O víne a ...

Odkiaľ to máme? Víno, ten božský nápoj.

Asi všetci archeológovia a historici sa zhodujú, že víno bude druhým najstarším alkoholickým nápojom človeka. V Mezopotánsku sa ho bežne pilo a to hodne skorej, ako 3000 rokov p.n.l. Pivo je vraj najstarším alkoholickým nápojom, ale vraj víno nám zišlo „pod kožu“ už od prvého dňa. Víno, „živá krv hroznových bobuliek“ sa považovalo nie len za boží dar, ale aj „božský nápoj“. Víno bolo „božskou krvou“ a z tohoto dôvodu sa ho pôvodne konzumovalo len pri náboženských obradoch. S vínom do tela človeka vchádzal aj boh a pravda, kto sa pri takomto obrade poriadne aj spil, do toho vraj vošiel sám božský duch svätý. Najväčší pijani sa pokladali za najveriacejších v spoločnosti. (Pamiatku na to nachádzame aj pri gréckom Dionýzovi, či rímskom Bacchusovi.) Egypťania tie tmavé bobule hrozna pokladali za nič menej, ako za oči ich boha Horusa. Všetky doterajšie bádania ukazujú, že pradomovom hrozna bude Malá Ázia, oblasť Kaukazu. Odtialto sa viná réva prešírila do celého sveta. Na toto vraj poukazuje aj sám názov vína (viď časť etymológie). Pod týmto menom (jeho podobamy ) stretávame sa už skorej, ako 1500. rok p.n.l. V chetejskom, zaznamenané ich hieroglyfickým písmom najdeme wiána = víno. Víno spomína aj Biblia (1M 9:20-21): „Roľník Nóach začal prvý vysádzať vinicu. Raz sa napil vína, opil sa a ľahol si obnažený vo svojom stane.“ Biblická česť objavenia vinohradu a vína, pripisuje sa Nóachovi, ba ďalej sa dozvedáme, že to bolo hneď po potope a že jeho koráb pristal na hore Ararat, hneď sa dá vycítiť, že práve niekde tam bude aj pradomov vínnej révy. Angličtina má veľmi šikovné slovo na vystihnutie náhodného objavu, ktoré tam „priložil“ Horace Walpole, serendipity = schopnosť objavenie niečoho osožného, ale takého, čo sa vôbec nehľadalo. (Serendip je vlastne staré meno Sri Lanky.) O takomto serendipite hovorí aj stará peržská legenda. Víno sa vraj „objavilo“ z chyby človeka, z jeho nedbalosti, nedopatrenosti... a víno, ako nejaký jed vzniknuvší z krásnych bobúľ hrozna sa vylievalo. Vylievalo, ale len do nešťastno-šťastnej náhody. Okolo mesta Persepolisa, hrozna bolo neúrekom. Obľúbil si ho aj sám kráľ, zakladateľ mesta, Jam-Šíd a chcel ho papkať aj mimo sezóny a rozkázal sluhom, aby mu tie bobule uskladnili do džbánov, ale stala sa chyba. V jednom džbáne sa tie krásne bobule rozpučili, ich šťava vykysla, fermentovala sa a ako chuťove, tak aj vôňou, pána kráľovi to nezodpovedalo. Túto divnú, pokazenú šťavu prelial do druhého džbána a hneď tam napísal aj „Jed, Otrava“, ale zase náhodou, zabudol ten džbán, jeho obsah vyliať

na smetisko. Jedného dňa, jeho sluha, slúžka-otrokyňa našla ten džbán a keďže jej zunoval životný osud, rozhodola sa ten „jed“ aj popiť. „Nahla“ si džbán, poriadne si aj upila, ale nič. Rozum sa trochu zahmlil, ale odchod z tohoto sveta nebol. Nahla si to ešte raz, dvaraz... lebo si myslela, že toho jedu málo popila a preto nema žiadúci účinok a zvykla si aj na „jed“, na nekaždodenný spôsob umierania. Zapáčil sa jej tento spôsob umierania. Jed z komory zmizol a aby neprišla o hlavu, priznala sa svojmu pánovi. Zapáčil sa „jed“ aj pána kráľovi a ako víchor prešiel chýr celou krajinou:“U kráľa sa zjavil omamný jed“. Zjavil, ale ako? Nikto nevedel, nuž pán kráľ svojim vedcom z jeho „Akadémie vied“, najrozličnejším hviezdárom, mágom, alchemistom... rozkázal: „Najdite recept na tento jed“. A veru bolo tam hluku, roboty, gniavenia bobúľ.... ale prišlo sa na stopu záhady. Chýr o víne sa ako nežiadaný požiar, rozšíril po celom svete a všade sa vysádzala réva, robili vinohrady a začalo sa mu „klaňať“. Ó, nie len medzi pohanmi, ale víno sa „prešmiklo“ aj medzi neskorších kresťanov, ba aj mohamedáni, ktorým sa zakazuje pitie alkoholu, predsa o víne vyspievali svoje najkrajšie verše. Určite si ho potajomky aj popíjajú. Svet napredoval. Zjavili sa Gréci a kde boli oni, tam bolo aj víno. Veď mali na to aj svojho boha a aj dnes tvrdia, že práve oni naučili svet, ako sa pestuje vinič. Boli tu Etruskovia a aj tí si obľúbili víno. Pili ho všade, pri každej príležitosti, nuž nie div, že ich „pohltli“ dejiny. Po nich na scénu prichádzajú Rimania a aj týto holdovali svojmu Bakchusovi, ale už aj trochu rafinovanejšie. Po celej Európe vysádzali révu, robili víno, ale už nie k vôli „jedu“, lež ako zdravotnú preventívu. Predstav si, senát ťa pošle aj do najvzdialenejšieho kúta a veru tam ani voda nebude zdravá. Legionári ľahko ochorejú. Musí sa zasadiť réva, musí sa pestovať a robiť víno a toto si nalievať do vody, aby zabilo všetky choroby. Čiastočná pravda. Áno vínom sa zabíjali baktérie a koľko vieme, tí ich legionári ani neboli nejakou zberbou ožranov. Vyhrávali a pokorili si hodnú časť vtedajšieho sveta. Širáz. Znalci hovoria, že čím lepšia pôda, tým horšie víno a zemiaky.

Majú pravdu. Či réva, alebo aj zemiak, zrodili sa v kamenistej, chladnej pôde, vysoko v horách a preto, ako sa dozvedáme z poznámok prvého petrovského kňaza, Sztehlu, v Petrovci sa darí všetkému, len nie hroznu. Víno je kyslé, nepríjemnej chuti a preto novoosadlíci si kupujú vinohrady v Srieme. Zemiaky, krumple, no urodia sa, ale nie sú chutné. Pôda im nepraje a teraz si predstavte nášho „kolonistu“ tam niekde z Oravy, Turca, Liptova... aké to bolo pre neho sklamanie prísť na Dolnú zem. Nemaš čo jesť, nemaš čo piť. Všade len močiare, komáre, žaby...ba nenajdeš tu ani pstruha, hlavátky... no proste je tu hlad. Trvalo roky, kým sa náš horniak neaklimatizoval a nezistil, že človek môže jesť aj slaninku, klobásku, kapra, biely chlebík... Mesto Širáz v Iráne je hlavným mestom oblasti „Fars ostan“, v blízkosti hôr Zagros, v horskej doline (asi 1486 m. nadmorskej výšky). Kraj je to bohatý. Všetko sa tu rodí a hlavne prosperuje vinič. Do dejín sveta (okrem iného), zapísal sa aj vynikajúcim hroznom, či vínom. Víno zo Širázu, ako voľakedy, dávno, veľmi dávno, tak aj dnes je aristokratom. Môže tu byž Šampaňské, Riesling, „Martini“... ale „Širáz“ je štandardom všetkého. Podľa neho sa merajú, hodnotia všetci ostatní. To je meno, značka, s niekoľkotisíc ročnou zárukou kvality. Pestuje sa, ako „kráľovský drahokam“ v každom kúte sveta. Majú ho Francúzi, majú ho Taliani... má ho Kalifornia... má ho aj Austrália. Ani nie tak dávno, mal som tu návštevu „z kraja“ a pravda, bola tu aj „degustácia“ vína. Vyložil som na stôl fľašku „Magenty“, fľašku „Cabarnetu“, fľašku „Bordeaux“, fľašku „Burgundy“... až mi jeden z hostí poznamenal: “Otváraj to podľa vedomostí. Najskôr si dáme „Cabarnet“, potom „Bordeaux“... lebo to poznáme a ten „Širáz“ nechaj posledný. Určite to bude nejaké nové víno, nejaký nový kompozit a také vína mi nechutia“. Otváral som rad, radom, ako mi prikázal, reku to najlepšie, bude posledné. Horkýže. To najlepšie nebolo posledné. Po ňom prišľa ďalšia a ďalšia... fľaška, až sme začali aj my cítiť vplyv ducha svätého. Tak, „Širáz“, podľa znalcov vína (kam seba vôbec nepočítam), je najkvalitnejšie.

Najprirodzenejšie. „Magenta“, dostala meno nie podľa názvu mestečka, kde sa udiali ukrutné boje a „krv tiekla potokom“, lež podľa farby toho potoka a že práve v tom čae aj nejaký rakúsky fyzik objavil syntetický pigment červenej farby, tak „magenta“ sa ujala aj vo fotografii, ako názov kolorového filtra. „Bordeaux“ vína za svoj názov vďačia menu fr. provincii, kde sa pestuje „Claret“, od čoho Francúzi bočia, lebo tento druh vína predstavoval len zmes bielého a čierného vína, „Burgundy“ atď. ako značka „Médoc“, „St. Emilion“, „St. Julien“, „St. Estéphe“, „Graves“, „Pomerol“, „Sauternes“, „Barsac“.... alebo aj „Merlot“ (slovensý ekvivelant mu je drozd (vták), lebo aj on je čierny, kým same víno je aromatickejšie od „Širázu“. Všetko sú to len regionálne mená pôvodného „Širázu“. Dobré? Áno, ale „Širáz“ je čiapočkou. Tak, štrngime sa a „Nazdravie“.

Na zdravie, či Nazdravie. Kto si „nazdravkuje“, tomu to neprospeje. Pije si „na zdravie“ a z toho ochorie. Posledne (asi pádu berlínskeho múra) ani Hollywood sa nehambí tam pridať, pripapriť to aj so slovanskými kitskamy a okrem mien hercov (skorej to bolo tabu) najdeme tam aj slovanské mená, ba pri nejakom hýrení sa dozvieme, že anglícke „cheers“ = nazdravie, jasot, sláva, pozdravovanie, dodávanie odvahy... u Slovanov má ekvivalent „Nazdravie“, či ako to obyčajne (s anglickým akcentom vyslovia), „Na zdorovie“ a ten pohár vodky (poriadny), vypijú na dúšok. Tak to vraj pijú Slovania. Nič zvláštne, ale po druhom pohári sú už pod stolom. Bol by tam aj Slovan, keby nevedel, ako má piť. Víno, či vôbec alkoholický nápoj človeku dáva silu. Keď si popije, tak je najmúdrejší, najsilnejši na svete, len jazyk sa mu zavracia, ale to je „normálne, keď máš v sebe „svätého ducha“. Aby sme sa nejak ospravedlnili pred sebov, zaželáme si zdravie, lebo vieme, že to tak nebude. Štrngnime si. Dnes sa tento zvyk pokladá za nejaký prejav vychovanosti, móresu, ale jeho pôvod má cele iné prifarbenie, odôvodnenie, vysvetlenie. Netrvalo dlho a ľudia zistili, že s každým pohárom vína namiesto „svätého ducha“ do nich vchádza diabol. Vínko je dobré, pilo by sa, ale kto chce mať v tele aj diabla? Nikto. Toho diabla bolo potrebné vyhnať z pohára. Ako? Hlukom, štrngnutím pohára. Konečne, tento zvyk robenia hluku pri pití, vo svojej prapodobe sa nám zachoval aj medzi jednotlivými plemenami Konga, ba aj, ale už „okrstený“, medzi Bulharmi. Týto sa pri pití žehnajú. Súčasná „veda“ bontónu má tu svoje vlastné, prijatelnejšie vysvetlenie. Aby sme si vychutnali ten nápoj, nestačí len jeden zmysel, chuť v ústach, pitie. Pýta sa tu angažovanie aj ďalších zmyslov, ako dotyk, vôňa (nos), vidieť to (zrak) a pravda, aj sluch. Počuť si ten nápoj. Preto si vraj štrngáme poháriky.

........................................................píše Ján Kulík

******************