Kačky

Indian Runner / Indický bežec: alebo nejak podobne by sme si preložili anglický názov tejto odrody kačky, ktorá sa pestuje k vôli vajíčkam a ktorá vlastne vôbec ani nie je z Indie, lež z Malaje. Po farmách ich často vidieť, lebo sú zaujímavé, rozličného prifarbenia, nerada sa prple vo vode, v bahne, nelieta, ale uteká. Telo má vzpriamené, s dlhým krkom, takže káčer dodahuje výšku až vyše 80 cm. kým kačka je o 10 cm. nižšia. Vajcia sú výborné, zafarbené sú do modra, zelena, ale občas aj biele. V kačacej ríši sa pokladajú za „Lenghorky“. Najčastejšie ich vidieť v ovocných sadoch, vo vinohradoch, v záhradách a pod. kde sa osvedčili, ako vynikajúci údržbári. Ničia hmyz, slimákov. Asi jednu tretinu veľmi štihlého tela predstavuje krk, takže sa vôbec nehodia na stôl.

Aylesbury: Pestuje sa k vôli mäsu a ako taký druh, súperí o primát s francúzskym druhom Rouen. Mäso má výborné ale hodne sa vykrižovali s pôvodne čínskym druhom Pekin, takže dnes, ako čistokrvné, sú pomerne zriedkavé, či ťažko sa zoženú. Je to vták bielého peria, kým zobák mu je žltý.

Pekin: U nás asi najznámejší druh, ale je až toľko vykrižovaný s obyčajnou domácou bielou kačkou, že čistá rasa sa asi ani nenajde. Pôvod jej je v Číne. Stredom XIX. st. sa dostáva do Ameriky a pre svoju vlastnosť rýchleho dospievania, tam sa ich „zdokonalilo“ a predstavujú najdôležitejší druh na komerčné využitie – k vôli vynikajúcim vlastnostiam mäsa. Kačky sú zároveň aj dobré nosnice vajec, nuž po dvoroch, na farmách, kde je trochu vody, pestujú sa aj ako dvojužitkové.

Údajne, keď Walter Disney hľadal vzor pre svojho hrdinu kreslených stripov, Donald Duck (Paja Patak), zvolil sa práve káčera druhu Pekin. Perie im je biele s jemným citronovým prelivom.

Rouen: Francúzsky druh kačiek a údajne je toto najväčší jestvujúci druh. Chová sa hlavne k vôli mäsu, ale posledne aj, ako ornamentálny druh, lebo sú atraktívneho prifarbenia. Káčer dosahuje až 4.5 kg. takže brucho sa im skoro ťahá po zemi. Ak majú stravu a vodu blízko, toľko olenivejú, že to ovplyvní aj ich plodnosť.

Saxónky: Pôvodne nemecký druh dvojužitkových kačiek, ktorých popularita neustále vzrastá. Mäso je pomerne chutné a znáška vajec je až 150 ročne, kým zafarbenie, hlavne káčera, je veľmi zaujímavé. Tu sa prelieva sivomodrá s červenkavou, na krku aj so striebornou farbou, podobne sa mu končia aj krídla a chvost. Zobáky sú im žlté.

Maskové, či stretol som sa aj s názvom pižónky, japónske, čínske atď. Všetky tieto názvy sú nesprávne, ba aj sám názov kačka je trochu otázny.

Krajinou pôvodu sú im teplejšie oblasti Južnej Ameriky, hlavne juh Mexika a nižšie. Podobá sa na kačku, ale je to skorej hus. V bahne sa toľko neprple, ale skorej sa pasie na tráve. Chvost káčera nema tú kovŕčku. Káčer dosahuje váhu až 5.5 kg. kým kačka len nejakých 2.5 kg. Po dvore nekričia, nevedia kvákať, ale vydávajú nejaký tichý syčivý hlások. Ak si obľúbia gazdu, gazdinú, budú ich sledovať všade po dvore a „rozprávať“, prihovárať sa. Charakteristickou črtou im je červená maska na hlave a z toho dôvodu sa ich aj nazvalo maskové. Vedia výborne lietať, ale káčer je na to trochu ťažký. Mäso majú výborné. Farba peria je rozličná. Sú celkom biele, biele s čiernym pásom po hlave, strakaté atď.

U nás na farmovom dvore ich máme niekedy aj vyše 100 kusov. Neďaleko majú jazierko, ale nezdržiavajú sa tam dlho. Viacej chodia po pasienkoch a pasú sa. Keď tak prídu naši penzisti, z klubu vedľa kostola v Lavertone, urobíme si tu hostinu. Na stole sa najde vynikajúca mramorová hovädzina, petrovské klobásy, krumple na ťapši, sárma, guláš, šaláty, torty... a každý návštevník si domov odnesie aj aspoň jednu kačku. Keďže ich je plný autobus a ak tých kačiek nie je dosť, tak majú na výber. Kačka, hus, kohút, moriak... S prázdnou rukou ešte nikto neodišiel.

Vo svete je ešte celý rad rozličných druhov, ako Orpington, Cayuga, Elizabeth, Mallard, Appleyard, Harlequin, Švédske modré, Campbell, Chocholavky atď. atď.

pripravil Ján Kulík

Morka

Domovom tohoto kurovitého vtáka je Amerika. Priamejšie, všetky domestikované odrody sú vlastne potomkovia poddruhu, ktorý Španieli spoznali v Mexiku a odtiaľ priviezli do Európy. Tento poddruh dostal aj svoje latinové meno, Meleagris gallopavo a svojho času bol rozšírený až po pámo listopadných lesov v U.S.A. Pôvodné zafarbenie mal tzv. bronzové a len neskoršie vznikajú odrody aj bielej a čiernej farby. Aj tu sa ten proces selektívneho kríženia konal stredom XIX. storočia a vzniká Čierny Norfolk, Bronzový Gigant, americký Bronzový Mamut, Biela Rakúska a Holandská, švajčiarska Crollwitzer atď. Pri selektívnom krížení sa dbalo hlavne na veľkosť pŕs, takže sa dospelo ku stupňu, že nejedna odroda bola neschopná na normálne prírodné rozmnožovanie, nuž časom skoro úplne vymizli. Dnes, ako najpopulárnejšie môžeme považovať morku bronzovú, bielu, Bourbonskú červenú, ktorá je trochu menšia ale tu je aj modrá, Kráľovská palmová a Čierna.

Komerční pestovatelia najskôr sa dali na pestovanie bronzových a toľko ich „vylepšili“, že sa stali neschopné na prírodnú reprodukciu. Po tomto fiasku, prešlo sa na bielu odrodu, ktorá je aj dnes hlavnou komerčnou odrodou. Aj táto odroda, ba vôbec všetky odrody, podliehajú neustálemu „zdokonaľovaniu“, takže ťažko ich je nejak roztriediť. Pamätajme, pri morkách máme len jeden druh, všetky majú rovnaké pôvodné gény. Rozličné prifarbenie ich nerobí iným druhom. To sú len odrody.

pripravil J. Kulík

Sliepky

Araucana / Araukana.

Druh sliepok „ľahkého“ typu, čiže skorej sa hodia pre výrobu vajec, ako pre mäso. Vlastne práve k vôli ich farebným vajíčkam, tento druh Juhoamerickej sliepky sa začal pestovať aj v iných krajinách. Vajíčka Araucany sú strednej veľkosti a zafarbené sú na modro, ba občas sa najdu aj zelené. Sama sliepka je tiež trochu divná. Nema zvyčajný hrebeň, alebo „ružu“ na hlave, ale na zobáku má guľočku veľkosti lieskovca. Zafarbenie majú rôzne, lebo sa ich neskoršie krížilo aj s inými odrodamy, takže teraz sú čierne, čiernočervené, modré, biele, strieborné so „zlatými“ krídlamy atď.

Čisté odrody ešte vždy najsť v krajinách Čile, Bolívia a Peru. Do Európy sa dostali cestou španielskych konkvistadorov ešte v XVI. storočí. Ročná znáška je od 180 – 190 vajíčok.

Barnevelder.

Dvojužitkový druh, obyčajne s dvojitou „čipkou“, čiže okraje pera sú im jasnejšie. Patrí do skupiny tzv. kompozitu. V krvi má gény Orpington, Cochin, Brahma, Langshan a gény sliepok, ktoré boli priamo v okolí holandského mesta Barneveld. Vajíčka sú tmavo hnedé, farby pripraženého zrnka kávy.

Sú to veľmi pokojné sliepky a preto, ak sú vo dvore s „bezočivými“, tak po pravidle, „vytiahnu hrubší koniec“. Kohút dosahuje váhu vyše 3.5 kg. kým sliepočky niečo vyše 3 kg.

Brahma.

Jedna z najväčších jestvujúcich sliepok. Pravý obor. Podobný anglíckemu druhu Dorking, avšak o pôvode Brahmy už vieme podstatne menej a to i napriek tomu, že do celej debaty o pôvodnej vlasti Brahmy, zamiešal sa aj sám Charles Darwin a podľa neho, tento druh vznikol skrížením Chittergongu a Cochin. Iní predpokladali, že pôvodnou vlasťou im bude Šanghaj, alebo aj povodie rieky Brahmaputra... ako koľvek, zakotvilo sa pri Brahmaputre, čo sa neskoršie skrátilo na Brahma.

Sú to veľké sliepky, vysoké, aristokratického držania a pravda, pôvodne čierne (ako skoro všetky ázijské druhy). Nejak v tom istom čase, stredom XIX. st. Brahma sa priváža do Británie a aj Spojených štátov, kde sa najsamprv pestuje ako čistý druh, robí sa na jeho zdokonalení a po tomto nastáva kríženie s inými druhmi. V Amerike sa podieľa na vzniku druhu Rhode Island, Wyondotte, kým v Anglícku sa kríži s Dorking, tzv. Old English a Hamburgh, Houdan, Malaj, ba aj so španielskou Minorkou atď.

Dnešné Brahmy sú rozličného zafarbenia. Nohy majú obrastené perím (gate) a ako nosnice sú priemerné, vajíčka sú hnedé a ako vták na stôl, sú vynikajúce. Na dvore sú pokojné a čo je dôležité, veľmi dobre znášajú aj chladné počasie, zimu.

Cochin / Kočin.

Jeden z čínskych druhov, ktoré sa do Anglícka dostávajú stredom XIX. st. a pre svoju veľkosť, výbornú kvalitu mäsa, pomerne dobrú znášku „čokoládových“ vajec a to aj v zimných mesiacoch, Kočin sa hneď stal jeden z najpopulárnejších vtedajších odrôd. Fanúškovia platili veľký peniaz, len aby dostali ich gény. Údajne, v 1853. roku určitý Angličan za jednu sliepku zaplatil až 2.584 britských funtov. Obrovská suma, veď v tom čase, britskí lordovia keď vyprevádzali svojho druhorodeného potomka do kolónií, tak mu obyčajne dali asi dve tisíc funtov. Za ten peniaz sa v Austrálii atď. dalo zakúpiť „lordovský majetok“, s rozlohou niekoľko tisíc hektárov, základné stádo, najať si sluhov, postaviť si nejaký dom a ďalej si žiť v pokoji.

Aj tento druh bol pôvodne čierny, až tmavočervený, avšak dnes ho najsť v každej farbe.

Nohy majú operené, ba perie im je aj na prstách. Oblasť pôvodu je otázna, no všeobecne prevláda mienka, že budú niekde z okolia Šanghaju. Kočin si obľúbila aj sama kráľovna Viktória a držala si ich vo svojom kráľovskom kuríne.

„Holohrlka“, alebo širšie známa Transylvánska sliepka.

Dvojužitkový vták, ktorý sa dalo vidieť aj v naších dedinských dvoroch. Je to veľmi starý druh sliepok, ktorý sa vyvinul práve v našich priestoroch, v strednej Európe. Keďže má holý krk, ľahšie znáša stredoeurópske letné horúčavy, z čoho je i rentabilnejšia, lebo nepotrebuje toľko potravy, aby odolávala stresu. Práve pre túto príčinu, „holohrlky“ sa presunulo aj do pásma Blízkeho východu, kde sa pestujú ako samostatný druh, alebo sa ich využíva na kríženie s inými odrodamy. Vyznačujú sa pokojnosťou, nie sú vyhľadovné, sú veľmi oddolné na klimatické výkyvy a hlavne sú to dobré nosnice. Farba vajíčok je modrastá. Na stole ich mäso nezaostáva za inými druhmy.

Langshan / Langšan.

Dvojužitkový druh prevažne čiernej, alebo tmavo gaštanovej farby, ale vyskytnú sa aj modré a sem, tam aj biele sliepky. Vyznačujú sa dobrou znáškou vajec (aj cez zimu), ktoré sú hnedej farby a aj mäso je pomerne vysokej kvality. Vyskytujú sa dva poddruhy. Langšan čínsky a Langšan Croad. Vlastne oba druhy sú v podstati staré čínske plemeno, ktoré len v Anglicku, niekde stredom XIX. st. sa zošľachtilo podľa európskeho vkusu. Pôvodne to boli len čierne sliepky. Do Anglicka sa ich priviezlo hlavne preto, lebo ich vajíčka sú hnedej farby. Celkom podľa anglického vkusu. Z tohoto dôvodu, Langšan sa využívajú na kríženie s inými druhmi, aby vajíčka boli hnedé a aby bola pomerne dobrá znáška aj cez zimu.

Fanúškovia nemali pokoja, kým nedopestovali aj biely, modrý poddruh, ba aj miniatúrny, „kukučkový“ atď.

Kohút dosahuje váhu okolo 3 kg. a sliepočka asi 2.5 kg.

pripravil Ján Kulík

Orpington,Wyandotte,Faveroles,Dorking

Britský kompozit. Patrí do skupiny veľkých sliepok. Dopestoval ich určitý William Cook, niekde v druhej polovici XIX. st. ako jeho odpoveď na nesmierne populárne Dorking, Cochin a Brahma. Dopestoval druh, ktorý sa vyznačuje pomerne dobrou znáškou tmavohnedých vajec a to aj v zimných mesiacoch. Mäso Orpingtonu je biele a výnimočnej kvality. Kohút dosahuje váhu do 4 kg. kým sliepočky sú vyše 2.5 kg.

Pôvodná farba im bola hnedočervená a na tele majú hojne peria, takže vypadajú vlastne väčšie, ako vlastne sú. Keď sa druh zjavil na výstave v 1887. roku, fanúškovia ho nadšene prijali a dali sa do ďalšieho kríženia, takže dnes tento druh najdeme v najrozličnejšom zafarbení. Základné gény pán Cook dostal zo sliepok v jeho najbližšom okolí, v Lincolnshire, avšak svoj „recept“ nikdy neprezradil, takže sa mnohí domnievajú, že tu budú aj gény Kočinu, Dorking, Light Susex, Biely Leghorn, Čierny Hamburgh atď. Háda sa.

Z Orpingtonu sa zase ďalším krížením dopestoval Australorp a krv pôvodného Orpingtonu sa využíva na ďalšie kríženia a to, ako v smere kompozitu, tak aj komerčných hybridov.

Wyandotte.Tento americký druh patrí do skupiny kompozitov. Vznikol v štáte New York, niekde koncom XIX. st. krížením druhov Chittagong, Malaj, Cochin, Dorking a Brahma. Prvý úspešný kompozit, so striebornou čipkou, nazvali podľa tam dakedy žijúceho plemena Indiánov. Celkove, tento druh sa považuje za dvojužitkový. Sfarbenie má rozličné a vajíčka sú modrasté. Začiatkom XX. st. sa ho využívalo aj komerčne, lebo sa vyznačoval aj dobrou znáškou, no neustálym krížením, sa podstatne zdeformoval. Neskorší fanúškovia sa dali do roboty a spiatočným krížením, zase sa dostali ku pôvodnej kvalite a zase si našiel miesto na farmách. Sú to veľmi krásne sliepky, najrozličnejšieho zafarbenia, dobré nosnice a ani mäso im nie je podradné. Na dvore sú pokojné, ale neustále aktívne, takže je priam pôžitok pozerať sa na ich „robotu“. Dnes sú najčastejšie bielého peria, ale nie je zriedkavé vidieť ich aj „čipkované“ a to v každom možnom odtienku.

Faveroles.Ťažký, mäsitý druh. v génach majú Dorking, Houdan a určite aj trochu ázijskej krvi, lebo nohy majú čiastočne operené a škrupina vajec je prifarbená. Na nohách tiež majú päť prstov, čo zdedili po druhu Dorking a Houdan. Mäso je vynikajúce. Pôvodne sa pestovali, ako dvojužitkové, čiže k vôli mäsu a vajciam, lebo vyznačujú sa s pomerne dobrou znáškou a to aj v zimných mesiacoch, čo ovplyvnila krv čínskeho druhu Cochin a asi aj Brahma. Druh vznikol v oblasti Eure at Loir, v severnom Francúzsku a nazvaný je podľa tamojšej dediny Faverolle.

Pribarbenie? Rozličné. Najčastejšie sa stretneme s ružovkavou, farbou lososa, či nejakým odtienkom farby slamy, ale sú aj biele, čierne, modré atď. Krk má zvyčajne do jasna prifarbený, až biely a na brade má veľké „naušnice“. Kohút dosahuje váhu 4.5 kg. kým sliepočka asi 4 kg. Nohy a koža musia byť bielej farby.

Dorking.Sliepka obor. Asi najväčší druh na svete. Sotva verím, že sa pestuje aj na naších dvoroch i keď je to jeden z najstarších, alebo aj najstarší druh v Európe.

Keď Rimania zaujali britské ostrovy, bol tam aj určitý pán Columella, ktorý po sebe zanechal opis tohoto druhu sliepok. Sú vraj veličánske, majú nie štyri, ale päť prstov a sú na stole výnimočne chutné.

Už či na britských ostrovoch, alebo aj inde, napr. v Austrálii, ľudia čoraz častejšie si kupujú menšie farmičky. Najčastejšie v medzere 2 do 5 hektárov a okrem iného, majú tam aj sliepky. Po dvore im behajú hlavne mäsité druhy, ako je Dorking, Plymouth Rock, Faveroles, Light Sussex, New Hampshire Red, Orpington, Australorp, Rhode Island a pod. Týto hobby farmári si občas robia aj hostiny, kde sa vypeká slepačina a vychutnáva sa. Obyčajne nevieš z ktorého druhu si vychutnávaš, lebo je tam proste len číslo a častejšie, ako nie, na takýchto stretnutiach prvú cenu odnáša práve Dorking, kým o druhú sa vedie tuhý boj medzi Faveroles, Light Sussex, Plymouth Rock, Australorp...

Teda, Dorking má päť prstov. Nohy má silné, ale pomerne krátke. Na dvore sú pokojné. Po znáške vajec nejak nevynikajú. Škrupinu majú bielu. Celkové zafarbenie? Najčastejšie sú tmavo sivé so strieborným krkom a kohút má aj strieborné sedlo. Kohút dosahuje váhu až do 6.5 kg. kým sliepočky sú okolo 4.5 kg.

Tento druh sa využíva aj na kríženie s inými druhmi, aby sa dosiahla váha, mäsitosť a je aj v základe francúzskeho druhu Faveroles. Aj tieto sú vynikajúce, s piatimi prstami, pokojné a vyznačujú sa aj s pomerne dobrou znáškou vajec.

pripravil J.Kulík

New Hampshire Red a Australorp

Jeden z novších druhov sliepok, dopestovaných komerčnými pestovateľmi hydiny v štáte New Hampshire. Vzalo im to vraj asi 30 rokov, aby si zo susedného štátu Rhode Island, podľa ktorého je i názov sliepok Rhode Island Red, dopestovali svoj druh, New Hampshire Red. Ich nový druh je trochu pestrejší, od Rhode Island. Kohút má pomarančový, až zlatopomarančový krk a sedlo. U sliepok chýba sedlo.

Tento druh sa vyznačuje rýchlym rastom, nízkou umŕtnosťou kuriatok, plodnosťou vajec, včasnejšou znáškou a veľkosťou vajec, dobrou znáškou atď. Trochu sú menšie od Rhode Island. Kohút dosahuje váhu skoro 4 kg. kým sliepočky, skoro 3 kg. Považujú sa za dvojužitkové, čiže hodia sa, ako na výrobu vajec, tak aj na stôl.

Australorp. Dvojužitková sliepka. Farba je čierna so zelenkavým prelivom. Vajíčka sú modrasto zelenkavé. Stredom XIX. st. do Austrálie sa priviezol druh Čierny Orpington. Tento anglický druh sa tu križoval s Minorkou, Leghornom, Langšanom, ba asi aj s Plymouth Rock. Vznikol tak nový druh vyznačujúci sa dobrou znáškou vajec a ako vták na stôl, Australorp sa tiež nikde nezahanbí. Rekordná znáška vajec, 310 ročne, predurčila aj tento druh na komerčné pestovanie a to bez súčasných zariadení, ako je umelé svetlo a pod. Odrazu sa tento druh stal populárnym a vyviezlo sa ho do Británie, Ameriky, Južnej Afriky, Mexika, Kanady atď. atď. takže ho neraz nazývajú aj bumerangová sliepka, lebo ako bumerang sa vrátil do Británie. Ináč sú to pokojné sliepočky, ale na dvore sú aj aktívne. Kohút dosahuje váhu 4 kg. kým sliepočka niečo vyše 3 kg. Sliepky sú aj dobré kôčky.

 pripravil Ján Kulík

Susex a Plymouth Rock

Susex. Táto odroda bielych sliepok sa považuje za jednu zo starších druhov s jemným perím. Dvojužitkový vták, s pomerne dobrou znáškou modrastých vajíčok. Bristský štandard neurčil hornú hranicu váhy, ale z osobnej skúsenosti viem, že sú to tiež veľký druh. Keď si náhodou chceme zachutiť na slepačine, tak si zarežeme buď Light (svetlý / jasný, čiže biely) Susex, alebo Australorp, Plymouth Rock (tieto druhy nám behajú po farme) a môžem povedať, že váhou a kvalitou mäsa sú rovnaké. Naši kohúti dosahujú váhu okolo 5 kg. Mäso je biele, mäkké a to i napriek, že si žijú volne. Pôvodná farba Susexa bola tmavo červená s bielými frckami, čiže bola to jarabá sliepka. Odborníci predpokladajú, že Susex je vlastne nejakou odrodou druhu Dorking, ktorá svojho času bola rozšírená v grófstvach Kent, Susex a Surrey. Od nepamäti, storočiami si behali po tamojších dvoroch. Farmári, gazdovia si tam najradšej pestovali práve túto odrodu. Hlavne pre pomerne dobrú znášku vajec, ale ešte viacej k vôli vynikajúcemu mäsu. Dobre sa hodili aj na výrobu kapónov, na „pchanie“ (nútené jedenie). Keď v XIX. storočí vzrástol mestský trh, Susex sa hodili aj na kríženie s Dorking, Brahmanom a Cochinom. V tom čase sa aj hobby pestovatelia dali do kríženia, takže dopestoval sa aj teraz najznámejší poddruh, Light Susex, čiže biely Susex. Je to krásny poddruh. Kohút má vznešené, aristokratické držanie, ale ani sliepočka za nim nezaostáva. Obaja sú biely s čirnym „golierom“, vlastne tu sa to trblieta. Ten „golier“ má aj biele perie. Telo im je úplne biele, s možným diskrétnym čiernym perím na konci krídla a chvost im je úplne čierny.

Na dvoroch austrálskych farmárov najčastejšie vidíte Light Susex, po čom nasledujú Plymouth Rock a Australorp.

Aby sme sa tu nerozpisovali, nezachádzali hlboko do dejín, hlavne Spojených štátov, stačí spomenúť, že v Anglicku jestvuje prístavné mesto Plymouth, odkiaľ vyplula loď Myflower s prvými anglickými vysťahovalcovami do „Nového sveta“. Keď sa dostali ku breho nového svetadiela, v oblasti súčasného štátu Massachusetts, v dávnom 1620. roku, údajne vraj pri vylodňovaní sa, vystúpili na jednu skalu, kamenný balvan a tento si nazvali kameňom Plymouthu, čiže Plymouth Rock. Ani dosiaľ táto legenda nebola úplne potvrdená, ale jestvuje. Verí sa v ňu. Dnes, nad tým kamenným balvanom je krásna kolonádová stavba v nejakom gréckom slohu. Briti, ako symbol bezpečia majú Rock of Gibraltar. Z tejto pevnosti chránili si svoju ríšu. Hlavne plavbu do Indie. Aj dnes, keď chcú podčiarknúť, že niečo je pevné, zaručene pevné, tak povedia, že je to, ako Rock of Gibraltar. Američania, ako nejakú paralelu tomuto, majú Plymouth Rock, čo v pojímaní znamená tiež niečo, ako pevný základ. Hodne neskoršie sa v USA zjavuje aj nová odroda sliepok, ktorá sa po prvýraz v roku 1869. zjavujú aj na výstave drobnochovateľov. Neskoršie si to aj nazvali Plymouth Rock. Toto dátum však nemôžeme chápať, ako dátum vzniku tejto odrody. Po dvoroch tamojších farmárov si behali už hodne rokov skorej. Odroda Plymouth Rock je veľmi zaujímavá. Sú pestré, vyznačujú sa dobrou znáškou vajec, sú dobré kvočky, mäso majú vynikajúce, na dvore sú pokojné... Skorej nových hybrídov, toto bol druh, ktorý sa pestoval aj komerčne (pre vajcia). Dnes sa ich využíva hlavne na kríženie s inými druhmi, lebo kuriatka sa potom ľahko triedia podľa pohlavia. O ich pôvode sa vie pomerne málo. Predpokladá sa, že v ich génoch je krv druhu Dominique, Čierny Cochin, alebo aj Jáva a iné druhy. Priamim potomkom Plymouth Rocku je druh Amrock. Čo toto meno znamená? Kameň Ameriky. Preto som tam na začiatku spomenul aj trochu z dejín. Plymouth Rock v sebe ešte vždy skrýva Anglicko, Britániu, dobu kedy Amerika bola ich kolóniou, avšak Skala Ameriky je už niečo iné, i keď sa vzťahuje na ten istý kamenný balvan.

pripravil Ján Kulík

Rhode Island Red a Leghorn

  Mnohí tvrdia, že tento druh sliepok bol celkove najlepší na svete a to i po znáške vajec a aj ako mäsitý druh. Neskoršie, keď na scénu prichádzajú moderné komerčné hybrídy, Rhode Island postupne sa stráca, takže dnes sa s nim stretneme jedine na malých hobby farmách. Rhode Island Red vzniká koncom XIX. st. v rovnomennom americkom štáte a čo všetko má v génach, ťažko je určiť. Farba peria im je tmavočervená s možnými čiernymi frckami. Nohy a koža sú žlté. Na nohách majú tenučký červený pásik. Chvost je čierny. Neskoršie sa dopestovali aj biele odrody, avšak dnes ich už asi nieto, alebo stretneme sa s nimi len zriedkavo.

Mäso majú pomerne dobrej kvality. Váha kohúta prevyšuje 4 kg. kým váha sliepočiek dosahuje vyše 3.5 kg.

Negatívna vlastnosť im je, že kohút vie byť aj agresívny, čo dobre spoznali mnohé naše sedliacke deti.

  Leghorn ("Lengorka")  "Ľahký" druh sliepok, ktoré sa svojho času pestovali výlučne len k vôli vajíčkam, ktoré sú bielej škrupiny. Pôvodnou vlasťou im je Taliansko, odkiaľ z tamojšieho prístavného mesta Leghorn vypluli do sveta. Najskôr do Ameriky a odtial inde. Pôvodná farba im bola biela, alebo aj hnedá, avšak neustálym krížením vznikajú aj iné farby, ako čierne, modré, jarabé atď. atď. Gény Leghornky najdeme vo všetkých dnešných komerčných hybridoch. Ku zdokonaleniu, ako pôvodného druhu, tak aj ďalším krížením oddelene dochádzalo v Amerike, v Británii a v Európe, takže je tu aj podstatný rozdiel v štandardoch. Podľa britského štandardu, váha kohúta má byť do 3.5 kg a sliepočky 2.7 kg. Podľa amerického štandardu, váha kohúta má byť 2.5 kg. kým sliepočka má byť asi 2 kg.   Leghorn, ako to dobre vedia naši gazdovia, náchylné su na lietanie, preletujú ploty a sliepočky sa zdráhajú sadnúť si na vajcia. pripravil J. Kulík

Hydina...

V SSJ najdeme, že hyd = 1/ domáce, úžitkové vtáctvo, hydina, 2/ pejor. háveď, 3/ príživnícky hmyz (vši, blchy, ploštice…) a hydina = domáce úžitkové vtáctvo.

Pôvodne pod slovom hyd sme chápali príživnícky hmyz, ako sú blchy, vši, ploštice a pod. a aj tento význam sa nám zachoval. Tesne súvisí so slovom hyzdiť = špatiť, robiť špatným, škaredým, hnusným; haniť, hanobiť, znevažovať, urážať. V príbuzenstve má čes. hyzditi, ohyzda, moravskoslovácke hydiť, hydina, slovenské hudiť = oškliviť, haniť, poľ. nárečové gizd = špina, hnus, ukr. gyd = nečistota, špina, hnus, rus. gídkij = hnusný, šklivý, avšak srbch. gizdav = pekný, hrdý, vyparádený, krásny. V prípade tohoto slova, hyd máme rovnaké východisko, ako je aj pri slove gad = špina, či u nás je tu aj had = zmíja.

Ďalšie slovo s ktorým sa tu stretneme, je hybrid = kríženec v rastlinnej, alebo v živočíšnej ríši, bastard. Dostali sme ho z latiny, kde hybrida, (h)ibrida znamenalo potomka domácej svine a vepra, diviaka, ale zároveň aj dieťa Rimana a matky cudzinky, dieťa slobodného občana a matky otrokyne. Slovo sa do latiny dostalo z gréckeho jazyka, ale aj gréčtina si ho odniekam prevzala. Z nejakého už zaniknutého jazyka. Aspoň tak sa domnieva časť etymológov a v gréckom jazyku úbris / ύβρις = nemravnosť, divokosť, bezočivosť, úražlivosť, násilenstvo, znásilnenie, hanebnosť a pod.

S hybridom sa stretneme najmä pri vysvetľovaní druhov sliepok, ich vlastnosťami, povahou... lebo majme na zreteli, že pôvodne európske druhy sliepok nosili vajcia len bielej škrupiny. Cez zimu znáška bola slabá. Mäso im je tiež biele.

Na rozdiel, sliepky ktoré sa vyvinuli v Ázii, hlavne v Číne, mali operené aj nohy (mali gate), vajcia nosili aj cez zimu, mäso im bolo tmavšie, avšak len zriedkavo sa tu našla aj biela sliepka. Ak sa také niečo narodilo, vyliahlo, hneď ho zabili, lebo v čínskej kultúre, biela farba je farbou smútku, nešťastia. Preferovali čiernu farbu, farbu ktorá u nich znamená svätosť, vznešenosť, čestnosť a pod. Dnešný pestovatelia čistých druhov (Európa, Amerika) biele kuriatká však nezabíjali, takže máme už aj pôvodne ázijské druhy, ale bielého peria.

Briti a vôbec Európania preferujú jasné, biele mäso ale vajcia chcú mať hnedé, čokoládové. Američania však na farbu vajec ani toľko nehľadia, ale chcú mať tmavšie, žlkavé mäso a rozličné výskumné strediská neustále sliepky krížia, hľadajú niečo, čo tržisko potrebuje, ako napr. dobrú znášku po celý rok, rýchlosť rastu kuriatok, pokojnosť druhu, mäkkosť mäsa atď. atď. takže dnešné hybridné druhy už cele inak chutia, ako tie staršie. Intenzívne sa chová, lebo čas je peniaz a i keď je skoro všade vo svete zakázané pridávanie hormónov do stravy sliepok, predsa sa dá aj tomu predísť a sliepky sa chovajú. Napr. na karibskom ostrove Haiti, kde boli veľké americké farmy na sliepky, odrazu dievčatá začali dozrievať skorej, ako by to malo byť. Trvalo to dlhšie, kým neobjavili, že sa tie deti už od útleho veku chovalo slepačinou, ktorá bola až presýtená reziduami prídavkov do stravy.

Dnešný konzument si žiada tzv. organickú sliepku, organické vajce, organické mäso a zaplatí za to aj niekoľkonásobnú cenu, len nech je to zdravé. Podobne sa chová aj pri nákupe zelenín, ovocia, ba aj vlny. Telá mnohých sú až presýtené rozličnými chemickými látkamy a ľudia čoraz väčšmi trpia na nejakú alergiu.

Mnohí ľudia si kupujú menšie majetky, chaty na vidieku a tu si pestujú vlastnú organickú zeleninu, hydinu... kde siahajú po starodávnych odrodách. Na to jestvujú aj zvlášne kluby, zamerané výlučne na prezervovanie čistých starodávnych druhov. Najnovšie, od pádu berlínskeho múra, členovia týchto klubov sa rozbehli svetom a z každého kúta si privážajú staré odrody. Nejeden z týchto má aj nejakú zmluvu so špičkovými reštauráciami, nemocnicami, kam dodáva svoj výrobok.

Sliepka: Už sám názov tohoto kurovitého vtáka udáva, že tu ide o niečo slepé. Áno východiskom je slovo slepý, lebo sliepka za pološera už nevidí, oslepne. Ich oko je jednoduchšie od iných vtákov, či aj vôbec iných zvierat. Chýba mu rhodopsin, zrakový purpur, ktorý umožňuje oku vidieť aj za pološera.

Kura: Paralelný názov pre sliepku. Pod nim chápeme samičku väčšiny kurovitých vtákov, ako samičku perličky (čengerky), jarabice, prepelice, tetrova, bažanta...

Kura, ako názov pre sliepku, siaha hlboko do minulosti indoeurópskeho jazyka. Stretávame sa s nim aj v staroslovanskom jazyku, kde kourъ znamenalo kohút. Zatiaľ všetky etymologické slovníky slovanských jazykov robili jednu veľkú chybu. Hľadali súvis kury s latinským slovom curro, cocuri, cursum = behať, utekať, naháňať letieť (v behu), lebo vraj kurovitý vták nelieta, ale skorej uteká, beží. Správnosť svojho náhľadu, tvrdenia, podporujú aj s gréckym kuréo / κυρέω = udierať, vypáliť (v behu), pricestovať, získať (profít), kde len, ako odvodené, druhoradé význami klasická gréčtina udáva aj byť v chode, ísť, prísť, získať a pod. Áno, domáce sliepky skorej utekajú, ako by leteli, lenže jarabice, prepelice, bažanty... sa nezdráhajú letu, takže toto tvrdenie, súvis s utekaním vôbec neobstojí.

V ruskom etymologickom slovníku najdeme aj tvrdenie, že tu skorej ide o príbuznosť s lotyšským kauret = kričať, revať, takže kur, kura vraj svoj pôvod má v slove, ktoré bolo aj v staroslovanskom, kouiati, kouiaiě = reptať. (V slovenčine s týmto súvisí kuvikať = trápiť, unúvať, reptať), lebo vraj aj ruské petúch = kohút, vzniklo na podklade spievania. Podobnú etymológiu vraj má aj srbch. petao, francúzske chanteclair, gótske hana, latinské cano, ba aj lat. gallus = kohút sa dáva do súvisu so slovanským glas / hlas. Všetky tieto tvrdenia neobstoja.

I keď kura, sliepka domáca skorej uteká, ako lieta, tento fakt na jej pomenovanie nema žiadny vplyv, avšak všetky kurovité vtáky majú spoločný chrakter. Vo voľnej prírode, v lese, pohybujú sa po zemi a tu prehrabávajú listy, hnísajúci odpad. Na tento spôsob si hľadajú potravu, červíčkov, chrobákov. V pamäti majú zakódované, že hrabať, prehrabovať, škriabať musia, aby si našli potravu.

Slovanské jazyky patria do akože východného krídla indoeurópskych jazykov, kam prislúcha aj peržský, sankrit atď. takže mnohé slová máme spoločné, alebo spoločné je aspoň východisko. Jedno z takých prastarých slov je aj sanskritové kur = škriabanie, driapanie. Táto podoba prechádza aj do následných jazykov Indie a význam sa posúva aj na hrabanie, prehrabovanie, prehŕnanie, kopanie do zeme, škriabanie, zoškrabovanie nechtom atď. Kura, ako východisko nema teda  bežanie, utekanie, spievanie... ale škriabanie, prehŕnanie, hrabanie... Každá sliepka, kura, hoci bude aj na hŕbe žita, predsa nebude to jesť v pokoji, ale musí si to prehrabovať.

# V detskej reči sa stretneme aj so slovom pipika, vo význame sliepky, kury, kuriatka. Pôvod tohoto je vyložene zvukomalebný s príbuzenstvami aj v iných rečiach a prvoradý význam mu je všeobecné vtáčik. Z toho sa v slovenčine vyvinul aj názov pre vtáčika s chochlíkom, pipíška. V českom jaz. je pepíška, pepíš. Východiskom mu je zvukomalebné pípať = vydávať slabý vysoký zvuk, pišťať. V príbuzenstve má latinské pipire, nem. piepen = r/v, grécke pipos / πιπος = vtáčik.

Kohút: Samec kurovitých vtákov. Čes. kohout, poľ. kogut, ukr. kógút, dolnolužický kogot atď. Praslovanský bolo asi kokotъ, ktoré súvisí s ruským kokotáť, čiže je to zvukomalebné slovo, utvorené z hlasu kohúta, keď si zvoláva svoje sliepky k zrnu: ko – ko – ko..., alebo keď ich varuje pred nebezpečím.

Z pôvodného kokotъ sa vyvinulo kokot, kokoš, kohút, či ako je to v poľ. kogut atď. Slovanské podoby tesne súvisia aj s napr. fr. coq, ang. cock = kohút, staronórskym kokkr, stredolat. coccus, nem. nár. gockel, ba aj sanskritovým kukkutá- = kohút, sliepka, z čoho v následných jazykoch vzniká kukar, kukúr, kukurí, kukurík, kokur, kukura a pod.

Keďže sa kohút neustále vystrkuje, chváli svojim perím, kikiríka... všetky jeho podoby našli celú škálu uplatnení a to nie len medzi Slovanmi, ale aj v iných rečiach Indoeurópanov. Napr. tu je vodovodný kohútik, kohútik (spúšť) na pušky, kokošiť sa, kohútiť sa a pod. ba je tu aj posun na mužský pohlavný úd.

V zašlých časoch, ešte v predkresťanskej dobe, v náboženstvách Indoeurópanov aj kohút mal svoje miesto. Verilo sa, že v kohútovi prebýva zloduch, demón a preto si ľudia na strechy kládli „domáceho“ kohúta (domáceho zloducha) vyrobeného z dreva, kovu... aby tento svojou prítomnosťou odhaňal cudzích zloduchov. Takýchto kohútov vidíme aj dnes. Hlavne na farmových domoch v Amerike, Austrálii atď. kam sa ich importovalo zo Škótska. Aj u nás, na sám vrchol komína sa kladie „kohút“, ktorý nedovolí dymu aby sa vracal späť do izby, alebo aby pršalo do komína.

Kapún: Za mlada vyškopený kohút, chovaný pre mäso. Čes. kapoun, poľ. kaplun (odtial i ukr. a rus. kaplún). Slovenská a česká podoba je zo stredného hornonemeckého kappun (nov. h.n. Kapaun), ktoré je zase z ľudovej latiny cappone a toto z lat. capo, kde cap- súvisí so slovanským skop- = rezať, škopiť, ako to máme v slove škopec = vyrezaný, vyškopený baran.

Morka: Kurovitý vták, ktorého domovom je Amerika a ako taký, novšieho dátumu, jeho názov, etymológia je zahalená do hmloviny. Patrí do skupiny slov, ktoré sa rýchlo vymýšľali pre zvieratá a plodiny privezené z „nového sveta“, ako to máme pri slovách zemiak, kukurica, tabak, čokoláda, avokádo...

O význame slova morka jestvuje viacej neúplných, nespoľahlivých teórií. V čes. jaz. morka = krocan, kde máme adaptáciu nem. Truthahn, avšak v nemčine sa skorej stretneme s Puter, v angličtine turkey, kde oxfordov etymologický slovník podáva vysvetlenie, že východiskom tohoto bude najskôr pomenovanie jedného afrického vtáka (perličky, čengerky), ktorého portugalskí moreplovci priviezli cestou tureckých provincií a z tohoto neskoršie nastáva posun aj na morku. V iných materiáloch sa udáva, že názov turkey vznikol z toho, lebo sa im moriak podobal na vyzdobeného Turka v turbane.

Ruský et. slovník pod hlavičkou indjuk = moriak, napočituje, že aj v ukr. belorus. a v poľ. je to indyk, podobne, ako je v lat. (pavo) indicus, čo sa vzťahuje na fakt, že domovom morky je Západná India, ako sa svojho času nazývalo Ameriku. Podobný názov je aj v stredonemeckom ein indianisch Huhn a fr. dindon a tal. pollo d`India.

V srbch. sa stretneme až s niekoľkými názvami, ako ćuran, puran, tukac... Všetky majú svoje paralely aj v iných rečiach.

V prípade slovenského morka, moriak nemame to najjasnejšie. Podľa českého etymológa V. Macheka, tento názov sa vzťahuje na fakt, že sa morka medzi nás dostala spoza mora, z Ameriky. Problém je len v tom, že sme my o tom nevedeli. K nám sa nedostal rovno spoza mora, ale rozličnými okľukamy. Aj našim predkom sa mohol podobať na Turka v turbane, lenže tu by to skorej bol Maur zo Španielska, nuž mohla to pôvodne byť aj maurka.

V lat. figuruje názov pavo = páv, lebo tento vták sa hodne podobá na páva a páv má svoju podobu aj v ie. slovnej zásobe. Sanskritové mayúra = páv, v jazyku pali mora, v jaz. marwari moradi, sinhalézskom mora, v hindu (v dialekte) mhor, murha = páv. Všetky až nápadne upomínajú na morku.

Morka však môže predstavovať aj vlastný útvar, ktorý vznikol na podklade ie. koreňa mr- = mrieť, lebo pestovatelia hydiny dobre vedia, že dopestovať si morku, nie je ľahko. Aj pri najväčšej opatere kuriatka morky mrú, hynú. Okrem bežných chorôb hydiny, veľkú umŕtnosť zapríčiňuje aj povedzme vietor, chlad, teplo, dážď atď. atď. Osobne predpokladám, že práve toto vplývalo na vznik názvu morka.

Perlička, nár. aj čengerka, škrečka... : Tento vták pochádza zo západnej Afriky. Patrí do skupiny Numididae, či priamejšie je to Numida meleagris. Súčasne sa pestuje na všetkých svetadieloch, lebo jeho mäso a špicaté vajíčka sú veľmi chutné. Majú však jednu nevýhodu. Ľahko sa naplašia, lietajú a vydávajú prenikavý škriekavý hlas, takže na našich dvoroch ich už skoro nevidno.

Názov čengerka, či v Banáte to nazývajú aj škrečka, SSJ nepozná.

Tento vták sa do Európy dostáva až niekoľkými cestami a ku nám, asi cestou tureckej expanzie, o čom nasvedčuje na Dolnej zemi zaužívaný názov čengerka, kde v podstati ide o pôvodne turecké slovo čengel = driapať, zadrapovať, ísť na nervy, otravovať, hnevať, dobiedať, čo asi najlepšie vystihne srbské slovo dosada. Čengerka neustále hrabe, škrieka (z čoho v Banáte vzniká škrečka). Najmä pre túto svoju vlastnosť, čengerky často stretneme na farmách Austrálie. Oni prvé odhalia, kde je v záhrade had a svojim škrekotom upútajú pozornosť domácich. Neraz sa aj pustia do boja s hadom a obyčajne to vyhrajú.

Kačica, kača, kačka: druh vodného vtáka chovaného aj ako domáca hydina. Zaujímavé slovo z hľadiska, že sa vyskytuje len v západnom krídle Slovanov (slovenský, český, poľský a dolnolužický). Inde máme patka, kuropatka. Boli jazykovedci, čo sa pokúšali toto slovo vysvetliť, ale im to nevyšlo. Krutili sa v kruhu, prepisovali si jeden od druhého (podobne to robili aj pri slove mačka), nuž uzhodli sa, že tu najskôr ide o aplikovanie ženského mena Katarína (na vých. Slovensku má skratku Kača).

Divný uzáver, avšak kača, kačka, kačica nema nič spoločného s Katarínou. Katarínu, ako meno, dostali sme len s nástupom kresťanstva, relatívne nedávno, kým kačku poznáme od nepamäti. Ak by sme to naozaj mali z Kataríny, tak v jazyku by sa našli nejaké pozostatky, slovné fosíliá skorejšieho termínu, ako je napr. niečo podobné patky, ale toho tu nieto, nuž kľudne môžeme predpokladať, že ani nikdy nebolo.

Časť autorov zastáva mienku, že tu ide o zvukomalebný pôvod. Že sa kačica vyvinula z volania na kačky, kač, kač, kač... Toto nás však odvedie na opačný koniec. Kač, kač, kač sa vyvinulo zo slova kačka. Kam teda nakuknúť? Ako riešiť záhadu? Jednoducho. Musíme si na pomoc vziať sanskrit, indické jazyky, ba aj tochársky.

V sans. sa často stretneme so slovom kacca (kača), v zmysle blata, bahna, nečistoty ( u nás má súvis s kačara, kaluž-a), ktorého význam sa posúva aj na zvieratá žijúce na brehoch bariny, močiara, ako je napr. korytnačka, ryba, ba postupne nastáva posun aj na každý živý tvor vedľa, na brehu, alebo priamo na vode močiara. Každý tvor, vyjmúc človeka. V tomto význame nachádzame slová kacca, kicca, khacca... v následných jazykoch, ako hindu je kaććh, bengálsky kica, kicar atď. ba aj tochárske kaccap.

Kačka žije na, alebo vedľa močiara a najradšej sa prple v bahne, špine. Najde každú barku, kaluž.

Že v názve kačky nejde o zvukomalebný pôvod, slovo, nasvedčuje aj hindu kać – kać = debata, trepanie hubou, zvada, dohadovanie sa, ľapkanie a pod. Tu došlo ku aplikácii kacca v zmysle špiny, nečistoty, odpľúvaniu špiny spod zubov, vytláčanie špiny a pod.

Hus: Druh vodného vtáka, hydiny. Všeslovanské v podobách hus, gus, gos. Praslovanské bolo gusь. V príbuzenstve má ang. goose, staroang. gos, stredné dolnonemecké gos, stredné holandské a stredné hornonemecké gans, staronórske gás, latinské anser (hanser), grécke chén / χήν = hus, sanskritové hamsá- = hus, hindu has = hus, kačica, labuť, západný pahlavi hous = labuť, litovské žasis, lotyšské zous, staropruské samsy = hus, staroírske géis = labuť, írske gé = hus. Všade máme zastúpené ie. ghans-.

Gunár = husí samec sme si prevzali najskôr z nemeckého jazyka, kde v strednom dolnonemeckom bolo ganre, v dolnonemeckom a holandskom gander, v strednom hornonemeckom ganazzo, v starogermanskom Ghanitaz, ghantan.

Húser, žartovná obmena pre úsad = reuma v krížoch a husár = jazdec v bývalom R-U vojsku, jazdec v armáde vôbec, nemajú nič spoločného s husou.

===================

Vo svete je veľké množstvo druhov sliepok a ešte viacej hybridov, najmä komerčných, takže na tomto mieste nemožno ani všetky napočítať. Máme tu len nejaký výber najpopulárnejších, ktoré si každý gazda môže zohnať aj na európskom trhu. Hlavne v Nemecku (Bavorsko), kde sa konajú ročné trhy hydiny a kam húfne cestujú zaujemci aj z Francúzska, Británie, celej Európy.

V „slepačej ríši“ máme aj nejaké triedenie. Známe sú britské druhy, lebo tento ostrov bol pomerne izolovaný a bolo času, aby sa vyvinuli po trochu samostatnej linaji. Druhú skupinu tvoria európske druhy, po čom sú tu mediteránske, ázijské, juhoamerická Araucana, „štandardné“, bantam, okrasné, trpasličie, športové (na kohútie zápasy), kompozity, hybridy atď.

Prikladáme ešte nejaký, akože hydinársky slovník:

Ázijské druhy: druhy ktoré vznikli hlavne v Číne a odtial sa ich previezlo do Británie a Spojených štátov.

Bantam: Miniatúrne druhy, ktoré sa delia na dve skupiny: a/ Selektívnym krížením sa z normálneho druhu, ako je napr. Plymouth Rock, Australorp... urobí miniatúrna odroda b/ Pravý bantam. Tieto nemajú príbuzenstvo medzi „normálnymi“, „štandardnými“ odrodamy. Sem patria napr. Sebright, Pekin... a japónske odrody.

Päťprstové: Sem patria : Dorkin, Faveroles, Houdan a „Silkie“ (hodvabné) odrody.

Čipkované: Je niekoľko druhov, ktoré okolo pera základnej farby, majú inofarebný okraj.

Pripravil Ján Kulík

Hydina

V SSJ najdeme, že hyd = 1/ domáce, úžitkové vtáctvo, hydina, 2/ pejor. háveď, 3/ príživnícky hmyz (vši, blchy, ploštice…) a hydina = domáce úžitkové vtáctvo.  Pôvodne pod slovom hyd sme chápali príživnícky hmyz, ako sú blchy, vši, ploštice a pod. a aj tento význam sa nám zachoval. Tesne súvisí so slovom hyzdiť = špatiť, robiť špatným, škaredým, hnusným; haniť, hanobiť, znevažovať, urážať. V príbuzenstve má čes. hyzditi, ohyzda, moravskoslovácke hydiť, hydina, slovenské hudiť = oškliviť, haniť, poľ. nárečové gizd = špina, hnus, ukr. gyd = nečistota, špina, hnus, rus. gídkij = hnusný, šklivý, avšak srbch. gizdav = pekný, hrdý, vyparádený, krásny. V prípade tohoto slova, hyd máme rovnaké východisko, ako je aj pri slove gad = špina, či u nás je tu aj had = zmíja.   Ďalšie slovo s ktorým sa tu stretneme, je hybrid = kríženec v rastlinnej, alebo v živočíšnej ríši, bastard. Dostali sme ho z latiny, kde hybrida, (h)ibrida znamenalo potomka domácej svine a vepra, diviaka, ale zároveň aj dieťa Rimana a matky cudzinky, dieťa slobodného občana a matky otrokyne. Slovo sa do latiny dostalo z gréckeho jazyka, ale aj gréčtina si ho odniekam prevzala. Z nejakého už zaniknutého jazyka. Aspoň tak sa domnieva časť etymológov a v gréckom jazyku úbris / ύβρις = nemravnosť, divokosť, bezočivosť, úražlivosť, násilenstvo, znásilnenie, hanebnosť a pod.   S hybridom sa stretneme najmä pri vysvetľovaní druhov sliepok, ich vlastnosťami, povahou... lebo majme na zreteli, že pôvodne európske druhy sliepok nosili vajcia len bielej škrupiny. Cez zimu znáška bola slabá. Mäso im je tiež biele.  Na rozdiel, sliepky ktoré sa vyvinuli v Ázii, hlavne v Číne, mali operené aj nohy (mali gate), vajcia nosili aj cez zimu, mäso im bolo tmavšie, avšak len zriedkavo sa tu našla aj biela sliepka. Ak sa také niečo narodilo, vyliahlo, hneď ho zabili, lebo v čínskej kultúre, biela farba je farbou smútku, nešťastia. Preferovali čiernu farbu, farbu ktorá u nich znamená svätosť, vznešenosť, čestnosť a pod. Dnešný pestovatelia čistých druhov (Európa, Amerika) biele kuriatká však nezabíjali, takže máme už aj pôvodne ázijské druhy, ale bielého peria.  Briti a vôbec Európania preferujú jasné, biele mäso ale vajcia chcú mať hnedé, čokoládové. Američania však na farbu vajec ani toľko nehľadia, ale chcú mať tmavšie, žlkavé mäso a rozličné výskumné strediská neustále sliepky krížia, hľadajú niečo, čo tržisko potrebuje, ako napr. dobrú znášku po celý rok, rýchlosť rastu kuriatok, pokojnosť druhu, mäkkosť mäsa atď. atď. takže dnešné hybridné druhy už cele inak chutia, ako tie staršie. Intenzívne sa chová, lebo čas je peniaz a i keď je skoro všade vo svete zakázané pridávanie hormónov do stravy sliepok, predsa sa dá aj tomu predísť a sliepky sa chovajú. Napr. na karibskom ostrove Haiti, kde boli veľké americké farmy na sliepky, odrazu dievčatá začali dozrievať skorej, ako by to malo byť. Trvalo to dlhšie, kým neobjavili, že sa tie deti už od útleho veku chovalo slepačinou, ktorá bola až presýtená reziduami prídavkov do stravy.   Dnešný konzument si žiada tzv. organickú sliepku, organické vajce, organické mäso a zaplatí za to aj niekoľkonásobnú cenu, len nech je to zdravé. Podobne sa chová aj pri nákupe zelenín, ovocia, ba aj vlny. Telá mnohých sú až presýtené rozličnými chemickými látkamy a ľudia čoraz väčšmi trpia na nejakú alergiu.  Mnohí ľudia si kupujú menšie majetky, chaty na vidieku a tu si pestujú vlastnú organickú zeleninu, hydinu... kde siahajú po starodávnych odrodách. Na to jestvujú aj zvlášne kluby, zamerané výlučne na prezervovanie čistých starodávnych druhov. Najnovšie, od pádu berlínskeho múra, členovia týchto klubov sa rozbehli svetom a z každého kúta si privážajú staré odrody. Nejeden z týchto má aj nejakú zmluvu so špičkovými reštauráciami, nemocnicami, kam dodáva svoj výrobok.  Sliepka: Už sám názov tohoto kurovitého vtáka udáva, že tu ide o niečo slepé. Áno východiskom je slovo slepý, lebo sliepka za pološera už nevidí, oslepne. Ich oko je jednoduchšie od iných vtákov, či aj vôbec iných zvierat. Chýba mu rhodopsin, zrakový purpur, ktorý umožňuje oku vidieť aj za pološera.  Kura: Paralelný názov pre sliepku. Pod nim chápeme samičku väčšiny kurovitých vtákov, ako samičku perličky (čengerky), jarabice, prepelice, tetrova, bažanta...  Kura, ako názov pre sliepku, siaha hlboko do minulosti indoeurópskeho jazyka. Stretávame sa s nim aj v staroslovanskom jazyku, kde kourъ znamenalo kohút. Zatiaľ všetky etymologické slovníky slovanských jazykov robili jednu veľkú chybu. Hľadali súvis kury s latinským slovom curro, cocuri, cursum = behať, utekať, naháňať letieť (v behu), lebo vraj kurovitý vták nelieta, ale skorej uteká, beží. Správnosť svojho náhľadu, tvrdenia, podporujú aj s gréckym kuréo / κυρέω = udierať, vypáliť (v behu), pricestovať, získať (profít), kde len, ako odvodené, druhoradé význami klasická gréčtina udáva aj byť v chode, ísť, prísť, získať a pod. Áno, domáce sliepky skorej utekajú, ako by leteli, lenže jarabice, prepelice, bažanty... sa nezdráhajú letu, takže toto tvrdenie, súvis s utekaním vôbec neobstojí.  V ruskom etymologickom slovníku najdeme aj tvrdenie, že tu skorej ide o príbuznosť s lotyšským kauret = kričať, revať, takže kur, kura vraj svoj pôvod má v slove, ktoré bolo aj v staroslovanskom, kouiati, kouiaiě = reptať. (V slovenčine s týmto súvisí kuvikať = trápiť, unúvať, reptať), lebo vraj aj ruské petúch = kohút, vzniklo na podklade spievania. Podobnú etymológiu vraj má aj srbch. petao, francúzske chanteclair, gótske hana, latinské cano, ba aj lat. gallus = kohút sa dáva do súvisu so slovanským glas / hlas. Všetky tieto tvrdenia neobstoja.  I keď kura, sliepka domáca skorej uteká, ako lieta, tento fakt na jej pomenovanie nema žiadny vplyv, avšak všetky kurovité vtáky majú spoločný chrakter. Vo voľnej prírode, v lese, pohybujú sa po zemi a tu prehrabávajú listy, hnísajúci odpad. Na tento spôsob si hľadajú potravu, červíčkov, chrobákov. V pamäti majú zakódované, že hrabať, prehrabovať, škriabať musia, aby si našli potravu.  Slovanské jazyky patria do akože východného krídla indoeurópskych jazykov, kam prislúcha aj peržský, sankrit atď. takže mnohé slová máme spoločné, alebo spoločné je aspoň východisko. Jedno z takých prastarých slov je aj sanskritové kur = škriabanie, driapanie. Táto podoba prechádza aj do následných jazykov Indie a význam sa posúva aj na hrabanie, prehrabovanie, prehŕnanie, kopanie do zeme, škriabanie, zoškrabovanie nechtom atď. Kura, ako východisko nema teda bežanie, utekanie, spievanie... ale škriabanie, prehŕnanie, hrabanie... Každá sliepka, kura, hoci bude aj na hŕbe žita, predsa nebude to jesť v pokoji, ale musí si to prehrabovať.  # V detskej reči sa stretneme aj so slovom pipika, vo význame sliepky, kury, kuriatka. Pôvod tohoto je vyložene zvukomalebný s príbuzenstvami aj v iných rečiach a prvoradý význam mu je všeobecné vtáčik. Z toho sa v slovenčine vyvinul aj názov pre vtáčika s chochlíkom, pipíška. V českom jaz. je pepíška, pepíš. Východiskom mu je zvukomalebné pípať = vydávať slabý vysoký zvuk, pišťať. V príbuzenstve má latinské pipire, nem. piepen = r/v, grécke pipos / πιπος = vtáčik.  Kohút: Samec kurovitých vtákov. Čes. kohout, poľ. kogut, ukr. kógút, dolnolužický kogot atď. Praslovanský bolo asi kokot?, ktoré súvisí s ruským kokotáť, čiže je to zvukomalebné slovo, utvorené z hlasu kohúta, keď si zvoláva svoje sliepky k zrnu: ko - ko - ko..., alebo keď ich varuje pred nebezpečím.  Z pôvodného kokot? sa vyvinulo kokot, kokoš, kohút, či ako je to v poľ. kogut atď. Slovanské podoby tesne súvisia aj s napr. fr. coq, ang. cock = kohút, staronórskym kokkr, stredolat. coccus, nem. nár. gockel, ba aj sanskritovým kukkutá- = kohút, sliepka, z čoho v následných jazykoch vzniká kukar, kukúr, kukurí, kukurík, kokur, kukura a pod.   Keďže sa kohút neustále vystrkuje, chváli svojim perím, kikiríka... všetky jeho podoby našli celú škálu uplatnení a to nie len medzi Slovanmi, ale aj v iných rečiach Indoeurópanov. Napr. tu je vodovodný kohútik, kohútik (spúšť) na pušky, kokošiť sa, kohútiť sa a pod. ba je tu aj posun na mužský pohlavný úd.  V zašlých časoch, ešte v predkresťanskej dobe, v náboženstvách Indoeurópanov aj kohút mal svoje miesto. Verilo sa, že v kohútovi prebýva zloduch, demón a preto si ľudia na strechy kládli "domáceho" kohúta (domáceho zloducha) vyrobeného z dreva, kovu... aby tento svojou prítomnosťou odhaňal cudzích zloduchov. Takýchto kohútov vidíme aj dnes. Hlavne na farmových domoch v Amerike, Austrálii atď. kam sa ich importovalo zo Škótska. Aj u nás, na sám vrchol komína sa kladie "kohút", ktorý nedovolí dymu aby sa vracal späť do izby, alebo aby pršalo do komína.  Kapún: Za mlada vyškopený kohút, chovaný pre mäso. Čes. kapoun, poľ. kaplun (odtial i ukr. a rus. kaplún). Slovenská a česká podoba je zo stredného hornonemeckého kappun (nov. h.n. Kapaun), ktoré je zase z ľudovej latiny cappone a toto z lat. capo, kde cap- súvisí so slovanským skop- = rezať, škopiť, ako to máme v slove škopec = vyrezaný, vyškopený baran.  Morka: Kurovitý vták, ktorého domovom je Amerika a ako taký, novšieho dátumu, jeho názov, etymológia je zahalená do hmloviny. Patrí do skupiny slov, ktoré sa rýchlo vymýšľali pre zvieratá a plodiny privezené z "nového sveta", ako to máme pri slovách zemiak, kukurica, tabak, čokoláda, avokádo...  O význame slova morka jestvuje viacej neúplných, nespoľahlivých teórií. V čes. jaz. morka = krocan, kde máme adaptáciu nem. Truthahn, avšak v nemčine sa skorej stretneme s Puter, v angličtine turkey, kde oxfordov etymologický slovník podáva vysvetlenie, že východiskom tohoto bude najskôr pomenovanie jedného afrického vtáka (perličky, čengerky), ktorého portugalskí moreplovci priviezli cestou tureckých provincií a z tohoto neskoršie nastáva posun aj na morku. V iných materiáloch sa udáva, že názov turkey vznikol z toho, lebo sa im moriak podobal na vyzdobeného Turka v turbane.  Ruský et. slovník pod hlavičkou indjuk = moriak, napočituje, že aj v ukr. belorus. a v poľ. je to indyk, podobne, ako je v lat. (pavo) indicus, čo sa vzťahuje na fakt, že domovom morky je Západná India, ako sa svojho času nazývalo Ameriku. Podobný názov je aj v stredonemeckom ein indianisch Huhn a fr. dindon a tal. pollo d`India.   V srbch. sa stretneme až s niekoľkými názvami, ako ćuran, puran, tukac... Všetky majú svoje paralely aj v iných rečiach.  V prípade slovenského morka, moriak nemame to najjasnejšie. Podľa českého etymológa V. Macheka, tento názov sa vzťahuje na fakt, že sa morka medzi nás dostala spoza mora, z Ameriky. Problém je len v tom, že sme my o tom nevedeli. K nám sa nedostal rovno spoza mora, ale rozličnými okľukamy. Aj našim predkom sa mohol podobať na Turka v turbane, lenže tu by to skorej bol Maur zo Španielska, nuž mohla to pôvodne byť aj maurka.  V lat. figuruje názov pavo = páv, lebo tento vták sa hodne podobá na páva a páv má svoju podobu aj v ie. slovnej zásobe. Sanskritové mayúra = páv, v jazyku pali mora, v jaz. marwari moradi, sinhalézskom mora, v hindu (v dialekte) mhor, murha = páv. Všetky až nápadne upomínajú na morku.  Morka však môže predstavovať aj vlastný útvar, ktorý vznikol na podklade ie. koreňa mr- = mrieť, lebo pestovatelia hydiny dobre vedia, že dopestovať si morku, nie je ľahko. Aj pri najväčšej opatere kuriatka morky mrú, hynú. Okrem bežných chorôb hydiny, veľkú umŕtnosť zapríčiňuje aj povedzme vietor, chlad, teplo, dážď atď. atď. Osobne predpokladám, že práve toto vplývalo na vznik názvu morka.  Perlička, nár. aj čengerka, škrečka... : Tento vták pochádza zo západnej Afriky. Patrí do skupiny Numididae, či priamejšie je to Numida meleagris. Súčasne sa pestuje na všetkých svetadieloch, lebo jeho mäso a špicaté vajíčka sú veľmi chutné. Majú však jednu nevýhodu. Ľahko sa naplašia, lietajú a vydávajú prenikavý škriekavý hlas, takže na našich dvoroch ich už skoro nevidno.  Názov čengerka, či v Banáte to nazývajú aj škrečka, SSJ nepozná.  Tento vták sa do Európy dostáva až niekoľkými cestami a ku nám, asi cestou tureckej expanzie, o čom nasvedčuje na Dolnej zemi zaužívaný názov čengerka, kde v podstati ide o pôvodne turecké slovo čengel = driapať, zadrapovať, ísť na nervy, otravovať, hnevať, dobiedať, čo asi najlepšie vystihne srbské slovo dosada. Čengerka neustále hrabe, škrieka (z čoho v Banáte vzniká škrečka). Najmä pre túto svoju vlastnosť, čengerky často stretneme na farmách Austrálie. Oni prvé odhalia, kde je v záhrade had a svojim škrekotom upútajú pozornosť domácich. Neraz sa aj pustia do boja s hadom a obyčajne to vyhrajú.  Kačica, kača, kačka: druh vodného vtáka chovaného aj ako domáca hydina. Zaujímavé slovo z hľadiska, že sa vyskytuje len v západnom krídle Slovanov (slovenský, český, poľský a dolnolužický). Inde máme patka, kuropatka. Boli jazykovedci, čo sa pokúšali toto slovo vysvetliť, ale im to nevyšlo. Krutili sa v kruhu, prepisovali si jeden od druhého (podobne to robili aj pri slove mačka), nuž uzhodli sa, že tu najskôr ide o aplikovanie ženského mena Katarína (na vých. Slovensku má skratku Kača).  Divný uzáver, avšak kača, kačka, kačica nema nič spoločného s Katarínou. Katarínu, ako meno, dostali sme len s nástupom kresťanstva, relatívne nedávno, kým kačku poznáme od nepamäti. Ak by sme to naozaj mali z Kataríny, tak v jazyku by sa našli nejaké pozostatky, slovné fosíliá skorejšieho termínu, ako je napr. niečo podobné patky, ale toho tu nieto, nuž kľudne môžeme predpokladať, že ani nikdy nebolo.  Časť autorov zastáva mienku, že tu ide o zvukomalebný pôvod. Že sa kačica vyvinula z volania na kačky, kač, kač, kač... Toto nás však odvedie na opačný koniec. Kač, kač, kač sa vyvinulo zo slova kačka. Kam teda nakuknúť? Ako riešiť záhadu? Jednoducho. Musíme si na pomoc vziať sanskrit, indické jazyky, ba aj tochársky.  V sans. sa často stretneme so slovom kacca (kača), v zmysle blata, bahna, nečistoty ( u nás má súvis s kačara, kaluž-a), ktorého význam sa posúva aj na zvieratá žijúce na brehoch bariny, močiara, ako je napr. korytnačka, ryba, ba postupne nastáva posun aj na každý živý tvor vedľa, na brehu, alebo priamo na vode močiara. Každý tvor, vyjmúc človeka. V tomto význame nachádzame slová kacca, kicca, khacca... v následných jazykoch, ako hindu je kaććh, bengálsky kica, kicar atď. ba aj tochárske kaccap.  Kačka žije na, alebo vedľa močiara a najradšej sa prple v bahne, špine. Najde každú barku, kaluž.  Že v názve kačky nejde o zvukomalebný pôvod, slovo, nasvedčuje aj hindu kać - kać = debata, trepanie hubou, zvada, dohadovanie sa, ľapkanie a pod. Tu došlo ku aplikácii kacca v zmysle špiny, nečistoty, odpľúvaniu špiny spod zubov, vytláčanie špiny a pod.    Hus: Druh vodného vtáka, hydiny. Všeslovanské v podobách hus, gus, gos. Praslovanské bolo gus?. V príbuzenstve má ang. goose, staroang. gos, stredné dolnonemecké gos, stredné holandské a stredné hornonemecké gans, staronórske gás, latinské anser (hanser), grécke chén / ??? = hus, sanskritové hamsá- = hus, hindu has = hus, kačica, labuť, západný pahlavi hous = labuť, litovské žasis, lotyšské zous, staropruské samsy = hus, staroírske géis = labuť, írske gé = hus. Všade máme zastúpené ie. ghans-.  Gunár = husí samec sme si prevzali najskôr z nemeckého jazyka, kde v strednom dolnonemeckom bolo ganre, v dolnonemeckom a holandskom gander, v strednom hornonemeckom ganazzo, v starogermanskom Ghanitaz, ghantan.  Húser, žartovná obmena pre úsad = reuma v krížoch a husár = jazdec v bývalom R-U vojsku, jazdec v armáde vôbec, nemajú nič spoločného s husou.   ===================  Vo svete je veľké množstvo druhov sliepok a ešte viacej hybridov, najmä komerčných, takže na tomto mieste nemožno ani všetky napočítať. Máme tu len nejaký výber najpopulárnejších, ktoré si každý gazda môže zohnať aj na európskom trhu. Hlavne v Nemecku (Bavorsko), kde sa konajú ročné trhy hydiny a kam húfne cestujú zaujemci aj z Francúzska, Británie, celej Európy.  V "slepačej ríši" máme aj nejaké triedenie. Známe sú britské druhy, lebo tento ostrov bol pomerne izolovaný a bolo času, aby sa vyvinuli po trochu samostatnej linaji. Druhú skupinu tvoria európske druhy, po čom sú tu mediteránske, ázijské, juhoamerická Araucana, "štandardné", bantam, okrasné, trpasličie, športové (na kohútie zápasy), kompozity, hybridy atď.  Prikladáme ešte nejaký, akože hydinársky slovník: Ázijské druhy: druhy ktoré vznikli hlavne v Číne a odtial sa ich previezlo do Británie a Spojených štátov. Bantam: Miniatúrne druhy, ktoré sa delia na dve skupiny: a/ Selektívnym krížením sa z normálneho druhu, ako je napr. Plymouth Rock, Australorp... urobí miniatúrna odroda b/ Pravý bantam. Tieto nemajú príbuzenstvo medzi "normálnymi", "štandardnými" odrodamy. Sem patria napr. Sebright, Pekin... a japónske odrody. Päťprstové: Sem patria : Dorkin, Faveroles, Houdan a "Silkie" (hodvabné) odrody. Čipkované: Je niekoľko druhov, ktoré okolo pera základnej farby, majú inofarebný okraj.  

...............................píše Ján Kulík