Michal Poničan1945 –
„Už Turek ide, už vojna bude....“, „Rabovali Turci...“ a v ďalších ľudových pamätiach zachovávame si spomienku na pohromy, na turecké vpády do krajiny, najmä v smere bohatých banských miest stredného Slovenska. „Jajže Bože, strach veliký, padli Turci na Poníky...“ Je niekto, čo ešte nepočul tieto verše? Je ešte niekto, čo nepočul o Turčinovi Poničanovi?
Tohoto Chalupkovho Turčina Poničana najdeme už len v literatúre, ale Slovákov Poničanov, šírom slovenskej dolnozemskej enklávy. Sú to potomkovia z tretieho veršu prvej strofy: „... a čo mladé, zutekalo...“. Jeden z nich „zutekal“, ale len nepriamo, až do Austrálie. Už nepochádza z Poník, ale z Padín, v bývalej Juhoslávii, priamejšie je to banáťan. Je potomkom hraničiara poničana, ktorý buď chcel, musel, alebo po čase aj „zabudol“ na svoje pôvodné priezvisko. Keďže ho dedinčnia, padinčania nazývali poničanom, stal sa z neho Poničan. Neskoršie sa z neho stal aj Ponjičan a toto mu zostalo, nuž v Austrálii je z neho (fonetický) Pondžikan. A teraz, čo o napr. sto rokov, nech niekto háda, akej bol národnosti?
Pôvodný poničan, zakladateľ rodu Poničanových v Padine, nie je nejakou imaginárnou osobou. On skutočne žil. Počas života chránil bezpečnosť hraníc ríše Habsburgovcov, už ani nie toľko od pravých Turkov Otomanov, ale skorej od janičiarov. Na tohoto Poničana, ale už len z rozprávania starších, pamätala sa aj Pondžikanova prastará mať, ktorá sa dožila až 95 rokov.
Pôvodný poničan Poničan, pochádzal z dediny Poniky, vedľa Ban. Bystrice. Na Dolnú zem neprišiel preto, aby Turkom vracal dlh za Turčina Poničana. Aby im stínal hlavy. Bolo to skorej k vôli zemi, pôde, životu. Ak tú pôdu chcel mať, turecké janičiarske hlavy musel stínať. To bola podmienka osadenia sa na „vojenskej“ hranici, v Padine, ktorá už od skorej jestvovala. Tých hláv na stínanie sa už sotva aj našlo. Turci boli za Dunajom, v Srbsku, či ako túto svoju provinciu nazývali, v Serbistane. Odtialto , ale už len občas, robili si „výlety“ aj do Avusturya, priamejšie do Madžaristanu, Banátu. Mali strach z vojenských stráž.
„Keď sa v 1872. roku zrušila vojenská hranica, jej zákony, Poničanoví sa už mali slušne“, spomína si na vyprávanie svojej prastarej matere, terajší Misa Ponjičan (tak mu stojí v dokumentoch). „Niekde už v tej slobodnej Padine, či ako sa vtedy nazývala Ludwigsdorf, alebo po maďarský Lajošfalva, narodil sa aj môj prastarý otec. Niekde v tom istom čase, ale na Slovensku, v Lučatine, svetlo dňa uzrela aj moja prastará mať, dievčenským priezviskom Uhríková. Neskoršie to bola práve ona, čo nám deťom rozprávala o sťahovaní sa na Dolnú zem. Rozprávala aj o vojenskej hranici, tak ako to sama počula od starších. Spomínala na generácie Poničanových, čo tu žili pred nami a výborne si pamätala aj na pána učiteľa – kantora Viliama Figuša Bystrého, čo tu pôsobil v rokoch od 1903 – 1907. Údajne práve tu, v Padine zhudobnil Sládkovičovu báseň, „Pieseň“, čo teraz poznáme, ako „Hojže Bože...“
„Otec prastarej matere Uhríkovej, bol furmanom – obchodníkom. Na Slovensku, vo Viedni, v Pešti nakúpil tovar a ten nie len že priviezol do Padín, ale ho tu aj priamo popredal. Po niekoľkých takýchto výhodných obchodných obratoch, rozhodol sa tu aj zakotviť. Do Padín prišiel v 1897. roku, keď prastará mať mala 17 rokov. Dievča dorástlo v Padine a aj sa tam vydalo za môjho prastarého otca. Nemali sa vraj zle. Skorej dobre, ale keďže padinčania vždy boli bohatí hlavne na deti, bežným javom bol odchod z Padín. Celé rodiny sa presúvali do iných kútov Banátu, ako do Hajdušice, Jánošíka, Bielého Blata, do Sriemu, ale neskoršie aj do Bulharska, ba aj za more. Najskôr to bola severná Amerika, ale potom aj južná, hlavne Argentína a najnovšie aj Austrália a Nový Zealand.“
„Aj prastarý otec sa vybral do sveta. Do Spojených štatov. Nie raz, ale dvaráz. Vždy sa však aj vrátil domov. Zo zarobených a ušetrených peňazí, dokúpili sa jutrá a rodina prosperovala.“
„Aj ja som vyrastal v rodine dobre situovaného sedliaka. Škola ma nejak nikdy nelákala. Vedel som, že setra keď sa vydá, opustí dom. Dostane svoju „ženskú“ čiastku a na mojich pleciach bude rodinná tradícia, ako aj zvyšok majetku“.
„Ako sedliacki mládenci, ochutnávali sme skôsty a slati žitia, ale roky pribúdali. Aj žena, tá budúca, dorastala, ba aj dorástla. V 1970. roku na rad prišlo aj manželstvo. Už, akože vážny muž, ten čo sa má starať o rodinu, o jej budúcnosť, v 1971. roku som sa vydal do Nemecka. Na zárobky. Teraz som po prvýraz v živote okúsil aj určitú samostatnosť, voľnosť v rozhodovaní, ale aj slasť týždennej výplaty. Sedliak, ten náš dolnozemský, peniaz zavonia len zopáraz ročne a ja tu, v Nemecku, každý týždeň. Páčilo sa mi to. Zotrval som tam skoro celý rok a na pomery, aj som dobre zarobil.“
„Medzičasom, môj najlepší kamarát, jeden z prvých gazdovských synov v dedine, Ondro Bačúr, vybral sa do Austrálie. O tej ďalekej krajine som začal rozmýšľať aj ja. Sama idea ma poriadne šteklila. Pôjdeme tam na také dva, tri roky aj my. Zarobíme si a vrátime sa domov. Zveľadíme si gazdovstvo a už potom, len tak kľudne si budeme hospodáriť.“
„ V apríli 1973. už sme aj leteli. Do Melbourne. Kamarát Ondro nás prijal, poskytol prvý útulok, ale keďže som si hneď zohnal aj slušnú robotu, osamostatnili sme sa. Začali sme sa stavať na nohy. V tom čase som robil vo fabriky, kde sa vyrábali automobilové pneumatiky. Neskoršie som to zmenil a našiel sa vo fabriky na automobilové súčiastky. Tu, pomerne rýchlo stal som sa aj vedúcim oddelenia. Z priamej výroby som prešiel na údržbu a ladenie strojov. Plat bol pomerne dobrý, takže čoskoro sme si zvážili aj náš prvý dom v Austrálii. Spokojný som však nebol. Ten veľký peniaz na zveľadenie majetku mi nejak unikal. Zistil som, že vo fabrike sa sotva k nemu dopracujem. Ak nie tu, možno ma čaká inde, ale kde? Kde môžeš rýchlo zbohatnúť? Zlatonosné potoky starí zlatokopovia už dávno vyčistili, ale opálové polia vraj ešte vždy rodia. Bolo tam už hodne Slovákov. Nikto nezbohatol, ale čo, ak ten trblietavý kúsok kameňa čaká práve na mňa? Aj Ondrovi sa idea zapáčila. V 1979. roku už sme sa aj vybrali na opál, ako sa to tu hovorí. Obe rodiny a všetky drobné deti.“
Z Melbourne sme cestovali do Adelaidy a odtiaľ cez Port Augusta, Woomera (tam sú tie polygóny, kde v 50-tých rokoch odpaľovali jadrové bomby) a namierili sme na Coober Pedy, čo v jazyku tam žijúcich domorodcov znamená vraj do zeme vykopaná diera belochov. Vo Woomere sme mohli odbočiť aj na Roxby Downs, oblasť uránových baní a odtiaľ do Andamooky. Aj tam sú rozsiahle polia opálov a aj tam je dosť Slovákov.“
„V Coober Pedy to vypadá ako na Marse, či aj v nejakej ríši krtkov a syslov. O tom, že je tu naozaj nejaké mesto, nasvedčuje len zopár budov, ale že je tu aj hodne ľudí, nádejných milionárov, snilkov, stroskotancov... nasvedčujú zakužlené kopce vykopanej zeme. Tu sa vám nie len robí, ale sa aj žije pod zemou. Už neproduktívne, vyťažené jamy, kde sa už skorej niekto ryl, ale nezbohatol a zanechal, niekto si zriadil byt. Prešíril to, narobil vedľajšie diery a už je to mal. Vynikajúci suchý a chlankavý byt v lete a teplučký v zime. Do týchto prepychových dier si privedieš prúd, vodu a už si gazda. Ba v jednotlivých dierach sú aj celé kostoly. S podzemnou vlahou tu nie je problém. Veď ako by aj, keď toto celé dierové mesto je na rozhraní až štyroch púští. Neviem čo by sa stalo, keby aj sem zavítal nejaký cyklón. Všetkých by vytopilo, ako syslov. Len široké Akubra klobúky by plávali hladinou nekonečného jazera, lebo celá táto oblasť sa nachádza v prírodnej depresii, akože jazera Eyre, čo je 16 metrov nižšie od morskej hladiny. Severné jazero Eyre, ak sa to dá nazvať jazerom je prevažne a v najlepšom prípade len blato pokryté hrubšou kôrou soli. Rozlohu má ale 5800 štvorcových km. Pod nim je južné jazero a pod týmto jazero Torrens. Po tomto nasleduje pás suchého povrchu a spúšťa sa to k moru. Hľadiac na detailnejšiu mapu, kde sú vyznačené aj všetky menšie „jazerá“, rieky, potoky, človek dostane dojem, že je toto utešený kraj. V skutočnosti tých jazier, riek, potokov atď. vôbec nieto. Všetko je len smädná púšť. Vodné toky tečú, ba vedia sa aj rozlievať, rozvodniť, len v zriedkavých prípadoch. Keď sa tam hore vyššie, v sezóne letného monzúna zatára nejaký oblak aj sem. Vraj býva aj to. Raz za sto rokov. Ináč nevidíš nič, len púšť. Východne od mesta je púšť Strzeleckého, na západ je púšť Victoria, na sever je púšť zvaná Simpsonova a severovýchodne je Stuartova kamenná púšť. Toto je asi jediné miesto na svete, kde sú potrebné až tri rieky, aby urobili jeden potok, Coopers Creek. Do tohoto potoka sa najsamprv zlejú rieky Thomson a Barcoo a neskoršie sa mu pridá aj rieka Wilson a predsa sa ten potok do jazera Eyre „vleje“ ako suchý.“
„Otcovia Austrálie, ľudia s víziou a ľudia doby kráľovny Victorie, ešte v 19. st. rozmýšľali, ako aj tento kraj zúrodniť a prišli na ideu. Od mesta Port Augusta musí sa vykopať nejaký kanál a keďže je toto hodne pod hladinou mora, voda sa sem zhrnie a vytvorí sa nejaké stredozemné more. Vlastne svojho času toto aj bolo more, ktoré Austráliu delilo na dva ostrovy. Tu by prosperoval turizmus a čo je najdôležitejšie, tie tlakové výše vo veľkej austrálskej zátoke by sa posunuli na sever (voda, vodu volá) a zvýšili by sa dažde aj nad Novým Južným Walesom, aj nad Victoriou a z časti aj nad Južnou Austráliou. Celá táto oblasť púští by sa zmenila v rajskú záhradu. Neurobilo sa to vtedy, technika nedovoľovala, no a dnes, i keď je tu technika, nedovolia tí zelení.“
„V Coober Pedy, ak chcete byť baníkom, mať svoju vlastnú baňu, či dieru, zoženiete si povolenie a štyri drevené koly. Nimi si ohraničíte svoje rudné kráľovstvo a toto zaregistrujete na úrade. Teraz už len kop, tni, rúbaj do suchej zeme a hľadaj. Aj my sme tak urobili a ťali, rúbali. Skusovali tu, potom tam, až sme sa dali do akože kompánie s jedným naším Slovákom zo Zemúnu. Podpisoval sa ako Kollárov. Po čase sme si pribrali aj jedného Bošniaka. Kopali sme, ako šialení, ale aj rýchlo zistili, že to tak nepôjde. Ručné kopanie je ťažká robota. Aj tu je potrebná nejaká mechanizácia, stroje, ako buldožér, báger a pod. Len prevrátením tisícov kubíkov zeme, aj niečo najdeš. No, nachádzali sme niečo aj takto. Nejaké menšie úlomky, menšie kamienky, čo pri trochu matematike, vynášalo len toľko, ako vo fabriky. Ako taká „pánska“ 8 hodinová robota v chládku.“
„Ten Bošniak, ako každý jeho súkmeňovec, bol „expertom“ na všetko. Do všetkého sa vyznal najlepšie. Aj do opálov. Vždy nás napomínal, že musíme sledovať horizontálnu žilu, kým táto nenarazí na vertikálnu. Tu vraj vzniká oko a v ňom sú vysnívané kamienky. Tých horizontál a vertikál sme nachádzali, ale také oko, kde si odpočíva aj väčší farebný kameň, nikde. Vždy to bolo len oko s neúplne opalizovaným stredom. Toto očko potrebovalo ešte niekoľko milionov rokov na driemanie, aby sa začalo trblietať, aby z neho bol aj nejaký opál.“
„Že tu, svojho času bolo aj nejaké stredozemné more, svedčili poloopalizované nálezy, fosíliá rôznych morských červov z doby dinosaurov, slimačie ulity a podobné skôsty z predhistorickej doby.“
„Kým sme sa my ryli pod zemou, zatiaľ naše manželky a deti obchádzali väčšie hŕby vykopanej zeme, vlastne skorej kameňa, čo tu zostali po väčších podnikateľoch, mechanizovaných a ako kuriatka sa hrabali, škúlili, vyhrabali, oblizli to a ak to bol opálový úlomok, hneď sa aj zajagal. Neraz takto zarobili viacej, ako my krtkovia“.
„Boli sme však mladí a život bol aj tak krásny, veselý, zaujímavý. Ani ten neustály nedostatok vody nás nejak netrápil. Veď padinčania sa naučili šetriť s vodou. Áno, aj vodu sme si kupovali. Po tisíc litrov odrazu. Po uliciach, pomedzi tie kopce zeme, chodili cisterne a od nich sme kupovali. Im, majiteľom týchto cisterní predaj vody sa lepšie oplácal, ako kopanie opálov. Vtedy, v tom 1975. roku, len v tomto mestečku Coober Pedy bolo nás až 5 slovenských rodín. Pravidelne sme sa schádzali na partiu karát, posedenie, BBQ a pikniky. Na tých piknikoch sme skusovali, ako chutí bôčik z kengura, paprikáš z papagájov a iné špeciality austrálskej fauny. „
„Keďže vnútrozemie je sama púšť, aj výkyvy teplomeru sú tu nenormálne. Cez deň je vyše 40 stupňov a v noci mráz. Domorodci, čo sa tu okolo ponevierajú, ale vždy len na dosah krčmy, cez noc sa učupia do koryta nejakého suchého potoka, do škáry medzi skaly a tu prenocujú. Okolo seba porozkladajú ohne a ak je noc chladnejšia, tak si pozvú aj psov, ktorými sa prikryjú. Najchladnejšia je vraj päťpsová noc. Na svitaní sa hneď dajú do piva (kým je ešte chladné), vína, ak tam niečo zostalo od večera a pospiechajú do krčmy. Tu míňajú svoje šeky štedrej sociálnej pomoci. Ranný rozhovor sa začína tak, ako v pravej anglickej spoločnosti. Debatuje sa o počasý a dvýhajú sa prsty. Každý jeden prst znamená jedného psa. Celá dlaň, no to už bola treskúca zima.“
„Odfotiť si domorodca nie je ľahko. Za „ukradnutie duše“ sa musí platiť, čo sa hneď mení v pivo, alebo lacné víno. Pýtali sme sa raz jedného, že či si ho smieme odfotiť. Vraj nie. Keď sme mu ale sľúbili aj dvojlitrovú fľašu lacného vína, hneď pristal. Naša ponuka bola lákavá. O štvrť hodiny prišiel na určené miesto. Trochu sa aj namaskoval. Blatom sa počmáral, pobodkoval, namazal. Vraj k vôli efektu. Beťár. Nevedeli sme však, že za kopcom čaká aj celá jeho bližšia a ďalšia rodina. Len po ukončení fotografovania, začali vychádzať aj oni. Pekne namaskovaní a vraj aj oni sa chcú fotiť. Aj oni chcú svoju fľašu vína. Kým trvala zásoba fliaš, museli sme fotiť. Prestalo sa len vtedy, keď sa presvedčili, že toho vína už naozaj nemame a s hlasným protestom sa pobrali za kopec.“
„S horúcim letným decembrovým slnkom, opálová horúčka začala popúšťať. Vracali sme sa domov. Do civilizácie. Do Melbourne, medzi svojich. Medzi Slovákov. Do svojich rodinných domov. Bohatší len o skúsenosti, či moja rodina bola ešte bohatšia. Na opáloch sme zgazdovali ďalšiu, tretiu dcéru. Narodila sa v Coober Pedy, ako tretie dieťa v dejinách mesta. Na svet ju priviedol tamojší lekár, Japonec Tamitakahara, ale pod podmienkou, že v prípade komplikácií, nebudeme ho naháňať po súdoch. Podpísali sme to.“
„Po návrate do Melbourne, určitý čas som robil tam, kde bolo najviacej Slovákov. V kožiarni. Je to ťažká robota. Po celý deň naťahuješ surové kravské kože. Čistíš, triediš, solíš, balíš... a po celý deň si v neuveritelnom smrade rozkladajúceho sa mäsa. Zmenil som robotu. Vrátil som sa na staré miesto, do fabriky na autosúčiastky a tu som zotrval ďalších 11 rokov. Až do rozformovania prevádzky. Zostal som na ulici, ale robotu som si hneď nehľadal. Začali sme si stavať nový, priestranný dom a že sme medzičasom kúpili aj farmu, vzalo mi to asi poldruha roka, kým všetko klaplo.“
„Vyrastal som, ako sedliacky chlapec, syn gazdu a po okúsení života vo fabrikách, na opálových poliach, vidím, že ten sedliacky chlebík predsa len najlepšie chutí. Urobil som 360 stupňový kruh a to nie v jednej rovine, ale v špirále. S tých obláčkov ružového snenia, vrátil som sa na zem, ku zemi. Zatiaľ ešte nie som sto percentným sedliakom, či farmárom. Tú farmu potrebujeme ešte trochu zriadiť. Vystavať si dom, šopy, hospodárske staviská, kúpiť stroje, proste potrebujeme ešte trochu viacej kapitálu a to dosiahneme len robotou vo fabrike a šetrením.“
„Táto naša farma, tento náš kúsok Austrálie sa nachádza asi 200 km. severnejšie od Melbourne, v blízkosti rieky Murray. V očiach Európana je to veľké. Meria viacej, ako 1 štvorcový kilometer, čiže dospolu tam máme asi 106 hektárov. Ešte minulý majiteľ to zriadil. Za pomoci strojov a laserového lúču, perfektne to vyrovnal, tak že rozdiel medzi horným a dolným koncom je len 5 cm. Na tom vyššom konci máme kanál a zavodňovacie zariadenia na zaplavovanie plochy. Odtialto sa voda pomali posúva po pasienkoch, na čo máme k dispozícii až 168 megalitrov vody (168 milinov litrov) a zatiaľ nám to stačí.“
„Pri poslednom čítaní stáda, mali sme tam 137 hoviad. Áno, pri poslednom čítaní, lebo práve teraz je sezóna telenia, tak určite ich je tam už aj viacej. Slušné stádo, ale kapacita farmy je väčšia. Kľudne tu môžeme mať aj do 300 kusov a to je už slušný peniaz.“
„Zatiaľ sme sa orientovali len na mäsité druhy, ako Angus, Hereford a behá tam aj zopár Short Horn. Skúšame, ktorému druhu sa venovať. Ktorý druh bude najlepšie vyhovovať a to, ako oblasti, tak aj pasienkom a pravda, aj trhu. Ináč, kravy sa tam, pod otvoreným nebom same pasú, telia. Občas si tam zajdeme, hlavne v letné a suché mesiace, lebo tie pasienky niekto musí navodňovať. To nám je jediná robota, ak to tak môžeme nazvať. Skorej je to zodpovednosť. Zodpovednosť je aj raz ročne tie kravičky poštepiť, hlavne na jar, keď začína šibať nová tráva. Aj to si robíme sami. Vlastne každý farmár si to sám robí. Sami si aj škopíme býčkov, či kladieme im gumené prstene a o pár dní z býčka je vôl.“
„ V zimných mesiacoch, keď trávička, tie letné druhy tráv pomalšie rastú, trochu aj prikrmujeme. Dávame im seno, ktoré si dorábame sami. Len minulej sezóny sme nakosili vyše 60 ton.“
„Pýtate sa, ako sa nám to nestrážené stádo nerozpŕchne? Tak okolo celého majetku sú ohrady, ktoré sú ešte posilnené aj s el. prúdom. Tento prúd si tiež vyrábame sami. Zvláštne kolektori zachytávajú slnečnú energiu, táto sa mení v el. energiu, ktorou sa nabíjajú baterie a to stačí. Stačí, aby v prípade zamračenej oblohy, čo je tu zriedkavé, tá ohrada bola aj funkčná. Veď na farme, behom celého roka, naprší sotva 500 mm. A to hlavne len v zimných mesiacoch. Poslednú búrku tam máme niekde okolo Vianoc a potom nič. Nič do konca marca, začiatku apríla.“
„Keď sme prišli do Austrálie, o spôsobe tunajšieho hospodárenia sme nič nevedeli. Potrebné bolo prečítať si zopár brožúr, poradiť sa so susedom a pod. až človek uvidí, že tu nieto žiadna záhada. Je len tak, ako všade na svete. Každá zem si žiada svoje a gazda to musí poznať. Musí poznať jej prednosti a nedostatky. Musí poznať vrtochy lokálnej klímy, vplyv El Nińa, čas explózie zajačej populácie, sezónu kvitnutia lokálnej buriny a pod.“
„Tieto plemená čo teraz máme, potrebovali by sme nejak genetický posilniť, ale zároveň aj zosilniť im svalnatosť, odpornosť vôči parazitom, odpornosť na horúčavy, nuž rozmýšľam či nekúpime býka plemena Salers s infúziou krvi Brahmana. Tým by sme dosiahli lepšiu svalnatosť, odolnosť vôči parazitom a hlavne, dosiahla by sa aj ľahkosť telenia.“
„Keďže je toto poriadny kus zeme, okolo dobytka skoro žiadna robota, rozmýšľame či takých asi 6 hektárov okolo koliby nevysadíme viničom. Taký kúsok by sme zvládli aj sami a z hrozna je veru slušný peniaz. Zatiaľ sú to len plány, ale celkom reálne.“
„Ako každému krajanovi, aj mne stojí do toho, aby ten náš krajanský život pulzoval a preto, na podmienky podporujem prácu aj cirkevného zbora a aj slovenského spolka. Nikde som nechcel byť aj priamo zapojený, s výnimkou možno ako spevák si tam niečo zaspievať, pri programoch spolka, alebo pre potreby nášho slovenského rozhlasu, avšak pri posledných voľbách, spolu so zaťom sme vstúpili aj do výbora spolka. Dopočulo sa nám, že tu niečo zaškrípalo a to sa nás dotklo. Veď tento spolok Ľudovíta Štúra sme vlastne my sami a musíme tam nejak priložiť aj vlastné ruky. Veď v spolku, pri spolku mi odrastali a odrástli všetky dcéry. Jedna po jednej sa zapájali do folklórno tanečnej skupiny. Práve teraz sú na zájazde Európou, vlastne berú účasť na Podpolianských slávnostiach na Detve, po čom navštívia aj slovenskú enklávu vo Vojvodine.“
„Keď sa tak podívam na prejdenú dráhu, vidím, že ten život bol ku mne dobrý. Bol zaujímavý a bohatý na skúsenosti. Vyrastal som v Padine, robil v Nemecku, tu v Austrálii, doloval som opály, teraz začínam farmárčiť a až si tú farmu zriadime, pôjdeme na polodôchodok, čo už ani nie je tak ďaleko.“
„Či sa aspoň v mysli vraciam do Padiny? No pravdaže sa vraciam. Veď tam mi je detstvo, prvé lásky, tam mi je tá najkrajšia mladosť, avšak už som aj do tejto slnkom spálenej pôdy zapustil hlboké korene. Nie len že som si tu zvykol, ale som si túto krajinu aj obľúbil. Tu sa mi narodili skoro všetky deti a teraz sa už rodia aj vnúčatá. Tu som si našiel priateľov a už len tu zostanem. Tak, ako čo nám naša prastará mať rozprávala rozprávky o osídľovaní sa na Dolnej zemi, tak hádam príde čas, keď okolo mňa budú moje vnúčatá, pravnúčatá a teraz im budem rozprávať ja, ako sme sem prišli, ako sme tu púšťali nové korene. Budú ma rozumieť, lebo zatiaľ všetky dcéry sa vydali za Slovákov a doma hovoria iba po slovenský. Dúfam, že aj vnúčatá si vyberú Slovákov a že pri rodinnom kozúbe slovenčina nezahynie. Ak nie, nuž tie vnúčatá a pravnúčatá si sám budem učiť jazyku, čo im je dedičným darom od Boha. V rodine Slováka Poničana zatiaľ slovenčina žije a aj bude. Budem im rozprávať o tom, ako starý hraničiar opúšťal Horniaky. Ako mal stínať turecké hlavy. Prečo sme Poničanovci a nie Pondžikanovci atď. Všetko to, čo viem o našom rode.“
Áno kľukatá bola cesta Slováka poničana, kým sa z neho nestal Poničan a kým sa zo stredného Slovenska nedostal do strednej Victorie. Táto cesta trvala skoro dve storočia, ale bola pekná a zaujímavá.
*Dnes, v 2007. roku môžem podotknúť, že Michal Poničan si ten vinohrad aj vysadil, všetkých 6 hektárov a už zobral aj niekoľko úrod. Urobil víno, predal ho a peňaženka sa plní. V neďalekej dedinke Pyramid Hill si kúpil ďalší dom a teraz si tam spolu s manželkou nažívajú. Po dvore behajú sliepky a ďalšia hydina a ku farme majú len kúsok. Na samej farme sa im neoplácalo stavať aj dom. Drahý by bol dovod el. prúdu.
V Melbourne si stavajú ďalší priestranný dom. Vraj chcú byť bližšie k rodinám dcér, vnúčatám... ale planujú aj tento, v Pyramid Hill nejak prešíriť, renovovať, aby keď sa tak zíde celá rodina, bolo dosť miesta pre všetkých.
Dni, roky sa míňajú. Vinohrad rodí kvalitné hrozno, takže Poničanovci so svojim vínom získali aj nejaké ceny. Bronzové medaily štátu Victoria. Ich vína sa bežne predávajú v reštauráciach Melbournea a pri poslednej návšteve mi tu zbalili až 12 fľašiek vynikajúceho „Shiraz“ a „Mataro“. Obe sú z roku 2005, kedy hrozno bolo vynikajúce.
Všetko by bolo na výbornú, keby na dvere nezačali klopať aj choroby. Pred rokom Michal mal infarkt (prežil to) a jeho manželka Marka sa tiež žaluje, sťažuje, pije lieky, ale robiť sa musí. Zvyknutí sú. Zaháľať nevedia, ale blíži sa staroba a prácou zodrané telá čoraz častejšie a prudkejšie napomínajú.
Ján Kulík 1995 / 2007.
Tohoto Chalupkovho Turčina Poničana najdeme už len v literatúre, ale Slovákov Poničanov, šírom slovenskej dolnozemskej enklávy. Sú to potomkovia z tretieho veršu prvej strofy: „... a čo mladé, zutekalo...“. Jeden z nich „zutekal“, ale len nepriamo, až do Austrálie. Už nepochádza z Poník, ale z Padín, v bývalej Juhoslávii, priamejšie je to banáťan. Je potomkom hraničiara poničana, ktorý buď chcel, musel, alebo po čase aj „zabudol“ na svoje pôvodné priezvisko. Keďže ho dedinčnia, padinčania nazývali poničanom, stal sa z neho Poničan. Neskoršie sa z neho stal aj Ponjičan a toto mu zostalo, nuž v Austrálii je z neho (fonetický) Pondžikan. A teraz, čo o napr. sto rokov, nech niekto háda, akej bol národnosti?
Pôvodný poničan, zakladateľ rodu Poničanových v Padine, nie je nejakou imaginárnou osobou. On skutočne žil. Počas života chránil bezpečnosť hraníc ríše Habsburgovcov, už ani nie toľko od pravých Turkov Otomanov, ale skorej od janičiarov. Na tohoto Poničana, ale už len z rozprávania starších, pamätala sa aj Pondžikanova prastará mať, ktorá sa dožila až 95 rokov.
Pôvodný poničan Poničan, pochádzal z dediny Poniky, vedľa Ban. Bystrice. Na Dolnú zem neprišiel preto, aby Turkom vracal dlh za Turčina Poničana. Aby im stínal hlavy. Bolo to skorej k vôli zemi, pôde, životu. Ak tú pôdu chcel mať, turecké janičiarske hlavy musel stínať. To bola podmienka osadenia sa na „vojenskej“ hranici, v Padine, ktorá už od skorej jestvovala. Tých hláv na stínanie sa už sotva aj našlo. Turci boli za Dunajom, v Srbsku, či ako túto svoju provinciu nazývali, v Serbistane. Odtialto , ale už len občas, robili si „výlety“ aj do Avusturya, priamejšie do Madžaristanu, Banátu. Mali strach z vojenských stráž.
„Keď sa v 1872. roku zrušila vojenská hranica, jej zákony, Poničanoví sa už mali slušne“, spomína si na vyprávanie svojej prastarej matere, terajší Misa Ponjičan (tak mu stojí v dokumentoch). „Niekde už v tej slobodnej Padine, či ako sa vtedy nazývala Ludwigsdorf, alebo po maďarský Lajošfalva, narodil sa aj môj prastarý otec. Niekde v tom istom čase, ale na Slovensku, v Lučatine, svetlo dňa uzrela aj moja prastará mať, dievčenským priezviskom Uhríková. Neskoršie to bola práve ona, čo nám deťom rozprávala o sťahovaní sa na Dolnú zem. Rozprávala aj o vojenskej hranici, tak ako to sama počula od starších. Spomínala na generácie Poničanových, čo tu žili pred nami a výborne si pamätala aj na pána učiteľa – kantora Viliama Figuša Bystrého, čo tu pôsobil v rokoch od 1903 – 1907. Údajne práve tu, v Padine zhudobnil Sládkovičovu báseň, „Pieseň“, čo teraz poznáme, ako „Hojže Bože...“
„Otec prastarej matere Uhríkovej, bol furmanom – obchodníkom. Na Slovensku, vo Viedni, v Pešti nakúpil tovar a ten nie len že priviezol do Padín, ale ho tu aj priamo popredal. Po niekoľkých takýchto výhodných obchodných obratoch, rozhodol sa tu aj zakotviť. Do Padín prišiel v 1897. roku, keď prastará mať mala 17 rokov. Dievča dorástlo v Padine a aj sa tam vydalo za môjho prastarého otca. Nemali sa vraj zle. Skorej dobre, ale keďže padinčania vždy boli bohatí hlavne na deti, bežným javom bol odchod z Padín. Celé rodiny sa presúvali do iných kútov Banátu, ako do Hajdušice, Jánošíka, Bielého Blata, do Sriemu, ale neskoršie aj do Bulharska, ba aj za more. Najskôr to bola severná Amerika, ale potom aj južná, hlavne Argentína a najnovšie aj Austrália a Nový Zealand.“
„Aj prastarý otec sa vybral do sveta. Do Spojených štatov. Nie raz, ale dvaráz. Vždy sa však aj vrátil domov. Zo zarobených a ušetrených peňazí, dokúpili sa jutrá a rodina prosperovala.“
„Aj ja som vyrastal v rodine dobre situovaného sedliaka. Škola ma nejak nikdy nelákala. Vedel som, že setra keď sa vydá, opustí dom. Dostane svoju „ženskú“ čiastku a na mojich pleciach bude rodinná tradícia, ako aj zvyšok majetku“.
„Ako sedliacki mládenci, ochutnávali sme skôsty a slati žitia, ale roky pribúdali. Aj žena, tá budúca, dorastala, ba aj dorástla. V 1970. roku na rad prišlo aj manželstvo. Už, akože vážny muž, ten čo sa má starať o rodinu, o jej budúcnosť, v 1971. roku som sa vydal do Nemecka. Na zárobky. Teraz som po prvýraz v živote okúsil aj určitú samostatnosť, voľnosť v rozhodovaní, ale aj slasť týždennej výplaty. Sedliak, ten náš dolnozemský, peniaz zavonia len zopáraz ročne a ja tu, v Nemecku, každý týždeň. Páčilo sa mi to. Zotrval som tam skoro celý rok a na pomery, aj som dobre zarobil.“
„Medzičasom, môj najlepší kamarát, jeden z prvých gazdovských synov v dedine, Ondro Bačúr, vybral sa do Austrálie. O tej ďalekej krajine som začal rozmýšľať aj ja. Sama idea ma poriadne šteklila. Pôjdeme tam na také dva, tri roky aj my. Zarobíme si a vrátime sa domov. Zveľadíme si gazdovstvo a už potom, len tak kľudne si budeme hospodáriť.“
„ V apríli 1973. už sme aj leteli. Do Melbourne. Kamarát Ondro nás prijal, poskytol prvý útulok, ale keďže som si hneď zohnal aj slušnú robotu, osamostatnili sme sa. Začali sme sa stavať na nohy. V tom čase som robil vo fabriky, kde sa vyrábali automobilové pneumatiky. Neskoršie som to zmenil a našiel sa vo fabriky na automobilové súčiastky. Tu, pomerne rýchlo stal som sa aj vedúcim oddelenia. Z priamej výroby som prešiel na údržbu a ladenie strojov. Plat bol pomerne dobrý, takže čoskoro sme si zvážili aj náš prvý dom v Austrálii. Spokojný som však nebol. Ten veľký peniaz na zveľadenie majetku mi nejak unikal. Zistil som, že vo fabrike sa sotva k nemu dopracujem. Ak nie tu, možno ma čaká inde, ale kde? Kde môžeš rýchlo zbohatnúť? Zlatonosné potoky starí zlatokopovia už dávno vyčistili, ale opálové polia vraj ešte vždy rodia. Bolo tam už hodne Slovákov. Nikto nezbohatol, ale čo, ak ten trblietavý kúsok kameňa čaká práve na mňa? Aj Ondrovi sa idea zapáčila. V 1979. roku už sme sa aj vybrali na opál, ako sa to tu hovorí. Obe rodiny a všetky drobné deti.“
Z Melbourne sme cestovali do Adelaidy a odtiaľ cez Port Augusta, Woomera (tam sú tie polygóny, kde v 50-tých rokoch odpaľovali jadrové bomby) a namierili sme na Coober Pedy, čo v jazyku tam žijúcich domorodcov znamená vraj do zeme vykopaná diera belochov. Vo Woomere sme mohli odbočiť aj na Roxby Downs, oblasť uránových baní a odtiaľ do Andamooky. Aj tam sú rozsiahle polia opálov a aj tam je dosť Slovákov.“
„V Coober Pedy to vypadá ako na Marse, či aj v nejakej ríši krtkov a syslov. O tom, že je tu naozaj nejaké mesto, nasvedčuje len zopár budov, ale že je tu aj hodne ľudí, nádejných milionárov, snilkov, stroskotancov... nasvedčujú zakužlené kopce vykopanej zeme. Tu sa vám nie len robí, ale sa aj žije pod zemou. Už neproduktívne, vyťažené jamy, kde sa už skorej niekto ryl, ale nezbohatol a zanechal, niekto si zriadil byt. Prešíril to, narobil vedľajšie diery a už je to mal. Vynikajúci suchý a chlankavý byt v lete a teplučký v zime. Do týchto prepychových dier si privedieš prúd, vodu a už si gazda. Ba v jednotlivých dierach sú aj celé kostoly. S podzemnou vlahou tu nie je problém. Veď ako by aj, keď toto celé dierové mesto je na rozhraní až štyroch púští. Neviem čo by sa stalo, keby aj sem zavítal nejaký cyklón. Všetkých by vytopilo, ako syslov. Len široké Akubra klobúky by plávali hladinou nekonečného jazera, lebo celá táto oblasť sa nachádza v prírodnej depresii, akože jazera Eyre, čo je 16 metrov nižšie od morskej hladiny. Severné jazero Eyre, ak sa to dá nazvať jazerom je prevažne a v najlepšom prípade len blato pokryté hrubšou kôrou soli. Rozlohu má ale 5800 štvorcových km. Pod nim je južné jazero a pod týmto jazero Torrens. Po tomto nasleduje pás suchého povrchu a spúšťa sa to k moru. Hľadiac na detailnejšiu mapu, kde sú vyznačené aj všetky menšie „jazerá“, rieky, potoky, človek dostane dojem, že je toto utešený kraj. V skutočnosti tých jazier, riek, potokov atď. vôbec nieto. Všetko je len smädná púšť. Vodné toky tečú, ba vedia sa aj rozlievať, rozvodniť, len v zriedkavých prípadoch. Keď sa tam hore vyššie, v sezóne letného monzúna zatára nejaký oblak aj sem. Vraj býva aj to. Raz za sto rokov. Ináč nevidíš nič, len púšť. Východne od mesta je púšť Strzeleckého, na západ je púšť Victoria, na sever je púšť zvaná Simpsonova a severovýchodne je Stuartova kamenná púšť. Toto je asi jediné miesto na svete, kde sú potrebné až tri rieky, aby urobili jeden potok, Coopers Creek. Do tohoto potoka sa najsamprv zlejú rieky Thomson a Barcoo a neskoršie sa mu pridá aj rieka Wilson a predsa sa ten potok do jazera Eyre „vleje“ ako suchý.“
„Otcovia Austrálie, ľudia s víziou a ľudia doby kráľovny Victorie, ešte v 19. st. rozmýšľali, ako aj tento kraj zúrodniť a prišli na ideu. Od mesta Port Augusta musí sa vykopať nejaký kanál a keďže je toto hodne pod hladinou mora, voda sa sem zhrnie a vytvorí sa nejaké stredozemné more. Vlastne svojho času toto aj bolo more, ktoré Austráliu delilo na dva ostrovy. Tu by prosperoval turizmus a čo je najdôležitejšie, tie tlakové výše vo veľkej austrálskej zátoke by sa posunuli na sever (voda, vodu volá) a zvýšili by sa dažde aj nad Novým Južným Walesom, aj nad Victoriou a z časti aj nad Južnou Austráliou. Celá táto oblasť púští by sa zmenila v rajskú záhradu. Neurobilo sa to vtedy, technika nedovoľovala, no a dnes, i keď je tu technika, nedovolia tí zelení.“
„V Coober Pedy, ak chcete byť baníkom, mať svoju vlastnú baňu, či dieru, zoženiete si povolenie a štyri drevené koly. Nimi si ohraničíte svoje rudné kráľovstvo a toto zaregistrujete na úrade. Teraz už len kop, tni, rúbaj do suchej zeme a hľadaj. Aj my sme tak urobili a ťali, rúbali. Skusovali tu, potom tam, až sme sa dali do akože kompánie s jedným naším Slovákom zo Zemúnu. Podpisoval sa ako Kollárov. Po čase sme si pribrali aj jedného Bošniaka. Kopali sme, ako šialení, ale aj rýchlo zistili, že to tak nepôjde. Ručné kopanie je ťažká robota. Aj tu je potrebná nejaká mechanizácia, stroje, ako buldožér, báger a pod. Len prevrátením tisícov kubíkov zeme, aj niečo najdeš. No, nachádzali sme niečo aj takto. Nejaké menšie úlomky, menšie kamienky, čo pri trochu matematike, vynášalo len toľko, ako vo fabriky. Ako taká „pánska“ 8 hodinová robota v chládku.“
„Ten Bošniak, ako každý jeho súkmeňovec, bol „expertom“ na všetko. Do všetkého sa vyznal najlepšie. Aj do opálov. Vždy nás napomínal, že musíme sledovať horizontálnu žilu, kým táto nenarazí na vertikálnu. Tu vraj vzniká oko a v ňom sú vysnívané kamienky. Tých horizontál a vertikál sme nachádzali, ale také oko, kde si odpočíva aj väčší farebný kameň, nikde. Vždy to bolo len oko s neúplne opalizovaným stredom. Toto očko potrebovalo ešte niekoľko milionov rokov na driemanie, aby sa začalo trblietať, aby z neho bol aj nejaký opál.“
„Že tu, svojho času bolo aj nejaké stredozemné more, svedčili poloopalizované nálezy, fosíliá rôznych morských červov z doby dinosaurov, slimačie ulity a podobné skôsty z predhistorickej doby.“
„Kým sme sa my ryli pod zemou, zatiaľ naše manželky a deti obchádzali väčšie hŕby vykopanej zeme, vlastne skorej kameňa, čo tu zostali po väčších podnikateľoch, mechanizovaných a ako kuriatka sa hrabali, škúlili, vyhrabali, oblizli to a ak to bol opálový úlomok, hneď sa aj zajagal. Neraz takto zarobili viacej, ako my krtkovia“.
„Boli sme však mladí a život bol aj tak krásny, veselý, zaujímavý. Ani ten neustály nedostatok vody nás nejak netrápil. Veď padinčania sa naučili šetriť s vodou. Áno, aj vodu sme si kupovali. Po tisíc litrov odrazu. Po uliciach, pomedzi tie kopce zeme, chodili cisterne a od nich sme kupovali. Im, majiteľom týchto cisterní predaj vody sa lepšie oplácal, ako kopanie opálov. Vtedy, v tom 1975. roku, len v tomto mestečku Coober Pedy bolo nás až 5 slovenských rodín. Pravidelne sme sa schádzali na partiu karát, posedenie, BBQ a pikniky. Na tých piknikoch sme skusovali, ako chutí bôčik z kengura, paprikáš z papagájov a iné špeciality austrálskej fauny. „
„Keďže vnútrozemie je sama púšť, aj výkyvy teplomeru sú tu nenormálne. Cez deň je vyše 40 stupňov a v noci mráz. Domorodci, čo sa tu okolo ponevierajú, ale vždy len na dosah krčmy, cez noc sa učupia do koryta nejakého suchého potoka, do škáry medzi skaly a tu prenocujú. Okolo seba porozkladajú ohne a ak je noc chladnejšia, tak si pozvú aj psov, ktorými sa prikryjú. Najchladnejšia je vraj päťpsová noc. Na svitaní sa hneď dajú do piva (kým je ešte chladné), vína, ak tam niečo zostalo od večera a pospiechajú do krčmy. Tu míňajú svoje šeky štedrej sociálnej pomoci. Ranný rozhovor sa začína tak, ako v pravej anglickej spoločnosti. Debatuje sa o počasý a dvýhajú sa prsty. Každý jeden prst znamená jedného psa. Celá dlaň, no to už bola treskúca zima.“
„Odfotiť si domorodca nie je ľahko. Za „ukradnutie duše“ sa musí platiť, čo sa hneď mení v pivo, alebo lacné víno. Pýtali sme sa raz jedného, že či si ho smieme odfotiť. Vraj nie. Keď sme mu ale sľúbili aj dvojlitrovú fľašu lacného vína, hneď pristal. Naša ponuka bola lákavá. O štvrť hodiny prišiel na určené miesto. Trochu sa aj namaskoval. Blatom sa počmáral, pobodkoval, namazal. Vraj k vôli efektu. Beťár. Nevedeli sme však, že za kopcom čaká aj celá jeho bližšia a ďalšia rodina. Len po ukončení fotografovania, začali vychádzať aj oni. Pekne namaskovaní a vraj aj oni sa chcú fotiť. Aj oni chcú svoju fľašu vína. Kým trvala zásoba fliaš, museli sme fotiť. Prestalo sa len vtedy, keď sa presvedčili, že toho vína už naozaj nemame a s hlasným protestom sa pobrali za kopec.“
„S horúcim letným decembrovým slnkom, opálová horúčka začala popúšťať. Vracali sme sa domov. Do civilizácie. Do Melbourne, medzi svojich. Medzi Slovákov. Do svojich rodinných domov. Bohatší len o skúsenosti, či moja rodina bola ešte bohatšia. Na opáloch sme zgazdovali ďalšiu, tretiu dcéru. Narodila sa v Coober Pedy, ako tretie dieťa v dejinách mesta. Na svet ju priviedol tamojší lekár, Japonec Tamitakahara, ale pod podmienkou, že v prípade komplikácií, nebudeme ho naháňať po súdoch. Podpísali sme to.“
„Po návrate do Melbourne, určitý čas som robil tam, kde bolo najviacej Slovákov. V kožiarni. Je to ťažká robota. Po celý deň naťahuješ surové kravské kože. Čistíš, triediš, solíš, balíš... a po celý deň si v neuveritelnom smrade rozkladajúceho sa mäsa. Zmenil som robotu. Vrátil som sa na staré miesto, do fabriky na autosúčiastky a tu som zotrval ďalších 11 rokov. Až do rozformovania prevádzky. Zostal som na ulici, ale robotu som si hneď nehľadal. Začali sme si stavať nový, priestranný dom a že sme medzičasom kúpili aj farmu, vzalo mi to asi poldruha roka, kým všetko klaplo.“
„Vyrastal som, ako sedliacky chlapec, syn gazdu a po okúsení života vo fabrikách, na opálových poliach, vidím, že ten sedliacky chlebík predsa len najlepšie chutí. Urobil som 360 stupňový kruh a to nie v jednej rovine, ale v špirále. S tých obláčkov ružového snenia, vrátil som sa na zem, ku zemi. Zatiaľ ešte nie som sto percentným sedliakom, či farmárom. Tú farmu potrebujeme ešte trochu zriadiť. Vystavať si dom, šopy, hospodárske staviská, kúpiť stroje, proste potrebujeme ešte trochu viacej kapitálu a to dosiahneme len robotou vo fabrike a šetrením.“
„Táto naša farma, tento náš kúsok Austrálie sa nachádza asi 200 km. severnejšie od Melbourne, v blízkosti rieky Murray. V očiach Európana je to veľké. Meria viacej, ako 1 štvorcový kilometer, čiže dospolu tam máme asi 106 hektárov. Ešte minulý majiteľ to zriadil. Za pomoci strojov a laserového lúču, perfektne to vyrovnal, tak že rozdiel medzi horným a dolným koncom je len 5 cm. Na tom vyššom konci máme kanál a zavodňovacie zariadenia na zaplavovanie plochy. Odtialto sa voda pomali posúva po pasienkoch, na čo máme k dispozícii až 168 megalitrov vody (168 milinov litrov) a zatiaľ nám to stačí.“
„Pri poslednom čítaní stáda, mali sme tam 137 hoviad. Áno, pri poslednom čítaní, lebo práve teraz je sezóna telenia, tak určite ich je tam už aj viacej. Slušné stádo, ale kapacita farmy je väčšia. Kľudne tu môžeme mať aj do 300 kusov a to je už slušný peniaz.“
„Zatiaľ sme sa orientovali len na mäsité druhy, ako Angus, Hereford a behá tam aj zopár Short Horn. Skúšame, ktorému druhu sa venovať. Ktorý druh bude najlepšie vyhovovať a to, ako oblasti, tak aj pasienkom a pravda, aj trhu. Ináč, kravy sa tam, pod otvoreným nebom same pasú, telia. Občas si tam zajdeme, hlavne v letné a suché mesiace, lebo tie pasienky niekto musí navodňovať. To nám je jediná robota, ak to tak môžeme nazvať. Skorej je to zodpovednosť. Zodpovednosť je aj raz ročne tie kravičky poštepiť, hlavne na jar, keď začína šibať nová tráva. Aj to si robíme sami. Vlastne každý farmár si to sám robí. Sami si aj škopíme býčkov, či kladieme im gumené prstene a o pár dní z býčka je vôl.“
„ V zimných mesiacoch, keď trávička, tie letné druhy tráv pomalšie rastú, trochu aj prikrmujeme. Dávame im seno, ktoré si dorábame sami. Len minulej sezóny sme nakosili vyše 60 ton.“
„Pýtate sa, ako sa nám to nestrážené stádo nerozpŕchne? Tak okolo celého majetku sú ohrady, ktoré sú ešte posilnené aj s el. prúdom. Tento prúd si tiež vyrábame sami. Zvláštne kolektori zachytávajú slnečnú energiu, táto sa mení v el. energiu, ktorou sa nabíjajú baterie a to stačí. Stačí, aby v prípade zamračenej oblohy, čo je tu zriedkavé, tá ohrada bola aj funkčná. Veď na farme, behom celého roka, naprší sotva 500 mm. A to hlavne len v zimných mesiacoch. Poslednú búrku tam máme niekde okolo Vianoc a potom nič. Nič do konca marca, začiatku apríla.“
„Keď sme prišli do Austrálie, o spôsobe tunajšieho hospodárenia sme nič nevedeli. Potrebné bolo prečítať si zopár brožúr, poradiť sa so susedom a pod. až človek uvidí, že tu nieto žiadna záhada. Je len tak, ako všade na svete. Každá zem si žiada svoje a gazda to musí poznať. Musí poznať jej prednosti a nedostatky. Musí poznať vrtochy lokálnej klímy, vplyv El Nińa, čas explózie zajačej populácie, sezónu kvitnutia lokálnej buriny a pod.“
„Tieto plemená čo teraz máme, potrebovali by sme nejak genetický posilniť, ale zároveň aj zosilniť im svalnatosť, odpornosť vôči parazitom, odpornosť na horúčavy, nuž rozmýšľam či nekúpime býka plemena Salers s infúziou krvi Brahmana. Tým by sme dosiahli lepšiu svalnatosť, odolnosť vôči parazitom a hlavne, dosiahla by sa aj ľahkosť telenia.“
„Keďže je toto poriadny kus zeme, okolo dobytka skoro žiadna robota, rozmýšľame či takých asi 6 hektárov okolo koliby nevysadíme viničom. Taký kúsok by sme zvládli aj sami a z hrozna je veru slušný peniaz. Zatiaľ sú to len plány, ale celkom reálne.“
„Ako každému krajanovi, aj mne stojí do toho, aby ten náš krajanský život pulzoval a preto, na podmienky podporujem prácu aj cirkevného zbora a aj slovenského spolka. Nikde som nechcel byť aj priamo zapojený, s výnimkou možno ako spevák si tam niečo zaspievať, pri programoch spolka, alebo pre potreby nášho slovenského rozhlasu, avšak pri posledných voľbách, spolu so zaťom sme vstúpili aj do výbora spolka. Dopočulo sa nám, že tu niečo zaškrípalo a to sa nás dotklo. Veď tento spolok Ľudovíta Štúra sme vlastne my sami a musíme tam nejak priložiť aj vlastné ruky. Veď v spolku, pri spolku mi odrastali a odrástli všetky dcéry. Jedna po jednej sa zapájali do folklórno tanečnej skupiny. Práve teraz sú na zájazde Európou, vlastne berú účasť na Podpolianských slávnostiach na Detve, po čom navštívia aj slovenskú enklávu vo Vojvodine.“
„Keď sa tak podívam na prejdenú dráhu, vidím, že ten život bol ku mne dobrý. Bol zaujímavý a bohatý na skúsenosti. Vyrastal som v Padine, robil v Nemecku, tu v Austrálii, doloval som opály, teraz začínam farmárčiť a až si tú farmu zriadime, pôjdeme na polodôchodok, čo už ani nie je tak ďaleko.“
„Či sa aspoň v mysli vraciam do Padiny? No pravdaže sa vraciam. Veď tam mi je detstvo, prvé lásky, tam mi je tá najkrajšia mladosť, avšak už som aj do tejto slnkom spálenej pôdy zapustil hlboké korene. Nie len že som si tu zvykol, ale som si túto krajinu aj obľúbil. Tu sa mi narodili skoro všetky deti a teraz sa už rodia aj vnúčatá. Tu som si našiel priateľov a už len tu zostanem. Tak, ako čo nám naša prastará mať rozprávala rozprávky o osídľovaní sa na Dolnej zemi, tak hádam príde čas, keď okolo mňa budú moje vnúčatá, pravnúčatá a teraz im budem rozprávať ja, ako sme sem prišli, ako sme tu púšťali nové korene. Budú ma rozumieť, lebo zatiaľ všetky dcéry sa vydali za Slovákov a doma hovoria iba po slovenský. Dúfam, že aj vnúčatá si vyberú Slovákov a že pri rodinnom kozúbe slovenčina nezahynie. Ak nie, nuž tie vnúčatá a pravnúčatá si sám budem učiť jazyku, čo im je dedičným darom od Boha. V rodine Slováka Poničana zatiaľ slovenčina žije a aj bude. Budem im rozprávať o tom, ako starý hraničiar opúšťal Horniaky. Ako mal stínať turecké hlavy. Prečo sme Poničanovci a nie Pondžikanovci atď. Všetko to, čo viem o našom rode.“
Áno kľukatá bola cesta Slováka poničana, kým sa z neho nestal Poničan a kým sa zo stredného Slovenska nedostal do strednej Victorie. Táto cesta trvala skoro dve storočia, ale bola pekná a zaujímavá.
*Dnes, v 2007. roku môžem podotknúť, že Michal Poničan si ten vinohrad aj vysadil, všetkých 6 hektárov a už zobral aj niekoľko úrod. Urobil víno, predal ho a peňaženka sa plní. V neďalekej dedinke Pyramid Hill si kúpil ďalší dom a teraz si tam spolu s manželkou nažívajú. Po dvore behajú sliepky a ďalšia hydina a ku farme majú len kúsok. Na samej farme sa im neoplácalo stavať aj dom. Drahý by bol dovod el. prúdu.
V Melbourne si stavajú ďalší priestranný dom. Vraj chcú byť bližšie k rodinám dcér, vnúčatám... ale planujú aj tento, v Pyramid Hill nejak prešíriť, renovovať, aby keď sa tak zíde celá rodina, bolo dosť miesta pre všetkých.
Dni, roky sa míňajú. Vinohrad rodí kvalitné hrozno, takže Poničanovci so svojim vínom získali aj nejaké ceny. Bronzové medaily štátu Victoria. Ich vína sa bežne predávajú v reštauráciach Melbournea a pri poslednej návšteve mi tu zbalili až 12 fľašiek vynikajúceho „Shiraz“ a „Mataro“. Obe sú z roku 2005, kedy hrozno bolo vynikajúce.
Všetko by bolo na výbornú, keby na dvere nezačali klopať aj choroby. Pred rokom Michal mal infarkt (prežil to) a jeho manželka Marka sa tiež žaluje, sťažuje, pije lieky, ale robiť sa musí. Zvyknutí sú. Zaháľať nevedia, ale blíži sa staroba a prácou zodrané telá čoraz častejšie a prudkejšie napomínajú.
Ján Kulík 1995 / 2007.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára