„Orava, Orava,celá si boľavá...“
Martin Oravec
1924 -
„Môj bratranec, ktorý žije v Pančeve, v bývalej Juhoslávii, podujal sa nekaždodennej práce. Robí na rodokmeni nášho rodu. Hlavne toho výhonku, čo je na Dolnej zemi. Zatiaľ sa mu podarilo zistiť, že do „cudziny“ sme vyšli zo zvolenskej stolice, priamejšie, že poslednou zastávkou na Slovensku, bola nám Slatina. Tu sa nám narodil aj prastarý otec, Pavel Oravec. Určite bol chudobný, lebo ešte ako mládenec, vydal sa do sveta, za skyvou chleba. Službu, robotu, sluhovský chlebík si našiel v súčasnom Maďarsku, v Bánhegyeši. Tu sa mu narodili aj štyria synovia a jedna dcéra. Jeden z nich, Michal, môj starý otec, narodil sa 7.9.1860. roku. Pravda, ako sa to na oravca hodí, aj on bol biedny a tak sa aj oženil. Vzal si Ilonu Chovancovú z Pitvaroša a ďalej sluhovali. Boh ich žehnal. Splodili až 10 detí, z ktorých pri živote zostalo šesť. S nimi sa vydali ďalej na juh, do Banátu, kde sa im narodilo ešte jedno dieťa, takže na žive mali 7 detí.“
„Do Hajdušice ich priviedol zať hajdušického kňaza, Emila Kolényiho, manžel ich dcéry Oľgy, pán Lajoš Čerfeľ. Písal sa rok 1906. Starí rodičia teraz sluhovali u Čerfeľov. Mali sa podstatne lepšie, ako skorej, ale od biedy predsa ďaleko neušli. Dati začali dorastať a hľadať si službu. Dorástol aj môj otec Martin. Oženil sa a na svet prišlo ďalších 7 potomkov Oravy. Medzi nim som už aj ja. Z týchto 7 detí, v Austrálii sme dvaja bratia a dve sestry, ale jeden sestryn syn ďalšej sestry a hŕba ďalších príbuzných. Rozvetvujeme sa aj ďalej. Ja som sem prišiel s tromi synmi a zatiaľ už mám 11 vnúčat. Brat prišiel so štyrmi synmi a jednou dcérou a zatiaľ má už 9 vnúčat. Jedna sestra prišla s tromi synmi a jednou dcérou a teraz má 6 vnúčat, kým druhá sestra mala len dvoch synov, ale už sú tu aj štyri vnúčatá. Aj ten sestryn syn má svoju rodinu a je tu aj sesternica s rodinou, nuž keď sa tak zídeme, keď sa zoskupíme, vie nás byť akolo sto dúš.“
„Hajdušice vraj pôvodne založili Bulhari a Maďari. Dnes ich už tam nieto. Zmizli. Po nich tu žili Nemci čo sa sem presťahovali z Báčky, ešte v 1738. roku. Ani ich už nieto. Kým ešte Hajdušica bola nemeckou, začali sem prichádzať aj Slováci. Hlavne z Padín. Koľko teraz počujeme, už aj Slovákov ubúda. Vysťahovalectvo, miešané manželstvá, zánik slovenskej školy, úpadok slovenského evanjelického zboru atď. koná svoje. Aj my sa dostaneme do zoznamu národov čo tu raz žili.“
„V Hajdušici som dorastal a chodil som tam do slovenskej školy. Sluhoval som po nemeckých salašoch a svoju mladosť, roky formovania som končil na vojne, či vo vojne. Ako partizán, bojovník 14. slovenskej údernej vojvodinskej brigády.“
„V rokoch vojny, Vojvodina a tým aj tunajšia slovenská enkláva bola rozdelená na tri časti. Sriemski Slováci sa dostali do štátu Chorvatov. Báčski Slováci sa zase našli v Maďarsku a my v Banáte sme sa našli pod priamou správou Nemcov, ktorí sa nás snažili získať pre svoju ríšu. Hlavne cestou propagandy. Jednotlivci neodolali, ale väčšina odporovala. Tak, ako vedela a vládala . Práve u nás v Hajdušici padla asi aj prvá slovenská obeť na Dolnej zemi.“
„V tom čase sme boli slovensko – nemeckou osadou. Aj Nemci boli evanjelici, takže sme tu vždy mali jedného kňaza. Nevadilo ktorej národnosti, ale musel byť bilinguálny. Dopoludnia odbavoval služby pre Slovákov, v slovenčine a odpoludnia pre Nemcov, v nemčine. V 1939. roku prišiel k nám za farára Štefan Valent Šubarov. Pochádzal z Lalite. Ešte v študentských rokoch, na gymnáziu v Petrovci, zapísal sa ako skvelý a nádejný básnický talent. Chybou mu bolo, že i vedľa kňažského úradu, predsa bol ľavicovo naladený a vychovaný v slovenskom a panslavistickom duchu. Tesne pred vojnou horlivo rečnil proti Hitlerovi, Nemcom, ba dedinčanov zorganizoval aj v dobrovolnícky pluk. Pár dní pred vpádom Nemcov do Banátu, pri dedine odhalil dvoch nemeckých špiónov a zahlásil ich úradom. Chytili ich, ale skoro ich aj prepustili. Na takéto sa však nezabúda a nezabudli mu to ani domáci Nemci a tí špióni. Po vtrhnutí do Hajdušice, zaraz ho aj zaistili a za dedinou aj popravili. Keď okupant popravý domáceho kňaza, sotva si u ľudí najde sympatie. Ináč, s tými domácimi Nemcami sme aj ďalej nažívali rodácky. My sme u nich slúžili, pravda, nie všetci Slováci boli sluhovia a oni, Nemci , či skorej jednotlivci, nadchýnali sa slávou ríše.“
„Ku partizánom, ku slovenským partizánom do Sriemu, do hôr Fruškej hory, bolo nám ďaleko a i cesta bola nebezpečná. Len zopár sa odvážilo na túto cestu. Zvyšok, väčšina, len zohla hlavu a čakala. Čakal som aj ja. V 1944. roku, keď aj Hajdušica už bola oslobodená, prišla výzva slovenskej ústredne z Petrovca, že tu založili 14. slovenskú brigádu, pokračovateľku slávy Jánošíkovej roty. Prihlásil som sa. Mal som vtedy 20 rokov.“
„Slováci v Báčke, v Srieme a v Slavónsku už dlhšie bojovali. Skoro od samého začiatku. Mali tam svoje oddieli. Jeden z nich bola aj Jánošíkova rota, či aj prvá československá brigáda Jána Žišku, ale mnohí boli roztratení po všetkých možných útvaroch. Písal sa deň 11. novembra 1944, keď sa na dvore gymnázia v Petrovci sformovala aj 14. brigáda. Prislúchala ku 51. vojvodinskej údernej divízii a táto zase ku 3. juhoslovanskej armáde.“
„Pri zakladaní brigáda počítala 1200 vojakov, ale disponovala len s 200 puškami a s niekoľko ľahších guľomatov. Dočasný veliteľ, petrovský rodák Michal Kulík sa však dal do roboty. I vedľa nedostatku zbraní, počet vojakov rástol. Pri konci svojho jestvovania už počítala až štyri batalióny. Ja a asi päťdesiat Slovákov z Hajdušice, ako aj ďalších asi 500 banátskych Slovákov, tvorilo kostru štrvtého bataliónu.“
„Sformovaní sme boli. Morálka bola vysoká, ale všetko márne. Nebolo dosť zbraní, ba ani šatstva a ani potravín. Po výcviku pri Sombore, vyslali nás na front, do Barane a Slavónska. Tu to bolo zvlášť krvavé. Nemci pri ustupovaní z Balkánu sa tu upevnili. Bránili si bezpečnosť svojej armády v presúvaní sa do Rakúska a ku hraniciam ich ríše.“
„Brat mal topánky, ale nie pušku. Ja som mal pušku, ale som bol bosý. Veliteľ a tí v topánkach, ale bez pušiek, išli napred. Takto nám v tom sneho robili chodník. Za nimi sme už šliapali my, bosonohá brigáda. Každý si tie nohy chránil, ako vedel. Okrúcali sme si slamu, lístie, kukuričie, handry a takto pochodovali ku Dráve. Tu nás nasadili zoči vôči nemeckej elitnej divizíi Princ Eugen, 297. nemeckej divízii, 3. leteckej divízii a oddielom ustašovcov. Začali sme bojovať. Začali sme hynúť. Siali sme svoje slovenské kosti pri Bolmane, Petlovci a mnohých ďalších dedinkách, lesíkoch, bezmenných kanáloch, priekopách, ale sme obstali. Aj proti takejto presile. Konečne, ústup pred nepriateľom sme si ani nemohli dovoliť. Radšej sme padali od ich guliek, ako od guliek vlastných. Mohli sme ustúpiť len v takom prípade, ak to bolo „taktické ustupovanie“. Útoky striedali protiútoky. Náš štvrtý batalión mal svoj najkrvavejší deň 9. marca pri Bielom Manastíre. Tu sa krv prelievala až do 18. marca, kedy na pomoc prišlo juhoslovanské a sovietske delostrelectvo. Podarilo sa nám zlikvidovať nemecké predmostie na Dráve. Keď začali páliť Kaťuše, to bolo hluku, kriku, náreku. Určite v tom pekle padli aj naší, lebo sme boli všade roztrúsení.“
„Bosý po ľade, ľadových kryhoch, pridžiavajúc sa zamrznutej železnej konštrukcie zvaleného mostu, šplhaním sme sa presúvali na druhý breh Drávy a prešli do Maďarska. Aj tu sa zvádzali neustále boje na ceste ku Barcsu, potom cez Szigetvár a Pätikostolie, vracali sme sa do Barane a do ešte krvavejších bojov.“
„Mňa zaradili ku spojom a veru neraz, keď sme museli ustupovať, naší vlastní nás chceli pobiť.“
„Slovenská brigáda jestvovala. Tak sa aj menovala, ale skoro všetky kľúčne veliteľské miesta boli obsadené ne-Slovákmi. Títo sa však skoro presvedčili, že aj my sme z tvrdého kovu. Že sme disciplinovaní. Že tu vládla vysoká morálka atď. Veď okrem iných veci, ako bolo zlomenie fašizmu, obnovenie Juhoslávie, sociálna spravodlivosť atď. bojovali sme aj za svoju národnú hrdosť, rovnoprávnosť, ľudskú dôstojnosť a hlavne slobodu. Obetí sme neželeli, ale nikto netúžil stať sa márnou obeťou, či obeťou k vôli obetí. Vedeli sme si zvážiť situáciu na bojisku, voliť si taktiku a preto, keď 24. marca 1945. došlo ku rozformovaniu slovenskej brigády, protestovali sme.“
„=Uradné verzie tejto udalosti hovoria, že v rámci reorganizovania vojsk, naša brigáda, jedna z najmladších vraj zaniká. Jednotlivé oddieli sa presúvajú ku starším vojvodinským brigádam 51. divízie. Už nás vraj mnoho vyhynulo a nema zmysla túto slovenskú brigádu dopĺňať novými ľuďmi. Proti tomuto rozkazu sa postavil aj náš náčelník, po národnosti Srb (za čo ho potom zatkli, mučili, súdili, až po 40. dňoch aj skonal).“
„V národnooslobodzovacom boji sa vraj riešovala aj národnostná otázka. Pri konci vojny toto „riešenie“ nám bolo nad slnko jasné. Slovenskú brigádu, ozbrojených Slovákov už nikto nepotreboval. Stali sme sa len záťažou. Nežiadúcou iridentou.“
„Mňa, ako spojára a hlavne, že som bol, ako každý Slovák, aj gramotný, pridelili ku 23. vojvodinskej brigáde, kde sa sotva kto vedel podpísať. Tu som sa dočkal aj konca vojny, ale nie aj mojej vojenskej služby. Pred vojnou som bol ešte mladý, nuž pravda, neodslúžil som si tú vojenskú „povinnosť“. Teraz, po zakončení vojny, musel som si odslúžiť ešte niečo vyše dvoch rokov. Šiestého apríla v 1947. roku som sa konečne demobilizoval.“
„Len po návrate do Hajdušice som uvidel, koľko sa ten svet zmenil. V dedine už Nemcov nebolo. Všetkých a rovnako, zasiahol osud porazeného. Do ich domov prišli noví ľudia. Bývalí partizáni zo Srbska, Bosny a na vedúce postavenia sa dostali bývalí dobrovolníci z prvej sv. vojny, nazývaní „Solúnčania“. Nastali nové poriadky. Nútenie do družstiev. Naší, čo si sluhovskou robotou a nádennou prácou generáciami zvažovali aký, taký kúsok pôdy, nechceli o tom ani počuť. Zdráhali sa svoje mozole, svoje dedictvo, svoju bezpečnosť, len tak niekomu darovať. Za túto svoju poctivosť a tvrdohlavosť doplácali. Neraz aj životom. V dedinskej väznici „páchali“ samovraždy. Kto sa nejak odtial vytiahol, dlho nežil Zdravie mal podlomené. Šťastie, toto obdobie dlho netrvalo.“
„Keď som odchádzal z armády, do ruky mi vstrkli nejakú obálku nabitú dokumentami. To vraj po príchode domov mám odovzdať na úrade a môžem byť spokojný. Robota, zamestnanie, bude. Ja som však tú obálku hneď aj spálil, lenže za mnou prišla ďalšia. Rovno do rúk nových pánov. Predvolali si ma a dožadovali sa tej spálenej obálky. Popieral som každé vedomie o nej. Správal som sa, ako Ja nič, ja muzikant.“
„Mladší brat už začal robiť na bývalom majetku veľkostatkárskej rodiny Dunderskových. Aj mňa tam volali, ale cez tú krvavočervenú vstupnú bránu, nemohol som prejsť. V prvom rade som sa zdráhal pred jej symbolikou a v druhom rade, že bola „krvavej“ farby, vyvolávala u mňa strach. Teraz to volajú „vietnamský syndróm“. Nám hovorili, že je to vojnová trauma, ale keďže som tú robotu potreboval, cez tú bránu som musel prechádzať. Robil som tam tri mesiace, ako obyčajný robotník, po čom ma promovali na vedúceho brigády. Nejak to išlo. Prosperovali sme, ale na vlastné oči som videl, ako sa majetky rozkrádajú, nešanujú, búrajú. Pravá hrôza.“
„Na podmienky, slušne sme tam zarábali a aj výplaty boli pravidelné, ale to len zatiaľ, kým družstevného pokladníka robil jeden bývalý kňaz. Akonáhle nám sem pridelili pologramotných nových pánov, prestali aj výplaty, alebo v najlepšom, meškali. Hanbil som sa pred svojimi robotníkmi, lebo teraz sa od mňa požadovalo, aby som ich klamal.“
„Stal som sa murárom, zodpovedným referentom obce pre dedinské družstevné pálenice, ba „dotiahol“ som to až do podpredsedu obce. Mal som dva mandáty.“
„Medzičasom sa udiali zmeny, nuž začali sme sedliačiť, súkromne. Niečo zeme som dostal reformou, niečo sme si prikúpili a nežilo sa špatne, lenže sedliaka chce každý olúpiť. Utrhne mu na váhe zbožieho, na cene, až ťa to privedie do zúfalstva. Všade, na každom kroku len nepoctivosť.“
„Synovia už dorastali. Traja. Čo robiť? Ako ich zabezpečiť, aby aj z nich neboli len chudobní oravci? Ako ich uchrániť od vojnových hrôz“ Po každej vojne sa hovorí, že to bola už tá, posledná, ale vždy tu pribudne nová, ešte hroznejšia a kto vedel „čítať“, ten aj „vyčítal“, že sa nám približuje ďalšia. Aj táto prišla, ale na šťastie, už sme tam neboli. Boli sme v Austrálii. Synovia nemuseli merať nové zasnežené chodníky Slavónska. Nemuseli, ako príslušníci národnostnej menšiny nosiť tie stužky na rukávoch rovnošaty. Nemuseli „osloboďovať“ Vukovár od Chorvatov.“
„Alternatíva nám bolo Nemecko. Vtedy sa tam masove hrnulo. Ísť do Nemecka na zárobky? No to veru nie. Zase byť sluhom? A potom, človek nie je ani tam, ani doma. Je len hosťom dvoch krajín. U Nemcov som už robil, proti nim som bojoval a teraz si mám od nich pýtať kúsok chleba? Nie.“
„U nás v Banáte, tí Rumuni sú praví fiškusi. Aj Austráliu „objavili“ skorej nás všetkých a nejaké informácie sa prefiltrovali aj k nám do Hajdušice. V 1967. roku som sa vybral do Viedne, ku vtedajšej bráne do sveta. Všetkým som však hovoril, že idem na Slovensko. No aj som si tam odskočil, aby som mohol doma rozprávať, ako sa tam žije.“
„Prečo sme sa rozhodli práve pre Austráliu? Bolo to hlavne k vôli deťom, k vôli ich budúcnosti a najmä pokoju. S vybavovaním dokumentov sme mali menšiu smolu, lebo tu už bol 1968. rok, invázia Československa, mnoho utečencov, nuž kým sme nasadli na loď, písal sa už 1969. rok.Išli sme, či kolísali sme sa v ceste ďalej na juh. Potomkovia chudobnej Oravy si otvárali ďalšiu stranu rodinnej chroniky. Stranu zvykania si na nový život. Stranu, kde si už ako vlasť, bude písať Austrália.“
„V tých rokoch na každej lodi, na každom lietadle, sedeli naší krajania, Slováci. Ani tá naša nebola výnimkou. Našli sme sa tam až tri rodiny. Sýkoroví z Petrovca a Verešoví zo Starej Pazovy. Spriatelili sme sa a ešte vždy sa ráčime.“
„V Melbourne, v prístave (Station Pier), už na nás čakala rodina Juricová, takže do prisťahovaleckého tábora sme ani nešli. Na čas sme sa uchýlili u nich, ale že sme si hneď aj zohnali nejaké práce, prešli sme v podnájom. Naša prvá adresa bolo predmestie Newport. Odtiaľ sme prešli do Kingvillu, ale už od októbra 1970. bývali sme vo vlastnom dome, v predmestí Altona North. Vtedy tam bývali mnohí Slováci, ba ešte aj dnes tam najdete veľa Slovákov.“
„Keď sa otváralo predmestie Laverton, keď sa tam začal stavať slovenský kostol, slovenský dom, aj my sme si tam kúpili stavebné pozemky. Hneď konča kostola. Tu sme si aj vystavali nový priestranný dom. Asi už posledný v tejto časnosti. V našej „slepej“ uličky sme až štyri slovenské rodiny, ba Slovákov máme všade vôkol. V každej ulici a uličky. Po celom Lavertone. Vôbec nám nie je smutno. Aj dvaja synovia s rodinami bývajú tu blízko. Hneď na druhej ulici, kým tretí je hneď v susednom predmestí, v Hopers Crossing, takže nie sme opustení ani z tejto strany. Deti a vnúčatá nás neustále navštevujú. Je nám veselo.“
„Do kostola máme tiež blízo. Ideme tam pešo, tak ako sme to robili v Hajdušici. V nedeľu ráno môžete aj tu vidieť starcov, starenky, mladé pári, deti, ako s knižkami pod pazuchou náhlia do kostola.“
„Roboty som sa nikdy nebál a nikdy ani nešpekuloval, ako bez nej vyžiť. Aj tu som bral prvé, čo sa naskytlo. Začal som v podniku na pranie a čistenie vlny a príprave vlákna pre pradiarne. Bola to permanentná nočná zmena, nuž nezadlho som sa našiel vo mlyne. Mlel som tam zrno pre jemnú múku, pre svoj nový chlebík v novej krajine. Tu som sa zdržal celé tri roky.“
„Medzičasom aj synovia dorástli a pozamestnávali sa. Všetci sú v stavebníctve. Jeden, ten čo je murár, práve vtedy začal robiť aj súkromne. Zamestnal som sa u neho a zase som začal murárčiť, ale ako staršiemu, už mi to nešlo tak ľahko. Mal som úraz. Zlámal som si nos. Po tomto som už viacej nemurárčil. Našiel som si zamestnanie u firmy „Westinghouse“. Tu som robil v oddelení farbiarov a na emailovaní, smaltovaní. Tri a pol roka som dýchal výpari chemických koktailov, až mi to začalo vadiť. Prešiel som do mäsokombinátu „Ralph“. Tu som umýval mäso až šesť a pol roka, či do dňa rozformovania sa kombinátu. Keďže som už mal 60 rokov, ale penzia je len od 65, mal som starosti. Kto ma zamestná? Vyriešilo sa aj to. Keďže som bol vo vojne, na strane spojencov, tunajšie orgány a tunajší zväz bojovníkov mi schválili aj predčasný dôchodok“.
„Medzi Slovákmi z Juhoslávie je tu mnoho bývalých partizánov. Hlavne bojovníkov 14. slovenskej údernej vojvodinskej brigády, ako aj zopár ich, čo boli v prvej československej brigáde Jána Žišku a je tu aj zopár bývalých legionárov z prvej sv. vojny. Ani všetkých nepoznám. Keby sme si v aj my tak zapochodovali mestom, ako to robia iní, Austrália by tu videla poriadny oddiel slovenských veteránov. Takto, tunajšie orgány o nás skoro vôbec ani nevedia. My sa ale nechceme vystavovať. Aj ďalej sme len skromní Slováci, ale keď je potrebné, vieme aj bojovať. Nechceme sa však vystatovať a vychvaľovať. To, čo sme vykonali je už za nami a nech tam aj zostane. Tu sa snažíme o integrovanie sa do celoaustrálskej spoločnosti, ako prisťahovalci slovenského pôvodu a snažíme sa byť dobrými občanmi tejto adaptovanej krajiny. Áno, kľudne môžem povedať, že zatiaľ nepoznám ani jedného krajana, čo sa zdráha prijať austrálske občianstvo. Všetci ho máme.“
„V 1969. roku, práve keď sme sa chystali do Austrálie, umrela mi mať. Bol to šok, lebo nezadlho po tom, išli sme do sveta. Pri tejto rozlúčke, prvýraz v živote som videl, že aj otec vie plakať. Že aj jeho oko pozná slzu. Za živa nás oplakával a neustále hovoril: „Pochovám si aj deti a to za živa.“ Sám však dlho nebol. Pozvali sme si ho sem a aj tu si trochu požil. Umrel ako 91 ročný. Pokoja sa dočkal tu. Odpočíva si na cintoríne, kde sú skoro všetci naší nebohí Slováci. V Brooklyne. Prikryli sme si ho touto novou zemou, zemou ktorá nám konečne dožičila ako mať toho chlebíka do sýtosti a hlavne pokoj.“
„Do krajanského života som sa zapojil hneď na druhý deň po príchode. Hlavne do cirkevného. Aj doma a to celých 16 rokov som bol presbytérom nášho ev. zboru. V marci 1970. roku už som bol aj členom tunajšieho nášho cirkevného výboru. Od vtedy a to je už 26 rokov, mal som len jednu trojročnú „prestávku“. Zastupoval som tu rozličné funkcie. Posledné tri mandáty som aj cirkevným pokladníkom. Robíme dobre a poctivo. Za nami sú diela. Stojí tu kostol, stará a nová moderná fara, cirkevná spoločenská hala, pribudol aj cirkevný obchod, kde je možnosť kúpiť si ako anglické, tak aj slovenské cirkevné knihy, ba aj slovenské sekulárne knihy, pásky, CD-ečka atď. a hlavne pribudla nám aj škola. Súkromná cirkevná (evanjelická) škola, kde sa normálne vyučuje po anglícky, ale ako fakultatívne, vyučuje sa aj slovenčina, slovenská kultúra, slovenské dejiny a pod. Vždy sme vedeli dobre hospodáriť. Za každú lyzičku polievočky platili sme mozoľami, ale človek sa neživý len chlebom. Dokázali sme si ten náš skromný groš rozdeliť aj tak, aby nám aj duša bola sýta.“
„Do spolkového života som sa nikdy priamo nezapájal. Bol som iba radovým členom a v ramci svojich možností, aj tu som priložil nejaký groš. Synovia sú však aj tam zapojení. Priamo. Počas stavby, ako stavbári, odpracovali si tam veľa dobrovoľných hodín. Prispeli aj finančne a prispievajú aj svojou angažovanosťou v slovenskej hudobnej kapele. Na zábavách, ale aj na svadbách zabavili mnohých. Teraz, už v dospelom veku, ako im dorastajú deti, tie sa zapájajú a oni odstupujú. Viacej sa už prikláňajú ku Slovu Božiemu. Jeden z nich je aj naším cirkevným organistom. Všetko má svoj čas.“
„ I keď som prah slovenského domu už dávno neprekročil, predsa mi je ľúto, že činnosť tam chabne. Kultúrny stánok sa nám mení v krčmu. Skorej kým tam bolo šikovné a obetavé vedenie, spolok prudko napredoval. Rástol mohutnel, avšak už rokami tam cítiť úpadok. Na začiatku tohoto poklesu, pociťovala sa iba stagnácia, čo je predznak úpadku. Ako keby nebolo schopných ľudí, aby to viedli. Ako keby nám ubudlo z tej zdravej morálky. Neubudlo. Chyba je však vo vedení. V ich pomýlenej predstave, čo je to byť Slovák. V ich pomýlenej filozofii, kde hľadať ten chodník. Aj tu musí prísť ku zmene generácií, tak ako sa to udialo v cirkevnom výbore, lebo raz sa nám to pomstí. Liek sa najde len tak, keď sa zistí ten symptón choroby.“
„V čase výstavby ako chrámu, tak aj spolkového domu, vedeli sme zmobilizovať svoje sily. Prudko sme napredovali, ale ten elán sme si nevedeli zachovať. Hlavne v spolku. A mohli sme toho dokázať ešte viacej. Aj takto však máme čo po sebe zanechať. Pravda, po tomto integrovaní sa, nasleduje asimilácia. Proti tomu sa nestaviam. O jej nevyhnutnosti sem vedel už pri rozmýšľaní vydať sa do sveta. Austrália, či Austrálan je nejakou fúziou všetkých sem dochodiacich etnických skupín. Sme v procese tvorby nového národa. Všetci sme v jednom kotle, avšak ten asimilačný proces môže byť aj boľavý a aj bezboľastný.“
„Už ako penzista, 72 ročný, spolu s mojou starkou spoločnosť si nachádzame v našom klube penzistov, čo máme tu vedľa cirkevného zboru. Často rozmýšľame, že ten život ani nebol taký zlý. Doprial nám aspoň spokojnú a požehnanú starosť. Nevieme čo je to nedostatok. Ani po stránke materiálnej a ani po stránke duchovnej. Sme spokojní.“
„Ešte vždy v nočnom tichu prenasledujú ma hrôzy vojny. Neprešlo ma to. Veď akoby aj, keď okolo seba som videl spústu nehybných tiel Slovákov. Vraj čo partizánov a čo zmobilizovaných, bolo nás tam vyše 6000 vojakov. Z tohoto počtu domov sa nevrátilo vyše 700, či boli to vyše 10% straty a kto spočíta tých, čo hynuli vo väzeniach, v koncentrákoch, na nútenej práci a hlavne v cudzích, nepriateľských uniformách, ba aj v Slovenskom národnom povstaní, v radoch sovietskej armády (tam sa dostali hlavne ako zajatci maďarského vojska). Tých bude hádam ešte raz toľko. Po vojne boli všade len vdovy a siroty. Neprajem to nikomu. Podarilo sa mi rodinu vyviesť zo začarovaného kruhu chudoby, márneho, zbytočného a hrozného, ale vždy sa opakujúceho krviprelievania.“
„Bože, ďakujem Ti za Tvoju ochranu.“
Ján Kulík – 1995.
.............................................................................
* Dnes, keď sa píše rok 2006. od tohoto rozhovoru s báčim Martinom, ubehlo už 10 rokov. Čo sa medzičasom udialo? Vnúčatá sa ženia, vydávajú a na svet dochádzajú ďalši potomkovia Oravy. Už však nie sú biedni. Dobre sa majú, lebo aj ďalej sú to všetko usilovní a poctiví ľudia. A báči Martin? Tak s nim už to dobre nie je. Dopláca na tie choroby čo si získal v snehoch Slavónska, na ťažkých robotách... Nemôže chodiť. Je na vozíku. Prichádza na neho choroba, za chorobou, takže ani jeho starká, ktorá tiež na tom nie je najlepšie, musela súhlasiť, aby Martina previezli do ošetrovne. Potrebuje 24 hodinovú starostlivosť, ale riadne ho vidieť v našom chráme. Nevyostane ani z jedných nedelných služieb. To na starosti už majú jeho deti. Tí ho sem privážajú a on, no v tom jeho vozíku sa skrúšene modlý a chystá sa už bližšie ku Pánovi. Keď si ho raz Pán povolá k sebe, bude nám veru chýbať tento statočný človek. Len vtedy uvidíme, čo za človeka sme tu mali.
* Dnes, keď sa píše rok 2006. od tohoto rozhovoru s báčim Martinom, ubehlo už 10 rokov. Čo sa medzičasom udialo? Vnúčatá sa ženia, vydávajú a na svet dochádzajú ďalši potomkovia Oravy. Už však nie sú biedni. Dobre sa majú, lebo aj ďalej sú to všetko usilovní a poctiví ľudia. A báči Martin? Tak s nim už to dobre nie je. Dopláca na tie choroby čo si získal v snehoch Slavónska, na ťažkých robotách... Nemôže chodiť. Je na vozíku. Prichádza na neho choroba, za chorobou, takže ani jeho starká, ktorá tiež na tom nie je najlepšie, musela súhlasiť, aby Martina previezli do ošetrovne. Potrebuje 24 hodinovú starostlivosť, ale riadne ho vidieť v našom chráme. Nevyostane ani z jedných nedelných služieb. To na starosti už majú jeho deti. Tí ho sem privážajú a on, no v tom jeho vozíku sa skrúšene modlý a chystá sa už bližšie ku Pánovi. Keď si ho raz Pán povolá k sebe, bude nám veru chýbať tento statočný človek. Len vtedy uvidíme, čo za človeka sme tu mali.
...............................................................JK
