Pôvodné srbské ulice Petrovca stáli z pravej strany Begeja, v relatívne vyššej a suchšej lokalite, ale aj táto, smerom ku Sejkam sa spustila a vznikla aj tu nejaká menšia bara. Miesto nevhodné na stavania obydlí, nuž prenechalo sa to pre pasienky, z ktorých časom vzniklo jarmočisko a časť sa využila na neskoršie športové stredisko, Vrbaru. Tu si svoje ihrisko vybudoval neskorší SŠK (slovenský športový klub), ku čomu pribudli tribúny, bazén (vraj pri formovaní sa štátu SHS v Petrovci bol druhý najstarší bazén nového štátu – s určitosťou to nemôžem potvrdiť, ale tak som to raz prečítal). Postupne sa tu dosádzali vŕby, topole, lindy, až zo všetkého vznikol pekný areál pre športovcov, kam sa časom presťahovali aj mládežníci, lebo dovtedajšie miesto, býbalých obecných maštalí, neskoršieho kina atď. tam vedľa bývalého Cerovskovho magazínu, skonča „Hviezdy“, už nevyhovovali. Do tohoto strediska, populárne zvaného „Staje“, ešte aj brat chodieval si zatančiť. Ja som tam zase videl svoj prvý film o Tarzánovi. Keď sa film zakončil, keď sme vyšli von, to sa ulicou len tak rozliehalo Á-a-á. Všetci chlapci chceli byť tarzánmi.
Nezadlho ale zbúrali Cerovskov magazín, ktorý bol nabitý rozličným konfiškovaným tovarom, akože domácich kulakov. Tu vám to bolo, ako v nejakej Aladinovej jaskyni. Pravý poklad rozhádzaný po všetkých poschodiach. Tam ležali celé návoje látky, škatule s dominami, pipasáre na trombety, pipasáre na fajky, knihovnícke zveráky, zveráky na štople do fliaš, fľaše s vínom (ktoré tam nikto neošetroval, nuž to víno sa pokazilo), ba bolo tam aj topánok, bačkorov, proste všetko možné a nemožné. Pobralo sa, skonfiškovalo sa a nechalo sa to tak prepadnúť. Nikto z toho nemal osoh.
Zbúrala sa aj tá „Staja“, lebo naplanované bolo stavať Dom kultúry, lenže aj z jeho druhého konca boli nejaké chmeľové magazíny. Prekážali estetike stavby. Skorej „Proletéru“ sa tam umiestnili výrobcovia metiel. Čo robiť? „Nešťastnou“ náhodou aj tieto zhoreli. Priestor sa uvolnil a so stavbou sa mohlo pokračovať. Áno, pokračovať, lebo na určitý čas bola prerušená, takže aj v belehradskej rozhlasovej relácii „Veselo veče“ sa našlo miesta pre Petrovec. Vraj preto sa muselo so stavbou prestať, lebo družstevná koza sa zatúlala do obecného domu a tam zjedla plány.
V tom čase, v letných mesiacoch, mládežnícke tanečné večierky sa poriadali buď v Lesíku, tam vedľa cintorína a konských hrobov, alebo občas aj vo Vrbare. Vedľa futbalového ihriska, bazénu, rybníka. Tam už stála aj nejaká budova, letné javisko, čo sa využívalo hlavne v časoch Slávností, ako aj úhľadná vydláždená plocha. Bolo sa kam presťahovať. Prekážala len vstupná brána, ktorá sem pribudla len pred nedávnom. Čo sa vstupu týkalo, bola na dobrom mieste, ale čo sa týkalo podvodných rokov, od nej a ku ihrisku, prechádzalo sa po „trockovom“ chodníku, kde sa veru dalo aj zamazať, lebo pod nohami cvrčkalo. Z oboch strán chodníka neraz stála voda, aj výše členkov. Kde sa športuje, tam je mládež, nuž začalo sa s výstavbou akože mládežníckeho strediska, ku čomu už postupne pribudla aj kolkáreň, plochy pre menšie športy atď. takže Vrbara prerástla v slušný športovo mládežnícky areál.
Odkiaľ vychádza jej meno? Tak to je jasné, odvodené je z vŕby, ktorých tu bolo neúrekom. Páčilo sa im toto vlhké miesto a mládeži sa páčili tie lavičky pod vŕbami. Mnohé lásky sa tam začali, upevňovali a začal sa tu aj život nejedného Petrovčana. Len tých komárov bolo až na vývoz. Tu sa aj im dobre žilo. Vyciciavali mladú krv.
Vŕba je všeslovanským slovom, ktoré v staroslovanskom jaz. malo podobu vrъba. Východiskom mu je indoeurópsky koreň *uer-b(h)-, webh-, wobh-, s významom ohýnať, krutiť, vrtieť, pliesť a v príbuznosti má napr. nemecké weben = tkať, Weber = tkáč, ang. weave = tkať, pliesť, litovské virbas = prút, palica, steblo, lotyšské virbs = palica, prút, latinské verber = biť, švihať, bič, grécke rábdos / ράβδος = prút, palica, švihať, úfaíno / ύφαίνω = tkať, pliesť, spletať, ba je tu aj sanskritové urnavábhi = pavúk, doslovne spletač vlny.
S prvou a i základnou časťou Vrbary sme si to vyriešili. Tu dominuje vŕba, čiže v širšom pojímaní aj vrtieť, spletať atď. Koncovka však môže pomýliť. To –bara, ktoré vlastne ani nie je –bara, lež –ara. Keďže Vrbara svojho času bola len nejaká bara, hneď pri spomenutí jej mena, človek si spomenie na vŕbu + baru, čiže vŕbovú baru, lenže v takom prípade by tu vznikol názov vŕbobara a my máme len Vrbaru, vrb+ara. Celkom bežné zakončenie ovplyvnené srbským jazykom. Na podobný spôsob sme si utvorili aj iné lokálne slová, ako bykara, mlekara, cirkara, metlara, drevara, konopara, vínara, sódara, chmeľara, železara..., ba keď s prácou začala parná pekáreň (pekara), aj tu sa siahlo po rovnakej koncovky a vznikla chlebara, chlieb + ara. Teda, pri vyslovovaní názvu tejto lokality, ani sme si nie vedomí, že už dávno aj toto slovo, tento názov podľahol vplyvu srbského jazyka.
...................................................píše J.Kulík
***** pokračovanie nasleduje*****
