Podľa všeobecne známeho vinič sa člení na dva podrody, Muscadinia Planchon a Euvitis Planchon. V.Muscadinia Planchon sa nachádza v juhovýchodných častiach Spojených štátov Amerických na pobreží Atlantického oceánu v tropickom a subtropickom podnebí. Pestuje sa na Floride, Texase a v okolí. Má 2n-40 chromozómov. Známe sú tri druhy: Vitis rotundifolia Michaux, Vitis munsoniana Simpson a Vitis popenoei Fennell. Najvýznamnejší je Vitis rotundifolia. Základné vlastnosti sú: kôra má lenticely, odumretá neodpadáva a je ako korok . Na hánkach nemá dijafragmu takže je stred celou dĺžkou neprerušený (ako pri stromoch). Listy sa podobajú srdiečku ale môžu byť aj okrúhleho tvaru a ich povrch je hladký ale môže byť aj bavlnasto ochlpený. Na jednej stopke sa nachádza skupina 3 – 30 kvetov. Kvety sú ženské alebo mužské. Jestvujú mužské alebo ženské rastliny (ako pri Kiwi). Na jednom strapci sa nachádza menší počet okrúhlych, guľatých bobuliek priemeru 12-25 mm. Pokožka im je hrubšia, najčastejšie hnedo žltej farby a vo fáze plnej zrelosti nadobúda ružovo fialovú . Dužina je pevná, sladká niekedy trochu trpká a aróma je podobná muškátu. Bobule na strapci nedozrievajú súčasne . Zrelé bobule odpadávajú. Pre úspešný rast táto odroda potrebuje veľa svetla a vody preto že má plytko rastúci koreň. Táto odroda je odporná na filokséru a hubovité choroby ale v pôde neznáša vápnik. Rotundifolia sa začala masovejšie pestovať pred 200 rokmi. Pri výsadbe sa medzi ženské sadenice, sadia aj mužské. Z plodov sa vyrába víno ale sa konzumuje aj čerstvý plod a v podobe šťavy. S odrodami Euvitis ju nemožno štepiť , spojené miesto zrastie ale celá rastlina onedlho odumrie. Keďže sa nezhoduje v počte chromozómov ťažko sa križuje aj s odrodami podrodu Euvitis. S V. Vinifera ju možno skrížiť, ťažšie, ale iba ak je V. Retundifolia použitá ako otcovská sadenica. Hybridy F1 vinifera x rotundifolia sa v experimentoch používali ako podpníky ale sa ťažko oživujú a prestalo sa v tomto smere experimentovať. OLMO a iný v Amerike, BOQUET vo Francúzsku dopestovali úrodné vinifera x rotundifolia hybridy ale pre širšie použitie nedosiahli uspokojujúce výsledky. Kvalita hrozna ešte nie je dostatočne dobrá aby sa mohla porovnať so známou odrodou vinifera....
To som ti chcel povedať. Vôbec nie náhodou. A teraz sa pozri sem na túto morušu. Tam hore medzi vetvami. Vidíš tie strapce hrozna? To je z čokota (viniča) zaštepeného do moruši. Skončil svoj monológ môj Apko. Z hlavy strhol klobúk a k čelu si priložil dlaň, ako tienidlo. -Poďme tam z druhej strany aby nám slnko nesvietilo do očí. Zaslepuje. Niekoľko desaťročí uplynulo od tej, v živote môjho starého otca, veľmi dôležitej udalosti. Nechápal som vtedy, prečo sa mu tak leskli oči, prečo ten výraz šťastia neschádzal s jeho tvári ešte dlho. Sadol som si na klát pod morušou a nemo sa díval na apku, potom na morušu, zase na apku a na morušu a strapce hrozna, ničomu som nerozumel. Ako sa to často stáva, keď pochopíš, už je neskoro. Aj ja som pochopil až vtedy keď som "nazbieral" viac toho, čo sa uskladňuje vo famóznej sivej hmote, pod čapicou. Jeden z múdrych majstrov povedal, že iba to má logiku, keď sa seje vtedy keď príde čas na sejbu a žnie keď posiate dozrie, aj jedno aj druhé nemožno robiť v tom istom čase... Osivo potrebuje čas aby narástlo a dozrelo... Teraz už viem, že to čo sa odohralo na Sejkoch vo vinici, pod morušou bola sejba. Keď už nebolo moruše, ktorá rodí hrozno, ani apku, ktorý ju s nesmiernou záľubou pestuje a ošetruje, osivo začalo klíčiť, riasť a žatva bola na obzore. Podobný výraz na tvári jedného deda som videl ešte raz, v jednej Sriemskej osade, počas novinárskej výpravy, za témami a udalosťami. Bolo leto, novinárska uhorková sezóna. Šli sme do terénu, do osád kde žijú Slováci, nahrať príspevky do týždenných relácii rádia, aj niečo do zásoby, čo ani o mesiac nestratí aktuálnosť. Mal som tip a adresu na jedného dedka, ktorý má neobyčajnú záľubu, pestovanie exotických stromkov a zeleniny. Vyše dvoch hodín som strávil s tým dedkom v humne (záhrade) a pozorne počúval podrobné výklady o všetkom čo tam rástlo. A bolo toho hodne. Vtedy som poprvýkrát videl rastlinnú špongiu na koreni, tekvicu veľkosti kolesa na sedliackom voze, jahody, ktoré rastú z plechového suda aj vo výške dvoch metrov, v dierach dvoch sudov bolo takmer 100 koreňov ... a neveril som vlastným očiam, vinič ktorý vyrástol z pňa moruše, podobne ako kedysi na Sejkoch vo vinohrade môjho starého otca. Viem ako sa štepí vinič do moruše hrdo som vyhlásil a „sriemsky“ dedo pozrel na mňa prekvapene. Potom sme si vymenili skúsenosti. Vždy keď som sa na potulkách za témami dostal do Sriemu, snažil som sa navštíviť aj dedu Jána a pozrieť sa na ich záhradu. Až raz som v jich dome uvidel nové neznáme tváre. Po kratšom rozhovore som ich poprosil, či sa smiem pozrieť na jednu morušu. Pravdaže, povedali, nech sa páči. Už z dvora som ju videl. Potešil som sa, ale predčasne. Viniča ktorý mal pri pni moruše priemer viac ako 10 cm už tam nebolo. Domáci, ako by sa ospravedlňovali, hovorili, že to bolo dlhé viac ako 50 metrov a „smétalo“ (zavadzalo) keď traktorom orali humno. Tak to čudo odpílili, vraj sa im zdalo, že aj tak posledne málo rodilo. Nemohol som sa odmlčať, povedal som: „Možno ste odpílili Ginisov rekord“. Dlho som sa nemohol zmieriť so skutočnosťou , že dve rarity, podľa mňa veľmi hodnotné (prírodné pamätníky?) zničili noví majitelia toho pozemku na ktorom rástli. V oboch prípadoch, dediči pozemok predali tretím osobám a odsťahovali sa za veľkú mláku, za oceány . Doteraz som sa nedozvedel, či sa tam kde sa usadili (v bielom svete) niekto z nich aspoň pokúsil urobiť niečo podobné. Či osivo dopadlo na úrodnú pôdu? U mňa áno..., apku by to potešilo... .......pokračovanie nasleduje ................
.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára