Ján Kostra:
Každý deň
Každý deň stretnúť človeka,
to stačí.
A nech sa všetko mení, nech čas uteká,
nech zosýpa sa staré
a nech sa taví v novom vare,
nech tuhne v odolnejšie tvary –
a keď aj prídu miesto splnov zmary:
nech sa páči, dáš všetko bez ľútosti
do kotla premien, do taviacej pece –
svoj ušúchaný päták starý,
ale
každý ďeň stretnúť človeka.
No nie v plači.
Nie strachopuda, ktorý narieka.
Každý deň stretnúť človeka,
obráteného tvárou do diaľavy
vo vetre, ktorý fičí vedľa hlavy.
Každý deň stretnúť človeka
na palube,
ako sa vzpína dychtivý a nedočkavý
obzorov nových za obzorom,
kým raci
spätkujú sami ku záhube.
Každý deň stretnúť človeka,
to stačí.
Každý deň stretnúť človeka,
ktorý bremä vláči,
klesá
a z prachu vzletí.
Deň v ktorom nestretneš ho,
stratený je.
Deň v ktorom nestretneš ho,
prepadáš sa
o stupeň nižšie medzi smeti,
medzi relikvie.
Každý deň stretnúť človeka.
Každý deň stretnúť človeka.
Jedno, či náhliš sa,
jedno, či ležíš chorý,
jedno, či drvýš skaly a prenášaš hory,
jedno, či neprijímaš návštevy,
jedno, či blúdiš v hmle a cestu hľadáš
pustatinou,
jedno, či sedíš v parku,
alebo trpíš obrátený k stene.
Človeka stretnúť každodenne.
Lebo ak sa ti stratí,
ak len pulz počuješ,
jak echo krokov v pustom nádvorí, deň stratený je.
Človeka stretnúť,
ktorého srdce v tebe bije.
Ak toho stratíš,
na púšť sa zmenia
ulice zaľudnené.
Každý deň stretnúť človeka.
Človeka stretnúť každodenne.
...........................................................
......................................
