Chrámové zvony

 Dnešné kresťanské chrámy krášlia veže, v ktorých sú umiestnené zvony. Zvon má svoju etymológiu v ie. reči a vysvetľuje sa na podklade slova znieť, ktorého podobu najdeme aj v sanskrite, ako dhvaní- = zvuk, znenie, ozvena. Slovanské zvon, ako to najdeme v rozličných et. slovníkoch, „podľahol“ blízkemu zvať, zvolávať.   Prví kresťania zvon nepoznali. Zhromaždenia mávali tajné, lebo predsa, bola to ilegálna organizácia, ilegálne náboženstvo. Aj keď sa ho už legalizovalo (počas Konštantína), zvon ešte nebol. Na služby sa zvolávalo trúbkami, surmitami. Neskoršie, už v VIII. st. začína sa zjavovať aj zvon, vlastne ešte vždy to nebol taký, ako ho dnes chápeme. Najskôr to bola len nejaká konkávna platňa, po ktorej sa udieralo mlatom. Na farbu zvuku sa ešte nedbalo, lebo aj v tom čase jeho najdôležitejšou úlohou bolo rozohnať zlých duchov. Toto bola pôvodná funkcia zvona a práve toto vplývalo na jeho rozšírenie sa svetom. Áno, svetom. Z toho dôvodu podobu zvona najdeme v indických chrámoch, vsunul sa aj do Japonska, do ich šintu náboženstva, do hebrejských útulkov, posvätných miest a aj kresťanských chrámov. Ešte aj v 1280. roku určitý zápis o správnom sledovaní kresťanského rituálu spomína:“ Počas procesie sa zvoní zvončekom preto, aby sa vyľakalo demónov, aby sa rozutekali. Keď demóni počujú trúbky cirkevných bojovníkov, to je pre nich zvonom a boja sa ich.“  Keď z veže počujeme „umieráčik“, chápeme to, akože oznámenie, že niekto sa poberá z tohoto , na onen svet. Pri tomto sa neraz aj niekto pomodlí za dušu odchádzajúceho. Pôvodnou funkciou zvona však aj tu bolo odohnať zlých duchov, demónov, čo sa zoskupili okolo umierajúceho, len aby mu nejak uchmatli dušu.   Zvonom sa odhaňala aj povedzme nejaká choroba, napr. mor, alebo ohlašovalo sa aj blíženie nejakej pohromy. Oheň, pôvodeň a pod. Ľud veril (a to prešlo vo zvyk), že zvonom sa odoženie už či choroba, alebo aj pohroma. Aj v „modernejšej“ dobe sa vo Francúzsku neraz zvonilo, aby sa rozohnali bleskové oblaky a v 1852. r. biskup na Malte dal rozkaz zvoniť na všekých zvonoch a tak rozohnať vetriská, ktoré tejto ostrovnej krajine neprosperovali.  Roger Bacon (Angličan), ktorého mnohí pokladajú za akože vynálezcu pušného prachu dobre poznal „silu zvuku“ a vedel, že v čase búrok mestké zvony sa rozzvonia, len aby sa zahnalo búrku, avšak on, akože človek širokého obzoru, vedec, chcel to zvonenie, prastaré robenie hluku, aj „vedecký“ odôvodniť a tvrdil, že tu vlastne ani toľko nejde o sám hluk, ale o „rozochvenie“ vzduchu, ktoré rozoženie tmavé mračná. Veril, čím väčší zvon, tým je chvenie zvuku silnejšie a efektívnejšie. Asi mu ani nenapadlo, že žiadny hlas zvona nenadhlási rachot hromov.  V XIX. a začiatkom XX. st. nechýbalo odborníkov, ako v suchote vyvolať dážď. Nabili sa veľké delá, namierilo sa ich do neba a vystrelilo. Údajne tento výstrel mal rozvíriť vzduch, privolajú sa oblaky a bude pršať. Takýchto odborníkov nechýbalo ani v Austrálii. Našli sa. Nastaveli delá, bili do oblakov, ale nič. Sucho aj ďalej.   Videli sme, že na každej lodi súcej svojho mena, už či je to obchodná, alebo vojnová, nikde nechýba lodný zvon? Neraz, keď loď tonula, najdôležitejšie bolo zachrániť zvon. Dnes, keď sa najde nejaký vrak, potápači sa snažia najsť aj jeho zvon. Tento lodný zvon svojho času mal dôležitú funkciu. Nie, neoznamoval námorníkom koľko je hodín. Nezvolával námorníkov ku službám Božím a ani na poplach. Námorníci bývali v podpalubí a vôbec by ho nepočuli. Posádka sa zvolávala buď píšťalkou, alebo šli tam osobne ich dôstojníci.   Prvoradou úlohou lodného zvona bolo odhaňať „nečisté sily“, duchov, demónov morských hlbín, ktorí neúnavne číhali na každú loď. Hlas zvona však neznášali a ten zvonček zase najusilovnejšie vyzváňal práve v búrkach. Sám sa kolísal, zvonil a odhaňal nečisté sily.  Pastieri stáda, už či na somára, alebo kravičky, tiež zavesili zvonček. Vlastne zavesia ich aj dnes. Aj tu zvonec slúžil na odhaňanie „nečistých“, zloduchov... Keď sa priahalo kone, najmä do saní, aj tam boli zvončeky, rolničky a zase nie preto, aby ten postroj bol hrdý, lež aby sa odohnalo demónov. Rolničky sa prišívali aj na oblek ľudí, ba aj kňazov. Dnes ich už vidíme len pri ľudových krojoch ľudí, čo bývajú vedľa pobrežia mora, rybárov. Ich tance sú „dupotavé“, zvončeky, rolničky im hrkajú a zlý duchovia utekajú. Aj slovenský, akože ľudový hudobný nástroj, ozembuch, pôvodne konal rovnakú funkciu. Odhaňal diablov od veselej družiny.   Hlas zvona na volanie ku službám je pomerne sviežeho dátumu. V predreformačnom čase zvonom sa oznamovalo, že ešte nie je čas isť na služby, ale doma sa modlitbou priprávať pre nastávajúce služby. Neskoršie sa zvonom oznamovalo, že už je čas, aby sa veriaci začali obliekať, lebo o takú hodinu, začnú sa aj služby. Na nejakú dobu zvonom sa oznamovalo aj to, že služby sa už zakončili. Tento (dočasný) zvyk mal niekoľko vysvetlení. Podľa jedného, tým veriacim, čo neboli pri službách, dávalo sa na známosť, že nezadlho (večer) budú aj ďalšie a nech sa už aj začnú priprávať. Skorej však tu išlo o dávanie „signálu“ služkám, že služby sú zakončené a ona už aj nech prestiera stôl, lebo pán farár nema času na márnenie, kým ona všetko prichystá.  Boli obce, kde sa povedzme zvonilo aj o pol noci, nad svitaním atď. lebo údajne neraz sa niekto zatúlal v tmavom lese a ten hlas zvona mu mal ukázať cestu domov, či pocestnému, smer do dediny.  U nás, tu myslím aj na všetky oblasti bývaleho Uhorska, zvony sa rozochvejú rovno na poludnie. Ľudia, rolníci si zvykli (ako psi toho vedca Pavlovova), že vtedy sa má jesť „poludňaška“, čiže obed. To nám z veže hlásia, že je oddych. Má sa jesť. Pánom však ani na kraj rozumu nenapadlo, že takto sa to pochopí medzi svetom. Že zvonom sa im ohlašuje čas jedenia. Na pravý význam toho zvonenia sa však už dávno zabudlo.  V tom Uhorsku raz žil aj určitý Matej, syn menšieho zemepána Vajku, ktorý vraj ani nebol Maďar, ale skorej Srb a pôvodné meno mu bolo buď Vojtech, alebo Vojislav. Brat sa mu nazýval Vladislav. Nuž tento Vajk sa preslávil v bojoch proti Turkom a od kráľa Žigmunda získal menšie panstvo v Sedmohradsku. Mestečko Hunyad (Hunedoara) v súčasnom Rumunsku, odkiaľ potom vyšlo aj prímeno Hunyadi. Skorej toho vraj to boli v srbských „desetercoch“ (ľudové verše o hrdinoch) spomínaní Sibinjani.  Tento Matej (Matyás) o bojoch s Turkami hodne počul už doma, od otca, strýka.... a dobre vedel, čo bude s kresťanskou Európou, ak Turci vyhrajú aj nasledovný boj, ktorý sa črtal. Zbierali si armádu a mali naplanované prekročiť Dunaj v blízkosti súčasného Belehradu (Srbsko). Maďari to vtedy nazývali Nándorfehérvár. Podľa mena jedného bulharského plemena.  Na čelo zjednotenej kresťanskej armády sa dostal práve Matej. Bolo to v roku 1456. roku a pod jeho vedením kresťanská armáda prvýraz zaznamenala výhru v bojoch s Turkami. Rozprášili tureckú armádu. Veľká radosť v celej krajine. Po celom Uhorsku sa rozzvonili zvony a ľudu zvestovali, „vyhrali sme“. Tie zvony na poludnie aj dnes nám oznamujú, pripomínajú túto slávnu bitku a výhru. Netrvalo dlho a zvyk zvonenia na poludnie sa prešíril aj do iných kresťanských krajín Európy, lebo predsa, bola to ohromná zvesť. Turecké nebezpečenstvo sa už minulo.   Pravda, neskoršie sa toho Mateja zvolilo aj za kráľa krajiny. Vraj bol to dobrý kráľ. Tak si na neho spomína aj náš ľud.

 A čo bolo s Turkami? Nič. Zozbierali si novú armádu a aj ďalej tlačili do Európy. Bola tu potom bitka pri Moháči... bitka pri Viedni... a ešte celý rad iných bitiek, až sa ich zahnalo za Dunaj a Sávu, neskoršie aj ďalej a prišla I. sv. vojna. Matej sa pominul, sláva Turka zapadla, ale zvonenie z kresťanských chrámov a to rovno na „poludňašku“ nám zostalo.