Srnček sa udomácnil...

 ...žije v Petrovci...

Biela sobota.

Kresťanský cirkevný kalendár IV.

Podľa kresťanského kalendára, obdobie Veľkého pôstu sa Bielou sobotou končí. V zašlých, prvých storočiach kresťanstva, v tento deň, v sobotu tesne pred Veľkonočnou nedeľou zvyklosťou bolo mať masové krsty nových konvertov, avšak storočiami, západné krídlo kresťanstva v tento deň neporiadalo ani bohoslužby, príčinou čoho, podľa ich vysvetlenia bolo, že toto je dobou medzi ukrižovaním Ježiša a jeho z mŕtvychvstaním. Východné krídlo však od služieb nikdy neopustilo. Niekde v 1955. r. aj rimokatolíci znovu uvádzajú služby aj na tento deň.

Túto predveľkonočnú sobotu Slováci nazývajú „Bielou sobotou“. Angličania to volajú „Holy Saturday“, alebo aj „Easter Vigil“, kde to „Holy“ = sväté, alebo „Vigil“ = bdenie, nespavosť, cirk. vigília, kým „Easter“ = Veľká noc, alebo nem „Ostern“, ako slovo, je pohanského pôvodu. Niekde v tieto dni, starí Germani mali slávnosti zasvätené ich bohyni Eostre, či medzi nás jej meno preniklo a ustálilo sa v podobe Ostara, Oštara.

Na Bielu sobotu, podľa starých Indoeurópskych zvykov, rozkladal sa aj „nový, čistý“ oheň, s čim cirkev, ale len v VIII. st. tiež súhlasila, „okrstila“ to, takže teraz ten oheň začal slúžiť akože na „posvietenie“ Ježišovi pri jeho ceste zo smrti, ku životu. Tento ie. zvyk je rozšírený aj v Indii, kde slúži na „posvietenie“ nebohého pri jeho záhrobnom putovaní.

Veľký pôst prešiel, rozžal sa aj domáci oheň, odtiaľ sa pripálila aj „veľkonočná“ svieca, zvaná paškál a začalo sa variť. Dosť bolo hladovania. Ideme sa hostiť a veru ženičky sa naobhaňali okolo toho sporáka, ohniska... Všetko v závislosti od kraja, regiónu, lokálnych zvykov, priprávala sa hlavne bravčovina, varila šunka, neskoršie sem pribudlo aj jahňa (import zo starožidovského veľkonočného pokrmu), studenô, studenia, huspenina... sa už sedla (varilo sa ju skorej), niekde sa varila kapustnica (teraz už s mäsom a hríbmi)... varili sa vajíčka... piekli sa koláče atď. atď. Rozvoňala sa dedina.

Ak gazda to neurobil skorej, tak v tento deň sa dal do kalenia pníkov ovocných stromov (veď je Biela sobota) a v určitých oblastiach nie len Zelený štvrtok, ale aj Biela sobota sa považovali za vynikajúci deň pre sadenie nových stromkov atď. atď.

Odkiaľ sme dostali názov Biela sobota? Koľko materiálov konzultujete, toľko bude aj polovičatných vysvetlení.

Biela je vraj preto, že Ježiša, sňatého z kríža, podľa vtedajších židovských zvykov, zabalili do bielého plátna.

Biela je vraj preto, že toto je farba čistoty, nepoškvrnenosti a Ježiš bol „čistý“. Bol „obetným baránkom“.

Nikto nevie kedy, ale niekde v sobotu sa stal zázrak. Umučený Ježiš vychádza z tmy hrobu, na svetlo dňa. Je vzkriesený, ožil. Tak, ako proroci predpovedali.

Časom aj cirkev, jej kňazi začínajú (ojedinele), prihliadať na farbu rúcha, farbu obrusov na oltári, jej symbolickosť... Vo franských chrámoch z IX. st. najdeme zmienky o používaní farebného rúcha, ale prečo, začo, tak robili, to nenajdeme. Mali tam celú škálu farieb.

Katolícka cirkev, počas pápežovania Inocenta III. (spis pochádza skorej jeho uvedenia do funkcie) uvádza aj odôvodnenia pre určité farby. Biela vraj symbolizuje čistotu a má sa používať pri všetkých slávnostiach na česť Pána. (Včetne aj na Zelený štvrtok, na Všechsvätých...). Čierna je farba smútku a má sa používať v čase pôstu, v čase rozpomínania sa na predkov, čo sú už vo večnosti... a fialové, ako „odtienok“ čiernej sa povoľuje v čase, ako pôstu, tak aj adventu.

Spomínajú sa tu ešte farby, ako zelená, červená atď.

Z čias Konštantína zachovala sa nám pamiatka, že tento, akože prvý kresťanský cisár, keď sa konečne rozhodol prijať aj „krst svätý“, biskupovi jeruzalemskému, Makariusovi dal vyhotoviť rúcho, ktoré bolo zošité zlatými nitkamy a pri konci IV. st. sa už zjavujú zápisi, že bolo „belšie od bielého“. Tá jeho belosť proste žiarila. Po tomto, zjavujú sa aj ďalšie spisi o bielom rúchu.

Kde je „pravda“? Ťažko odhaliť. Zahalená je do rúcha dejín, evolúcie cirkvi a cirkví a kým sa nenajde niekto, čo nám zaručene nepovie: „Takto to bolo - tu je pôvod zvyklosti“, musíme sa uspokojiť aj s tým, čo zatiaľ vieme, či nevieme.

.......píše Ján Kulík

Veľký piatok.

Kresťanský cirkevný kalendár III.

Vo „Veľký piatok“ , v piaty deň „svätého týždňa“ kresťania si spomínajú, ako deň ukrižovania svojho Spasiteľa, Ježiša Krista. Najstaršie zachované písané pamiatky hovoria, že už v II. st. n.l. vtedajši kresťania sa na tento deň postili a robili pokánie a už vtedy, začali považovať každý piatok, ako deň postenia sa.

V názve tohoto sviatku, ktorý Slovania nazývajú „Veľký piatok“, medzi kresťanmi vládne nejaká roztrieštenosť. Nemci to nazývajú „Karfreitag“, Angličania „Good Friday“ = dobrý piatok , Taliani, „Venerdi Santo“ = Svätý piatok, Francúzi „Vendredi saint“ atď. (Venerdi, vendredi = piatok a saint, santo = svätý.) Trochu ťažšie je vysvetliť nemecké „Karfreitag“ a anglické „Good Friday“.

Na Veľký piatok, či po ang. Good Friday nestalo sa nič dobrého. Aspoň pri letmom pohľade na same slovo „good“ = dobrý. Ukrižovanie Spasiteľa nebolo dobré. Skorej by sme povedali, že zlé, zákerné, podlé... Nevinného človeka, Syna Božieho, ako najväčšieho lotra, rozopäli na kríž. Potrvalo hodne rokov, kým sa medzi kresťanmi nezjavila idea, že to ukrižovanie, utýranie cirkevných martýrov neznamená nič iné, ako „dobrý“ skutok a pamiatka na utýraných martýrov sa začína chápať, ako „znovunarodenie sa do večnosti“. Ako inak aj mohli jednať? Nedalo sa a preto, na podiv divákov v Koloseume, kresťania, ako baránkovia, neraz s piesňou, išli ku svojej smrti, lenže v ich pojímaní, išli ku svojmu „znovunarodeniu sa do večnosti“. So spevom a modlitbamy, dívali sa do očí svojich vrahov, do očí šeliem a pokojne sa uberali ku trónu svojho Spasiteľa. Ich pokojnému odchodu sa divili diváci, divili sa patríciovia, lebo nevedeli pochopiť ich filozofiu večného života. Byť so svojim Vykupiteľom, so svojim Spasiteľom, vedľa trónu Všemohúceho... z čoho, ani to ang. „Good Friday“ nás nesmie diviť.

Nemci to majú, akože „Karfreitag“ a pri tomto názve sa zase musíme zamyslieť. Kar, jeho etymológiu si najdeme pri vchode „K“ (etymológia), kde sa spomína: Kar = pohrebná hostina, čo hneď musíme aj odhodiť, lebo Veľký piatok nie je dňom hostiny, avšak jeho východisko (lat. caritas = tma, vysoká cena, úcta, pocta, láska...) môže tu figurovať. Na tento deň sa vzdáva úcta umučenému Spasiteľovi. Východiskom môže byť aj str.h.n. kde karmen = žialiť, nariekať, lamentovať, smútiť, zármutok...

Slovenský „Veľký piatok“ v sebe neskrýva žiadne pozostatky pohanstva. Je celkom kresťanský názov, za ktorý, chceme, alebo nie, musíme vďačiť solúnskym bratom. Oni, ako zvestovatelia kresťanstva východného krídla, zanechali nám aj tento názov, ktorý je celkom bežný vo východnom krídle. Majú ho aj všetci slovanskí pravoslávni. Na tento „veľký“ deň, Spasiteľa sa ukrižovalo. Tento „veľký“ deň, „Veľký piatok“ v pojímaní kresťanov neznamená smrť, ale úvod do z mŕtvychvstania, úvod do večného života. Je to prvý krok v ideologickej ceste kresťanov.

Cirkevné obrady romokatolíkov, ich liturgia na Veľký piatok sa storočiami nemenila, kým v 1955. r. neurobili nejakú reformu, vylepšenie, s tým, že tam zaradili aj „Večeru Pánovu“ a že služby sa teraz začínajú o 3.h. odpoludnia, avšak mnohé zbori sa ešte vždy pridržiavajú aj „reformovaného“ poriadku, ktorý sa uviedol v čase reformačných zápasov. Tu sa služby začínajú presne na obed, o dvanástej hodine a trvajú do 15. h.

Trojhodinové veľkopiatkové služby sa konajú aj v chrámoch anglikánov, ako aj v chrámoch lutheránov, počas ktorých sa tradične prisluhuje aj „Večera Pánova“.

Ako iné cirkevné sviatky, tak ani Veľký piatok sa nevyhol najrozličnejším ľudovým tradíciam, poverám, čarodejstvu a pod. Každý kraj, každá osada ich mala nemalý počet. Robili sa preventívne opatrenia vôči účinkom zlých síl. Robili sa opatrenia, aby ľudia a statok nechoreli. Aby úroda bola hojná a pod. Tieto „zásahy“ na neviditelné sily pochádzali väčšinou z čias pohanstva. Nemohlo ich vytisnúť ani kresťanstvo. Mali hlboké korene. Boli súčasťou života ľudí, národa.

Dnes sa udivene pozeráme, ako si to tí, hlavne juhoamerickí Indiáni, alebo aj černosi, bývalí otroci, do kresťanstva vtisli aj ich pohanské zvyky a vôbec im to nevadí. Podobným procesom sme prechádzali aj my, lenže hodne skorej a v našom pojímaní kresťanských sviatkov, ani si už nevšímame tie „ľudové“ zvyklosti. Žijú nám, ale z nich sa stali akože kresťanské zvyky určitého regióna, národa, kultúry. Sú naším „kultúrnym dedičstvom.“

...................píše Ján Kulík