Štátne vlajky krajín Škandinávie. Dánsko.

Škandinávsko je oblasť, odkiaľ prichádzali draví Germani a týto sa veru prali. Nevadilo s kým. Medzi sebou, alebo proti Keltom, Rimanom... a neskoršie aj proti Slovanom, avšak asi najlepšie im chutili pračky medzi sebou. Kraj mali chladný, na potraviny chudobný, nuž čo si počnú? Na dovažok, ako tvrdia súčasní vedci, planéta Zem mala aj vtedy nejakú klimatickú zmenu. Postupne sa chladilo. Tí, čo sa posunuli na juh skorej, začali si zaujímať svoje „tradičné“ územia. Presunuli sa aj na Britské ostrovy atď. atď. a tí, čo zostali v starom kraji, začali s rabovačkami. Poznáme ich, ako Vikingov. Darilo sa im. Najkrajšie, najvýnosnejšie rabovačky boli tam, kde žili ich, už pokrstení bývalí spolubratia. Áno najlepšie sa rabovali kresťanské kláštori, lenže s týmto si sami kopali jamu. Začali sa pokresťančovať, ale dravosť ich neopúšťala. Teraz, už pod krížom, išli rúbať neveriacich. Nevadilo, či to budú moslimovia, alebo ešte nepokresťančení severania, ako napr. Baltoslovania, Ugrofíni a pod.

Práve počas takejto výpravy proti Estóncom, podľa tradíčného podania Dánov, ich budúca národná vlajka padla medzi nich rovno z neba a to presne 15. júna 1219. roku, počas bitky pri Lyndanisse (neďaleko mesta Tallinn – Estónsko) a to bol znak rovno od Boha, ktorý si zastal na stranu „svojho“ vojska, čo viedol ich kráľ Valdemar II. ale toto im už veriť nemôžeme. Prečo? Tak, prvý zánam o ich vlajke je o sto rokov mladší a historické dáta ukazujú, že táto ich vlajka, ani nie je výlučne len ich. Mnohé kniežatstvá, „štátiky“ tzv. Svätej rímskej ríše mali podobné, až rovnaké vlajky, či aj tie štátiky pozdĺž ich hraníc používali rovnaké (a Dánsko bolo práve tam). Všimnite si vlajku Švajčiarska, ba aj Savojska, ba aj ríšska vojnová vlajka bola na vlas rovnaká. Červená farba vraj predstavuje boj, bitky pre vieru a ten biely kríž je tam preto, aby každému bolo jasné, že tie bitky sa konajú pre „svätú“ vec.

Dánska verzia vojnovej vlajky má podobu „lastovičieho chvosta“ z čoho sa dostala škandinávska podoba kríža, ktorý nie je rovno v strede, ale kolmé rameno je v prvej tretine poľa. Táto podoba vlajky je aj dnes len „vojenskou“, či vojnovou. Radoví občania nikdy nesiahali po „Dannebrog“ (úradný názov dánskej vlajky). Stredom XIX. st. (1849) , ako po celej Európe, tak aj v Dánsku vzplanuli nepokoje a ľud sa po prvýraz postavil pod svoju národnú zástavu, lenže nie v tej „lastovičej“, lež vo svete bežnej, obdĺžnikovej podobe. Od toho času, Dáni majú aj svoju národnú vlajku. Jej dimenzie sú však aj dnes pohyblivé, neustálené. Normálne sa chápe, že to má byť v pomere (šírka x dĺžka) 28 : 34, ale povoľuje sa aj 28 : 37.

*Podoba dánskej zástavy ovplynila aj ďalšie škandinávske krajiny.

……………………….pripravil J. Kulík

Štátne vlajky krajín Škandinávie. Švédsko.

Už v XIV. st. vládnuca dynastia Folkungových mala modrý štít s vlniacimi sa bielými pásami, na ktorých bol zlatý lev. Aj švédsky erb, tiež zo XIV. st. mal modré pole, modrý štít a tri zlaté koruny a preto vládne mienka, že do neskoršej národnej vlajky inkorporovali práve tieto farby, modrú a žltú. Najstaršia zaznamenaná vlajka tiež pochádza z druhej polovice XIV. st. Na modrom poli boli jednoduché žlté vodorovné pruhy. Na neskoršiu, súčasnú podobu vlajky, určite vplývala vlajka susedného Dánska, lebo Dánsko bolo odvekým rivalom Švédska. Od XVI. st. švédske lode plávali pod vlajkou, ktorá je teraz ich štátnym erbom. Vlajka v podobe „lastovičieho“ chvosta sa stáva populárnou len v XVII. st. a používalo ju švédske námorníctvo.

Rozhodnutím Viedenského kongresu (1815.) Švédsko a Nórsko i keď majú spoločného panovníka, predsa sú to dve samostatné kráľovstvá a aby to bolo viditeľné, na obe vlajky do ich horného kantónu sa prikladá znak „ zväzu“. Jeho najstaršia podoba bol biely kríž na červenom poli, čo neskoršie podľahlo ešte ďalším úpravám. Keď Nóri, v roku 1905. získali samostatnosť, Švédi sa rozhodujú za vlajku, ktorú majú aj dnes (22. júna 1906), ale vlajku „lastovičieho“ chvosta si tiež ponechávajú, ako a jedine vlajku ich ozbrojených síl.

Rozmer vlajky je 5:8.

………………………………….pripravil J.Kulik

Štátne vlajky krajín Škandinávie. Nórsko.

Nóri, ktorí sa považovali za samostatný národ, dlhé roky boli pod domináciou Švédov, ba mali aj spoločného kráľa, lenže... no s týmto stavom neboli najspokojnejší a trucovali, ako sa dalo. Namiesto švédskej, vyvesovali dánsku vlajku a pod.

Vo februári 1814. roku, korunný princ Christian Frederick vytvoril novú samostatnú vlajku Nórska, lebo nespokojnosť s vládou švédskej koruny vždy bola pod povrchom. Rozhodol sa pre vlajku Dánska, ktorú Nóri už tradične používali, s tým, že na ten dánsky biely kríž priložil aj tmavomodrý kríž, akože nórsky a do horného kantónu vsunul nórsky erb. Zlatého leva s korunou, ktorý drží bojovú sekeru. V 1821. roku, nórsky parlament schválil podobu súčasnej vlajky, ktorú navrhol Frederick Meltzer, lenže trvalo to ešte 77 rokov boja, zápasu, kým ju schválilo aj Švédsko. Švédsky kráľ dlho odmietal uznať im vlajku. Len v 1838. bolo im povolené vyvesiť si ju aj na lode a aj vtedy, ak tam nemali aj tú „spoločnú“ vlajku, nemohli dostať ochranu švédskej koruny.

v 1844. roku, nový švédsky kráľ Oscar I. vytvoril nový symbol „zväzu“, keď urobil kombináciu švédskeho a nórskeho kríža, ale aj ďalej, obe vlajky museli v kantóne mať znak únie. Takto sa urobil aj ďalší krok na púti osamostatnenia sa Nórska. Bolo to lepšie, ale Nóri túto novú vlajku nazývali „špinavou“, „herringovým šalátom“ a pod. Chceli mať „čistú“ vlajku. Bez toho znaku v kantóne, takže boj o vlajku trval aj ďalej. V rokoch 1893, 1896 a znovu v 1898. nórsky parlament hlasoval a aj odhlasoval, že ten symbol z kantónu sa má odstrániť. Pri tom treťom odhlasovaní, aj kráľ musel cúvnuť. Musel dať svoj podpis, musel aj zákonom schváliť novú, „čistú“ vlajku. Táto podoba, ktorá trvá aj dnes, po prvýraz zaviala 15. decembra 1899. a šesť rokov neskoršie, Nórsko sa konečne aj osamostatňuje.

……………………………pripravil J. Kulik

Štátne vlajky krajín Škandinávie. Island.

Na svojich objavnolúpežných cestách, Vikingovia sa zatúlali aj na sám sever zemegule a tu objavili ostrovy Faroe. Odtiaľ sa dostali na ostrov Islandu, po ňom na ostrov Grónska, až pristali aj pri brehoch Kanady. Tak hovoria islandské ságy a ich výklad podporujú archeologické vykopávky. Island sa podarilo osídliť. Bol tam dostatok rýb a aj vhodné pasienky pre statok, avšak nebol im nejak lákavý. Išiel tam len kto musel. Kto sa previnil vôči platným zákonom, ten musel do vyhnanstva - na Island. Horúca krv však ťažko chladne a aj tu sa niektorí dopúšťajú kriminálu, nuž aj táto spoločnosť ich vyhania. Jednotlivci musia ďalej. Na západ. Objavujú Grónsko a že aj vtedy bola nejaká zmena klímy, aj na tomto ostrove nachádzajú vhodné pasienky, vhodnú pôdu na pestovanie zelením, bohaté loviská rýb... nuž usádzajú sa. Zakladajú osady a žijú si. Asi 500 rokov. Lenže nič nie je stále, nuž ani klíma nie je stabílna a zachladilo. Tí, čo mohli, odbehli a tí, čo nemohli, nechceli, postupne vymierajú.

Celkom náhodou, tí z Grónska (tratia sa v hmle) a objavujú nový svetadiel. Aj tu sa usádzajú, ale pre neznáme príčiny, aj zanikajú.

Prví kolonisti začínajú prichádzať niekde medzi rokom 870 – 930, i keď neskoršia sága (písaná o vyše 100 rokov neskoršie) udáva aj „precízne“, že to bolo v roku 874. Týto prví kolonisti boli prevažne „gazdovia“, ich rodiny, sluhovia a otroci. Kriminálnikov sa tam vyhaňalo neskoršie, no predsa ten počet obyvateľstva bol pomerne malý. Podľa prvého súpisu, v 1703 r. zaznamenali 50.358 obyvateľov. O 200 rokov neskoršie, v 1901. počet sa zvýšil na 78.470 a v 1950 zaznamenali 143.973 osôb. Ešte nejakú dobu po II. sv. vojne počet sa zvyšoval, ale druhá polovica XX. st. zaznamenáva stagnáciu, až mierny úpadok, či lepšie povedané, osciluje to. V prvom rade, natalita prudko poklesla, nových prisťahovalcov nejak nepribúda, takže i keď životná úroveň je pomerne vysoká, Island sa zatiaľ nestal atraktívnou krajinou pre prisťahovalcov zo sveta.

Ako každý národ, aj Islanďania si želali byť nejakou samostatnou krajinou, takže začiatkom XX. st. požiadali dánsku korunu (úradne patrili k Dánsku), aby sa im povolilo mať vlastnú lokálnu národnú vlajku. Dánsky kráľ súhlasil, ale pod podmienkou, že tá ich vlajka musí byť odlišná od všetkých vtedy jestvujúcich a vždy má byť podradená dánskej vlajke. Všetky politické strany sa dali do roboty a schválili návrh, že to má byť modrá vlajka, so „škandinávskym“ krížom a tento bude červenej farby, aby sa nejak dalo na známosť, že krajina prislúcha k Dánsku. V júny 1915. roku s týmto súhlasil aj dánsky kráľ. Na pevnine, vlajka bude viať vedľa dánskej, kým na mori, na ich lodiach, môže viať len v teritoriálnych vodách Islandu. Tlačilo sa aj ďalej, nuž v 1918. roku koruna uznala Island, ako samostatné kráľovstvo, v rámci dánskeho kráľovstva a tým pádom, uznala sa aj národná vlajka.

Dňa 17. júna 1944. r. Island sa stáva samostatnou krajinou, republikou a nastala malá kozmetická úprava vlajky. Pozmenila sa intenzita modrej farby. Namiesto jasnomodrej, teraz je tmavomodrá.

Modrá a biela farba sú nejak aj historické farby krajiny. Aj prvá národná vlajka (trvala veľmi krátko) zaviala už v 1809. roku. V 1903. r. Island dostal aj vlastný erb, kde bol biely (strieborný) sokol na modrom štíte, ba biela a modrá farba bola aj dominantnou farbou ľudového obleku, kroja. Keďže sa Islanďania považujú za potomkov Škandinávie, aj „škandinávsky“ kríž má opodstatnenie.

………………………….pripravil J. Kulik

Štátne vlajky krajín Škandinávie. Fínsko.

Bežne, medzi krajiny Škandinávska, zaraďuje sa aj Fínsko. O pôvode tamojšieho obyvateľa vieme toľko, že súčasní Fíni sa považujú za vetvu Ugro-fínskej jazykovej skupiny, ale kompozícia obyvateľstva, jeho pôvod nám je zahalený do temna dejín. Archeologické pamiatky ukazujú, že človek tu žil už v čase asi 6 tisíc rokov p.n.l. Neskoršie sem prichádzajú mnohé ďalšie skupiny a obyvateľstvo sa mieša. Konečne, zatiaľ nevieme rozlúštiť ani etymológiu názvu Škandinávia. Vlastne nepoznáme prvý element, kým koncovka –avia, podľa jazykovedcov vraj má ie. pôvod a význam „ostrov“.

Obyvateľov tejto krajiny poznáme, ako Fínov, lenže oni seba nazývajú Suomi. Krajinu si nazývajú Suomen Tasavalta, kým pre nás je to jednoducho Fínsko a na podiv, aspoň v ang. príručkách, etymologických slovníkoch atď. o tomto mene, názve sa dozvieme len toľko, že etymológia je neznáma.

V ruskom et. slovníku pod vstupom Finn najdeme, že názov pochádza (súčasnú ruský), zo švédskeho jazyka, Finne a východiskom tohoto je staroškan. Finnar = Fíni, ktorého lat. je Fenni (Tacitus), gr. Φίννοι (Ptolomej) a všetko sa vraj zvádza, či môže sa dať do súvisu s gótskym findhar = sliediť, ktorého prvoradý význam je lovci, poľovníci. Niektorí vedci to dávajú aj do súvisu so starým h.n. fenna, fenni = blato, močarisko... čo však Vasmer a aj ďalší považujú za „nespoľahlivé“ vysvetlenie.

Trochu skorej od dánskeho šírenia slova Božieho medzi Estóncami, Švédi s ohňom a mečom usilovne pracovali medzi Fínmi. V jednej ruke Biblia, v druhej meč. Tak sa im darilo, že už v XII. st. mali Fínov vo vrecku, vlastne v laviciach. Zotrvali tam do 1809. roku, do času, kedy ich odtiaľto vytláčajú Rusi, takže aj dnes Fíni sú z väčšej časti evanjelici, ale majú aj hodne pravoslávnych. V rusku zotrvali do „októbrovej“ revolúcie, čiže do 6. XII. 1917. kedy vyhlasujú vlastnú samostatnosť. Ako už samostatní potrebovali aj vlastné identifikačné symboli a mali kam siahnuť.

V XVI. st. veľké kniežatstvo Fínska získalo svoj národný štít. Na červenom štíte bol zlatý lev s obrnenou ľudskou rukou, v ktorej drží meč. Všade okolo neho sú roztrúsené biele ruže. Prechod spod švédskej, pod imperiálnu ruskú korunu, nebol každému podľa chuti a že v tom čase po celej Európe začínali duť nové vetríky, či vtedy ešte len vánok, ako všetci, tak aj Fíni sa „prebúdzajú“ a hľadajú si nejaké celonárodné identifikačné znaky. (Pamätaj, európske „meruôsme“ roky potriasli svetom!) Zjavuje sa aj nová „národná“ vlajka, v ktorej sú zastúpené farby štítu: červená, žltá a biela. Významný spisovateľ Zacharius Topelius, v lete 1862. roku navrhuje novú vlajku a tento jeho návrh ľud prijal s ochotou.

Na biele pole, ktoré reprezentuje zasneženú krajinu, umiestňuje modrý „škandinávsky“ kríž. Táto modrá farba im reprezentuje množstvo jazier (údajne ich majú vyše 55 tisíc), no a preto je to „nordický“ kríž, aby každý vedel, že aj oni sú krajinou Škandinávie. Po vyhlásení samostatnosti, ešte nejakú dobu polemizovali o farbách vlajky, ale konečne, 29. mája 1918. roku táto biela vlajka bola schválená, ako štátna. Od vtedy boli len maličké úpravy a týkali sa jedine odtienku modrej. Posledne o tom debatovali v januári 1995.

*Na štátnych budovách veje takáto vlajka. V strede kríža je erb, štít, lev, kým občianska vlajka toho leva nema. Obe varianty sú úradné.

………………………pripravil J. Kulik

Národná vlajka Kostariky.

Národná vlajka Kostariky.

Kompozícia obyvateľstva Kostariky je úplne iná, ako v susednej Nikarague. Až 98% sú potomkovia španielských prisťahovalcov, kým zvyšné 2% sú prisťahovalci z iných európskych krajín, potomkovia černošských otrokov, niečo Číňanov a počet pôvodných Indiánov neprevýši 5000 osôb.

Dejiny krajiny neboli také pohnuté, ako v susednej Nikarague, i keď si aj tu vyčínal americký vojenský avanturista, William Walker. Dnes je táto krajina jedna z mála, kde počet učiteľov prevyšuje počet vojakov. S armádou skoncovali ešte v 1948. roku. Od vtedy majú tam len „civílnu políciu“.

Keď sa rodila federácia bývalých kolónií Strednej Ameriky, aj Kostarika sa stáva jej súčasťou a po rozklade federácie, vyhlasuje vlastnú samostatnosť, ale na čas aj ona používa bývalú spoločnú vlajku, modro-bielo-modrú a spoločný erb. Len v čase 1840-42 robí sa vlastná vlajka, bielo-modro-biela.

Európske meruôsme roky, ich idea, dotkla sa aj Kostariky a následne vzniká aj nová národná vlajka. Na návrh manželky prezidenta republiky, ktorá bola proste očarená Francúzskom, ich revolúciou a dianiami v roku 1848. do vlajky sa prikladá aj červený pruh. Rovno do stredu a do tohoto pruhu sa kladie aj erb. Tento červený pás vraj teraz znamená „civilizačný výdobytok storočia“. Od tej doby, vlajka sa nemenila.

Sám erb však podľahol kozmetickým úpravám a to v 1906. 1934. a posledne, v 1964. roku. Súčasný erb má tri kužeľovité sopečné kopce na úzkom páse súše medzi Atlantickým a Tichým oceánom. Na oboch oceánoch je znázornená loď a v hornej časti erbu je sedem bielych hviezdičiek, ktoré reprezentujú 7 provincí krajiny.

……………..pripravil J.Kulík

Národná vlajka Filipín.

Prvé informácie, skromné, o tomto súostroví, do Európy (XIII. st.) prináša Marco Polo. Číňania, Indovia... ich už poznali a pravda, boli prípady aj ich usádzania sa na Filipínoch. Boli to hlavne obchodníci a rozliční misionári, ale netrvalo dlho a zavítali tam aj moslimovia. Kým sa Európa „spamätala“, už tam boli všetci. Slávny Magelan sa stavil len pri jednom z ostrovov archipelága a to „až“ v roku 1521. Keď sa plul týmto „Tichým“ oceánom, vtedy naozaj bol „tichý“. Trafil. Ak by plul niekoľko mesiacov skorej, alebo neskoršie, v čase tunajších tajfúnov, cyklónov... určite by ho nazval „Búrlivý oceán“, lebo tento úsek zemegule je naozaj búrlivý.

Ferdinand Magelan, podľa krajiny narodenia, Portugál, podľa služieb Španiel, ku ostrovom sa dostal s „flotilou“ až 5. malých lodí a s posádkou „až“ 265. ľudí. Sledoval cestu K. Kolumbusa, ale keď narazil na Ameriku, plul vedľa brehov, až sa dostal na sám juh Južnej Ameriky a tu objavil „Magelánov prieplav“. Konečne priplával ku ostrovu Samar, čo je pomedzi Luzon a Mindanao a podľa vtedajšieho zvyku, vztýčil vlajku Španielska a ostrov vyhlásil za majetok španielskej koruny. S domácim obyvateľstvom nemal nejaké trampoty, nuž hneď začal aj tu hlásať kresťanstvo a krstiť domorodcov. Tento krok pobúril časť rodových náčelníkov, nastali bitky a Magelan hynie. Posádka po čase nasadá na lode a končí naplanovanú cestu okolo sveta.

Španieli, keď dostali správy o svojom novom majetku, hneď tam, ale teraz už z Mexika, vysielajú ďalšiu flotilu. Štyri lode a 380 vojakov. Usadili sa na ostrove Cebu, ale táto pozícia nebola najvhodnejšia, nuž neskoršie sa posúvajú na Luzon, do mesta Manila, kde si dotiaľ pokojne vládol Radža Soliman, moslim. Tento sa postavil na odpor, ale v boji hynie, takže vodca Legazpi v roku 1571. vyhlasuje Manilu za hlavné mesto Filipín. Súostrovie, krajina je nakrstená podľa mena neskoršieho kráľa, Filipa II.

I keď Filipíny pre španielských kolonistov neboli nejak lákavé,nebolo tam toľko zlata na rabovanie, ako v Amerike, predsa tam mali vojenské posádky, kňazov, obchodníkov, bohatých plantážnikov... a Filipíny sa ukázali, ako dobrá stanica, ochrana zlatého nákladu z Mexika, Južnej Ameriky,lebo Karibské more sa stávalo pomerne nebezpečné. Vyčíňali si tu hlavne britskí piráti a kradli im nakradnuté.

Španieli mali aj pomerne veľký úspech v pokresťančovaní obyvateľstva, takže Filipíny sú aj dnes z väčšiny kresťanská krajina.

Postupne, aj do tohoto kúta španielskej ríše začínajú prenikať nové prúdy, náhľady... a rodí sa aj nálada na samostatnosť, ale nič také, aby si Španieli nevedeli poradiť, potlačiť to a pod. Južná Amerika, španielske kolónie sa osamostatňujú, no Filipíny si musia počkať. Musia čakať, kým v Amerike nedozrie idea kradnutia španielských kolónií, americko-španielska vojna, „oslobodenie“ Kuby a vylodnenie sa Američanov. Všetci boli nadšení, lenže, ako sa ukázalo, nič okrem pánov sa nezmenilo. 1898. rok mal byť rokom vyhlásenia samostatnosti, vyhotovila sa národná vlajka, ale zo všetkého bolo nič. Aj vlajka bola zakázaná. Teraz sa na ostrovy hrnuli americkí misionári, americkí obchodníci, učitelia atď. Úradný jazyk sa stáva angličtina. Domorodcov sa spoznáva s „americkým spôsobom žitia“, no recepis na budovanie ríše sa nezmenil. Pribudli iba nové koreniny. Na nezávislosť sa muselo čakať až do ukončenia II. sv. vojny, do 1946. roku.

Táto vlajka Filipín vznikla v 1898. roku, lebo čakala sa nezývislosť, no tzv. I. republika netrvala dlho. Potlačili ju Američania a v 1907. roku aj úplne zakazujú používanie tejto vlajky. Iróniou dejín je, že počas vojny, v roku 1943. Japonci im povolili znovu si vyvesiť vlastnú vlajku. Vyvesili si ju, ale opačne. Červený pás bol hore a modrý dolu.

Aká je smbolika ich farieb? Modrá farba im znamená „ochota obetovať sa za slobodu“. Červená farba im znamená „odvaha, smelosť“. Biely trojuholník znamená im slobodu a údajne, aj tu predstavuje výpožičku zo slobodomurárskej symboliky. V trojuholníku je slnko a tri zlaté hviezdičky, ktoré predstavujú tri hlavné oblasti krajiny: ostrov Luzon, južnejšie ležiacu skupinu ostrovov Visayan a južný ostrov Mindanao.

Osem lúčov slnka predstavuje ôsem provincí, ktoré sa svojho času postavili na odboj vôči Španielom.

Od 1946. roku vlajka sa podstatne nemenila. Počas vlády F. Marcosa tmavomodrý pás sa vymenil za jasnomodrý a v 1997. roku, počas vlády Corazon Aquino, jasnomodrú vymenila trochu tmavšou, tzv. „royal blue“.

V krajine majú až tri úradné reči. Domácu, „tagalok“, ktorej rozumie asi jedna polovica obyvateľstva, ešte stále, aspoň na papieri, jestvuje aj španielština, no nejakou „lingua franca“ im je angličtina, s ktorou majú zvláštne opletačky. Ako väčšina jazykov oblasti Tichomoria, tak aj ich pôvodné jazyky nepoznali rad hlások a najmä ucho im nevie zachytiť rozdiel medzi hláskou f a p. Pravá pokuta, keď si nevedia správne pronancovať ani meno svojej krajiny. vždy je to Pilipíny, žena je Pilipína, ang. „fifty, fifty“ (50: 50) je pipty, pipty, farmer je parmer atď. V Austrálii je ich pomerne slušný počet a v konverzácii sa neraz aj nechtiac musíme zasmiať. Ináč sú to pracovití ľudia, poctiví, no akoby aj nie, keď aj ich filipínsky katolícky kardinál sa volá Sin. Chudák, skoro všetci tam majú španielske mená a on čínske a na dovažok, v angličtine to má význam kardinál Hriech.

………………….pripravil J.Kulík

Národná vlajka Kuby.

Tento ostrov, neskoršiu krajinu, K. Kolumbus objavil už pri svojej prvej ceste, v októbry 1492. roku, ale prvé španielske osady sa tu zakladajú len v čase 1511 – 1524. Pre svoju významnú strategickú polohu, Kuba slúžila viacej, ako vojenská základňa, než kolónia vhodná na exploatovanie prírodných bohatstiev. O Kubu sa zaujímali aj Briti, aj Francúzi, aj Holanďania, takže vojensko-lúpežných akcií nikdy nechýbalo. Neskoršie sa o Kubu začali zaujímať aj Spojené štáty, lebo vraj tento ostrov „kontroluje“ vchod do mexického zálivu.

Španielske kolónie v „Novom“ svete už dávno získali svoju nezávislosť, kým Kube sa to nedarilo. V zaujmoch veľkých koloniálnych mocí nebolo, aby Kuba mala samostatnosť. Skorej figurovala len, ako objekt v politických hrách veľkých.

Koniec XIX. st. aj tu vrcholí nespokojnosťou. Idea samostatnosti zrie, podporujú ju aj všetky bývalé španielske kolónie, lenže tu sú aj Spojené štáty, ktorým vadí už či španielska vláda, alebo aj samostatná Kuba a preto si vypracovali plán. Buď si Kubu kúpia, alebo ju násilne zaujmú. (Podobné plány boli aj čo sa týka územia Stredoamerických krajín.) Bolo tu až päť vojenských výprav, no nevyšlo im to. Kubánec José Marti zorganizoval hnutie za nezávislosť (1895.r.) a nastali nepokoje. „Museli“ zakročiť aj Spojené štáty, takže v 1898. roku toto privádza aj ku „americko- španielskej“ vojne a ku dočasnej okupácii Kuby Američanmi.

Ako koľvek, ale nejaká nominálna samostatnosť sa dostáva už v 1898. roku a v 1902. roku sa vyhlasuje aj samostatná republika Kuba. Samostatná? Sotva. „Plattovým amandmantom“ z roku 1901. samostatnosť Kuby sa ohraničila na toľko, že Spojené štáty si rezervujú právo vojenského zákroku.

V snahe získania samostatnosti, mnohí Kubánci prechádzajú do Spojených štátov a tu agitujú, snívajú, organizujú odpor. Medzi nimi bol aj Narciso López, ktorý v odboji začal používať vlajku navrhnutú básnikom Miguel Teurbe Tolón. Vlajka sa ujala a používa sa aj dnes.

Tri modré pruhy reprezentujú tri vojenské dištrikty, ktoré tam mali Španieli. Dva biele pruhy reprezentujú „čistotu a vlasteneckú snahu“. Červený trojuholník má reprezentovať silu a stálosť, avšak amrickí experti tbrdia, že tu je viditelná *slobodomurárska symbolika, lebo v mnohých bývalých španielských kolóniach sa tento symbol ujíma. Biela hviezdička reprezentuje samostatnosť, svojbytnosť.

* Tak, o tej slobodomurárskej symbolike najslabší hlas by mal byť práve zo Spojených štátov. Od ich prvého prezidenta a dosiaľ, len zopár ich nebolo v tejto „tajnej a záhadnej“ organizácii. Tento symbol (pyramídu, oko...) majú aj na svojich dolárových banknotách. Pri spievaní národnej hymny, kladú si ruku na srdce, čo je tiež prevzaté z praxe slobodomurárov... a z nevedomosti, prax sa začala šíriť. Prostý ľud si myslí, že tak to treba, keď aj Američania si kladú ruku na srdce, lebo pravú príčinu nepoznajú.

………………..pripravil J.Kulík

Národná vlajka Nikaraguy.

Ďalší Stredoamerický štát, ktorý má modro-bielo-modrú vlajku, lebo pôvodne tiež patril do tzv. Stredoamerickej federácie. O tejto časti „Nového sveta“ vedel už aj K. Kolumbus, lebo na svojej štvrtej ceste, pristal práve na brehoch budúcej Nikaraguy.

V prvých rokoch, v čase koloniálnej závislosti, Nikaragua patrila pod správu koloniálnych úradov sídliacich v Guatemale. V 1821. roku sa vyhlasuje aj samostatnosť, lenže vtedy, na dobu dvoch rokov, Nikaragua sa stáva súčasťou Mexika. V 1823. roku, aj táto budúca krajina sa stáva federálnou súčasťou „Spojených štátov Strednej Ameriky“. Vo federácii zotrvala 15 rokov, ale keď sa federácia rozbila, Nikaragua vyhlasuje vlastnú samostatnosť.

Celé XIX. st. aj tu bolo poznačené vnútornými nepokojmi a na dovažok, Severoamerický vojenský avanturista William Walker sa tu vylodnil a pokúsil sa toto územie získať pre svoju krajinu. Na čas sa stal aj prezidentom tejto republiky, lenže v 1857. roku sa podarilo vyhnať ho z krajiny. Utiekol do Hondurasu, kde ho konečne aj popravili..

Ani XX. st. neznamenalo nejaký pokrok. V 1893. roku, na dobu až 30 rokov, prezidentom – diktátorom sa stáva José Santos Zelaya. Nepokoje neprestávajú, stále to vrie, nuž U.S.A. sem vysiela svoju námornú pechotu. Vraj na udržiavanie poriadku. V 1933. r. americký prezident F. D. Roosevelt túto posádku pozýva domov. Nepokoje však trvajú. Ako vnútorné, tak aj vonkajšie. Hádky s Kostarikou a Hondurasom sa len množili. Na prezidentský úrad prichádza Anastasio Samoza a od 1937. roku jeho rodina vládla krajinou. Až do 1960.

Keď sa zrodila idea nejakého prieplavu medzi Atlantických a Tichým oceánom, Nikaragua ponúkla svoje územie, lebo jej rieky a jazerá najlepšie vyhovovali, aby ten prieplav bol práve tu. Písal sa rok 1916 keď táto krajina svoje územie ponúkla Spojeným štátom. Plány nevyšli. Prieplav sa vykopal cez územie Panamy.

Ako všetky štáty bývalej Stredoamerickej federácie, aj Nikaragua mala pôvodnú modro-bielo-modrú vlajku, kde na bielom páse bol aj erb. Súčasný erb samostatnej Nikaraguy sa len málo líši od toho starého, pôvodného. Hneď po rozklade federácie, aj táto krajina na čas používala „spoločnú“ vlajku, ale už v 1854. zjavuje sa nová , žlto-bielo-fialová. Neviala dlho. Roky občianskych vojen, americkej intervencie... videli mnoho vlajok. Striedali sa jedna, za druhou, až 1908. rok priniesol aj návrat ku „starým“ federálnym farbám a určitú maličkú modifikáciu „starého“ spoločného erba.

V 1971. roku sa konečne schvaľuje táto vlajka, avšak v čase vlády sandinistov (1979 – 90), zjavuje sa aj nová vlajka. Červeno-čierna. Dnes ju zase vystriedal „pôvodná“.

 

 

 

 

 

 

Erb krajiny je vlastne trojuholník, čo má predstavovať ideu rovnosti. V ňom je „čiapka slobody“ a 5 vulkanických končiarov medzi dvomi oceánmi, čo bolo aj symbolom 5. krajín bývalej federácie.

 

 

 

 

Obyvatelia krajiny sú až na 85% miešanci, Indiáni s belochmi, 10% sú mulati (miešanci Indiánov a černochov) a zvyšných 5% sú buď čistí Indiáni, černosi, prípadne Španieli.

……………………pripravil J.Kulík

Národná vlajka Hondurasu.

Pri kolonizovaní Ameriky, Španielsko malo dobrú základňu v súčasnom Mexiku. Kuba atď. boli pomerne malé, kolónie, avšak Mexiko bolo nie len veľké, ale aj bohaté. Odtiaľ sa šíril ich vplyv, lenže keď si táto kolónia získala samostatnosť (1821. r.) aj susedné kolónie, strednej Ameriky (El Salvador, Guatemala, Kostarika, Honduras a Nikaragua) sa dostali do orbitu Mexika. O dva roky neskoršie aj oni vyhlasujú vlastnú samostatnosť a zjednoťujú sa v nejakú koalíciu, federáciu, „Spojených provincií strednej Ameriky“, lenže táto federácia nemala dlhý život. Honduras ju opúšťa už v 1838. roku, ale pôvodnú vlajku federácie si necháva. Táto, podobne, ako aj argentínska, mala tri pruhy: modro-bielo-modrý. *Majme na zreteli, že toto boli farby uniformy španielských vojenských posádok v Amerike a preto si mnohé krajiny, ako svoje národné farby volia, práve tieto dve - má ich aj Kuba.

V roku 1866. keď nastal relatívny pokoj, minula sa vlastná občianska vojna, zahraničné invázie atď. zvolala sa porada, na ktorej sa rozhodlo, že národnou vlajkou im bude „stará“ vlajka bývalej federácie, ale aby nedošlo ku nedorozumeniam, na ústredný biely pás sa priloží aj 5 modrých päťcípových hviezdičiek, ktoré teraz budú reprezentovať 5 bývalých provincí, štátov, zaniknutej federácie.

Už aj táto vlajka ukazuje, že idea „Spojených štátov...“ je ešte vždy živá. Hlavne v kruhoch tamojšej inteligencie. Bolo zopár pokusov o novú federácie, ale vždy to nejak skrachovalo. S voľbou „národnej“ vlajky budúcej federácie nemajú zatiaľ žiadny problém. Všetci sa zhodujú, že to má byť modro-bielo-modrá.

 

…………………………pripravil J.Kulík

Národná vlajka Guatemaly.

Brehy Guatemaly videl už aj K. Kolumbus, lenže tento úsek neskoršie zaujali Briti a nazvali to British Honduras, či paralný názov je aj Belize. Pravda, republika Guatemala má aj dnes nárok na tento úsek „svojho“ územia.

Do oblasti súčasnej Guatemaly už v roku 1524. prichádza aj španielsky „výskumník“ Pedro de Alvarado a kladie základy mesta Santiago de Guatemala, z ktorého španielska koruna neskoršie spravovala nie len v tejto kolónii, ale aj nad oblasťou súčasného El Salvadora, Hondurasu, Nikaguy, Kostariky a priľahlými provinciamy súčasného južného Mexika.

V čase získavania samostatnosti, aj táto krajina sa na čas dostala pod správu Mexika, ale v 1823. roku, spolu s inými (Nikaragua, El Salvador, Kostarika, Honduras) zlučuje sa vo federáciu Stredoamerických krajín, lenže federácia sa už v 1840. roku rozkladá. Liberálne zmýšľajúci občania a konzervatívna pravica sa nemohli zhodnúť, takže dochádza aj ku občianskej vojne šírom federácie. Ako iní, aj Guatemala sa osamostatňuje a v 1843. roku vyvesuje si novú národnú vlajku. Táto sa neujala. Bolo tu ešte niekoľko vlajok, ale v 1871. vzniká najnovšia, podľa vzoru argentínskej, ktorá sa zase kozmetický upravuje, takže dnešná, namiesto horizontálnych, má kolmé pruhy. Farba zostala pôvodná. Modro-bielo-modrá.

Na biely pruh pribúda aj nový erb. Aj on zažil úpravy – posledná bola v 1997. roku.

 

 

 

 

 

 

 

 

……………………………pripravil J.Kulík

Národná vlajka El Salvadora.

 

Španielsko malo čoraz viacej trápenia a to nie len so svojími kolóniamy po svete, hlavne v Amerike, ale aj doma. Boli tu ambície Britov prešíriť si svoj vplyv aj na karibské ostrovy, na strednú a Južnú Ameriku a bola tu aj hrozba z Francúzska, Napoleón. Kolónie dostávali čoraz väčšiu autonómiu... až tu vzplanuli aj nepokoje a provincie, jedna za druhou, vyhlasujú vlastnú samostatnosť. Hlavne tie okolo rieky La Platy, z ktorých neskoršie vzniká Argentína. Zjednotili sa pod jednou vlajkou, modro-bielo-modrou a „patrioti“ iných španielských kolónií sa práve na túto vlajku začali dívať, ako na vlajku slobody. Túto argentínsku vlajku určitý „patriota“, Luís Aury prenáša aj do kolónií v Karibskom mori a na čas ju vztýčil aj na ostrovoch Santa Catalina. Tento akt zohrial vášne obyvateľstva Strednej Ameriky a aj týto sa začali dožadovať slobody, samostatnosti. Samostatnosť provincií Strednej Ameriky sa vyhlasuje už v 1821. roku, lenže nikto nepočítal s ambíciamy už samostatného Mexika a na čas (dva roky), menší južní susedia sa stávajú jeho súčasťou. Táto „bezočivosť“ vzbúrila krv „patriotov“ a plukovník Manuel José Arce z El Salvadora začal s odbojom. Ako vlajku slobody, zvolili si (podľa agrentínskeho vzoru) modro-bielo-modrú vlajku, ktorú si aj úradne, 20. feb. 1822. roku dali „posvätiť“ v jednom chráme San Salvadora a práve táto vlajka sa neskoršie aj stáva úradnou vlajkou Stredoemerickej federácie.

Federácia netrvala dlho. Roztrhala, rozložila sa na päť krajín. El Salvador na čas ešte používal „starú“ vlajku, až do 1865. roku, kedy sa volí nová národná vlajka. Táto sa hodne podobala vlajke Spojených štátov Severoamerických, no v 1912. roku sa koná ďalšia voľba národných farieb a vracia sa ku podobe pôvodnej, „starej“ vlajky bývalej federácie. Urobilo sa ešte niekoľko menších, kozmetických úprav (posledne v 1972. r.), takže súčasná vlajka krajiny je skoro istá taká, akú mala zaniknutá federácia. Tri vodorovné pruhy, modro-bielo-modrý a do bielého pruhu sa umiestnil erb podobajúci sa erbu zaniknutej federácie, s mottom „Boh, jednota, sloboda“.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

* Všimni si, že v erbe krajiny je päť zástav reprezentujúcich 5 súčasných samostatných krajín bývalej federácie. Päť kopcov, nad ktorými ešte vždy horí aj svieca, iskrička nádeje na obnovenie federácie.

Aj v tejto krajine tá idea o spolupatričnosti krajín Strednej Ameriky je živá.

………………….pripravil J.Kulík

Národná vlajka Urugvaju.

  Amerika, vábne slovo, ktoré v našom slovníku znamenalo len Spojené štáty a veru aj do tej „teplej Ameriky“ dostal sa nejeden Slovák – bez ohľadu, či z „Hornej“, alebo „Dolnej“ zeme. Neskoršie sa rozchýrilo, že na svete sú až tri Ameriky. „Studená“, „Teplá“ a „Pravá“. Keď prídeš do Hamburgu, budú ti tam vychvaľovať všetky Ameriky, ale nedaj sa nadať. Od tej „teplej“ utekaj. Utekal, kto mohol, ale pán majter Kiš – obuvník- z Petrovca, neutiekol. Loď do Ameriky, zakotvila v Montevideo, v Urugvaji a jeho tam vyhodili. „Chlape, si na konečnej“. Táto „Amerika“ bola spod Peskary (cigánska osada na „širine“ pri Kulpíne), ale čo? Von sa musí. Nejak si zarobil toľko, aby mohol domov napísať: „Kupujte mi šifkartu, lebo tu zahyniem“. Nič zvláštne. Podobné listy rodiny dostávali a aj dostávajú, zo všetkých „troch Amerík“, ba viem o podobných situáciach aj v Austrálii. Vyemigrovať nie je pre každého.

Španielsko si zaujalo oblasti nie len južnejšie, ale aj severnejšie od La Platy, lenže na túto oblasť cielilo aj Portugálsko (Brazília) a neskoršie aj Británia, takže Urugvaj je nejakým kompromisom zaujmov troch koloniálnych mocí. Keď si sem začali pchať svoj nos aj Briti, kolonisti videli, že Španielsko nie je schopné obrany svojich kolónií a začala sa šíriť idea o vlastnej samostatnosti. Južnejšie od La Platy (provincie budúcej Argentíny) to bolo ľahšie, avšak v provinciách „Banda Oriental“ (budúci Urugvaj) to nešlo najhladšie, no predsa, keď tieto provincie, ako samostatný štátny útvar uznala aj Argentína a aj Brazília, vlajka novej republiky Urugvaja zaviala po prvýraz 16. dec. 1828. roku.

Podobala sa argentínskej. Modro-biele vodorovné stuhy a v ľavom hornom rohu je „májové slnko“. Od 1830. roku vlajka má dospolu 9 pásov. Štyri modré a päť bielych, čo vraj reprezentuje úniu 9. provincií. Staršia verzia mala 9 modrých pruhov, ba najstaršia mala v každom modrom páse aj tenkú červenú pruhu.

 

 

„Májové slnko“ Urugvaju je trochu jednoduchejšie od toho argentínskeho.

 

 

 

 

………………………pripravil J.Kulík

Národná vlajka Argentíny.

    Argentína, aspoň rozlohou, je druhá najväčšia krajina v Južnej Amerike (hneď po Brazílii) a pre nás je zaujímavá aj preto, že tu žije pomerne hodne Slovákov. (Vraj asi 45,000.) Hlavne v oblasti hlavného mesta, Buenos Aires, ale ešte viacej v provincii Chaco, v okolí mesta Presidencia Sáenz Peńa (oklité dediny – Tigrica...-, dedinky, farmy). Práve do tejto provincie, v rokoch po I. sv. vojne prichádza počet Slovákov a to nie len zo Slovenska, ale ešte viacej z Vojvodiny a Bulharska. Konečne, aj prvý stály kňaz slovenského evanjelického zbora v Melbourne, Ondrej Kolec je potomkom týchto vysťahovalcov. „Korene“ rodiny sú v Sriemu, v Dobanovciach. Okrem neho, v Melbourne žije ešte počet slovenských rodín, ktoré prišli sem práve z Argentíny, ako Dudka, Fodor, Klepáč...

Do tejto, v ľude známej, ako „teplej“ Ameriky, nejak sa zatúlal aj Martin Bencúr – Kukučín a to, na jej sám „spodok“, na juh, ku „americkým závejom“ a tu sa „skovala“ aj fráza „Mať volá“. Volala, ale nejak neprijala. Aspoň v chápaní Slovákov z Dolnej zeme, Vojvodiny.

Argentína nám je zaujímavá aj preto, že dostala pomenovanie podľa striebra (lat. argentum), ktorého tam vlastne ani nebolo, ale španielski conquistadori sa domnievali, že ho najdu. Tamojší Indiáni mali nejaké striebro (z „dovozu“) a na brehoch rieky, v piesku nachádzali niečo, čo si mysleli, že je striebro, ale nebolo. Bola to platina. V tom čase skoro bezcenný kov. Najväčšia rieka, Rio de la Plata dostala meno podľa striebra, ktoré sa po šp. nazýva plata. (Španielska etymológia tohoto slova je „pestrá“ a náš ekvivalent – etymologický- by bol plošina, platňa a pod.)

Vlajka tejto krajiny je tiež zaujímavá, lebo ovplyvnila nie len podobu národnej vlajky Urugvaja, ale aj národnú vlajku El Salvadora, Guatemaly, Hondurasu, Kostariky a Nikaraguy.

Keď nejaká kolónia zosilnie, začne byť nespokojná so svojim postavením a dožaduje sa nezávislosti. Tento proces poznačil aj Argentínu a to už začiatkom XIX. st. „Patrioti“ Argentíny už v máji 1810. roku si pripínali modré kokardy, aby preukázali svoju nespokojnosť so správou španielského vicekráľa. Na farbu kokardy vplýval asi aj fakt, že keď Briti videli, ako moc Španielska nad touto svojou koloniou chabne, vyslali tam svoju námornú flotilu s úmyslom zaujatia si aj tejto kolónie Španielov. Nevyšlo im. Na odboj sa postavila vojenská posádka, ktorej členovia boli už akože Argentínčania a uniforma týchto bola vo farbách „nebomodrá-biela-nebomodrá“.

Generál Manuel Belgrano v roku 1812. sa rozhodol aj vyvesiť „národnú“ vlajku v týchto farbách, čo zase podmienilo, že že v júly 1816. r. Argentína, v tom čase len nejakou časťou „Spojených provincií la Platy“, vyhlásila aj svoju samostatnosť, avšak potrvalo to, až do 25. feb. 1818. aby sa tam priložilo aj „slnko“, „slnko mája“, čo sa zase vzťahuje na, akože historickú skutočnosť, že v deň tých pohnutých časov, máji 1810. cez husté mračná, predsa zasvietilo slnko. Argentínske slnko vraj nema nič spoločného so symbolom slnka Inkov, ktoré sa nachádza v erbe a vo vlajke Equadora.

„Argentínske slnko“

     Španielska koruna si vládla nad obrovským územím kontinentu, ktoré bolo rozdelené na počet provincií a pri tomto zápase o samostatnosť, každá provincia mala aj svoju „národnú“ vlajku, ale svojou dôležitosťou, všetky zaostávali za provinciou Buenos Airesu, takže jedine táto provincia mala predpoklady stať sa stredobodom budúcej črtajúcej sa federácie. V 1860. sa aj urobila bodka v procese unifikácie a vlajka Buenos Airesa, „nebomodrá-biela-nebomodrá“ sa stáva vlajkou všetkých zjednotených provincií, výnimkou provincií severne od ústia rieky La Platy, budúceho Urugvaju. Tieto mali trochu inú minulosť, boj proti šíreniu sa vplyvu Portugálska, či ich brazílskych kolónií.

Ten odtienok „nebeskomodrej“ farby sa nikdy úradne nešpecifikoval a zase len 16. augusta a to v 1985. roku povolilo sa aj súkromným občanom, aby vo svojej, z „patriotizmu“ vyvesenej vlajky mali aj „májové“ slnko. Do vtedy, to slnko mohla mať len vlajka ústrednej vlády a armáda.

…………………pripravil J.Kulík

Národná vlajka Grécka.

Národné vlajky.

Na časť „národných vlajok“ sa nám zapája slušný počet návštevníkov, čo nás pravda teší a mnohí z vás majú aj otázky na, tú, alebo onú národnú vlajku, národné farby, symboli a žiadajú si dodatočné vysvetlenia.

V tej prvej časti „národných vlajok“ sme sa orientovali hlavne na slovanské vlajky, ich evolúciu, symboliku a súvis s inými, podobvnými vlajkamy.

Všetky národné vlajky, ich farby, skrývajú v sebe nejakú symboliku, i keď určitá farba sa v rozličných národoch inak interpretuje. Napr. len biela farba má celý rad rozličných interpretácií. Všetko záleží na tom, ktorý národ a ako si ju vysvetľuje.

Posledne sme mali niekoľko vyhľadávaní súvise s gréckou a austrálskou vlajkou. Začneme to s Gréckom.

Národná vlajka Grécka.

Svojho času, celý Balkán bol pod Turkami, ale zároveň tu aj vládol neustály boj o vymanenie sa z ríše Turkov. Povstanie striedalo povstanie, kým medzi povstaniami boli neustále obmedzené gerilské akcie obyvateľstva a pravda, aj krvavé potláčanie každej, i najmenšej iskričky nepokoja kresťanov Balkánu.

V otomanskej ríši bolo aj Grécko a hlavne v XIX. st. vypukla tu masová vzbura obyvateľstva, dožadujúca sa samostatnosti náboženskej slobody. Konečne, nejaká samostatnosť sa získala už v 1820. r. a pravda, nechýbalo nadšencov, čo vyrokovali s najrozličnejšími návrhmi na národnú vlajku. Všetky boli akože vo farbách revolúcie, vzbury, povstania a spomenieme, že tu bol návrh na pruhy „čierno-bielo-červené“, boli aj čisté biele s rozličnými symbolmi z národnej (bohatej) minulosti, modré s podobyzňou najrozličnejších „svätých“ a revolučnými sloganmi, avšak v máji 1822. roku, zvolili sa farby „bielo-modrá“, ktoré vraj symbolizujú grécku oddanosť ku pravosláviu. Tieto farby sa aj ujali.

Vlajka peviny je pruhovaná. Päať modrých vodorovných pásov a štyri biele vodorovné pásy. V ľavom roku je „kantón“ (modrý štvorec, modré pole) s bielym krížom. Toto vraj reprezentuje „Božskú múdrosť a slobodu krajiny“. Pravda, interpretácií na symboliku pruhov nechýba. Často počujeme, že tých 9 pásov je vlastne 9 slabík (gréčtiny), ktoré sa môžu interpretovať aj, ako: „Sloboda, alebo smrť“ atď.

Od ustanovania tejto vlajky, Gréci nerobili žiadne markantné zásahy do jej podoby. Najviacej, menila sa len intenzita modrej farby.

Bavorská dynastia (vládla tam svojho času, od 1833 – 1862) zvolila si jasnomodré pruhy, aby to bolo v súlade s farbamy Bavorska. Neskoršie, v rokoch 1967 – 74, počas vlády vojenskej hunty, úradné pruhy boli tmavomodré. Súčasná modrá farba je niekde v strede intenzity a v použití je od decembra 1978. roku.

……………….píše J.Kulík

Národná vlajka Austrálie a N. Zealandu.

 

Štyri podoby úradnej vlajky Austrálie.

1/ Súčasná úradná vlajka.

2/ Červená úrádná vlajka. V čase sv. vojen, bojovalo sa pod touto vlajkou. Dnes, asi následkom „chladnej vojny“, úplne ju vystriedala modrá (v 1953. r.), avšak dnes je úradnou vlajkou aust. obchodného námorníctva. Používa sa jedine na mori a nikdy nie na pevnine.

3/ RAAF (Royal Aust. Air Force), čiže vlajka vojnového letectva.

4/ „Royal Aust. Navy“, vlajka austrálskeho vojnového námorníctva.

V erbe, v samom štíte, sú erby šiestich štátov federácie, ktoré „drží“ kengúra a emu. Vraj preto sú tam, lebo tieto zvieratká nevedia ísť spiatočným krokom. (Tak si to interpretuje ľud.) Nad erbom je sedemcípová hviezda, reprezentujúca 6 federálnych štátov a územie hlavného mesta, Canberry a teritórium severa krajiny (Northern Teritory). Pod erbom je rozkvitnutá zelená halúzka tunajšej akácie (wattle tree), úradného kvetu Austrálie.

Do 1953. roku, ako úradnú vlajku krajiny, mali sme britskú, kým súčasné podoby boli len akože poloúradné.

Podľa „Flags Act 1953“ úradná vlajka krajiny je modré pole, kde hornú ľavú štvrtinu zapĺňa „Union Jack“, čiže vlajka Británie. Pod touto, na modrom poli je veľká biela sedemcípová hviezda reprezentujúca šesť štátov Austrálie a teritórie Commonwealthu (Canberra a Norther Teritory). V druhéj polovici modrého poľa je súhviezdie Južného kríža, kde štyri hlavné hviezdičky sú tiež biele, sedemcípové, kým najmenšia, akože vedľajšia, „Epsilon Crusis“ je päťcípová.

Evolúcia národnej vlajky mala svoje štádiá a tie poloúradné sa menili, vyvíjali, až v čase 1831 – 1920 jestvovala aj poloúradná „Federation“ vlajka, kde bol modrý kríž a 5 bielych hviezdičiek. Bola tu aj vlajka „rebelov“ (zlatokopov), vlajka „Eureca Stockade“, s modrým poľom a bielym krížom, kde bolo tiež 5 bielych hviezdičiek. Dnes sa používa pri rozličných demonštráciach, hlavne v demonštráciach robotníckych syndikátov.

V roku 1901. vzniká federácia austráskych kolónií a bol rozpísaný súbeh na úradnú vlajku. Komisia prijala na tisíce návrhov, no s modifikáciamy sa ujala „tradičná“ podoba. V roku 1954. túto podobu uznáva aj monarchia Británie, no ešte sa proces asi nezakončil. Mnohí sa dožadujú úplného oddelenia sa od monarchie, ustanovenia republiky Austrálie a pravda, ak to vyjde, bude potreba aj zmeny národnej vlajky. Mnohým vadí, že tam je vsunutá aj britská vlajka a Briti, neraz úštipačne poznamenajú, že „... a do ktorého jachtového klubu patríte?“, lebo v Británii podobnú vlajku majú práve ich jachtové kluby.

Nič zvláštne. V Tichomorí je spústa ostrovných krajín, ich „národných“ vlajok, kde ľavú hornú štvrtinu vypĺňa britský „Union Jack“. Nejedna z nich je už aj republikou, ale to si tam nechali, akože pamiatku na minulosť, patričnosť ku Británii.

Nový Zealand.

Austrália, Nový Zealand, sú si najbližší susedia a ako takí, neraz sa aj pohádajú. Triviálne. Podobne, ako Kysáč, Pazova, Kovačica s Petrovcom. Majú nejaký komplex podradenosti, ale dejiny európskeho osídlenia sú im paralelné. Rozdieľ je len v tom, že N. Zealand je hodne menší a Austrália im je nejakým „starším“ bratom, má viacej obyvateľstva, je bohatšia... takže aj dnes, najviacej prisťahovalcov máme práve z N. Zealandu, po čom nasleduje Brtitánia (už nie „Veľká“) a po tomto, na rebríčku sa striedajú krajiny Európy, Spojené štáty... až sú tu aj krajiny Ázie a Afriky.

Keď sa zvolala schôdza „britských kolónií Južného Tichomoria“ s úmyslom formovania nejakých „Spojených štátov Tichomoria“, vôľky, nevôľky, prišla aj delegácia zo Západnej Austrálie, avšak delegácia N. Zealandu sa nedostavila. Zostali mimo. Asi im vadil návrh, aby sa budúca krajina nazývala „Commowealth of Australia a New Zealand“, lebo tam, v názve by neboli na prvom mieste. Ako koľvek, ale aj dnes je tu banka „ANZ“ (Austrália a N. Zealand), oslavuje sa „ANZAC Day“ (Deň austrálskeho a novozealandského vojenského kontingentu – I. sv. vojna) atď. Austrálania si z nich uťahujú a oni odskakujú (od zeme). Podobne, ako je to medzi Nemeckom a Rakúskom, alebo Moskvou a Petrohradom (Leningradom, St. Petersburg...).

Aj N. Zealand, krajina večného mája, aj po otázke národnej vlajky prešiel svojou evolučnou cestou. Už v 1834. roku, federácia maorských plemien vyšla s návrhom na národnú vlajku. Mala to byť biela plocha s krížom červenej farby, kantón modrej, s hviezdičkamy... a tak postupne, nikdy tu nechýbalo návrhov s „Union Jack“, Južným krížom, ba aj s písmenami „NZ“ atď. Maori, pôvodní obyvatelia, čo tam žili už vyše tisíc rokov, nikdy sa nezdráhali od využitia britského symbolu (Union Jack), lebo sa chápali, ako lojálni občania impéria, avšak červená farba bola ich symbolickou „manou“ = nadprirodzená sila, ktorá môže prebývať nie len v ľudskej osobe, ale aj v každom predmete; symbolická farba autority,vplyvu, moci,prestíže atď.

Keďže N. Zealand sa na zasadnutie „federácie Tichomoria“ v 1901. r. nedostavil, už v 1902. roku si usporiadal svoje vlastné zvláštne zasadnutie a hlasovalo sa aj o národnej vlajke. Rozhodlo sa pre podobu, čo sa používala v čase medzi 1869 – 1900, s nápravou, že tie hviezdičky konštalácie Južného kríža budú väčšie a definovanejšie. Farba hviezdičiek je červená, s bielym okrajom a na rozdiel od vlajky Austrálie, hviezdičky sú päťcípové a v súhviezdí im chýba „Epsilon Crusis“, ako aj veľká hviezdička pod „Union Jack“.

Austrália a Nový Zealand sú si bratské krajiny, takže neraz pri anketách, ako Novozealanďania, ešte väčšmi Austrálania, sa mýlia, keď príde otázka identifikovania svojej národnej vlajky.

…………………..píše J.Kulík

Vlajky-Zástavy

Národné farby Slovákov.

Národné vlajky Slovenska, Slvínska a Ruska sú rovnaké. Bielo-modro-červené a pravda, najľahšie je spomenúť, že všetci, ako Panslávi, odkukali sme si to od Rusov. Konečne, „západné“ pramene to aj tvrdia, i keď to nie je celkom tak. Ako vždy, aj tu majú pravdu, ale nie úplnú.

O vzniku našej, slovenskej vlajky sa hodne popísalo. Neraz aj tendenčne. Jedno však môžeme povedať: Slováci, Slovensko v čase príchodu vlajok do Európy, ako nejaký samostatný národ, krajina, už dávno nejestvovali. Boli sme súčasťou Uhorska. Česi ešte nejakú dobu figurovali aj ako samostatný národ a mali svoje „národné“ farby. Bielu a červenú. Konečne, bielo-červenú farbu, ako svoju národnú, len v Európe má počet krajín. (Viď vstup „Národná vlajka, zástava, prápor...“) Koľko a či vôbec sa aj Slováci v Uhorsku identifikovali touto farbou, povedia nám len historici, ale údajne, v čase národnej obrody, medzi ten biely a červený pás, prikladajú si aj modrý. Prečo práve modrý? Stretneme sa tu s mnohými, akože správnymi vysvetleniami.

A/ Ako národ, začali sme sa cítiť už úplne samostatný, nuž chceli sme sa takto dištancovať od Čechov.

B/ Modrá farba je farbou nebies, kopcov, čistoty, čistého života, oddanosti Božím prikázaniam...

C/ Aj Francúzi v ich národnej zástave mali tri farby a tieto sa vo svete pokladali za farby slobody. Viď „Národné farby Holandska“.

D/ S „trikolórkou“ a jej symbolikou sme sa spoznali počas Napoleónovych vojen a hlásanie francúzskej revolúcie:sloboda, bratstvo, rovnosť nám bolo blízke.V rámci Uhorska sme tiež túžili po niečom podobnom.

E/ Medzi Slovanmi, hlavne v kruhoch intelektuálov  strednej a  južnej Európy čoraz väčšmi sa pozeralo na Rusko. Hlavne v rámci Rakúsko-Uhorska bola idea Slovanskej vzájomnosti, panslavizmu... nuž preukázať vlastnú ideu všeslovanskej vzájomnosti, buď sme si prevzali ruské národné farby, ich vlajku, alebo táto ovplyvnila naše rozhodnutie, mať to podobne, ako aj Rusi.

S týmto sme ešte nevyčerpali všetky polopravdy, teórie... lebo občas sa stretneme aj s iným tvrdením.

Keď si Rusi v auguste 1991. roku vyvesili svoju staronovú zástavu, Slováci a Slovinci museli niečo konať, aby nedošlo ku konfúzii. Priložili sme si tam aj národné štíty, znaky.

Národný štít Slovákov má hlboké historické korene. Dvojitý kríž sa v Byzantsku používal už v IX. stročí, čiže hodne skorej, ako Európu zachvátila horúčka štítov a erbov. Prvý erb Uhorska, ktorého organickou zložkou bolo aj územie Slovenska, Slovákov, krajina dostala od Byzantie, ešte v roku 1189, počas panovania Bélu III. Tento štít sa neskoršie štandardizoval, ako červené pole, s bielym krížom, nasadeným na zelené trojvŕšie. Niekde v XVI. st. sa toto trojvŕšie začína identifikovať, ako Tatra, Fatra a Matra.

V rokoch meruôsmych, vodcovia Slovákov to trojvŕšie pozmenili na modré, lebo vraj (západné zdroje) tieto farby sú farbamy Panslavov.

Po rozklade ČSR, dňa 3.9.1992. slovenská národná vlajka so štítom zaviala po prvýraz.

*Viď „Národné farby Slovinska“.

********************************

Národné farby Ruska.

Pri historiáte ruskej národnej zástavy, všade najdeme, že vznikla v čase panovania Petra I. Veľkého, ktorý sa rozhodol svoju krajinu priviesť na nejakú európsku úroveň. Cestoval svetom a hľadal na tú dobu najpokročilejší spôsob budovania lodí. Navštívil aj Holandsko a tu sa mu zapáčila ich zástava, červeno-bielo-modrá a v tom roku, 1699. zvolil práve tieto farby, ako farby pre ruské obchodné lode. Trochu im vraj pozmenil poradie a bolo to tu, bielo-modro-červená. „Experti“ na heraldiku a národné vlajky však nikde nevysvetľujú, prečo si zvolil práve toto poradie. Najviacej sa tam dozvieme len toľko, že neraz sa význam farieb vysvetľuje aj, ako :červená farba predstavuje farbu štíta moskovského vojvodstva, na ktorom je sv. Juraj v modrom rúchu a na bielom koni. Najdeme aj vysvetlenie, že tu vlastne ide o štvorcovanú vlajku (štvrce boli bielo-červené) a v strede vlajky bol modrý kríž. Táto vlajka vraj v 1667. roku viala na prvej ruskej vojnovej lodi „Oryol“(?). * Pozri si aj vysvetlenie v časti „Národná vlajka, zástava, prápor...“

Tieto farby nejak všetkým prirástli k srdcu, takže cárova snaha počas XIX. storočia, nastoliť ľudu iné farby, čierno-pomarančová-biela, úplne stroskotala.

Aj táto bielo-modro-červená,v čase vypuknutia I. sv. vojny sa „upravila“. Pribudol tam žltý „kantón“ s  imperiálnym erbom, ako symbol solidarity ruského ľudu, s jeho vládnucou dynastiou. Po „októbrovej revolúcii“, novovzniknutý ZSSR sa rozhodol pre červenú vlajku, ktorej korene siahajú ak nie hlbšie, tak aspoň do francúzskej revolúcie. Na túto červenú vlajku pribudol kosák a mlato, ako aj zlatom obrúbená červená päťcípová hviezda.

Po rozklade ZSSR, parlament novej ruskej republiky sa rozhoduje aj o navrátenie starej ruskej vlajky, bielo-modro-červenej, ktorá sa 21.8.1991. stáva aj úradnou zástavou Ruskej federácie. Pravda, nie všetci boli za túto „starú“ trikolórku. Určité kruhy si priali, aby Rusko aj ďalej zotrvalo pri červenej vlajke, ba určité skupiny sa zakladali aj za čierno-pomarančovo-bielu.

*”Znalci slovanskej mentality“ neustavične tvrdia, že všetky vlajky Slovanov v podstati sú len variácie ruskej vlajky, jej farieb, lebo to sú farby „Panslávov“. Ako náhodou, ale zabúdajú, že nie všetky krajiny Slovanov majú tieto farby. V prvom rade, nemali ich Česi a týto vraj aj historický, boli najväčší „Panslavi“. Nemajú ich ani Poliaci, ani Belorusi, ani Macedónci, ani Bulhari, kým ich najdeme aj na vlajkách Luxemburska, Paragvaju...

****************************

Národné farby Slovinska.

Aj táto krajina vo vlajke má bielo-modro-červený pás, rovnako, ako je to pri slovenskej a ruskej zástave. Aké vysvetlenie najdeme tu?

Západní „experti“ tvrdia, že „aj Slovinci si prevzali vlajku, farby Rusov, lebo v čase Napoleónových vojen, aj takto chceli vyjadriť svoju podporu Rusku, ale toto však nemusí zodpovedať pravde. Môže tu isť aj o „historické“ farby Slovincov“.

V čase Sv. rímskej ríše, kam patrilo aj Slovinsko, či lepšie povedané oblasti obývané Slovanmi, budúcimi Slovincami, oblasť Kotuntánska od cisára dostala svoj erb, na ktorom bol biely štít, modrý orol a na prsiach orla bol červeno-biely štvorcovaný polmesiac.

Slovínske mesto Celje tiež malo svoj štít, modrej farby a na ňom boli tri žlté hviezdy. Všetko toto vraj mohlo ovplyvniť Slovincov, aby si za národné farby zvolili práve bielo-modro-červenú.

Počas socialistickej Juhoslávie, vznikol aj slovínsky erb, ktorý dnes poznáme a ktorý si priložili na svoju národnú vlajku. Je to modrý štít, s bielym trojvŕškom (najvyšia ich hora, Triglav). Po dolnej polovici sú dve paralelné vlnisté modré čiary, ktoré udávajú, že Slovinsko má aj časť pobrežia Jadranského mora. Nad trojvŕškom sú tri žlté hviezdy. Bočné strany štítu majú tenkú červenú obrubu.

Počas rozkladu Juhoslávie, Slovinsko vyhlásilo svoju samostatnosť dňa 25. júna 1991. roku a hneď tu zaviala aj ich trikolórka a na čas bola aj nejaká konfúzia. Nie u nich doma, ale vo svete, lebo mnohí svetoví reportéri pochopili, že Slovinci chcú byť s Ruskom, eventuálne, že tu nejde ani o nejaký iný národ, lež o národ Slovákov. Konečne, od vyhlásenia samostatnosti, ako Slovinska, tak aj Slovenska prešlo už vyše 15 rokov a svetoví novinári ešte ani dosiaľ to nemajú vyjasnené, kto je Slovinec a kto je Slovák. Slovensko obyčajne umiestňujú na Balkán, alebo ešte vždy počuť nie Slovensko, ale Československo, keď to chcú nejak „precizovať“. Keď sa ich na to upozorní, hneď sa tvária nonšalantne a nadradenecký. Vraj všetko je „to complicated“ a normálny smrtelník to ťažko pochopí, ale akonáhle im spomenieš, že Veľká Británia je Anglicko, že aj Škóti, Íri, Welšania... sú Angličania, hneď začnú a zase nadradenecký vysvetľovať, že to tak nie je a ak si vzdelaný, to by si už dávno mal vedieť. Veď je tam všetko jasné.

V snahe predísť nedorozumeniam, aj Slovinci si na svoju trikolórku priložil svoj národný štít – podobne, ako to urobili aj Slováci.

***************

Národná vlajka Srbska.

Cár Peter I. Veľký, do Ruska priniesol farby holandskej zástavy, kde trochu pozmenil poradie pásov (viď zástavu Ruska a vstup „Národná vlajka, zástava, prápor...“) a že farby srbskej národnej zástavy sú rovnaké, ale v opačnom slede, červeno-modro-biela, takže aj tu „znalci“ hovoria, že sú to farby panslavov. Srbi si len to otočili...

Koľko tu bol ruský, panslávsky vplyv a koľko francúzsky, môžeme len hádať, ale aj Srbi boli pod cudzou domináciou (Tureckou) a aj oni túžili po slobode, bratstve, rovnosti... a tieto ideály fr. revolúcie dobre poznali. Mnohí z nich študovali práve v Paríži a v Rakúsko-Uhorsku, kde sa už či vo Viedni, v Prahe, alebo v Bratislave, dobre spoznali s novou francúzskou ideou, so snažením sa Slovákov, Chorvatov, Slovincov... o národnú slobodu, samostatnosť atď. ba týto študenti brali aj priamu účasť v dianiach  z roka 1848.

Srbskí študenti si tieto farby a ideu o samostatnosti prinášajú z rozličných európskych fakúlt a to hodne skorej ako bol 1848. kedy vrcholí panslávske hnutie. Už od skorej to mali vo svojej národnej zástave. Toľko im tie farby prirástli k srdcu, že už v roku 1835. aj sám sultán v Istambule musel im povoliť používanie srbskej národnej zástavy. Od toho času Srbi majú červeno-modro-bielu zástavu, na ktorú neskoršie prichádza štít s krížom a štyrmi „C“ (s), čo je skratka pre: Samo Srbin, Srbina Spasava = len Srb, Srba zachraňuje, kde je tu idea nejakej všeslovanskej vzájomnosti? Úplne v úzadí. Spoliehaj sa len sám na svoje sily. Niekedy je tam len sám štít, no niekedy (aj teraz) je tam aj dvojhlavý byzantský orol.

* Ilustráciu najnovšej úradnej zástavy Srbska, nemam po ruke.

** Od konečného rozkladu, oddelenia sa Čiernej Hory od Srbska, vznikol aj štát Čierna Hora. Národné farby im poznám, historiát poznám, ale ilustráciu nemam.

****************

Národné farby Chorvatska.

Chorvatsko bolo pod domináciou Uhorska, z čoho sa následne dostalo aj pod domináciou Rakúsko-Uhorska. V meruôsmom, aj oni povstali proti cudzej nadvláde a dožadovali sa svojich práv. Ako národnú zástavu, tiež si zvolili trikolórku, kde sú pásy postavené rovnako, ako v zástave Holanďanov (viď Holandsko) a preto sotva obstojí tvrdenie „expertov“, že si zvolili ruské farby. Je pravda, že aj Chorvati boli aktívni v hnutí panslavov, ako všetci Slovania Rakúsko-Uhorska, čo ešte neznamená, že boli aj nejakými rusofilmi. Židala sa, očakávala sa nejaká podpora od Ruska, ale predsa tamojší páni pomáhali len vtedy, ak im to išlo na ich mlynské koleso a pomáhať niekomu, čo sa dožaduje nie len národnej slobody, ale aj slobody zmýšľania, rovnosti... a pod. predsa im veľmi nevyhovovalo. Aj im bola prvšia košeľa, ako kabát.

1848. rok aj Chorvatom priniesol sklamanie, ale zástava im zostala pre budúce diania.

Po tejto zástave sa siahlo v 1941. roku, kedy ustašovské hnutie na zástavu prikladá aj chorvatsky historický štít a znak ustašovského hnutia sa prikladá do horného ľavého rohu. Tento znak sa tratí v čase socialistickej Juhoslávie. Vystrieda ho päťcípová hviezda, ktorá zase mizne v 1990. roku. Súčasná podoba chorvatskej zástavy úradne bola schválená dňa 22.12.1990. roku. Na pôvodnú trikolórku pribúda starý chorvatsky štít, nad ktorým je koruna obsahujúca 5 historických štítov. Ako prvý, je tu najstarší známy štít Chorvatska, štít mesta Dubrovnik, štít Dalmácie, Istry a Slavónska.

**********************************

Národné farby Beloruska.

Belorusi, ako národ, úradne sa zjavujú len po „delení Poľska“, (1772 – 1795) kedy jeho časť bola pripojená ku cárskemu Rusku, ako západné oblasti, provincie Ruska a aby sa ich nejak identifikovalo, urobil nejaký rozdiel medzi nimi, katolíkmi východného obradu, rimokatolíckymi Poliakmi a pravoslávnymi Rusmi, začal sa používať termín „bieli Rusi“, z čoho neskoršie vzniká aj etnický názov, Belorusi. Ľud pristal na tento identifikačný názov a rodí sa aj nejaké národné hnutie, so všetkými atribútmi národa, takže po revolúcii z roku 1917, 25. marca 1918. roku, Belorusko sa vyhlasuje aj za samostatnú krajinu, i keď celá táto oblasť vtedy bola pod vojenskou okupáciou Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Pokojnejšie časy neboli ani po ukončení I.sv. vojny. Aj vtedy im Poliaci „odhryzli“ časť územia, kým východná časť krajiny, spolu s Ruskom, Ukrajinou... konsoliduje sa v ZSSR.

Belorusi sú pôvodom východní Slovania, potomkovia hlavne troch plemien, Kriviči, Radimiči a Dregoviči, ale už v XIV. st. prichádzajú pod domináciu Litvy, následne aj Poľska, ba aj Pruska. Všetky tieto okupácie, nátlaky, cudzie panstvo... zanechali viditelné stopy.

Po stroskotaní cárskeho Ruska, počas nemecko-rakúskej vojenskej okupácie, keď si na čas výhlásili aj samostatný štát, zrodila sa im aj prvá národná zástava. Úplne biela, na čo neskoršie pribúda aj červený vodorovný pás cez stred zástavy. Aj toto malo svoje historické opodstatnenie. Počas panstva Litvy, Belorus mala červený štít, na ktorom bol biely rytier na bielom koni.

Ako samostatnej republiky v rámci ZSSR, rok 1951. prináša im novú vlajku. Teraz to má dva vodorovné pásy. Horné dve tretiny sú červené, kde sa umiestňuje aj mlato, kosák a hviezda, kým dolná tretina je zelená. Predstavuje vraj zelené polia krajiny. Ku žrdi sa kladie zaujímavý biely pás, s červenou vzorkou ľudovej výšivky.

Po rozklade ZSSR, od roku 1991-95, samostatné Belorusko malo „starú“ zástavu. Bielu, s červeným pásom, avšak ako na voľbách zvíťazili sily prosocialistické, dochádza aj ku návratu zástavy z doby socializmu, s rozdielom, že na nej už nie sú kosák, mlato a hviezda.

**************************************

Národné farby Ukrajiny.

Ďalší slovanský národ, krajina, kde nieto „panslavských“ farieb. Táto, čo je vlastne aj prvá podoba ukrajinskej zástavy vznikla v roku 1848. kedy ukrajinskí vlastenci sa dožadovali samostatnosti, slobody... oslobodenia sa od nadvlády Rakúsko-Uhorska. Podobne, ako aj ostatné slovanské národy v rámci R-U monarchie. Tieto netypický farby pre Slovanov sa zakladajú na farbách erbu západoukrajinského mesta Ľvov. Pôvodne to bol modrý štít so zlatým levom. V roku 1918. sa rozhodlo, že sa vymenia miesta farieb pôvodnej vlajky z roku 1848. V dolnej polovici teraz máme zlatožltú farbu, farbu žitných polí Ukrajiny, kým horná polovica je modrá, ako nekonečná obloha krajiny.Táto vlajka je v úradnom použití od 28.jan. 1992. roku.

******************************

Národná vlajka Bulharska.

Ďalšia vlajka, zástava krajiny Slovanov, za ktorú „experti“ tvrdia, že predstavuje adaptáciu pôvodne ruskej, bielo-modro-červenej vlajky, s tým, že si Bulhari tú modrú farbu vymanili zelenou. Celkom možné vysvetlenie, len keby tieto tri farby nemala aj maďarská zástava a tu sa to vysvetľuje, že predsa v úzadí majú ideu, vzor francúzskej vlajky, kde si modrú vymenili s tradičnou maďarskou zelenou farbou. Dejiny Bulharska už toľko nepoznám, nuž nemôžem hovoriť, či aj tu nejde o „oprášenie“ nejakého starého bulharského štítu.

Ináč s touto zástavou bulharskí národovci ešte v XIX. st. povstali proti Turkom. Tieto farby, ako národné, schválené a uznané boli 16. apríla 1879. roku. Trvali cez prvú a druhú svetovú vojnu, s tým, že námorníctvo malo tam aj „kanton“ červenej farby so zlatožltým levom.

Aj po politickej zmene, dňa 27. novembra 1990. roku, bola schválená pôvodná bielo-zeleno-červená vlajka.

************************

Vlajka Bosny a Hercegoviny.

* Vlajka BiH v čase od 1992 – 98. Biela zástava, v strede je modrý štít rozdelený bielou diagonálou. Z každej strany diagonály sú tri „fleur-de-lis“; lis = lys = ľaliové kvety. Tento návrh dal Zvonimir Bebek a od 4. mája 1992 do 4. februára 1998, to bola úradná zástava BiH.

* Súčasná úradná vlajka BiH, ktorú im vyhotovila OSN a v použití je od 4.2.1998.

Bosna a Hercegovina vždy bola na hranici vplyvu „západu“, katolicizmu a „východu“, Byzantie, vplyvu pravoslávneho krídla kresťanstva. Na dovažok, z Bulharska tam prišli aj príslušníci bogomilskej sekty, po čom dochádzajú aj Turci, po Turkoch sem prichádza aj Rakúsko-Uhorsko... nuž celá BiH je nejakým etnickým gulášom.

Po II. sv. vojne, hodne pravoslávneho obyvateľstva (Srbi) prichádzajú do osád Vojvodiny, odkiaľ sa vyhostilo tamojších Nemcov, takže v samej BiH pravoslávna komponenta obyvateľstva zoslabla.

Keď sem prišli Turci, tamojšie slovanské obyvateľstvo masove preberalo novú islamskú vieru, lebo tým pádom boli oslobodení od platenia daní. Na novú vieru prešli aj pravoslávni a aj katolíci, ale vypadá, že to boli hlavne potomkovia bogomilov, ktorí pod tlakom cirkví, museli opustiť od tejto sekty heretikov. (Bogomili, ich heretické krídlo v záp. Európe sa nazývalo Cathari.) Aj dnes nejeden Bošniak moslimského náboženstva tvrdí, že oni nie sú Slovania, len násilne poslovančení Vlasi, čiže Kelti atď.

Keď došlo ku rozkladu Juhoslávie, tu sa zvádzali asi najprudkejšie boje, ale ako za tieto storočia, ani teraz sa problém neriešil. Tlie aj ďalej.

Pri vzniku štátu Bosny a Hercegoviny, pri kormidle bolo najviacej moslimov a týto sa snažili po otázke národných, či štátnych symbolov, najsť nejaký kompromis a v nádeji, že našli niečo neutrálne, siahli po štíte stredovekého kráľa Stjepana Tomaša (1443 – 1461), ktorý siahal až ku bosenskému panovníkovi, Tvrtkovi I. (1377-91), avšak s týmto nesúhlasili ani Chorvati a ani Srbi a začala sa vojna. Medzietnická. Začalo sa ďalšie štiepanie. Na jednej strane vzniká Republika Srbská a na druhej nejaká moslimsko-Chorvatska federácia. Každý si tu aj voľne používal vlastné symboli.

Do celého problému sa musela zamiešať aj OSN a urobiť im nejakú štátnu, úplne novú, neutrálnu vlajku a vzniká: modré pole rozdelené žltým trojuholníkom, popod ktorý je kosí pás deviatich bielych hviezdičiek. Prvá horná a posledná dolná hviezdička sú trochu odťaté rubom vlajky.

********************************

Štátna vlajka Vatikánu.

*Vnútro chrámu katedrály sv. Petra.

* Bazilika sv. Petra.

* Úradná vlajka štátu Vatikán.

*Úradný erb pápežov Vatikánu.

*Osobný erb pápeža Jána Pavla I. Tri korunky na tiare predstavujú cirkev ideologický útočnú, cirkev kajúcu a cirkev triumfujúcu.

V strede Talianska, vrátane aj mesta Rím, storočiami jestvoval pápežský štát, ktorého úradným vládcom bol sám pápež. Trvalo to niekde od pádu rímskej ríše, až po 1870. rok. Štátnou farbou im vždy bola červená a biela. Pápežský erb bol tiež červeno – biely, kde v strede dominovali dva zlaté kľúče (dnes je jeden zlatý a jeden strieborný, zviazané červeným povrázkom), ktoré sa spomínajú aj v Novej zmluve a tieto symbolizujú buď „odomknuté dvere do kráľovstva nebeského“, alebo pápežov nárok na dominovanie v záležitostiach duchovných a dočasných, tuzemských.

Erb a pápežská tiara siahajú najmenej do XIII. st.

Aj úradná zástava, vlajka Vatikánu, skorej bola červeno – zlatá, no začiatkom XIX. st. aby nedochádzalo ku konfúzii s farbamy mesta Ríma, mení sa aj úrádná vlajka, na žlto – bielu.

Pápežova rybárska loďka bola prvým miestom, kde sa zjavuje táto nová vlajka. Samostatnosť Vatikánu sa končí v roku 1870. no neskoršie, v 1929. roku sa obnovuje jeho suverenita. Súčasná vlajka, ako úradná štátna, prvýraz sa použila 8. júna 1929. roku.

Ináč toto je najmenší štát na svete. Celková plocha mu je 44 hektáre a odhad populácie (1997) bol 850 osôb.

********************************

.......pripravil Ján Kulík

.......pokračovanie nasleduje.................

Vlajky-Zástavy

Liechtenstein a Haiti.

Dve krajiny, od seba vzdialené a to ako zemepisne, tak aj historický a predsa tu boli rovnaké štátne zástavy. O tomto fakte nevedeli ani páni v Liechtensteine.

*Súčasná zástava Liechtensteinu. Staršia nemala erb.

 

***************

*Súčasná štátna zástava Haiti. „Civílna“, občianska zástava nemá erb.Niekde v XIX. st. princ Liechtensteinu sa rozhodol, že štátnou zástavou im bude modro-červená, čo boli uznávané farby princa Josepha Wenzela (1764), ktorý sa rozhodol, že farby jeho štítu, Zlatá a červená sa pre štátnu vlajku nejak nehodia. Modro-červená farba bola schválená aj úradne, Ústavou krajiny z roku 1921.

     Prišiel rok 1936. a letné olympijské hry v Nemecku a viete si teraz predstaviť prekvapenie, keď úrady Liechtensteinu odrazu zbadali, že majú rovnakú národnú vlajku, ako aj Republika Haiti. Muselo sa rýchle konať, aby sa v budúcnosti predišlo podobnému nedorozumeniu a kofúzii ich krajiny, s Haiti. O rok neskoršie, na modrý pás priložili aj korunu. Koruna im teraz predstavuje súdržnosť občanov a princa, modrá predstavuje oblohu a červená sa vysvetľuje, ako žiara domáceho ohniska. Od vtedy bolo tu ešte zopár nepatrných modifikácií a to v 1957. a v 1982. roku.

Republika Haiti je ostrovná krajina v Karibskom mori. Francúzska revolúcia z roku 1789 pobúrila hladinu aj v tejto odľahlej kolónii. Ľudia sa nadchli ideálom revolúcie, rovnosti, bratstva, slobody... lenže majiteľom plantáž a neskoršie aj pánom v „materskej“ krajine, nejak sa nepozdávalo dať tieto práva aj otrokom. Otroci, v nádeji, že ľudské práva sa budú vzťahovať aj na nich, urobili niekoľko povstaní a ako svoju vlajku, zvolili si Francúzsku. Po mnohých zápasoch, konečne sa im podarilo získať slobodu a samostatnosť, lenže zo sklamania sa v ideály francúzskej demokracie, v roku 1803. zo zástavy vyhadzujú biely pás. Nová, modro – červená zástava vraj predstavuje len čierne obyvateľstvo a mulatov.

Počas XIX. st. robil sa tu rad zásah do výzoru národnej vlajky, ako napr. pásy mali aj kolmú polohu, na čas čierny pás vytlačil modrý...,až konečne rovno do stredu sa pridal aj biely štvorec, v ktorom je národný erb. Takto im dnes vypadá úradná vlajka, avšak občianska, civilná vlajka ten erb nema. Obe podoby sú rovnoprávne a v použití. Tá s erbom im je na štátnych budovách.

*************************

Národné farby Arménska.

     Arméni sú tiež indoeurópskym národom a do dejím vchádzajú už niekde v VII. st. p.n.l. Gréci ich poznali pod menom Alarodioi, čo by znamenalo niečo, ako „Araratóni“, čiže ľud z okolia hory Ararat. Arméni seba nazývajú Hayk, kým názov pod ktorým ich my poznáme, vznikol buď v Perzii (Iráne), alebo medzi Grékmi, ako nesprávna, chybná identifikácia tohoto národa, s Aramejským.

     Dnešné Arménsko, ako samostatná krajina, predstavuje len malé územie z ich pôvodnej krajiny. Celé dejiny sú im dejinami neustáleho zápasenia o svojbytnosť, ale aj neustáleho „poslúchania“ iných. Boli tu Peržania, Gréci, Rimania... až prišli aj Turci a týto sa hádam najväčšmi zaslúžili o genocídu nad Arménmi. Ani dnes na to nezabúdajú.

     Časť, čo sa nachádzala v ruskej impérii, vyhlásila si samostatnosť ešte v roku 1918, ale zase tu bola invázia, ako zo strany Sovietov, tak aj Turecka. V 1920. roku, v rámci ZSSR vzniká republika Armeńsko a práve táto oblasť si zachovala etnickú hrdosť, povedomie... takže v 1991. roku, vyhlasuje aj svoju samostatnosť.

      Arméni dlho snívali o samostatnosti a už v XIX. st. sa rozhodli utvoriť si nejakú svoju národnú zástavu, pod ktorú by si zastali, s ktorou by zápasili o svoju etnickú a kultúrnu svojbytnosť. Tí, čo žili vo vyhnanstve, menovite vo Francúzsku, obrátili sa na intelektuála Ghevost Alšin, z Arménskeho Inštitútu v Benátkoch, aby im „vymyslel“ národnú vlajku. Bolo to v roku 1885. Tento im navrhol „dúhovú vlajku“, lebo ich krajina, hora Ararat a Noeho koráb sú nezmazatelne zapísané aj do Biblii. Podľa jeho návrhu, národná vlajka má mať červenú, zelenú a modrú farbu. Na šťastie samich Arménov, „dúhová vlajka“ sa neujala, lebo vieme, kto dnes pochoduje pod takouto zástavou.

V auguste 1990. roku schválili sa farby novej zástavy. Červená, modrá a pomarančová. Symbolika farieb? Červená znamená vyliatu krv národa, modrá znamená nehynúcu pôdu Arménska a pomarančová vraj udáva národnú pracovitosť.

****************************  

Národné farby Nemecka.

     *Tri jednoduché pásy, čierny, červený a čierny. Keď sa používa pri nejakom úradnom ceremoniáli, môže tam byť aj erb sčiernym orlom. Skorej Napoleónových vojen, v priestore súčasného Nemecka bolo na stovky samostatných kráľovstiev, ako komponenty „Svätej rímskej ríše“. Následkom francúzskej okupácie, aj tu vzniká nejaký „poriadok“, cit spolupatričnosti a vôľa, vymaniť sa z pazúrov Francúzov. Vznikali národné hnutia, ako napr. „Lützowian Free Corp“ (použitý ang. preklad názvu), ktorého členovia mali čierne rovnošaty s ozdobamy zlatej a červenej farby. Študenti na univerzite v Jene, následne si adaptovali práve tieto tri farby, ako farby svojej zástavy. V roku 1832. v meste Hambach pochodovalo na tisíce nemeckých študentov, zhrnutých z celého Nemecka, pod zástavu práve týchto farieb: čierna, červená, žltá. Ako to už vždy býva, pri každom nejakom hnutí, hľadá sa aj „hlbšie“, romantickejšie vysvetlenie úzadia a ani tu nechýbalo. Tieto farby sú vraj vziate z čierneho orla (so žltým zobákom a nohami), erbu Svätej rímskej ríše. Toto však nehralo žiadnu úlohu.

     Zástva tejto farby bola na čas v použití, aj v dobe tzv. Nemeckej konfederácie, v rokoch 1848 – 52. Keď koncom XIX. st. došlo ku zjednoteniu sa Nemecka, národná zástava im bola čierno-bielo-červená. Po stroskotaní tzv. druhej ríše (po I.sv.vojne), túto zástavu vystriedala nová, čierno-červeno-žltá. Bola to doba tzv. Weimarskej republiky. Toto boli pre Nemcov a Nemecko, veľmi ťažké časy. Spojenci na nich uvalili nehorázne reparácie, v Rusku zvíťazila „októbrová“ revolúcia, no a ani v Nemecku politická situácia nebola najkľudnejšia, či skorej, pohnutá. Komunistická strana Nemecka si za svoju zástava zvolila farby čierno-bielo-červenú. Medzičasom tu bola aj červená zástava s hákovým krížom, ale po II. sv. vojne, obe Nemecká sa rozhodujú pre „tradičné“ farby, čierno-červeno-žltú. Rozdiel bol iba v erbe, ktorý sa priložil. Od zjednotenia sa Nemecka, národná zástava zostala v tradičných farbách.

******************************

Národné farby Holandska.

     Ak chceme rozumieť farby vlastnej zástavy a to nie len my, Slováci, ale aspoň polovica Slovanov, musíme poznať naj úzadie zástavy Holandska, následne Francúzska, Ruska... Všetky medzi sebou súvisia. V XVI. st. princ provincie Orange, William I. stal sa líderom holandského hnutia pre nezávislosť (od Španielska) a pri obliehaní mesta Leiden, jeho vojaci mali farby jeho livrejov, pomarančovú, bielu a modrú a práve z tohoto, tieto farby sa spopularizovali medzi Holanďanmi a na dovažok, aj oblasť Zealand mala rovnaké farby – ich vlajka znázorňovala leva vychádzajúceho z modra a biele pásy znázorňovali more. Holandská námorná vlajka po roku 1577. mala vodorovné pásy pomarančovej, bielej a modrej farby, i keď úradne nikdy nebola schválená. Ako čo nieto žiadne záznamy o schválení pomarančovej farby, tak nenajdeme ani záznamy o jej vystriedaní, červenou farbou, ktorá transformácia sa uskutočnila do roku 1660. Tento čas nejak zodpovedal aj politickej situácii, lebo v roku 1654. došlo aj ku podpisovaniu obrannej dohody medzi Holandskom a Anglickom a práve tu sa spomína „večné odstránenie vplyvu rodu Orange“. Ináč tento rod, poznámka, protestanský, aj dnes „žije“. Žije v národnej zástave republiky Írska a ešte väčšmi v pamäti protestantov Severného Írska. S pomarančovou farbou sa pochoduje po všetkých miestach, mestách, kde tento rod, jeho vojská, zaznamenali víťazstvá v boji s katolíkmi. Víťazstvá? Boli, ale aj dnes boje medzi protestantami a katolíkmi trvajú. Hlušia sa aj teraz, skoro 500 rokov neskoršie.

     Konzervatívni Holanďania zase aj dosiaľ trvajú na tom, že ich národná zástava nesmie tam mať červenú, lež pomarančovú farbu, ale všetko márne. Tieto farby majú svoju minulosť a zodpovedným ani nenapadne nejaká radikálna zmena. Po revolúcii, Francúzi uznali farby Holandska:červenú, bielu a modrú, ako „ farby slobody“, ba nie len, ale si ich adaptovali aj do svojej národnej vlajky „trikolórky“. Tu im len pozmenili polohu. Pásy nie sú vodorovné, ale kolmé. Krátkotrvajúca „batávska republika“ aj úradne uznala farby červeno-bielo-modrú, ako farby Holandska (14.02.1796) a keď brat Napoleóna, Louis zaujal trón kráľovstva Holandského (1803 – 1813), nerobili sa žiadne zmeny vlajky. Keď sa Holandsko zbavilo pánstva Francúzov, reštaurovalo sa kráľovstvo, vlajka sa nemenila.

     Vlajka Luxembourgu má rovnaké farby, ale tu nie je žiadna historická súvislosť, ba čo viacej, Luxembourg má tú modrú farbu trochu jasnejšiu.

     Zadierači do slovanstva, ani dnes nezabudnú spomenúť, že tieto tri farby (bez ohľadu na poradie), sú farbamy „Panslavov“, treba sa ich strániť... atď. Vysvetlíme si aj túto súvislosť.

**************************

Macedónsko.

     Kým Macedónsko bolo súčasťou Juhoslávie, nejakú zvláštvu, svoju „historickú“ zástavu nemalo. Aspoň sa nesiahlo po historických farbách, ktoré predsa jestvovali. Červená a čierna farba. Pod tieto tradičné farby si zastali aj v 1903. roku, počas národného povstania proti Turkom. Červená a čierna farba bola aj v ich včasnom erbe, kde pôvodne mali aj zlatého leva. V čase rozkladu socialistickej Juhoslávie, dňa 17.11.1991. Macedónsko vyhlasuje svoju samostatnosť a zjavuje sa aj nová, ale dočasná zástava. Červené pole so zlatým slnkom, čo používal Alexander a Filip Macedónsky, ešte vo IV. st. p.n.l. a týto Macedónci (Gréci) mali veľmi málo spoločného so slovanskými Macedóncami. Pravda, toto nahnevalo Grékov a robil sa politický nátlak, lebo Gréci tvrdili, že Macedónci nemajú právo ani na meno Macedónec a kdeže ešte aj na grécke dejiny. Otázka okolo názvu krajiny je ešte vždy otvorená. Problém okolo národnej zástavy sa predsa nejak vyriešil. Od 1995. roku, Macedónsko má novú zástavu. Vypadá, ako japonská vojnová, z druhej sv. vojny, iba že to slnko je žlté na červenom poli. Toto „zlaté slnko“ si našlo miesta aj v ich novej národnej hymne a aj v novom národnom erbe.

*****************************

Poľsko.

     Prvú zmienku o „národných“ farbách Poľska, máme z XIII. st. kedy ich erb, štít má bieleho orla na červenom poli. Prečo? Nevieme. Nepoznáme úzadie, ale najskôr tu ide o dištancovania sa Poliakov, od štítu Svätej rímskej ríše, s ktorou susedili a kde na štíte bol čierny orol na zlatom poli.

     Prvé poľské vlajky boli heraldické, čiže armáles, sa vložil priamo na zástavu, štandardu. Pre také niečo sa zakladali aj rozliční patrioti, po zakončení I. sv. vojny, kedy došlo ku obnoveniu štátu. Chceli, aby sa na úplne červenú vlajku vložil biely orol. Neujalo sa. Rozhodli, že namiesto bielého orla na červenom poli, bude tu dvokolórka. Biely a červený pás.Od 1.8.1918. až po II. sv. vojnu, toto bola zástava Poľska. Po ukončení II. sv. vojny, obnovuje sa pôvodná poľská vlajka. Urobil sa len malý zásah do národného erbu. Biely orol utratil kráľovskú korunu. Nemal ju až do 1990. roku.

*******************************

Česká republika.

     České kráľovstvo, v neskorom stredoveku bolo pomerne silné a bohaté. Symbolom im bol dvojchvostý biely stojaci lev, na červenom poli, ktorého vznik sa kladie niekde do XII. storočia. Dlhé roky táto krajina bola súčasťou Svätej rímskej ríše, neskoršie sa stala súčasťou Rakúska, Rakúsko-Uhorska, čiže nemala úplnú nezávislosť a z toho, nebola tu ani nejaká potreba po národnej zástave, vlajky. Erb s levom sa používal na rozličných štandardoch, vlajkách, ale predsa toto nemalo medzinárodné uznanie. Keď vznikla prvá Československá republika, nastala potreba vlastnej úradnej vlajky. Bolo tu zopár pokusov (viď stať „Vlajky“), až sa to ustálilo v podobe, ktorú sme poznali z čias ČSR a dnes, ako štátnu vlajku Českej republiky.

České farby boli rovnaké s poľskými, bielo-červená, ale že nový štát ČSR v sebe zahrňoval nie len Česko, ale aj Moravu, Slovensko, Podkarpatské Rus...muselo sa nejak aj úradne reprezentovať. V 1920. roku sa uvažovalo nad všetkými návrhmi a ako najlepší, ukázal sa návrh, že nová štátna vlajka musí mať aj modrú farbu, lebo zástava Slovenska bola Bielo-modro-červená a farby Rusínov už tradične boli modrá a žltá. (Viď vlajku Ukrajiny.)

Počas jestvovania ČSR, až po jej rozklad, národná vlajka sa nemenila. V 1993. roku dochádza k rozchodu. Slováci sa vracajú ku svojim tradičným farbám, ku zástave s bielo-modro-červeným pásom (kam sa pridáva teraz aj erb – viď zástavu Slovenska), kým Česká republika, i vedľa sľubu, že nesiahne na žiadny symbol z čias spoločného štátu, predsa si tú spoločnú vlajku ponechala, schválila si ju, ako svoju.

*Viď farby Ukrajiny.

>>>o zástavách<<<

............................................................pripráva Ján Kulík

*****************************  pokračovanie nasleduje