určité napísané slová majú význam aj vtedy, ak sa ich číta odzadu, čiže ako z prava na ľavo, tak aj z ľava na pravo. Iné reči sú vraj primitívne, barbarské, „nebožské“, nesväté... a pravda, tu sa nezabudlo spomenúť slovanské jazyky. Ku príkladu sa dávali slová, ako Tumut, Glenelg, was, eye atď. ale vždy sa nejak zabudlo spomenúť aj slovo God = dog (Boh = pes). Krásna to svätosť reči. V slovenčine to máme krajšie. Napr. ťahať, jeseň, kabát, viď, oko, jar, syr ... / prečítajte si ich opačne. Kým si kresťanstvo neprerazilo cestu, o pomenovaní jednotlivých dní týždňa, nikto ani nerozmýšľal. Týždne nejestvovali, nuž neboli potrebné ani pomenovania dní. Vždy bol akože pracovný deň, ale že tu bolo aj mnohobožstvo, robili sa rozličné festivali, prinášali sa bohom obete a pravda, sviatkov, dní pracovného voľna, bolo neúrekom. Slobodní občania sa nudili a neustále rozmýšľali o nejakom sviatku a otroci, no tí pristali na každý. Prišlo kresťanstvo a nastali nové móresi. Prevzalo sa z judaizmu hodne a prišiel k nám aj týždeň. Odrazu sa zjavila potreba „okrstiť“ aj dni. V Biblii píše, že Boh stvoril svet za šesť dní a v siedmy si odpočinul. Tento siedmy deň si Židia nazvali sabat, čiže deň oddychu a preto ešte aj dnes na jednotlivých nástenných kalendároch najdete, že týždeň sa začína nedeľou a končí sobotou. U kresťanov sa týždeň začína pondelkom a končí sa nedeľou. Nedeľa je dňom pracovného voľna a na podiv, u Slovanov tieto pomenovania dní, sú asi „najsvätejšie“. K vôli jasnosti názvov, aj my začneme týždeň nedeľou. Nedeľa v jazykoch Slovanov znamená deň, v ktorý sa „nedelá“, nerobí. Pondelok je deň po „nedelacom“ dni. Utorok neznamená nič iné, ako druhý deň. Staroslovanský vtor = iný, druhý. Streda = stredný deň. Štvrtok = štvrtý deň. Piatok = piaty deň. Sobota nám je importom z hebrejčiny a znamená voľný, slobodný deň. Vo „svätej, Božskej“ reči, pomenovania dní majú vyložene pohanské východiská. Podívajme sa: Pondelok = Monday je deň „zasvätený“ nebeskému telesu mesiacu. Moon = mesiac. Utorok = Tuesday za svoj názov vďačí ich pohanskému bohovi Tyrovi, bohovi vojny. Streda = Wednesday je dňom boha Odina. Štvrtok = Thursday je dňom boha Thora. Piatok = Friday je dňom bohyne Freya. Sobota = Saturday je dňom boha Saturnusa a Nedeľa = Sunday je dňom boha slnka. Roky. Kresťanský systém počítania rokov sa prešíril na celý svet. Stal sa univerzálnym, i keď v rozličných kultúrach ešte vždy sa môžeme stretnúť aj s paralelným, lokálnym počítaním, ale úradne sa používa kresťanský systém. V kresťanskej kultúre sa bežne chápe, že roky si počítame od narodenia Ježiša Krista a preto sa v rozličných rečiach stretneme so skratkamy, ako R.P. (roku Pána), A.D. (Anno Domini) a pod. Takéto označovanie je však chybné. Roky nepočítame od narodenia Ježiša. Systém sa vyvinul trochu inak. Všeobecne sa považuje, že Ježiš sa narodil 25. decembra, avšak ako rad vedcov, tak aj teológov, historikov... toto dátum považuje za nesprávne. Keď sa Ježiš narodil, pastieri so stádamy boli ešte na lúkach (Luk. 2:8) a tradične týto palestínski pastieri nikdy sa tam nezdržiavali počas zimných mesiacov. Schádzali do dolín a keďže boli ešte vždy v horách, to znamená, že Ježiš sa narodil asi v septembri, alebo v októbri. Najneskoršie. Jeho rodičia, Jozef a Mária išli do Bethlehemu, lebo cisár Augustus vydal rozkaz „popísať celý svet“ (Luk. 2:1-5). Nemame židany zápis o tom, žeby sa čo i raz súpis obyvateľstva konal v zimných mesiacoch. Súpis obyvateľstva (a platenie daní) sa vždy konali len v jeseň, v čase keď sa z polí strhla úroda. Kresťania začínajú svätiť Vianoce, ako deň narodenia Ježiša Krista, len niekde v IV. storočí, v čase „kompromisu“ kresťanstva s pohanstvom, v čase vlády cisára Konštantína a že sa ujal práve 25. december, na to vplývala skutočnosť, že v tento deň v rímskom pohanskom kalendári už jestvoval sviatok. „Svätil“ sa zimný slnovrat, či vlastne narodenie Sola, boha slnka. O tomto sa zmieňuje aj katolícka encyklopádia: „Rozšírený sviatok Natalis Invicti (narodenie nepodmanitelného slnka), ktorý sa svätil 25. decembra, silne ovplyvnil voľbu decembrového dňa...“. Keď sa VI. st. rímski kresťanskí misionári rozbehli po oblastiach severnej Európy, tu sa stretli s novým sviatkom. Oslavy dňa letného slnovratu. Zjavila sa potreba „okrstiť“ aj tento populárny sviatok, lebo konvertovaní kresťania týchto oblastí vôbec nemali v úmysle vzdať sa svojho tradičného sviatku. Keďže sa už určilo, že Vianoce budú 25. decembra a v Biblii píše, že Ján Krstiteľ sa narodil šesť mesiacov skorej Ježiša (Luk. 1:26, 36), tento deň nazvali dňom Jána Krstiteľa a tie pohanské ohne, ponad ktoré doteraz preskakovali, nazvali sa Svätojanskými ohňami. Ani posunutie narodenín Ježiša na deň Natalis Invicti, ešte vždy neznamená aj začiatok nového roka. Podľa rímskej tradície, dňa 1. januára, ale v roku mínus, čiže p.n.l. 754 sa založilo mesto Rím. (Ani toto nezodpovedá faktom.) Po dobytí Tróje Grékmi, trójsky princ Aeneas, syn Anchisesa a Venuše, už odchovaný v Tesálsku, vydal sa na cestu hľadania novej domoviny pre svoj národ. Išli do krajiny bohmi im zasľúbenej krajiny a po čase sa dostali aj ku rieke Tiber. Vplávali. Tu sa Aeneas spriatelil s kráľom Latie a aj sa oženil s jeho dcérou Lavíniou a týmto dal aj základ budúceho mesta Rím, rímskeho národa a ako jeho gény, tak aj gény jeho spoločníkov boli najvznešenjšie v starom Ríme. Najslávnejšie rodiny Ríma si ho zaraďovali do svojho rodokmeňu. Aj sám Caesar. Podľa legendy, mesto Rím založil Romulus a to presne 20. apríla v roku 3961 (podľa juliánskeho kalendára), alebo v roku 3251, od stvorenia sveta (podľa Židov), alebo v roku 753. pred Kristom, alebo v roku 431. po trójskej vojne a vo štvrtom roku po šiestej olympiáde. Do tohoto (precízneho) labyrintu rokov, zamiešal sa aj rímsky dvojtvárny boh Janus, ktorého vláda nebesiamy sa začínala po zimnom slnovrate a konečne sa ustálilo, že Rím bol založený 1. januára 754. roku p.n.l. Od tohoto kompromisného dátumu, Rimania si počítali svoje roky a zapisovali si to, ako AUC = ad urbe condita = od založenia mesta, ale to môže znamenať aj „Anno Urbis Canditae“ = roku založenia mesta. Aj dnes sa ešte stretneme s touto skratkou. Najmä v historických zápisoch, lebo nie len pokresťančený ľud, ale aj sama kresťanská cirkev, ako organizácia, roky počítala, zapisovala si, podľa tohoto rímskeho letopočtu. Základ súčasného kresťanského systému počítania rokov dal nám jeden mních (skýtskeho pôvodu), Dionysius Exiguus. Osadil sa v súčasnom Taliansku a žil niekde okolo roku 500, až 525. Jeho „výmysel“ počítania rokov je len sporadickým produktom. Snažil sa najsť dátum Veľkej noci, lebo v prvých rokoch, tých dátumov (aj ukrižovania Ježiša) bolo neúrekom. Všade si to pripomínali v iný deň, v iné ročné obdobie.... Ježiš bol ukrižovaný v čase židovskej pašiovej slávnosti (viď Bibliu, Exodus), ktorá sa určuje podľa ich mesačného kalendára a v tretí deň vstal z mŕtvych. Západné krídlo kresťanov (aj my), Veľkú noc si pripomína v prvú nedeľu po splne mesiaca, čo nasleduje priamo po jarnej rovnodennosti. Východné krídlo to má trochu inak. Ešte vždy sleduje „starý“, juliánsky kalendár. Skorej Dionysiusa Exiguusa, kresťanský svet si dátum Veľkej noci určoval na rozličné spôsoby. Jedni si to vypočitovali na podklade tzv. zlatých čísel, iní nasledovali tabuľku „95 rokov“, ktorú vymyslel Theophilus, biskup z Alexandrie a jeho „nástupca“ sv. Cyril, kým hlavne „západné“ cirkvi sledovali tzv. systém cyklu 532 rokov, ktorý pre pápeža Hilariusa (461 – 468) zostavil Victorius z Aquitanie... V roku 525. na žiadosť pápeža Jána I., Dionysius Exiguus vyhotovil zjednošené alexandrijského počítania. Z pôvodného vyhodil alexandrijskú dobu imperátora Diocletiana (od R.P. 284), lebo si neželal „opakovanie mena veľkého prenasledovateľa kresťanov“ a radšej tie roky počítal od doby „z mŕtvychvstania Spasiteľa“. Ako rok narodenia sa Ježiša, Dionysius berie rok 753 AUC, i keď rozličné evanjeliá hovoria, že Ježiš sa narodil v čase Herodota Veľkého, čiže najneskoršie to mohlo byť v roku 750 AUC. Počas storoči, toto Dionysovo datovanie narodenia Ježiša, mnohí mnísi našli ako „chybné“, odsudzovali ho, ale ako to už býva, i keď je chyba zrejmá, po čase ju všetci opakujú a... no a opakujeme ju aj my. Podľa všetkého „najpreciznejšieho“ výpočtu, vypadá, že Ježiš sa narodil aspoň štyri roky skorej svojho narodenia. Takéto „nové“ počítanie rokov, hlavne určenie Veľkej noci sa postupne šírilo. Z dokumentov Vatikánu sa vidí, že to nešlo „hladko“.Staré počítanie rokov, AUC sa len ťažko vystriedalo s „novým“ AD a čiastočne ku tomu dochádza len počas pápežovania Jána XIII. (965 – 972). V Európe sa stabilizuje len v XI. st. kým v Španielsku až v XIV. a v Grécku len v XV. storočí. Bol tu Július Caesar a zanechal nám „juliánsky“ kalendár, ale prešli roky a že „slnečný rok“ je komplikovanejši, dni, ročné obdobia sa nám posúvali. Ak by sa neurobil „poriadok“, tak by sme po čase dostali december v lete a január v zime. Tak, ako je to na južnej pologuli. Na „otázny“ trón Petra, zasadol si Gregor XIII. (pápežoval v rokoch 1582 – 1585) a dal sa do zriaďovania kalendára. Podľa neho, aj dnes tu máme „gregoriánsky kalendár“. Robili sa nové výpočty... a odrazu sa z roku „stratili až dva týždne“. Bolo to vtedy nepokojov, protestov... no všetko, čo poznáme aj dnes, ale nepomohlo. Gregoriánsky kalendár nám zostal a aj dnes, rad „vedcov“, teológov, historikov má s tým oštary. Nie a nie vypočítať si nejaké dátum, i keď formula je celkom jednoduchá. Zo „starého“ dátumu si odpočítaj 13 dní a máš to. Hromnice (vysvetlili sme to skorej), poriadali sa na „slávu“ boha Faunusa. Tieto slávnosti bývali stredom (15.) februára, ale v „kalendári“ to máme 2. februára. Odpočítali sa dva týždne. Deň sv. Valentína (protestanti nemajú „svätých“, okrem apoštolov) sa nám dostal na 14. februára. Prečo? Mal by tam byť niekde 27. 28. februára, ale „posunul“ sa o dva týždne. Vyvetlíme si aj toto. Svätý Valentín. Pri tomto mene, sviatku, musíme si spomenúť, že protestanti nemajú žiadnych „svätých“, okrem apoštolov Ježiša Krista. Pozrite sa do starých Kalendárov. Tam, na deň 14. februára, v evanjelickom kalendári najdete, že máme deň Velemíra (slovanské meno), kým v katolíckom je deň Valentína. Historický, zodpovedá. Aspoň čiastočne. Prečo čiastočne? Jednoducho len preto, že po posunutí kalendára, v „predvečer“ festivalu na počesť bohyne Juno, Valentína popravili. Sviatok bohyne Juno sa poriadal 1. marca. Odpočítajte si „pohyblivé predvečer“ a dostanete 14. februára. Bohyňa Juno (viď grécko-rímsky Panteón, vstup Hera /Juno) mala aj svoj festival, ktorý sa poriadal pravidelne. Zasvätený jej bol 1. marec. Počas tohoto festivalu, slávností, do popredia sa kládla láska, pohlavný styk a pravda, nechýbali tu ani dlho utajovené vyznania lásky. Robili sa „pytačky“ a Rimania sa množili. Včasné dejiny kresťanov poznajú, spomínajú dvoch martýrov s menom Valentín, ale pravdepodobne tu ide o jednu a tú istú osobu. Jeden Valentín bol rímskym kresťanským kňazom a ránhojičom. Počas panovania imperátora Claudiusa II. Gothicusa, ktorý prenasledoval kresťanov, ulapili aj kňaza Valentína a popravili v predvečer festivalu na počesť bohyne Juno. Pochovaný bol na „Via Flaminia“. Pápež sv. Julius I. údajne nad jeho hrobom postavil nejakú baziliku. Druhý Valentín bol biskupom v meste Terni (Taliansko) a aj on bol popravený v Ríme a jeho pozostatky boli prenesené do Terni. Encyclopedia Britanica sa domnieva, že sú toto len dve rozličné verzie na istú udalosť, ktorá sa odohrala v III. storočí. Keď už kresťanstvo bolo legalizované, v roku 496. sa určuje aj deň martýra sv. Valentína, na posledný deň v mesiaci február. Nezadlho na to dochádza ku „revízii“ kalendára, nuž pamiatka, deň sv. Valentína sa „posúva“ a dostáva miesto 14. februára. Niekde v XIV. st. rodí sa zvyk posielania „karotiek sv. Valentína“, ale zase podľa Encyclopedia Britanica, toto nema nič spoločného so sv. Valentínom. Bola to doba začiatku renesancie a niekto, niekde vyhľadal, že sv. Valentín bol popravený v predvečer festivalu lásky, nuž dostávame aj „okrstený“ pohanský sviatok. Do roku asi 1800 gratulačné karotky boli ručne maľované, ale neskoršie sa už aj tlačili a obchod prosperoval. Sviatok však nebol nikdy nejak rozšírený. Ku tomu dochádza len neskoršie, v čase zrodu kapitalistickej výroby, obchodu, no a nejaký obchodník „prišiel“ na ideu, ako si zvýši obrat, čo ďalší obchodníci prijali oberučky a tu máme „zvyk“ sv. Valentína. Obchod prosperuje a zvyk sa šíri. Nevadí čo, aký, hlavné je, že máme „sviatok“.

................................píše JK