Mená na I

Ida: Žen. m. staronemeckého pôvodu a môže mať význam ťažká práca, ale skorej sa ho vysvetľuje ako božskosť, božská, ako bohyňa, podobajúca sa božstvu. Významove sa približuje ku Božene. Ignác: Muž. m. zastúpené v každom slovanskom jazyku. Dostali sme ho prostredníctvom gréckeho jazyka, v čase preberania kresťanstva, avšak aj gréčtina, kde ho reprezentuje Ignatios, prevzala si ho z latiny. Tam je Ignatius, ale tam sa už jeho pôvod tratí. V samej latine Ignatius, či ignotus = neznámi, nevedomí a východiskom mu je v slove ignosco = neviem, nepoznám, ale je tu aj ignatus = nenarodený. O samom pôvode mena, etymológovia sa domnievajú, že tu ide o grécky jazyk, o základ v slove gnome = myseľ, rozumieť, rezón, úsusdok, porozumenie a pod. ktorého pôvod by teraz bol v indoeurópskom koreni pre meno. Tiež je tu i grécke gnomos = ten čo pozná, znalec, rozhodca, sudca, arbitér, dozorca atď. Ak by sa uvážilo lat. ignis, tak sa význam posúva na oheň, zápalčivý, horiaci, zápalistý, žeravý, pálivý a pod. V prípade, že tu ide o grécke slovo, ktoré preniklo do latiny, v tom prípade význam mena zostáva neznámi, lebo aj do gréčtiny muselo prísť z nejakého iného prameňa, hlavne ak uvážime, že tam má význam neznámosti, cudzoty, nízkeho spoločenského postavenia. Pri uvážení slova meno, ktoré v indoeurópštine má podobu onamen, v sanskrite náman atď. kde ako predponu si nejak získalo samohlásku „i“, ako v spúste prípadov, toto môže znamenať aj ne-, nie, z čoho dostaneme význam bezmenný, neznámi, nenáš. Pod menom Ignatus, Ignatius poznáme až niekoľkých pápežov, nuž preto protestanti od neho bočia, kým medzi katolíkmi je pomerne frekventované. Jeho populárnou skratkou je Nácko. Igor: Muž. m. ktoré sa medzi Slovanov dostalo zo strednej gréčtiny, kde malo podobu Iggor. Do gréčtiny sa však dostalo zo staroškandinávskeho jazyka, cestou Vikingov, kde jestvovalo v podobe Ingvarr, ale sú náznaky, že do ruštiny prišlo priamo od Vikingov, prostredníctvom ich rabovacích výprav do Povolžia a tu sa posunulo v podobu Igor. „Claremont Dictionary of First Names“ toto meno vysvetľuje, ako ruskú verziu staronórskeho Ivor a jeho význam posúva na armáda strelcov (lukom). Ilona: Maďarská verzia ženského mena Elena, Helena. viď. Imrich: Mužské meno, ktoré dobre poznáme aj v jeho maďarskej podobe, Imre, alebo ukryté v priezvisku Imrek. Pôvod mu je však v latine, v osobnom mene Emeric, ktoré sa vyvinulo zo základu emerio, -ui, -itum, emeror, emeritus = zarobiť, slúžiť svoj čas, údel, z čoho vychádza aj emeritus = skúsený človek, vyslúžilec, starý vojak, veterán, skúsený vojak, slúžobník a pod. Ingrid: Žen. m. škandinávskeho pôvodu. Predstavuje spojenie slov Ing + ride, čo má teraz význam Ingina jazda, alebo Ingina slúžobníčka. V škandinávskej mytológii pod menom Ing rozumie sa ich staré germanské božstvo, bohyňa plodnosti, úrody, hojnosti, či lepšie nám známu bohyňu Fray-u. Domácke podoby sú: Inger, Inga, Inge, Inka atď. Inocent: Muž. m. lat. pôvodu, utvorené na podklade innoceus, -entis = nevinný, neškodný. Ipolit, Hypolit: Muž. m. gréckeho pôvodu, kde ho reprezentuje Ippólitos, čo by doslovne znamenalo vyprahovač koní, lebo gr. ippos = kôň a lýd = uvolňujem, vypúšťam, vyprahujem. Skromne povedané, ide tu o vyprahovača koní. Irena: Žen. m. gréckeho pôvodu, kde má podobu Eiréno, Eurenaios, čo má význam mier, pokoj, spokojnosť, mierne a pokojné žitie... Pod týmto menom starí Gréci poznali svoju bohyňu miera a pokoja. Iris: Žen. m. gréckeho pôvodu, s významom dúha. V gr. mytológii Iris prinášala ľuďom božské posolstvá a ako po nejakom mostíku, cestičky, schádzala z nebies po oblúku dúhy. Irma: Žen. m. starogermanského pôvodu, s významom vznešená, urodzená, šľachetná. Isidor(a): Muž. a žen. podoba pôvodne gréckeho mena, s významom dar od boha Isis. Isolda, Izolda: Žen. m. welšského pôvodu (galo-keltského), s významom krásny výhľad, krásny vzhľad, ale pripúšťa sa aj staronemecký pôvod, kde Isvald by znamenalo niečo, ako ľadové kráľovstvo, kráľovstvo ľadu... (lebo germanský raj, Wallhala je imiestnený v kráľovstve ľadu a chladu). Meno sa revitalizovalo Wagnerovou operou Tristian a Isolda. Išita: Žen. m. indického, hindu pôvodu. Jeho zrod siaha ešte do čias sanskritu a najčastejšie sa s nim stretneme medzi príslušníkmi hinduistického náboženstva, avšak občas aj medzi Angličanmi, ktorí svojho času „slúžili“ v Indii. Význam mu je nadradenosť, supremácia, vznešenosť, urodzenosť, šľachetnosť. Spomína sa aj ako jeden z ôosmich atribútov božstiev. Vo svojej ďalšej podobe, Išana, čo je už novšieho dátumu, meno dostáva význam aj túžba, želanie, náklonnosť, výber a pod. Ivan, Ivana: Pôvodne mužské meno, kým ženská podoba vznikla neskoršie. Východiskom mu je hebrejské meno Ioánnos, ktorého význam sa odvádza z heb. Jahwe, Jechova = Boh, čiže Bože zmiluj sa, Boh sa zmiloval, Boh je milosrdný. Meno Ivan a Ján sú vlastne rovnaké, totožné a len postupom času dochádza ku ich diferencovaniu. V staroslovanskom jaz. boli podoby Ioan, Ioann. Cudzokrajné podoby sú Ewan, Evan, Eoghan... John, Johan, Giovani, kým ang. Ivo, fr. Yves, welšské Ivor, Ifor majú už inú etymológiu. Iveta, Ivona, Yves, Yveta: Varianty žen. a muž. m. ktorých východiskom nie je Ivan, ale v staronemeckom názve pre tisovník, luk z tisového dreva, ktoré sa cestou Frankov a Normanov, udomácnilo aj v gálskom prostredí, takže sa ich neraz pokladá aj za akože francúzske mená. Yves ako mužské meno, dalo východisko pre staršie žen. podoby Yvone, Yvette, z ktorých sa vyvinuli novšie Yveta, Yvetta a tieto sa anglikovali v podobu Ivor. Najdeme ho aj v našom kalendári a skraťuje sa na Ivo, lenže táto skratka je už prevzatá z jazyka Welšanov a znamená proste pán, hospodár, gazda. Ivor: Anglikanizovaná podoba pôvodne welšského muž. m. Ifor, ktoré sa v našom jazyku písalo Ior a význam mu je pán, hospodár, gazda. (Viď predošlé) Welšská podoba podľahla vplyvu Normanov, Vikingov a postupne sa prenáša do Bretónska, kde zase podlieha vplyvu fonetický príbuznému Yves, takže dnešné Ivor je už akoby nejakým hybrídom mien Ifor, Ior, Yves, ba čiastočne aj Ivan. Izabela: Žen. m. ktoré sa k nám dostalo cestou Francúzska, avšak jeho pôvod je v Španielsku, lebo Izabela je nič iné, ako ich podoba Alžbety. Izák: Muž. m. hebrejského pôvodu, kde podoba písania bola Išaq, čo by doslovne znamenalo smiech, úsmev, ona sa usmiala. Stará Sára, manželka biblického patriarcha Abraháma, takto si nazvala svojho syna, ktorého porodila v neskorom veku svojho života. Keď jej bolo zvestované, že otehotnela, ona sa len usmiala a neskoršie, z tohoto úmevu utvorila si meno pre svojho syna. Izmael: Muž. m. hebrejského pôvodu, ktoré sme dostali cestou gréčtiny. Pôvodná heb. podoba mu je Išmael a význam: ten, ktorého Boh počuje. Izrael: Muž. m. hebrejského pôvodu o význame ktorého sa aj dnes polemizuje, ale najčastejšie sa vysvetľuje, ako nech sa stane Božia vôľa; Boží vojak; spravovať spolu s Bohom... Ak sa podívame do etymologického slovníka angličtiny (Oxford), najdeme tu, že Izrael, v heb. jaz. yisrael má význam : ten, ktorý sa dohaduje, zápasí, má spor s Bohom. (Vzťahuje sa to na patriarcha Jákoba – Gen./ 1M 32:28-29.) Toto meno je ešte vždy frekventované, hlavne medzi Židmi. Medzi kresťanmi sa zjavuje len po reformácii, hlavne v nižších spoločenských skupinách. Niekde v XIX. st. jeho frekvencia klesá. ..........................................................autor J.Kulík