Prednedávnom , v austrálskej TV, v rámci náboženských vysielaní, mohli sme sledovať aj seriál o pôvode najpopulárnejších, najznámejších a i najrozšírenejších cirkevných piesní. Podávalo sa úzadie, kde, kedy, kto... prečo napísal ktorú pesničku. Autori seriálu sa z časti opierali na knihu „ 101 Hymn Stories“, amerického autora z „Bible belt“ U.S.A. W. Osbecka, vydanej v 1982. roku.Sama kniha nie je nič zvláštne. Autor tu zozbieral zopár historických faktov spiatych so vznikom pesničiek, spracoval to v štýle americkej kultúry Bible belta, a také jednostranné, aj vydal. Týmto však dal ideu už peru zručnejším ľudom, lepším historikom s objektívnejším náhľadom na svet a vznikol TV seriál, v ktorom sú zahrnuté aj mnohé nám známe pesničky. Pesničky, ktoré máme aj v naších Spevníkoch.
Pri písaní tohoto seiálu článkov, z časti som sa opieral na knihu „101 Hymn Stories“, ale hlavne na vlastný výskum.
.................................................. píše Jín Kulík
Hrad prepevný.
Autorom tejto evanjelickej, lutheránskej hymny, je sám Martin Luther (1483 – 1546). I keď pôvodne toto bola hymnou len lutheránov, neskoršie si ju preberajú aj ďalší protestanti.
V čase reformačných zápasov, bojov, dochádza ku znovuobjaveniu nádhery a sily spevu v cirkevných zboroch protestantov. Spev sa stáva integrálnou časťou obradov velebenia Hospodina.
Keď M. Luther písal túto pesničku, na mysli mal Žalm 46 „Hospodin je pevným hradom...“ Prvý verš tejto protestantskej hymny je vytesaný aj do kameňa, náhrobného pomníka M. Luthera, ktorý odpočíva v meste Wittenberg, v Nemecku. Tisíce pútnikov tam prichádza, aby sa poklonili jeho pamiatke a aby si prečítali „Ein Feste Burg ist unser Gott.“
V neskorších storočiach nejden hudobný skladateľ siaha po tejto pesničke, zpracúva ju a komponuje do svojho diela protestantskej hudby.
V slovenských ev. a.v. Spevníkoch, táto penička má radové číslo 263 a údaj, že vznikla v 1529. roku. Chýba tam však poznámka, kto je autorom slovenského textu, prekladu.
K Tebe, ó Bože môj...
Túto pesničku si v naších Spevníkoch najdeme pod číslom 519. Už ju určite počul, alebo ju aj z pamäti vie odspievať každý protestant, ba aj každý kresťan. Neraz ju počujeme pri pohraboch, v situáciach, kde sa porúčame do Božích rúk. Napísala ju Sarah Flower Adams. Hneď zo samého mena autorky je vidieť, že tu ide o ženu z protestantskej rodiny. Prvé meno, Sarah, je z Biblie, kým druhé, Flower je typickým anglíckym protestantským puritánskym menom. Tí, čo sa zaoberajú študovaním duchovných piesní, práve túto pesničku považujú za najlepšiu, najkrajšiu duchovnú pesničku, (čo kedy napísala jedna žena).
S.F.Adamsová nemala dlhý život. Narodila sa v 1805. roku a sotva sa dožila 43 rokov, avšak i počas svojho krátkeho života, mnoho vykonala.
Text tejto jej pesničky sa zakladá na sne biblického Jákoba v púšti, keď tento utekal z domu a od svojho brata Ézava. Miesto kde nocoval a kde mal svoj sen, nazval Bételom (1M 28:10 – 22), čo teraz dostáva význam dom Hospodinov. Pôvodne táto pesnička nemala tento nápev, ktorý dnes poznáme. To už len neskoršie, po názvom Bethany (Bétel), na pôvodný text Adamsovej, napísal Lowell Mason, ktorého sa často nazýva aj otcom americkej cirkevnej a školskej hudby.
Ako sa pesnička stávala populárnejšou, tak sa množili aj kritiky, lebo sa v nej nespomína meno a dielo Ježiša, avšak tu musíme mať na zreteli, že autorka vyrastala v rodine členov Unitaristickej cirkvi. Aj sama tam pôvodne patrila, nuž preto tam nieto „evanjelizačného“ zápalu. I napriek tomuto, našla si miesta v Spevníkoch protestantov. Pre svoj vznešenoúchvatný nápev, preložená je do asi všetkých jazykov sveta.
Po nej ľudia siahali a i siahajú v bezvýchodiskových situáciach. V čase, keď nezostáva už nič iné, iba sa dať do Božích rúk . Jestvujú spoľahlive dokumentované údaje, kedy a v akej situácii človek po nej siahol.
V máji 1889. roku, neďaleko amerického mesta Johnstown bola ukrutná búrka, záplavy a osobný vlak vbehol do riavy. Jeden z vagónov sa vykoľajnil. Riava ho pomali odnášala. Nebolo nádeje na záchranu cestujúcich, zajatých vo vagóne. Boli tam uväznení a voda pomali prenikala dnu. Topili sa pred očami bezradných svedkov tejto tragédie. Medzi cestujúcimi bola aj jedna žena, ktorá sa vybrala na misijnú prácu do oblasti Ďalekého východu. V tejto bezvýchodnej situácii pristúpila ku oknu vagóna, obrátila sa ku bezradným záchrancom a najpokojnejším hlasom začala spievať „K Tebe, ó Bože“. Riava odnášala vagón, ale jej hlas bolo ešte stále počuť. Umĺkla len vtedy, keď sa nad ňou zatvorila voda.
Vo filme „Titanik“ sme tiež počuli túto pieseň. Ako loď tonula, tak orchester na palube hral „K Tebe, ó Bože“. Tí čo nemali nádej na záchranu, pripojili sa ku orchestru. S touto pesničkou tonuli na dno oceánu. Či je aj táto historka pravdivá, ťažko povedať. Spoľahlivých svedkov nieto. V prvých dokumentoch vyšetrovania tragédie sa ju nespomína, nuž historici sa domnievajú, že Hollywood pri nahrávaní filmu, šikovne využil tú spoľahlive dokumentovanú historku o vlaku pri Johnstowne.
Autorom slovenského textu je Martin Rázus.
Autorom tejto evanjelickej, lutheránskej hymny, je sám Martin Luther (1483 – 1546). I keď pôvodne toto bola hymnou len lutheránov, neskoršie si ju preberajú aj ďalší protestanti.
V čase reformačných zápasov, bojov, dochádza ku znovuobjaveniu nádhery a sily spevu v cirkevných zboroch protestantov. Spev sa stáva integrálnou časťou obradov velebenia Hospodina.
Keď M. Luther písal túto pesničku, na mysli mal Žalm 46 „Hospodin je pevným hradom...“ Prvý verš tejto protestantskej hymny je vytesaný aj do kameňa, náhrobného pomníka M. Luthera, ktorý odpočíva v meste Wittenberg, v Nemecku. Tisíce pútnikov tam prichádza, aby sa poklonili jeho pamiatke a aby si prečítali „Ein Feste Burg ist unser Gott.“
V neskorších storočiach nejden hudobný skladateľ siaha po tejto pesničke, zpracúva ju a komponuje do svojho diela protestantskej hudby.
V slovenských ev. a.v. Spevníkoch, táto penička má radové číslo 263 a údaj, že vznikla v 1529. roku. Chýba tam však poznámka, kto je autorom slovenského textu, prekladu.
K Tebe, ó Bože môj...
Túto pesničku si v naších Spevníkoch najdeme pod číslom 519. Už ju určite počul, alebo ju aj z pamäti vie odspievať každý protestant, ba aj každý kresťan. Neraz ju počujeme pri pohraboch, v situáciach, kde sa porúčame do Božích rúk. Napísala ju Sarah Flower Adams. Hneď zo samého mena autorky je vidieť, že tu ide o ženu z protestantskej rodiny. Prvé meno, Sarah, je z Biblie, kým druhé, Flower je typickým anglíckym protestantským puritánskym menom. Tí, čo sa zaoberajú študovaním duchovných piesní, práve túto pesničku považujú za najlepšiu, najkrajšiu duchovnú pesničku, (čo kedy napísala jedna žena).
S.F.Adamsová nemala dlhý život. Narodila sa v 1805. roku a sotva sa dožila 43 rokov, avšak i počas svojho krátkeho života, mnoho vykonala.
Text tejto jej pesničky sa zakladá na sne biblického Jákoba v púšti, keď tento utekal z domu a od svojho brata Ézava. Miesto kde nocoval a kde mal svoj sen, nazval Bételom (1M 28:10 – 22), čo teraz dostáva význam dom Hospodinov. Pôvodne táto pesnička nemala tento nápev, ktorý dnes poznáme. To už len neskoršie, po názvom Bethany (Bétel), na pôvodný text Adamsovej, napísal Lowell Mason, ktorého sa často nazýva aj otcom americkej cirkevnej a školskej hudby.
Ako sa pesnička stávala populárnejšou, tak sa množili aj kritiky, lebo sa v nej nespomína meno a dielo Ježiša, avšak tu musíme mať na zreteli, že autorka vyrastala v rodine členov Unitaristickej cirkvi. Aj sama tam pôvodne patrila, nuž preto tam nieto „evanjelizačného“ zápalu. I napriek tomuto, našla si miesta v Spevníkoch protestantov. Pre svoj vznešenoúchvatný nápev, preložená je do asi všetkých jazykov sveta.
Po nej ľudia siahali a i siahajú v bezvýchodiskových situáciach. V čase, keď nezostáva už nič iné, iba sa dať do Božích rúk . Jestvujú spoľahlive dokumentované údaje, kedy a v akej situácii človek po nej siahol.
V máji 1889. roku, neďaleko amerického mesta Johnstown bola ukrutná búrka, záplavy a osobný vlak vbehol do riavy. Jeden z vagónov sa vykoľajnil. Riava ho pomali odnášala. Nebolo nádeje na záchranu cestujúcich, zajatých vo vagóne. Boli tam uväznení a voda pomali prenikala dnu. Topili sa pred očami bezradných svedkov tejto tragédie. Medzi cestujúcimi bola aj jedna žena, ktorá sa vybrala na misijnú prácu do oblasti Ďalekého východu. V tejto bezvýchodnej situácii pristúpila ku oknu vagóna, obrátila sa ku bezradným záchrancom a najpokojnejším hlasom začala spievať „K Tebe, ó Bože“. Riava odnášala vagón, ale jej hlas bolo ešte stále počuť. Umĺkla len vtedy, keď sa nad ňou zatvorila voda.
Vo filme „Titanik“ sme tiež počuli túto pieseň. Ako loď tonula, tak orchester na palube hral „K Tebe, ó Bože“. Tí čo nemali nádej na záchranu, pripojili sa ku orchestru. S touto pesničkou tonuli na dno oceánu. Či je aj táto historka pravdivá, ťažko povedať. Spoľahlivých svedkov nieto. V prvých dokumentoch vyšetrovania tragédie sa ju nespomína, nuž historici sa domnievajú, že Hollywood pri nahrávaní filmu, šikovne využil tú spoľahlive dokumentovanú historku o vlaku pri Johnstowne.
Autorom slovenského textu je Martin Rázus.
..............................
Pokračovanie nasleduje...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára