Harpy – okrídlené obludy.
Tri dcéry asi Poseidona (Neptuna) a Terry, alebo dcéry Thaumeusa a Elektry. Udáva sa ich ako veľkých vtákov, dravcov, ale s hlavou ženy. Na rukách a nohách mali ohromné a veľmi ostré pazúry. Ich mená boli: Aello, ale často vystupovala aj pod menom Nicothoé, čo znamená rýchlonohá, Ocypete = rýchla v lete a Calaeno = tmavá, temná. Bohyňa Hera (Juno) raz ich vyslala aby vyrabovali stôl Phineusa, za čo boli prenasledované a vyhnané na ostrov zvaný Sthrophades. Boli strašne smradľavé a nečisté. Všade roznášali smrad, špinu a nemoce. Údajne znepokojovali aj Aeneausa na jeho plavbe do Talianska.
Kradli aj deti, ktoré potom predávali do otroctva a vyznačovali sa hlavne metódamy mučenia ľudí. V tom sa dobre vyznali.
Z ľúbostného vzťahu s bohom Zephyrom, narodili dva kone pre Achillesa, zvaných Xanthus a Balius, ako aj dva kone pre Dioscuriasa, zvaných Phlogeus a Harpagus.
Kentauri (Centauri) – obludné bytosti.
Poloľudia, polokone. Boli to agresívne a nie veľmi inteligentné bytosti.
O pôvode Kentaurov máme až niekoľko teórií. Podľa jednej, týmto menom sa nazývali obyvatelia Thessálska, ktorí boli potomkami Kentaura, syna boha Apolóna, ktorých splodil so Stilbiou, dcérou Penkusa.
Podľa iných, toto boli potomkovia Ixiona a obláčka v podobe bohyne Hery, ale ešte ďalší tvrdili, že to boli potomkovia Kentaura (syna Apolóna), ktorých splodil zo vzťahu s kobylami Magnézie.
Podívajme sa bližšie.
Prvé správy o jestvovaní Kentaurov dochádzajú zo susedným krajín Thessálska. Obyvatelia Thessálska údajne boli prví, čo sa dali na krotenie koní. Keď si skrotili nejakého koníka, pravda, jazdili ho. Keď ich susedia videli z dialky, ten jazdec a kôň, zdali sa im, ako jedna bytosť. Ostatné krajiny antického Grécka začali krotiť kone hodne neskoršie. Aj same meno Kentaur vraj vzniklo z toho, že sa susedným obyvateľom zdalo, akoby Thessálci nabádali býka na pohyb (býka už poznali) – ύπό του κέντεον ταύρυς = nabádanie, poháňanie býka. Gr. κεντέω = papek, nabádať, poháňať, pichať, povzbudzovať k pohybu a pod. Práve táto verzia sa zdá byť najstaršou.
Trochu iný odtienok vysvetlenia názvu Kentaur hovorí, že tu skorej ide o naháňanie divých býkov, kde zase to robil jazdec na koni, alebo dozeranie na býkov (kravy všeobecne) počas ich vyvádzky na pastvu, čo zase robil jazdec.
Pri vstupe sa spomína aj určitý Ixion. To bol kráľ Thessálie, a vraj aj synom boha Aresa, ktorý sa oženil s nejakou Dia, dcérou Eionesa, alebo Deioneusa, ktorému sľúbil vynikajúci dar, že mu dovolil vziať si jeho dcéru, avšak s platením otáľal, takže Deioeneus sa rozhodol tomuto zaťovi vyprázdniť maštale. Pokradol mu kone, za čo ale draho zaplatil. Zať ho pozval na návštevu, rozložil veľký oheň a tesťa hodil do tej vatry. Pre toto ho znenávideli všetci susedia a nechceli mu odpustiť skutok. Zmiloval sa nad nim jedine Zeus a vzal si ho na nebo, až ho usadil za stôl s inými bohmi. Ixion si tu všimol Zeusovu manželku Heru a začal sa jej zaliečať. Zeus seba a iných mužských bohov dobre poznal. Všetci chodievali na zálety a úplne neveril ani manželke. Rozhodol sa na figliarsky kúsok. Z obláčka urobil ženu v podobe Hery a čakal. Ixion sa zaliečal obláčku, až konečne sa s nim aj pomiloval. Z tohoto styku sa vraj narodili prví Kentauri. Toto Zeusa strašne rozhnevalo. Vyhnal Ixiona z neba, zasiahol ho hromom a rozkázal bohovi Hermesovi (Merkúr), aby ho odviedol do pekla a tu priviazal o neustále otáčajúce sa koleso.
Legendy spomínajú niekoľko bitiek s Kentaurami až konečne sám Herkules ich skoro úplne vykynožil.
Najznámejší z rodu Kentaurov boli: Chiron, Eurytus, Amykus, Gryneus, Kaumas, Lycidas, Arneus, Medon, Rhoetus, Pisenor, Mermeros, Folus ....
Chiron bol vychovávateľom Apolóna, Echillesa, Jasona, Asclepiusa a ďalších. Preto, že mal blízko ku prírode, naučil sa mnohým veciam, ako šikovnosti lovu, umeniu vojny, naučil sa o vlastnostiach mnohých byliniek, hlavne liečivých... ba bol aj vynikajúci hudobník.
Ako poloľudia a polokone, Kentauri nemohli odolať krásam žien a legendy spomínajú, že sa vôbec nezdráhali ani únosu a ani znásilnenia krasavíc.
Larvae (Larvy)
Tu ide o spoločný názov duchov, ktorí v noci vychádzali z hrobov, aby mátali poverčivých Rimanov. Niekedy takýchto duchov nazývali aj lemúrmi.
Všimli si ľudia, že nezadlho po tom, ako telo odumrie, nejak sa tam zjavia larvy, nuž mysleli si, že to z tela vychádzajú duchovia, len nevedeli akí. Nazvali ich slovom ktoré si odvodili zo základu Larca = maska.
Sirény – obludné demónky.
Toto vraj boli morské nimfy, ktoré svojím spevom vedeli očariť každého námorníka, takže chudáci aj zabudli na svoje povinnosti a len počúvali ich hlas, až konečne umreli od hladu. Dospolu boli tri sirény. Všetko dcéry boha Achelousa a múzy Melpomena, ale ako matka sa spomína aj múza Calliopa, ba aj múza Terpsichora. Ich mená boli Parthenopa, Ligea a Laukosia, ale iní autori nám hovoria, že ich mená vraj boli Molpa, Aglaofonos a Thelxiopa, alebo Thelxiona. Obyčajne sa zdržiavali na malom ostrovíku , blízko výbežku Pelorus, na Sicílii. Mnohí sa domnievajú, že to boli obludy. Od pása hore, boli to pôvabné krasavice, ale druhá polovica tela im bola vtáčia a pokrytá perím, ba nejeden hovorí, že vraj celé telo im bolo pokryté perím, okrem tváre, ktorá bola ženská.
Svojho času robili spoločnice dcére bohyne Ceres, zvanej Proserpina, Persephona, a dovolili bohovi Plutovi (Hadesovi) uniesť ju do jeho podzemného kráľovstva. Svedomie ich strašne hrýzlo, takže ako hovorí Ovidius, prosili bohov aby ich obdarili perím, lebo len tak budú môcť najsť Proserpinu, ak budú schopné hľadať ju ako vo vode, tak aj na suchu a vo vzduchu.
Podľa starej veštby, na tieto sirény bol uvalený nekaždodenný trest. Keď niekoho vidia, musia neoddolatelne spievať, lebo ak niekto oddolá ich spevu, to bude znamenať ich zánik. Snažili sa zlákať aj argonautov, ale tu spev Orfeusa bol silnejší, krajší. Číhali aj na Odyseusa, ale keďže ho už skorej varovali na tieto sirény, Odyseus voskom zapchal uši svojim mužom a v pokoji prešli vedľa ostrova. Toto sklamanie už neprežili a všetky spáchali samovraždu. Pohádzali sa do morkých vĺn a zmizli. Miesto kde sa toto udialo (na Sicílii) aj dnes sa nazýva Sirenis. Virgil však tvrdí, že to bolo na pobreží ostrova Capri.
Iní antickí autori však hovoria, že dôsledkom ich zániku bolo súťaženie s múzami a keďže múzy vedeli krajšie spievať, vyhrali to a ako trofej, ošklbali perie zo sirén a urobili si z neho korunky.
Starí maliari nám aj zanechali obraz sirén. Jedna z nich hrá na lýre, druhá na píšťalke, kým tretia spieva.
# Súčasní znalci mytológie predpokladajú, že sirény boli asi príslušníčky nejakého pôvodného, domorodého plemena, ktoré sa bavili prostitúciou. Spevom lákali okolo plaviacich sa námorníkov. Na to vraj poukazuje aj ďalší fakt, že sa dali do toho súperenia s múzamy, ktoré zase boli „spoločnicami“ ( prostiútkamy) vyššej spoločenskej triedy a preto ku tej bitke a šklbaniu peria aj došlo. (Podobná mienka vládne aj o nymfách.)
.................................................................
