Zástava, vlajka, prápor...

Národná vlajka, zástava, prápor...

Či použijeme slovo vlajka, alebo zástava, v bežnej reči ani toľko nevadí, avšak etymológia je im celkom odlišná, ba aj sám význam je im trochu iný. 

Vlajka sa nám vyvinula z významu viať, lebo už či vietor, alebo vánok, ten kus látky zavesený na žrď, kópiu, papek... pohyboval, plápolil ním. Viať je zase jedno zo základných slov v jazykoch Indoeurópanov a príbuzné je ku napr. ang. wind, st.h.n. wint, hol. nem. wind... ger. windaz, lat. ventus = vietor, vzduch v pohybe, staroírske feth = vzduch, gr. áemi / άημι = fúkať, fučať, dýchať...sans. váti = fúka, veje... a pravda, je tu aj slovanské vánok, vietor, viať, závej atď.  Zástavu, ako slovo, dostali sme z pojmu pre státie, zastať si, postaviť sa a pod. lebo ako v minulosti, tak aj v súčasnosti, staviame sa (a nie len my) pod svoju národnú vlajku, identifikujeme sa s ňou a bránime si ju.  Prápor je tiež paralelné slovo pre vlajku a súvisí s perom, páperím, lietaním, čiže v koreni má ie. pet-, per- = lietať, ktoré najdeme aj napr. v ang. feather = pero, perie, st.h.n. fёdara, nem. Feder, sans. pat = lietať, padať, v RV patanga = vták... gr. pterón / πτερόν = pero, krídlo, lietať, lit. sparnas = krídlo... Nejakú zástavu, štandard s perom sme mali už aj v dávnej dobe, ale zase vypadá, keď uvážime slovenské prápor ako vojenský oddiel zložený z niekoľkých rôt, že tých „práporov“ aj ako zástav, štandardov, tak aj oddielov bolo viacej a každý mal asi svoj vlastný prápor a aj práporčíka.  Evolúcia práporov, vlajok, zástav, štandardov...  Náhľady odborníkov sa rozchádzajú, lebo určiť presne, kde a kedy vznikli prvé zástavy, nemôžeme určiť. Možno to bolo v Číne, možno v Indii... ale jedno máme zapísané. V Biblii, 4M 2:2,3... sa hovorí, ako Boh prikázal Izraelským usporiadať si kmene v táboroch a pri pochode:“Izraelci budú táboriť každý pod svojou zástavou, pri odznakoch svojich rodín; dookola proti svätostánku budú tábory....“ Nepriamo sa tu spomínajú aj farby zástav a aj ich znaky, lenže predsa nie sme na čistom o aké „zástavy“ tu ide. Boli to už vlajky, alebo nie? Boli to len štandardy s rodovými odznakmi...?  Vznik zástav, vlajok, práporov, štandardov atď. sa dáva až do doby predhistorickej. Aj vtedy sa ľudia medzi sebov chlpčili, bili, zabíjali... viedli vojny. Už či to boli vojny medzikmeňové, alebo nejaké združenia kmeňov sa vydalo proti inému kmeňovému združeniu, ale bitka bola. Do takejto bitky sa išlo aj so svojimi predkami, vlastne s ich duchom a ten duch bol „stelesnený“ v nejakom rodovom, kmeňovom toteme. Ten totem, rodový symbol sa vyvesil na nejaký papek, štandardu, kópiu a bojujúcim dodával sily, „ochraňoval“ ich. Takáto ozdobená palica, „zástava“ sa zapichla do zeme. Určovala miesto zrazu „vojakov“. Pod ňu si zastali, postavili sa vojaci. Zaznamenané máme, že starí Egypťania si na papek, kópiu vystrčili nejaké zviera, alebo jeho podobu. Pravda, takáto česť sa dostala len niektorému ich „svätému“ zvieraťu.  Starí Gréci na nejaký papek, kópiu, štandardu zavesili buď pancier „slávneho“ predka, junáka, alebo neraz stačilo tam len zavesiť jedno písmeno.  Americkí Indiáni až do prednedávna do boja šli s kópiu ozdobenou perím z krídla orla. Takúto kópiu obyčajne držal náčelník plemena a veru, ak sa bojové šťastie obrátilo, junáci si nešanovali životy na obranu tej kópie. Najväčšou vojenskou hanbou bolo utratiť tú ozdobenú kópiu.  Až niekde do I.st. p.n.l. Rimania, ich vojaci pochodovali po štandardou ozdobenou rozličnými krúžkami, diskami a na vrchu mali nastoknutú podobizeň niektorého svojho „svätého“ zvieraťa, ale od roku 100 p.n.l. štandardy im už zdobí len podobizeň orla.  Postupne, na tú štandardu, kópiu, papek, žrď pribúdajú aj nejaké stuhy, často sa na ne zakvačila, priviazali aj nejaké pero, možno vtáčie krídlo a pod. Nebolo to kvôli ozdobe, ale ukazovali odkiaľ vetrík povieva a snažili sa ho prilákať na svoju stranu a hľa, odtiaľ sme zdedili našu vlajku.  Vietor bol pre človeka vždy nejakou záhadnou silou. Mal svoju silu, len nikto ju nemohol vidieť Bola to božská sila a získať si ju na svoju stranu, každý túžil. Každý túžil získať si božiu priazeň. Ako najlepšie, najľahšie určiť náladu boha? Zapáľ oheň (na oltáre) a pozoruj dym. Ak dym ide hore, k nebesiam, boh prijíma obetu, ale ak sa len valí po zemi, obeta sa mu nepáči. Spamätaj sa na Kaina a Ábela.) Ak obetu robíš tesne pred bitkou, pozoruj ten dym. Ak sa valí v smere nepriateľa, to je predzvesť, že ho porazíš, ale ak ide smerom k tvojim vojakom, utekaj. Čakaj vhodnejšiu chvíľu a priprav priliehavejšiu obetu.  Bol to pravý chytrák, vynálezca, čo prišiel na ideu, že ak si urobil dobrú obetu bohom, pred bitkou nemusíš páliť ten oheň. Stačí, ak smer vetra určíš vlajkou. Aj ona ti zvestuje božskú náladu, lenže tú vlajku si musíš chrániť, ako oko. Aj nepriateľ má svoju vlajku, ale nezaškodí mu zmocniť sa aj tvojej a tak získať aj jej moc.  Keď už na tej žrdi aj niečo vialo, urobil sa ďalší krok. Vzniká farebná, až rôznofarebná vlajka. Tieto už dobre poznáme. Historici sa zhodujú, že prvá zástava, vlajka, prápor... vznikol v Číne a pripisuje sa to zakladateľovi dynastie Čou (asi v roku 1122 p.n.l.). Toto bola biela vlajka a na to zverený generál ju neustále nosieval pred cisárom. Čínske zástavy na sebe mali namaľované znaky, ako červeného vtáka, bieleho tigra, alebo modrého draka. Nosili sa na bojových vozoch a nasadili sa na najvyššiu vežu dobytého mesta. Utratenie zástavy predstavovalo aj stranu vojny a preto panovník len veľmi zriedkavo býval pri zástave. Táto bola na starosti generála.  Údajne, z Číny, zástava, vlajka, prechádza aj do Indie. Vo vojne sa ju nasadilo buď na bojový voz, alebo na slona a práve zaujatie nepriateľovej zástavy bolo prvoradým cieľom každej bitky. Indické vlajky boli obyčajne trojuholníkovej podoby a farba im bula buď purpúrová, alebo zelená a na nej, zlatou niťou sa vyšila nejaká figúra. Aj okraje im bývali zaobšité zlatou niťou.  Zaznamenané je, že ako v Číne, tak aj v Indii, vlajky slúžili aj na signalovanie a už v roku 1542 bielou vlajkou sa oznámilo nepriateľovi, že sa žiada porada, prímerie. „Móda“ vlajok, zástav... prechádza aj do Burmy, Siamu a ďalších krajín juhovýchodnej Ázie.  Svojou expanziou na východ, do Indie, so zástavou sa spoznávajú aj moslimské vojská a nezadlho Saracéni ju prinášajú aj do Európy. Moslimské vlajky sú už jednoduchejšie a nachádzame ich len v troch základných farbách: čierna, červená a biela.Zelená, ktorú sa dnes považuje za akože islamskú farbu, prichádza neskoršie. V roku 1250. Turci na svoju zástavu pridávajú aj polmesiac. Ako na to prišli? Adaptujú si starý symbol assýrskej ríše, ktorý sa tam zjavil ešte v IX. st. p.n.l. Zapáčilo sa to aj iným moslimom, preberajú si polmesiac, takže tento symbol (s hviezdičkou, alebo bez nej) sa dnes chápe, ako úradný symbol islamu.  Križiaci, ako armáda zložená z mnohých kráľovstiev tej doby, preberajú si vlajku. Dávajú si na ňu kríž, aby sa ľahšie identifikovali na bojiskách a aby každému bolo jasné, že bojujú v mene Ježiša Krista, pre kresťanstvo, lenže zjavila sa aj potreba „vnútornej armádnej identifikácie“ a preto týto križiaci z rozličných krajín, adaptujú si aj rozličné kríže, ktoré sa spája s rozličnými svätými, patrónmi ich krajín a pravda zjavujú sa mnohé kontrastné farebné kombinácie. Neskoršie, práve od križiakov, vlajky si aj úradne preberajú ich krajiny. Stávajú sa symbolom ich krajín. Prvé „národné“ vlajky sa zjavujú v stredoveku a hlavne v čase renesancie. V záverečných rokoch stredoveku, vlajky, zástavy sa stávajú všeobecným symbolom krajín, kráľov, rozličných organizácií, miest, ba aj cechových zoskupení. Napr. cech sviečkárov mal čiernu zástavu s na nej boli tri biele sviece atď.  Postupom čase tých rozličných vlajok sa toľko namnožilo, že sa muselo pristúpiť ku nejakému klasifikovaniu a to, ako podľa výzoru, tak aj podľa zameraniu a dostávame (podľa európskej klasifikácie):  Štandardy: „stojace“ zástavy, ktoré a/ určujú miesto zrazu pre vojakov armády; b/ zástava oznamujúca prítomnosť monarcha v zámku, kaštieli... rezidencii; c/ rozličné vojenské a námorné zástavy. Východiskom je stand = stáť.  Baner: na podklade neskorolat. bandum = štandarda, ktoré má však germanský pôvod, v gótskom bandwo = znak, značka, znamenie...  Guidon: Vojenská zástava, štandarda s „lastovičím“ zakončením. Prevzaté z fr. jazyka, tal. guidone = vodidlo, ukazovateľ smeru, sprevádzať, vodiť, viesť...  Penóny: menšie vlajky rozličnej podoby, ako napr. trojuholníkové, obdĺžniké so špicatým, alebo „lastovičím“ zakončením, dlhšie stužkové... Nosili ich rytieri na svojich kópiach. Východisko je lat. penna = pero.  „Poletovacie, prúdivé“: názov je utvorený na podklade nem. Strom = prúd (srbch. struja). Boli to dlhé a úzke vlajky. Neraz dosahovali dĺžku až 18 metrov, takže najviacej sa používali len na vojnových lodiach.  Hlavne v stredoveku bol aj počet rodinných, mestských atď. zástav. Najväčšie boli štandardy a to hlavne štandardy kráľovské.  Zástavy, počas storočí prešli svojou evolúciou, takže napr. čierne zástavy boli znakom pirátov. Žltá zástava vyvesená na lodi znamenala (aj znamená), že na tej lodi sa zjavila nejaká choroba, hlavne žltačka, ale aj cholera atď. V celom svete pod bielou zástavou chápeme znak prímeria.  V námorných bitkách spustenie zástavy na pol žrde znamenalo, že sa dotyčná loď pridáva. Víťaz prišiel a nad ich zástavu vykvačil si svoju, takže v čase mieru, vyvesenie jednej zástavy nad druhú, považuje sa za najväčšiu urážku. Obe musia byť rovnako vysoko.  Z tohoto zvyku, mať vlajku na pol žrde, zrodil sa nám ďalší. Vzdávanie vďaky zosnulému.  Pri stretávaní sa lodí, zvykom bolo (aj je), že zástava sa trochu spustí dolu a zase zdvihne na pôvodnú výšku. Je to pozdrav.  Keď si loď vyvesí svoju národnú zástavu opačne, naopak, to znamená, že si žiada pomoc. Niečo sa udialo.  Vojaci si svoju regimentnú zástavu, pred svojim panovníkom, na znak pozdrava, naklonia dolu.  Národné, štátne zástavy...  O farbách národných zástav, aspoň vo väčšine prípadov, nerozhoduje sa nejakým referendom, ale proste sa same núkajú na podklade napr. dejín, kultúry, náboženstva a pod. Mnohé národné zástavy sa medzi sebou navzájom podobajú a v takýchto prípadoch hneď vidno, že tie národy zdieľajú niečo podobné. Už či majú podobnú minulosť, kultúru, tradíciu a pod. Najstaršie európske zástavy majú v sebe kríž, čo hneď ukazuje, že z týchto krajín vyšlo hodne križiakov. Kríž najdeme vo švédskej, nórskej, dánskej, fínskej, švajčiarskej, ba aj v gréckej a islandskej zástave.  Vo XII. a XIII. st. Európu, európske kráľovské rodiny zachvátila horúčka erbov. Mnohé erby už zanikli, avšak farby tých erbov žijú. Preniesli sa na národné zástavy, stali sa národnými farbamy. Tie farby aj dnes najdeme v zástavách Poľska, Belgicka, Španielska, Portugálska, Maďarska, Luxemburgu, Monaka... Aj stará česká a slovenská zástava boli bielo- červené. Slováci, v čase obrody medzi tú bielu a červenú farbu, vsunuli si aj modrú. Prečo? Poznám aspoň päť, šesť teórií. Podľa jedej, vraj bolo to „priblížiť“ sa Rusom, ukázať svoju slovanskú vzájomnosť... Podľa inej, „dištancovať“ sa od Čechov, ako samostatný národ a nie byť zložkou nejakého národa československého... Podľa ďalšej, modrá farba je farbou nebies, čistoty, čistého života, oddanosti Božím prikázaniam atď. alebo možno aj tu nejakú úlohu zohralo slovenské snaženie sa za samostatnosť, vymanenie sa z Uhorska? (Viď nižšie.)  Pri zrode I. Čs. republiky, národná zástava ešte nemala tú podobu, na akú sme si zvykli. Bielo-červená s modrým trojuholníkom. Prvá bola bielo-červená so špicatým zakončením ležiaca na väčšej modrej ploche, obdĺžnikovej podoby. Na bielo-červených pásoch boli „zlaté litery CS“.  Asi najznámejšie európske národné zástavy sú trjkolorové, kde sa v rozličnom poradí striedajú biela-modrá-červená. Najstaršia z nich je holandská, červeno-bielo-modrá.Jestvovala už v čase boja Holanďanov, kedy sa snažili zbaviť sa pánstva Španielov. Neskoršie sa práve tieto farby začali chápať, ako farby slobody, demokracie, republického zriadenia a pod. Toto, táto asociácia sa len posilnila, keď si aj Francúzi v ich revolúcii, ako národnú zástavu zvolili po vzore Holanďanov, iba že tie pási upravili do kolmej podoby.  Údajne, ak je veriť legende, aj Peter Veľký si za národnú zástavu zvolil práve holandskú, lenže tieto farby trochu vymenil. Usporiadal ich vraj podľa osvetlenia holandských lodí. Tieto vraj na prednom konci mali biely lampáš, na stožiari modrý a na zadnom konci lode bol červený. Koľko pravdy je v tomto, neviem.  Spojené štáty, pri svojom zrode si tiež, ako národné farby zvolili modro-bielo-červenú, ale sa vraj neriadili vzorom na farby Holandska, či Francúzska, lež na farby materskej krajiny, Británie. Aspoň tak to tvrdil sám G. Washington.  Britská národná zástava, pozná ju hádam každý, aj tu skrýva ich charakter, neustáleho hľadanie nejakého kompromisu. Predstavuje konglomerát až troch národných zástav a preto sa (nesprávne) aj volá Union Jack. Predstavuje „Spojené kráľovstvo“ troch korún. Anglickej, škótskej a írskej.  Anglícka národná zástava, biele pole s červeným krížom, siaha do čias križiackých výprav, no a tu sa stretneme s počtom vysvetlení, prečo je taká, aká je. Na bielej ploche je kríž sv. Juraja, ktorý je aj patrónom Anglicka. Sv. Juraj martýr z III. st. bol vojakom, ktorý radšej utratil hlavu, ako by sa zriekol viery. Popravený bol v Palestíne.  Keď aj anglický rytieri pristúpili ku križiackým výpravám, pravda našli sa tiež v Palestíne, ako kresťania, vojaci kresťanskej armády, začali sa identifikovať práve so sv. Jurajom. Po návrate domov, ich náboženský amblén sa stáva aj národným amblénom.  Zlé jazyky však hovoria, že pekná je to rozprávka, ale tí rytieri sa s krížom na bielom poli spoznali v Janove (Genoa), kde je to v mestskom erbe a keďže odtialto vypluli do Palestíny, ako spomienku na kresťanskú Európu, zvolili si erbový znak práve tohoto mesta.  Škótska národná zástava je modrá, s bielym krížom sv. Ondreja, ktorý je aj patrónom celej krajiny, všetkých Škótov.  Íri, pravda od svojho sv. Patrika neutekajú. Je to ich patrónom, lenže sv. Patrik nejaké svoje farby, svoj amblén atď. vôbec nemal a aj neumrel ako martýr (i keď mal život plný avantúr), ale v hlbokej starobe, v posteli. Len niekoľko storočí po jeho smrti (XII.st.), ako jeho amblém, adaptoval sa kríž sv. Ondreja, červenej farby, na bielom poli a aj to z rodinného erbu jednej írskej rodiny.  Vznikol Union Jack. Na modrej ploche je červený kríž sv. Juraja, ktorý sa „kríži“ s bielym krížom sv. Ondreja a červeným krížom sv. Ondreja. Všetko zodpovedá, lenže zase zlé jazyky našli svoje. Tá vlajka vraj znamená, „celý svet je náš. Aj východ, západ, sever, juh, ba aj vedľajšie svetové strany“.  Jednu z najmladších národných zástav má aj Izrael, v kombinácii bielo-modré. Na bielej ploche sú dva tenšie modré pásy, čo predstavujú židovský šál, ktorý si prehadzujú v čase modlitby a medzi nimi je hviezda Dávidova. Táto podoba národnej zástavy vznikla presne pol storočia skorej, ako vznikol sám Izrael. V 1895. roku určitý Theodor Herzl, zionista, zanietenec prišiel na ideu, akú zástavu bude mať nový Izrael. Na zionistickom kongrese, v 1897. roku, jeho návrh sa ujal a budúci štát už mal aj svoju národnú zástavu.  Zástava Austrálie a Nového Zealandu sú tiež mladšieho dátumu. Na oboch figuruje v hornom ľavom rohu zástava Británie a na modrej ploche je súhviezdie Južného kríža. Rozdiel je len v tom, že zástava Austrálie tie hviezdičky má sedemcípové a biele, kým N. Zealand ich má červené a päťcípové. Pravda, ani tu nechýbajú anekdoty. Keď to na nejakej lodi vidia Briti, tak sa uštipačne opýtajú:“A do ktorého jachtového klubu patríte?“  Austrálski domorodci, ako obyvatelia tejto krajiny boli uznatí len koncom 60-tých rokov XX. st. Do vtedy toto bola Terra nulius. Referendumom sa obyvateľstvo (prisťahovalci z Európy) vyjadrilo, že aj toto sú ľudia a aj občania krajiny a začali naťahovačky. Pravda, pýtala sa aj nejaká „národná“ zástava domorodcov a problém sa vyriešil. Vyriešili ho na univerzite v Adelaide a tu majme na zreteli, že podstatné percento obyvateľstva Južnej Austrálie sú akože Nemci, i keď väčšina sú vlastne lužickí Srbi. Všetko sú prevažne evanjelici a v tom štáte predstavujú jednu z najsilnejších zložiek a to, ako v hospodárstve, tak aj na univerzitách,  Dali sa páni z univerzít do roboty a pre domorodcov „vymysleli“ aj zástavu. Farby sú nemecké. Čierno-žlto-červená, vlastne dolu je červená, ktorá vraj predstavuje tunajšiu slnkom spálenú zem, po nej chodí čierny človek, čiže druhý pás je čierny a v strede je žltý kruh, ktorý vraj predstavuje slnko, čo svieti na domorodca. Zástava sa ujala a dnes ju vidno, ako veje vedľa národnej zástavy. Všetko by bolo v poriadku (veď asi nikto tým domorodcom nepovedal, že majú nemecké farby), keby nedošlo aj ku súdnym sporom. Ktokoľvek si do dezajnovania zamiešal prsty, každý si žiada nejaký honorár. Veď štát zaplatí.  Druhá zástava, domorodcov z ostrovov, je modrej farby s francúzskymi ľaliamy. Táto sa nejak neujala, nuž nieto ani súdnych procesov.  Na blízkom východe, v krajinách islamu vidíme hlavne len štyri farby: červenú, bielu, zelenú a čiernu. Väčšina krajín využíva ich kombináciu. Čierna farba vraj bola farbou štandardy samého Mohameda a predstavuje pomstu, odplatu, hrozivosť. Červená bola farbou plemena Chwarijov, zelená bola farbou plemena Fatimídskej dynastie, ktorá sa vlastne stala aj farbou islamu, no a biela bola akože neutrálnou farbou. Ten polmesiac, ako prví, adaptovali si ho Turci (prevzali si starý assýrsky symbol), o čom súčasní muslimáni nemajú ani šajnu a preto si to vysvetľujú: Zatiaľ tam bude polmesiac, kým sa celý svet nekonvertuje na islam. Raz, keď to bude, z polmesiaca vznikne „plný mesiac“.  Ako koľvek, všetky kultúry sveta si za symbol náboženstva brali slnko, oko, kríž... čiže jasnosť, len muslimáni tam majú noc, mesiac, hviezdičky.  Ázijské zástavy sú rozličné, ale nejakú spoločnú komponentu predsa najdeme. Symbol náboženstva, politický symbol... sa umiestňuje na jednofarebnú plochu. Japonci majú na bielej ploche svoje slnko, východ slnka, podobne aj Taiwan a Nepál, koleso má India, symbol Yin_yang má Kórea a Mongolsko, draka má Bhutan, šable sú na zástave Sri Lanky atď.  V strednej Amerike, Venezuela, Kolumbia a Ecuador majú tiež podobné zástavy. Svojho času to boli „Spojené štáty strednej Ameriky“ a po rozchode si ponechali farby spoločnej krajiny.  Krajiny Karibského mora a priľahlej strednej Ameriky majú tiež spoločnú črtu. Adaptáciu modro-bielej farby, s pridaním nejakého vlastného symbola, alebo najdeme aj „spomienku“ na ako britskú, tak aj francúzsku domináciu.  Prečo Nemci majú tam čierno-žlto-červenú farbu, alebo prečo Rakúsko bolo čierno- žltou monarchiou, preštudujte si sami. Najdete len toľko, že tu ide o farby dynastických rodín.  Červené zástavy boli hodne skorej, ako bol Sovietsky zväz, či socializmus vôbec. Červená farba sa od nepamäti spája s krvou, utrpením, nebezpečenstvom... a preto červená farba bola aj signálom Rimanov pred nastávajúcim bojom, volaním do zbroja, do vojny.  V XVIII. st. túto farbu si zvolili aj revolucionári tej doby, ako farbu vzbury, odporu vôči pánom a stala sa aj farbou triedy národa (Francúzsko). Ak je potreba, neželieme preliať aj vlastnú krv.  Vo Francúzsku, v 1792. roku, rozhodnutím národnej rady, na okná radnice sa majú vyvesiť červené zástavy, kedykoľvek bolo čo aj najmenšieho náznaku na občianske nepokoje, až sa ju začalo identifikovať s odbojom s revolúciou. V meruôsmych rokoch táto červená zástava si našla cestu do celej Európy (aj Viedne) a preto nie je tu žiadna záhada, Prečo sa ujala aj v socialistických revolúciach ************************

.............................píše Ján Kulík

>>>Aj tu<<<