Etymológia... Č

Č

Čapáš: Stopa, stupaj po niečom, druh mužského (vojenského) tanca, kde sa dlaňou cápe po sáre čižmy. V Slovníku nie je. Na Dolnej zemi pretrváva pod vplyvom maďarského csap = udierať, cápať a srbh. čapaš = stopa. V príbuznosti má také slová, ako: cápať, capkať, čápať, čapkať, čaptavý, ťapuškať, tepať atď. Čardák, čardaklia: V Slovníku nie je. Na dolnozemských gazdovských dvoroch vždy bol aj čardák, pod čím sa chápe na dvore (na koloch) postavený koš, hlavne na skladovanie kukurice, aby sa tu vysušila, nevlhla. Pod čardákom obyčajne bývali chlievy na svine. Ako také, slovo je prevzaté od Turkov, kde má význam arbo(u)r, pergola, ale aj balkón, izba, bytový priestor postavený na sĺpoch, strážna vež a pod. Slovo však vôbec nie je tureckého pôvodu. Nachádzame ho aj v sanskrite, ako čadya, čadiya, s významom byť prikryté, chránené, či aj v podobe čajo (čadžo)= cieňa, chyžka, z čoho v jazyku pali a v hindu vzniká čajja = balkón, veranda, pergola, prístrešie, odkvap. Koreň je sanskritové čad = prikrývka, pokrov, strecha, ústrešie. Čes. nár. čarták, srbh. čardak = čardák, strážna veža, bohatšie ľudské obydlie (palác), rus. ukr. čerdák, čertóg, staroslov. a starosrbský črtog, grécky thálamas / θάλαμας = sála, komnata, spálňa, ženská spáleň, nevestina komnata, sklad, palác. Do tureckých jazykov sa slovo dostalo z peržského, kde je utvorené spojením slov čar = kratšia podoba slova čahar = štyri a dar, daur = drevo, strecha, pokrov, dom, byt, palác (prelína sa so slovom čajír // viď), ktoré teraz nadobúda význam zo štyroch strán... z každej strany... úplne zahradené...ohradené, oddelené. Sem môžeme zaradiť aj čardaklia, termín pod ktorým chápeme konštrukciu v podobe domu, na ktorú sa usmerňuje vinič, ktorý po čase sa úplne ovinie okolo stĺpov a vznikne tu nejaké ústrešie od slnečnej páľavy, pekný chládok na osvieženie. Čatľov(ať): V Slovníku slov. jazyka nejestvuje, kým u nás toto slovo pozná každý. Slovenský ekvivalent omietať, omietka, náplast je skoro neznámy. Pokladá sa ho akože pôvodne maďarské, lebo tam jestvuje csat = spona, csatlakozás = spojenie, pripojenie, kontakt, csatol = spojiť, pripojiť pričleniť. Tu však ide o číre indoeurópske slovo, ktoré stojí hneď vedľa cápať, nacápať, čápať, čupieť, čaptavé a pod. Stojí vedľa ich prešírených významov prilepiť, zalepiť, schovať, vyrovnať, zarovnať, pritlačiť, rozšíriť atď. Porovnaj so sanskritovým a hindu čapta(na) = roztlačiť, porovnať, vyrovnať, nalepiť, zalepiť, plastovať. Všade sa to zvádza do otvorenou dlaňou niečo roztláčať, lepiť, cápať to, vyrovnávať. Čatľovaním cápeme blato na stenu a vyrovnávame ho. Odtialto následne vznikli slová, ako čatľovka = murárske hladidlo na omietku, ale aj očatľovaná žena = žena ktorá použila nedmieru veľa šminky, líčidla, namaľovaná. Čatrľa: Ďalší archaizmus, ktorý Slovník slov. jazyka nepozná. Význam mu je veľký, hlavne jarmočný šiator, kde krčmári čapovali a cigáni vyhrávali. Ide tu o čire indoeurópske slovo, ktoré je zastúpené v rade jazykov. V sanskrite čáttra = parasol, slnečník. Koreňom je čad = prikrývka, strecha, „pokrov“ a odtialto sa odvádzajú všetky odvodené podoby vzťahujúce sa na niečo pod strechou, prikryté, ústrešie, cieňu, zahalené, závoj atď. V hindu jaz. čatr, čatar = parasol, slnečník, pečiarka. V peržskom čatr = slnečník, dáždnik, šiator, čadar = šiator, pavilión, plášť, závoj (zahaľujú sa do neho moslimské ženy), plachta, obrus a pod. Tesne súvisí so šiator. Čengerka: Domáci kurovitý vták, perlička, Numida meleagris, ktorého pôvodnou vlasťou je západná Afrika. V Slovníku slov. jazyka slovo nejestvuje. Tento vták sa do Európy dostáva až niekoľkými cestami a ku nám, asi cestou tureckej expanzie, o čom nasvedčuje na Dolnej zemi (Báčka) zaužívaný názov čengerka, kde v podstati ide o turecké slovo čengel = driapať, zadrapovať, ísť na nervy, otravovať, hnevať, dobiedať, čo najlepšie vystihne srbské slovo dosada, či u nás adaptovaný srbizmus dosadzovať = unúvať. Tento vták neustále hrabe, škrieka (z čoho v Banáte vzniká škrečka, lebo slovenské osídľovanie tejto oblasti je neskoršieho dátumu a vplyv tur. jazyka bol už nepatrný). Pre túto vlastnosť je hojne zastúpený aj na farmách Austrálie. On prvý odhalí, kde v záhrade je had a svojim škrekotom upúta pozornosť domácich na nebezpečie. Neraz sa aj dá do boja s hadom a obyčajne to vyhrá. Čevap(čič): Druh mäsitého jedla orientálneho pôvodu, pripraveného na rošte. Ku nám sa slovo dostalo prostredníctvom srbch. ćevap(čić), ktorí si ho prevzali z tureckého kebap, avšak do tur. jazyka prišlo z arabského kabab. Čibíz: V Slovníku slov. jazyka nejestvuje. Zaužívané je na Dolnej zemi v zmysle chytrák, šibal, nezbedník. Prevzaté je z maď. csibész = r/v, avšak jeho východiskom je slovanské šibal. Ak by sme z nejakej príčiny chceli toto posunúť na akože turecké východisko, tak tam je çubuk = palica, hoľa, papek, prút, či zase sa to zvádza ku šibe, šibaniu a tým ku indoeurópskemu pôvodu. Číčok: V Slovníku slov. jazyka ani toto slovo nejestvuje, i keď ho pozná každý báťa, každé dieťa narodené vo Vojvodine, ba vôbec na Dolnej zemi. Číčok má najradšej plodnú pôdu, humusovitú, vlažnú . V takejto pôde rastie ako „divý“. Tu sa náš Slovák narodil medzi číčkami, žil s nimi a veru i zápasil s nimi. Slovenské všeobecné bodliak mu nevyhovovalo, lebo bodliak bodá a tých bodavých rastlín tu bolo neúrekom (dykyca, octovíňa...), nuž siahol po zdanlivo cudzom slove, pri vysvetľovaní ktorého sa musíme točiť z jazyka, do jazyka. My sme si ho prevzali od Srbov, čičak = číčok. Srbi si to vraj prevzali od Turkov (čo je pravda) çıçek (čiček) = kvet, kvietok, kvitnutie, lebo číčok, ten „zdravý“, má krásny modrý kvet, avšak... v ruskom jazyku je aj slovo čečak = prilba, ozdobená prilba a toto už nemožno dať do súvisu s turecko – tatarskými jazykmi, lebo v tom prípade sa stáva otáznym aj vysvetlenie slova čepiec, ktoré už tesne súvisí aj s lit. kepúre = čiapka, lot. çepure = r/v, ba aj naším gebuľa, či gréckym skepas / σκέπας, σκέπη = prikrývka, ochrana. Konečne, tie turkomanské slová čo sem-tam najdeme aj v tureckom jazyku majú cele iný charakter, inak sa tvorili, inak znejú a číčok, ako aj spústa iných slov tu predstavujú iba obyčajnú výpožičku z jazyka Indoeurópanov. S týmto slovom si nevedel dať rady ani oxfordov etymologický slovník. Ang. thistle = číčok, komparuje so starým horným nemeckým distil(a), nemeckým a holandským distel atď. a ku všetkému pridáva „pôvod neznámy“. Celkom chutné. Tak to robí pri rade slov, lebo tamojší experti sa nevyznajú aj v slovanských jazykoch. Poznajú sanskrit, chetejský, ba čiastočne aj tochársky, úplne sa vyznajú v gréckom, latínskom atď. ale o slovanských jazykoch sa ich nepýtaj. My sme tam na periférii. Celkom bezvýznamní i keď ku sanskritu to máme bližšie, ako všetci ostatní. Predsa, aj geografický sme tam bližšie. Čiga: V Slovníku ho nieto. Zaužívané vo Vojvodine, s významom kladka, škripec, jednoduchý stroj, koleso volne sa otáčajúce okolo osi, kladkostroj. Čes. čiha = r/v. Môže byť výpožičkou z maďarského csiga = slimák, ale ešte skorej z nemckého ziehen = ťahať, ba nevykľučuje sa ani sanskritové čakrá = koleso. Čík: Druh plžovitej ryby. Viď Bikačík. Čiláš: V slovníku slov. jazyka nejestvuje, kým na Dolnej zemi je zaužívané na označenie pekného pehavého, bodkovaného, akoby pofŕkaného, „hviezdičkovaného“ koňa a preto je tendencia zaradiť ho madzi pôvodne maďarské slová, lebo v maď. csillag, csillagos = hviezda, hviezdnatý, csillog = ligotať, trblietať, jagať atď. Same slovo, jeho pôvod je v indoeurópskom jazyku a v sanskrite je zastúpené s čihna = znak, znamenie, lesknúť sa, lyska, pofŕkané, bodkované, jarabé, ľahko spoznatelné, charakteristické a pod. kým v nových jazykoch Indie, ako napr. kumauni, čihna sa posunulo v čin = horoskop, v nepálskom činu = znak, fľak, znamienko...horoskop. V peržskom čikin = pekná, pestrá, zlatom a kvietkami zdobená výšivka, výšivka vôbec, čil – čiragh = jagavé, trblietavé svetlo, osvetlenie, svietnik, luster. Po grécky kallí- / καλλί- = pekné, krásne. Slovo môže súvisieť aj s detským slovom pre koňa, činka, ale v prípade komparovania s francúzskym cheval = kôň a jeho východiskom, latínskym caballus = kôň, musíme mať výhrady. Činka: Koník. Patrí do skupiny „detských“ slov. V SSJ nie je, avšak na Dolnej zemi je frekventované, nuž je tendencia zaradiť ho medzi „pôvodom“ maďarské slová, lebo aj tam najdeme csinos = pekný, pôvabný a slová odvodené z tohoto. Slovo činka je však ie. pôvodu a nachádzame ho už aj v sanskrite, ako čihna = znak, znamienko, znamenie, fľak, lesknúť sa, lyska a pod. Z tohoto v hindu vzniká činh, činha = lyska, zvláštny znak, odtlačok, odznak a pod. Čln: Druh menšieho plavidla. Všeslovanské, v podobách člun, czoln, coln, čolen, čeln, avšak v srbh. je čun, ale aj čamac, bul. čolnec a praslov. čln. Vo Vojvodine, medzi krajanmi najčastejšie počuť čámec, či v odľahlejších sriemských osadách aj čánec. Aj tu máme výpožičku zo srbh. jazyka, kde sa vyvinulo z pôvodného čun, či nárečového (ako je v bul. jaz.) čolnec, čolmec. Rad etymológov sa bavil vysvetľovaním pôvodu tohoto slova, ale nikto nedal uspokojivé vysvetlenie. Komparovalo sa ho s litovským kélmas = peň stromu, lotyšským celm = peň stromu, ale aj loďka, rybársky čln a prirovnávalo sa ho i ku st.h.nem. scalm = plavidlo, loď, ang. helm = kormidlo, ba i gréckemu skalmós / σκαλμός = kolík na pripevnenie vesla. Pri vysvetľovaní tochárskeho B kolmo = čln, D.Q. Adams podáva komparácie so starým horným nemeckým scalm = plavidlo, ale teraz ho dáva do súvisu as bohate rozvetveným indoeurópskym slovom (s)kel = sekať (viď Skela), ktoré sa dáva aj do súvisu so slovanským čln, kde sa ako východisko sugeruje ie. hlh-no-, kl-mno, obe podoby vyšli z kelh- = vyčnievať, dvíhať. V peržskom jaz. čunak = zobák vtáka, ale toto je vpríbuznosti s hindu čamač, čamas = vareca, lyžica. Východiskom mu je sans. čam = sŕkať. Ako významovo, tak aj fonetický, môže mu zodpovedať čínske čuán = čln, loďka, loď, plavidlo a čuán (píše sa odlišnou kombináciou charakterov, ale fonetický zodpovedá) = plť, pltník, kým čuan (ako charakter, tak aj výslovnosť je trochu iná) = rieka, prúd. Vypadá, že toto slovo sme dostali cestou ázijských hord, s ktorými sme mali opletačky od najstarších čias. V tých hordách Mongolov, Hunov atď. asi vždy bol aj počet Číňanov a cestou týchto, akože kultúrnych ľudí, slovo si prerazilo cestu aj do Európy, medzi nás. Veď na tej dĺžke až niekoľko tisíc kilometrov, určite sa museli prevážať aj cez ázijské a európske veľtoky a stepní nomádi určite nepoznali technológiu stavania si plavidiel. Museli im to robiť Číňania, ktorí po sebe potom tu aj zanechali svoje slovo. Zatiaľ toto bude asi najlepším (trochu „romantickým“) vysvetlením, avšak ďalším výskumom možno sa poznatky posunú v inú rovinu. Čoban: Pastier oviec. V Slovníku ho nieto. Prevzaté zo srbh. čoban = r/v. Ruský čoban, čabán, ukr. čaban. V prípade ruského a ukrajinského predpokladá sa „výpožička“ z krimo-tatarského čoban = pastier oviec, kým v prípade srbh. sa predpokladá vplyv tureckého osmanského čoban. Možné je, že v prípade rus. a ukr. ide o výpožičku z krimo-tatarského, ale v prípade srbh. jazyka, asi máme ich jazykový fosíl z iránsko – sarmatskej skupiny, lebo srbh. jazyk pozná aj slovo šubara = baranica. Do turkomanských jazykov slovo čoban prišlo z peržského jazyka, kde šuban = pastier, avestínske fšupana = stráženie oviec, stáda, dobytka. V hindu je to čupan, čopan, kde vidíme prítomnosť sanskritového pa(n) = stráženie, ochrana – toto pa(n) sa využíva hlavne v zložených slovách. Čokot: Viničný ker, trs, kŕč. V SSJ nie je. U nás je zaužívané hlavne v Báčke a v Srieme, kde predstavuje výpožičku zo srbch. čokot = r/v. Etymologický súvisí s čongáľ, čungáľ, ba v príbuznosti má aj stĺp a steblo. Cugať: Veľa piť, chlastať, žrať. V Slovníku ho nemame. Regionálne podoby jestvujú aj na Morave, cúhať, v Hanácku cochať se = prehŕnať sa v jedle, moravské cúliti, cúdziť = piť, bulharský cokam, cukam = opíjať sa, srbh. cugati, nacugati se = piť, opiť sa. V. Machek toto slovo pokladá za nejaký nový útvar, často len regionálny, utvorený z rozličných významových variant slovies cudiť, čúrať, cupať. Vysvetlenie by postačilo, keby v sanskrite nebolo tiež podobné slovo, s podobným významom. Cug = ďobať zobákom, zobať a z tohoto odvodené slová, ako cugyati = ďobať, zobať, pásť sa a ku tomuto prislúcha aj cucu = ženský prsník, bradavka, či širšie aj cucať, cicať. Keďže cugať tiež súvisí s pitím, nasávaním, toto slovo by skorej patrilo do našej starej slovnej zásoby. Čutora, čutura: Druh plochej polnej fľaše. Slovník slov. jazyka vedľa tohoto slova nema poznámku, či tu ide o slovo maďarského pôvodu, avšak V. Machek (český et. slov.) sa zhoduje s maď. etymológom Kniezsa, ktorý slovenské čutora pokladá za výpožičku z maď. csutora, kde vraj ide o výpožičku z balkánskych jazykov, lebo rumunské ciutura vraj vychádza z lat. kiutulus. (?) Lat. kiutulus už podľa podoby písania dáva na javo, že tu ide o slovo importované, cudzie. Odkiaľ to tam dostali? Na výber máme celý rad antických jazykov oblasti Stredomoria. V gréckom jaz. kissúbion / κισσύβιον = nádoba, misa, čaša, ktorému už zodpovedá aj sans. kuta- = krčah, kulač, čutora, nádoba na vodu a kattora = čaša, šálka, pohár, z čoho v jazyku lahnda vzniklo katori = nádoba s malým otvorom na pitie, čiže kulač, čutora. Ku všetkému blízko stojí aj kumbhá-= nádoba, hrniec, vedro, džbán, kotol, ba v podobe kundá-= vedro, sud, jama, misa, kanta na vodu, načieradlo atď. atď. Čuvač: Druh, plemeno psa. Všade sa ho udáva, ako maďarský druh psa, lebo sa ho chybne identifikuje s názvom turkotatarského národa Čuvaš. V.Machek, spoliehajúc sa na výskum Šmilauera, pôvod názvu vidí v slovanských jazykoch, kde napr. srbch. a bul. čuvati = chrániť, strážiť, dohliadať, dávať pozor. ...

................................... Pokračovanie nasleduje...