V tieni eukalypta 7 Jozef Boboš

Hraničiarske chodníky generácií.

Jozef Boboš
1948 –
„Už tu, v Austrálii som čítal nejakú knihu, kde hlavný junák, určitý rakúsky dôstojník, priamo z Viedne, za pokutu dostal rozkaz zbaliť sa a isť do Banátu, na vtedajšiu vojenskú hranicu. Opis tej jeho cesty do tých krajov a hlavne nekonečné pustatiny zaviate snehom u človeka vbudzovali pocit hrôzy. Podobalo sa to vyhnanstvu na Sibír. „
„Aj začiatky Austrálie sú poznačené historkami nedobrovoľných „vysťahovalcov“, išlo sa sem z trestu. Na sedem rokov, čo sa pre najmenší priestupok menilo v ďalších sedem a tak to bolo do konca života. Ak to bol väzeň „Jeho veličenstva“, sotva tam bola nádej na návrat, len vojak, strážca väzňov a im podobní, ešte mali nejakú nádej“.
„Aká to irónia národných osudov. Kam iní išli z trestu, my sme sa hnali von dobrovolne. Vezmime si takú Padinu. Táto dedina sa spomína ako opustená, ešte pred príchodom Slovákov. Ležala na území tzv. vojenskej hranice a vrchnosti sa ju pokúšali osídliť, ale to nešlo. Plán vždy skrachoval. Nikto tam nechcel byť a ak sa aj niekto nadal, vtrhli Turci a dedina spustla. Konečne, za panovania cisára Františka I. rozhodlo sa sem priviesť Slovákov. Skúsiť to s nimi, či s nami a tak v roku 1806. prišli sem aj prvé slovenské rodiny z gemerskej, nitrianskej, novohradskej a peštianskej stolice. Dospolu 80 rodín. Na dobrú vojenskú posádku, bolo to málo a preto v 1808. roku presúva sa sem ďalších 80 rodín. Po tejto „druhej vlne“, príchod ďalších je už len sporadický. Do tejto „druhej vlny“ zapadá aj príchod rodiny Bobošovej.“
„Koľko viem, u nás sa nikdy neviedla žiadna rodinná chronika. Minulosť sa prenášala ústne. Odchádzajúce generácie svoje pamäti prenášali na dochádzajúce, ale predsa, pamätalo sa. Spomínalo sa. Aspoň to, čo sa udialo po príchode na Dolnú zem.“
„Prišli sme sem niekde zo slovensko – maďarského pomedzia, čiže z nejakej hranice, z oblasti ktorá dnes patrí k Maďarsku. Vraj otca a jeho synov prilákala vidina žitia na nepokojnej hranici, ale ja si myslím, že to bola skorej vidina získania zeme, lebo hneď po príchode aj získali nejakú zem, za čo teraz bolo potrebné slúžiť vo vojenskom pluku. Toto sa im ale nepozdávalo. Rodina si posadala za „okrúhly stôl“ a rozhodovalo sa, či aj sa rozhodlo. Ten najsilnejší, čo vypadá, ako Valibuk, ten má najlepšie šance na prežitie v zrážkach s Turkami. Rúbanie šabľov mu bude len hračkou. Ten odslúži za všetkých“.
„Kým on slúžil, bratia si v pokoji hospodárili a zakladali si rodiny, kým ten, ako Valibuk, na dovažok za tú službu v pluku, vyslúžil si aj po jednom jutre pre každý rok, lenže po 9. rokoch sa vrátil žívý, zdravý a dožadoval sa svojho podielu. Už nepomohol ani okrúhly stôl. Krv vzplanula a ako zhavranelý bratia, vrhli sa jeden, na druhého a na majetok. Bolo po rodinnom pokoji. Všetko sa rúbalo, sekalo na štyri čiastky a porozbehávali sa po slovenskom svete na Dolnej zemi. Každý pošiel v inú stranu.“
„To náhle vzplanutie krvy a tvrdohlavosť je nám asi zakódovaná v génoch a lietanie svetom sme asi dostali pitím tej padinskej vody, z tých hlbokých studní, kde sa voda „mlela“, lebo všetci padinčania vyletujú do sveta. Najdeš ich aj v Bulharsku, v Argentíne, Spojených štátoch, v Kanade a aj tu, v Austrálii a na Novom Zealande.“
„Môj prastarý otec Pavel, vybral sa do Sriemu, lebo vraj nechce viacej trpieť nedostatkom vody. Chce ju mať na dosah ruky a osadil sa priamo na hraničnej rieke Sáve. Z druhej strany bolo Turecko, či ich provincia Serbistán. Bóľovce sa nám stali domovom. Rodina sa vzmáhala, ale okrem dvoch synov, mnoho nezgazdovala. Starší syn Pavel, môj starý otec, priženil sa do majetnejšej rodiny Kolecových a vyplával z toho začarovaného kruhu biedy.“
„Rodina Kolecová, z ktorej vyšiel aj náš bývalý kňaz, Ondrej Kolec, vlastne časť tejto rodiny sa neskoršie presídlila do Argentíny“.
„Prišla I.sv. vojna a toho Uhorska, maďarčenia sme mali dosť. Panslavizmus, ako idea, šteklil. Nažívanie so srbskou dedinskou menšinou bolo dobré, Belehrad len na dosah ruky, učinilo svoje. Kým Slováci z Dolnej zeme bojovali v radoch Rakúsko – Uhorskej armády, hynuli na Pijave, na ruskej fronte, zatiaľ časť bóľovských Slovákov prebehávala cez Sávu, do Srbska a tu vstupovali do srbskej armády, ktorá neustále taktický ustupovala. Cez Srbsko, Albánsko, až po Krf, Solún a takto bojovala za slobodu Slovanov.“
„Aj ten nový pomník, čo nám pred nedávnom postavili v Bóľovciach, v čase erupcie „utláčaných“ národných vášní, asi má svoje opodstatnenie. Srbskú „šajkaču“ nosili mnohí Slováci – bóľovčania“.
„Po vojne, pri delení si majetkov na novozískanom území, Vojvodiny, niečo z tej „vojnovej koristi“ sa ušlo aj našej rodine. Pribudlo zopár jutár zeme.“
„Na scénu rodinnej histórie dochádza teraz už aj môj otec, Pavel a je tu aj druhá sv. vojna. Ako juhoslovanský vojak, hneď padol do zajatia Talianom. Odvliekli ho do Albánska. Odtiaľ ho presunuli do Talianska, do mesta Bari, ale keďže tu už bol aj 1943. rok, kapitulácia Talianska, dostali ho Nemci. Tu však dlho „netrpel“. Keď zistili, že je Slovák, príslušník „spriateleného“ národa, že pochádza z územia vtedajšieho Chorvatska, zase „spriatelená“ krajina, poslali ho do Záhrebu a tu mu navliekli rovnošatu domobrana. V nej sa dočkal aj zakončenia vojny.“
„Z troch bratov, vojnu prežili dvaja. Po vojne nastal „nový poriadok“. Zakladali sa družstvá a zase sa rozvírili vášne. Jeden brat pochopil „význam socializmu“ a súhlasil s družstvom, kým druhý, ani počuť. Majetok sa rozdelil.“.
„Môj otec sa rozhodol pre súkromné hospodárenie. Obrábal si 20 jutár. Choval 5 detí. Nebolo to najľahšie, lebo tá sriemska pôda nie je taká štedrá, ako v Báčke. Vždy hovoril,, že sestry sa povydávajú a ochrana majetku, rodinného mena je len na mne. Nechcel som o tom, ani počuť. Nechcel som byť sedliakom a v škole som nebol najhorší, nuž p.f. Štrbovi sa podarilo presvedčiť otca, aby ma poslali do Petrovca. Do gymnázia. Na tento ústav, kde sa vychovávala slovenská inteligencia, lenže... no lenže práve vtedy zanikol gymnaziálny internát a na súkromné platenie „kostu“, peniaz nepostačoval.“
„Do rodinnej dilémy sa zamiešal aj najstarší švagor, Juraj Hruškár. Keď už vraj nechcem byť sedliakom, do školy nemôžem, prečo by som nešiel s nim do Starej Pazovy? Tam sa vyučím remeslu sústružníka. Stal som sa učňom.“
„Po zachodení sa v Pazove, po roku ma prijali do väčšieho podniku v Zemúne a tu, ako všetká slovenská mládež, aj ja som začal prekračovať Dunaj. Chodieval som do Belehradu, do tamojšieho parku. Toho „pravého, slovenského“.Vo víkendové večeri sa tu schádzala Slovač a robili sa známosti, ktoré vyúsťovali v manželstvá. V tomto parku som objavil aj svoju budúcu. Bola z Padín.“
„Prečo sa tá slovenská mládež držala spolu? Tak, boli sme v „cudzom“ svete, a mali sme pocit, že predsa sme len Slováci. Vyhľadávali sme si svoju slovenskú spoločnosť. I keď v materinskej reči som zakončil len prvé štyri ročníky, u učiteľky Krajčovej z Petrovca, predsa aj ďalšie štyri roky som sa vyučoval ako jazyku, tak aj kultúre svojho národa. Tu nám slovenčinu prednášala bývalá bratislavská štátna učiteľka Marta Kvasová – Okályiová, vdova po farárovi Kornelovi Kvasovi. Bola prísna a tvrdo sme robili, ale nás aj naučila. Podarilo sa jej vštepiť nám lásku k rodu, lásku k reči. Ďakujem jej za tú námahu.“
„Kým moja budúca navštevovala strednú ekonomickú školu, ja som dostal pozvanie odskákať si vojenskú povinnosť, ale po návrate už aj bola svadba a o pár mesiacov, už sme aj vyleteli do sveta. Do sveta ma nehnala nemožnosť rozvinutia krídel v socializme, či tlak čižmy utláčateľa, národnostná perzekúcia a podobné atribúty avanturistickej emigrácie, i keď nejaká „avantúra“ bola aj vo mne. Hlavne to bola vidina a nádej na lepší zárobok, na lepší život, na lepšie zabezpečenie si rodiny a aj vzdialenie sa od osudu žitia na hranici.“
„V tom čase, v 1970. roku, vagónami sa vyvážalo ľudí. Svetom moje... Ak by to tak nebolo, nastala by hrozná nezamestnanosť. Bolo by tam biedárov na miliony. Ľudia sa hnali do Ameriky, Francúzska, Švédska, Austrálie, ale hlavne do Nemecka. Tam sme šli aj my. A zase na hranicu. Do západného Berlína. Prečo tam? Nuž v tomto meste už dlhšie žil aj ten najstarší švagor, Hruškár, ale nezotrval tu dlho. Prešiel do Austrálie.“
„Ja, potomok starých hraničiarov našiel som sa znovu na hranici. Na tej najhorúcejšej hranici „chladnej vojny“. Teraz nepriateľom nebol Turek, ale Rus, Čech, Poliak, Slovák... nevoňalo mi to. Berlín, už same meno hovorí, prezrádza, že tu svojho času žili Slovania, bratia. Mestské múzeum je plné pamiatok na ich život. Aký to osud. Život celého národa vmestili do vitrín múzea. Kde je tu moja budúcnosť? Na plátne nejakého hollywoodského producenta, ako posledný Mohikán?“
„Kým som sa ešte nevyznal v reči, v nemčine, to mi ani tak nevadilo, ale postupne ten kameň zaľahol na moju dušu. I napriek tomu, že som ešte vtedy nepoznal verše Kollárovej „Slávy dcéry“, predsa som cítil, videl, že pred slziacim okom ležala zem, svojho času kolíska môjho národa a teraz jeho rakev. Hlavne sa ma dotklo, keď mi vydúci raz povedal, že z Poliakov a Slovákov bývajú výborní Nemci. Bude aj z teba. Nič, utekaj z tejto krajiny zapáchajúcej smrťou Slovanstva, ale kam?“
„V Austrálii som už mal dve sestry a obe písali, že sa im tam dobre vodí.

Funguje vraj aj slovenský spolok, cirkevný zbor a pod. Mňa však Austrália nikdy nelákala. Bola ukrutne ďaleko a nedalo sa „odskočiť“ domov, ako sme to dosiaľ robili. Teraz však vidím, že práve tá blízkosť k domu nás poriadne hatila. Nedovolila aby sa nám pretrhla „pupočná šňúra“. Tá sa len roztiahla. Sedeli sme na dvoch stoličkách. Ani tuto nebudem, ani tatam nepôjdem. V Nemecku sme robili ako gastarbeiteri, uchyľovali sa v maličkých bytíkoch. V tej biede sme však šetrili, aby sme si doma nastavali paláce, v ktorých sotva kedy budeme bývať. Stavali si trpaslíci svoje paláce v ríši motýľov.“
„Aj my, ako spústa bývalých Juhoslovanov, zakúpili sme si krásny priestranný byt, rovno v strede Osijeku, v Chorvatsku. Budeme tam, akože bývať. Z tohoto kraja sme mali hodne priateľov , ba až aj kmotrovcov a same mesto ani nie je tak ďaleko od Bóľoviec. Aj tam býva hodne Slovákov. Aké šťastie, že sme ten byt aj predali. Že sme sa tam neusadili. Keď Berlín prestal byť horúcou hranicou chladnej vojny, Osijek ho vystriedal. Stal sa opravdovou ohnivou hranicou. Bili tu delá, hynulo sa... vášne búrali bratstvo, dejiny.“
„Po 9. rokoch dopisovania sa so sestramy, rozhodol som sa urobiť im návštevu a vidieť to na vlastné oči. Prišiel som, videl som, rozhodol som. Po návrate do Berlína, podal som si žiadosť. Prijali nás“.
„Po príchode sem, po rozhľadení sa, zohnaní si zamestnania a pod. z ušetrených peňazí v Nemecku, bolo aj na zakúpenie si domu. Osadili sme sa v predmestí North Sunshine.“
„Ani tento, už druhý začiatok, nebol ľahký. Zase sme sa museli učiť novej reči, novému spôsobu žitia, novému poriadku, robiť si nových priateľov atď. atď. Často sme ľutovali svoje nerozvažné rozhodnutie z 1975. roku, kedy sme sa v poslednej chvíli odradili od Austrálie. Teraz by sme už mali všetko za sebou.“
„Prvé zamestnanie a ešte vždy tam aj robím, zohnal som si v jednom tunajšom mäsokombináte. Vôbec to nie je zlé. V Nemecku som začínal vo svojom remesle, ako sústružník, avšak lepší zárobok bol na stavbách, nuž „prekvalifikoval“ som sa, ale predsa svoju „nemeckú kariéru“ som zakončil v mäsokombináte. V Austrálii som len predĺžil na tejto mojej ceste osudu. Zvyknúť si na Austráliu, vôbec nebolo ťažko, veď okolo seba som mal spústu Slovákov. Na tomto pracovnom mieste som sa dopracoval po vedúceho oddelenia údenín a hotových jedál.“
„S manželkou Annou to bolo trochu ťažšie. Ten prechod z európskeho, na austrálsky spôsob žitia, ťažšie znášala. Túžila po „časnosti“, či po tom, „Danas jesmo, sutra nismo“. Chýbal jej ten bohémsky život, kaviarničky a aj starí priatelia.“
„S deťmi však bolo najhoršie. Všetky tri dcéry sa narodili v Nemecku. Pred tunajšími zákonmi a aj v štatistikách sú to Nemky, avšak aký omyl. Všetky sú roduverné Slovenky. Aj do dnes, vedľa angličtiny, všetky hovoria po slovenský. Celkom plynule. Ani srbčina im nejak väčšmi neunikla, čiže všetky sú trilinguálne. Trvalo to niekoľko mesiacov, kým prestali zo školy chodiť s plačom. Strašne im vadilo, že nevedeli po anglícky. Tú spoločenskú izolovanosť a aj tunajšie horúčavy znášali veľmi ťažko. V Nemecku, keď sa teplomer vyšplhal nad 25°C, škola nepracovala a tu, no vyjde to aj na 40°C a škola pracuje. Akoby nič.“
„Postupom času, aj tu sme urobili kruh priateľov. V tomto nám najviacej pomohol spolok a cirkev. Z dievčeniec vyrástli už pravé dievky, ba prvá sa aj vydala. Len za Slováka, takže dnes už mám aj tri vnučky. V rodine sa hovorí len po slovenský. Veď ako by aj inak? Viete si predstaviť taký absurd, kde v slovenskej rodine rodičia s deťmi komunikujú po anglícky? Veď tým im len ubližujú. Priprávajú ich o jednu reč. Priprávajú ich o dedictvo. Priprávajú ich o kultúru a aj o pochopenie iných. Tu sme predsa z celého sveta a každý má nejaké problémi.“
„V Nemecku sme sa cítili akoby opustení. Nemali sme tam ani Slovákov a ani krajanský život, vlastný cirkevný zbor a pod. Tu je to celkom inak a dobre je to.“
„Keď som vyrastal, otec mi bol presbytérom tamojšieho ev. zboru, nuž ten cirkevný život mi chýbal. Po príchode sem, mal som možnosť hneď sa aj aktívne zapojiť do krajanského života a zapojil som sa. V cirkevnom výbore som si odslúžil zatiaľ tri mandáty (od vtedy mal ešte tri), vo výbore spolka tiež tri mandáty. Priložil som aj svoje ruky a štafetu odovzdávam novej generácii. Táto otázka generačnej zmeny sa už stáva akútnou. My starneme a nové generácie majú už inú predstavu, ako by ten náš spoločenský život mal vypadať. V ktorom smere sa uberať. Tento život budeme mať len taký, aký si ho sami vybudujeme.“
„Keď nám dcéry „odletia“, keď v dome zostane len my dvaja, neraz rozmýšľam, čo budeme robiť. Šteklí nás idea zakúpenia si nejakej farmičky a žiť si mimo mesta, mimo tohoto hluku, tlačenice...Už by sme chceli mať aj relatívny pokoj. Byť v prírode. Po čase sa určite ozvú aj choroby, reuma a tomu pod. nuž rozmýšľame isť tam, kde je teplejšie, kde menej prší. Niekde ku povôdiu rieky Murray. Tam sú dni krásne, slnečné, vzduch je suchý a celá oblasť je utešená. Všade sa to navodňuje, všade sa to zelená a všetko sa tam rodí. Lenže aj táto rieka je nejakou hranicou. Nachádza sa medzi štátom Victoria a Nový Južný Wales, čiže zase ma ten osud zavedie ku hraniciam, ale teraz už pokojným. Veď tá hranica vlastne ani nejestvuje, len ako administratívna hranica.“
„Život, osud, či v mojom prípade osud až niekoľkých generácií, je hraničná čiara. Možno mi aj telo bude odpočívať niekde na hranici tejto novej adaptovanej vlasti, no srdce iste bude len na Slovensku a duša, mám nádej, že u Boha.“
....................................
Takto hľa Jozef Boboš rezonoval v 1995. roku. Od vtedy ubehlo už 10 rokov a situácia sa zmenila. Dcéry sa povydávali. Jedna je za Slovákom, druhá za Macedóncom a tretia za Talianom. Vnúčeniec je už celá kopa. Medzičasom si aj vystavali nový dom, krásny, pravý palác, ale už sú tu aj roky. Začali trápiť aj „vážnejšie“ choroby. Práve aj teraz je na nemocenskej dovolenej. Od tej roboty v mäsokombináte, na rukách sa mu otvorili rany. Lieči si to, ale nejak bez väčšieho úspechu. Asi pôjde do penzie. Či z toho sna o nejakej farmičky v povôdí Murray niečo bude, ukáže doba. Ešte vždy o tom rozmýšľa, premýšľa, ...
.......................................................Ján Kulík - 2006

V tieni eukalypta 6, Martin Oravec

„Orava, Orava,
celá si boľavá...“

Martin Oravec
1924 -

„Široko rozvetvená a po svete roztratená rodina Oravcová svoj pôvod má určite niekde na Orave, ale že je to kraj na chlieb chudobný a na deti bohatý, mnohí oravci ho opustili a stali sa z nich Oravci. Aj tu v Melbourne, stačí si len otvoriť telefonný zoznam a na vás sa podívajúi mnohí Oravci. Aspoň polovica z tunajších Oravcových patrí ku našej rodine. O tej druhej polovici viem len toľko, že sú tu, že budú slovenského pôvodu a to je všetko.“
„Môj bratranec, ktorý žije v Pančeve, v bývalej Juhoslávii, podujal sa nekaždodennej práce. Robí na rodokmeni nášho rodu. Hlavne toho výhonku, čo je na Dolnej zemi. Zatiaľ sa mu podarilo zistiť, že do „cudziny“ sme vyšli zo zvolenskej stolice, priamejšie, že poslednou zastávkou na Slovensku, bola nám Slatina. Tu sa nám narodil aj prastarý otec, Pavel Oravec. Určite bol chudobný, lebo ešte ako mládenec, vydal sa do sveta, za skyvou chleba. Službu, robotu, sluhovský chlebík si našiel v súčasnom Maďarsku, v Bánhegyeši. Tu sa mu narodili aj štyria synovia a jedna dcéra. Jeden z nich, Michal, môj starý otec, narodil sa 7.9.1860. roku. Pravda, ako sa to na oravca hodí, aj on bol biedny a tak sa aj oženil. Vzal si Ilonu Chovancovú z Pitvaroša a ďalej sluhovali. Boh ich žehnal. Splodili až 10 detí, z ktorých pri živote zostalo šesť. S nimi sa vydali ďalej na juh, do Banátu, kde sa im narodilo ešte jedno dieťa, takže na žive mali 7 detí.“
„Do Hajdušice ich priviedol zať hajdušického kňaza, Emila Kolényiho, manžel ich dcéry Oľgy, pán Lajoš Čerfeľ. Písal sa rok 1906. Starí rodičia teraz sluhovali u Čerfeľov. Mali sa podstatne lepšie, ako skorej, ale od biedy predsa ďaleko neušli. Dati začali dorastať a hľadať si službu. Dorástol aj môj otec Martin. Oženil sa a na svet prišlo ďalších 7 potomkov Oravy. Medzi nim som už aj ja. Z týchto 7 detí, v Austrálii sme dvaja bratia a dve sestry, ale jeden sestryn syn ďalšej sestry a hŕba ďalších príbuzných. Rozvetvujeme sa aj ďalej. Ja som sem prišiel s tromi synmi a zatiaľ už mám 11 vnúčat. Brat prišiel so štyrmi synmi a jednou dcérou a zatiaľ má už 9 vnúčat. Jedna sestra prišla s tromi synmi a jednou dcérou a teraz má 6 vnúčat, kým druhá sestra mala len dvoch synov, ale už sú tu aj štyri vnúčatá. Aj ten sestryn syn má svoju rodinu a je tu aj sesternica s rodinou, nuž keď sa tak zídeme, keď sa zoskupíme, vie nás byť akolo sto dúš.“
„Hajdušice vraj pôvodne založili Bulhari a Maďari. Dnes ich už tam nieto. Zmizli. Po nich tu žili Nemci čo sa sem presťahovali z Báčky, ešte v 1738. roku. Ani ich už nieto. Kým ešte Hajdušica bola nemeckou, začali sem prichádzať aj Slováci. Hlavne z Padín. Koľko teraz počujeme, už aj Slovákov ubúda. Vysťahovalectvo, miešané manželstvá, zánik slovenskej školy, úpadok slovenského evanjelického zboru atď. koná svoje. Aj my sa dostaneme do zoznamu národov čo tu raz žili.“
„V Hajdušici som dorastal a chodil som tam do slovenskej školy. Sluhoval som po nemeckých salašoch a svoju mladosť, roky formovania som končil na vojne, či vo vojne. Ako partizán, bojovník 14. slovenskej údernej vojvodinskej brigády.“
„V rokoch vojny, Vojvodina a tým aj tunajšia slovenská enkláva bola rozdelená na tri časti. Sriemski Slováci sa dostali do štátu Chorvatov. Báčski Slováci sa zase našli v Maďarsku a my v Banáte sme sa našli pod priamou správou Nemcov, ktorí sa nás snažili získať pre svoju ríšu. Hlavne cestou propagandy. Jednotlivci neodolali, ale väčšina odporovala. Tak, ako vedela a vládala . Práve u nás v Hajdušici padla asi aj prvá slovenská obeť na Dolnej zemi.“
„V tom čase sme boli slovensko – nemeckou osadou. Aj Nemci boli evanjelici, takže sme tu vždy mali jedného kňaza. Nevadilo ktorej národnosti, ale musel byť bilinguálny. Dopoludnia odbavoval služby pre Slovákov, v slovenčine a odpoludnia pre Nemcov, v nemčine. V 1939. roku prišiel k nám za farára Štefan Valent Šubarov. Pochádzal z Lalite. Ešte v študentských rokoch, na gymnáziu v Petrovci, zapísal sa ako skvelý a nádejný básnický talent. Chybou mu bolo, že i vedľa kňažského úradu, predsa bol ľavicovo naladený a vychovaný v slovenskom a panslavistickom duchu. Tesne pred vojnou horlivo rečnil proti Hitlerovi, Nemcom, ba dedinčanov zorganizoval aj v dobrovolnícky pluk. Pár dní pred vpádom Nemcov do Banátu, pri dedine odhalil dvoch nemeckých špiónov a zahlásil ich úradom. Chytili ich, ale skoro ich aj prepustili. Na takéto sa však nezabúda a nezabudli mu to ani domáci Nemci a tí špióni. Po vtrhnutí do Hajdušice, zaraz ho aj zaistili a za dedinou aj popravili. Keď okupant popravý domáceho kňaza, sotva si u ľudí najde sympatie. Ináč, s tými domácimi Nemcami sme aj ďalej nažívali rodácky. My sme u nich slúžili, pravda, nie všetci Slováci boli sluhovia a oni, Nemci , či skorej jednotlivci, nadchýnali sa slávou ríše.“
„Ku partizánom, ku slovenským partizánom do Sriemu, do hôr Fruškej hory, bolo nám ďaleko a i cesta bola nebezpečná. Len zopár sa odvážilo na túto cestu. Zvyšok, väčšina, len zohla hlavu a čakala. Čakal som aj ja. V 1944. roku, keď aj Hajdušica už bola oslobodená, prišla výzva slovenskej ústredne z Petrovca, že tu založili 14. slovenskú brigádu, pokračovateľku slávy Jánošíkovej roty. Prihlásil som sa. Mal som vtedy 20 rokov.“
„Slováci v Báčke, v Srieme a v Slavónsku už dlhšie bojovali. Skoro od samého začiatku. Mali tam svoje oddieli. Jeden z nich bola aj Jánošíkova rota, či aj prvá československá brigáda Jána Žišku, ale mnohí boli roztratení po všetkých možných útvaroch. Písal sa deň 11. novembra 1944, keď sa na dvore gymnázia v Petrovci sformovala aj 14. brigáda. Prislúchala ku 51. vojvodinskej údernej divízii a táto zase ku 3. juhoslovanskej armáde.“
„Pri zakladaní brigáda počítala 1200 vojakov, ale disponovala len s 200 puškami a s niekoľko ľahších guľomatov. Dočasný veliteľ, petrovský rodák Michal Kulík sa však dal do roboty. I vedľa nedostatku zbraní, počet vojakov rástol. Pri konci svojho jestvovania už počítala až štyri batalióny. Ja a asi päťdesiat Slovákov z Hajdušice, ako aj ďalších asi 500 banátskych Slovákov, tvorilo kostru štrvtého bataliónu.“
„Sformovaní sme boli. Morálka bola vysoká, ale všetko márne. Nebolo dosť zbraní, ba ani šatstva a ani potravín. Po výcviku pri Sombore, vyslali nás na front, do Barane a Slavónska. Tu to bolo zvlášť krvavé. Nemci pri ustupovaní z Balkánu sa tu upevnili. Bránili si bezpečnosť svojej armády v presúvaní sa do Rakúska a ku hraniciam ich ríše.“
„Brat mal topánky, ale nie pušku. Ja som mal pušku, ale som bol bosý. Veliteľ a tí v topánkach, ale bez pušiek, išli napred. Takto nám v tom sneho robili chodník. Za nimi sme už šliapali my, bosonohá brigáda. Každý si tie nohy chránil, ako vedel. Okrúcali sme si slamu, lístie, kukuričie, handry a takto pochodovali ku Dráve. Tu nás nasadili zoči vôči nemeckej elitnej divizíi Princ Eugen, 297. nemeckej divízii, 3. leteckej divízii a oddielom ustašovcov. Začali sme bojovať. Začali sme hynúť. Siali sme svoje slovenské kosti pri Bolmane, Petlovci a mnohých ďalších dedinkách, lesíkoch, bezmenných kanáloch, priekopách, ale sme obstali. Aj proti takejto presile. Konečne, ústup pred nepriateľom sme si ani nemohli dovoliť. Radšej sme padali od ich guliek, ako od guliek vlastných. Mohli sme ustúpiť len v takom prípade, ak to bolo „taktické ustupovanie“. Útoky striedali protiútoky. Náš štvrtý batalión mal svoj najkrvavejší deň 9. marca pri Bielom Manastíre. Tu sa krv prelievala až do 18. marca, kedy na pomoc prišlo juhoslovanské a sovietske delostrelectvo. Podarilo sa nám zlikvidovať nemecké predmostie na Dráve. Keď začali páliť Kaťuše, to bolo hluku, kriku, náreku. Určite v tom pekle padli aj naší, lebo sme boli všade roztrúsení.“
„Bosý po ľade, ľadových kryhoch, pridžiavajúc sa zamrznutej železnej konštrukcie zvaleného mostu, šplhaním sme sa presúvali na druhý breh Drávy a prešli do Maďarska. Aj tu sa zvádzali neustále boje na ceste ku Barcsu, potom cez Szigetvár a Pätikostolie, vracali sme sa do Barane a do ešte krvavejších bojov.“
„Mňa zaradili ku spojom a veru neraz, keď sme museli ustupovať, naší vlastní nás chceli pobiť.“
„Slovenská brigáda jestvovala. Tak sa aj menovala, ale skoro všetky kľúčne veliteľské miesta boli obsadené ne-Slovákmi. Títo sa však skoro presvedčili, že aj my sme z tvrdého kovu. Že sme disciplinovaní. Že tu vládla vysoká morálka atď. Veď okrem iných veci, ako bolo zlomenie fašizmu, obnovenie Juhoslávie, sociálna spravodlivosť atď. bojovali sme aj za svoju národnú hrdosť, rovnoprávnosť, ľudskú dôstojnosť a hlavne slobodu. Obetí sme neželeli, ale nikto netúžil stať sa márnou obeťou, či obeťou k vôli obetí. Vedeli sme si zvážiť situáciu na bojisku, voliť si taktiku a preto, keď 24. marca 1945. došlo ku rozformovaniu slovenskej brigády, protestovali sme.“
„=Uradné verzie tejto udalosti hovoria, že v rámci reorganizovania vojsk, naša brigáda, jedna z najmladších vraj zaniká. Jednotlivé oddieli sa presúvajú ku starším vojvodinským brigádam 51. divízie. Už nás vraj mnoho vyhynulo a nema zmysla túto slovenskú brigádu dopĺňať novými ľuďmi. Proti tomuto rozkazu sa postavil aj náš náčelník, po národnosti Srb (za čo ho potom zatkli, mučili, súdili, až po 40. dňoch aj skonal).“
„V národnooslobodzovacom boji sa vraj riešovala aj národnostná otázka. Pri konci vojny toto „riešenie“ nám bolo nad slnko jasné. Slovenskú brigádu, ozbrojených Slovákov už nikto nepotreboval. Stali sme sa len záťažou. Nežiadúcou iridentou.“
„Mňa, ako spojára a hlavne, že som bol, ako každý Slovák, aj gramotný, pridelili ku 23. vojvodinskej brigáde, kde sa sotva kto vedel podpísať. Tu som sa dočkal aj konca vojny, ale nie aj mojej vojenskej služby. Pred vojnou som bol ešte mladý, nuž pravda, neodslúžil som si tú vojenskú „povinnosť“. Teraz, po zakončení vojny, musel som si odslúžiť ešte niečo vyše dvoch rokov. Šiestého apríla v 1947. roku som sa konečne demobilizoval.“
„Len po návrate do Hajdušice som uvidel, koľko sa ten svet zmenil. V dedine už Nemcov nebolo. Všetkých a rovnako, zasiahol osud porazeného. Do ich domov prišli noví ľudia. Bývalí partizáni zo Srbska, Bosny a na vedúce postavenia sa dostali bývalí dobrovolníci z prvej sv. vojny, nazývaní „Solúnčania“. Nastali nové poriadky. Nútenie do družstiev. Naší, čo si sluhovskou robotou a nádennou prácou generáciami zvažovali aký, taký kúsok pôdy, nechceli o tom ani počuť. Zdráhali sa svoje mozole, svoje dedictvo, svoju bezpečnosť, len tak niekomu darovať. Za túto svoju poctivosť a tvrdohlavosť doplácali. Neraz aj životom. V dedinskej väznici „páchali“ samovraždy. Kto sa nejak odtial vytiahol, dlho nežil Zdravie mal podlomené. Šťastie, toto obdobie dlho netrvalo.“
„Keď som odchádzal z armády, do ruky mi vstrkli nejakú obálku nabitú dokumentami. To vraj po príchode domov mám odovzdať na úrade a môžem byť spokojný. Robota, zamestnanie, bude. Ja som však tú obálku hneď aj spálil, lenže za mnou prišla ďalšia. Rovno do rúk nových pánov. Predvolali si ma a dožadovali sa tej spálenej obálky. Popieral som každé vedomie o nej. Správal som sa, ako Ja nič, ja muzikant.“
„Mladší brat už začal robiť na bývalom majetku veľkostatkárskej rodiny Dunderskových. Aj mňa tam volali, ale cez tú krvavočervenú vstupnú bránu, nemohol som prejsť. V prvom rade som sa zdráhal pred jej symbolikou a v druhom rade, že bola „krvavej“ farby, vyvolávala u mňa strach. Teraz to volajú „vietnamský syndróm“. Nám hovorili, že je to vojnová trauma, ale keďže som tú robotu potreboval, cez tú bránu som musel prechádzať. Robil som tam tri mesiace, ako obyčajný robotník, po čom ma promovali na vedúceho brigády. Nejak to išlo. Prosperovali sme, ale na vlastné oči som videl, ako sa majetky rozkrádajú, nešanujú, búrajú. Pravá hrôza.“
„Na podmienky, slušne sme tam zarábali a aj výplaty boli pravidelné, ale to len zatiaľ, kým družstevného pokladníka robil jeden bývalý kňaz. Akonáhle nám sem pridelili pologramotných nových pánov, prestali aj výplaty, alebo v najlepšom, meškali. Hanbil som sa pred svojimi robotníkmi, lebo teraz sa od mňa požadovalo, aby som ich klamal.“
„Stal som sa murárom, zodpovedným referentom obce pre dedinské družstevné pálenice, ba „dotiahol“ som to až do podpredsedu obce. Mal som dva mandáty.“
„Medzičasom sa udiali zmeny, nuž začali sme sedliačiť, súkromne. Niečo zeme som dostal reformou, niečo sme si prikúpili a nežilo sa špatne, lenže sedliaka chce každý olúpiť. Utrhne mu na váhe zbožieho, na cene, až ťa to privedie do zúfalstva. Všade, na každom kroku len nepoctivosť.“
„Synovia už dorastali. Traja. Čo robiť? Ako ich zabezpečiť, aby aj z nich neboli len chudobní oravci? Ako ich uchrániť od vojnových hrôz“ Po každej vojne sa hovorí, že to bola už tá, posledná, ale vždy tu pribudne nová, ešte hroznejšia a kto vedel „čítať“, ten aj „vyčítal“, že sa nám približuje ďalšia. Aj táto prišla, ale na šťastie, už sme tam neboli. Boli sme v Austrálii. Synovia nemuseli merať nové zasnežené chodníky Slavónska. Nemuseli, ako príslušníci národnostnej menšiny nosiť tie stužky na rukávoch rovnošaty. Nemuseli „osloboďovať“ Vukovár od Chorvatov.“
„Alternatíva nám bolo Nemecko. Vtedy sa tam masove hrnulo. Ísť do Nemecka na zárobky? No to veru nie. Zase byť sluhom? A potom, človek nie je ani tam, ani doma. Je len hosťom dvoch krajín. U Nemcov som už robil, proti nim som bojoval a teraz si mám od nich pýtať kúsok chleba? Nie.“
„U nás v Banáte, tí Rumuni sú praví fiškusi. Aj Austráliu „objavili“ skorej nás všetkých a nejaké informácie sa prefiltrovali aj k nám do Hajdušice. V 1967. roku som sa vybral do Viedne, ku vtedajšej bráne do sveta. Všetkým som však hovoril, že idem na Slovensko. No aj som si tam odskočil, aby som mohol doma rozprávať, ako sa tam žije.“
„Prečo sme sa rozhodli práve pre Austráliu? Bolo to hlavne k vôli deťom, k vôli ich budúcnosti a najmä pokoju. S vybavovaním dokumentov sme mali menšiu smolu, lebo tu už bol 1968. rok, invázia Československa, mnoho utečencov, nuž kým sme nasadli na loď, písal sa už 1969. rok.Išli sme, či kolísali sme sa v ceste ďalej na juh. Potomkovia chudobnej Oravy si otvárali ďalšiu stranu rodinnej chroniky. Stranu zvykania si na nový život. Stranu, kde si už ako vlasť, bude písať Austrália.“
„V tých rokoch na každej lodi, na každom lietadle, sedeli naší krajania, Slováci. Ani tá naša nebola výnimkou. Našli sme sa tam až tri rodiny. Sýkoroví z Petrovca a Verešoví zo Starej Pazovy. Spriatelili sme sa a ešte vždy sa ráčime.“
„V Melbourne, v prístave (Station Pier), už na nás čakala rodina Juricová, takže do prisťahovaleckého tábora sme ani nešli. Na čas sme sa uchýlili u nich, ale že sme si hneď aj zohnali nejaké práce, prešli sme v podnájom. Naša prvá adresa bolo predmestie Newport. Odtiaľ sme prešli do Kingvillu, ale už od októbra 1970. bývali sme vo vlastnom dome, v predmestí Altona North. Vtedy tam bývali mnohí Slováci, ba ešte aj dnes tam najdete veľa Slovákov.“
„Keď sa otváralo predmestie Laverton, keď sa tam začal stavať slovenský kostol, slovenský dom, aj my sme si tam kúpili stavebné pozemky. Hneď konča kostola. Tu sme si aj vystavali nový priestranný dom. Asi už posledný v tejto časnosti. V našej „slepej“ uličky sme až štyri slovenské rodiny, ba Slovákov máme všade vôkol. V každej ulici a uličky. Po celom Lavertone. Vôbec nám nie je smutno. Aj dvaja synovia s rodinami bývajú tu blízko. Hneď na druhej ulici, kým tretí je hneď v susednom predmestí, v Hopers Crossing, takže nie sme opustení ani z tejto strany. Deti a vnúčatá nás neustále navštevujú. Je nám veselo.“
„Do kostola máme tiež blízo. Ideme tam pešo, tak ako sme to robili v Hajdušici. V nedeľu ráno môžete aj tu vidieť starcov, starenky, mladé pári, deti, ako s knižkami pod pazuchou náhlia do kostola.“
„Roboty som sa nikdy nebál a nikdy ani nešpekuloval, ako bez nej vyžiť. Aj tu som bral prvé, čo sa naskytlo. Začal som v podniku na pranie a čistenie vlny a príprave vlákna pre pradiarne. Bola to permanentná nočná zmena, nuž nezadlho som sa našiel vo mlyne. Mlel som tam zrno pre jemnú múku, pre svoj nový chlebík v novej krajine. Tu som sa zdržal celé tri roky.“
„Medzičasom aj synovia dorástli a pozamestnávali sa. Všetci sú v stavebníctve. Jeden, ten čo je murár, práve vtedy začal robiť aj súkromne. Zamestnal som sa u neho a zase som začal murárčiť, ale ako staršiemu, už mi to nešlo tak ľahko. Mal som úraz. Zlámal som si nos. Po tomto som už viacej nemurárčil. Našiel som si zamestnanie u firmy „Westinghouse“. Tu som robil v oddelení farbiarov a na emailovaní, smaltovaní. Tri a pol roka som dýchal výpari chemických koktailov, až mi to začalo vadiť. Prešiel som do mäsokombinátu „Ralph“. Tu som umýval mäso až šesť a pol roka, či do dňa rozformovania sa kombinátu. Keďže som už mal 60 rokov, ale penzia je len od 65, mal som starosti. Kto ma zamestná? Vyriešilo sa aj to. Keďže som bol vo vojne, na strane spojencov, tunajšie orgány a tunajší zväz bojovníkov mi schválili aj predčasný dôchodok“.
„Medzi Slovákmi z Juhoslávie je tu mnoho bývalých partizánov. Hlavne bojovníkov 14. slovenskej údernej vojvodinskej brigády, ako aj zopár ich, čo boli v prvej československej brigáde Jána Žišku a je tu aj zopár bývalých legionárov z prvej sv. vojny. Ani všetkých nepoznám. Keby sme si v aj my tak zapochodovali mestom, ako to robia iní, Austrália by tu videla poriadny oddiel slovenských veteránov. Takto, tunajšie orgány o nás skoro vôbec ani nevedia. My sa ale nechceme vystavovať. Aj ďalej sme len skromní Slováci, ale keď je potrebné, vieme aj bojovať. Nechceme sa však vystatovať a vychvaľovať. To, čo sme vykonali je už za nami a nech tam aj zostane. Tu sa snažíme o integrovanie sa do celoaustrálskej spoločnosti, ako prisťahovalci slovenského pôvodu a snažíme sa byť dobrými občanmi tejto adaptovanej krajiny. Áno, kľudne môžem povedať, že zatiaľ nepoznám ani jedného krajana, čo sa zdráha prijať austrálske občianstvo. Všetci ho máme.“
„V 1969. roku, práve keď sme sa chystali do Austrálie, umrela mi mať. Bol to šok, lebo nezadlho po tom, išli sme do sveta. Pri tejto rozlúčke, prvýraz v živote som videl, že aj otec vie plakať. Že aj jeho oko pozná slzu. Za živa nás oplakával a neustále hovoril: „Pochovám si aj deti a to za živa.“ Sám však dlho nebol. Pozvali sme si ho sem a aj tu si trochu požil. Umrel ako 91 ročný. Pokoja sa dočkal tu. Odpočíva si na cintoríne, kde sú skoro všetci naší nebohí Slováci. V Brooklyne. Prikryli sme si ho touto novou zemou, zemou ktorá nám konečne dožičila ako mať toho chlebíka do sýtosti a hlavne pokoj.“
„Do krajanského života som sa zapojil hneď na druhý deň po príchode. Hlavne do cirkevného. Aj doma a to celých 16 rokov som bol presbytérom nášho ev. zboru. V marci 1970. roku už som bol aj členom tunajšieho nášho cirkevného výboru. Od vtedy a to je už 26 rokov, mal som len jednu trojročnú „prestávku“. Zastupoval som tu rozličné funkcie. Posledné tri mandáty som aj cirkevným pokladníkom. Robíme dobre a poctivo. Za nami sú diela. Stojí tu kostol, stará a nová moderná fara, cirkevná spoločenská hala, pribudol aj cirkevný obchod, kde je možnosť kúpiť si ako anglické, tak aj slovenské cirkevné knihy, ba aj slovenské sekulárne knihy, pásky, CD-ečka atď. a hlavne pribudla nám aj škola. Súkromná cirkevná (evanjelická) škola, kde sa normálne vyučuje po anglícky, ale ako fakultatívne, vyučuje sa aj slovenčina, slovenská kultúra, slovenské dejiny a pod. Vždy sme vedeli dobre hospodáriť. Za každú lyzičku polievočky platili sme mozoľami, ale človek sa neživý len chlebom. Dokázali sme si ten náš skromný groš rozdeliť aj tak, aby nám aj duša bola sýta.“
„Do spolkového života som sa nikdy priamo nezapájal. Bol som iba radovým členom a v ramci svojich možností, aj tu som priložil nejaký groš. Synovia sú však aj tam zapojení. Priamo. Počas stavby, ako stavbári, odpracovali si tam veľa dobrovoľných hodín. Prispeli aj finančne a prispievajú aj svojou angažovanosťou v slovenskej hudobnej kapele. Na zábavách, ale aj na svadbách zabavili mnohých. Teraz, už v dospelom veku, ako im dorastajú deti, tie sa zapájajú a oni odstupujú. Viacej sa už prikláňajú ku Slovu Božiemu. Jeden z nich je aj naším cirkevným organistom. Všetko má svoj čas.“
„ I keď som prah slovenského domu už dávno neprekročil, predsa mi je ľúto, že činnosť tam chabne. Kultúrny stánok sa nám mení v krčmu. Skorej kým tam bolo šikovné a obetavé vedenie, spolok prudko napredoval. Rástol mohutnel, avšak už rokami tam cítiť úpadok. Na začiatku tohoto poklesu, pociťovala sa iba stagnácia, čo je predznak úpadku. Ako keby nebolo schopných ľudí, aby to viedli. Ako keby nám ubudlo z tej zdravej morálky. Neubudlo. Chyba je však vo vedení. V ich pomýlenej predstave, čo je to byť Slovák. V ich pomýlenej filozofii, kde hľadať ten chodník. Aj tu musí prísť ku zmene generácií, tak ako sa to udialo v cirkevnom výbore, lebo raz sa nám to pomstí. Liek sa najde len tak, keď sa zistí ten symptón choroby.“
„V čase výstavby ako chrámu, tak aj spolkového domu, vedeli sme zmobilizovať svoje sily. Prudko sme napredovali, ale ten elán sme si nevedeli zachovať. Hlavne v spolku. A mohli sme toho dokázať ešte viacej. Aj takto však máme čo po sebe zanechať. Pravda, po tomto integrovaní sa, nasleduje asimilácia. Proti tomu sa nestaviam. O jej nevyhnutnosti sem vedel už pri rozmýšľaní vydať sa do sveta. Austrália, či Austrálan je nejakou fúziou všetkých sem dochodiacich etnických skupín. Sme v procese tvorby nového národa. Všetci sme v jednom kotle, avšak ten asimilačný proces môže byť aj boľavý a aj bezboľastný.“
„Už ako penzista, 72 ročný, spolu s mojou starkou spoločnosť si nachádzame v našom klube penzistov, čo máme tu vedľa cirkevného zboru. Často rozmýšľame, že ten život ani nebol taký zlý. Doprial nám aspoň spokojnú a požehnanú starosť. Nevieme čo je to nedostatok. Ani po stránke materiálnej a ani po stránke duchovnej. Sme spokojní.“
„Ešte vždy v nočnom tichu prenasledujú ma hrôzy vojny. Neprešlo ma to. Veď akoby aj, keď okolo seba som videl spústu nehybných tiel Slovákov. Vraj čo partizánov a čo zmobilizovaných, bolo nás tam vyše 6000 vojakov. Z tohoto počtu domov sa nevrátilo vyše 700, či boli to vyše 10% straty a kto spočíta tých, čo hynuli vo väzeniach, v koncentrákoch, na nútenej práci a hlavne v cudzích, nepriateľských uniformách, ba aj v Slovenskom národnom povstaní, v radoch sovietskej armády (tam sa dostali hlavne ako zajatci maďarského vojska). Tých bude hádam ešte raz toľko. Po vojne boli všade len vdovy a siroty. Neprajem to nikomu. Podarilo sa mi rodinu vyviesť zo začarovaného kruhu chudoby, márneho, zbytočného a hrozného, ale vždy sa opakujúceho krviprelievania.“
„Bože, ďakujem Ti za Tvoju ochranu.“

Ján Kulík – 1995.

.............................................................................
* Dnes, keď sa píše rok 2006. od tohoto rozhovoru s báčim Martinom, ubehlo už 10 rokov. Čo sa medzičasom udialo? Vnúčatá sa ženia, vydávajú a na svet dochádzajú ďalši potomkovia Oravy. Už však nie sú biedni. Dobre sa majú, lebo aj ďalej sú to všetko usilovní a poctiví ľudia. A báči Martin? Tak s nim už to dobre nie je. Dopláca na tie choroby čo si získal v snehoch Slavónska, na ťažkých robotách... Nemôže chodiť. Je na vozíku. Prichádza na neho choroba, za chorobou, takže ani jeho starká, ktorá tiež na tom nie je najlepšie, musela súhlasiť, aby Martina previezli do ošetrovne. Potrebuje 24 hodinovú starostlivosť, ale riadne ho vidieť v našom chráme. Nevyostane ani z jedných nedelných služieb. To na starosti už majú jeho deti. Tí ho sem privážajú a on, no v tom jeho vozíku sa skrúšene modlý a chystá sa už bližšie ku Pánovi. Keď si ho raz Pán povolá k sebe, bude nám veru chýbať tento statočný človek. Len vtedy uvidíme, čo za človeka sme tu mali.

...............................................................JK

Polievky a paprikáše

Rybie / rybacie polievky a paprikáše.

Od neznaveku, ľudské osídlia boli vedľa vody a kde je voda, tam je aj ryba a preto tých receptov je neúrekom a v každom kúte sveta. Priprávalo sa ju podľa „surovín“, čo boli na dosah ruky. Našu, no nazvime ju Dunajskú rybaciu polievku, každý pozná. Konečne, ak nie, tak recept si najde v Kuchárke od Ľ. Dankovej, avšak sú aj iné recepty a poďme radom.

Bouillabaisse – stredozemný rybací paprikáš. (Špecialita z Marseille.)

Tento recept si vyžaduje morskú rybu, ale zaobídeme sa aj so sladkovodnou, miešanou rybou, ako je sumec, „torpáš“, šťuka, karas... ba kvalitu jedla poznačí aj nejaký ráčik, sladkovodná mušľa (škoľka) a pod. Suroviny: 1 kg. očistenej ryby (miešané druhy), 0.5 kg. paradajok, 0.5 kg cibule, 0.3 kg mrkvy, trochu zelérových listov, trochu petržlenu (koreň) trochu pokrájanej papriky (červenej), 1 strúčok cesnaku, dva orechovce (druh cibule), trochu čierného korenia, štipku kôpra, trochu materinej dúšky, jeden bobkový list, postrúhaná kôra z jedného pomaranču, olej (olivový) voda podľa potreby (asi pol litra) soľ, štipku šafránu, petržľanové lístky pri garnírovaní. ===============================

Pokračovanie nasleduje...