Pýtate sa.... Dionysius Exiguus

Angličania ho nazývajú Denis The Little.

*Sama otázka pri vyhľadávaní však bola chybne formulovaná. Tento Dionysius žil v VI. st. nového letopočtu a nie v VI. st. pred kresťanským počítaním rokov. Áno, žil okolo RP 525 a toto nie je rok jeho narodenia a ani  smrti ale rok kedy na žiadosť pápeža sv. Jána I. pripravil chronológiu cirkevných udalostí, vypočítal dátum narodenia Ježiša atď.

………………..napísal Ján Kulík

Tohto mnícha skýtskeho pôvodu (tak udávajú niektoré pramene) sme už spomínali. Letmo. „Katolícka encyklopédia“ určite to má rozpracované, lenže nemám ju tu po ruke. Zostala mi v Melbourne (aj tam mám menšiu pracovňu), takže dnes napíšem veľmi stručne. To, čo si pamätám.

Tohto Dionýza, kanóna, mnícha, opáta (nazýva sa ho všelijako)... sa považuje za „vynálezcu“ kresťanského kalendára, ktorý sa rozšíril hlavne z príčiny „presného“ vypočítania Veľkej noci.

Dionýz  do Ríma prichádza na pozvanie pápeža Gelasiusa I. tesne pred jeho smrťou (496.r. n.l.), aby nejako zriadil pápežský archív, urobil tam nejaký poriadok. Robotu si konal svedomite, takže nezadlho sa ho začalo považovať za špičkového intelektuála Ríma. Nový pápež, Ján I. mu dal ďalšiu úlohu. Chronologické zriadenie všetkých cirkevných dát, udalostí... ktoré je platné aj dnes. Modifikoval „alexandrijskú komputáciu“ (95 ročný cyklus, čo vypracoval patriarch Theophilos z Alexandrie), čo sa zakladá na 532 ročnom cykle a toto zase vypracoval Victorius z Aquitánie, lebo tento zle vypočítal narodenie Ježiša podľa kalendára Rimanov. (754. rok od založenia Ríma a dátum určil na 25. decembra 753. rok od založenia Ríma.)

Dionýzius bol vysoko vzdelaný muž a na svoju dobu vynikal v matematike, astronómii, ako aj v cirkevných záležitostiach. Výborne poznal Sväté písmo, cirkevné zákony... Priprával materiály pre koncíli v Nicaea, Konštantinopole, Chalcedóne a Sardise. Priprával materiály pre pápežov, kde ako posledný sa spomína Anastasius II. (496 – 498). Vynikal aj ako výborný prekladateľ z gréčtiny, do latiny, no väčšina z týchto prekladov sa stratila v prachu dejín.

* „Katolícku encyklopédiu“ si ľahko zoženiete. Dá sa kúpiť aj „on line“. Knižné vydanie je drahšie, no CD je pomerne lacné. 30 amerických dolárov. Pravda, aby vám poslúžila k niečomu, musíte poznať angličtinu. Ináč, z historického hľadiska je to vynikajúce dielo.

** V čase skorej jeho účinkovania, ale aj neskoršie, zvádzal sa ostrý boj s prívržencami tzv. árijského náboženstva. Nie, toto nemá nič spoločného s „árijskou rasou“, ale za meno vďačí presbytérovi Ariusovi z Alexandrie. S ideou tohto náboženstva sa nikdy neskoncovalo. Aj dnes žije. Trochu zamaskovane, ale je tu. Mali ste možnosť sa stretnúť aj s týmto „učením“, len neviete ako, kedy a kto vám to hovoril. …Budeme písať aj o tom.

Pýtate sa...Okrasné a zaujímavé sliepky.

Nepoznám situáciu v „starom kraji“, neviem ako ste zorganizovaní a či vôbec ste, ale tu je tých slepačích klubov, organizácií... na každom kroku a to nie len vo veľkých mestách, ale ešte viacej v „buši“, na vidieku. Usporadúvajú  sa aukcie sliepok, vlastne hydiny vôbec. Nám je najbližšie v meste Nathalia (pomenovali ho podľa ruskej princeznej) a v Euroa. V Nathalii sa aukcia koná každé tri mesiace, kým v Euroa je to každý mesiac a v Melbourne sa aukcie aj každý týždeň. Navštívil som tú v Nathalii (bol som aj v Kerangu a v Euroa) a čo môžem povedať? Ľudia majú krásneho koníčka. Aukcia sa začína licitovaním „podradných“ sliepok a tu si do hrnca zoženiete krásnu sliepku a po cene aspoň o polovicu nižšej, ako je na trhu, či v samoobsluhe…píše Ján Kulík

Keď sa vypredajú tie „podradné“ sliepky, kačky, husi, morky, hrdličky, papagáje... prechádza sa na „čistokrvné“ a tu sa veru licituje. Pred hodinou ste mohli nejakú sliepočku dostať za 5 – 7 dolárov a teraz? Astronomická cena. 100 dolárov a viacej a kupcov nechýba. Nadhadzujú sa, lebo vraj ešte len takáto sliepočka im chýba. Áno, videl som sliepočky po 100, až 500 dolárov. Ja by som toľko nezaplatil, ale predsa, nie som ani nejaký vycibrený znalec a ani nadšenec. A tých zanietencov vôbec nechýba. Kto sú tí ľudia? Ich spoločenská škála je široká. Sú tam „len obyčajní“ farmári, ale aj advokáti, doktori, ba aj ministri. Tí vám neželejú peňazí. Chcú to mať špičkové.

Mnohí nadšenci sa nezdráhajú cestovať z centrálneho Queenslandu až do Tasmánie a odtiaľ do Perthu. Za autom ťahajú vlečku, vlastne je to veľká klietka a tam sú ich najkrajšie exempláre. Ročne precestujú aj 15 -20 tisíc km.

Sliepka andalúzska bola vyšľachtená v Británii. V 1846. roku priviezlo sa niekoľko sliepok zo španielskej Andalúzie, rozličného vzhľadu a sfarbenia a začalo sa s krížením. Keď sa skrížilo čiernu s bielou, dostalo sa „modré“ potomstvo, kde musíme chápať, že to vlastne ani nebola „modrá“ sliepka, ale sivá. Pri ďalšom šľachtení, siahlo sa po génoch šp. Minorky atď. až vzniká Andalúzska a to v troch odtienkoch: biela, čierna a modrá. I keď sa tento druh na samom začiatku vyznačoval aj dobrou znáškou vajec, predsa sa nikdy neujal aj komerčne, ako napr. Leghorn, Ancona a Minorca. Ináč znášajú veľké biele vajcia.

Starý anglický športový druh, na fotke je Bantam. Predpokladá sa, že toto bude jeden z najstarších britských druhov a korene mu vraj budú vyše 2000 rokov staré. Pestovali sa ešte skorej rímskej invázie (55. p.n.l.). Písané materiály udávajú, že kohútie bitky sa organizovali už v čase kráľa Henry II. (1154 – 1189). Dnes sa už nepestujú kvôli kohútim zápasom, ale kvôli pestrosti sfarbenia. Tešia sa veľkej popularite a neprejde jedna výstava, aby na nej neboli dôkladne reprezentované.

Barbu d`Anvers lavandel (sliepočka) a Barbu d`Anvers lavandel modrý (kohútik)

Barbu d`Anvers, belgický bantam, ktorý medzi štandardnými druhmi nemá príbuzného, čiže toto je pravý bantam a spolu s Barbu d`Anvers Quail (nasledovná ilustrácia) a Barbu d`Uccle (tretia ilustrácia) patria medzi najpopulárnejšie druhy z „pištoviek“ (tak sme ich bežne nazývali). Toto sú malé, okrasné sliepočky, pestré, veselé a v kruhoch fanúšikov sa ich neustále kríži, „experimentuje“ a na svet dochádza ďalšie zaujímavé pestré potomstvo.

Barbu d`Anvers prepelicový (kohútik) a Barbu d`Anvers prepelicovitá (sliepočka).

Millefleur d`Uccle sliepočka a kohútik.

Bantam Brahma.

O druhu Brahma sme písali aj skorej. Z tohto štandardného, amatéri dopestovali aj bantami.

Brahma tmavá – kohút štandardnej veľkosti.

Strieborný hviezdičkavý, fŕkaný Hamburg.

Tento zaujímavý druh sa dnes považuje len ako druh zanietencov a pestuje sa hlavne pre výstavy, avšak introdukcia Hamgurgu do Británie siaha niekde do XVII. st. Priviezol sa z Holandska, ale cez nemecké prístavné mesto Hamburg, takže koncom XVIII. s začiatkom XIX. st. začali ho nazývať Hamburg. Do Anglicka sa priviezli, ako úžitkový druh. Boli to svojho času vynikajúce nosnice skorej vzniku Leghorn, Langsham a Australorp. Ako súčasný Leghorn, aj Hamburg je náchylný lietaniu.

Britský štandard rozoznáva druhy: čierny, strieborný fŕkaný, zlatý fŕkaný, strieborný pruhový a zlatý pruhový. V Amerike uznali aj biely Hamburg. Fanúšikom sa podarilo dopestovať aj bantam a práve túto odrodu, ako už len okrasnú, vidíme najčastejšie.

Houdan.

Pôvodne, tento druh bol francúzsky mäsový. Na nohách mal 5 prstov a Angličanom sa podobal ich druhu Dorkin. Na hlave má „turban“, takže pestovateľom bol aj atraktívny, lenže pre túto atraktívnosť, dôraz sa začal dávať na dopestovanie čím krajšieho turbana a tak druh utratil na mäsitosti. Postupne začal tratiť na váhe, stávať sa nerentabilné, takže toho pôvodného Houdana dnes už sotva zoženiete. Najčastejšie sa stretnete s bantanom. Ináč jeho gény sú v rade neskorších mäsovitých kompozitov.

Japonský kohút Onagadori.

Japonskí milovníci sliepok na dopestovanie im oku príjemného druha, minuli tiež niekoľko storočí. Obľúbili si hlavne kohútí chvost a snažili sa ho dopestovať čím dlhší. A aj dopestovali. Onagadori, ako je zapísané, dosiahol dĺžku chvosta až 10 metrov. V Európe sa najviacej pestuje druh Yokohama a Phoenix, ktoré dosahujú dĺžku chvosta aj do dvoch metrov.

Cochin / Kočin – čínsky druh. Jarabicová kočin sliepočka a mladý biely kočin kohútik.

O tomto úžitkovom druhu sme písali aj skorej. Viď.

Kohút. Veľký kukučkový Leghorn.

Sliepka Malaj.

Dlhé roky sa verilo, že sliepka domáca je potomkom sliepky džunglovej a tieto boli rozdelené do štyroch rodov, až koncom XX. st. genetika, DNA testy dokázala, že všetky domáce sliepky majú spoločného predka, Gallus gallus. Keďže najväčšie sliepky do Európy prichádzali z Ázie, mnohí prírodovedci sa domnievali, že tam bude jestvovať aj nejaký druh, ktorý oni nazvali Gallus gigantus. Ani zatiaľ sa ho neobjavilo, čiže môžeme pokojne povedať, že nejestvuje.

Kedy sa sliepka domestikovala, nikto nevie, avšak stopy po domestikovaných sliepkach v Číne, siahajú do vyše 2000 rokov p.n.l.

Malajská sliepka tiež pochádza z tejto oblasti. Charakterizuje ju pomerne slabé operenie a hlavne veľkosť. Dosahuje výšku až do 90 cm. a váhu, aj do 6 kg. Do Európy, tu myslím hlavne na Britániu, tento druh sa dostáva v 1830. roku a tu sa aj vyvinulo ich triedenie, tu sa aj začalo kríženie, aby sa dosiahol bantam. Ťažká práca, lebo zadržať ich v miniatúrnej podobe nie je najľahšie. Z ničoho nič, odrazu začnú vyrastať do pôvodnej výšky svojich predkov a naberať na váhe.

Sliepočka Black Orpington.

O tomto druhu sme písali už skorej. Viď. Mnohí zanietenci ich pestujú aj ako okrasný druh.

Čierna poľská s bielym turbanom.

Tento druh do Británie pricestoval veľmi dávno, lebo už v XVI. st. sa ho spomína, ako čistokrvný druh. Tam aj vzniklo prvé triedenie a dnes je až niekoľko kategórií. Pestujú sa, ako okrasné sliepočky.

Poľský „semišový“ bantam.

Strieborný Sebright – kohútik.

Sebright je pravý ornamentálny bantam. 30 ročným pozorným selektovaním, krížením... Sir John Sebright konečne bol spokojný s tým, čo dosiahol (1800.r.). Tento druh sa líši od všetkých iných a to hlavne tým, že či sliepočka, alebo kohútik, sú celkom rovnaký. Kohút nemá „golier“, nemá „sedlo“, na chvoste nemá „šabľové“ brká avšak každé chvostové brko má zeleno-čiernu obrubu. Dopestoval ich v dvoch odtienkoch. V striebornom a zlatom.

Neskorší pestovatelia siahli aj po tomto druhu, najmä keď chceli dopestovať „čipkované“ odrody, ako napr. americký Wyandotte.

Zlatý Sebright – sliepočka.

Populárne „Silkie“ (hodvabná) a „Frizzle“ (kučeravá) sliepočka.

Oba druhy nám prišli z Ázie, lenže ani po niekoľko storočnom dohadovaní, nikto nevie presne určiť, kde im je prvá domovina. Japonsko? Čína? India?

Silkie (hodvabná) sa spomína už aj v zápisoch Marca Pola (1298). British Standard rozoznáva poddruh čierny, biely, modrý a zlatý. Sú v kategórii nie bantamu, ale „ľahkých štandardných“. Američania to majú trochu inak. U nich najdete 10 kategórií a zaraďujú ich medzi bantam.

Toto je pokojný druh, voči majiteľovi je veľmi priateľský, takže v mnohých domácnostiach je z nich „rodinný miláčik“.

Ako kvočky, sú vynikajúce a tí, čo ich skrížili s plemenom Wyandotte hovoria, že lepšie kvočky ešte nevideli. Keď sa skríži Silkie kohútik a biela Wyandotte sliepočka, pohlavie potomstva je ľahko určiť. Kohútiky budú mať čierne nožičky a čiernu tváričku, kým sliepočky budú mať biele nožičky a bielu tváričku.

Frizzle (kučeravá) je tiež z Ázie a považuje sa za vyložene ornamentálny druh. Už Ch. Darwin si zapísal, že podobné sliepočky videl v Indii, kde ich nazývali „Caffie“ (asi z faktu, že sú kučeravé a Arabi týmto menom nazývali nemoslimských černochov v Afrike, kafír = neveriaci), avšak s týmto druhom sa cestovatelia stretli aj na Jáve, v Japonsku a v oblastiach východnej Ázie.V Británii, Frizzle bol štandardizovaný ešte v XIX. st. a tam vystupuje, ako samostatný druh. Americká Bantam Sociaty ich neuznáva za samostatný druh, ale len za „kučeravé sliepky iných druhov“.

Možno by sme tu mali spomenúť aj hus kučeravú, Sevastopoľ, lebo mali sme aj takéto vyhľadávania.

Aj toto je viacej ornamentálna, ako úžitková hus. Perie má kučeravé, sú akoby našuchorené. Lietať nemôžu a preto ich je ľahko držať vo dvore, lenže aj tu nevyhnutne potrebujú vodu. Najmä preto, že sa im perie ťahá po zemi a ak si ho neumyjú, sú špinavé. Vyznačujú sa dobrou znáškou a aj plodnosťou.

Čierna španielska sliepka.

Ako skoro všetky mediteránne druhy, aj tento sa zošľachtil mimo svojej vlasti. Začali ho zošľachťovať Holanďania a v 1750. roku, druh sa stal populárnym aj v Anglicku, hlavne v okolí prístavného mesta Bristol. Toto je dvojúžitkový druh. Sliepky sú výborné nosnice (veľké biele vajíčka) a sú aj ornamentálne. Vyznačujú sa veľkou bielou maskou a keďže pestovatelia chceli dosiahnuť čím väčšiu masku, utratilo sa na nosivosti, takže nezadlho (1830.), ako nosnice, vystriedal ich druh Minorca, ktorý pôvodne nazývali čierna španielska s červenou tvárou. Zošľachtili ju v Kornválsku.

Ako úžitkový druh, práve Minorca bola jednou zo špičkových. Hodne neskoršie ju vystriedal druh Leghorn, no predsa ešte žije. Hlavne v kruhoch milovníkov sliepok, ktorým sa podarilo dopestovať aj bantami.

Kohútik druhu Sultán.

Už na prvý pohľad je zrejmé, že toto je bratranec poľskej sliepočke. Je vyložene ornamentálny druh a do Anglicka sa dostal cestou importu z Konštantinopola. V rozličných brožúrkach sa ho nazýva Serai Turok (Sarai Turek), ogatený Poliak... , pretože na hlave má aj „turban“, zakotvilo sa pri názve Sultán. Zohnať si tento druh, predstavuje pravý kumšt (kumšt). Sú veľmi zriedkavé.

Okrem spomenutých druhov, vo svete je ešte hodne, ako napr. švajčiarsky Appenzeller, Spitzhauben, Barthuner atď. atď. Mnohé z nich si nájdete aj cestou Google.

Pýtate sa...Ako sa češú konope, ľan.

 

 

 

 

.pripravuje Ján Kulík

 

Nebolo to ani tak dávno, len v druhej polovici XX. st. konopa sa začína vytrácať z našich chotárov. Zo štatistických tabuliek, ktoré vo svojej knihe „Konope, konope...“ zverejnil Dr. Ján Kišgeci (vydavateľstvo „Obzor“ – Nový Sad) jasne vidieť dôležitosť konopy v živote dolnozemského sedliaka a dopyt po konopnom vlákne. Roky pred II. sv. vojnou zaznamenávajú najvyššiu produkciu. Po vojne produkcia len trochu poklesla, avšak už v 70-tých rokoch je tu prudký pokles.

Moja generácia sa ešte nemusí pýtať na akože technológiu spracúvania konopného vlákna. Každé dieťa to poznalo. V každom sedliackom, ba nie len v sedliackom, ale aj majstrovskom dome sa pestovali konope, spracúvali, priadlo sa a aj sa tkalo. Po uliciach sedávali ženičky, česali vlákno, na trávnikoch boli natkané pásy plátna, ktoré sa tu polievali, slnko ich bielilo... no a ak to bolo začiatkom leta, po uliciach behali aj húsatá a tieto veru vedeli to krásne biele plátno aj zašpiniť.

S konopou mali ľudia roboty po celý rok. Zorať pôdu, posiať, zožať, nechať aby ju slnko trochu osušilo, vymlátiť z nej , semiačka odviesť na močidlá, ponoriť ich do vody, vyberať von, umývať ich, sušiť, priviesť domov a tu sa začínala ďalšia robota. Trlicou sa vytĺkla drevina, po čom sa išlo do mnjača, po tomto sa konope česali a vlákna sa viazali do babiek, priadlo sa, namotávala sa priadza, bielili sa pradená, snovalo sa na krosná, tkalo sa, plátno sa zase bielilo... a konečne tu boli aj priekupníci, čo od žien vykupovali uteráky, vrecia, slamenice... a s tovarom išli po jarmokoch. Až do Pešti. Kolotoč dedinského života neustával.

Zvážanie konôp.

Na močidlách v Petrovci.

Po vymočení, konope sa vypierali. V úzadí sú „ráštepy“ (poukladané snopy).

Ako stredoškolák, zopár prázdnin som strávil aj na močidlách. Staral som sa o pumpu, čo z kanála čerpala vodu do močidiel.

Túto trstinovú búdu som mal postavenú vedľa kanála a na dosah ku pumpe. Nejednu noc som tu aj prespal.

Pumpa bola veľká a vládal ju krútiť len starý dieselový, jednovalcový traktor „Hoffer“.

Keď sa po vymočení konope vysušili, nastala doba mlátenia trlicou. Lámala sa drevina, pazderie padalo dolu a v ruke zostávalo vlákno.

Nezriadené, hrubé vlákno išlo do mniaču. Na fotke je len jednoduchý, ručný mniač, avšak v dedine bolo až niekoľko „modernejších“ mniačov, s kamenným kolesom, na konský pohon, neskoršie aj ich vystriedal motor.

Vlákno bolo ešte drsné, hrubé... nuž muselo sa ho česať a vlákna si triediť podľa kvality, zreba, povesno... a tieto sa zväzovali na babky.

Česanie konôp bývala ženská robota.

Aj pradenie bolo ženskou robotou. V každom dome mali aspoň jeden kolovrat. Keď bolo vreteno plné, priadza sa namotávala do pradien (pradeno) a tieto sa potom bielili. Trochu s jemným „bielilom“ (belilo), ale najlepšie vraj bolo, ak si nejakú dobu odležalo aj v maštaľnom hnoji. Po tomto, pradená sa umývali, sušili, niekoľko (asi polovica) sa nechalo pre namotávanie na cievky a zvyšok sa namotával na fajfy (fajfa). Z nich sa potom namotávala niť na „snováky“ (snuvák), po čom sa nite nakrúcali na návoj krosien (krosná) a tkalo sa. Obyčajne deti mali za úlohu na potáku (poták) namotávať cievky.

V každom sedliackom dome bola trlica, štetka, snováky, poták, krosná...

Dedinská mládež sa zase schádzala na priadky. U niekoho si prenajali nejakú miestnosť a tam sa schádzali dievky z toho kraja. Priadli, spievali, pochabili sa... kým mládenci sa trochu kartali (hrali v karty)... ale neskoršie sa časť pobrala na iné priadky, ku iným dievkam. Tu sa rodili lásky. Tu, pod otvoreným komínom padali aj prvé bozky a sľubovali sa sľuby.

O konopách máme aj mnohé piesne. Prinášame vám jednu z najznámejších.

* V domácnostiach sa zúžitkovala aj pazderina (pazderie). Na kúrenie. Svojho času, kým sa konope pestovali, pazderina sa nabíjala do pazderiek – jednoduchých pecí. Aj na tieto sa nás už niekto pýtal. Ako vypadala pazderka? Jednoducho. Obyčajne sa ju robilo z kovového suda. Vrchný koniec suda sa zrezal (zrezaná časť sa použila na pokrývku), na spodný koniec sa pripevnili nejaké nôžky, kým pri samom spodku boli menšie dvierka. Do toho suda vchádzal jeden menší sud, ktorý už vrchnák nemal. Na dne tohto menšieho súdka sa vyrezal menší otvor. Pri nabíjaní tohto menšieho súdka pazderinou, alebo aj pilinou (ubíjalo sa tú pazderinu kyjom, ba aj stúpalo sa po nej, aby bola pevne nabitá, lebo inak sa tá pazderina vedela zošuchnúť a pec mohla explodovať). Teda, cez ten otvor na menšom (vnútornom) súdku sa položilo nejaké brvno, ktoré siahalo do polovice, po brvno, čo sa položilo od hora, kolmo (aby bola diera v nabitej pazderine – odvod dymu a plynov). Keď tento súdok bol dobre nabitý, brvná sa vybrali, súdok sa položil do toho väčšieho, pozorne, aby otvor bol presne nad dvierkami pece, zapálilo sa a nezadlho sa pec rozžeravila. Kým pec horela, bolo aj teplučko. Akonáhle pazderina zhorela (po niekoľkých hodinách), aj v izbe zachladilo.

Použitý materiál:

„Slováci v Juhoslávii“ Rudolf Bednárik – vydavateľstvo SAV – 1966.

„Konope, konope, zelené konope...“ Dr. Ján Kišgeci – OBZOR Nový Sad – 1989.

Vlastný archív.

Pýtate sa...Praveké more Thetys.

Zaujímavá otázka, na vysvetlenie, ktorej sa žiada nie povrchné poznanie geológie našej planéty, gréckej mytológie, evolúcie vedy... ale aj nejaká zanietenosť – ak som použil patričný termín, lebo téma je obsiahla. Študuje sa nie len v jednom semestri, ale počas celého života a to už vyštudovaných geológov a ani vtedy náhľady nie sú rovnaké. Niektorí tvrdia, že ropu máme práve preto, že jestvovalo more Thetys ( píše sa ho aj ako Thetis), lebo bolo pomerne plytké, tropické... raj pre algy, z ktorých časom vznikla ropa. Tento výklad evolúcie má aj svojich odporcov.

V našom krátkom, stručnom vysvetlení nebudeme sledovať hádky odborníkov, ale proste len samé meno, názov mora, súčasný vznik jeho pomenovania a pravda aj jeho hypotetický vplyv na oblasť, kde žijeme.

Thetis je meno jednej gréckej mytologickej bohyne mora, dcéry Nereusa a Doris a neraz sa ju mieša s menom jej starej matere, Thetys. Tejto prvej, Thetis, zaliečal sa aj sám boh Neptún, ba aj Jupiter (maj na zreteli, že tu sa jedná aj o rímskych bohoch, lebo legenda prešla aj do Rímu), ale keď vyšlo „na javo“, že Thetis narodí syna, ktorý bude silnejší od svojho otca, všetci bohovia sa zľakli a prestali obletovať. Uzhodli sa, že dovolia, aby ju zlákal Paleus, obyčajný smrteľník, syn Aeacusa, ktorého ona neustále odmietala. Kurizovanie Paleusa bolo vytrvalé (pomáhali mu všetky mytologické bytosti) a Thetis pristala. Vydala sa a začala rodiť, ale ani jedno z jej detí neprežilo. Ona, ako bohyňa, chcela mať „božské“ deti a ponárala ich do ohnivej rieky - Styx. Deti, obyčajní smrteľníci, pravda to neprežili. Pri poslednom synovi, Achilesovi, zastihol ju aj Paleus a z rúk jej vytrhol Achilesa. Keďže ho držala za pätu, to mu zostalo aj zraniteľné miesto.

Táto epizóda má niekoľko variácií, avšak vypadá, že tu ide aj o nejakú narážku na zmenu v spoločnosti, na nejaké úplnejšie skoncovanie s matriarchátom, alebo vystriedanie starej formy náboženstva s novou... Aspoň tak sa vyjadruje nemalí počet znalcov mytológie. (Čítaj trójsku vojnu.)

Thetis, Thetys (zavísí aká literatúra sa vám dostane – neviem však ako sa to ustálilo v slovenčine) je hypotetický názov ekvatoriálneho mora, ktoré bolo pomerne plytké a nachádzalo sa medzi superkontinentami Gondwana a Laurasia (nájdete to aj v podobe Lauratia, Laurisia, Laurasia, Laurassia...)

Paleogeólogovia hovoria, že pôvodne sme mali super kontinent Pangaea (pred týmto bol ešte jeden starší superkontinent) a táto Pangaea sa postupom času začala rozkladať na južnú časť Gondwanu a budúcu severnú časť Laurasiu. Z Gondwany neskoršie vzniká Južná Amerika, Austrália, Afrika, India... a Laurasia sa postupne zbíja v dnešnú severnú hemisféru.

Mapa sa vzťahuje na obdobie neskorého „Carboniferous“, či neskorí Paleozoic. Mapu vyhotovil C.R. Scotese z univerzity v Arlingtone – Texas.

V preistore medzi Gondwanou a Laurasiou nachádza sa pra, praveké more, Paleo Thetys.

………………………………………………………………………………

Z rovnakého prameňa je i táto mapa, ale teraz to máme znázornené v geologickom čase druhohôr, v Jura.

Gondwana a Laurasia sa už úplne oddelili, Sibír a Čína sa približujú a pomedzi tieto súše vidíme more (neo) Thetys.

Trhanie sa súše na ďalšie kontinenty aj ďalej trvá. Tvoria sa nové tektonické platne, narážajú na seba, tvorí sa Himalajsko – Alpské pásmo, „svet“ sa posúva... a „posúva“ sa aj Thetys až konečne Thetys, ako more úplne zaniká, avšak nejaké pozostatky jestvujú aj dnes.

Údajné prvý vedec čo toto, dnes zaniknuté more nazval menom Thetys (podľa starej matere matky Achilesa, spoluvládkyne svetovými oceánmi sestry boha Oceanusa) bol rakúsky geológ, Eduard Suess, v 1893. Túto teóriu hneď podporil aj ďalší vedec, nemecký geológ Melchior Neumayr, lenže chyba bola, že aj tento vedec bol Európan a Britom... sa toto nepozdávalo, takže polemika trvala dlhé roky. Správnosť teórie sa podarilo potvrdiť len koncom XX. st. a určilo sa, že Paleo Thetys vzniklo niekde asi 320 milionov rokov dozadu. V čase asi 208 – 187 milionov rokov vzniká Thetys. Pamiatky na tieto moria našli sa v priestore od Číny, Indočíny, Tibetu, Himaláj... až po Turecko, cez stredozemie... až po Pyreneje, či aj Karpaty.

Thetys sa konečne „izoluje“ niekde pred 66,4 miliona rokov, kedy India, Arabský polostrov a Apúlia (časť Talianska, Balkán, Grécko a Turecko) úplne sa napájajú na Euro-ázijský kontinent. Stopy po tomto „neo“ Thetys však nachádzame aj vo východnej časti Mediteránu, v severnej Afrike (pohorie Atlas), ba bolo tu aj Panónske more, po čom nám zostalo Blatenské jazero (Balatón), jazero Palić, ba v čase nášho príchodu na Dolnú zem, všade boli bariny a hlavne vo všetkých barinách žili, aj žijú rybky populárne zvané Balatónky. Sú akoby tropické. Krásne do modra, až zeleno - žlta sfarbené... atď.

Teda, toto by bolo žiadané vysvetlenie. Pravda, v najhrubších črtách.

…J Kulík

Pýtate sa...Etymológia slova rytier.

Etymológia tohto slova zaujala niekoho z Prievidze a zdá sa nám, že otázka je celkom na mieste, lebo neraz sa stretneme i s chybnou podobou ritier, takže potrebné je vysvetliť, že rytier, či chybne napísané ritier, nemá nič spoločného s riťou a ani s rytím. // Riť je mäkká, lebo na nej sedíme.

Ryť je tvrdé, lebo sa do zeme tvrdo ryje. V Synonymickom slovníku slovenčiny nájdeme vysvetlenie, že rytier = gavalier, šľachtic, kým v Slovníku slov. jazyka nájdeme, že rytier = 1° hodnosť, ktorú získavali príslušníci šľachtického stavu v stredoveku pasovaním, ak sľúbili vernosť svojmu lénnemu pánovi a ochranu slabým, najmä ženám. 2° človek ušľachtilých vlastností, bojovník za nejakú ideu. 3° sprievodca dámy v spoločnosti....

Ak sa na toto slovo dívame z uhla slovanských jazykov, problém neriešime, lebo tu ide o slovo germánskeho pôvodu, ktoré si západní Slovania adaptovali zo stredného hornonemeckého jazyka.

Čes. rytíř, staršie rytieř, poľ. rycierz. z čoho následne vzniká aj ukr. lýcar a ruské rýcar. Pôvodná forma s v str.h.n. bola ritaere, neskoršie riter, čo sa vzťahuje na jazdenie, či v prípade angličtiny základ – východisko je v pojme pre jazdenie, ride, čo je už v príbuznosti so starorímskym riadam = cestujem, gálskym reda = koč, voz, ktoré by sme s dávkou vlastnej dôležitosti mohli prirovnať s naším riadiť, riadim = robím poriadok...

Stredoveký rytier pred turnajom. Štít a výzdoba jeho prilby tvoria vlastne jeho rodinný erb. Ilustrácia je z „Codex Manesse“ z roku asi 1300.

…J.Kulík

Pýtate sa..., Anglický symbol – kvet makovice, červený mak, mak vlčí...

Červený mak

Práve v tieto dni si možno všimnúť, že po uliciach, pred nákupnými strediskami, na križovatkách atď. atď. predávajú sa červené kvety divého maku, bábiky. Prečo práve teraz, začiatkom novembra a aká je tu „anglická“ symbolika?

Poďme radom. Toto vôbec nie je nejakým starým symbolom Angličanom, ale „novozvyk“, ktorého zrod siaha do dní po ukončení I. sv. vojny a táto sa úradne zakončila 11. novembra o 11. hodine, v roku 1918. Keďže sa blíži toto dátum (11. nov.) po uliciach a to nie len Británie, ale aj Austrálie, Nového Zélandu a verím aj Kanady, ba aj Francúzska... všade predávajú (za dobrovoľný príspevok) tieto bábiky, červené maky. Robia to členovia rozličných organizácií bojovníkov. Na tento spôsob verejnosti dávajú na známosť, že tá ukrutná vojna (mala znamenať poslednú vojnu) sa zakončila. V týchto organizáciach bojovníkov, vyslúžilých bojovníkov nie sú len svedkovia I. sv. vojny – tých už skoro nieto, ale aj bojovníci všetkých iných, neskorších vojen. Zo získaných prostriedkov si čiastočne financujú svoje organizácie, pomáhajú rodinám padlých druhov a pod.

http://www.123greetings.com/

Aká symbolika je skrytá v tom červenom kvete divého maku? Tak v tých bojoch na „západnom“ fronte, bojovalo sa zo zákopov. Tieto boli nakopané aj cez úrodné polia a že sa majitelia (z objektívnych príčin) nemohli starať o svoje políčka (vojna trvala roky), tak namiesto obilnín, namiesto pšenice... na poliach rástli hlavne divé maky. Krásny bol pohľad na tieto rozkvitnuté polia, lenže oni boli aj svedkami bezhlavých útokov. Práve do toho maku padali a vlastnou krvou ich zalievali vojaci Britského impéria, nuž v mysli nejedného vojaka sa tá farba maku nejako spojila s krvou padlých druhov.

Neviem, ako je to v Anglicku, v Británii, ale v Austrálii, na Novom Zélande... tieto dni na ulici sotva uvidíte niekoho bez kvietka maku. Bol by to pravý hriech, zjaviť sa na ulici, na nejakom posedení... bez svojho bábika.

Tak, Briti, ako víťazná strana I. sv. vojny, aspoň s týmto červeným makom spomínajú si na svojich padlých (nevadí v ktorej vojne). U nás takýto zvyk nemáme. V bývalej Juhoslávii, na česť pamiatke padlých nosil sa červený hrebíček.

…J.Kulík

Pýtate sa...

…píše Ján Kulík

Poničan, Ponjičan, Ponyicsan, Ponitschnan, Ponitchan... alebo ak to napíše cyrilikou, už nikto nezmudrie.

Niekto zo Zrenjaninu, mesta v severnom Banáte sa nás pýta nie len na svoj rodokmeň, ale aj na etymológiu svojho priezviska Ponjičan. Ako mu odpovedať? Ako mu vysvetliť, že kým si to nevie napísať po slovensky, zatiaľ aj etymológia jeho priezviska je „neznáma“. Zhodou okolností, viem o čo ide. Podobný prípad, ako máme v priezvisku Suchánek, čo ak sa napíše cyrilikovým písmom (z neznalosti úrádníkov), bude tam Suc - hanek, alebo z priezviska Chovan, vypadne Hovan.

Zrenjanin, dostal meno podľa partizánskeho „heroja“ Žarka Zrenjanina. Skorej sa nazýval Veľký Bečkerek, ba na čas aj Petrohrad. Dnes je poriadnym mestom severného Banátu, čo skorej prislúchalo ku Torontálskej župe a v naších skromných dejinách, práve sem šiel Viliam Figuš – Bystrý, za Mikúlašom Šnajderom – Trnavský, aby sa mu predstavil so svojimi skladbamy. Nepochodil najlepšie.

Prvým slovenským evanjelikom čo sa tam prisťahoval, bol Andrej Melegy, narodený v Oravskej župe, ináč podľa remesla čižmár, ktorý sa najskôr osadil v Komlóši, ale dopočul sa, že v Aradáči, neďaleko Veľkého Bečkereku žijú evanjelickí Slováci. Presťahoval sa a pokladá sa ho za prvého Slováka v tomto meste. Ako otec rodiny, mal troch synov a niekoľko dcér, takže, ako zať sa spomína aj určitý pán Michal Segešdy (asi krycie priezvisko utvorené na podklade Segedínsky). V tom čase slovenská evanjelická cirkev počítala 14 rodín a 49 dúš. Pripojila sa ku cirkvi v Aradáči.

Z tej doby máme aj nejaké údaje o vtedajších slovenských rodinách, ako Adam Ambrózy, Matej Lukavetz... až v 1816. roku počet rodín vzrástol na 44 a počet dúš na 200. Najviacej ich prišlo zo Slovenska, ale spomínajú sa aj 2 – 3 rodiny z Würtembergu.

V roku Pána 1817. robila sa tu dobrovoľná zbierka a nazbieralo sa 4754 zlatých, za ktorú sumu sa od Kostolányiho, evanjelického advokáta, kúpil pozemok s domčokom, ktorý sa adaptoval na učiteľský byt. V tom roku sa vystvala aj modlitebnica, kam premiestnili aj starý kancel a oltár, kúpený z nejakého rumunského kostolíka v župe Temešvárskej.

V 1818. roku bola tu aj kanonická vizitácia (Adam Lovich), kedy sa robil aj súpis dúš. Na zozname je 44 evanjelických rodín a 17 reformovaných (kalvínskych), čo však postupne ovplyvnilo celý duch veriacich – maďarská mentalita. Ku slovenskej cirkvi sa v tom čase pripojili aj nemeckí evanjelici, asi 20 dúš.

V 1820. roku, evanjelická cirkev (slovenská), vzrástla na 530 dúš a osamostatnili sa, takže v 1822. roku už si mohli dovoliť aj zakúpenie (900 zl.) pozemku pre kostol, školu.

Keďže sa stali matkocirkvou, ustálili aj plat pre učiteľa a kňaza, na čo si žiadali aj od kráľa jednu a pol sesie zeme. Dostali 33 katastrálne jutrá. Za každé jutro platili 33 grajciarov ročne.

V 1831. roku, pán majter Ján Melegy, kúpil aj jeden 450 funtový zvon (cena bola 837 zl.) a cirkev si za 316 zl. kúpila aj 204 funtový zvon. Od tamojšej katolíckej cirkvi, za cenu 500 zl. kúpili si aj starý organ.

V marci 1836. roku položili prvý základný kameň nového chrámu, kedy ich navštívil aj superintendant Ján Seberínyi. V auguste R.P. 1837 posvätený bol už aj nový chrám. O rok neskoršie, cirkev (na údržbu kňaza a učiteľa) kúpila si ďalších 14 kj. zeme.

Pohnuté „meruôsme“ roky sa dotkli aj cirkvi, lebo vtedajší farár bol aj maďarským gardovým dôstojníkom, nuž ako kňaz, tak aj časť veriacich zutekala pred Srbmi.

V 1854. roku zakúpili si veľký, 920 funtový zvon, kde najdeme nápis, že: „Slial ma Georg Josef Petrovich, v N. Sade, 1854. Pán Buh budiž s Vámi, kdekoli hlas muj znie, nech hlas srdce proniká k službám Božím a v neštestí ohni lidu k obrátení. Amen.“ Na druhej strane je nápis: „Velevážený cech čižmársky obetoval zvon cirkve své evanjelického augspurského vyznání V. Bečkerek“.

V 1858. roku, pápežský „konkordát“ určil, že evanjelikom sa už nepovoľuje pochovávanie na spoločnom hrobitove, nuž cirkev bola nútená pre potreby cintorína, zakúpiť si ďalšie jedno jutro zeme (600 zl.).

Cirkevný, či vôbec slovenský život bol aj ďalej rušný. Vzmáhalo sa. Vypísal sa vokátor pre nového kňaza (plat 600 zl. ročne), zriadila sa druhá učiteľská stanica... až v 1867. roku inštalovali sa aj nové vežové hodiny.

Do pokladne cirkvi pribúdali zlatky. Aradský súkromník (teraz Rumunsko), Alexander Horváth, cirkvi daroval 6000 zl. Štefan Huszár 200 zl. Alžbeta Kožíková, slúžka (pôvodom z Oravskej stolice) darovala všetky svoje úspori, 800 zl.

V 1895. roku, Karol Helmbold s manželkou, na evanjelickom hrobitove vystavali kaplnku (12.000 korún) a na údržbu darovali ďalšie dve tisícky.

V 1900. r. cirkev uzavrela zmluvu, aby nedelné nešporné služby Božie, ktoré sa konali len v slovenčine, boli striedavé. Raz po slovenký a raz po maďarský. Od vtedy, v cirkevných záznamoch nie sú žiadne dáta, lebo farár Pavel Koreň, keď mal byť prehodený do Maďarska (po I. sv. vojne), posledné zväzky zápisníc zničil.

Po I. sv. vojne nastali nové poriadky a to vidíme aj zo zápisníc. Od 1920. roku, nešporné služby Božie sa konajú vždy po slovensky a predpoludňajšie majú byť raz mesačne po maďarský a raz po nemecký.

V 1928. roku bola posvätená nová fara a obnovený bol aj chrám. Na to prispeli najrozličnejšie organizácie, ako napr. československá beseda „Štefánik“ darovala 5000 dinárov, dištrikt daroval 25.000 din. a je tu rad ďalších súkromných dobrodincov.

V čase vydania knihy „Evanjelická kresťanská cirkev a.v. v kráľovstve juhoslovanskom...“ (A. Vereš) má poznámku, že v tom čase ku slovenskosti sa hlásalo len 700 dúš Slovákov a ku evanjelictvu, len ďalších 100 Maďarov a 50 Nemcov. Aká je situácia dnes? Neviem, ale sotva tam bude aj tých 700, ale že je v okolí aj zopár slovenských dedín, možno ten počet osciluje.

V Veľkom Bečkereku, ako farári účinkovali (zoznam z 1930. r.):

Obetko Michal,

Ambrózy Matej,

Benko Juraj,

Mockovčák Karol,

Mockovčák Ján,

Jesenský Ferdinand,

Koreň Pavel,

Jurányi Ľudovít.

Učitelia boli:

Záborský Tobiáš,

Kovách Teofil,

Obetko Michal,

Dobrík Karol,

Kupferschmidt Daniel,

Rakšányi Imrich,

Zvarínyi Ľudovít,

Hudaček Ľudovít,

Kovách Alexander,

Breyer Ľudovít,

Vozár Michal,

Silvási (Slivka) Ján.

Od roku 1870. kántori boli:

Szilvási Ján,

Hartig Adalbert.

Cirkevný dozorcovia:

Frombach Sámuel,

Tichý Karol,

Kovách Augustín,

Bielek Viliam,

Kovách Augustín (znovu),

Jarmaczký Alexander,

Barón Freilizsch Berthold,

Kovács Augustín,

Bielek Antal,

Klúge Karol,

Ormay Ľudovít,

Dr. Petrovich Ján,

Litavský Pavel.

Celkove, cirkev v Zrenjanine, Veľkom Bečkereku, Petrohrade... bola v podstati len slovenská., ale časom nadobudla vôňu maďarónstva – dnes sa tá vôňa zmenila, ale nie na slovenskosť. Už v čase vydania tejto biskupskej brožúry je poznámka, že Melegovci, Ambróziovci, Michalekovci atď. vôbec nevedia, že sú slovenského pôvodu. Po slovenský nevedia ani slovo. Maďarčinu, jazyk nazliepkaný, považovali za niečo krajšie a stratili sa.

Príspevok od Ľudovíta Jurániho (skrátená verzia).

Ľudovít (Sámuel) Jurányi: narodil v Apoštágu (za Dunajom), 26. marca R.P. 1890. z otca Miloslava Michala Jurányiho a matky Márie r. Madera. Vzdelanie získaval v Sarvaši (bol vyhodený pre panslavizmus), po čom prešiel do N. Sadu a maturoval v Békešskej Čabe. Teológiu študoval v Prešove a v Rostocku. V 1915. r. bol vojenským farárom vo Viedni a v Pešťbudíne a od roku 1920. bol farárom vo Veĺkom Bečkereku (Zrenjanin).

Tak kamarát, ak sa nevieš podpísať po slovenský, nikto na tomto svete nemôže určiť pôvod Tvojho priezviska. Situáciu poznám a môžem Ti pošepnúť, že si pôvodom Slovák, zo stredného Slovenska, priamejšie z krycím priezviskom odvodeným z názvu osady Poníky (neďaleko B. Bystrice a Zvolena), ale o rodokmeni Ti nemôžem nič povedať. Tvoji pra-, pra- sa chceli stratiť (aby ich pán nenašiel) a zostalo tam len meno osady, odkiaľ prišli a aj tu môžeme len hádať, že neprišli do Zrenjaninu, ale inam. Toto priezvisko najdeš ako v Petrovci, tak aj v Padinej... a nikdy sa nedozvieš o pôvodnom priezvisku. Ak sa aj ďalej budeš podpisovať Ponjičan, o takých 20 rokov už Ti nikto neprijde na stopu.

Aj v Austrálii máme Ponjičana (z Padín) a keďže z neznalosti trvá na srbskom fonetickom písaní, tu ho vyslovujú, ako Pondžikan, alebo napr. Kaňa = Kandža, Čáni = Kendži, Poniger = Pondžiger. Áno, aj na mojom maturitnom vysvedčení stojí Kuljik (Kuldžik), tu ma zapisovali, ako Coolyik, Coolidge, Kullik, Kulick... ale ak stojíš na svojom, nestratíš sa. Ty nie si žiadny Ponjičan (nemaš svoju etymológiu v srbch. jaz.), ale Poničan. Dbaj si na svoj pôvod. Aj švagriná bola dlhé roky len Králik(ová) a odrazu, v pase mala napísané Kraljik. Ani si nevšimla a povedzme o takých 100 rokov sa najde nejaký potomok, zvedavý na svoj pôvod a nikde to nenajde. Bude z neho „jeleň“, lebo slovenské králik je vlastne len kalkom nemeckého... pôvodne španielského slova na označenie zajáčka, čo si robí dieru.

Neraz, ba často tu najdeme dotaz (hlavne zo Selenče), kde si vyhľadávajú už či pôvod svojho priezviska, alebo kontakt na svojich rodákov, Sljuka. V prvom rade, to priezvisko sa píše (po slovenský) Sľúka, avšak so slivkou nema nič spoločného, čiže nevzťahuje sa na ovocie, ale odvodené je z názvu vtáka sluka. Ináč, na Dolnej zemi máme aj priezvisko Slivka a toto je už odvodené z názvu ovocia. V krajanskej rodine máme aj priezvisko Beláni, po maď. Belányi, v pôvodnom slovenskom znení bolo Belan, ale bratranec tunajšieho Belániho si už nedovolil „skomoliť“ svoje priezvisko a sústavne sa všade podpisoval len Belanji = Belandži.

Podobnú situáciu máme aj v prípade priezviska Čiep(a). Normálne, po slovenský má to byť Čiep, krycie priezvisko odvodené z osady ( Maďarsko) Csép, avšak náš Slováčisko si nedovolí skomolenie svojho priezviska a všade sa podpisuje Čjepa, čo Angličan, ani pri najväčšej ochote nemôže vysloviť, alebo ho skomolí na niečo, ako Sdžipa a pod. avšak dozvedel sa, že v knihe „Slovenskí národovci...“ (Dr. M. Slávik) sa spomína aj meno jeho otca, ako Ján Čiep a neustále ma unúva, aby som mu požičal túto knihu, kde je „opísaný“ aj jeho otec. No „opísaný“ je len toľko, že sa tam zjavilo aj jeho meno, ktoré s jeho súčasným menom nema nič spoločného.

Už som tu mal vyhľadávanie pôvodu „mena“ nejedného „krajana“. Pamätám si na nejakého Juráša, údajne umelca, niekde z Belehradu, skorej asi z Chorvatska... Ani sám nevedel odkiaľ je, nepoznal ani náboženstvo predkov a ani najzákladnejšie dáta. Čo som mu odpísal? „Kasno stiže Janko na Kosovo“ (vzťahuje sa na rod Huňadiovcov – aj kráľa Mateja). V čase zúrenia občianskej vojny v Juhoslávii, nepozdávalo sa mu byť ani Chorvatom, ani Srbom, len nevedel, čo je. Rozmyslel si, že bude aspoň Slovák. Áno, pôvodne je Slovákom, niekde z Oravy, neskoršie zo Slavónska... ale nedal som mu to vedieť. Keď si bol dosiaľ šťastný s tým, že nevieš čo si, teš sa aj ďalej.

* Len ako kuriozitku, spomeniem aj fakt. že svojho času „slávny“ americký hrdina „Divého západu“, Buffalo Bill – Cody, počas turneja po Európe, predviedol svoj cirkus aj vo Veľkom Bečkereku – v Zrenjanine. Bolo to ešte v čae Rakúsko-Uhorska.

Slovenský evanjelický kostol a fara v Zrenjanine (Veľký Bečkerek) v roku 1930.

* Viď profil M. Poničana.

Pýtate sa…, Peri – peri sauce…

 

 

………..pripráva B. Kulíková

 

Neviem, ako je to u vás, ale v tunajších obchodoch bežne dostať niekoľko druhov štipľavých omáčok, po ang. sauce, ako je napr. juhoafrické „Peri – peri“, indické „Chilli“ a americké „Tabasco“. Vlastne to ani nie sú omáčky v našom bežnom pojímaní, ale príchute ku jedlu, nápojom a pod. Všetky sú v tekutom stave a na prichutenie stačí len zopár kvapiek. Sú veľmi silné, horké, pálivé.

„Nando’s Peri – peri“. Na nálepke píše, že sa vyrába v Južnej Afrike a je „tajnou“ príchuťou svetoznámich „Nando reštaurácií“. Obsahuje pálivú zmes rozličných citrónov sušených na slnku, africký druh štipľavej papriky „Birds Eye“ (domorodý názov im je Peri-peri), niekoľko ďalších príchutí, ako je ocot, extrakt zo „Serano“ paprík, extrakt z paprík „Cayenne“, extrakt z našej bežnej (úhorskej) papriky, cibuľový extrakt, slnečnicový olej a cesnak. “Nazirs’s Chilli sauce” sa vyrába v Indii a nejak najlepšie zodpovedá našej chuti. Je silný, páli, ale aj vôňavý. Má arómu, na ktorú sme si zvykli. Na jeho výrobu sa používajú papriky dopestované na juhu Indie, vysušené na slnku, po čom sa nakladajú do drevených sudov, kde vykysnú, získajú vôňu – arómu a tú „pravú“ chuť. Po tomto sa robí pretlak, balí sa do fľašiek a vyváža.„Tabasco sauce“ je chýrečná amrická značka. Rodinný podnik „Mc Ilhenny“ ho vyrábal už skorej 1868. roku. Základná surovina je americký druh paprík „Tabasco“, ktoré sa nechajú dozrieť a osušiť na koreni. Po tomto sa nakladajú do drevených sudov, kde kysnú, takže konečný pretlak má svoju charakteristickú arómu a chuť.

 

Pýtate sa...Rhodesian Ridgeback.

Náš krajan z Californie, pravdepodobne je padinčan, už niekoľko dní vyhľadáva informácie o K-9 (pes) „Redback“. Koľko viem, takýto druh psa nejestvuje. Pod termínom „Red-back“ v krajinách hovoriacich po anglický sa chápe druh jedovatého pavúka (Lactrodectus mactans, hasseltii), ktorého neraz nazývajú aj „Black widow“, či Chorvati ho nazývajú „Crna udovica“.

Niečo s podobným menom však jestvuje aj v „psej ríši“. Rhodesian Ridgeback. Pravdepodobne si náš krajan myslel práve na tento druh.

Ridgeback je pes impozantnej stavby. Veľký, silný, nebojácny... Meno „Ridgeback“ dostal preto, lebo po chrbtici má srstený „hrebeň“. Dosahuje výšku 63 – 67 cm. a váhu asi 32 kg.

Dopestovaný bol v Rodézii, teraz Zimbabwe. Tamojší farmári ho využívali, ako strážcu, lebo nezdráha sa pustiť do bitky ani s levom a tu obyčajne zvítazí.

Tam, kde nieto levov... aj dnes sa využíva v úlohe strážcu majetku a zlodeji ho dobre poznajú. Kde je Ridgeback, tam sa neodvážia.

Vyžaduje si už skúseného majiteľa, nie začiatočníka. Do domácností, kde majú menšie deti, vôbec sa ho neodporúča. Ako veľký, silný... pes, vyžaduje si aj hodne stravy, hlavne mäsa a zároveň, vyžaduje si aj pohyb, cvičby. Pre bežný dvor sa nehodí, ako ani pre byt, či mesto vôbec. Chce mať voľné prietranstvá, aby sa mal kde pohybovať.

Keď si už v Amerike a chcel by si mať aj nejakého psíka, pouvažuj o druhu „Boston Terrier“. Vynikajúci druh a nadovšetko, považuje sa ho za „národného psa“. Na výhlaď, je to krásny psík, veľmi inteligentný, nevyžaduje si nejakú nadmiernu starostlivosť, opateru, hodí sa pre domácnosť, menší dvor, ba aj byt, s deťmi je zhovievavý, je veľmi hravý atď. Jeho výška sa pohybuje okolo 38 cm. a váha (v závislosti od poddruhu), od 6.5 – 11.5 kg.

……………………píše J.Kulík