Jazyková príloha 27

Nie postiť, ale postiť sa Dnes sa venujeme termínu postiť a postiť sa. To preto, že sa u nás - dolnozemských Slovákov aj pod vplyvom srbčiny toto sloveso často chybne používa iba v tvare postiť, napríklad vetu: Bolest ga je prinudila da posti, prekladáme ako Choroba ho prinútila postiť. Podľa Elektronického lexikónu slovenského jazyka pôst je zdržiavanie sa (mäsitých) pokrmov, pôvodne z náboženských príčin, tiež časť cirkevného roka pred Veľkou nocou. Z toho sloveso postiť sa znamená - zachovávať náboženský pôst, napríklad: postiť sa na Popolcovú stredu; alebo prenesene zdržiavať sa jedla zo zdravotných príčin, napríklad: postí sa, neje, drží pôst už tretí deň a tak ďalej. Slex99 či Krátky slovník slovenského jazyka, musíme pripomenúť, nepozná tvar postiť bez zvratného zámena seba, sa, ale iba postiť sa, čiže so zvratným zámenom seba, sa. Iba v šesťzväzkovom Slovníku slovenského jazyka z roku 1963, ktorý nie je kodifikačnou príručkou, sa tvar postiť uvádza bez zvratného zámena seba, sa, aj to len ako krajové slovo. Z uvedeného vyplýva, že srbské postiti sa do slovenčiny prekladá ako postiť sa, čo je aj spisovne správne. Na základe povedaného môžeme uviesť správny preklad srbskej vety zo začiatku príspevku: Bolest ga je prinudila da posti. Choroba ho prinútila postiť sa. ............................................Ján Širka

Grécko-rímski hrdinovia 6 (Orfeus)

Orfeus – grécky junák, prototyp umeleckej duše. Ako najslávnejšieho poetu a pevca, antické dejiny spomínajú Orfeusa, syna kráľa Trácie, Oeagrusa a Calliope / Kalliope, najhlavnejšia zo všetkých múz. Orfeus vedel krásne hrať na lýre a citare, ale ešte krajšie spieval. Bol to dokonalý hudobník a poeta. Jeho hudba a spev očarili aj samych bohov Olympu, obyčajných smrtelníkov, zvieratá, ba aj rastliny, kamenie, ba celé hory načúvali jeho hudbe. Nemohli mu odolať ani divé zvieratá. Všade ho sliedili a kadial prešiel, tam sa počul aj šelesť lístia. Orfeus patrí do skupiny, akože starších junákov, lebo aj on bol členom posádky lode Argus, čiže bol argonautom. Jeho úlohou, ako člena posádky, nebolo veslovať a pod. lebo nevyznačoval sa nejakou nadľudskou silou a preto mu dali za úlohu udierať na bubon, aby udieral do taktu veslovania. Úlohou mu bolo aj umením zakročiť tam a vtedy, keď sa ukazovalo, že samotnou silou sa nič nedokáže. Hudbou zjemňoval situácie, donášal pokoj všetkým a na všetko. Utišoval bohov, čím chránil posádku od ich nástrah. Hudbou a spevom prehlásil spev sirén. Márne sa tieto obludy usilovali zvábiť junákov. Nemohli. Tu bol Orfeus. Orfeus sa oženil s nymfou Eurydikou: Žili si v najlepšej zhode, kým na scénu neprišiel pastier stáda oviec, Aristaeus. Múzy ho zamestnali, ako pastiera ich stáda. Jedného dňa Eurydika šla chodníčkom vedľa rieky a tu ju uzrel Aristaeus. Hneď sa mu zapáčila. Okamžite sa do nej zaľúbil a začal ju prenasledovať. Utekala. Pri tom behu stupila na hada a ten ju uštipol na lýtko. Umrela. Orfeus bol úplne zničený a rozhodol sa, že si ju vyhľadá. Hoci aj v podsvetí, v samom pekle. Vybral sa tam. Vzal si svoju lýru a na jeho hudbu a spev začali duchovia zosnulých vychádzať až zo samého dna Erebusa. Priesvitné tiene sa začali vznášať, ako vtáci medzi lístím lesa. Aj týchto očaril svojim spevom a hudbou, ba očaril aj samu Persephónu / Proserpínu, ktorú nesmierne dotkla jeho láska vôči Eurydiky. Sľubila mu, že Eurydika sa vráti z podsvetia, z pekla, ale hneď dala aj podmienku. Orfeus musí kráčať napred a počas cesty domov, nesmie sa ani obzrieť a ani ju osloviť. Pristal. Prepustili ju z pekla. Orfeus šiel napred a sledovala ho manželka, ale cesta domov bola dlhá. Po čase ho začalo trápiť a rozmýšľal. Splnila si sľub tá Persefóna? Čo, ak ho oklamala? Čo, ak mu tu podhodila niekoho, iného? Zaťal zuby a kráčal, avšak myšlienky sa rojili, až sa pozrel, koho má za sebou. Bola to Eurydika, ale ako na ňu pozrel, hneď sa aj rozplynula. Znovu umrela. Rozžialený Orfeus sa vybral späť, ku Erebusu, ale tu na bráne stál sám Charon, syn Erebusa a Nox. Boh pekla. Boh, čo sprevádzal duše zosnulých do podsvetia. Prevážal ich cez rieky Styx a Acheron. Rovno ku pekelnej žiare. (Pamätajme, že v tom čase Gréci svojich mŕtvych nepochovávali, ale upaľovali.) Eurydiku si už nemohol vyslobodiť. Musela zostať v Erebuse. Musel isť domov sám. Musel sa vrátiť do sveta živých. Toto ho úplne zronilo, lebo jeho zvedavosť ho pripravila o lásku. Plakal, nariekal a nikdy viacej nepozrel na inú ženu, hoci sa mu aj núkali. Okolo seba nazhŕňal len chlapcov a začal kolovať chýr, že sa stal „pedophiliakom“, homosexuálom, čo preferuje chlapcov. (Mnohí „umelci“ majú tento sklon aj dnes.) Táto jeho láska ku Eurydike, preferovanie spoločnosti chlapcov, dopálila ženy Trácie. Nemohli sa zmieriť s jeho ignoranciou ženskej pôvabnosti, až jedného dňa to puklo. Schmatili ho a usmrtili. Telo mu rozsekali na márne kúsky a kus, po kuse, hádzali do rieky, ktorá ho odnášala do mora. Povráva sa, že ešte aj hlava bez tela, spievala na vlnách. Kus, po kuse ho aj hľadali, ale našli len jeho hlavu a lýru. Patrične to aj pochovali. Rovno na Lesbose, v Tesálsku. Tu sa však rozprávka nekončí, lebo „svetom“ sa rozšírilo, že akonáhle jeho popol „uzrie“ svetlo dňa, svine zničia to mesto, kde je jeho hrob. Tak hovorila veštba, proroctvo Dionysia. Na takéto povedačky nikto nedával žiadny dôraz. Kto sa bojí obyčajnej svine? Nikto. Akokoľvek, ale počas jednej „siesty“ (poludňajšieho odpočinku), jednému pastierovi oči sa zatvárali a „rozložil“ sa priamo pri hrobe Orfeusa. Vo sne začal prekrásne spievať. Všetky najkrajšie piesne od Orfeusa. Počuli to aj sedliaci, čo neďaleko robili a zbehli sa. Nechcelo sa im veriť, že to pastier spieva len tak, zo sna. Musel to byť sám Orfeus a otvorili jeho hrob. Cez noc sa strhla ukrutná búrka, rieka sa „zdula“ a zaplavila celé mesto. Táto rieka sa nazývala Sys, čo znamená nič iné, ako sviňa. Proroctvo sa splnilo. Sám Orfeus sa klaňal bohovi Dionyziovi. Po ňom prišli ďalší umelci a všetci si za svojho boha volili Dionyziusa. Počet jeho nasledovateľov neustále vzrastal, lebo ľudia sa snažili premôcť hranice životnosti, vyhnúť sa smrti... a túto snahu najdeme v nesmiernom počte piesní, v básnickej tvorbe, vôbec v literatúre a v každej sfére umenia, nuž nie div, už v VI. st. p.n.l. zrodilo sa hnutie „orfeistov“. Boli to hlavne vagabundi, ponevári, bohémi... čo sa potulovali z mesta, do mesta a hlásali univerzálne odpustenie hriechov a spasenie. Ich filozofia žitia sa dá zhrnúť do niekoľkých paragrafov: Budeš nosiť biele rúcho; Nebudeš jesť mäso; Nedotkneš sa tela mŕtvoly. Toto sa náramne priečilo spôsobu žitia v mestách. Na tú dobu to bol vyložený ateizmus. Ako sa budeš klaňať bohom, prinášať im obete, keď sa nesmieš dotknúť tela mŕtvole? Zavrhneš bohmi. Privoláš si skazu. Skazu nie len osobnú, ale aj skazu celého mesta, ba aj krajiny. Bohovia sú dobrí, ale svoje si žiadajú. To vie každý. Len v pomätej pamäti sa môže zrodiť myšlienka, že smrť je vlastne vyslobodením sa z časnosti. Časnosť je život a smrť je smrť. Koniec všetkého. Nebudú tu žiadne elyzejské políčka, ale večná tma. Toto hlásanie takého svetonázoru sa ako požiar rozšírilo v celom Grécku a veru mocipáni mali hodne starostí. Vyložený ateizmus. Ruhánie sa bohom. ............................................píše J.Kulík

Etymolog. slovník J.Kulíka ( skrátená verzia-S)

Sapún: V Slovníku slov. jazyka nejestvuje. Je tam iba saponát, s významom penivý prací prostriedok, náhradka mydla. U nás sapún už skoro úplne vytlačil slovo mydlo. Zaujímavé slovo. Zvlášť jeho podoby, ktoré sú rozšírené ako v indoeurópskych jazykoch, tak aj v semítskych a tureckých atď. Všeobecne sa tu predpokladá germanský pôvod slova, kde v ang. máme soap, stredný dolný nem. sepe, holandský zeep, starý horný nem. seipha, nem. seife, západogermanský saipo. Slovo poznal už aj staroslovanský jazyk, ako sapun?, ktoré v srbskom a chorvatskom sa zachovalo, ako sapun. Či v prípade výskytu sapúna v dolnozemskej enkláve ide o výpožičku zo srbh. jazyka, alebo je to ďalší slovenský archaizmus ktorý tu pretrváva, ťažko povedať. Sapún bol frekventovaný i počas Rakúsko - Uhorska, kedy nám do jazyka prenikali maďarizmi a v ani jednej lokalite sa nestretneme s maďarským ekvivalentom szappan. Lat. sapo, saponis, tal. sapone, francúzsky savon, arabský, peržský sabun, tur. sabun, sapun, sabyn. Zastúpené je aj v rade kavkazských jazykov a to: arménsky sapon, grúzijský saponi, abchársky a-sapen, avarský sapun, čečenský saba, v plur. sabanaš atď. atď. Sára: Horná časť vysokej obuvi, najmä čižiem a kapcov, obopínajúca lýtko. Slovo sme dostali cestou maďarčiny, kde v str.maď. bolo sarú = obuv, topánka (Z. Gombocz) Slovo prešlo aj do ruštiny, kde sari = nepremokavá obuv, avšak aj toto slovo je pôvodne ie. V sans. sará = povraz, šňúra, špagát, veniec, z čoho sa v panjabskom jazyku vyvíja sara, sari = obuv z jemnej kože, papuče z jemnej kože. Sárma: Plnené kapustné listy - trochu dlhý názov bežného jedla na Dolnej zemi a preto sa tu zaujal "nový" názov, sárma, čo sme dostali prostredníctvom srbského sarma, ktorý si to prevzal z tureckého sarmak = zaviť, obkrutiť, zakrutiť, obaliť, zabaliť, obkľúčiť a pod. Same slovo však bude asi peržského pôvodu (i keď sa fonetický zanáša na arabské, ale toto je iného významu), lebo v per. jazyku sarma = zima, chlad, mráz, z čoho vzniklo sarma`i = zimné oblečenie, obliecť sa, zaviť sa do zimných šiat, obabúšiť sa. Skela: Kompa, trajekt, ale aj lešenie. V Slovníku ho nieto. V srbh. skela = r/v. Do jazyka vojvodinských Slovákov sa dostalo cestou srbh. jazyka a úplne vytlačilo domáce kompa a lešenie. Ináč aj tu ide o indoeurópske slovo (viď Čln), ktoré má svoju podobu aj v tochárskom A koläm, v tochárskom B kolmo = čln, hajóv, ktoré súvisí so starým horným nemeckým scalm = čln. Tieto podoby zase vychádzajú z koreňa bohatého na variácie *(s)kel = sekať, stínať. (Blažek tu predpokladá súvis so slovanským č(i)ln? = čln. ) Práve slovo čln predstavuje problém pre etymológov a to ako slovanských jazykov, tak aj germanských a ďalších. Je tu mnoho okľúk, slepích uličiek a niť sa neustále tratí. Lešenie = skela v českom etymologickom slovníku sa odvádza zo slova les, čiže dreva, kým v srbh. je to už postínané, zoťaté drevo. Sekírovať:Trápiť, unúvať, prenasledovať výčitkami, požiadavkami a pod. Zastúpené je ako v slovenčine, tak aj v češtine, ba aj v srbochorvatskom jazyku, ako sekirati = r/v, ktoré ovplyvnilo našu dlhšiu podobu, takže vo Vojvodine sa stretávame s hlavne sekírať. Prevzaté z nemeckého ľudového sekkieren, ktoré vzniklo adaptovaním lat. per-sequor = prenasledovať, samé sequor = nasledovať, "pratiť"(zo srbh. pratiti). Sliepka: Druh hydiny chovaný pre vajcia a mäso, samica kohúta. Východiskom je slovo slepý, lebo kura, či sliepka za pološera už nevidí. Oko "denných" vtákov je jednoduchejšie od "nočných" vtákov, či vôbec aj iných zvierat. Chýba mu rhodopsin = zrakový purpur, ktorý umožňuje oku vidieť aj za šera. Sliepka je teda slepá. S týmto slovom sa stretneme v slovenčine, v češ. slepice a zastúpené je aj v polabštine. Strom: Mnohoročná drevnatá rastlina, rastúca niekedy aj do veľkej výšky. Strom, ako paralelné slovo pre všeobecné slovanské drevo nachádzame len v jednotlivých jazykoch a to: slovenský, český, poľský, ukrajinský (nárečove) a v dolnolužičtine. Max von Vasmer v ruskom et. slov. toto slovo dáva do súvisu s praslov. str?m? = strmieť = vypínať sa, týčiť sa, dvíhať sa do výšky, čnieť, vytŕčať sa. V. Machek za východisko pokladá praslov. strom?, ktoré dáva do príbuzenstva s nem. Stamm = kmeň (stromu, ale aj kmeň, ako skupina, plemeno... ). V takom prípade je tu potom aj príbuzenstvo ku ang. stem = kmeň, steblo, čo zase má svoje variácie v rozličných ger. jazykoch, ale význam je rovnaký a východiskom všetkých tu bude ie. sta- = stáť, ktoré vo svojom zastaralom význame znamenalo aj dvíhať sa, vypínať sa, týčiť sa a pod. (Ox.et.slov.) Praslov. str?m? a strom? v podstati predstavujú jeden a ten istý význam. A.Meillet, francúzsky profesor, jeden z najuznávanejších autorít na komparatívnu linguistiku (umrel v 1936. roku) a ktorého knihy, štúdiá... ešte vždy sa uznávajú, "nezostarli", niekde na prelome 19 a 20 storočia, presnejšie v 1916.r. si všimol, že tochárske B stam = strom, má konekciu s proto - germanským stamma = peň, steblo stromu, lat. stamen, gr. ??????, ang. warp = skrívenie dreva , stromu, skríviť (sa), prekrucovať, prekrútiť, či jednoduchejšie, aj v slovenčine máme priliehavé kosodrevina, drevo, strom, ker, ktorého peň, steblo rastie koso. Etymologický mu zodpovedá sans. stambha- = stĺp, ktoré v následných jazykoch nadobúda aj podobu steblo, stopka, peň a pod. či sans. sthaman- = státie, stanica, miesto. Základom všetkého je PIE st(e)h - mn - = stojaté, stojáce (A. Van Windekens). Tomuto zase zodpovedá av. stana = státie, stáť. Či bude aj nejaký súvis so sans. tarú-, dáru-, dru- = strom, treba ešte preštudovať, dokázať, lebo tu máme bližšie ku drevo, drúk, avšak v ger. jazykoch odtialto vychádza termín pre strom, ako napr. ang. tree, staronór. tré, gót. triu, ba aj grécke dóru, lit. derva = jedľovina, staroír. daur, welšské derwen = dub atď. Škoda, že najplodnejšie roky tvorivosti A. Meillet-a zapadajú do čias, kedy sme ešte "nejestvovali". Kedy ako uznávaný národ jestvovali len Rusi a poznal len tento jazyk a niečo z cirkevno - slovanského, hlavne cirkevno - ruského. Zvyšné slovanské jazyky poznal len okrajove a aj tu hlavne len niečo z poľštiny. U nás etymológia (na nejakej úrovni) nejestvovala. Nemohol germanské a tochárske podoby komparovať so slovanskými (a aj tu je slovo strom, steblo... rozvetvené). Nejaké prvé kroky v tomto smere vykonal nesúdený kysáčsky farár, Dr. Ján Lajčiak (bol doktorom filozofie a theológie, prvý Slovák s dvomi doktorátmi - z Francúzska). On sa vážnejšie zaoberal orientalistikou a hlavne sanskritom, ale skorej v smere filozofie, ako lingvistiky. Považovali ho za podivína a ako taký aj umiera v odľahlej liptovskej Baňskej Boci v deň zrodu prvej Československej republiky. Strom teda môžeme považovať nie za nejaký "import" z ger. jazyka, ale za vlastný útvar, vlastné slovo, ktoré aj v slovanských jazykoch má celý rad príbuzenstiev (kde sa nepredpokladá ger. pôvod). Že strom je zastúpený hlavne v západoslovanských jazykoch, v najlepšom prípade môžeme uvážiť len a jedine nejaký periferný vplyv na jeho zotrvačnosť. Hlavne vplyv nemčiny. Studňa: Hlbšia, obyčajne vykopaná jama, alebo vyvŕtaná diera, kde sa zhromažďuje spodná voda z prameňa. Všeslovanské, kde ako východisko máme studené (chladné), ktoré je v slov. jazykoch veľmi rozvetvené, avšak aj toto same východisko je len už odvodeným významom z pôvodného staroslov. stoud? = gr. aischúne / ??????? = stud, stydnúť, hanba a pod. "Pôvod základného stud- nie je jasný a dalo by sa ho prirovnať jedine s gr. stugnós / ??????? = nenávidený, strašný, ošklivý, odporný a pod." (Machek) Je tu ešte rad odvodených gréckych slov, ako ?????? = nenávisť, odpor, ošklivosť, kde sa ako v pluráli udáva aj sekundárny význam prenikavý, ľadový chlad. V toch. B najdeme śconie ~ ścono = nepriateľstvo, nenávisť, nevraživosť, odpor, ktoré D.Q. Adams prirovnáva ku cirk.slov. stud? = chlad, studené a poznamenáva, že je celkom prijatelné a nezriedkavé, aby sa jeden význam presunul v iný, konkrétne chlad > nenávisť, nepriateľstvo. Tu urobil chybu jedine v tom, že nevidel, že celý proces sa udial opačne. Max von Vasmer slovo stud > studený > studňa komparuje sa sans. tudáti- , koreň tud = biť, udierať, pichať, klať, zapríčiňovať bolasť a pod. K tomuto pridáva, či napočituje akože príbuzenstvá aj v iných ie. jazykoch, ale všade sa tu jedná o bitie, tlčenie, udieranie, napr. lat. tundo, tutudi = biť, udierať, šľahať… gót. stautan = tĺcť… atď. lenže ako jemu, tak aj autorom na ktorých sa spolieha a ktorých cituje, uniká jedna závažná vec. Od nepamäti v každom plemene, rode, našli sa aj takí, čo sa nejak previnili vôči platiacim zákonom a tieto osoby sa vystavovalo verejnej hanbe. V strede osady, na "námestí" bol stĺp hanby. Tu sa previnilca uviazalo o stĺp a každý mal právo, ba až povinnosť, ubližovať im, biť ich, tĺcť, šľahať a pod. Ľud takto prejavoval svoju nenávisť, odpor vôči previnilcom. Previnilci takto zažili hanbu, nenávisť spoločnosti. Po odpykaní trestu, súkmeňovci sa vôči nim chavali chladne, studene. Teda, východiskom slova stud je nenávisť, bitie, udieranie, následok ktorého je odpor, nenávisť, nepriateľstvo a toto sa posúva na hanbu, chlad, studené (city súkmeňovcov). Studňa sa vyvinula na podklade studeného, lebo voda v studni bola studená, chladná. V slovenčine máme termíny, ako: studený, stud, stydnúť, studňa, ostuda. V rus. stúda, studenec, stud?nyj, studíť, stýnu, stýnuť, styť, ukr. studényj, studýty, studenýcja, poľ. studzić, stygnać, ostuda, hl. studźić, studnja, dl. stuźiś, stu(d)nuś, slovín. studen, stud, studja, studeneja, srbch. studen, stid, studiti, stideti, studenac... Tiež v rade jazykov sme mali, či ešte vždy je aj názov mesiaca Studeni. Sud: Veľká, obyčajne okrúhla nádoba na uskladňovanie, hlavne kvapalnín. Všeslovanské a podľa etymológov, aj temné, nejasné slovo. Staroslov. soud?, s?soud? = nádoba, náčinie, rus. sosúd = nádoba, súdno = loď, poľ. sad, staropoľ. ssad = nádoba, nádobie, ukr. sudýna = sud, misa, nádoba, súdno = loď, čes. hl.dl. sud, slovín. sod = sud, srbch. sud, posuda = nádoba. Toto slovo nám zatiaľ zostáva ako nevysvetlené, či rad pokusov na jeho vysvetlenie sú nespoľahlivé. Keďže v prípade slova sud máme význami, ako sud, nádoba, misa, náčinie a pod. vidím tu príbuznosť so sans. sud = pripraviť, učiniť (prípravu), odkiaľ vychádza sans. suda- = kuchár, variť, s čím súvisí aj súdana = činiť (úspešným) a sudaśála = kuchyňa. Viď Šafeľ.

...............................................JK