Kračún: Vianoce. Zaujímavé slovo z hľadiska, že sa ho snažíme zabudnúť, nepoužívať, i keď je rýdzo slovanské a uprednosťujeme Vianoce, čo sme si vypožičali zo staronemeckého winnahten. (Súč. nem. Weihnachten.)
V škole nám neustále zdôrazňovali, že kračún je maďarské slovo, lebo aj tam jestvuje karacsony, no márne. Kračún je hlboko zakorenený v duši každého. S týmto slovom sa stretneme ako na Slovensku, tak aj na Ukrajine, v Moldavsku, Rumunsku, v Bulharsku, ba aj v Albánsku (i keď tam ide o cele inú etymológiu). Podobu slova pozná aj litovština, Kártis a lotyšský Kárts.
Sám prakoreň slova leží niekde hlboko v indoeurópskom jazyku a odvádza sa z pojmu smrti, náhlej a nečakanej smrti v mladom veku, zlého ducha, z toho aj sviatku na oslavu konca krátenia sa dní, kroku k novému cyklu žitia, dĺženia sa dní. Kračún sa dáva do súvisu so slovanským slovom krok, kráčať, prekročiť, čo má príbuznosť aj v latine, gradus = krok.
Kračún súvisí s praslovanským kraka = noha, kde v starochorvatskom sa vyvinulo krakati = chodiť a u nás kráčať = ísť, chodiť. Kračún teda vznikol z toho, že sa z doby krátenia dní, prekročilo v dobu dĺženia sa dní. Kračún, ako pohanský sviatok zimného slnovratu, oslavoval sa hodne skorej príchodu kresťanstva a sviatku narodenia sa Ježiša Krista.
Krava: Dospelá samica prežúvavcov, hlavne domáceho hovädzieho dobytka. Aj tu máme starobylé a zároveň i všeslovanské slovo s radom príbuzností aj v iných ie. jazykoch, ba aj širšie, avšak aj tu vládne roztrieštenosť pri vysvetľovaní etymológie. Nejaké spoločné stanovisko nejestvuje. Všetkých
mýli prítomnosť spoluhlásky -r-.
Krava je všeslovanským slovom. Čes. kráva, srbch. slovín. bul. krava, poľ. dl. krowa, hl. kruwa, polab. korvo, kašubský (zast.) karwa, rus. ukr. koróva atď. Staroslov. krava, praslov. korva. Ako východisko Machek navrhuje sans. cárvati = žuvať, lebo krava žuje, je prežúvavá.
U ukr. et. slovníku sa podáva, akože príbuzenstvo s lit. kárve = krava, pruský curwis (kurwis) = vôl, lat. cervus = jeleň, cerva = jelenica, láň, gr. kéras, keraós /κέρας, κεραός ( * κεραFóς)= roh, rohaté, vyrobené z roha, wel. gálske carw = jeleň, kornválske carow, bretónske karô, alb. ka, všetko z akože ie. kru. Pridáva sa aj chetejské karauar = roh atď. až je tu aj lat. cornu = roh a napočitujú sa aj germanské a sanskritové podoby slova roh, ba prechádza sa aj na akože príbuznosť s variantami slova srna atď. atď.
Podobné vysvetlenie najdeme aj v ruskom et. slovníku a v osetskom et. slovníku, kde Abajev ako východisko vidí indoeurópske *ker = hlava, roh.
Nikto sa však nezabavil komparovaním kravy, ako zvieraťa a slova v škále ie. jazykov. Napr. v sans. gava- = krava, býk, peržské gau, gao, gav = krava, býk, ang. cow, hol. koe, st.h.n. kuo, nem.
kuh, staronór. kýr, arm. kov, gr. boús, boós / βούς, βοός = krava, býk, vôl, lat. bos, staroír. bó, lot. gúovs atď. Ku všetkému môžeme ešte pridať aj tochárske B keu = krava, av. gauš, ako aj chetejské zapísané hieroglyfmi, lúvijské wawa, lýcijské wawa, wuwa = krava, avšak podľa V.V.Ivanovova v chet. sa vyskytuje aj karauar = roh.
S prihliadnutím na chet. wawa, wuwa = krava, ale aj karauar = roh, tochárske keu, sans. gava, gáuh, arm. kov, staronór. kýr atď. musíme uznať, že aj v slovanské podoby vychádzajú z PIE *gwou-= krava. To problematické - r – najdeme v staronórskom jazyku, ale predsa sa žiada uvážiť aj kolíziu, či vplyv ie. termínu pre roh, hlavu, hlavne pri uvážení chet. karauar = roh.
Krknúť: Zabiť, zarezať. Expresívne, slengové. Tohto roku zabíjačka bola dobrá. Krkli sme až tri svine. Krkol ho nožom rovno do brucha. V Slovníku ho nieto. Súvisí s krájať, rezať.
Krochmeľ: Škrob. Zaužívané hlavne v Petrovci a v okolí. V SSJ nejestvuje. Tam najdeme jedine krôchať = klepkať, buškať, robiť šum pri chôdzi. Východiskom tohoto je slovo krok. Východiskom pre krochmeľ je krôchať, lebo dobre naškrobená, nakrochmelená sukňa pri chôdzi len tak šuškala, vydávala zvuk.
Krosná: Ručný, alebo mechanický tkáčsky stroj; stojan na pílenie dreva (koza). Zaujímavé slovo a hlavne rozličné vysvetlenia jeho etymológie. Každý slovanský et. slovník to podáva inak.
V slovanských jazykoch sú podoby krosno a krosná. Starší termín asi bude krosno. V českom et. slovníku s týmto slovom sa spája i ďalšie, krošňa a toto sa komparuje s germanským, či až predgermanským *kribo-, kribhno- = krošňa na nosenie nejakého tovaru, napr. na nosenie dreva, rašeliny, či nám bližšie, na nosenie hrozna počas oberačky a pod. a pravda, všetko, spolu s germanskými tvarmi sa kladie do šuflíka „praeurópske“. (?)
V ruskom et. slovníku krósno sa kladie do súvisu so slovom kreslo= stolička a príbuznosť sa vidí v lit. krasé = stolička, podnožka, stolček. (Vasmer, Bernecker, Jagič.) Menej prijatelné je vraj vysvetlenie, že krósno bude súvisieť s gr. κρόκη = útok, tkanivo, niť, vlákno, spojivo, κρέκω = zbíjanie (pri tkaní), alebo aj so staroisl. hraell (hrahila) = palica na zbíjanie nití počas tkania, či aj staroang. hraegel = plátno, rúcho, oblek.
Ukr. et. slov. pôvod krosien vidí ako kombinované slovo, kde v prvej časti máme kre-, kro- = kraj, koniec a v druhej časti máme bežnú príponu -sno, -sná. Všetko však bude súvisieť so slovom kreslo. Ako menej dôverné, napočituje sa aj súvis s podobamy, ktoré zahrňuje aj ruský et. slovník, ako „menej prijatelné“. Mienka V. Macheka (viď český et. slov.) sa úplne odhadzuje, ako vraj „bez akej koľvek podstaty“.
Krosná a kreslo nejak najlepšie „sedia“. Kreslo sa vykresalo z dreva, alebo do dreva a na podobný spôsob sa robili aj staré krosná. Boli to len dva drúky, dve paralelné kolmé palice, kde bola osnova a cez ňu sa preťahovali a zbíjali nite, rákošie, prútie a pod. Aj dnes v ukrajinskom jazyku jestvuje krósno = krosná, krosna = rám, rám na vyšívanie, kým v bul. krosno = krosná, avšak paralelný význam je aj návoj, kam sa navíjala už hotová tkanina.
Ak však prihliadneme na etymológiu slov skrz(e) a kríž, núka sa nám cele iná evolučná cesta, ktorá na dovažok aj úplne zodpovedá všetkým hore spomenutým „východiskám“.
Krosná boli teda dva kolmé drúky, ale nad týmito bol aj priečny drúk, kde sa pripevnila osnova. (Túto podobu krosien ešte vždy stretneme v rozličných kultúrach.) Teda, hneď tu, už pri samom nástroji vidíme súvis so slovom skrz a kríž. (Viď) Do tej osnovy sa vsúvali nite (krížom, priečne) a táto, aby sa niť upevnila, „zapratala“, zase sa „krížila“. V základe, koreni krosien je úplne viditelné rovnaké východisko, ako je aj pri slove skrz(e), či širšie, aj pri slovách kraj, koniec (ukr.et.slov.), kreslo, kresať, podložka, „koza“ na pílenie dreva (rus.et.slov.).
Krošňa: Skrinka, alebo vysoký koš, ktoré sa nosia na chrbte. Poznáme drotársku krošňu, ale aj vinohradnícku a krošňu nosili aj „robári“, potulní predavači lacného a drobného tovaru. Toto slovo tesne súvisí s predošlým, krosná.
Krpiť: Ďalšie slovo, ktoré v Slovníku slov. jazyka nenajdeme. U nás je bežne zaužívané vo význame niekoho karhať, hrešiť, „vyčitovať“ niekomu a pod. So srbh. slovom krpa = handra, záplata, nema nič spoločného. Skorej tu ide o príbuznosť so sans. krp, krpaná-, krpá- s významom nariekať, nárek, úzkosť, ubiedenosť, ľútosť, žaloba, obžaloba, plač, kričanie.
Kuco, kuťko, kuťúš...: Pes, psík. V bulharskom a macedónskom jaz. kúče = pes, v srbskom a chorvatskom kuče = pes, šteňa, ukrajinský kúcja = pes, v cirkevno-slovanskom koučka = pes atď. S týmto slovom sa stretávame ako v sanskrite, tak aj v následných jazykoch Indie, ba aj v tochárskom jazyku. Sanskritové je kutta-, kuttira- = pes, kde R.L.Turner predpokladá zvukomalebný pôvod. Vzniklo vraj zo zvuku, ktorým sa privolávajú šteniatká. Podobne vzniklo aj ďalšie, kuccura- = pes, z čoho v jazyku waigali sa to už posunulo na kučúru = pes, v jazyku torwali na kujú, ba v iných jazykoch sa stretávame aj s kusar, kučára, kučuro atď. atď. Podobné slová si zachováva aj srbh. jazyk, kde okrem kuče stretávame sa aj s kuja, ker a pod.
Zodpovedalo by, keby tu nebolo slovo šteňa, ako aj ger. podoby hund, hound... a hlavne grécke kúon / κύων. Viď Šteňa.
Tochárske ku = pes, D.Q.Adams vysvetľuje ako slovo, ktoré vzniklo na podklade proto-indoeurópskeho kúwo = pes, sanskritovej podoby śuna- = pes (u nás sa z toho utvorilo šteňa), ktoré v arménskom reprezentuje šun, v gréckom kúon, v latine canis, v starom írskom cú, v gótskom hunds, v litovskom šuo, chetejskom kuwas, v lúvijských hieroglyfoch zuwana = všetko má význam pes.
Kucov: V SSJ nie je ani toto slovo, kým na Dolnej zemi, v každom dome mali aspoň jeden kucov, lebo v každom dome bola aspoň jedna „sedliacka“ pec. Bola to pec väčších rozmerov, aspoň 2x2 metre a vysoká nejakých vyše 1,5 metra. Vykurovala sa z (otvoreného) pitvora (kde sa sušili klobásy, šunky, slanina). Priestor medzi pecou a zadným múrom, v rozsahu asi jednej stopy sa nechal prázdny, aby sa využilo sálanie tepla aj z tejto strany pece. Kucov bol teda priestor medzi „peciskom“ (na pecisku sa stavala pec), zadným múrom a stranou pece. Bol to proste ešte jeden kút v izbe a tu je aj jeho etymológia. Nebude mať žiadny súvis so slovom kozúb.
Kúdeľ(a): Výčesky ľanu a konopí. Čes. koudel, staročes. kúdel(e), rus. kudéľ, bul. kadelja, srbch. kudelja, slovín. kodelja, poľ. kadziel, hl. kudźel, dl. kuźeľ, polab. kudéľa, praslov. kudeľa. Predpokladá sa, že tu ide o príbuznosť s ruským kudér, srbch. kudrav, slovenský kučera, kader, najmä keď sa uváži slovenské nárečové škandry = pačesy (v SSJ nie je). Kúdeľ(a) asi za svoje pomenovanie vďačí tomu, že pri česaní a zvíjaní do babky bola neupravená, „kučeravá“, roztrasená, strapatá.
V príbuzenstve má ang. hards, hurds, staroang. heordan = r/v, nem. Hede, kým nem. Kuder predstavuje výpožičku zo slovanštiny, podobne ako aj litovské, lotyšské, estónske a fínske podoby pre kúdeľu, česanie ľanu, konopí atď. Viď Konopa.
Kujanica: Kyjanica. V Petrovci je zaužívaný termín kujanica, ktoré Slovník nezachytáva. Oba termíny majú rovnakú etymológiu, s tým, že kujanica bude predstavovať staršiu podobu. Sanskrit zachytáva koreň kutt = biť, mlátiť, udierať, trepať, kovať, čo dalo východisko aj pre slovo kov.
Kukurica: Prevažne kŕmna, zrnovitá rastlina, ktorej plod, šúľok je zakrutený, akoby zakuklený do líštia. Pôvodnou vlasťou jej je Amerika. Do Európy sa dostala cestou Španielov. V západnej Európe sa všade udomácnil názov, ktorý spolu s touto rastlinou, priviezli Španieli niekde z oblasti Karibského mora. Po španielsky maiz, staršie mahiz, s pôvodného karibského názvu mayz. Zo Španielska sa ako názov, tak aj rastlina rozširuje po západnej Európe a tak vo Francúzsku vzniká mais, staršie mahiz, v angličtine sa to vyvinulo v maize, v nemčine Mais, ba podobu pozná aj slovenčina, kde maizena = jemná kukuričná múka. (Preniklo k nám hodne neskoršie a to cestou kontaktu s nemčinou.)
Keby sa kukurica k nám dostala zo západu, tak určite by si so sebou doniesla aj svoj pôvodný názov. Keďže ale máme cele iné slovo, slovenský kukurica, hl. dl. kukurica, čes. kukuřice, poľ. kukuryca, kokoryca, rus. ukr. slovín. kukuruza, bul. srbh. kukuruz, staršie kukuruza a na dovažok je tu aj maďarské kukorica, turecký kokoros (súčasný tur. jazyk to nahradil aj s misir – na podklade mais), ba tu je aj rumunské cucurúz, musí sa po etymológii sliediť. Podobne, ako to máme v rade „novších“ slov vzťahujúcich sa na z Amerike privezenú flóru a faunu, ako napr. zemiak, krumpľa, brambor, švábka, moriak, doháň, tekvica, paradajka, rajštiak, jabĺčko atď. atď. V názvach týchto „exotických“ rastlín a zvierat európske jazyky majú roztrieštenosť.
Časť etymológov sa prikláňa ku mienky, že kukrica bude vlastným slovanským útvarom a počítajú sa argumenty:
A/ Východiskom je kukurjav = české kokořík = slovenské kokorík, kukurík, kykyrík (Polygonatum). ... (Berneker) Najbližšie sloveso by tu bolo kokoravъ = kučeravý, načechraný, načepírený. (Machek)
B/ Súvisí s koreňom kokr, kukur = načepírený, načechraný a toto slovo je zvratnou výpožičkou z rumunského jazyka, kde cucurúz vznikol na podklade ukrajinského slova kukurúdka = šiška (jedľová). // Nie celkom dokázaná teória – Mikloschich, Bezlej, Lokotsch, Skok.
C/ Pôvod môže byť aj v novom gréckom κοκκόροζο(ν) = kukuričný šúľok (Slawski), ktoré už na prvý pohľad prezrádza, že je tu opačný proces. Gréci to prijali od Slovanov.
D/ Ide tu o zvukomalebný koreň kukurú, čo vtáci (najmä holuby) vydávajú, keď sa ich chová kukuricou. (Kretschmer, Glotta, Šanskyj, Vasmer, Slawski, Machek, Schuster-Ševc...)
Zatiaľ si nikto nevšimol, že v sanskrite jestvuje kukka- = úroda, kde sa zrno neformovalo na klase; datle čo sa zvraskaveli ešte na strome.
V západnom Pahlawi jazyku jestvuje kukkur, kukkri = kukurica.
V hindu, zo sanskritového slova kukkutá- = kohút, vznikol posun aj na kukkur, kukkar = kohút.
V hindu najdeme aj kukuronda, kukronda = druh jednej rastliny (Celsia).
V hindu kukri = zviť, zakrutiť, z čoho sa význam posunul aj na označenie kukričného šúľka = kukri honá.
Všetko nejak poukazuje, že tu asi budeme mať vplyv „z orientu“ a že slovo sa ku nám
dostalo asi cestou tureckého jazyka, ktorý sa s nim spoznal cestou indických moslimov. Asi vzniklo v Indii, kombináciou slov kukkur + uruz = kohút + ryža, čiže pojem prezrádza, že tu nejde o ryžu, ako ľudskú, ale „kohútiu“, vtáčiu stravu, alebo ak uvážime posledné hindu slovo, kukri (honá), tak by sme tu mali súvis s naším kukla, zakuklené, lebo ten šúľok je zvitý do líšťa, akoby zakuklený. Podľa vlastného chápania kukuruz, kukurica bude predstavovať kombináciu z buď kukkur+uruz = vtáčia ryža, alebo zakuklená ryža.
Kulač: Okrúhla ploská nádoba na vodu - druh čutore. Kulač, ten čo si naší starí nosievali do poľa, obyčajne bol vyrobený z dreva a neraz i vyzdobený ľudovými ornamentami. S kulačom, vyzdobeným stužkami, svojho času chodievali družbovia zvolávať na svadbu. V ňom mali vzorku vína, ktoré sa na svadbe bude podávať a domácim dávali ochutnať. V peržskom jazyku je slovo qalachu s významom kožená nádoba na pitie, čo si nosievali derviši; garád z ktorého sa v zime napájal statok. Tiež je tam aj qalatin s významom vaňa, sud, cisterňa. F. Steingass (autor peržského slovníka) sa pri týchto slovách zdržal podania etymológie. Nebol si istý, kam ich priradiť. Ku semítskym, alebo indoeurópskym jazykom.
Slovo je indoeurópske. V sanskrite najdeme slovo kuli- = vyplachovať, klokotať, ktoré sa posúva i na glgať, kým kulyá = riečka, kanál, garád, vodný tok a pod. ktoré v následných jazykoch preberá aj význam, ako cisterňa, jama a pod. Všade sa tu naráža na niečo súce na zadržanie vody, uskladnenie vody, rezervoár atď. Ďalšie slovo, kulla- = hrniec, nádoba. Autor Jules Bloch sem priraďuje aj slovo z jazyka gudžarati, kolo, s významom diera do zeme, jama, o ktorom sa R.L.Turner zdráha vyjadriť.
V hindu jazyku kulis, kalsá, v sans. kalas = nádoba, nádrž na vodu okrúhlej podoby, čiže kulač. V odvodených významoch sa to posúva na vyjadrenie niečoho okrúhleho, guľatého.
Kulen: Typické dolnozemské slovo, pod ktorým sa chápe okrúhla klobása, či klobása nadiata do svinského mechúra. Keď sa robil kulen, tak tá klobásová masa sa ešte väčšmi pripaprikovela, aby bol štipľavejší. Výrobok hodný povšimnutia a i ceny každého pravého labužníka. Príbuzné ku hindu kulma = klobása, strava nadiata do čreva zvieraťa. Viď Klobása.
Kút: Uhol v miestnosti, ktorý zvierajú dve steny, roh. Všeslovanské. V príbuznosti má gr. κανθός = kútik oka, lit. kampas = kút, gr. καμπή = ohýbať, ohýnať, krutiť, κάμπτω = ohnúť, luk, krutiť a pod.
So všetkým súvisí aj sans. kut = ohyb, ohnutie, zakrívenie a skut = záhyb, ohyb, zákruta.
Kutka: V SSJ najdeme len, že kutka = vyhĺbený priestor v stavanej peci, kam padá popol. Kutka v tomto zmysle na Dolnej zemi nie je frekventovaná, ba dokonca je až neznáma. Kutka, ktorá je bežným slovom v tomto prostredí, predstavuje niečo iné.
Slovenské dedinské (aj gazdovské) domi mali kutky. Stavali podľa tunajšej tradície, „predkom do ulici“, čiže od ulice bola „predná izba“, po nej nasledoval pitvor. Za pitvorom bola „zadná izba, zadná chyža“. Na ňu nadväzovala komora a „cieňa na spošik“. Tu sa bežné priestori končili. V gazdovských domoch na komoru nadväzovali stajne... a všetko sa zase končilo „cieňou na spošik“, kde už obyčajne stála katlaňa a pod. Pozdĺž celého staviska bola „podstrecha“, „gong“, „felešov“, širšia chodba. Táto sa smerom k ulici končila dvercami, ktoré sa ale sotva kedy aj použili. Priečelie domu teda malo obyčajne dve okná a dverce od podstrechy, čiže tu sa v prednom múre (ak dom bol nabíjaný z hliny) vysekal priestor a umiestnili sa dverce. Múr sa „ohol“. Etymológia kutky súvisí s kútom. Viď Kotarec.
Kura: Sliepka, mláďa sliepky, kde ale pod sliepkou chápeme samičku väčšiny z kurovitých vtákov (aj samičku perličky, jarabice, prepelice, tetrova, bažanta atď.).
V tomto prípade pred sebou zase máme jedno z prastarých slov, ktoré je zachytené aj v staroslov. ako kourъ = kohút. Zatiaľ všetky slovanské etymologické slovníky robili tu jednu podstatnú chybu. Hľadali nejaký súvis s latinským (ale aj širšie) slovom curro, cocurri, cursum = bežať, utekať, naháňať, letieť, lebo vraj kurovitý vták nelieta, lež uteká, beží. Správnosť svojho tvrdenie podporujú aj s gréckym kuréo / κυρέω = udrieť, vypáliť (v behu), pricestovať, získať a len ako druhoradé, odvodené význami udáva sa aj byť v chode, ísť, prísť, získať a pod. Áno, toto vidíme hlavne pri domestikovaných sliepkach, že skorej utekajú, ako lietajú, avšak jarabice, prepelice, bažanty, perličky atď. skorej lietajú, ako by utekali. Teda, toto tvrdenie neobstojí.
V ruskom et. slovníku najdeme, že tu skorej ide o príbuznosť s lot. kauret = revať, kričať, lat. caurire = revať (ako zver) a sans. kauti = kričať, revať, takže kur, kura vraj svoj pôvod má v slove, ktoré bolo v staroslov. kouiati, kouiaiě = reptať, (U nás jeho stopa je v slove kuvikať, s významom trápiť, unúvať, reptať) lebo vraj aj ruské petúch = kohút, vzniklo na podklade spievať, ako aj srbch. petao = kohút, fr. chanteclair, gót. hana, lat. cano = všetko kohút, ako aj lat. gallus = kohút, ktoré sa teraz dáva do súvisu so slovanským glas, hlas, čo je však úplne chybné.
Kura, sliepka (domestikovaná) i keď môže lietať, predsa radšej uteká, čo ale na jej pomenovanie nema žiadny vplyv. Všetci kurovití vtáci však majú jedno spoločné. Vo volnej prírode, v lese, pohybujú sa po zemi a tu všetci prehrabujú napadané listy, hnísajúci odpad na zemi a tu si hľadajú zrnká, červíčkov, hmyz. Všetci jednako majú zakódované, že potrebné je hrabať, škriabať, prehrabovať, aby bolo čo jesť. Slovanské jazyky patria do skupiny akože východného krídla indoeurópskych jazykov, kam prislúcha aj sanskrit, peržský atď. nuž nie div, že mnohé slová máme spoločné, alebo aspoň ich východiská, čo sú zachytené v sanskrite. Jedno z takých prastarých slov je aj sanskritové kur = škriabať, driapať, z čoho v sans. vzniká aj kura = škriabanie, driapanie, ktorého podoby prechádzajú do následných jazykov a význam sa buď posúva, alebo tam vždy jestvoval ako nárečové slovo, ale sú tu aj význami, ako hrabanie, prehrabovanie, prehŕnanie, kopanie do zeme, škriabanie, zoškrabovanie nechtami atď. Kura teda svoje východisko má nie v bežaní, utekaní, spievaní atď. ale v škriabaní, prehŕnaní, hrabaní. Veď ak ste si všimli sliepku, kuru, tak ste videli, že aj na hŕbe zrna nebude pokojne jesť, ale aj tam sa bude prehrabovať.
Z tohoto slova máme aj rad odvodením, ako kuracina, kuracínec, kuriatko, kurín, kuriplach, ba v jednotlivých slovanských jazykoch prešlo i na označenie mužského pohlavného orgánu, kde nahrádza u nás ustálený názov odvodený zo slova kohút, a práve toto slovo máme ukryté aj v kurva.
Kveč: V SSJ nie je. Zariadenie, prístroj na gniavenie, stláčanie bobúľ hrozna. Prevzaté z nem. kde quetschen = gniaviť, stláčať, cediť.
