Slovenský ľudový kroj z Petrovca a okolia.

………..píše Ján Kulík 

                                                                                                               

Slovenské osady na Dolnej zemi sa formovali z obyvateľstva asi všetkých slovenských stolíc na Hornej zemi, či už ich sekundárnou migráciou zo stolíc v Maďarsku, takže po príchode do týchto krajov, nejestvovalo tu nejaké spoločné nárečie a ani nejaký spoločný ľudový kroj. Vzalo to zopár generácií, kým sa vykryštalizoval charakter napr. Petrovca, Kysáča, Pivnice... alebo ak sa podívame na Banát, Kovačicu, Padinu, Aradáč... situácia bola podobná. Aj sem, hoci trochu neskoršie, prišli obyvatelia hlavne zo stredoslovenských stolíc. Do Sriemu, menovite do Starej Pazovy prišli Slováci pôvodne zo Zvolenskej, Turčianskej a Liptovskej stolice, ktorí už dočasne žili roztratení po stoliciach v súčasnom Maďarsku, ale asi najviacej ich prišlo z už jestvujúcej osady Selenče. Aj dnes sa ľudový kroj pazovčanov líši od krojov v Báčke a v Banáte. Poznačil ho dočasný život v maďarských stoliciach. Zvyšné sriemske osady zakladali hlavne Slováci z už jestvujúcich osád v Báčke.

Obyvateľstvo Petrovca, pôvodných asi 2000 slovenských evanjelikov pochádza z Peštiansko – pilišskej, Novohradskej, Hontianskej, Nitrianskej, Turčianskej stolice, ale počet rodín bol aj z iných krajov, o čom svedčia priezviská, ako Myjavec, Vŕbovský, Kokavec, Lešťan, Lipták, Báďonský, Boldocký, Poničan, Štrba... čiže o ich pôvode vieme toľko, že prišli pod krycím priezviskom, ako napr. Čelovský, Drieňovský, ale aj Medveď, Zajac... a o časti sa dozvieme len ak si urobíme prieskum frekvencie výskytu toho, alebo oného priezviska na Slovensku a zistíme, že najviacej Králikových, Kráľovskových, Krnáčových, Grňových, Halajových, Havajových,... žije v tom, alebo v onom kraji.

Podobnú kompozíciu obyvateľstva má aj Kysáč. Prišli sme tam z 10. stolíc, z 55 dedín a to hlavne z Novohradu, Peštianskej, Hontianskej a čiastočne aj z iných stolíc, ako aj časť z Petrovca atď.

Kostol v Petrovci, medzi 1920 – 30. rokom.

Aký sme mali kroj? „Pracovný“. Potrvalo to času, kým sa dediny, rodiny zmohli, aby si mohli dovoliť nejakú „módu“ a keď prišiel aj ten čas, nejakým vzorom sa nám stáva kroj ľudu vtedajšieho Uhorska. Fotky z tých čias „z objektívnych príčin“ nemame, avšak z konca XIX. st. a zo začiatku XX. st. už jestvujú.

Mojí, niekoľkokrát pra- starý rodičia, z konca XIX. st. Juraj Kulík s manželkou. (Kysáč)

V XX. st. fotografia už bola bežným javom a toto obdobie je už pomerne dobre dokumentované. Počet fotiek je aj v Národopisnom múzeu v Budapešti a odtialto si „vypožičal“ aj Rudolf Bednárik pre svoju monografiu „Slováci v Juhoslávii“ (SAV – Bratislava – 1966).

1/ Toto bola mužská „móda“ v roku 1910. 2/ Muž a žena zo Selenče sedia na patíčke v pitvore s „otvoreným komínom“ – 1910. rok.

Stredom XX. st. ľudový kroj bol ešte živý. Na fotke od Juraja Feríka, učiteľa v Petrovci, sú dvaja petrovskí gazdovia v bundách. (1957.rok)

Letný kroj bol cele iný. Ľahký. Široké, až „12 polové“ mužské gate, prusľak a nevyhnutný klobúk. Na fotke je gazda zo Selenče, avšak rovnako sa obliekali aj v iných naších osadách. Mal som šťastie, že som to videl aj na vlastné oči. Medzi Petrovcom a Kysáčom svojho času bol jeden salaš, Menďanov a starký Menďan, vždy ste ho mohli vidieť okolo gazdovstva, inak sa ani neobliekal. No predsa trochu inak. Vždy tam mal zapásanú aj modrú zásteru.

Posledne, keď som prechádzal vedľa salaša, už ho tam nebolo. Nebolo ani neho a nebolo ani salaša. Len nejaké rumovisko a predstavte si, nebolo ani tej kopanej studne, ktorá mala najlepšiu vodu v celom okolí. Pri tomto salaši som si robieval prestávky a vždy som si vytiahol drevené vedro plné chladnej a chutnej vody. Boli časy, boli...

Ľudový kroj aj v dolnozemskom prostredí pretrvával až do polovice XX. st. a nebol žiadnou zriedkavosťou vidieť aj krojované deti. Bol to náš spôsob žitia a prežitia. Od mladi, každé dieťa si bolo vedomé, že v tej multikultutálnej spoločnosti prislúcha ku slovenskému rodu.

Dievčence z Pivnice a dievča zo Selenče.

Kroj, ako médium identifikovania sa, žije aj dnes. Tu je fotka zo 70-tých rokov, z Petrovca.

Už aj pri týchto detských fotkách badať nejaký posun vo vývoji slovenského ľudového kroja v Báčke. Kým bol život neustavičným zápasom, aj kroj bol jednoduchejší, avšak keď sa Petrovec, ba aj celé okolie preorientovalo na pestovanie chmeľu, odrazu prišli peniaze a to „videl“ aj náš kroj. Látky sú pestrejšie, kvalitnejšie, stužky sa kvačkajú všade, umelé perly nikde nesmú chýbať atď. atď.

V tomto čase žila a tvorila aj akademická maliarka Zuzka Medveďová a zanechala nám bohatú kolekciu svedectva doby. Narodila v roku Pána 1897. v Petrovci. Študovala v Prahe a v Záhrebe a tvorila, ako na Slovensku, tak aj v rodnom Petrovci. Z jej tvorby vyberáme:

Autoportrét.

Žírne slovenské polia Vojvodiny.

Ján Čajak.

Hviezdoslav.

Portrét dievky z Petrovca. *Tu, s tmavými očami je suseda A. Červená (na Novom Šore).

Veľmi podobnú kompozíciu má aj ďalší portrét petrovčanky, lenže táto osoba má modré oči. Mnohí sa mýlia, ale tu ide o cele iné dievča, ktorého meno sa nemôžem spamätať.

V čase Z. Medveďovej, slovenský kroj bol ešte živý. Krásne ho zachytila aj na plátne „Slovenská svadba v Petrovci“. Tento obraz sa zjavil aj na poštových známkach Juhoslávie z roku 1985. vo vydaní spoločnosti filatelistov.

Na takéto svadby sa ešte pamätám. Bol som malý, ale utkveli mi v pamäti.

V čase môjho detstva, takéto izby ešte vždy jestvovali. Sedliacka pec, po stenách maľované taniere, maľovaná kasňa, maľované stoličky, vypoprávaná posteľ, handrovky, medzi oknami zrkadlo a na hrade obyčajne bola zastrčená Biblia. Tu nie je, lebo si z nej číta domáca pani. Len kolovrat sa zmenil. Takýto, ako je na obraze, v čase môjho detsva už neboli. Mali viacej kolmú podobu.

Mužský ľudový kroj zanikol skorej od ženského. Na takéto prusľaky sa pamätám len toľko, že ešte sa ich dalo vidieť, zaprášené, vyblednuté, niekde na povale zastrčené, avšak „slovenská“ košeľa prežila hodne dlhšie. Nie len ako nejaká pamiatka na zašlé časy, ale bola „živá“. Mnohí ju bežne nosili.

Páčilo sa to nám, alebo nie, ale móda XIX. st. bola poznačená Angličanmi, či ich kráľovnou Victoriou a pravda, v jej smútku za manželom Albertom, smútočne sa aj obliekala. Žiadne dekolté, noha sa nesmie vidieť vyššie od členka, nesmeli sa vidieť ani nôžky stoličke, klavíra... no a u nás, tie sukne boli tiež dlhé. Sotva tam bolo vidieť aj členok dievčaťa. Dekolté (výtrih), ani náhodou, ba aj mladá nevesta ku sobášu išla nie v bielom, ale v čiernom rúchu.

Minuli sa aj tie časy a dievčatá boli priam žiadostivé ukázať nie len členky, ale aj kolienká. Suknička sa skracuje, až sa to pri doznievaní doby ľudového kroja, ustaľuje vo výške kolien. (V jednotlivých osadách aj vyššie.)

Petrovčanky na „Krojovej zábave“ v slov. spolku Ľ. Štúr v Melbourne.

Slováci v Banáte, hlavne Kovačica a Padina, do týchto krajov prišli hodne neskoršie a vidieť to aj na ich ľudových krojoch. Už v Maďarsku ich zasiahla mestská „móda“ prekladaných „plisírovaných“ sukničiek. Pri tomto aj zostali.

Keď v Petrovci bola sezóna „chmeľových oberačiek“, húfne dochádzali. Bola im to nejaká „pracovná dovolenka“. Skúsili sveta a aj si niečo zarobili, ba aj „pošarapatili“. Na Slovenských národných slávnostiach tiež nechýbali a petrovskí mládenci mali „žatvu“. Zaľubovali sa na stopäť.

Dievka z Banátu.

Na „Krojovej zábave“ v slov. spolku Ľ. Štúr. Dcéra Janka, manželka Boženka a ja.

Použité materiály:

Vlastný archív,

„Slováci v Juhoslávii“ R. Bednárik – SAV 1966.

„Zuzka Medveďová“ – Ján Kišgeci a Vladimír Valentík – Kultúra Báčsky Petrovec – 1997.

Slovenské ľudové kroje.

   ……………….pripravil Ján Kulík

Keď sa človek vyberá „do sveta“, ani mu nenapadne, čo všetko utratí, čo mu bude chýbať. Ide s kufríkom, v ktorom je trochu bielizne na prezlečenie sa a hádam aj nejaký suvenír, pamiatka na domov a to je asi všetko. Po čase však začne chýbať nie len vlastná rodina v „starom“ kraji, ale aj vlastná dedina, krajina pôvodu. Chcel by ju pohladkať pohľadom. Chcel by sa kochať v jej kráse a sem nerozlučne patrí aj ľudový kroj, ľudové pesničky, zvyky spiate s kolobehom času atď. atď. Každý vysťahovalec si zaspomína na mladosť... lenže „dvakrát do istej rieky nevkročíš“, hoci sa aj vrátiš na návštevu. Ani tam „doma“, život nezastal. Nie je taký, aký nám zostal v pamäti.

Krajanské spolky, kostoli... nejak pomôžu. Tu sa stretneš s ľuďmi podobného osudu, s ľuďmi s podobnou dušou a nejak sa posilníš. Duševne. Mnohí to však nemajú a pri návšteve rodisku, ľudia sa na nich dívajú s nepochopením. Buď sa ten bývalý rodák až toľko zmenil, že nevie nič iné, len sa vystatovať, trepať hlúposti, alebo...

Z vašich otázok vidíme, že mnohým chýba aj pohľad na slovenský ľudový kroj. V knižnici mám hodne takýchto materiálov a rozhodol som sa podeliť sa s vami. Podeliť sa s časťou toho, čo mám. Konečne, skoro všetky takéto knihy vyšli na Slovensku, nuž určite sa ešte vždy dajú zohnať, eventuálne už vyšli aj nové, nuž poproste rodákov, nech vám niečo pošľú.

Môžem odporučiť(z toho, čo mám):

„Slovenská etnografia v 19. storočí“ – Viera Urbancová – Matica slovenská – 1987.

„Slovenský ľudový odev“ – Viera Nosáľová – Vydavateľstvo Osveta – 1982.

„Naše kroje“ – Viera Nosáľová a Jarmila Paličková – Mladé letá – 1988.

Družba a družica z dolnej Oravy – 1847. Peter M. Bohúň.

Ženský kroj z Hontianskych Tesár. Kolorovaná rytina podľa akvarelovej kresby J.H. Bikessyho – 1816.

Ženský kroj z Hontianskych Tesár. Kolorovaná rytina J.H. Bikessyho – 1816.

Mladé páry z Myslavy pri Košiciach, koniec 19.st.

Ženy z okolia Trnavy. Kolorovaná rytina podľa akvarelovej kresby J.H. Bikessyho – 1816.

Dievčenský sviatočný odev – Sekule.

Slovenka z Turca. Ilustrácia ku Kollárovým Spievankám. 1834.

Dievča a mládenec zo Spiša. Kolorovaná rytina podľa akvarelovej kresby J.H. Bikessyho – 1816.

Štiavnický baník so ženou. Kolorovaná Rytina podľa kresby J.H. Bokessyho – 1816.

Svadba v Heľpe.

Dvojica z okolia Trenčína. Peter M. Bohúň, akvarel.

Slováci z Veličnej na Orave.Peter M. Bohúň. 1847.

Ženský kroj zo Zeleného a z Poltára. Kolorovaná rytina podľa akvarelovej kresby J.H. Bikessyho, 1816.

Peter M. Bohúň, Bača a hájnik spod Oravského Podzámku, 1847.

Pýtate sa ..... /B/ Slovenské ľudové kroje.

Pred niekoľkými dňami bol tu aj dotaz z New Yorku. Niekto, potomok naších vysťahovalcov si vyhľadával informácie o slovenskom ľudovom kroji zo západného Slovenska. Konkrétny návštevník sa snažil tú svoju otázku napísať po slovensky, ale jasné bolo, že jazyk mu už nejde. V duši si to prekladal z angličtiny, do slovenčiny, avšak takúto slovenčinu dobre poznám. Aj tu, v Austrálii, deti naších vysťahovalcov čoraz častejšie sa takto vyjadrujú. Slová poznajú, alebo si ich najdu v slovníkoch, ale rody, pády, koncovky... im už nejdu, ba nejdu im ani všetky hlásky. Najväčší problém majú s výslovnosťou hlások, ako je „ď“,„ť“, „ľ“ a pravda, „potkýnajú“ sa aj pri rozlišovaní „h a ch“. Príklady: tetka (teta), najčastejšie im vypadne četka (čo v srbch. má význam štetky); Hodiť (kameňom) a chodiť (prechádzať sa), v ich výslovnosti sa vôbec nerozlišuje; Hľadí, hladí, chladí je už veľmi tvrdým orieškom; ľudový a ludavý (pochabý) je ďalším orieškom vo výslovnosti. Príkladov je neúrekom, avšak zazlievať im, asi nesmieme. Angličtina tieto hlásky, ako štriktne vyhranené, nepozná, avšak tie deti, čo navštevujú doplnkovú školu slovenčiny vedľa slovenského spolka „Ľudovít Štúr“, alebo aj súkromnú evanjelickú školu „Good News“, kde sa fakultatívne vyučuje ako slovenčina, tak aj slovenská kultúra a dejiny, tieto problémi nemajú. Áno, máme tu už nejakých vyše 30 rokov, aj doplnkovú školu slovenčiny. Zorganizovali sme si ju vedľa spolka „Ľudovít Štúr“ (vyučovania sa konajú v každú sobotu) a na dovažok, pred asi 15. rokmi v rámci systému súkromných škôl, evanjelická cirkev Austrálie, za „nežistnej“ pomoci členov ev. zbora „Krista Pána“ (Laverton, kde máme celý areál, ako kostol, dve fary, spoločenskú halu atď.) v predmestí Werribee (celkom blízko) založila „normálnu“, súkromnú školu. Tu máme možnosť, v rámci normálnej učebnej látky, fakultatívne vyučovať aj svoj jazyk, kultúru, dejiny... čo sa nám darí „hrboľate“. Vždy je tu zápas s prednášateľským kádrom, ale ak aj „netečie, tak aspoň kvapká“.

Vedľa slov. spolka „Ľudovít Štúr“, už niekoľko decénií celkom slušne nám funguje aj tanečná skupina. Vlastne máme to rozdelené až na niekoľko skupín, ako: najstaršia, stredná, najmladšia... (urobili sme aj niekoľko zájazdov do Vojvodiny, na Detvu...) a v „šatni“ by sme mali mať aspoň 5 kompletov slovenských ľudových krojov. Jeden nám darovala MS, na druhý nám poslala látku, no zvyšné tri financovala naša rodina.

Na vyhľadávanie „západoslovenského“ ľudového kroja, môžem poznamenať, že celá otázka je nejak „široká“. Už či na Dolnej zemi, ale hlavne na Slovensku, čo dedina, to iný kroj, ba niektoré dediny (náboženský zmiešané) majú aj viacej odlišných krojov. Katolícky, evanjelický... ale predsa nejakým spoločným menovateľom im je, že každý dedinský kroj v sebe skrýva aj bohatstvo kraja. Ak je kraj bohatší, aj kroj je pestrejší.

Na Slovensku svojho času boli vydané rozličné knihy, štúdiá na túto tému. V mojej knižnici z toho mám len zlomok, avšak patričná osoba, ak ju naozaj zaujíma „ľudový oblek“ určitého kraja, nech sa obráti na Maticu, alebo na nejaký slovenský spolok v Amerike. Určite si to zoženie. Moja kontribúcia bude veľmi chudobná, ale pokúsim sa.

Majme na zreteli, že industrializácia sa nás dotkla pomerne neskoro, takže „ľudový kroj“ si tu pekne požil až do druhej polovice XX. st. čiže do Ameriky (alebo aj na Dolnú zem) sme emigrovali, ako praví chudáci. Na to ukazujú dobové fotky.

Cigáni zo Srbska na Elis Island.

Skupinka Sloveniek pri východe z Elis Island.

Starec z okolia Trenčína.

Oldomáš na jarmoku v Detve.

Pri poľnej kolíske.

Pri potoku.

* Foto, Pavel Socháň. O ňom si ešte pohovoríme.

Gazda z Jasenovej.

Ranná toaleta.

Na Liptove.

Trenčianska Teplá.

Deti z Horehronia.

Áno, boli sme biedári. Utláčaní z každej strany, ale chvalabohu, dnešná situácia je už iná. Tie naše „ľudové kroje“, kroje, či každodenný oblek nášho ľudu sa tiež zmenil.Najrozličnejšie folklórne skupiny siahajú po ňom, ale nie po tom „každodennom“, lež po „sviatočnom“ a tie, pravdu povediac, boli vynikajúce.

Čičmany a Drážovce.

Novohradský Poltár.

Vajnory a Myjava.

Okolie Levoče – Čajkov.

Vyšívačka zo Zliechova.

Kopčany.

Trenčianska Teplá.

Koľko krojov na Slovensku? Len toľko, alebo aj viacej, ako je tam dedín. Tu sa to však nekončí, lebo poriadne percento je nás aj v Maďarsku, v Srbsku, v Rumunsku... a verte mi, všade máme aj svoje ľudové kroje, kroje, ktoré boli živé ešte aj v druhej polovici XX. st. Len napr. v bývalej Juhoslávii, teraz v Srbsku sú až najmenej štyri dištinktné skupiny. Petrovec (a okolie), Banát , s Aradáčom, Stará Pazova a v Báčke môžeme spomenúť ešte aj Pivnicu (myjavské prvky) a katolícka časť Selenče.

Hádam sme vyhoveli určitej osobe z Nev Jorku (ako to nazývali naší), lebo predsa, len táto oblasť si zaslúži svoj vlastný blog, vlastných expertov a my na to nemame ani času a ani sily a expertízy. Najviacej, čo ešte môžeme urobiť, prikladáme dobové fotky (Pavel Socháň), kde uvidíte, ako vypadal napr. Ružomberok atď.

Ružomberok.

Štrba.

Koncom XIX. a začiatkom XX. st. sme boli ozajstná bieda. Do neba volajúca. Nie, nebolo to vlastnou vinou, ale vinou vtedajších okolností, vtedajšej „reality“. Plakali sme nad sebou a plakali, nariekali aj iní. Vďaka Bohu, Slovensko sa už hádam vymanilo z tejto pasce a sme, no nie lepší, ale hádam rovnakí s inými kultúrnymi národmi Európy.

Keď sme do Ameriky dochádzali (sú tam fotky), boli sme biedou vzhľadom na iných. Aspoň tak nás videl objektív tamojších pánov. Porovnajme.

Talianska mama a deti.

Ruský kozák.

Použitá literatúra:

Encyklopédia Slovenska;

Výber z fotografií: Pavel Socháň;

Slovensko „Ľud“;

„Ellis Island“.

Vlastný archív.

***

.......pripravil Ján Kulík