Kruh „Pána sedliaka“.

V priemyselne rozvinutej krajine, sedliak, farmár... pôdohospodár sa nestáva „z núdze“. Je to skorej privilégium. Skoro všetci politici, profesionálovia každého odtienku, ba aj „intelektuálni“ pracovníci sú farmármi. Majú svoje väčšie, menšie majetky a ak nie, tak usilovne zhŕnajú nejaký kapitál, aby do toho vošli. Byť výrobcom potravín je privilégia. Prešli roky, kedy farmár bol „price taker“. Približuje sa doba, kedy bude „price setter“. Ľudí je čoraz viacej a vhodnej úrodnej pôdy ubúda. Viem, so sedliakom zatiaľ každý pohŕdal. Z podoby jeho mena sa vyvinulo slovo „klaun“, „idiot“ a pod. Nikde sa ho nepovažovalo za pána sedliaka. Mali sme pána majstra, pána rechtora, pána doktora, pána „kuršmita“, ba aj pána kraviara, bujtára, kanása... ale nikdy aj pána sedliaka. Nikdy a nikde. Vlastne jestvuje národ, ktorý asi jediný na svete v jazyku má aj pána sedliaka. „Herr Bauer“ osloví Nemec svojho sedliaka. U nás najbližšie by bolo hádam „pán gazda“, kde ale automatický chápeme, že tu ide o zámožnejšieho sedliaka, kulaka. V našich „Kruhoch“ otvárame aj nie nejaký zastrčený kútik (kam sa sedliaka zahadzovalo), ale „Kruh Pána Sedliaka“. Nejaký začiatočný bod musíme mať, nuž začíname to takto. Trochu zo „svetového“ trendu, trochu z kraviarstva, na čo postupne pribunú aj informácie o ovciach, kozách, hydine... ale predsa hlavnými kontribútormi by tu mali byť naši páni sedliaci a naši „páni sedliaci“, ako sme si zvykli, trochu posmešne, nazývať agronómov. Tu vám ponúkame médium, váš vlastný „Kruh“ na spoznanie sa a výmenu skúseností. Tu môžete kľudne vyrokovať aj s otázkamy a hádam sa najde nejaký sedliak, odborník, ktorý vám to vysvetlí. Najčestnejším povolaním na svete a pre svet, je dorábať jeho chlebík každodenný.

Vyjadrite sa. Povedzte svoju mienku.

>>>viac<<< ešte viac >>>viac<<<

Murray Grey / Sivé Murray. Tento druh kráv vznikol v Austrálii a aj to len náhodou. Na farme rodiny Sutherland, v doline horného toku rieky Murray, niekde na prelome XIX. a XX. storočia, v stáde čierneho Angusa sa čoraz častejšie začali zjavovať teliatka nie čiernej, lež žlkavo-modrej farby... (Občas aj v našom stáde sa narodí „modré“ teliatko. Áno, až niekoľko mesiacov je modré a potom, postupne začína meniť farbu na žlkavo-sivo-modrú.) Majitelia takýchto teliatok si mysleli, že určite robia niečo zle a snažili sa takéto teliatka hneď aj likvidovať. Vypadá však, že niektoré kravy, niekde v rodokmeni mali aj určitú „pra-prababičku“ druhu Shorthorn. Aspoň je to mienka vedcov. Tí, čo teliatka nelikvidovali, videli ako im tieto „nepodarky“ rýchle napredujú, na stravu nie sú náročné a mäso majú vynikajúcej kvality, nuž zopár šikovnejších prešlo sa po farmách a povykupovali takéto „nepodarky“ a začalo sa s krížením, zdokonaľovaním atď. Našla sa základná „matka“ druhu Shorthorn, ktorá tradične rodila sivo-modré teliatká a krížilo sa ju s Angusom, potomstvá sa krížili medzi sebou a tak, postupne, dostalo sa aj plemeno Murray Grey. Dnes sa pestuje všade po Austrálii, vyjmúc vyložene tropického pásma, ale aj tu sa robia pokusi. Kríži sa ich s Brahmanom a rodí sa nejaká nová odroda, zatiaľ nazvaná Greyman. Ako už úplne samostatný druh, vyviezlo sa ich do celého sveta a stretnete sa s nimi ako v U.S.A. tak v Kanade, Argentíne, v Británii, na N. Zealande... lebo tento druh má počet superiórnych vlastností. Od prírody sú bezrohé, takže pri transporte sa mäso nepoškodí, sú krotké, pokojné, v strave nie sú prieberčivé, ľahko sa telia, sú výborné matky, po predkoch Angusa zdedili pigmentovanú kožu, takže nie sú náchylné na očné choroby a najväčšou prednosťou im je, že mäso im je veľmi „mramorové“, mäkké a hodia sa na vývoz do Japonska a iných krajín Ázie. Váha dospelého býka sa pohybuje v medzere od 800 – 1000 kg. kravy od 500 – 600 kg. a novonarodené teliatka sú asi 34 kg. Sfarbenie im je sivé, až tmavosivé s možným červenkavým odtienkom, ale najčastejšie sú „striebornej“, či modrosivej farby.

***

Santa Gertrudis. Santa Gertrudis sa zjavuje niekde v 30-tých rokoch XX. st. Určitý pán farmár R.J. Kleberg z Kingsvillu v Texase skrížil Brahmana so Shorthorn a ďalším selektovaním sa dopracoval ku tejto odrode. Sfarbenie majú tmavočervené, višňové, sú monochromatické, odolné na kliešť, „pinkeye“ (červené oči, čo zapríčiňuje aj oslepnutie) , tetanus „zdutie“. Býk dosahuje váhu okolo 900 kg. a kravičky od 630 – 725 kg. Teliatka sa rodia 32 kg. Telenie je ľahké a matky sa vyznačujú „materskou láskou“. Jednotlivé „vychovávateľky“ okolo seba majú aj do 20 teliatok. Strážia ich, kým sú im matky na paši. Tento druh, na dobrom pasienku denne naberie na váhy aj 1,5 kg. Mladý býčkovia (na odpredaj) rýchlo naberajú a na trhu predstihnú všetkých svojich vršniakov. Ich mäso sa v obchodoch predáva pod značkou „baby beef“. Druhu sa darí hlavne na severe, v subtropickom, až tropickom pásme, ale nie sú zriedkavé ani na juhu, v miernom pásme. Farmári ich (býkov) využívajú hlavne na skríženie s inými odrodamy, lebo infúziou ich krvi, stádo dostáva na vitalite a odolnosti.

Highlander / Hajlaender/ „Horniak“.

Škótsky druh, ktorého domovom je vrchovatý kraj, chladné pobrežie a ostrovi severozápadného Škótska. Považuje sa ho za jednu z najstarších odrôd hovädziny. Vznikol asi skrížením menšej čiernej ostrovnej odrody a horskej škótskej odrody. Od vzniku, nikto presne nevie odhadnúť, kedy to bolo, ale už dlhé storočia vôbec sa mu nezmenil ani výzor a ani charakter. Hneď pri prvom pohľade pozornosť upúta jeho rundavý „kabát“, dlhá srsť, široké a skoro vodorovné rohy. Najčastejšie sfarbenie je šedočervené, ale môže byť vlastne skoro každej farby. Čierny, červený, žltý, pásavý, , biely, a fliačkovaný, kde prevláda biela farba. Kečku má dlhú, siahajúcu až po nos. Býk dosahuje váhu niekde okolo 800 kg. a kravičky sa pohybujú okolo 580 kg. Novonarodené teliatka vážia asi 29 kg. Toto plemeno sa vyznačuje nesmiernym zdravým, oddolnosťou vôči chladu a potrebujú len minimálnu opateru. Sú to útulné, tiché kravičky, s výborným temperamentom, ľahko sa telia, sú výborné matky a zdravé potomstvo produkujú až do veku 18 rokov. Na sebe majú veľmi málo loja, tuku, lebo od zimy ich chráni bohatá bunda, ale kvalita mäsa netrpí. Majú vynikajúce „mramorové“, mäkké a aj aromatické mäso. Využívajú sa hlavne na kríženie s mliekarskými odrodamy.

Shorthorn / Krátkorohá. Aj tento druh vznikol v Anglicku a jeho spoľahlivé dejiny sú vyše 300 ročné. Domovom mu je severné Anglicko, údolie rieky Tees, kde tamojší domorodý druh Tees skrížili s holandskou mliečnou odrodou. Vznikla odroda „Teeswater“, ktorá sa hneď osvedčila svojou výbornou akosťou mäsa, svojou relatívnou mohutnosťou a hlavne rohy boli len krátke. Malé. Selektívnym zdokonaľovaním , bratia Colling z Durhamu, dopestovali teraz známu odrodu Durham, ktorá sa stala základom ďalšieho zlepšovania, až vznikol aj Shorthorn. Na začiatku osídľovania sa v Austrálii, Briti mali problém s pestovaním kráv. Nie a nie, aby sa ujali. Dovážali sa rozličné plemená, ale márne. Mreli. Áno, choreli, mreli, lebo parazit kliešt je tu veľmi rozšírený. (Podobná situácia bola aj na juhu Spojených štátov, menovite v Texase. Aj tam si vyčínal kliešt a konečne sa im podarilo najsť odolný druh, tzv. Longhorn. Neskoršie sa prišlo na liek. Kríženie s Brahmanom.) Po niekoľkých pokusoch, ako najlepší druh, osvedčil sa práve Shorthorn a tým vlastne aj dal základy neskoršiemu rozšíreniu hovdzieho statku aj na tomto kontinente. Shorthorn najdeme červený, biely, alebo „grošavý“. Tento je najkrajší. Hlava, prsia a predné nohy môžu byť červenej, často aj čiernej farby, kde niekde na predných lopatkách farba začína ustupovať, prechádzať v bielu, ktorá je krásne „grošovaná“. Rohy sú krátke, silné (dopestovala sa už aj bezrohová odroda). Býk dosahuje váhu asi 1000 kg. a kravy od 600 – 700 kg. Telaitka sa rodia asi 35. kg. Prednosťou tohoto druhu je, že telenie je výnimočne ľahké. Temperament? Sú nadmieru krotké a pokojné. Mäso? Zo všetkých tunajších druhov ich mäso je najkvalitnejšie. Mäkké, bohate mramorové, takže sa hodia na kríženie s inými druhmi, na zlepšenie ako kvality mäsa, tak aj hybrídneho rastu, ľahkosti telenia, netrpia očnými chorobamy a hlavne nie sú náchylné na „zdutie“. Kríži sa ich hlavne s britskými druhmi, ako Angus, Hereford, mliekárskymi Holstein-Friesian, Jersey, alebo aj s európskymi, hlavne s Charolais, Limousine a Simmental.

Chianina /Čianina. Tento taliansky druh sa pokladá za najväčší druh kráv a aj za jeden z najstarších, alebo aj najstarší čistokrvný druh no svete. Zjavuje sa niekde v dobe bronzovej. Okolo roku 1500 p.n.l. prichádza aj na územie súčasného Talianska. Predpokladá sa, že v génoch má dedictvo po predkoch z Ázie a Afriky. V dobe 300 – 200 r. p.n.l. sa ich využívalo hlavne, ako ťažné a obetné zvieratá v starom Ríme. Aj v stredoveku sa ich využívalo hlavne len, ako ťažné zvieratá. Charakter druhu. Je to silné, neúnavné a pokojné zviera. Nohy a kopytá má výnimočne dobre vyvinuté. Dosahujú výšku až 2m. (merané po plecia). Prevažne je bielej farby, avšak kožu má počernú, čo ho dobre chráni od zápalu oči a očnej rakoviny. Keďže tento druh sa vyznačuje aj s pomerne malou hlavou, pri telení nieto nejakého problému. Býk dosahuje váhu aj do 1500 kg. kým váha kráv sa pohybuje od 800 – 900 kg. Priemerná váha teliec pri rodení je okolo 60 kg. Druh sa vyznačuje „suchým“ mäsom , ale aj dobrou „mramorivosťou“. Využívajú sa hojne pri krížení s inými druhmi, lebo ich gény dávajú „vzpruhu“ potomstvu a zvyšujú „produktivitu“ stáda. Pravda, využíva ich aj kinopriemysel. Hlavne v historických filmoch, filmoch o rímskej ríši, Herkulesovi atď.

Jersey /Džersy.

Stádo Jersey na pasienku.

Býk druhu Jersey.

Tento druh mliekarských kráv má už vyše 800 ročný rodokmeň. Vyvinul sa na ostrove Jersey, v La Manche (Lamanšský prieliv). Kravičky sú nie len vynikajúce dojky, ale ich (a Guernsey druh) mlieko je najvyššej kvality. Je pravda, že z nich sa nenadojí toľko, ako napr. z Holstein, ale mlieko je kvalitnejšie a ako také, zberne mlieka platia zaň prémiové ceny. Jersey denne nadojí len 15, do 30 litrov, alebo ročne je to 4861 litrov. (Holstein dá až 7077 litrov ročne.) Posledne, na Novom Zealande robili určitý výskum mlieka a údajne zistili, že mlieko z Jersey je zdravšie, dodá telu viacej vitamínov a minerálov, zabraňuje rozšíreniu sa rakoviny, bráni človeka pred rozličnými alergiamy atď. nuž mnohí farmári sa začali preorientovať na tento druh. Aj v obchodoch sa zjavilo mlieko označené A1 a A2 (A2 je Jersey) a pravda, aj jeho cena je vyššia. Tento, akože objav vyvolal hodný rozruch v kruhoch výrobcov a spracovateľov mlieka, namä v združení Holstein a robili sa ďalšie výskumi, až, ako sa aj očakávalo, „dokázalo“ sa, že áno, mlieko je podstatne inakšie, má iné zloženie, iné „trace“ mineráli, ale nejaká schopnosť na potláčanie rakoviny „je len vedecko-babskou rozprávkou“. Jersey mlieko je zvlášť populárne medzi výrobcami syru. Aj „malovýrobcami“, lebo mnohí drobní farmári, menovite talianského a francúzskeho pôvodu (máme tam aj zopár Čechov a Moravákov) sa dali na „remeselnícku“ výrobu syrov. Robia ho z kravského, kozieho a aj ovčieho mlieka a verte mi, prosperujú. Ich výrobky majú zaručený odbyt. V obchodoch ich syry sotva najdete, ale v špecializovaných, áno. V špičkových reštauráciach je tiež. Takýto malý farmár má sotva nejakých 50 dojníc. Mlieko zúžitkuje sam. Veľký farmár, mliekarsky má podstatne vyššie stádo. Vo Victorii a v N.S.W. priemerná farma má okolo 500 kráv. Najčastejšie vidieť 1000 až 1500 – 2000 dojnicové farmy, no a najväčší v tomto je určitý pán Petrovič, pôvodom Chorvat. On dojí až 5000 (áno, päť tisíc) kráv. Trikrát denne. Jersey sa pokladá za najmenší druh mliekarských kráv. Dospelý býk dosiahne aj 600 kg. a kravička 450 kg. Teliatka, jalovičky sa rodia 25 kg. a býčkovia 27 kg. Sfarbenie im je od „jasno zlatej“, po tmavohnedú, skoro čiernu farbu. Je to rohatý druh, ale v čase dospievania farmári im odsekávajú rohy. Horučosti dobre znášajú, sú krotké, tiché, plodné a ľahko sa telia. (Býk však nie je najspokojnejší.)

Brahman. Tento druh hovädzieho dobytka hneď na prvý pohľad udáva, že tu ide v gény Bos indicus-a, avšak dopestovalo sa ho v Spojených štátoch skrížením génov štyroch indických druhov s určitou infúziou britských druhov. Čistokrvné Brahmani najdeme len v subtropickom a v tropickom pásme. Menej ich je v miernom pásme. Brahmana charakterizuje jeho ovisnutá koža ("ľochavá") ktorá mu umožňuje efektívne rozchládzanie sa a pravda, tu je aj ten hrbol na chrbte. Sfarbenie má rozličné, najčastejšie sivé, alebo červené s tmavou pigmentáciou. I keď vypadajú trochu zastrašujúce, predsa sú to kľudné kravičky a na dovažok, aj nadmieru inteligentné a hlavne výdržlivé a neprieberčivé v strave. Stredná váha býka je okolo 900 kg. ale občas sa najdu aj 1000 kg. Stredná váha kravičiek je 500 kg. a novonarodených teliato 30 kg. Je to svalnatý druh, odolný nie len na teplo, ale aj rad parazitov a to nie len externých, ako kliešť, ale aj interných. Normálne priberanie na váhe je 1,8 kg. denne (v priebehu 100 dní). Využívajú sa hlavne na kríženie s inými druhmi, ako napr. Angus, Hereford atď. aby sa získala odolnosť vôči parazitom, nadmiernej teplote a pod. Zebu je tiež z rodu Bos indicus. Je to názov ktorý sa nevzťahuje len druh ktorý sa nazvalo Zebu, ale vlastne na všetky druhy s hrbolom na chrbte, kam sa často (a chybne) priradí aj africký druh Sanga, ktorý je vlastne z rodu Bos taurus (európske hovädo). Po názve týchto plemien, siahlo sa do tibetského jazyka, kde zen, alebo zeba vlastne znamená ťavý hrbol. Zebu (na fotke) je ten pravý , africký. Tento druh sa rodí s rohamy a charakterizuje ho aj masívny chvost. Vyvinul sa im, aby ľahšie odhaňali muchy a iných parazitov. Farbu majú rozličnú. Ide to od mierne červenkavej, až po čiernu, no najčastejšie sú "oceľovo-sivé". Aj po masovosti je tu silné rozpätie. Býk sa pohybuje od 495 - 880 kg. kým kravičky sú od 360 - 480 kg. Pri narodení, teliatka vážia od 14 - 36 kg. Využíva sa ich hlavne na kríženie s inými druhmi. Najmä teraz, keď svet zachvátila horúčka strachu z klimatickej zmeny.

Na fotke je "Zebu".

Boran je tiež africký druh Bos indicusa, ale genetický sa veľmi líši od iných druhov Zebu. Domovom sú mu pasienky jaužnej Etiópie, ktoré obýva ľud plemena Borana. Odtialto, asi v 1920. roku, Angličania žijúci na farmách v Keni a v Zambii priviezli si aj tento druh, trochu ho zošľachtili, takže dnes sa pokladá za najkvalitnejšie hoviadko vo východnej Afrike. Býk dosahuje váhu od 550 - 850 kg. a kravy 400 - 500 kg. Ako druh, Boran sa vyznačuje vysokou plodnosťou, neprieberčivosťou v strave, odolnosťou vôči parazitom (aj očným) a skrížením z hociktorým plemenom, dosahuje sa silná hybrídna vitalita. Na fotkách sú býkovia druhu Boran.

Braford a Brangus sa dnes považujú už za celkom samostatné druhy, i keď vznikli krížením s Brahmanom. Braford = Brahman x Hereford a Brangus = Brahman x Angus. Po Brahmanovi zdedili odolnosť vôči parazitom, na teplo a po anglíckych druhoch si zachovali kvalitu mäsa, mramorovosť mäsa a aj temperament. Týto kríženci sú rozšírení nie len v Austrálii, na N. Zealande, v Afrike, ale aj po celej Južnej a strednej Ameriky, ba nechýba ich ani v Spojených štátoch.

Býk druhu Braford.

Býk druhu Brangus.

........................................píše Ján Kulík

...poktačovanie nasleduje...

*****************************

Kríž-hviezda-pečať-polmesiac

Kríž, hviezda Dávidova, pečať (hviezda) Šalamúnova, polmesiac.... Rozličné náboženstvá majú aj svoje rozličné symboli. Keď uvidíte kríž, hneď viete, že tu ide o kresťanstvo. Hviezda Dávidova je symbolom ako judaizmu, tak aj štátu Izrael. Polmesiac sa stal symbolom islamu atď. atď. lenže už hodne menej vieme, že všetky tieto symboli sú hodne staršie od samich súčasných náboženstiev a že boli aj symbolmi iných, zaniknutých náboženstiev, ba neraz tu vôbec nejde ani o náboženstvo, lež o symbol nejakého hnutia, ideológie, praxe a pod. Ryba. V súčasnosti znak kríža je symbolom kresťanstva, avšak prví kresťania od kríža bočili. Bočili preto, že na kríži svoje muky trpel ich Vykupiteľ. Ako prvý znak novej kresťanskej viery môžeme chápať rybičku. Áno, na mnohých miestach tajného zhromažďovania sa prvých kresťanov, najdeme namaľovaný, do kameňa vyrytý... obraz rybky. Hlavne v rímskych katakombách. Prečo práve rybyčka? Najdeme viacej vysvetlení: A/ Prví Kristoví učeníci boli rybári; B/ Veľmi dobre poznáme rozprávku o zázraku, ako s niekoľkými rybkamy Ježiš nasýtil mnohých. C/ Ryba je „nemá“. Nič sa od nej nedozvieš. Neprezradí. (Prví kresťania o svojom zhromažďovaní mlčali, neprezradili miesto stretnutia... a pod.) D/ Keď ide o rybku, na mysli musíme mať nie jej obraz, ale same slovo s jeho záhadným významom. Nový zákon sa písal po grécky. Ryba, v gréckom jaz. je ichthús / ιχθύς. Toto slovo môžeme chápať aj ako akronym z (v slovenskom preklade): Ježiš Kristus, Syn Boží, Spasiteľ. Kríž. Ako symbol, kríž sa používal v mnohých kultúrach a to už od nepamäti. Veď tento znak predstavuje jeden z prvých znakov, čo človek (vedome) vedel namaľovať. Dve skrížené čiarky. Podľa vstupu v „An Expossitory Dictionary of New Testament Words“, kríž ako symbol pre božstvo, vznikol medzi starými Babylóncami, v Chaldeay a používal sa ako znak pre boha Tammuza. Začiatočné písmeno jeho mena, T(au) a odtialto prechádza do Egyptu, kde si nachádza miesto v hieroglyfoch. Význam mu je život, žitie (ankh, anx = život). Keď Kopti prevzali kresťanstvo, ako svoj symbol kríža, preberajú si a adptujú práve staré Tau. Z tohoto Tau, znaku kríža, neskoršie dostávame písmeno T. Kríž, jeho „záhadnosť“, všimli si aj iní. Na druhom konci sveta. V Číne, v Indii napr. znak kríža sa maľoval na džbány „svätej“ vody z rieky Ganges. Kríž nachádzame aj v kultúrach Afriky, ba viete si vôbec predstaviť prekvapenie Španielov, keď pricestovali do oblasti súčasného Mexika? Španieli, s krížom v jednej ruke a mečom v druhej, šli na západ „objavovať“ nové kraje, drancovať tamojšie obyvateľstvo a pravda, spoznať ich s učením Ježiša, kresťanstvom, krížom a tu, hneď v oblasti kde sa vylodňovali, zarazil ich kríž. V meste Palenque, v súčasnom Mexiku, stal nekresťanský chrám, postavený niekde v IX. st. p.n.l. a v tom chráme bol nádherný kríž. V Zašlých časoch, tamojší obyvatelia sa tiež klaňali krížu, ktorý nazývali tota = náš otec. Krížik, ako pendant, prívesok náhrdelníka, nosili aj „slúžky“ bohyne Vesty. Celkom sa podobali tým krížikom, čo teraz nosia katolícke sestričky. Bolo to v starom, pohanskom Ríme. Kríž zdobil aj čelenky starých Grékov. Keď Alexander Macedónsky šiel proti Peržanom, Dáriusovi, ako spomínajú dobové dokumenty, ani si nevšimol, že Peržania proti nemu pochodujú pod znakom kríža. Podobne, ako niekoľko storočí neskoršie, cisár Konštantín, ktorý s týmto znakom porazil nepriateľa. Peržania však utrpeli porážku. Kríž im nepomohol. (Bolo to v roku 335. p.n.l.) Každá civilizácia poznala kríž a skoro všade aj konal nejakú „svätú“ funkciu. Hodil sa na to. Len v Tróji archeológovia vykopali počet väčších a menších krížikov. Kresťania si prevzali tento symbol len neskoršie, lebo vraj Ježiš trpel a aj umrel na kríži. Nechýba však „filozofov“, čo si kladú otázku:“A čo by bolo, keby tak Ježiša popravili inak? Mali by sme ako znak kresťanstva povedzme sekeru, šabľu, povraz...?“ Áno, ako Ježiš umrel je celkom vedľajšie. Nám je dôležitejšie, prečo umrel. Konečne, poprava ukrižovaním v starej dobe bola celkom bežnou vecou. Praktikovali to Egypťania, Assýrčania, Peržania... ba aj Gréci a neskorší Rimania. Na tisíce, státisíce ľudí bolo ukrižovaných, ale Ježiš bol len jeden a preto dôležitejšia je tu idea, ako nástroj jeho umučenia. V „Katolíckej encyklopádii“ najdeme až 40 rozličných podôb kríža. „Heraldic Encyclopedia“ zahrňuje až 385 rozličných podôb. Prinášame vám len sedem. Jedna podoba kríža sa nám aj neslávne preslávila. Hákový kríž a predstavte si, aj tento, starí kresťania dobre poznali a nachádzame ho na mnohých náhrobných kameňoch. Ba nie len tam, ale aj medzi kresťanmi v Etiópii, nekresťanmi v Indii atď. atď. Často sa ho nazýva aj crux gammata, lebo vypadá, ako by bol kompozíciou štyroch gréckych symbolov hlásky „G“, Γαμμα. Crux ansata je zaužívané pomenovanie egyptského Tau, čiže „T“ so slučkou hore. Či sa to niekomu páčilo, alebo nie, ale ako kresťanov, kríž nás sprevádza životom. Kde a ako, ale hneď po narodení, nás krstia. Ak ste katolík, alebo pravoslávny, žehnáte sa. Kríž si hrdo stojí na chrámových vežiach, v chrámoch, je na „Spevníkoch“... ba nejeden ho má aj ako prívesok na náhrdelníku, možno na prsteni atď. atď. Najdeme ho aj na zástavách nejednej krajiny. (Viď vstup „Zástava, vlajka, prápor“.)

* „Union Jack“ zástava Spojeného kráľovstva Veľkej Británie. Tu máme kombináciou dvoch podôb kríža. (Viď „Zástavy“.) Ak toto nestačí, tak spomeňme, že kríž je aj všeobecne uznávaným znakom svetovej kresťanskej humanitárnej organizácie, „Červený kríž“. Základy jej položil Švajčiar Henri Dunant, v 1859. roku, až sa na ženevskej konvencii v roku 1864. popodpisovali multilaterálne dohody, ktoré sa pravda postupom času len zdokonaľovali. Kríž je neraz aj na vojenských medailách, najvyššej hodnoty. Udeľuje sa ho za hrdinstvo. Hviezda Dávidova... sa stala symbolom judaizmu. Náhodou? (Viď vstup o národnej zástave Izraelu.) V hebrejskom jazyku „Magen David“ („Štít Dávidov“). Túto hviezdu vidíme na židovských synagógach, na náhrobných kameňoch, na národnej zástave Izraelu... avšak historický, táto hviezda nebola exkluzívne len židovskou. Vznikla v ďalekej minulosti, kedy spolu s päťcípovou hviezdou („Pečať Salamúnova“, „Šalamúnova hviezda“) stáli vedľa seba. Využívali sa aj ako symboli v mágii a aj na rozličné dekorovanie. Obľubili si ich hlavne rozliční „hviezdári“, astrológovia, mágovia... až spolu s inými „záhadnými“ znakmi, prechádza aj medzi súčasných „veštcov“, „jasnovidcov“, atrológov... Čím tam toho viacej nastiebajú, tým ich „veda“ bude serióznejšia, dôležitejšia, záhadnejšia. Niekde v stredoveku, hviezda Dávidova sa medzi európskymi Židmi zjavuje čoraz častejšie, ale ešte nema nejaký náboženský vyznam, dôležitosť. „Magen David“ v židovskej liturgii znamená Boha, ako ochrancu (štít) Dávida, z čoho medzi stredovekými mystikmi sa to posúva na zázračnú moc Dávidovho štítu. Podobne, ako skorejšia, nežidovská tradícia mágov, čarodejov... o päťcípovej hviezde sa vyjadrovala, ako o hviezde, pečati Šalamúna. Židovská obec v Prahe bola vraj prvou, ktorá si hviezdu Dávidovu prevzala, ako úradný symbol a od XVII. storočia, túto hviezdu si preberajú aj ďalšie obce, až z toho vzniká aj celožidovský symbol, i keď nema nejaké úzadie ani v Biblii a ani v Talmude. V XIX. st. tento znak, ako symbol judaizmu, prešíril sa na celý svet, hlavne pre svoju jednoduchosť a keďže Židia žili hlavne medzi kresťanmi, kde kríž mal už svoje dejiny, symboliku, proste sa tu pýtal aj nejaký ich symbol, ako „odpoveď“ krížu. Päťcípová hviezda, hviezda pečate Šalamúnovej... tiež našla svoje uplatnenie a to nie len v kruhoch čarodejov, mágov, veštcov, jasnovidcov... ale aj širšie. Zjavuje sa na rade národných zástav. V stredoveku bola zastúpená v mnohých rodových erboch, čiže vždy tu bola, len nejak nepovšimnutá. Po tomto symbole vraj, ako prví, siahli Američania a na národnú zástavu svojej slobodnej krajiny, dali si päťcípové hviezdičky. Jednu hviezdičku pre každý štát novej únie. (Aj jeden pás pre každý štát.) V tom čase, keď Spojené štáty získali (vybojovali si) samostatnosť, priniesli si deklaráciu, ústavu.... nejak sa stali vzorom všetkých, čo zápasili, dožadovali sa demokratických práv a pravda, od Ameriky sa preberajú symboli, ich definovanie demokratických práv... atď. takže postupom času, aj päťcípová hviezda sa stáva nejakým symbolom slobody a demokracie. Dnes ju najdeme na vlajkách mnohých krajín – bez ohľadu, koľko je tam demokracie, lebo nie všade má aj význam slobody a demokracie. Niekde jej dejiny siahajú hlboko do minulosti určitého kraja, dejín národa, dejín oblasti a pod. * Národná vlajka Maroka. Včasný stredovek znamenal aj príchod islamu do oblasti Maroka, ktoré sa stalo najzápadnejšou ich provinciou. S islamom, prišla im aj vlajka. Všetky, aj súčasné vlajky islamu môžu mať len štyri farby, no najčastejšie sú len jednofarebné. Čierna farba: bola vraj farbou samého Mohameda, jeho štandardy a predstavuje aj farbu pomsty. V roku 746. bola to aj farba Abbasidov. Bielu farbu, ako opak čiernej, zvolili si Umayyadi. Červenú farbu si zvolili Khavarijovia, kým Zelená farba bola farbou dynastie Fatimidov a konečne sa práve táto stáva aj farbou islamu. *Národná vlajka Sudánu. Všimni si využitie všetkých tradičných farieb islamu. Od začiatku, farby Maroka boli buď biela, alebo červená a na nej obyčajne mali napísaný aj nejaký citát z Koránu. Občas sa tam priložili šable Aliho, polmesiačik, hviezdička, ale tu sa nečerpalo z islamu, lež z berberskej tradície, ktorá je podstatne staršia od islamu a do nej, v hodnej miere prenikli aj prvky z rímskej kultúry. Hlavne v XX. st. táto krajina bola pod „patronátom“ buď Francúzska, alebo Španielska a používanie domácej vlajky bolo hodne ohraničené. Čistá, jednofarebná vlajka marockých lodí podľahla modifikovaniu Francúzmi, 17.nov. 1915 zaviala súčasná. Na červené pole sa priložila zelená päťcípová hviezda, ktoréj podoba siaha hlboko do antických dejín oblasti a aj tu bola známa, ako pečať Šalamúnova, alebo hviezda Šalamúnova. *Národná vlajka Turecka. Okolo tejto vlajky máme hodne legiend, hlavne po stránke symbolov, ale ani jedna neudá priamu odpoveď. Prečo je tam polmesiac a hviezdička. Sama legenda nám to ani nemôže povedať, ale dejiny, áno. Polmesiac, po arabský Hilal, svoje dejiny má dlhšie, hodne dlhšie, ako sú dejiny islamu. Svojho času, polmesiac bol politickým, vojenským a i náboženským amblénom Byzantie a len neskoršie sa stáva aj symbolom Turecka, ba širšie, aj symbolom islamu. Polmesiac, vo svojej polohe v prvej štvrti, práve v tejto oblasti sa používal od najstarších čias. Bol to symbol aj bohyne Aštarte. Neskoršie sa stáva symbolom byzantskej ríše, lebo vraj (podľa legendy) nečakaný východ mesiaca zachránil Konštantinopol od nečakaného útoka nepriateľa. Dlho sa myslelo, že Turci po polmesiaci siahli len po dobytí Kanštantinopola (1453), avšak mali to tam vraj už vyše jedného storočia. Dokument z čias panovania sultána Orhana (asi 1324 – 1360) spomína, že tento na svojej štandarde, vlastne na štandarde svojej pechoty, mal nejaký polmesiac. Možné je aj to, ale podobne je možné, že sa týmto len ospravedlňuje prevzatie si symbolu Byzantie, lebo nejeden odborník na vojenské štandardy si myslí, že tu nešlo o žiadny polmesiac, ale o dva hovädze rohy pripevnené na nejaký papek. Táto alternatíva je prijatelnejšia, keď človek pozná vtedajšie zvyky. Keď Turci dobyli Byzantiu, v ich službách si svoje zamestnanie našla aj špička starej byzantskej elity. Stačilo len zmeniť náboženstvo a už si mal skvelú peršpektívu. Mnohí to urobili a dokumenti spomínajú, že Turci na svojej porte preferovali práve takýchto poturčencov. Boli vzdelanejší. Vyznali sa v riadení krajiny.... a asi práve ich zásluhou polmesiačik si nachádza „nový“ život. Najskôr na vlajke Turecka, ale neskoršie sa stáva symbolom moslimstva vôbec. *Národná vlajka Mauritanie. Turci, počas jestvovania svojej otomanskej ríše mali až niekoľko zástav. Raz to bola zelená, neskoršie červená, ale vždy tam bol polmesiac a aj hviezda, lenže najskôr to bola osemcípová. Súčasná podoba vzniká v 1793. roku, ako vlajka ich námorníctva. Ku redukcii cípov hviezdičky dochádza v roku 1844. roku. Antické civilizácie svojho času kvitnúce v tejto oblasti východného Stredozemia, polmesiac v kombinácii s hviezdičkami poznali hodne storočí skorej, ako vznikol aj sám Konštantinopol. „Panovala“ si tam Aštarte, neskoršie prišla aj Diana a obe tam mali mesiačik. Prišla aj Panenka Mária a jedna z jej hviezdičiek bola pridaná ku mesiačiku Diany v čase panovania Konštantína I. keď sa kresťanstvo stáva legálnym náboženstvom ríše. *Pananka Mária s mesiačikom a hviezdičkami.

Rovnako sa zobrazovala aj egyptská bohyňa úrody, Isis. Aj táto mala okolo hlavy hviezdičky a u nôh jej bol mesiačik. Men, bolo meno božstva, ktorému sa v čase rímskej ríše klaňalo v oblasti Malej Ázie. Bol to muž, mužské božstvo, s mesiačikom na pleciach. Kušuh bolo božstvo Hurrov, ktorému sa neskoršie klaňali aj Chetejci. Bol to okrídlený muž s mesiačikom na prilbe. Selene (gr. σελήνη = mesiac), po lat. Luna, predstavovala personifikovaný mesiačik v božstvo. Klaňalo sa jej v čase nového a plného mesiaca. Obyčajne sa ju znázorňovalo, ako ženu s mesiačikom na hlave, ako uháňa na voze, do ktorého má zapriahnuté dva kone. Teda, práve v oblasti kde je súčasné Turecko, už tisícročiami sa klaňalo božstvám s mesiačikom a hviezdičkamy. Turci tu len siahli po hotovom, čím si vlastne chceli legalizovať svoju prítomnosť v týchto priestoroch. Byť pokračovateľmi tamojšej kultúry. Hindu Tilak, v sanskrite Tilaka neznamená nič iné, ako znak. Znak, čo si Indovia maľujú na čelo. Pôvodne to malo funkciu informovať iných, ktorému božstvu sa dotičný klania, ku ktorej sekte patrí. Medzi príslušníkmi sekty Saivas, nasledovatelia boha Šiva, tilak najčastejšie býval v podobe paralelných horizontálnych čiar (po čele), s bodkou, alebo bez nej. Príslušníci tejto sekty si neraz namaľujú aj mesiačik, alebo aj trojuholník. Nasledovatelia boha Višnu, najčastejšie si maľujú svoj tilak v podobe paralelných kolmých čiar, ktoré nejak nadobúdajú výzor písmena „U“ a toto má znázorňovať nohu, stúpadlo boha Višnu. Stredná čiara, alebo bodka u nich nie je záväzná. Tilak, čo často vidíme u žien z Indie (rovno v strede čela) v podobe bodky červenej farby predstavuje ženu, ktorá dáva na vedomie, že ešte nie je vdova. Je vydaná, ale zároveň môže znamenať aj príslušnosť ku nejakej sekte, hlavne ak tu ide o nejakú inú farbu. Všetko záleží na tom, aká je „móda“ toho kraja, odkiaľ táto osoba prišla, alebo pochádza. *************** Rodinné erby európanov sú ozdobené nie len krížami, ale aj polmesiačikmi a hviezdičkamy a to, ako päť, tak aj šesťcípovými, ba v mnohých najdeme aj rybičky, Panenku Máriu a pod. Každý erb, ako stredobod, má štít a podľa tohoto je ľahko určiť pôvod rodiny, kedy dostali erb, štít a pod. Ján Čajak si spomína na „báťu“ Lehotského, petrovčana, ako tento chlapík, keď nastali „chudšie“ časy, obliekol si svoj zemanský úbor, zbalil si svoj „armáles“ a vydal sa do Futoku, ku zemepánovi, aby tam obhájil práva petrovčanov. Zemepán hneď cúvol, lebo pred sebov mal nie nejakého poddaného, ale šľachtica, „pána brata“, ktorého úhorský rodokmeň siahal až do čias Veľkej Moravy. Na Dolnej zemi bolo hodne takýchto šľachticov, ako napr. prvý petrovský učiteľ Záturecký, petrovaradínsky mäsiar Benda, dobrodinec pri vzmáhaní sa slovenskej ev. obce v Novom Sade atď. atď. Aké armálesi mali týto ľudia, nevieme. Nikto asi neštudoval ich pôvod. Či tam, v tom armálesi mali vsunutý aj „poradový symbol“, nevieme. Toto sa dávalo na armálesi, rodinné erby... Dr. Cyril Abaffy, prvý dištriktný dozorca ev.a.v. cirkvi v Juhoslávii, asi tiež bude zo „vznešeného“ rodu. Predsa, bol advokátom v Zemúne atď. atď. *Všimni si vyznamenanie. V našich dejinách sa spomína rod Abafi (Mikuláš), ktorý od Thurzovcov získal aj Hornú Lehotu... V ich rodinnom erbe najdeme polmesiac a šesťcípovú hviezdu. Rodina Balašových bola doložená už niekde v XIII. st. ale o nej vieme pomerne málo. Máme tu však pečať Imricha Balaša (umrel okolo roku 1633). Na tejto pečati tiež dominuje polmesiac a hviezda. Rod Dávidovcov pochádza z Turčianského Petra, ktorý už v XIV. st. získali aj nejaké majetky na Orave. Ján Dávid v rokoch 1603 – 1616 bol aj podžupanom Oravskej stolice. Na jeho rodinnom erbe tiež vidíme mesiačik a hviezdičku.

Beňadik Ďurkovský (Gyürky) v prvých desaťročiach XVII. st. bol podžupanom Zvolenskej stolice, ale rod pochádza z okolia Lučenca. Aj v ich erbe je viditelný mesiačik a hviezdička. V meštiackom erbe Breitschwertu najdeme kríž v kombinácii s polmesiacom. V erbe francúzskeho Comte de Gérard du Barry tiež najdeme hviezdičky a polmesiac. Ako vidno, kresťanská Európa vo svojich rodinných pečatiach, erboch... používala nie len kríž, ale aj polmesiac a hviezdy a to, ako päť, tak aj šesťcípové. Všetko tu bolo skorej, ako sa tieto symboli ujali v krajinách islamu, alebo medzi Židmi.

.....................................................píše Ján Kulík

Jazyk40

  Koľaj a koľajnica   Aj v tomto príspevku sa venujeme jazyku nášmu každodennému. Teraz to bude dvom heslám, koľaj a koľajnica. To preto, že sme nedávno počuli frazeologické spojenie: Vrátiť sa do starých koľajníc. Vieme však všetci, že je tu chyba a správne idiomatické spojenie má znieť: Vrátiť sa do starých koľají, pričom sa myslí vrátiť sa do pôvodného stavu, k osvedčenému spôsobu konania. Keď sme už pri týchto slovkách, pripomeňme si, čo znamenajú.   Koľajnica, po srbsky šina (z nemčiny die Schiene), je podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka oceľový pás, po ktorom sa pohybujú kolesá vozidiel na to upravených: železničné koľajnice, klásť koľajnice... Pripomeňme, že dve koľajnice tvoria koľaj.    Prídavné meno je koľajnicový, napríklad: fixný koľajnicový systém, koľajnicový dotyk, koľajnicový pás, spínač, styk, totiž spojenie koľajníc, koľajnicová prepojka – všetko technické výrazy.    Keď ide o podstatné meno koľaj, je to podľa uvedeného slovníka po prvé stopa vyhĺbená kolesami vozidla, napríklad: koleso uviazlo v koľaji, pieseň Pije, pije na koľaji (vlastne z koľaje) vtáča, po druhé dvojica koľajníc na trati, napríklad: hlavná koľaj, vlak je na prvej koľaji, koľaje električiek a podobne. Po srbsky je to kolosek. Prídavné meno je koľajový, napríklad, koľajové vozidlo, koľajová doprava...   Nakoniec zhrňme. Koľajnica je pás, po ktorom sa pohybujú kolesá vozidiel, napríklad vlaku. Dve koľajnice tvoria koľaj a v slovenskej ľudovej piesni na koľaji pije vtáča...  Toľko nateraz z jazyka.