Pýtate sa...

Sneží v Austrálii?  Áno, aj Austrália má sneh. Cez zimu občas zasneží aj v samom Melbourne, ale len na krátko. Sneh sa hneď aj stopí. Okolo mesta, na Mt. Macedone, v Dandenong Ranges... prikrývka trvá aj dlhšie, avšak v horách, od Melbourneu, až skoro po Brisbane, býva pravá zasnežená zima. V tunajších Alpách, vo Victorii a v N.S.W. je počet vynikajúcich lyžiarskych stredísk, lenže sezóna nie je dlhá. Od júna, do októbra. Na Tasmánii, ktorá je južnejšie od nás, kde je pravda aj chladnejšie, sneh trvá dlhšie, ba občas, neďaleko Hobartu, na hore Mt. Wellington občas zasneží aj v lete, v čase Vianoc.

                    Na snehu, na Mt. Bulla, čo je trochu severnejšie od Melbourne.

Nadprirodzená sila u Melanéžanov. Naprirodzenú silu, ak také niečo vôbec jestvuje, najdeme iba v náboženstvách a to každého prifarbenia, alebo u cirkusových kúzelníkoch. Ako po pravidle, kúzelníci nikdy netvrdia, že majú takú silu, ale len zručnosť na vyvolania dojmu.

            S „nadprirodzenou silou“ Melanéžanov a Polynéžanov vedci sa zaoberali ešte v XIX. st. a nazvali to mana. Mana môže byť dobrá, alebo zlá, osožná, alebo škodlivá a „môže“ ju mať buď nejaká osoba, nejaký duch, alebo aj nejaký predmet. Zjavuje sa v náboženstvách a to od najprimitívnejších, až po komplexné. Na akom stupni je nejaké náboženstvo, „povera“, na takom stupni je aj mana, ktorá vo vyspelejších náboženstvách prechádza v personifikované sily božstva.

            Najnovšia mienka vedcov je, že Mana chýba najprimitívnejším plemenám Melanéžanov. Zjavuje sa len v organizovanejších spoločenstvách. Predstavuje symbolický atribút na vyjadrenie schopností jednotlivcov, schválenie ich „prezieravosti“, autority v spoločnosti, ale s ňou sa vysvetľujú aj neúspechy.

            * Na dovažok, ak by Melanéžania mali nejakú nadprirodzenú silu, schopnosť... tieto krajiny by boli vyvinuté a nie sú. Už nie verejne, ale ešte vždy stretnete sa aj s ľudožrútsvom. Hlavne na N. Guiney, kde ich je najviacej.

Kôň v erbe Anglicka.  V erbe Anglicka (v erbe kráľovny) kôň nie je. Je tam však jednorožec, lat. unicorn, či po grécky monokeros. To je mytologické zviera, podobajúce sa koňovi, ale s jedným rohom na hlave. „Zjavuje“ sa v Mezopotámsku, ale korene mu siahajú do Indie a Číny. Do Európy sa dostáva cestou opisu  gréckeho historika Ctesiasa (Ktesias), okolo roka 400 p.n.l. ktorý ho prirovnal ku indickému divému somárovi veľkosti koňa a dal mu biele zafarbenie tela, purpúrovú hlavu a modré oči.  Na čelo mu nasadil jeden dlhý roh, ktorý pri koreni bol biely, v strede čierny a špic mal červený. Kto sa napil z jeho roha (vtedy sa pilo z roha), nebude trpieť žalúdočnými boľastami, epilepsiou a jed v nápoji (vtedy sa vraždy konali na takýto spôsob) nebude mať žiadny účinok. Problém bol len v tom, že jednorožec bol strašne rýchly a nedalo sa ho zloviť.  Podľa všetkého, toto bol asi opis indického nosorožca.

            Jednorožca spomína aj Biblia, Stará zmluva, v starších prekladoch je to heb. re`em, kým v novších prekladoch sa preferuje aurochs = divý vôl, byvol. Jeden z najstarších zápisov sa zjavuje aj v gréckej „zoologii“, kde sa ho spomína, ako „Fyziologus“, čo by znamenalo silný, dravý, nespútavý... ktorého sa môže chytiť len tak, ak sa ako vnadidlo použije panna. Vtedy jednorožec skočí do jej lona, ktorá ho jemne pohladká po hlave a takto ho odvedie do dvora kráľa. V stedoveku sa jednorožcovi pripisoval aj charakter Ježiša... kým iné legendy zase spomínali jeho boj so slonom, jeho výhru a následne aj očistenie vôd od jedu, aby zvieratá nepomreli...

            Zo stredoveku poznáme opisy, maľby... kde namiesto pohárov, používali roh. Z toho pili nie len Vikingovia, Germani... ale aj Slovania. Roh bol šikovnou náhradou pohárov aj v čase pohanstva a len neskoršie, s prijatím kresťanstva, začali sa mu pripisovať „nadprirodzené“ vlastnosti. Neutralizovanie jedu v nápoji.

            Teda, čo je to za koňa v erbe Anglicka? Je to jednorožec.

             Erb kráľovny Elizabethy II. Sám štít je štvrtený. Na ňom vidíme troch leopardov (niekto aj levov), čo predstavuje Anglicko. Lev (rampantný) predstavuje Škótsko a harfa, predstavuje Írsko. (Viď vlajku Írska.) Táto štvrtená podoba vznikla v čase kráľovny Victorie (1837). Okolo štítu je stuha s mottom: „Honi soit qui mal y pense“ = zlo ide na toho, kto zle zmýšľa. Suportom štítu (štít podopiera) korunovaný „lev strážca“ a jednorožec, so zlatým rohom, zlatými kopytami, zlatou korunkou a zlatou reťazou. Tieto dve figúry reprezentujú Anglicko a Škótsko. Nad štítom je kráľovská koruna a na nej, s korunou na hlave je lev, strážca koruny. Motto: „Dieu et mon droit“ (Boh a moje právo). Takýto štít, ako prvý použil Richard I. Pole pod erbom je vystlané florálnymi symbolmi, ako ruža = Anglicko, bodliak = Škótsko, ďatelinkový trojlístok = Írsko a pór = Wales. * V súčasnosti, ako kvietok Walesu, chápe sa narcis (daffodil). Pôvodný pór asi prešiel transformáciou.

            Nechýbajú nám ani dotazy o pôvode erbu Kanady. Hneď pri prvom pohľade vidíme, že sa až veľmi podobá na erb Anglicka. Je tam lev (v inej polohe), jednorožec, koruna....

   

             V erbe je však aj javorový list a „fleur-de-lis“ = kvet ľalie, čo sa podľa expertov vyvinulo z podoby žaby. Tento symbol je spiaty s Francúzskom a keďže (mimo iného) aj oblasi súčasnej Kanady svojho času boli pod správou Francúzska, vidno to aj v erbe.

            Tri listy javora (dnes červené), pôvodne boli zelenej farby, avšak v 1965. roku sa „prispôsobili“ ku národnej vlajke. Mottom je: A mari usque ad mare“ = od mora, k moru.

            Otázok o erbe Austrálie nám vôbec nechýba. Neraz tu máme článok, reportáž z tohto „exotického“ konca sveta a návštevnći blogu sú zvedaví.

            Aj náš úradný štátny erb je v podstati len variáciou anglického erbu.

           

            V erbe máme namiesto leva a jednorožca, kengúru a vtáka emu (tunajší variant pštrosa). V tradičnej heraldike je to unikátom, avšak „otcovia federácie“, ba aj skorej, bola snaha vyjadriť sa „realitou“. Nikde na svete nenajdete kengúru a emu. Len tu. Nad erbom je sedemcípová hviezda, ktorá predstavuje 6 štátov federácie bývalých kolónií, kým 7. cíp predstavuje „teritórie“, ako Northern Teritory, Canberru, ostrovy (Norfolk...). Tento erb nám „udelil“ kráľ Edward VII. v 1908. roku. (Federácia vznikla v 1901. roku.) Aj táto podoba erba podľahla zmene, lebo ešte skorej boli tu „neúradné, neschválené“ podoby.

Postupom času, ako kengúra, tak aj emu zostávajú suportom erbu, len ich poloha sa mení a aj sám štít, po „zlúčení“ sa kolónií v jednu krajinu, federáciu, nadobúda inú podobu. Dnešný štít má 6 „kantónov“, kde vidíme: N.S.W. Victoriu, Queensland, Južnú Austráliu, Západnú Austráliu a Tasmániu. Ozdobou štítu je rozkvitnutý „Golden wattle“ = tunajší kvet akácie (je ich vyše 600 druhov).

Nový Zealand. V čase horúčky robenia nejakého „južného cípu Británie“, robili sa rokovania medzi do vtedy samostatnými kolóniami britskej ríše a bola nádej, že sa ku federácii prikloní aj Nový Zealand. Nepripojil sa. Zostal sám. Delegácia neprišla, i keď sa aj na nich čakalo. Od vtedy, toto je samostaná krajina, i keď aj dnes sa ju chápe len za nejaký chvostik Austrálie.

            

            Dejiny tejto krajiny sú odlišné od dejín Austrálie. Domorodé obyvateľstvo bolo na inom stupni, kolonizovanie prebiehalo inak atď. avšak aj dnes, radový občan Austrálie ich chápe len, ako prívesok Austrálie. Ako čo Nemnci chápu Rakúsko.

            Erb krajiny vznikol v 1911. roku a adaptoval sa v 1956. roku. Hneď z erbu vidno, že toto je bikulturálna krajina. Suportom štítu je Európanka, so zástavou N. Zealandu a domorodec, Maor „rangatira“ = náčelník plemena. V štíte vidno lode (zámorská krajina), ovcu, pšenicu (narážku na zdroj bohatstva, poľnohospodárstvo), mlat = priemysel a baníctvo, hviezdičky (viď národnú vlajku), kým koruna predstavuje príslušnosť ku „Britskému spoločenstvu národov“, či príslušnosť ku britskej monarchii.

Zástava domorodcov Austrálie. V rozličných šampionátoch, ba aj na olympijských hrách ste videli, že nejaký reprezentant Austrálie prebehne štadiónom s touto vlajkou.

            Toto je vlajka austrálskych domorodcov kontinentu. Ostrovania majú inú. Jej štátus je poloúradný, aspoň vo svete, ale doma veje hneď vedľa úradnej štátnej vlajky. Údajne ju vymyslel určitý Harold Joseph Thomas (nar. 1947. roku), z plemena Luritja v centrálnej Austrálii, ako „národný“ symbol v boji o práva na tradičné územia domorodcov. Vlajka sa zjavuje v 1971. roku, lenže aj dnes sú tu polemiky, súdne spory... lebo sa ujala a sú tu „copyrights“.

            Centrálna Austrália, či dnešné „Norther Teritory“ bola oblasťou Južnej Austrálie a tu boli aktívni najmä evanjelickí misionári, nemeckého pôvodu. Rad misijných staníc a osád do I. sv. vojny mal nemecké názvy, ba aj dosiaľ táto oblasť gravituje ku Adelaide.

            Keď sa „vymýšľala“ vlajka pre domorodcov, do procesu sa zapojila aj univerzita v Adelaide a pravda, navrhli sa farby nemeckej vlajky. Čierno-červeno-žltá, lenže tieto farby majú svoju inú symboliku (viď vlajku Nemecka). Podarilo sa presvedčiť domorodcov a „vysvetliť“ im farby na prijateľný spôsob. Červená farba predstavuje červenú zem, zem slnkom spálenú, čierna predstavuje čierného domorodca, čo po tej zemi kráča a žltá, v podobe kruhu, predstavuje horúce, pálivé slnko. Táto vlajka je teraz „národným“ symbolom domorodcov. Hlavne tých, čo žijú v mestách, vykrižovaných, viacej bielych, ako čiernych, ale „ohnivých“. Čím majú menaj čiernej farby, tým sú ohnivejší.

..........................................autor príspevku Ján Kulík

.................................

.....................................

Pýtate sa...Americký kalendár mien.

Neprejde deň, aby si niekto nevyhľadával „Americký kalendár mien“. Také niečo nejestvuje. Amerika je krajina prisťahovalcov a s ľuďmi, prichádzali tam aj ich mená, takže môžeme poznamenať, že americkým menom je aj Jano, Paľo...Kinta, Yin, Yan, Lin... Sergej, Boris... atď. atď. Najnovšie tam pribudli aj mená vietnamské, kmérske, japonské... no a o tých španielskych ani hovoriť. Pôvodne, kým Spojené štáty bolo prevažne krajinou anglosaských prisťahovalcov, urobili si aj nejaký kalendár mien podľa vzoru britských protestantov, avšak postupom času, hlavne po II. sv. vojne a najmä teraz, vplyvom „New Age“, ani jeden kalendár nezachytí všetky mená. Darmo tam budete hľadať Tiger, Tiger - Lily, Trigger, Tupak, Dakota, Nevada...nenájdete ich. Mám tu kalendár z 1947. roku, v slovenčine, ktorý vydala NSS v Amerike. Celkove, je to zaujímavý kalendár. Človek nazrie do minulosti a skutočnosti krajanov žijúcich „za veľkou mlákou“. Tento kalendár vám však prinášame preto, aby ste si preverili, či naozaj ten americký kalendár mien sa líši od našich slovenských. Pozor! Aj naše kalendáre od vtedy prešli úpravou a už sa nezhodujú s týmto.

……………………Ján Kulík

Pýtate sa...Talent.

Pýtate sa...

Často dostaneme otázky z etymológie a ľahko uhádnuť, že patričný návštevník disponuje s českým etymologickým Slovníkom (od V. Macheka), lebo sú tu „vyberané“ slová, ktoré ten Slovník nezahrňuje a preto, aj dnes vám prinášam vysvetlenie zaujímavého slova.………………………………………….píše Ján Kulík

Talent.

V SSJ nájdeme vstup talent 1°a 2°, s vysvetlením: 1° = vynikajúca duševná schopnosť človeka, nadanie; mimoriadne nadaný, schopný človek a 2° = najvyššia váhová jednotka v starom Grécku; peniaze (zlaté, alebo strieborné) vo váhe tejto jednotky.

Oba slovenské významy majú rovnaké východisko a historicky sa tu nerobí rozdiel, lebo ide o totožné slovo, ktoré sme si (cestami – necestami) prevzali z latiny a táto si to vypožičala z gréčtiny.

Podívajme sa na lat. chápanie významu talent, či talentum, ktoré sa v Ríme chápalo, ako: „náchylnosť, náklonnosť“ umu , ale aj váhová jednotka. Odtiaľto slovo prešlo do starofr. vo význame chcenie, bažanie.

V gréckom jazyku nájdeme rad slov s prefixom tala- / ταλα - , ako: tala-ergós / ταλα-εργός = schopný, súci na robotu... ταλαντιαιος = hodný váhy „talentu“... tálanton / τάλαντον = vážky, talent (v zmysle duševnej schopnosti). Nechcem tu zachádzať hlbšie (aby som nechybil), ale v gr. jazyku tala- / ταλα- najčastejšie má význam nejakej roboty, vytrvalosti, pradenia, slúžky, pletenia (košov) a pod. čiže tu máme neustály súvis s robotou, schopnosťou výkonu tej roboty...

Vypadá, že talent v zmysle schopnosti, ale aj váhy, ku nám sa dostáva najskôr z Byzantska (ako talant) a len neskoršie tu prevládne podoba talent (rímska), lebo v staroslov. je talanъtъ a táto podoba pretrváva aj v cirkevnoslovanskom, ba tu je aj dnes, v ruskom талáнт v zmysle talentu, váhovej jednotky... Prečo si takto myslím? Tak tu máme evanjelium podľa Matúša a tam 25: 14 – 30 nájdeme: „... Jednému dal päť talentov, inému dva a inému zas jeden; každému podľa jeho schopností...“ (Viď)

Pýtate sa...Prečo je kvet divého maku červený?

Divý mak nemusí vždy byť  červený. Môže byť žltý, fialový... všetko v závislosti kraja, kde sa vyvinul.

Všetko na svete má nejaké prírodné sfarbenie. Tak je to aj s makom.

Myslím, že to bolo už pred skoro 200 rokmi, kedy fyzici objavili, že svetlo sa dá rozbiť na komponenty. Konečne, čo je dúha? Rozbité svetlo. Ľudské oko vidí len tie farby spektra, čo sú v strede, avšak každý vie, že jestvuje aj infračervené a ultrafialové..., ba na samom konci spektra je aj čierne svetlo. (Pri ňom mačací moč svetielkuje.)

Jeden, nám najlepšie známy druh divého maku je červený. Prečo? Všetky farby spektra absorbuje, ale červenú reflektuje a preto ho takýto aj vidíme.

Viacej o farbách maku: napojte sa na Google a napíšte tam POPPY (to znamená mak) a uvidíte, koľko je tam druhov a koľko farieb. Farba divého maku nemá nič spoločné s bájkami, poverou a pod.

…napísal J. Kulík

Pýtate sa... Symbolika v rodinných štítoch a erboch.

…pripravuje Ján Kulík

Heraldika je nesmierne obsiahla látka, téma. Erby vznikali stáročiami, na rozličných územiach, v rozličných kultúrach a stáročiami sa aj vyvíjali v duchu oblasti, na úrovni šľachty, nižších zemanov, „burgerov - meštiakov“, v cechoch... ba najnovšie, aj novo zbohatlíci  „new money“ chcú mať nejaký erb, aby podčiarkli svoju dôležitosť (vo vlastných očiach). Poznal som jedného krajana (už je na onom svete), ktorého korene sú na Slovensku, pradedo prešiel na Moravu a on do Austrálie. Mal sa pomerne dobre. Bolo tu zopár obchodov v Austrálii, v Hong Kongu, v Malejzii, Indonézii..., nuž dal si vyhotoviť aj „svoj rodinný erb“. Zaplatil expertom a tí to vyhotovili a vysvetlili mu symboliku. Boli tam tri pštrosie brká (ako v erbe českého princa), zopár bežných symbolov a aj čierny panter (leopard), ktorý vraj znázorňuje jeho „skok“ zo „starého sveta“, v nový život. Celý večer ma „masíroval“ s jeho heraldickými znalosťami. Všetko vedel, okrem faktu, že rodinný erb sa nekupuje a že jestvuje aj registrát, kde veľmi dbajú, aby sa im neprešmikol tam aj nejaký erb z kategórie nášho krajana.

Všimnime si rytiera a jeho štít. Tu platí zákon, že: ako pravá strana štítu funguje tá, ktorá je na pravej strane rytiera. Ľavá strana je na jeho ľavej strane (všetko je opačne z hľadiska inej osoby). Tento rytier má pomerne jednoduchý štít, avšak v prípade, že štít „podľahol evolúcii“, aj tento sa delí na rozličné políčka, strany...

V súčasnosti, ako najpopulárnejšie podoby štíta sú tieto hore priložené. Horné dva sú „mužské“ štíty, kým dolné dva sú „ženské“ Diamantový sa používa v západnej Európe a v Taliansku, avšak Nemecko a krajiny strednej a východnej Európy ho nikdy neakceptovali. Občas vydané ženy siahnu aj po oválnom.

Prvé heraldické štíty mali podobu štítov, ktoré boli v bežnom použití na bojiskách, alebo pri turnajoch, avšak už v XIV. st. tratia na význame. Zbrane sa zdokonalili, ba postupne sa začínajú zjavovať aj prvé pušky, delá...ba po nešťastnej smrti cisára Maximiliána I. (1519) prestalo sa ich používať aj v rytierskych turnajoch. Zostali len v heraldike.

Na hornej ilustrácii máme podoby štítov z XII. a XIII. st. Celkom dolu je uhorský štít z XIII. st.

Štít sa z bojísk vytratil, a nasledovné storočia prinášajú jeho uplatnenie, ako rodinné, osobné, cechové... štíty. Ich podoba podlieha „móde“ – na bojisku by vôbec neboli funkčné. Cifrujú sa a podľa ich podôb expert hneď vie, odkiaľ sú a na ktoré storočie sa určitý štít vzťahuje.

Talianska renesancia prináša aj nové podoby, ktoré teraz nazývame „konské hlavy“, lebo obyčajne majú „zarezané“ miesta, čo by rytierovi malo slúžiť na položenie si kópie. Bežne sa nazývajú po nemecký, „Tartsche“.

Takýto štít mal aj pápež Pavol VI. (Všimni si ten stredný.)

Štít sa aj „dedil“ a aj toto bolo potrebné nejako vystihnúť. Napr. v Portugalsku vymysleli symbol aj na dedičnosť. Prvé dva štíty predstavujú dedičnosť  po otcovi, alebo starom otcovi z otcovej strany.

Druhé dva sú po starej matere z otcovej strany.

Posledné tri predstavujú dedičnosť po matkinej strane. Všimni si, že dedičnosť  po praslici je vždy v kantóne.

Prvý syn rytiera dedil otcov erb v nepozmenej podobe, avšak ďaľší synovia si do otcovho erbu museli priložiť určitý znak, aby sa vedelo, že kto je.

Niekde bolo zvykom, že si rod zlučoval dva štíty. Ku manželovmu, priložil sa štít rodu jeho manželky.

Ako vo všetkom, tak aj v heraldike, Poliaci majú svoj systém, ktorí sa podstatne líši od všetkých iných. Príslušníci netitulovanej šľachty si na štít môžu položiť aj kráľovskú korunu, ale táto na cípoch nesmie mať perly. Rovnaký štít môže zdieľať aj rad šľachtických rodov (spomína sa, že aj 500 rodov malo rovnaký štít), ktoré nemusia si byť vôbec príbuzné a ani farby totožného štítu nemusia byť rovnaké, ba aj klenot si môžu ľubovoľne vymeniť. Šľachtici sú si medzi sebou rovnakí a titulky, ako barón, gróf... mali hlavne cudzinci, najmä Nemci, Rakúšania,  Rusi... Poliaci len náhodou získali nejakú titulku a aj tá väčšinou nebola dedičná.

Horná ilustrácia štítov je tiež typická poľská. Prvý je štít rodu Rogala, veľmi starý rod, ktorého pôvod je v Česku, ale už v XII. st. sa spomínajú, ako poľský rod a v XVIII. st. ako pruský rod. Cez tieto dlhé storočia, štít sa nemenil. Vždy sú tam rohy.

Druhý štít patrí rodu Leliwa.

Tretí štít patrí rodu Jastrzebiec – Bolesta, avšak má ho ešte vyše 550 rodov.

Štvrtý je štít rodu Sas.

Štít a erb Pilawa, ktorý má rod Lachowsky – Lászloczky – Moskorzewski a Potocki. Z mien jasne vidieť, že tu ide hlavne o pôvodne cudzincov a na štíte je umiestnený „apoštolský kríž“, ktorý nájdeme hlavne na ruských a uhorských štítoch.

============

Uhorské štíty sa tiež podstatne líšia od západoeurópskych. Svojim výzorom sledujú západnú „módu“, avšak insignie sa podstatne líšia. Nachádzame tam namaľované rozličné zvieratá, vtákov, rastliny, slnko, hviezdičky, mesiačiky, šable, odťaté turecké hlavy, ba aj drakov a pod. V mnohých figuruje aj trojvŕšie. Občas nájdeme aj importované znaky dedičnosť  (hviezda, mesiac, ruža, kríž...), prilba a aj korunka. Vlastne korunka je na výnimku všade, avšak aj tu platí pravidlo, že aj šľachtici bez titulu si do erbu mohli položiť aj korunku a to aj perlovú, ale ak tam mali aj prilbu, takúto tam už nemohli mať.

Znalci hovoria, že v uhorských štítoch tie rozličné zvieratká, vtákov... máme preto, že starí Maďari pri svojom ťažení do strednej Európy už vtedy si na štít maľovali „ochranný“ znak, rodový totem a toto nezaniklo ani po usadení sa, ba čo viacej, aj zotrvalo. Ak v Uhorsku aj nájdeme nejaký „západný štýl“, tak určite to nebude na štíte domorodého šľachtica, ale došlého cudzinca. Ďalšou zaujímavosťou je, že tu nájdeme aj slnko, mesiačik, ba aj hviezdičky, čo pôvodne predstavovalo totem a len hodne neskoršie (v jednotlivých prípadoch) nastáva posun na znaky dedičnosti. Slnko a polmesiac tradične bol ochranným totemom Sikulov.

Rodinný erb Tamáska de Barancs. Kto bol tento pán, neviem, ale sám štít udáva „módu“ Nemecka zo XVI. st. a zaujímavé je, že v štíte má aj barana. Odtiaľ asi odvádza aj svoje meno.

Tento štít patrí rodu Prónay de Tótpróna et Blatnicza. Aj tento štít je v štíle nemeckého zo XVI. st. Na ňom je žeriav(?), avšak zaujímavé je samé meno nositeľa. Tótpróna et Blatnicza. O akého šľachtica tu ide?

Štít a erb rodu Harsányi de Sárospatak et Kisharsányi. Tu jasne vidíme štít „mužský“ a jeho podoba nás upomína na XII. st. španielskej módy, čo sa v XVII. st. vyvinulo v uhorský štít. (Viď podoby štítov.) V samom erbe máme štít, prilbu, korunku, ale aj rytiera so šabľou, ktorý v ruke drží zoťatú hlavu Turka (z nej kvapká krv – častý motív) a stojí na trojvŕši.

Štít a erb najskôr siahajú do XVI. až XVII. st. Tento motív sa v erboch uhorskej šľachty neustále opakuje a to, ako v podobe celého rytiera, tak aj v symbolickej podobe obrnenej ruky, v nej je šabľa a na nej (už nezáväzne) je aj turecká hlava.

Uhorské dejiny XVI. a XVII. st. poznačené konštantnými vojnami s Turkami, ktorí (aj v mene) islamu, už klopali na brány Viedne. Uhorsko, z väčšej časti bolo úplne okupované (aj Budapešť). Neustála vojna trvala celých 150 rokov a toto sa odrazilo aj na štítoch. Vraj celých 15% uhorských štítov, erbov má tam krvácajúcu hlavu Turka. Po úspešne zakončenej zrážke (vyhranej bitke), často bývala aj slávnosť udeľovania titulu šľachtica. Neraz sa tu našlo aj vyše 100 bojovníkov, čo odrazu dostali povýšenie do stavu šľachtica a jeden spoločný štít. Spomína sa aj extrémny prípad, kedy princ Štefan Bocskai odrazu udelil titul až 9254. žoldnierom (1605. rok). Mnohí z nich mali svoje erby od skorej, avšak aj dnes je vyše 2000 potomkov, čo sa pýšia zásluhami svojho predka, cudzineckého žoldniera.

Podívajme sa na štíty, erby uhorskej šľachty. Čo z nich vyčítame?

Štít a erb rodu Althan Adolf (1574 – 1636). Už pri prvom pohľade vidíme, že tento rod prišiel z „cudziny“ a priamejšie, zo Švábska a to ešte v XVI. st. V 1608. roku rod bol povýšený do kategórie grófstva. A. Altham bol veliteľom Ostrihomského hradu. Pôvodne bol protestantom, avšak prestúpil na katolícku vieru a vtedy si aj zvolil meno Michal a od toho času ho nájdeme pod menom Michal Adolf Althan. Samé meno, ako Adolf, neznamená nič iné, ako „starý vlk“, no podľa pravidiel Uhorska, v erbe nemá vlka, ale farby Rakúska. Všimni si, že jeho korunka je perlová a stojí nad prilbou.

Stal sa z neho horlivý katolík, nuž pravda mal aj mnoho detí a to, ako z prvého, tak aj z druhého manželstva a ako odvetu prostentom, založil aj dva jezuitské domy – v Košiciach a v Spišskej Novej Vsi.

Erb rodu Baláša. Tento rod je v listine doložený ešte v XIII. st. Jednotliví členovia získali vysoké hodnosti, ako barón, gróf... o ich erbe vieme len málo a určité pamäti nachádzame len z roku 1572.

Štít je červený, na ktorom je čierna zubria hlava so zlatými rohami. Po pravej strane je zlatá hviezdička a po ľavej strieborný mesiac. Tu sa musíme zamyslieť. Máme na štíte totem, alebo symbol dedičnosti? Ide tu o inkorporovanie „západnej“ symboliky, alebo relikviu po starých Maďaroch? Áno, neraz na štítoch, v erboch nájdeme aj ľalie, ružičky, kríže, krúžky... Okolo štítu

Balašových sa vinie drak, čo nám oznamuje, že niekto z predkov bol členom „Dračieho radu“, ukrutný, najvýznamnejší oddiel v bojoch s Turkami a členmi toho pluku mohli byť len baróni. Tohto draka nájdeme v mnohých štítoch, lebo poldruha storočná vojna o existenciu a ďalšie storočie o konsolidovanie sa, je zachytená aj tu.

Štít Gabriela Bethlena, pôvodom zo župy Temešskej (dnešné Rumunsko). Genealógovia sa snažili vznik rodu položiť do doby kráľa Štefana I. ale nejako im to nevyšlo, lebo ich rod sa hlási len niekde začiatkom XIV. st. O evolúcii a rozličných adaptácií štítu a erbu nebudeme hovoriť. Predsa je to skorej historiat rodu a nás zaujíma viacej sama symbolika. Na fotke vidíme pôvodný erb rodu. Dve labute prestrelené strieborným šípom, ktorý smeruje z prava, do ľava. Tento erb im udelil kráľ Žigmund v roku 1420. Okolo štítu sa ovinul drak, symbol Dračieho radu.

Ďalší štít, ale už oválnej podoby patrí mladšiemu bratovi, Štefanovi Bethlenovi. Aj tu sú dve labute, ale už im pribudol aj chochlík, šíp smeruje z ľava, na pravo, erb je ovinutý vencom a je tu aj ďalšia zaujímavosť. Na samom vrchu ovalného štítu je kríž, čo podľa západného spôsobu má znamenať 8. syna a predsa, Štefan je len dva roky mladší od Gabriela. Na venci zase vidíme štyri heraldické ružičky a tieto v heraldike znázorňujú 7. syna.

Štít Jána Daloša, bol doložený niekde v roku 1618? - 1620? – 1637? Podoba štítu nás upomína na maďarský z XV. storočia a ruka so šabľou zase na boje s Turkami. Hviezdička a mesiačik môžu mať ako totemový význam, tak isto môžu znamenať aj boj s islamom.

Dávid Ján bol doložený v rokoch 1593 – 1621. Rod pochádza z Turčianskeho Petra. Už v XIV. st. získali majetky aj na Orave (Istebné – Dolný Kubín). Zomrel bez potomkov.

Predpokladá sa, že Dávidovci a Zátureckovci mali spoločného predka a z toho aj spoločný erb. (*Prvým učiteľom v novozaloženom Petrovci bol Daniel Záturecký. S. Štarke, petrovský kňaz, pôvodom z Turca o D. Zátureckom napísal, že asi bol zemianskeho rodu.)

Priložená ilustrácia je už novšieho dátumu. Starší erb bol trochu iný. Štít bol delený a vo vrchnom modrom poli je čierny medveď, ktorý pred sebou nesie listovú zlatú korunu. V pravom hornom rohu bolo zlaté slnko a v ľavom, strieborný polmesiac. Dolná polovica štítu je strieborná a v nej je zelené trojvŕšie, z ktorého vyrastajú tri ruže. Dve krajné boli strieborné a prostredná bola červená. Neskoršie sa erb Dávidovcov trochu pozmenil (hádam kvôli dištancovaniu sa dvoch rodov) a vypadá takto, ako na priloženej ilustrácii. Ruže sú červené, slnko zmizlo, nahradila ho hviezda...

Dávidovci sú jeden z najstarších turčianskych rodov, takže môžeme predpokladať, že mali ešte starší erb – možno len medveďa.

Zaujímavé je, že v tom staršom erbe mali polmesiac a slnko, akože štítny totem Sikulov. Ako sa im tam dostal?

Erb Beňadika Ďurkovského, ktorého častejšie stretneme pod menom Gyürky, avšak jeho priezvisko a i prídomok je odvodené z názvu obce Ďurkovce (okres Lučenec). Sám erb trochu odskakuje od „normálnych“ uhorských. Je tam len červená a biela farba. Prilba, korunka a hviezda sú zlaté. Štít sa zanáša na uhorský z XV. st. ale je už v trochu modernejšej podobe. Na štíte vidíme bežný polmesiac a hviezdu, no tu je aj luk so šípom. Luk má „ázijskú“ podobu a takýto sotva nájdeme na štítoch západnej Európy. S niečím podobným som sa stretol len pri štíte fínskych provincií Savolax a Kuopio län. V Európe skorej nájdete kušu, sekeru meč, kópiu... Rod bol doložený v rokoch 1607 – 1618, takže aj tu je obrnená ruka a zakrívená šabľa – boj s Turkami.

Erb Friedricha Sékeľa (umrel roku 1614). Pôvod mu je v Sedmohradsku a bol v rodinnom styku s Turzovcami. Aj tento erb sa líši od bežných uhorských. V prvom rade sám štít, jeho podoba upomína na XIII. st. čo nájdeme hlavne v západnej Európe. Sám štít je naklonený, rozdelený zlatým brvnom, dolu má zelené trojvŕšie z ktorého vyrastá strieborný vlk. V horných uhloch sú umiestnené zlaté hviezdičky, no chýba tu strieborný polmesiac. Na štíte je postavená kolčia prilba, nad ňou je zlatá korunka a z nej vyčnievajú orlie krídla a tieto, podľa pravidiel, môžu byť jedine zlatomodré. Plášť je purpurový, čo jasne poukazuje, že toto je erb baróna. Vnútro plášťa je podšité hermelínom.

Podľa všetkého vypadá, že toto už nebude pôvodný erb rodu. Pozmenil sa a to najskôr z faktu, že jedna vetva rodu sa presunula do Štýrska a tu sa do erbu vkradli aj germánske elementy, kým zase nevymizli z neho ani uhorské. Konečne, aj majiteľ tohto erbu sa podpisoval, ako Fridericus Zekell.

Erb rodu Thurzových / Turzových. Jeden z najznámejších a aj najbohatších feudálnych rodov na Slovensku. Rod vyšiel z dedinky Betlanovce, na Spiši, kde pôvodne patrili medzi drobnú šľachtu. Keďže Spiš bol z veľkej časti osídlený prisťahovalcami, kolonistami z nemeckých krajov, podľa zachovaného štítu, erbu, môžeme predpokladať, že aj Thurznovci sú potomkami tých kolonistov, lebo sám erb nemá elementy uhorskej šľachty. Viacej sa podobá nemeckým. Štít je v podobe z XIII. st. ale sa líši od dobovej uhorskej podoby. Na dôvažok, je tam aj lev, čo v domorodých uhorských erboch chýbalo a aj farby sú cele iné. Zlatá a červená. Štít je rozdelený. V hornej polovici je zlatý dvojchvostý lev, kým v dolnej sú tri červené ruže, kde môžeme predpokladať, že pôvodne tam bol iba lev a „ústupok“ Uhrom sa urobil pridaním tých ruží, znakom dedičnosti, lenže sú tam tri, ako na skoro všetkých uhorských erboch, takže nekonajú tú funkciu, akú (a aj to len neskoršie) konali v západnej Európe. S touto podobou erbu sa stretávame od roku 1493. Klenotom erbu je zase dvojchvostý zlatý lev so zlatou listovou korunou na hlave.

Tu sme ani zďaleka nevyčerpali všetku symboliku rodinných štítov, erbov... Ak v rodinnom archíve máte niečo podobné, buď sa sami dajte na študovanie symbolov a tu odporúčam knihu „Heraldry – Customs, Rules and Styles“. Autorom je Carl – Alexander von Volborth, ktorý sa narodil v Nemecku, súčasne je maliarom umelcom a posledne žil v Antwerpe, v Belgicku. Dočasne žil aj v USA, kde bol aj profesorom univerzity. Je členom l`Acad`emie Internationale d`Heraldique. Aj pôvod má impozantný: nemecko – rusko – anglický. Poslúžil som sa jeho vydaním z roku 1983 – Omega Books Ltd, Hertforshire, ako aj  knihou „Rodové erby na Slovensku – I.“, autor Doc. PhDr. Jozef Novák, CSc. Vydavateľstvo Osveta – 1980.

…pripravuje Ján Kulík

Pýtate sa...írske ženské meno Orla.

Už som si myslel, že sme tu zhrnuli všetky frekventované osobné mená, keď tu a to už zopár týždňov, niekto si vyhľadáva etymológiu mena Orla. Fonetický sa zanáša na naše slovo orol, avšak keďže je írskeho pôvodu, s týmto nebude súvisieť. V úzadí bude niečo iné. a to „iné“ je zlato, čiže bude to ekvivalent nášmu Zlata, Zlatica, Zlatka..., ba  aj Zora... či ak prihliadneme na iné reči, tak ekvivalentom bude Goldie, Aurélia, Aranya, Aranka..., ale aj nemusí byť.

……………………. …………………………..…píše Ján Kulík.

Ak sa podívame na írsky jazyk, tam nájdeme, že:

zlato = ór, óir, zlaté = órga, kým orla = dáviaca, vracajúca žena.

Sotva verím, žeby si niekto nazval dcéru z faktu, že kým matka bola tehotná, tak mala aj ranné záchvaty vracania. Skorej si hľadali meno „pekné, krásne“ a čo je krajšie od zlata? Najmä ak máme na zreteli, že krajiny severu, podmienené klimatickými podmienkami, väčšinou majú plavovlasé obyvateľstvo, ba čo viacej,, chladné“ podnebie je vraj na príčine evolúcie aj červenovlasých a Íri sú z veľkej časti práve červenovlasí. Svojho času, ako nachádzame zapísané, aj Gréci boli prevažne červenovlasí, kde s trochu imaginácie, môžeme povedať, že príčinou ich „sfarbenia“ je fakt, že ich pôvodná vlasť bola ešte severnejšie od Slovanov. „Očerneli“ len preto, že žitím v „novej vlasti“, na Stredomorí (mediteráne), prišlo aj ku miešaniu sa s „domorodým“ obyvateľstvom a násilnému „miešaniu“ sa s azijatmi, ako napr. Turkami atď. Aj u nás sa občas „vyhodia“ deti červenovlasé, či aj počerné (vplyv génov bývalých Keltov, Avarov, Kumánov...?).

Ak uvážime, že Orla, ako keltské (írske) meno etymologický vychádza z pojmu pre zlato, po lat. aurum, tak ako príbuzné ženské mená nájdeme: Ora = zlatá modlitba (lat.), Orabel, Orabela, Orabele, Oribela, Oribell, Orybelle ... = zlatá krása (fr.), Oralia, Oraliah, Oralie, Oriel, Orielda, Oriele, Orielle, Orlene, Oriola, Orlena, Oralya, Oralyah, Oralye, Oryel, Oryela, Oryelda, Oryell... = zlatá (lat.), Oriana, Oriane, Orianna, Oriannah, Oryan, Oryana... = zlatá zora (lat.), Oriole, Oriel, Oriell, Oriellah, Oriola, Orioll, Oryel... = blondínka, zlatovláska (lat.) Orlena, Orlana, Orlanah, Orleana, Orleen, Orlene, Orlina, Orlyn, Orlyna... = zlatá (lat.), Ortruda = zlatá žena (staronemecké).

Fonetický blízke, no významovo úplné iné, sú: Ora, Orah = svetlo (hebrejské), Oralee, Oralea, Oralei, Oraleigh, Oraley, Orali, Oralie, Oraly... = svetlo (hebrejské), alebo v starom ang. význam je „orátor z doliny“, Orana, Oranah, Oran, Orann... = vítajúca (austrálske domorodecké), Orea = z hory Oreah (grécke), Orenda = majúca magickú moc (indiánske, z plemena Iroquois), Oriella =bielej pokožky (keltské), Orinda, Orenda, Orynda, Orendah, Oryndah = jedľa (hebrejské), Orina, Oryno = pracovníčka na poli, sedliačka (japonské), Orlenda, Orlanda = orlica (utvorerné na podklade ruského (Орёл = orol), Orna, Ornah = jasnej olivovej farby (írske), alebo vyzdobená (lat.), Ornat, Ornata, Ornaita, Ornata = zelená (írske).

Mužské mená: Orde, Ordell... = začiatok (východisko lat. ordior = začať), Oren, Oran, Orin, Oron, Oryn = jeďľový strom (heb.), Oran, Orin, Ore, Orron,Oryn, Orryn = zelený (írske), Ord, Orde = kópia (staroang.), Ordway = let kópie (staroang.), Orestes = horolezec (grécke), Orev = havran (heb.), Orford = horný riečny brod (staroang.), Ori, Oree, Orey, Ory = svetlo (heb.), Orien, Orian, Orin, Orion, Oris, Oran, Oron, Orono, Orryn, Oryn... = hosť z východu (lat.), Orin, Oran, Oren, Oron... = biely (keltské), Orion, Orian, Orien, Oryan, Oryen, Oryon... = syn svetla, syn ohňa (grécke), Orman = námorník (teutonické), Orman, Ormen = bojovník s kópiou (staroang.), Ormon, Ormon, Ormondo = z hory medveďov (staroang.), Oro = zlatý (španielske), Orrick, Orrik, Orryc, Orryck... = bývajúci vedľa starého duba (staroang.), Orrin, Orryn... = rieka (staroang.).

Tých mien a variácií je ešte neúrekom. Podoby písania v angličtine, hlavne v americkej sú rozličné. Rodičia sa snažia potomkovi dať „jedinečné“ meno a vymýšľajú. Povedzme, ak by aj u nás bolo podľa tohto „receptu“, tak by sme mali Nitra, Nitrra, Nyitra, Nitráta, Nitrovica, Nitrička atď. alebo Žilina, Žylyna, Zhilina, Zhillina, Zhilyna, Žilka atď. Či to bude správne, alebo nie, či to bude v duchu reči a pravopisu, rodičom to nevadí. Len nech je jedinečné.

Pýtate sa...na slovanské plemeno Glomači

Prednedávnom sa niekto pýtal na slovanské plemeno Glomači. Kto sú to, kde žijú a pod. Odpoveď nemôže byť jednoduchá, krátka, lebo od doby kedy Glomači žili, ubehlo už skoro poldruha tisícročia…

………………………….…………………………píše Ján Kulík

Glomači.

Toto západoslovanské plemeno svojho času, asi pred poldruha tisícročia, žilo hneď za severozápadnou hranicou súčasného Česka. Viď priloženú mapu. V susedstve mali Srbov, Milčanov, Chorvatov, južnejšie boli Lučania, Sedličania, Chebania a Nábski Srbi atď.

 

Trochu staršia mapa, srbská (asi nevadí, že je cyrilikou), podáva Európu v čase VI. st. Aj z nej môžeme vyčítať, že kto a kde vtedy žil. Vpád Hunov bol už len dejinným faktom. Visigoti už boli v Španielsku, Ostrogoti v severnom Taliansku a v oblasti západného Balkánu, nižšie od Dunaja. Severnejšie, v utvorenom vákume nad Dunajom, žili (okrem iných) aj Slovania a začali prenikať, ako na západ, tak aj na juh.

 

……………………………………………….

Ďalšia srbská mapa je z IX. st. a na nej máme už známejšie hranice. V priestore súčasného Španielska sú už moslimovia, vyznačené sú aj hranice Západnej a Východnej franskej ríše, v oblasti súčasného Talianska sa to štiepa, Srbi a Chorvati prišli na Balkán, Bieli Chorváti a neskorší Lužický Srbi zostali v severnejších krajoch, Česi a Moravania sa už trvale osadili, nad nimi sú Bodríci atď. atď. avšak v priestore, kde vznikne neskoršie Slovensko, osadili sa Avari. Byzantská ríša sa vykryštalizovala, Kyjevská Rus sa začína vzmáhať, neskoršie Poľsko sa začína kryštalizovať, ešte vždy žijú aj Pomorania... a severovýchodne od nich sú Baltoslovania. Áno, Prusi ešte vždy boli Baltoslovania. Ich ponemčenie je neskoršieho dátumu. Na nás ešte čaká vzbura proti nadvláde Avarov a vznik Veľkej Moravy, ako aj neustále boje s Východnými Frankami, ich posun v priestor dnešného Rakúska, ale aj vpád Maďarov.

……………………………………………………………

XVI. st. a mapa Európy je zase iná. Prešli už Križiacke vojny, Slovania západne od Poľska a severne od Česka už dávno stratili samostatnosť a aj identitu. Sväté rímske impérium ich pohltilo ešte skorej. Byzantia zanikla, prišli Turci a hranice si rozšírili až na neskoršie Slovensko. Poľsko s Litvou pohltili oblasť súčasnej Ukrajiny, Rusi sa šíria na východ a na juh, v Taliansku je niekoľko menších štátov atď. Glomači sú už len v starých zápisoch.

……………………………………………………………..

Hádam sa práve tu hodí podotknúť aj mesto Aachen v Nemecku, lebo aj toto si už nejeden návštevník vyhľadával. Kusé informácie nájdete hádam v každej encyklopédii a aj v učebniciach dejín, lebo mesto má dlhú históriu a pravda, do dejín a to nie len Nemecka, ale väčšej časti Európy sa zapísalo mastnými literami.

Nemecký názov mesta je Aachen, po francúzsky Aix-la-Chapelle, a Rimania ho nazývali Aque Grani, ale zapísané je aj ako Aquisgranum, lebo už oni vedeli, že sú tam horúce minerálne pramene. V VIII. st. počas panovania Karla Veľkého, stáva sa aj jeho sídlom, až od Otta I. (v roku 936.) stáva sa aj korunovačným mestom a práve tu, vyše 30 nemeckých kráľov a cisárov dostalo svoju korunu. Počas Karola Veľkého a ďalších cisárov a kráľov, mesto sa stáva aj strediskom západnej kultúry. Po čase, po kryštalizovaní sa ríše na západnú a východnú časť, Aachen pre svoju „vysunutosť“ začína tratiť na dôležitosti (XVI. st.). Bolo mimo centra, takže v 1560. korunovačné slávnosti sa presúvajú do Frankfurtu na Maine.

Aachen zažil aj niekoľko katastrof. Vojnových. Bol zbúraný, vypálený, okupovaný Napoleonovou armádou, pripojený ku Francúzsku (1801.), počas I. sv. vojny okupovali ho Belgičania, kým v II. sv. vojne sa tu viedli tuhé boje a mesto bolo z veľkej časti aj zbúrané, ale nezadlho aj zreštaurované. Hlavne historické budovy, kostoly, katedrály... V čase protestantských bojov v Nemecku, mesto nie vždy podporovalo nositeľa koruny sv. rímskej ríše a občas sa dostalo do nemilosti pánov.

………………………………………………………

Dnešný Aachen je aj ďalej významným mestom Nemecka. Hospodársky je silné, počtom obyvateľstva je vyše štvrťmilionové, ale sú tu aj mnohé múzeá, vysoké školy a pod. V katedrále, ktorú vystaval ešte Karol Veľký, je aj jeho hrobka a socha mu je umiestnená na hlavnom námestí.

Tak, toto by bolo o Aachene. Tie najzákladnejšie informácie. Aj sám som navštívil toto mesto učupené vedľa hraníc s Belgickom a Holandskom, v oblasti severného Rýna – Westfálska.

Pýtate sa... Jersey (Džersy) kravy a ich mlieko.

Plemeno Jersey (vo výslovnosti je to Džersy) sa vyvinulo na ostrove v morskej úžine La Manche, čo je medzi Francúzskom a Britániou a túto úžinu Angličania nazývajú English Channel. Najstaršie záznamy siahajú asi 800 rokov do minulosti………………………………………píše Ján Kulík

Austrália mala hodne problémov s hovädzím dobytkom, lebo tu, hlavne severnejšie od Victorie, kravy hynuli. Príčina? Kliešť. Ako mäsový druh, osvedčili sa Short Horn (mäso je vynikajúcej kvality) a ako mliekárenské, osvedčili sa práve Jersey a Guersney (Gursny). Jersey, ako spomínajú staré denníky kapitánov lodí, prišli sem už v 1830. roku, ale prvý zápis o ich „serióznom importe“ je „len“ z 1850. (Austrália bola „objavená 1770. a prví prisťahovalci prišli v 1788. roku). Jersey bola vynikajúca kravička pri tých dlhých 9 mesačných plavbách do „Nového sveta“. Na lodi kravičky boli pokojné. Je to pokojný druh a dáva „bohaté“ mlieko. Že je malá, počas cesty nepotrebovala veľký priestor a veľa potravy.

Akonáhle  ich priviezli, záujem tunajších slobodných farmárov bol vynikajúci, takže „Australian Herd Society“ vzniká už v 1899. roku a aj dnes, toto plemeno prekvitá. Predstavuje asi 11% z tunajších mliekárských stád.

Sú to malé kravičky. Býk dosahuje váhu len 600 kg a kravičky asi 450 kg. kým teliatka sú asi 25 – 27 kg. Ak aj tu aplikujeme porekadlo, že „drahé veci sú v malom balení“, tak sme vystihli aj Jersey. Všeobecne sa pokladá, že toto sú najmenšie mliekárske kravičky, tolerujú všetky výkyvy počasia, ľahko sa telia... Ich mlieko sa vyznačuje výživnosťou (kategória A2, čo znamená väčší obsah betacaseinu – považuje sa za zdravšie od „bežného“ mlieka), denná dávka mlieka sa pohybuje z rozpätí 15 – 30 l. mlieka, ročná 4800 litrov, z čoho vyše 50% je mastnoty, takže ich mlieko je vyhľadávané. Najmä v kruhoch výrobcov syra.

Kým som sa učil kraviarstvu, tam na malej farme v Torumbarry, susedovci mali veľkú mlekársku farmu (vyše tisíc kráv) a ich „jackaroo“ (tunajší „cowboy“) ma učil „remeslu“. Konečne, o všetkom vedel, lebo zakončil tunajšiu strednú školu pre kraviara. Jersey kravičky mal v obľube, ale na býkov zazeral. Podobne, ako aj oni na neho. Sú malí, ale s bojovým srdcom. Hlavne v čase párenia sa.

Kravička druhu Jersey.

Jersey na pasienku.

Guersney.

Vo výslovnosti je to Gursny a historici hovoria, že plemeno vzniklo na rovnomennom ostrove v La Manche, trochu bližšie ku Anglicku, ale hneď za chotárom Normandie (Francúzska). Zatiaľ sa zistilo, že ich rodokmeň siaha do roku 960. (hlbšie, ako mnohých rytierov). Údajne, vojvodca Normandie vyslal nejakých mníchov, aby tamojších obyvateľov priviedli na kresťanstvo a títo mnísi so sebou priviezli aj nejaké kravičky (druh Froment de Leon), aby mali mlieko a syr. Neskoršie toto ich stádo sa skrížilo s ďalším druhom z Normandie, Isigny a vznikol druh Guersney. Aj toto je „malý“ druh. Býk dosahuje len 500 – 600 kg. a kravičky len 550 kg. (maximum je až 700 kg.). Denná dávka je 22 l. mlieka, či prepočítané, predstavuje to 6500 l. ročne. Teliatka sa rodia pomerne veľké (35 – 45 kg.), takže je tu problém s telením, avšak tunajší farmári ich pestujú. Ani nie toľko pre mlieko, ako pre kríženie s inými plemenami, aby dosiahli kvalitu mlieka. Guersney napravia stádu toleranciu na klimatické výkyvy, mastnotu mlieka, temperament iných druhov, ľahkosť telenia, produktívnu životnosť iných druhov atď. Dodajú tam gény na mlieko A2 a toto je v dopyte.

Guersney na pasienku.

Kravička Guersney.

Guersney sú kravy s neustáleným sfarbením a toto sa pohybuje od citrónovej - bielej, až po po pomarančovo - bielu farbu, ba pri krížení, javia sa aj bielo – čierne. Po prírode, sú rohaté, takže majiteľ musí dbať, aby im tie rohy odťal, uštipol. To sa robí na teliatkach v dobe asi 5 týždňov.

Pýtate sa....Informácie o kobylkách a kde sa všetko vyskytujú.

Vedci ani dosiaľ nevedia, kto a kedy nám zanechal najstarší záznam o kobylkách. Spomínajú ich Egypťania, Židia, ale aj Číňania, kultúry juhovýchodnej Ázie atď. atď. Cestou kresťanstva, Biblie, asi sa už každý stretol s opisom pohromy v starom Egypte. Ak nie, otvorte si Bibliu, 2M (Exodus) 10: 12- 20: „ ... A ráno východný vietor priniesol kobylky. Kobylky prišli na celú krajinu... pokryli povrch celej krajiny až sa zatemnila zem, požrali všetky byliny zeme... a neostalo nič zeleného na stromoch... Hospodin zmenil vietor na veľmi silný západný, ktorý odniesol kobylky a vrhol ich do Červeného mora...“

………………………………………………………….Píše Ján Kulík

     Skazu kobyliek som pocítil aj na vlastnej koži. Aj táto sezóna sa nám kiaže, ako „výnimočne dobrá pre kobylky“. Po dlhotrvajúcej suchote (skoro 15 rokov), letný monzún v oblasti subtropickej a tropickej Austrálie najväčšmi prosperoval práve kobylkám. Vlaha, teplo, nová zelená trávička... nuž liahnu sa. Hlavne v oblasti stredného a juhozápadného Queenslandu, ale aj na severe N.S.W. a že sme mali aj pomerne dlhé „babie leto“, severné vetry, prišli už aj po rieku Murray a severnú Victoriu. Sú aj u nás. Ešte vždy nie v takom „biblickom rozsahu“, ale sú. Dohusta. Práve som zavlažoval pasienky a ako som prechádzal po lúkach, spod kolies mi len tak vyletovali. Na tisíce. Do dediny sa dostať, je pravý kunšt. Kým prejdete tých 8 km. z auta sa už skoro nevidí. Zašpinia celé sklo.

Pred pár týždňami, v meste Mildura (na rieke Murray) museli zrušiť aj konské dostihy a futbalový zápas. Skrz kobyliek. Trávnik sa skoro nevidel, strašne sa kĺzalo... V tieto dni trochu zachladilo, tak sa potvory schovali a čakajú na jarné teplé a vlhké dni. Vtedy nás asi zaplavia. Práve teraz sa farmári prechádzajú po poliach, hľadajú hniezda kobyliek a podávajú informácie patričnému oddeleniu ministerstva pre poľnohospodárstvo. Len čo sa začnú liahnuť, budú nám lietadlá preletovať ponad majetky a zaprašovať, lebo len v tomto štádiu, v štádiu nýmf, je boj možný. Akonáhle sa okrídlia, vzlietnu, už nič nepomáha a práve vtedy, z ich „optimálneho“ kraja sa vznesú a začiernia nebo. Posúvajú sa na ich „marginálne“ územie a to je až po Melbourne. Obyčajne tam prejdú cez predmestie Hoppers Crossing (práve tam žije aj väčší počet krajanov – predmestie dostalo meno z toho, že je na trase posunu kobyliek) a tu, keď už ďalej nemôžu, skáču do mora. Ryby majú banket.

V oblasti hovoriacej po anglický, kobylky sa nazývajú locusts, ale bežnej reči najčastejšie počuť grasshoppers. Patria do skupiny Acrididae, kam (okrem iných) prislúcha aj cvrček a cikáda. Neviem, či ste už videli cikády, ale tieto obludy sa podobajú obrovským muchám. Nejakú škodu nerobia, len idú na nervy. Sú hlučné. Vydávajú nejaký škriekavý zvuk a najradšej majú staré predmestia. Tam (v Melbourne atď.) sú staré záhrady, po uliciach európske listnaté stromoradia, čo im vyhovuje. Tu neustále škriekajú, že ľuďom nedoprajú ani poriadny spánok. Austrálske cikády sú akoby živé fosília, lebo nepodobajú sa iným druhom cikád. Tvoria vraj samostatnú skupinu. Tieto „muchy“ som videl (v záhrade) a môžem povedať, že boli aspoň 4 cm. veľké.

Čo povedať o kobylkách? Žijú všade. Po celom svete, avšak nie všetky druhy sú pliagou. V Austrálii ich je vraj aspoň 16 druhov a z týchto len zopár sa „osvedčili“ ako pliaga. Najmä druh Chortoicetes terminifera, či bežne známa, ako locust.

Žije skoro na celom kontinente, s výnimkou tropického pásma a Tasmánie. Dosahuje veľkosť od 3, až po 4,5 cm. Nie je atraktívna ani „na oko“, avšak jej nymfy sú trochu krajšie.

 

„Východná pliagová kobylka“ je už trochu krajšia, atraktívnejšia a túto nájdete na celom kontinente. Aj na Tasmánii. Jej veľkosť je od 2,5 – 3,5 cm. Tento druh len zriedkakedy zamorí celú krajinu.

V Amerike a to, ako v Južnej, tak aj Severnej, majú tiež kobylky a aj tam si vyčíňajú. Koľko druhov, to neviem, ale na pohromu stačia.

Čo povedať o Európe, Ázii, Afriky...? Sú aj tam. Od ruskej tajgy, až po juh Afriky. Číňania, ba vôbec obyvatelia juhovýchodnej Ázie ich aj jedia. (Tam sa všetko zje, i keď nepoznali Bibliu a jej výklad.

„Čisté a nečisté zvieratá“ 3M 11 kapitola, 3 verš: „ Všetky zvieratá, ktoré majú rozdelené kopytá, a to úplne roklané kopytá a prežúvajú, smieš jesť.... Ani zajaca, lebo prežúva, ale nemá rozdelené paprčky; nech vám je nečistý... ani ošípanú, lebo má rozdelené paprčky a celkom rozoklanú paprčku, ale vôbec neprežúva... V tejto kapitoly sa dozvieme aj o „nečistom hmyze“, napr. 20 – 23. „Všetok okrídlený hmyz, chodiaci po štyroch, bude vám ošklivosťou. Zo všetkého okrídleného hmyzu len tie druhy smiete jesť, ktoré majú aj stehienka nad nohami, aby nimi skákali po zemi. Tieto z nich smiete jesť: druhy kobylky sťahovavej, druhy lysej kobylky, druhy poľnej kobylky a druhy lúčnej kobylky, všetok ostatný okrídlený hmyz, ktorý má štyri nohy, bude vám ošklivosťou...“)

Mexiko, no pravá katolícka krajina, tohto prikázania sa nedrží. Na trhoch vidieť sedliakov s vrecami múch a toto je vraj pravá pochúťka. Robia sa z nich nejaké sladkáne, pagáče, bagáne. V juhovýchodnej Ázii, na trhoch sa bežne podávajú kobylky usmažené v hlbokom oleji a vraj aj chutia. Podobajú sa zemnému oriešku, chrumkajú a sú vraj aj výživné. Nikdy som neochutnal a neviem nič povedať o tejto špecialite.

Európa obyčajne nezažíva pohromy kobyliek, ale občas... predsa. Ak sú klimatické podmienky prajné, africké kobylky sa dostanú až po Anglicko a dostali sa. Spomína sa na rok 1869. a 1889. kedy sa aj tu rozšírila pliaga. Ani bývalá ZSSR nebola imúnna. Kobylky prišli až do Turkménsko. Aj u nás, ako deti, chytali sme kobylky, lenže nikto nepamätá, žeby sa rozmnožili toľko, aby boli pliagou.

Pýtate sa...Sedliacka pec.

Áno, mnohí naši návštevníci sa pýtajú, ako si vystavať tú tradičnú dolnozemskú sedliacku pec, lebo vypadá, že majstri tohto remesla vymizli. Nie, nie sú to len návštevníci, ktorých môžeme ľahko identifikovať, ale tieto otázky sme dostali už aj z Ukrajiny, z Ruska, ba aj Nemecka, Kanady a Spojených štátov. Pokúsime sa vysvetliť. Nevieme načo im to bude, no viem, že aj v Austrálii, hlavne na menších farmičkách, ľudia si vedľa BBQ (roštu na dvore), stavajú aj menšie pece. Hlavne labužníci. V nich si robia jedlá, kde sa pýta sedliacka pec, ako krumple na ťapši, rejteš, pečená zelenina, pečená ryba, ba aj sárma najlepší chutí taká, čo bola uvarená v tejto peci a pravda, aj lepeň, či už modernejšia pizza si tiež pýta takúto pec.

Tento druh pece sa vyvinul práve na Dolnej zemi a veľmi ovplyvnil aj sám štýl budovania domov.

Keď naší predkovia prišli do týchto vlhkých priestorov, prvá vec bola vystavať si nejaké prístrejšie. Robili sa „zemľanky“. Vykopala sa jama, asi meter hlboká, pokrylo sa ju trstinou (tej bolo všade) a do takto pripraveného príbytku vymurovala sa nejaká, ešte nie pec, ale len murovaný sporák. Na toto základné „stavisko“ potom pribudla „chyža predná“ (spálňa) a neskoršie i „chyža zadná“ (druhá spáleň) atď.

Takýto murovaný sporák neraz vedľa mal aj katlanku, kde domáci varili lekvár, brezáky, škvarky... Neskoršie sa takýto sporák „posúva“ z pitvora, do „chyžky na dvore“, alebo pod „cieňu na spošik“, ktorou sa typický dom končil.

Pomaly sa naši „kolonisti“ vzmáhali a začali si stavať domy. Aké? Z hliny nabíjané. Tento materiál bol všade. Strecha sa robila ešte vždy len z trstiny. Takýto dom s hrubými stenami cez leto bol chladnejší a cez zimu zase teplejší. Ak murovaný sporák ešte zostal v pitvore, do „prednej chyži“ pribúda pec. Táto sa vykurovala z pitvora, ktorý mal otvorený komín a pri kúrení pece, zároveň sa sušila aj slaninka, šunky, klobásy....

Prvé pece boli pomerne malé, nízke (ako aj celý dom) a zachovali sa nám náčrty, ako vypadali.

Iný typ týchto pecí mal hornú stranu pevnejšiu, komín vychádzal priamo z pece, ktorý sa po vyhorení kuriva (hlavne zetky), dal trochu aj zatvoriť aby teplota j neunikala. Na takýchto peciach spávali hlavne deti.

Stredom XIX. st. prišli ešte lepšie časy a toto sa odrazilo, ako na stavbe a pôdoryse domov, tak aj na peciach.

Zuzka Medveďová, akademická maliarka, ktorý vyšla z Petrovca, túto dobu zachytila aj obrazom.

Ako vypadali novšie domy? Už celkom slušne, ale z kuchyne sa ešte vždy kúrila pec a to nie len v prednej, ale aj v zadnej izbe.

Ako si vystavať pec? Prinášame vám pozdĺžny rez pece vymurovanej z črepov (porozbíjaná škridlica).

Dôležité bolo mať dobré pecisko, čiže podlahu pece. Steny peciska sa robili z tvrdšieho materiálu, nepálených, ale aj pálených tehál. Priestor sa vyplnil hlinou a na ňu sa položili už či nejaké ohňovzdorné tehly, alebo nepálené tehly, ktoré sa dobre omazalo hlinou. Konštrukcia stien pece sa najskôr urobila zo suchých stebiel „semačiek“ (konope pestované kvôli semiačkam), alebo suchých býľ slnečnice, kukurice... a vedľa konštrukcie majster ukladal črepy. Otvor do pece (na vykurovanie) sa uzatváral ďugovom. Kým sa kúrilo, cez tento otvor vychádzal dym do „komína“, ktorý sa však končil v priestore klenby, kde sa sušilo mäso a odtiaľ potom dym vchádzal do „hlavného“ komína. Keď sa z pece vyberala perňa, táto padala dolu a odtiaľ sa vynášala von. Okolo peci bývala lavica a tu si človek zohrial svoj zamrznutý chrbát.

V súčasnosti, mnohí si stavajú takéto pece aj vonku, na dvore, na otvorenom priestore, lenže v takomto prípade tie pece sú pomerne menšie a pravda, stavajú sa z tehál, ale princíp stavby je rovnaký. Pecisko a steny sú z tehál, sama pec má oblúkovitú, až kužeľovú podobu, v peci sú keramikové dláždice a dym z nich vychádza podobne. Buď cez vykurovací otvor ide do komína, alebo na samom vrchu je komín, ktorý sa dá pritvoriť.

Teda, či tú pec potrebujete z núdze, alebo len „zo športu“, plán máte.

* V špecializovaných obchodoch dostať aj už hotové menšie pece, robené z tuču. Vyrába ich nejaká talianska firma, ale sú pomerne drahé. Lacnejšie prejdete, ak sa na to dáte sami.

Zdroje:

„Slováci v Juhoslávii“ – Rudolf Bednárik ; Vydavateľstvo SAV; Bratislava 1966.

„Hložany 1756 – 1986“ ; Edicija Korene.

„Národopis Slovákov v Maďarsku“ ; Jánoš Manga; Vydavateľstvo učebníc, Budapešť 1981.

… píše Ján Kulík

Pýtate sa...Ako urobiť kurín.

Mnohí naši návštevníci opustili svoje dediny, prešli do miest, ale niečo im chýba. Chýba im dvor, kde by behali sliepky, kotkodákali a pravda, chýbajú im aj svieže vajíčka. Podobná situácia je aj v mestách Austrálie. Rodinné domy v predmestiach majú svoj dvor (pozemok je obyčajne ¼ akrový = 2 áre). Pred domom sú záhradky, vo dvore je tiež trávnik, nejaké ovocné stromky, šopa na záhradné náčinia a nejaký kútik aj pre sliepky. Tam si vystavajú menší kurín, kde majú niekoľko sliepočiek (počet určuje každá mestská rada zvlášť, ale obyčajne je to 6 sliepočiek, ale nie aj kohút). Plány na stavbu kurínov sa ľahko zoženú. Dostať ich cestou „Department-u of Primary Industry“, alebo aj v rozličných špecializovaných obchodoch.

Takýto kurín však je nákladný a nevyhovuje každému. Hlavne, ak rodina má len dve, tri sliepočky a ľudia sa vynachádzajú na svoj spôsob. Na to potrebujú len trochu drôtu, plechu a dobrú vôľu a čo je hlavné, kurín sa dá posúvať po dvore, po trávniku a sliepočka má vždy aj sviežu trávičku a to sa odrazí aj na kvalite žĺtka.

Tento kurín je robený „po domácky“, avšak situáciu využili už mnohé menšie podniky a začali ich vyrábať trochu úhľadnejšie, rozličnej kapacity, ba priložili tam aj menšie kolieska, aby sa kurín dal ľahšie posunúť z miesta, na miesto.

Posledne sa na trhu zjavili aj väčšie špecializované podniky a ako tvar, tak aj kapacita kurínov sa zmenila, ale princíp je rovnaký. Ľahko sa ich posúva po trávniku.

Tak, milí naši návštevníci. Plány kurínov sme vám dodali. Na vás je, aký si urobíte, alebo či sa náhodou nestanete aj výrobcami podobných. Hodia sa, ako pre dvor rodinného domu v predmestiach, tak aj pre víkendové záhradky, dedinský dvor a pod.

…píše Ján Kulík