Deň národného smútku.

Aj toto je svojdruh pomníka. Svedči o prehrmenom požiari. Takýchto „pomníkov“ je v každom tunajšom lese. Čakajú na ďalší oheň.

Dnes, v nedeľu 22. februára 2009, presne o 11. hodine, zo všetkých kostolných veží, šírom celej krajiny, rozzvonili sa zvony. To si krajina spomínala na zatiaľ 209 identifikovaných obetí, ale je tu ešte počet neidentifikovaných zhorených ľudských tiel a aj v tomto čase blčia ešte štyri „divé“, nesputané požiare.

O 11 h. celá krajina vyslovovala vďaku požiarnikom a všetkým čo pomáhali. Na podiv, požiarnici tentoraz stratili len jedného svojho člena. Prišiel sem až z Canberry a jeden deň skorej odchodu domov, pri ukrutnej borbe, padol na neho starý hrubý horiaci eukalypt. Nebolo mu pomoci. Hovorím, že na podiv. Áno, lebo obyčajne ich hynie viacej. Niekedy aj celé ekípy, spolu s ich autami. Zhoria, zahynú. Boj je nerovný a ukrutný. Viete si predstaviť odhodlanosť toho dobrovoľného požiarnika? Asi nie. V tejto pohrome až dvaja z nich utratili vlastné rodinné domy. Vedeli, že rodiny sú už v bezpečí a videli, ako horí susedný dom, kde si bezpečie hľadali ich priatelia, rodáci... nuž radšej zachraňuj životy, ako majetok. Zachránili všetkých. Srdce im pukalo, keď videli, ako im plameň žerie nie len púhy príbytok, ale dom. Dom, kde si planovali ďalší život, budúcnosť. Dom, v ktorom dosiaľ bol kľud, detský smiech, spomienky na mladosť... Zahynul len jeden požiarnik. Aj to len nešťastnou náhodou, avšak zranených je viacej.

Kto sledoval „Australia open“, tunajšie medzinárodné turné v tenise, ten určite pozná aj „Rod Lavern Arena“. Pre túto príležitosť, celá aréna bola pozmenená v nejakú katedrálu. Tu sa konali ústredné pietné služby. Aréna môže pojať asi 100 tisíc ľudí. Čakalo sa hlavne na občanov zo zhorených mestečiek, osád, ale mnohí neprišli. Nechceli si opustiť svoje zhoreniská. Nechceli sa spamätávať na tie hrozné chvíle. Suché oko už nemá sĺz. Veď hovoria, že keby tie vyliate slzy padali priamo na oheň, zadusili by ho. Prišli však, ale len ich predstavitelia, ako aj predstavitelia požiarnikov z každého štátu Austrálie a zo zahraničia, predstavitelia polície, zdravotných a pohotovostných služieb, predstavitelia armády, „Červeného kríža“, radu ďalších humanitných organizácií, predstavitelia „najnovších“ etnických skupín, predstavitelia cirkví, ako katolíckej, anglikánskej, „Uniting Church“, budistov, moslimov, koptov, pravoslávnej cirkvi (bol tam aj srbský kňaz)... a pravda, nechýbali ani politici a to ako z vládnej strany, tak aj z opozície. Boli tu premiéri všetkých štátov Austrálie, guvernéri, federálna guvernérka a priama predstaviteľka kráľovny Elizabethy II. princezná Anne.

Celú túto pietnú slávnosť začali zvonením „umieráčika“, hlasom „didžuridú“ (domorodecký hudobný nástroj, na ktorom hral predstaviteľ domorodcov), po čom na pódium vyšla predstaviteľka plemena, ktoré svojho času žilo v priestoroch súčasného Melbournea a okolia. Spomenula ich tisícami rokov získavané vedomosti o žití v oblasti eukalyptov. Tieto sa musia občas, v čase chladných a vlhkých dní zapáliť, čiže „vyčistiť“. Tunajšia príroda, lesy, nutne potrebujú požiar a to nie len kvôli „čisteniu“, ale aj regenerovaniu sa. Mnohé druhy musia mať občasný požiar, lebo inak ich semiačká nevzklíčia. Požiar, kontrolovaný požiar je súčasťou tunajšej prírody a žitia.

Krásne tu zapadla aj hudba melbourneského symfonického orchestra a sprievod vyše sto členného spevokola.

Šírom mesta, na veličánskych obrazovkách, slávnosť sledovali ďalšie tisíce občanov. Prenos sledovali aj v Sydney, Brisbane, Adelaide a v Perthe, ako aj vo väčších regionálnych strediskách a pravda, postarané bolo aj o spoluobčanov, čo zostali pri zhoreniskách vo svojich bývalých dedinách a mestečkách. Keď sa zakončila ústredná slávnosť, oni pokračovali so svojimi lokálnymi. Všade sa konali aj ďalšie dobrovoľné zbierky a tu môžem poznamenať, že dnes ráno, skorej slávnosti, v pokladni „Červeného kríža“ bolo už vyše 153 milionov dolárov. Aké sumy nazbierali iné humanitné organizácie, zatiaľ nevieme.

Na návrh ministerského predsedu Austrálie (Kevin Rudd) a za súhlasu premiéra Victórie (John Brumby), už či v Melbourne, alebo v postihnutej oblasti, postavý sa pomník obetiam požiarov a každý rok, na deň 7. februára, všetky vlajky budú na pol žrde a minútou ticha, tichou modlitbou, spomenieme si nie len na túto pohromu, ale aj na tie minulé a rozpamätáme sa, že toto je oblasť „prírodných“ požiarov. Požiare sú súčasťou žitia, regenerovania prírody.

To nie je oblak dažďu, ale oblak dymu.

 

 

 

Dym, dym, všade len dym. Nejaké dočasné bezpečie poskytuje aj táto čistinka.

 

 

Keď pozriem na tento stromík... strom, vždy sa budem pamätať na tieto dni úžasu. Dúfam, že nikdy nezbĺkne.

 

 

 

Ako je v Queenslande? Práve sa mi hlásil M. Kizúr a hovorí, že teraz majú už „len“ normálny monzúnový lejak. Záhrada je raz pod vodou, raz sa ukáže a niekedy vidíš aj, ako prudko sa regeneruje táto tropická príroda. Všetko rastie, „ako z vody“. Dažde sa „spustili“ nižšie na juh, do severného N.S.Walesu a tu si to vyčíňa. Zaplavuje. Mestečko Bourke, na okraji púšte, v priebehu pár hodín dostalo viacej dažďu, ako čo im je ročný priemer.

V okolí mesta Normanton, Queensland, v zátoke „Gulf of Carpentaria“, keď sa podívaš či na sever, alebo na juh, či na východ, alebo na západ, nič nevidíš, len „more“, krokodílov a telá zahynutých kráv. Predpokladá sa, že ich zahynulo asi jeden milion.

Zaplavené sú aj severné oblasti Západnej Austrálie. Mnohé tamojšie povrchové bane sa naplnili vodou, takže práca v nich je prerušená. Keď prejdu letné monzúny, bude roboty. Čerpať vodu z baní, oprávať železničné dráhy, cesty, mosty... Veľká časť infraštruktúry je zničená, alebo v najlepšom prípade len poriadne poškodená.

Sever má nadbytok dažďu a juh trpí smädom. Ak to „spúšťanie“ sa dažďových oblakov potrvá, hádam niečo príde aj sem. Zem je spálená, všetko suché. Všade (aj v mestách) je nedostatok vody, lebo nikde nič nespŕchlo. Posledné spŕšky sme mali len stredom decembra. Od vtedy nič. Blíži sa však marec, jeseň a tradične to znamená začiatok vlhších mesiacov, lenže ako veriť, keď pre január a február, mali sme dostať aspoň 70 mm. Nejaké záplavy by sme aj tu potrebovali, lebo predsa, ani táto oblasť nie je imúnna. Aj tu vie zaplavovať, topiť a po takejto dlhej suchote, určite bude ďalší extrém, lebo Austrália je krajinou extrémov.

Cestou tohoto nášho blogu, niekto sa pýtal: „Kedy ísť do Austrálie“? Ako odpovedať? Všetko záleží na tom, kam chceš ísť. Ak na sever, tak určite nie v čase letných monzúnov a tieto trvajú obyčajne od novembra, do mája.

Ak na juh, tu je najlepšie v lete, čiže od decembra a až do mája, lenže pamätaj, že vtedy tu bývajú ukrutné horúčavy. Najmä vo vnútrozemí. V pobrežných oblastiach je to lepšie. Výkyvy zmierňuje vplyv mora. Marec však býva najpríjemnejší. Počasie je stabílnejšie, dni sú príjemné, všetko sa začína zelenať, proste vypadá to, „ako v máji“.Na výnimku, že importované listopadné stromi, ich listy, začínajú žlknúť, červenať sa. Niekde koncom mája, v júny, vôbec v čase zimných mesiacov, opláca sa ísť aj na sever, do subtropického, až tropického kraja. Vtedy je tam, ako v rajskej záhrade. Bujná príroda, všade vôňa ovocia a aj kúpanie sa v mori je podstatne bezpečnejšie. Vtedy je už po sezóne záplav jedovatých medúz.

..............pripravil J.Kulík

Horí, neprestáva...

Dnes, v pondelok ráno máme podobnú situáciu, ako skorej. Nejakých 12 „divých“ požiarov a počet už lokalizovaných. Dni a najmä noci boli pre požiarnikov prajnejšie. Bolo pomerne svieže, s jemným vánkom, takže požiare sa neprešírili. Vyjmúc tých, juhovýchodných, ktoré začínajú ohrozovať aj melbourneské vysunuté predmestia. Mali sme aj jeden požiar v samom meste. V rajóne Ivanhoe niekto zapálil tamojší park, takže bolo roboty. Niekto, o kom polícia už má dobré dáta a hľadá sa ho.

Tiež dnes, pred súd vychádza aj podpaľovač z mesta Churchill, ktorý zapríčinil smrť až 21 osoby. Údajne tu ide o osobu „zaľúbenú“ do ohňa. Svojho času chcel byť aj požiarnikom, ale tam ho neprijali. Odhalili jeho náchylnosť, fascinovanie ohňom.

Dobrovoľná zbierka a to len cestou „Červeného kríža“ dnes už prekročí 100 milionov.

Počet mŕtvych zabrzdil na 181, avšak zvyšuje sa počet nezvestných a tých čo sú v nemocniciach. Zatiaľ „nezvestných“ máme vyše 80 osôb.

Koalu Sam (Samanthu) spoznal celý svet. Aj my vám ju dnes prinášame, v skrývačke. Najdite ju.

Foto: prevzaté z „The Sun“.

O úžase hovorí aj výraz tváre.

Úžas, to si vyčítame z tváre tohoto dievčaťa, ktoré je v náručí svojho otca,dobrovoľného požiarnika.

Oheň a jeho následky. Takto to vidia deti, druháčikovia z tamojšej školy.

Boj s požiarom na okraji mestečka Beechworth.

.....pripravil Ján Kulík

ps

Meno podpaľovača aj vieme a aj nie. Priezvisko zatiaľ udávajú: Sokola, Sokulak, Sokolouk, Sokolok, Sukolak... 

  Pod nátlakom novinárov, polícia musela zvýšiť ten úradný počet obetí. Vraj preto zastali na 181, lebo medzi nimi nebol nikto, čo by vedel počítať aj ďalej. Vzalo im celý týždeň, aby objavili aj múdrejšieho a tomuto sa od rána podarilo napočítať do 189.    Ohne blčia aj ďalej. Niektoré sa podarilo lokalizovať, ale mnohé sú ešte vždy "divé". ............................... jk

Oheň a voda

Oheň a voda sú  dobrí sluhovia, ale zlí páni.

        Dnes, v sobotu, 14. februára 2009. uvedomujeme si, že požiare trvajú už celý týždeň. Mnoho prehrmelo a konca kraja zatiaľ nevidíme. Požiare už nie sú toľko prudké, lebo ani dni nie sú toľko horúce, ako pred týždňom a hlavne, aj vietor stíchol. Trochu klamná situácia. Odpočinúť sa nedá, lebo predsa ešte asi tucet požiarov má nálepku „divý“. Niekoľko miest, ako Healesville a Beechworth sú ešte vždy ohrozené a obyvateľstvo je pripravené na evakuáciu. Autá sú nabalené, aby aj oni neprešli tak, ako tí v prvých dňoch. Mnohé miesta sú ešte v plameni a požiarnici sú nám už úplne vyčerpaní. Robia po 12 hodín. Na zmeny. Pomáhajú im požiarnici nie len z iných štátov Victórie, ale aj Novozealanďania, prišli Američania, aj Kanaďania sú tu. Jednotky armády a ich ťažké stroje sú tiež na miestach a bojujú s ohňom. Robia lesné cestičky, hrádze, pália úseky proti požiaru a všetci sú proste ustarostení, aký bude nasledovný týždeň, lebo predvída sa vzrast teplôt. Zase sa to bude pohybovať medzi 30 až 40°C. Veľké starosti majú aj v Západnej Austrálii, lebo aj tam je všetko suché, dni horúce a neustále im fúka severný horúci vietor. Aj oni čakajú pohromu. Nedaj Bože.

Začneme s Queenslandom. Tento štát má rozlohu 1,727,200 štvorcových km. a z toho, pod vodou je asi dve tretiny. Zahynulo ohromne veľa zvierat a dobytka. Zatiaľ sa škoda odhaduje na 200 milionov dolárov, čo je len predbežný odhad. Po farmách a uliciach si plávajú krokodíli, takže farmári majú strach aj vyjsť von. Jeden z mesta Normanton sa odvážil. Voda do pása, ale brodil sa ku akože ostrovčeku. Ich domáca kačka, obľúbila si majiteľa a išla s ním. Plávala napred, keď tu odrazu sa vyhodil krokodíl a schmatil ju. Farmár sa ukrutne zľakol a hneď bežal späť. Nebol ďaleko od domu, nuž unikol. Vzal si ďalekohľad a začal študovať dvor. Len okolo domu mu krúžili až traja krokodíli. Tých ďalších už ani nehľadal.

Queensland je jeden z hlavných dodávateľov ovocia a zelenín pre tzv. južný trh, či pre Melbourne, Sydney atď. Ani oni nevedia, kedy im prestane pršať. Monzúnové dažde neprestávajú. Len občas stíchnu. Ľudia majú svojich starostí viacej, ako dosť a predsa nezabúdajú na svojich rodákov vo Victórii. Aj u nich sa robia dobrovoľné zbierky na postihnutých požiarom. Sami hovoria, že u nich je strašne, ale predsa nie toľko, ako vo Victórii. Pomáhajú. Dávajú.

Čo hovoria čísla? Tak zatiaľ tu zhorelo vyše 1800 domov. Ku tomuto počtu ešte pribudne.

Už tretí deň sa počet mŕtvych udáva len 181 osoba, čo už sotva kto tomu aj verí. Najmä, keď hovoria, že objavili aj ďalšie telá... avšak celkový počet stojí. Určite je tu nejaké embargo.

7500 osôb je bez strechy nad hlavou. Zatiaľ mnohí sú ubytovaní pod stanmi, v karavánoch, privážajú sa prenosné chaty, po rodinách, mnohé rodiny, čo majú povedzme nejaký voľný byt, chatu a pod. Svoju ochotu niekoho ubytovať oznamujú patričnému úradu.

Nejaký pán má na svojom počítači zaznamenaných vyše 15 tisíc najrozličnejších majstrov z celej Austrálie, nuž vyzval ich na dobrovoľnú akciu. Zatiaľ všetci sľúbili, že kedykoľvek sa ich pozve, prídu si odpracovať. Prídu pomôcť.

V strediskách, kde sú zatiaľ týto nešťastníci, nechýba pomocná ruka. Sú tam pekári... ba aj zmrzlinári, kuchári, majitelia reštaurácií a denno denne sa starajú o tamojších, teraz bezdomkov a aj o požiarnikov a ďalší personál, lebo kto je „za čiarou“ nemôže von a kto je z druhej strany, nemôže dnu. Najmä v mestečku Marysville, lebo sú náznaky, že požiar nebol „prírodný“, lež niekto to zapálil. Vyšetruje sa.

Každá vyhorená rodina dostala od štátu mobilný telefón a lap top počítač, aby mohli byť v kontakte, ako s úradmi, tak aj rodinou, čo je vonku. Problém je však prúd a voda. Súkromné obchody, armáda atď. rozvážajú generátori, prepravuje sa pitná voda a život nejak začína. Teraz však prichádza uvedomovanie si skutočnosti a duševný otras. Na miesto idú najrozličnejší kňazi, psychológovia a podobný personál. Dcéra, ako psychologička robí pri štátnom ministerstve a cez ich oddelenie prechádza väčšina takýchto pomocí. Pracovný deň im nie je 8 hodín, ale koľko vládzeš. Následky prežitéj pohromy budú trvať rokami. Hľa, jeden požiarnik z Melbournea po tých najhorších dňoch dostal deň voľna. Prišiel domov, že na oddych a doma zhorel. Podozrivý prípad. Polícia vyšetruje. Asi ho tá situácia toľko dojala, že spáchal samovraždu. Podpálil seba a dom.

Na TV obrazovkách, ba aj všade po mestách vidíte len žlté stužky. Medzinárodný symbol nádeje, že sa nezvestný vráti.

Zajtra, v nedeľu, aj SBS rozhlas robí rádiotón, či dobrovoľnú zbierku. Slováci vysielajú, či robia zbierku v čase medzi 10 a 11 hodinou večer. Takéto zbierky sme robili aj skorej a verte mi, ľudia, poslucháči, pomoc dávajú. Vždy sa nazbieralo na miliony. Myslím tu na všetky jazykové skupiny dospolu.

Obchodná sieť samobslúh IGA, už konala zbierku a darovala jednodňový profít. Včera podobnú akciu mala sieť „Coles“ a nazbierali, či do fondu odviedli vyše 6 milionov. Sieť „Bunnings“ má celotýždennú zbierku a tak, rad, radom do akcie sa zapájajú najrozličnejšie podniky. Robotnícke syndikáty vyzvali všetkých zamestnaných, aby do fondu odviedli jednohodinovú mzdu. Aj takto pribudne mnoho milionov.

V každú chvíľu, asi jeden milion Austrálanov je mimo krajiny. Väčšinou sú tam, ako turisti, ale aj na dočasnej práci. Povedzme, v Hollywoode je ich nemalý počet a aj oni, na čele s Mal Gibsonom robili nejakú zbierku. Zozbierali až 21 milion dolárov. Tí, čo sú v Anglicku, v Japonsku atď. atď. tiež robia zbierky. Každý Austrálan vie, čo je to tunajší požiar.

Holanďan André Rieu a jeho Johann Strauss orchester z akcie nevyostali. Vydali nejakú platňu, CD a všetok zisk z jej odpredaja odvedú do fondu na postihnutých požiarom.

Tunajší športovci sú tiež v akcii. Hráči cricketu odviedli 6 milionov, futbalové kluby odvádzajú celý zisk zo zápasov a to je veru vyše miliona od jedného zápasu.

Pomoc núka rad krajín. Aj tých rozvojových. Napr. Indonézia poslala 1,5 miliona, Nová Guinea 2 miliony... lenže tu sú miliardové škody. Hmotné. O iných, ani hovoriť. Odhaduje sa, že v požiari zhorelo aspoň jeden milion tunajších zvierat, kým vyše 100,000 zvieratok je na liečení. Aj koala Sam (Samantha), ktorej fotka obišla svet. Dali ju do klietke s jedným popáleným samčekom a vypadá, že sa zaľúbili. Nebijú sa. Bozkávajú sa.

O počte dobytka, zatiaľ nikto nevie. O počte zhorených domácich zvierat, nikto nemôže dať ani približný odhad. V mestečku Kinglake, kde dom leží v popole, na dvore mali aj sošku nejakej kačky. Po požiari, pri tejto soške našli úplne spálenú domácu kačku. Určite si hľadala bezpečie pri tej väčšej, betonovej.

Neuveritelných prípadov je neúrekom. Nejaký 97 ročný starček, zatiaľ prežil všetky zaznamenané najväčšie požiare. Black Friday z 1939. roku, Ash Wednesday z 1983. roku a prežil aj tento. Zase si zachraňoval strechu nad hlavou. Nevyšlo mu. Dom je v popole. Všetci susedia si mysleli, že Charlie zhorel, keď tu z plameňa vyšiel žilovatý starec. Popálený, ale nezhorel. Je v nemocnici. Hovorí, že už je presvedčený, že mu toto bol posledný požiar.

Ako všade vo svete, tak aj tu, tí policajti nie sú najbystrejší. Keď sa oheň rozháral, jeden človek skočil do auta a uháňal na susednú farmičku nie len varovať, ale aj zachraňovať nejaký manželský pár a viete si teraz predstaviť toho policajta? Zastavil „samaritána“, vraj prekročil povolenú rýchlosť jazdy a vypísal mu aj pokutu.

Kým šoférujete, nesmiete používať mobilný telefón. To každý vie. Vedel to aj šofér buldožéra, ktorý sa prebíjal lesnou cestičkou a bol na telefóne. Dostával pokyny, kam má bežať, čo má robiť atď. keď tu pred neho vyskočí policajt a už mu aj vypisuje pokutu.

Sused, farmár, kapitáň požiarnikov v blízkej dedine Bunnaloo, je tiež pri ohni. Po 5. dňoch prišiel domov a dal mi nejaké fotky. Už je zase pri ohni a sľúbil, že keď sa vráti, dodá mi ďalšie. Ja tam nemôžem. Nepustia dnu nikoho. Hľa, len dnes povolili tým občanom, čo sú von z Marysvillu, že môžu navštíviť svoje mestečko. Autobusom. Zamknutým. Kolóna sa pohla, previezli ich ulicami, ale von z autobusa nesmeli. Nesmeli ani nič fotiť. Všade sú policajti, detektívi a vyšetrovatelia.

O týždeň sa chystám na cestu do Melbourne a budem prechádzať tým krajom. Ak budem môcť, nejaké fotky urobím aj ja.

Spálený les. Foto, sused Bert.

Skupina dobrovoľných požiarnikov. Foto, sused Bert.

Jedno z miest zrazu požiarnikov.

Pomáha aj „chopter Elvis“

Pri meste Heatcote vykopali jednu z mnohých jám, kam sa privážajú mŕtve ovce. Táto má kapacitu na tisíc oviec.

.....píše Ján Kulík z Austrálie.

ps

Dostal som listy, kde sa ma ľudia pýtajú, čo je s naším susedom Alanom. Bol tam medzi vami (v Petrovci) pred niečo vyše jedným rokom. Zhľadoval si sudy na víno, lebo tu má tri veličánske vinohrady. Jeden hneď vedľa nás, druhý vedľa mesta Moama a tretí neďaleko mesta Ballarat. Vraj, ako sa má?  Môžem povedať len toľko, že nezhorel, ale hrozno zhorelo. Nie od požiara, ale od tej ukrutnej teploty, vyše 47°C a od horúceho vetra. Zachraňuje, čo sa dá. V minulú noc začali s oberačkou. Väčšina bobúľ sú úplne vycicané, zoškvarené, nuž aké bude víno, uvidíme. Určite mi prinesie vzorku. Tak robieva každý rok.

V Austrálii horí, neprestáva...

11. februára 2009.

Ohne neprestávajú. Včera a dnes je to kľudnejšie. Prestal severný vietor a vystriedal ho južný, chladný, takže denné teploty sa nám znížili na niečo vyše 20°C, ba v kopcoch, tam kde je peklo, nočné teploty klesli aj pod bod mrazu. Aspoň to trochu pomáha, avšak hoci fúka aj chladný vietor, predsa je silný (50 – 60 km/h) a obrátil smer požiarov. V tomto čase ešte vždy je 30 „divých“ požiarov, nelokalizovaných. Cez víkend sa má vietor zase otočiť na sever a zase začnú „teplejšie“ dni a zase tu bude nebezpečie rozšírenia sa požiarov.

Kde všetko horí, ťažko povedať. Úradný zoznam miest, mestečiek, dedín je strašne dlhý. Práve teraz je ohrozené mestečko Mansfield. Okolie je už spálené, dedinky sú v popole a požiarnici vedú boj o toto mestečko.

Vypadá, že mestečko Healasville požiar zaobíde. Nejak sa obrátil na mestečko Warburton. Krásny kraj. Hlavne jeho okolie a práve tu máme aj niekoľko naších rodín. Nakúpili si tam menšie farmičky, okolo 10 hektárov a planovali tam, v záhradách, sadoch... prežiť svoje dni. Koľko viem, tam majú svoje domi aspoň tri naše rodiny. Medovarský, Peška, Dýr, ale aj ďalší si tam niečo nakúpili, nuž koľko ich tam teraz býva, neviem. Predpokladám, že bude okolo 10 rodín. Včera tam mali poplach, evakuáciu, až povedali, že na evakuovanie je už neskoro a kto tam zostal, nech sa zachraňuje, ako najlepšie vie. Vypadá, že sa podarilo požiar zastaviť, lebo dnes ich už sotva kto spomenie. Dnes sa vedú boje okolo mestečka Wandong, Kilmore, Alexandra, Yea, Buxton, Acheron....

Proste je zázrak, ako sa niekomu podarí prežiť a predsa ľudia, popálení, vychádzajú zo spálenísk. Jedna dievčina, keď videla, že už je tu koniec, vztiahla sa do diery zvieratka Wombat a prežila. Wombat (vačkovec) sa podobá malému medvedíkovi. Býva v dierach, pod zemou. Ona sa tam vopchala. Koľko len mohla. Kým jej diera stačila. Jej zadok bol tu nejakým štopľom, nuž plameň jej nevysal kyslík. Prežila. Vytiahla sa von a na podiv, ani nebola nejak popálená.

Koľko je mŕtvych? Nevieme. Celý deň nám len opakujú, stav od včera večera, 181 osôb (očakáva sa, že počet prekročí aj 300), takže si myslím, že tu polícia dala embargo. Embargo bude asi aj na udávanie sumy, čo sa dosiaľ nazbierala.

Trochu rozumnejší človek, hneď vidí, že úradné číslo obetí, vôbec nezodpovedá stavu. Napr. v mestečku Marysville len dosiaľ našli 100 osôb. Kinglake atď. mnoho nezaostávajú. Vśade niekto zhorel. Niekde aj 20% obyvateľstva a aj sama polícia hovorí, zase sme našli ďalších, ale nehovoria koľkých. Obyčajne, kde požiarnici prejdu a najdu mŕtvych, tam sa priviaže modrá stuha. Po nich tam idú policajti, detektívi, sanitky... a tých modrých stužiek je všade. V niektorých domoch zhoreli celé rodiny.

Telefonáty sústrasti a ponuka pomoci prichádzajú z mnohých krajín. Pravda, prví tu boli Briti a kráľovna Elizabetha II. ktorá mimochodom, zo svojho vrecka posiela nejakú finančnú pomoc. Američania tiež. Ich požiarnici sú na ceste a prezident Obama sľúbil tiež nejakú pomoc a to nie len peňažnú, ale aj pomoc odborníkov, vyšetrovateľov a pod. Na podiv, aj Indonézia sa ohlásila a ponúkla pomoc. Pomoc ponúkli aj Francúzi, Nemci...

Tu zbierky bežia. Vćerajšia suma, čo sa nazbierala cestou „Červeného kríža“ bola niečo vyše 40 milionov. Od vtedy, po celý deň, akoby všetko zastalo. Žiadny pohyb. Len správy, že napr. na včerajšom zápase cricket s N. Zealandom, nazbierali 6 milionov. Profesionálny hráč golfu dal 200.000, jeho združenie tam priložilo ďalšiu sumu. Dnes, všetky obchody siete samobslúh „IGA“ zbierali, či na pomoc odviedli celodenný svoj profít. Koľko? Mlčí sa. Cez víkend, naší futbalisti hrajú zápas v Japonsku (kvalifikácie pre MS), takže aj tam bude dobrovoľná zbierka. Tunajšie kluby, už či futbalu, rugby... v nasledovný víkend nie len urobia zbierky, ale aj časť útržku zo vstupného, odvedú do fondu na pomoc. Zbierky sa konajú po všetkých bankách, obchodoch a aj po uliciach. Do tejto akcie sa zapojila hlavne „Armáda spásy“ a „St. Vincent de Paul“.

Tunajší zverolekári a ich fakulta, tiež poskytujú dobrovoľnú pomoc. Ľudia im prinášajú popálené koaly, kengúrov, wombatov, papagájov, psov, mačky, kačky, húsky, pávy, ale aj kozy, alpaky, lamy, ale aj ovečky, ba aj kravičky. Mnohé však farmári proste strieľajú.

Do oblasti cestujú celé kolóny nákladných áut so senom a to aj z niekoľko tisíc km. vzdialenosti. Ľudia im to seno dávajú zdarma. Transportné podniky to zase zdarma prepravujú.

Zatiaľ len ojedinele, ale čoraz hlasitejšie, ako ľudia, tak aj poslanci kritikujú politické strany, že sa dali kúpiť hnutiu zelených a týto páni, z toho hnutia, no sotva páni, väčšinou ponevári, stali sa toľko bezočiví, že všade chcú mať, akože národné parky. Obrovské územia. Úplne zamknuté. Nemôžeš, alebo nebudeš tam môcť ísť autom, nemôžeš si tam zbierať drevo, vyhnali odtiaľ farmárov, lebo vraj ich dobytok tam robí škodu, takže sú oblasti, kde je suchého paliva aj do pása. Eukalyptové listy, kôry, halúzie, suché stromi, rokami nespasená tráva... a žije tam ukrutný počet zajacov a divých psov. Stačí aj najmenšia iskrička a katastrofe sa nevyhneš. Teraz, v tieto krízové dni, na TV obrazovkach nevidíme ani jedného ich poslanca. Podobne to bolo aj počas minulého požiara, avšak keď sa situácia stíši, už tu budú a ich filozofovaniu nebude konca, kraja.

Teda, toto je dnešný stav. Informácie neprichádzajú. Asi nechcú mať paniku, lebo ľudia budú čoraz väčšmi ukazovať prstom na politikov, ich politickú korupciu. Za tých niekoľko hlasov z tábora „zelených“ máme miliardové materiálne škody a ukrutne veľa mŕtvych.

Utekaj, ak stihneš.

Komíny, ako pomníky požiara.

A predsa sa zachránil. Niekto ho vzal do auta. Popáleného.

Tu raz bola škola. Malá, dedinská.

J.K.

Horííí, ratúúúj.

Požiare ešte zúria. Všade oheň, slzy, obete, proste kalamita. Podľa poslednej správy (v utorok ráno, 10. feb. 2009) dosiaľ našli 173 spálených ľudských tiel. Počet popálených sa ani neudáva. Vieme len toľko, že nemocnice sú plné a že mnohí sa z toho nevychrámu.

Aj dnes zúri až 30 „divých“, nelokalizovaných požiarov a približujú sa ku mestám Beechworth, Yackandandah, Healesville, Wandong....Všetky spálené, vymazané z povrchu, ktoré zostali už len na mape, nemôžem ani napočítať. Listina je ukrutne dlhá.

Do Melbournea sa vydať nemôžem. Všetky cesty sú buď v plameni, už spálené, alebo zablokované. Polícia neprepustí. Na miesto požiarov tiež nemôžem. Nepustia. Tých, čo sú vonku, nepustia dnu a tých, čo sú tam, nepustia von. Na nejaké fotky nemôžem ani pomyslieť. Nepustia ma tam. Keby pustili mňa, takých „čuduvárov“ by mali na tisíce a to nikto nepotrebuje. Predsa, aby som vám nejak priblížil túto kataklizmu, prevzal som fotky z tunajších denníkov „The Age“ a „The Australian“. Aj tie mnoho hovoria.

Čo hovoria tí, čo prežili požiarové cunami? Hrôza. Stačí spomenúť ten hrozný zvuk blížiaceho sa požiara. Hučí, ukrutná páľava, hustý dym, že nevidíš ani na jeden krok, dýchať nemôžeš. Oheň ti kradne kyslík. Dusíš sa. V hrdle ukrutne páli a to i napriek, že máš na ústach mokrú šatku. Telo ti proste horí, lebo tá mokrá deka sa hneď usuší. Sem, tam počuješ explózie horiacich áut, plynových bômb, starých mohutných eukalyptov, zavýjanie sirén požiarnikov, sanitiek, polície. Ponad hlavu ti hučia lietadlá, vrtuľníky... tam počuješ plač kráv, oviec, divej zveri... vidíš ako klokany bežia od ohňa, ale nieto kam. Zase len skáču po horiacej tráve a zase buď sa otočia, alebo skáču do pekla.

Keď cestou uháňali požiarnici, v priekope našli už poriadne popáleného chlapčeka. Utekal, ale nevládal. Požiar ho dohonil. Akoby aj nie, keď miestami „bežal“ až 120 km/h. Doháňal autá a mnohé aj predbehol. Po cestách sú samé vraky a v nich, celé rodiny. Našli aj jednu starkú. Z domu si vzala len jednu obedovaciu súpravu. To jej bolo asi najmilšie. Predpokladám, že jej to musel byť dávny svadobný dar. Zhorela v aute, ale v náruči si zvierala tú súpravu.

Dobrovoľná zbierka na postihnutých sa už začala. Od včera sa nazbieralo vyše 14 miliónov dolárov a suma sa zvyšuje každú hodinu aspoň o jeden milión. Veľké korporácie čakajú, lebo sľúbili, koľko dajú občania, takou sumou prispejú aj oni. Každá korporácia zvlášť.

Na miesta pohromy prišiel aj ministerský predseda, Kevin Rudd a chudák, ani on sa nezdržal sĺz. Veď akoby aj, keď celé oblasti vypadajú, ako Hirošima, avšak povedal, sľúbil a veríme, že aj splní. „Všetko znovu vybudujeme. Aj Fénix vstal z popola. Vstaneme aj my.“ Veríme mu, že tak aj bude.

Callignee: Zatiaľ 9 mŕtvych osôb a zo 61 domov, v popole je 57.

Dve sestry. 21 a 22 rokov. Zachraňovali koníkov. Obe sú už vo večnosti.

Dnešný obrázok z donedávna prekrásneho mestečka Flowerdale.

Požiar sa blíži. Utekaj, ak je kam.

Steels Creek. Zatiaľ 7 obetí, 70% osady je v popole a požiar sa aj ďalej približuje. Z dvoch strán osady.

Požiarnici z N.S.W. sú tu od prvého dňa. Pomáhajú aj požiarnici z Južnej Austrálie, asi aj z Tasmánie, Novozelanďania hneď pribehli a na ceste sú aj požiarnici zo Západnej Austrálie a počujem, že už letia aj požiarnici zo Spojených štátov.

Na miestach pohromy sú celé jednotky austrálskej armády. Pomoc sľúbila aj Veľká Británia. Len povedať, čo potrebujeme. Sústrasť vyslovila aj kráľovná, Elizabetha II. Všetko to dodáva morálnu silu. Hlavne postihnutým občanom.

Zachraňuj, ratuj, ak môžeš, ale dbaj aj na seba a utekaj.

Akonáhle budem môcť, pôjdem tam a objektívom zachytím, čo sa zachytiť dá. Zhoreniská.

Zatiaľ, toľko. Akonáhle sa vráti sused, dobrovoľný požiarnik, budem sa ho pýtať na fotky.

Riport Jána Kulíka z Austrálie.

V Melbourne, vo Victorii, v Austrálii...(požiare a povodne).

Austrália je krajina extrémov. Kým v tomto čase na sever máme sezónu letného monzúna, zatiaľ na juhu a juhovýchode (Južná Austrália, Victoria a časť Nového Južného Walesu má suchotu. Strašnú. Už 15 rokov je tu suchota. V novembri a v decembri pršalo trochu nadpriemerne, ale teraz, už 9. týždeň sme nevideli ani kvapku. Len vysoké temperatúry sprevádzané severným pálivým suchým vetrom. Už dva mesiace sa denná teplota šplhá na vyše +40°C a v minulú sobotu, 7. februára to vyskočilo až na +47 až 48°C. Schytil sa silný horúci vietor o sile asi 100 km/h, čo je zárukou katastrofy. A tá aj prišla.

Aby ste si vedeli predstaviť taký horúci deň, poviem vám len toľko, že keď je 40°C, vtedy vtáci prestávajú lietať. Schovávajú sa do chládku a tu trpia. Keď prekročí +45°C, vtedy už nevidno ani mravca. Aj tie sa vztiahnu pod zem.

Teda, kým sever perie, napr. v okolí Townsvillu, kde žije náš umelec, maliar Martin Kizúr, v priebehu pár dní napršalo vyše 1500 mm. a ešte vždy sa to len leje. Celé mestá sú zaplavené. Krokodíly si plávajú aj ulicou. V záplavách tam dosiaľ zahynul počet obyvateľov, kým zopár uchytili aj krokodíly.

Na juhu, juhovýchode dosiaľ boli len prachové búrky, ale v tú sobotu (nazvali ju „Čierna sobota“), schytili sa požiare. Ukrutné. Dosiaľ, v dejinách Austrálie najväčšie a najstrašnejšie. Väčšie, ako boli v 30-tých rokoch (1939), na čo sa spomína, ako na „Black Friday“, alebo vo februári 1983. roku, čo nazvali „Ash Wednesday“.

Meteorológovia nás varovali. Budú strašné horúčavy. Kto nemusí, nach z izby nejde von. Nech pije len vodu, aspoň 5-6 litrov po osobe, nech sa postará o svoje zvieratká, psíkov, mačky... aby mali dostatok vody a hlavne vystríhali starších občanov, aby si dávali pozor. Predsa, nemocnice sa plnili. Ľudia dehydrovali, takže denno denne bývalo aj vyše 15 smrteľných prípadov.

Že ani jedna bieda nepríde sama, aj to je pravda. Dul silný suchý a horúci vietor a boli tu aj „suché“ hromobitia. Tieto zapríčiňujú väčšinu katastrofálnych požiarov. A začalo horieť.

Ako vždy, nechýbala ani aktivita podpaľačov. Títo nepodarenci si nedajú ujsť príležitosti a niekde podhodia oheň. Aj teraz to urobili. Blčí skoro celá Victória a časť N.S.W. Oba štáty boli pripravené na takúto kalamitu. Vo Victorii, v pohotovostnom stave bolo až 40 tisíc požiarnikov, hlavne dobrovoľníkov, kým v N.S.W. 75 tisíc. Štát je väčší. Na poplach čakali tisíce požiarnických nádrží a na stovky lietadiel, vrtuľníkov, paramedici, polícia, nemocnice, dobročinné organizácie... lebo zo skúsenosti sa vie, čo môžeme očakávať. Čakalo sa, ale táto kalamita bola väčšia (ešte vždy trvá), ako sme si mohli predstaviť. Muselo sa pozvať aj armádu, pozvať dobrovoľníkov z N. Zealandu a koľko počujem, prišla technická pomoc aj zo Spojených štátov a určite prídu aj ich požiarnici. Už tradične, pomáhame si v takýchto situáciach.

Kde všetko blčí? Ťažko povedať. Všade. Od krajného západu štátu, až po krajný východ, od severu, po juh, no asi najhoršie je v oblasti Gippslandu a hlavne v oblasti severovýchodne od Melbourne. Ani nie tak ďaleko. Hneď za okrajovými predmestiami.

Ešte vždy je tu konfúzia, nečistá, nepriehľadná situácia. Zopár mestečiek úplne zhorelo, ako napr. Kinglake (nezostal stať ani jeden dom – 550 domov je v popole), mestečko Marysville, kde vraj ešte stojí 5 – 6 domov, okolo Bendiga zhorelo vyše 50 domov, Whittlesea, kde je hlavný dočasný štáb požiarnikov tiež neprešiel bez obetí atď. atď. Spolu dosiaľ zhorelo (čo sa vie), vyše 750 domov a o ľudských obetiach dlho nebudeme vedieť. Zatiaľ, podľa úradnej správy, identifikovali 108 osôb, v nemociach je počet popálených, z ktorých mnohí neprežijú, po farmách, kde to blčí, nikto zatiaľ nevie o osudoch tamojších, nikto nevie o počte ľudí, čo išli do prírody, ku potokom, riečkam... Počet obetí sa zvyšuje z hodiny, na hodinu. Nikto nevie koľko ľudí zhorelo na cestách, vo svojich autách, ale postupne ich nachádzajú. V jednom aute našli celú rodinu. Šiestich členov. Spálených na uhlíky.

Ľudia si chcú zachrániť domy, nuž neodbehnú načas. Keď je požiar blízko, dajú sa na útek, ale vtedy je už neskoro. Požiar sa ženie aj 100 km/h. V takej horúčave haluze eukalyptov padajú, zahatajú cestu a už si v tom. Bývajú tu aj nehody, zrážky a už sa tam nazbiera niekoľko desiatok áut a utiecť nemáš kam. Všade po cestách nám ukazujú len zhorené autá. Hŕby vrakov.

V požiari v Kinglake, spolu s manželkou zhorel aj bývalý (teraz penzista) TV hlásateľ , Brian Nylor. Poznala ho nie len celá Victória, ale aj Austrália.

Jeho sused, mladší chlap, keď počul čo sa deje, bežal domov. Telefonoval manželke a táto hovorila, že zatiaľ sú dobre. Aj ona a aj tri deti. Odrazu mu povedala „zle je“. Utekáme. Nebolo kam. Vonku to bolo, ako v pekle. Podľa odporúčania expertov (každý to vie), najlepšie je schovať sa v dome. To aj urobila. Zhorela aj ona a aj tri deti.

Jeden, tento pohromu prežil, schoval sa do pivnice. Ako hovorí, už myslel, že je koniec. Aj pivnica bola žeravá. Najmä povalová stena. Na šťastie, požiar mu nevysal kyslík z pivnice, nuž zachránil sa.

Ako môžem o tomto písať? Tak, tie požiare sú od nás pomerne ďaleko. Len vzduch vônia na dym a obloha je červená. Slnko je červené. Deň je červený.

V mestečkách, ktoré sa vyhli skaze, ľudia pomáhajú. Tam sa súkromne pripravujú obedy, chová sa nešťastníkov, dáva sa im šatstvo, lebo mnohí sa nestihli ani obliecť. Všetko utratili. Zostali holí a v slzách. Dávajú im peniaze, aby si mohli aspoň niečo kúpiť, ako napr. kefku na zuby, ak to už od niekoho nedostali, lebo ľudia dávajú. Dávajú aj koše a vozíky pre deti.

Miesta pohromy navštívil aj ministerský predseda Kevin Rudd a sľúbil okamžitú nejakú pomoc, ako aj hradenie pohrebov. Vo svojom prejave poznamenal, že ak sa niekomu dokáže vina z podpaľovačstva, tem môže očakávať, že sa ho obviní z masovej vraždy.

Premiér Victórie, pán Brumby tiež sľúbil pomocnú ruku vlády. Počas prejavu sa nemohol zdržať sĺz. V tom čase ešte nevedel o osude vlastných rodičov. Okolo ich majetku bol ohromný požiar a on sa nemohol dovolať ku rodičom. Po nejakom čase mu sestra oznámila: „žijú“. Okolie bolo devastované, ale rovno pred ich majetkom požiar sa otočil. Zmenil sa smer vetra.

Eukalypt je plný oleja a staršie stromy sú väčšinou duté, čo ohňu slúži, ako nejaký komín. Z takýchto dutín občas vyletí žeravá masa veľkosti, ako korpa a pravda, aj niekde padne a tu o sekundu, už všetko blčí. Požiar si robí svoje mikro tornáda a horiace listy lietajú. Aj na ďialku 10 km. Keď horel Mt. Macedon, čo je skoro 50 km. od nášho domu v Melbourne, do dvora nám padali takéto listy. Vtedy sme boli na dvore a hadicou striekali na každý list.

Teda, situácia je ešte nejasná. Požiare vraj budú trvať ešte aspoň jeden týždeň a len potom, postupne sa budú robiť prehliadky a ku počtu obetí sa bude len pridávať. Zatiaľ, konzervatívny odhad je, že zahynulo asi 200 ľudí.

Kde požiar prehrmel, tam farmári idú s puškou a strieľajú obhorené ovečky, kravičky, kengurov... ale aj svojich psov. Krátia im muky.

Hádam sa ozvem zase, keď budem mať jasnejší prehľad a hodnovernejšie, spoľahlivejšie dáta.

(foto: archív) vvvvvvvvvvvvvvvv

Dom Krajana P. Pešku na Mt. Macedon.

Mt. Macedon. Takto hľa vypadal rodinný dom.

Do tohot auta si už nikto nesadne. Mt. Macedon.

Mt. Macedon. Z tohoto domu zostal len komín.

*******************************

...............text a foto Ján Kulík