“Korunou starcov sú vnukovia
a ozdobou synov sú ich otcovia.”
Biblia, Príslovia 17:6.
Medzi krajanmi všeobecne známy, ako Vlado – dosiaľ ho hádam nikto neoslovil s „pán inžinier“, alebo podobnou hodnosťou, titulom. Pre krajanov je to proste Vlado a takým aj zostane. Je blízky k ľuďom a ľudia si ho vážia nie pre jeho úradnú hodnsť, ale podľa jeho práce a zakladania sa za dobro našej tunajšej etnickej skupiny. Tí mladší ho volajú
aj „báči Vlado“.
Vladimír Peška – s rodinou (1953 – )
Dobre ho poznajú a to nie len, ako osobu, otca rodiny, vnuka „pána majstra“ Jána Pešku ale aj ako futbalistu, aktívneho člena spolku „Ľudovít Štúr“ (kde dlhé roky konal funkciu tajomníka), člena cirkevného výboru slovenského zboru ev. cirkvi v Lavertone, člena zakladajúceho výboru evanjelickej školy (aj slovenského oddelenia) atď. atď. Je to proste človek s vynikajúcou náturou a skromný dobrák. Nemusí sa vystatovať. Jeho práca v krajanskom hnutí ho vystatuje.
Teda, báči Vlado, vnuk Jána Pešku, Slováka, čo nikdy nevidel Slovensko, narodil sa v sriemskom mestečku Šíd. Čo je to za mestečko? Nič zvláštne. Ako každé mestečko. Keď sem začali prichádzať prví Slováci, bola to prevažne srbská osada a nám zostali okrajové pozemky. Vtedy ešte platil aj zákon, že koľko oblokov si mal do ulice a koľko komínov, takú daň si platil a my? No bieda Božia, aby sme sa vyhli dane, do ulice sa stavali chlievy a na dome bol len jeden komín. (Takto si to spomína Ján Peška, starký Vlada.) Keďže tie chlievy boli „do ulice“, tamojší Srbi nám kradli svine. Nepočuli sme ich. Ako by sme aj, keď ich nepočuli ani Turci, keď im kradli kone a „vyvážali“ do Rakúska.
„Kedy tam prišli prví Slováci, azda sa nikdy nedozvieme, ale ako je to zapísané, asi prvé rodiny boli Olejár Adam a Juraj, zo Šariša a Satmári možno z Nyeregyházy. Prišli sem asi v 1860. roku. (Adam Vreš – Ján M. Lacko.) Po nich sem prišli aj ďalšie rodiny, ale naším tu nikdy nevoňalo. Neboli medzi svojimi. Nebolo kostola, nebolo školy, ale našlo sa zamestnanie. Boli tu vinohrady. Ako sa spomína v roku 1894. tu žilo až 200 evanjelických dúš. Vtedy sa začalo rozmýšľať aj o zriadení sa v cirkev a založeni si školy. Bolo to hľa už dávno. Úradne, už v XIX. storočí. Kam sa dospelo? Nie ďaleko. Aj dnes sme tam len „šugiarom“. Ignorujúcou zložkou obyvateľstva. Možno nás tam bude aj okolo dvoch tisíc, ale akých? „Napolutánov“, nie seba vedomých, zatratené duše. Ako inak aj povedať, keď slovenskí rodičia si žiadajú, aby sa ich deti neučili materčine. Vraj to im bude prekážkou v ďalšom živote. Ako keby sme nemali najlepších odborníkov práve z gymnázia v Petrovci, kde sa do prednedávna neučilo v žiadnej inej reči, lež slovenskej. A vynikali sme. Nad úroveň. Predsa, my sme európania a od Dunaja a Sávy je Blízky východ. „Ja si na tieto veci nepamätám, ale pamätám si na slová otca: Dosť bolo. Slovák som a aj Slovák umriem“ a odišli sme. Do sveta. Na sám koniec sveta. Do Austrálie.“
........... „Vidíte, nejakým osudom mojej rodiny, môjho rodu je, že neustále púšťame nové korene, veríme v budúcnosť, v lepší život, prosperitu a vždy nám ich niekto vytrhne. Rodina, rod vyšiel z Hložian, žili v Grábove, v Lúgu, v Šíde, ale nikde pokoj. Slovák, evanjelik bol všade „piatou nohou“. Zunovalo nám to. Ak mám nebyť Slovákom, aspoň mám na výber, čím budem a potomstvo s pýchou bude môcť povedať, že „som slovenského pôvodu“. Nie sme ani my zvláštnosťou, nadľudia, ale slovenské povedomie nám nedovolí zrieknúť sa seba, predkov, jazyka, kraju pôvodu. Ak by niekto meral mňa, podľa merítka krajiny narodenia a pod. tak som hybrídom, ale len slovenským. Som Slovák, evanjelik a toho sa nezriekam. Toho sa nezrieknú ani moje deti a dúfam, ani vnúčatá. Nie som chameleón. Len Slovák. Taký aj umriem. Tak, ako mojí predkovia.
a ozdobou synov sú ich otcovia.”
Biblia, Príslovia 17:6.
Medzi krajanmi všeobecne známy, ako Vlado – dosiaľ ho hádam nikto neoslovil s „pán inžinier“, alebo podobnou hodnosťou, titulom. Pre krajanov je to proste Vlado a takým aj zostane. Je blízky k ľuďom a ľudia si ho vážia nie pre jeho úradnú hodnsť, ale podľa jeho práce a zakladania sa za dobro našej tunajšej etnickej skupiny. Tí mladší ho volajú
aj „báči Vlado“.
Vladimír Peška – s rodinou (1953 – )
Dobre ho poznajú a to nie len, ako osobu, otca rodiny, vnuka „pána majstra“ Jána Pešku ale aj ako futbalistu, aktívneho člena spolku „Ľudovít Štúr“ (kde dlhé roky konal funkciu tajomníka), člena cirkevného výboru slovenského zboru ev. cirkvi v Lavertone, člena zakladajúceho výboru evanjelickej školy (aj slovenského oddelenia) atď. atď. Je to proste človek s vynikajúcou náturou a skromný dobrák. Nemusí sa vystatovať. Jeho práca v krajanskom hnutí ho vystatuje.
Teda, báči Vlado, vnuk Jána Pešku, Slováka, čo nikdy nevidel Slovensko, narodil sa v sriemskom mestečku Šíd. Čo je to za mestečko? Nič zvláštne. Ako každé mestečko. Keď sem začali prichádzať prví Slováci, bola to prevažne srbská osada a nám zostali okrajové pozemky. Vtedy ešte platil aj zákon, že koľko oblokov si mal do ulice a koľko komínov, takú daň si platil a my? No bieda Božia, aby sme sa vyhli dane, do ulice sa stavali chlievy a na dome bol len jeden komín. (Takto si to spomína Ján Peška, starký Vlada.) Keďže tie chlievy boli „do ulice“, tamojší Srbi nám kradli svine. Nepočuli sme ich. Ako by sme aj, keď ich nepočuli ani Turci, keď im kradli kone a „vyvážali“ do Rakúska.
„Kedy tam prišli prví Slováci, azda sa nikdy nedozvieme, ale ako je to zapísané, asi prvé rodiny boli Olejár Adam a Juraj, zo Šariša a Satmári možno z Nyeregyházy. Prišli sem asi v 1860. roku. (Adam Vreš – Ján M. Lacko.) Po nich sem prišli aj ďalšie rodiny, ale naším tu nikdy nevoňalo. Neboli medzi svojimi. Nebolo kostola, nebolo školy, ale našlo sa zamestnanie. Boli tu vinohrady. Ako sa spomína v roku 1894. tu žilo až 200 evanjelických dúš. Vtedy sa začalo rozmýšľať aj o zriadení sa v cirkev a založeni si školy. Bolo to hľa už dávno. Úradne, už v XIX. storočí. Kam sa dospelo? Nie ďaleko. Aj dnes sme tam len „šugiarom“. Ignorujúcou zložkou obyvateľstva. Možno nás tam bude aj okolo dvoch tisíc, ale akých? „Napolutánov“, nie seba vedomých, zatratené duše. Ako inak aj povedať, keď slovenskí rodičia si žiadajú, aby sa ich deti neučili materčine. Vraj to im bude prekážkou v ďalšom živote. Ako keby sme nemali najlepších odborníkov práve z gymnázia v Petrovci, kde sa do prednedávna neučilo v žiadnej inej reči, lež slovenskej. A vynikali sme. Nad úroveň. Predsa, my sme európania a od Dunaja a Sávy je Blízky východ. „Ja si na tieto veci nepamätám, ale pamätám si na slová otca: Dosť bolo. Slovák som a aj Slovák umriem“ a odišli sme. Do sveta. Na sám koniec sveta. Do Austrálie.“
........... „Vidíte, nejakým osudom mojej rodiny, môjho rodu je, že neustále púšťame nové korene, veríme v budúcnosť, v lepší život, prosperitu a vždy nám ich niekto vytrhne. Rodina, rod vyšiel z Hložian, žili v Grábove, v Lúgu, v Šíde, ale nikde pokoj. Slovák, evanjelik bol všade „piatou nohou“. Zunovalo nám to. Ak mám nebyť Slovákom, aspoň mám na výber, čím budem a potomstvo s pýchou bude môcť povedať, že „som slovenského pôvodu“. Nie sme ani my zvláštnosťou, nadľudia, ale slovenské povedomie nám nedovolí zrieknúť sa seba, predkov, jazyka, kraju pôvodu. Ak by niekto meral mňa, podľa merítka krajiny narodenia a pod. tak som hybrídom, ale len slovenským. Som Slovák, evanjelik a toho sa nezriekam. Toho sa nezrieknú ani moje deti a dúfam, ani vnúčatá. Nie som chameleón. Len Slovák. Taký aj umriem. Tak, ako mojí predkovia. Nezradím si dedictvo. Nezapriem si pôvod.“
„Do Austrálie som prišiel sotva 16 ročný a ako školopovinný, hneď ma dali do strednej technickej školy. Do štvrtej triedy, čo v neskorších „reorganizáciach“ sa stala, akože X. trieda. Po anglícky som nevedel „ani zbliaknúť“ a trvalo mi to až nejaké dva roky, kým som sa aj tu cítil „doma“. Na šťastie, v triede som mal aj Janka Horeša („ostrieľaného Austrálana“, kovačičana – boli tu už dva roky / teraz je bankár) a ten mi pomáhal. Matematika, fyzika.. a ďalšie prírodné vedy, neboli žiadným problémom, ale angličtina, no to je niečo iné. Ak ste si všimli, deti prisťahovalcov vynikajú len v prírodných vedách (kde nepotrebuješ reč), ale z prvej, ba aj druhej generácie vôbec nemame nikoho napr. v práve, filozofii, v dejinách, psychlógii... Na to nie sme súci. Brzdí nás poznanie reči. Nie je to len naším problémom, ale problémom všetkých prisťahovalcov. Tu sa nás chápe len, ako malých obchodníkov, exotických kuchárov, robotníkov na „páse“ ... a tu sa to končí. Ak vynikneme, tak to bude jedine vo vedách prírodných. Tam, kde toľko tú reč nepotrebuješ. Len rozum. Tam, kde je potrebný kvalifikovaný robotník, ale nie aj šéf. Ja som asi prebil tú bariéru. Som aj šéfom, ale nad sebou mám aj iných. Synovia to zdolajú aj ďalej.Dúfam. Dúfam, ako otec a aj ako Slovák.“
„Tak, otec sa rozhodol, že ideme do Austrálie. Mal tu brata. V 1969 roku sme už boli tu aj my. Vo svete. Nikde svojho. Aj vedľa bilingválnosti, bol som nemý. Nevieš povedať ani čo ťa bolí. Nevieš si pýtať ani zmrzlinu a tú som proste ľúbil. Boli sme na spodnom rebríčku. Hrôza. To pochopý len ten, čo aj sám bol v podobnej kaši.“
„O mojom starom otcovi už viete a ak nie, „kliknite“ si na Portrét "Ján Peška“. Bol to chlap, bol to Slovák a viete, ako sa to hovorí, snažím sa byť, ako čo bol on.“
„S mojím starým otcom zatvára sa strana Biblie, kde je zapísaný dovčerajší rokodokmeň a ja si tu otváram novú stranu. Tu je môj otec, stolársky majster, brat, stavebný inžinier a ja, či moja rodina. Nech potomstvo vie, že „nespadli sme z Marsu“, ale sme potomkami húževnatých Slovákov a svoju húževnasť dokazujeme. Vždy začíname z nuly.“
„Do Austrálie som prišiel ako puberťák, „teenager“, ale tie hormóny asi boli zakrpatené. Vtedy náš slovenský život sa krutil okolo cirkevného zboru vo Footscrayi. Áno, vtedy sme sa tam schádzali. Či to bolo na podnet starších, alebo mojou vlastnou ideou, neviem povedať, ale založil som sa za zorganizovanie našej mládeže v nejakú skupinu. Idea sa ujala a už sme mali aj združenie „slovenskej evanjelickej mládeže“. Išli sme. Robili sme. Boli tu aj problémy, ale zvládli sme aj to. Z tých problémov tu môžem spomenúť znalosť angličtiny. Rodičia sa hneď zamestnali a kde? Tam, kde potreba jazyka nebola žiadúca.. V mäsiarňach, bitúnkoch, kožiarňach.... Deti zvládli angličtinu na úroveň „spred Milk baru“ a vystatovali sa. Zbytočne, lebo angličtina im nešla.“
„Ako, no nazvyte ma „vertovaný v angličtine“, čím som ešte vôbec nebol, ale v tom čase sa ma tak chápalo, lebo som vedel viacej, ako iní, volilo sa ma do najrozličnejších výborov a ja som sa tých funkcií prijímal. Pomoc je potrebná a som tu jediný.“
„Okrem iného, neskoršie som sa stal aj členom výboru a neskoršie aj tajomníkom spolka „Ludovít Štúr“ a tu to „zaľahlo“. Škola, spoločenská činnosť... a nezabúdajme, bola tu aj „moc prírody“, nuž mal som toho vyše hlavy.“
„Niekde v tom čase, na podnet Jána Belániho, zakúpili sme aj pozemok pre budúci slovenský dom. Aj tu som mal prsty. Pozemok sa zakúpil, ale potrebné bolo tú pôžičku aj vyplatiť. Vtedy som, počas víkendov robil u Jána Belaního (na vreckové) , ba neskoršie aj akože „praktikant“ a verte mi, že skoro všetky peniaze mi pohltila splácka pozemkov budúceho slovenského domu, ale zbavili sme sa dlžoby. Aj mojou skromnou zásluhou.“
„V 1970. roku prišla sem aj rodina Kulíková. Bývali vo Fitzroyi a že pani Božka ešte nešoferovala, v každú sobtu som išiel po ňu ja, alebo brat Staňo a vozili sme ju do kostola, kde sme mali zriadenú doplnkovú školu slovenčiny. Robili sme to dva roky. Riadne, v každú sobotu. Neskoršie sa škola presídlila do Newportu, Altony.. ale my sme si konali povinnosť. Riadne, v každú sobotu.“
„Zvolili ma za člena výboru slovenského spolku. Vtedy to ešte nebol „Ľudovít Štúr“, ale len nejaké krajanské sekulárne združenie. Po čase, tu som bol aj tajomníkom. Akým? No na možnosti a vedomosti, asi dobrým, lenže predseda, Ján Beláni rezignoval (staval sa kostol) a odrazu tu boli zodpovednosti nad moje schopnosti. Požiadalo sa Jána Kulíka, aby si vzal funkciu predsedu. Ja som aj ďalej zostal tajomníkom a vtedy sa to začalo. Roboty ponad hlavu. V prvom rade, museli sme vypracovať Stanovy spolka, „okrstiť“ sa. Vymyslieť úradný symbol, razítko (adaptácia dvojitého krížu a trojvŕšia). J. Kulík to rozpracoval ideove a ja technický. Najsť majstra, aby nám to vyhotovil. Zakladali sme slovenské rozhlasové vysielania na štátnej SBS a aj tu bola potreba písania prosieb, sťažností... ale dokázali sme aj to a dozrela aj idea výstavby slovenského domu. Pozemok sme už mali, ale na dom, no smiešne je aj povedať, mali sme len nejakých 1400 dolárov a same plány nás stáli 1700 dolárov. Zdolali sme. Každý zo svojho vrecka, týždennej výplaty. Plány nám robil poľský architekt z kompánie „Hogar a Hogar“, lebo bol z tatranskej časti Poľska a poznal našu mentalitu, štýl. Keď sme to už mali, na rad prišli dobrovoľné zbierky, donácie... ale poznáte nášho človeka. Ak mu nepodstrkneš pod nos klobúk, nedá. A ten klubúk sme strkali. Na každom pikniku, na každom stretnutí, na každej svadbe... no všade, kde sa to hodilo. Peniažky pribúdali a dom rástol. Museli sme si však vziať aj nejakú pôžičku, kde svojím podpisom ručil predseda Ján Kulík, predseda stavebného výboru Ján Peška (môj otec, lebo ja som ešte nemal prerekvizity na pôžičku) a člen výboru Jozef Karlečík. Dom sa postavil a je náš. Tu sme doma.“
„Viete, ani tu, v Austrálii peniaze nepadajú z neba. Musí sa robiť a od úst si odtrhávať, ak chceš niekomu pomôcť. A pomáhali sme, či aj pomáhame. Kde koľvek v „slovenskom svete“ sa opráva, stavia kostol, sme na zozname darcov. Aká koľvek národná akcia sa koná, pomáhame. Viete si predstaviť, že do pred pár rokov, moja rodina nepoznala, čo je to dovolenka? Myslím tu na dovolenku v klasickom pojímaní. Čo je to ísť na pláž? Slnenie? Zaháľanie? Nie. Robil som, robili sme a zriekali sme sa.“
„Tu musím poznamenať, že predsa sme neboli nejak stranou. Cestovali sme. V prvom rade musím spomenúť úradné cesty v rámci podniku. Posielali ma do všetkých kútov Tichomoria na nejaké štúdijné cesty, ba poslali ma aj do Európy, priamejšie do Švédska, nuž nejak som si to zladil. Mimo Švédska, kde moja manželka má ujka, navštívil som aj Paríž a Londýn. Bolo mi to nejakou vzpruhou, takže hneď po návrate sme si so synom Emilom vyplanovali cestu aj do môjho rodného kraju.“
„V 1993. roku, rozmysleli sme si, že potrebné je, aby ako Emil, tak aj Tom, videli, spoznali si rodákov, nuž dali sme si cestu okolo sveta. Viete, rodinu máme všade. A šli sme. Navštívili sme Spojené štáty, Kanadu, Slovensko, Francúzsko, Nemecko, Švédsko, Holandsko a pravda, aj vtedajšiu Juhosláviu. Na rok, v 2008. si zase planujeme podobné cestu, ale opačným smerom. Túžbou mi je však vziať si rodinu na cestu „kultúry Európy“, čiže na plavbu Rýnom a Dunajom. Vidieť, ukázať deťom, kde sa rodili valčíky, kde pôsobili najväčší svetový majstri hudby, proste spoznať ich s koreňami vlastnej kultúry.“
„Dlhé roky som však nemohol myslieť na nejakú dovolenku. Veď som bol „pri prázdnom hrnci“, do ktorého sa len dodávalo. Bol som pri zrode klubu slovenskej evanjelickej mládeže vo Footscrayi (vtedy sme tam mali svoj kostol). Počas služieb som robil aj organistu. Bol som pri zakladaní slovenského futbalového klubu „Wiltona“. Bol som vo výbore (aj tajomníkom) spolka „Ľudovít Štúr“. Bol som členom cirkevného výboru, ba na jeden madát, aj predsedom cirkevného výboru a počas tohoto mandátu, stavali sme si aj novú faru. Krásnu dvojposchodovú budovu. Tančil som v prvej tanečnej skupine spolka, ba s tancom som aj pokračoval. V prvom a zatiaľ jedinom divadelnom predstavení Slovákov nebral som priamu účasť, ale spomínam si na to. Ba hreje ma aj to, že ako ešte mládežník, bral som účasť v mnohých akciách cirkvi a spolka a išli sme aj na zájazdy. Prvý takýto zájazd sme poriadali do evanjelického zboru vo Wangarate, po čom prišli hosťovania do Stawel, Arrarat, Horsham, Portland, Alice Springs atď... proste reprezentovali sme Slovač všade, kde to bolo možné.“
„Roky pribudli a hádam som aj zmudrel, nuž stal som sa aj členom akčného výboru výstavby evanjelickej školy v Tarneit (tu sa vyučuje aj slovenčina), ale postupne sa vzdiaľujem z aktívneho národného života. Venúvam sa viacej rodine a hádam aj zo synov budú čestní Peškovci.“
„Ináč z povolania som inžinierom elektroniky a ako nejaký šéf oddelenia, zamestnaný som v najväčšej autrálskej korporácii pre telekomunikácie, „Telstra“.Tu som dostal svoje prvé zamestnanie a zotrvám s nimi. Inžinier, alebo nie, ale peniaz nám vždy chýbal. Deti sa rodili, manželka bola doma, súkromné školy stoja peňazí, nuž musel som si aj privyrábať. Po pracovnom čase, až dva roky som robil upratovača a dva roky aj poskoka na benzínovej čerpacej stanici. Nebol to nejaký peniaz, ale pomohlo. Po tomto som sa dal na výrobu ozdobných mozaikových okien a „biznis“ (viacej hobby) prosperuje. Po pracovnom čase v úrade, zatiahnem sa do domácej dielni a tu si robkám. Vymýšľam dezény, letujem, režem sklo, skladkám to a niečo sa privyrobí. Neraz si u mňa urobia objednávky ľudia, čo reštaurujú staré domy, krajania, čo si želajú mať pekné okienko na vstupných dverách, ba robím aj pre stolárske dielne a obchody so stavebným materiálom. Ak si chcete ozdobiť svoj dom, s dôverou sa môžete obrátiť na nás. Pošleme vám už či hotovú mozaiku, alebo len dezén a návod, ako si to urobíte.“
„V tomto prudkom životnom tempe roky pribúdali, až som si uvedomil, že „Vlado, veď ty nemaš ani poriadnu, peršpektívnu frajerku“. Nemyslite si, že som bol nejakým „mníchom“, ó to nie, ale strana v „Národnom Kalendári“ ukazovala, že tu je čas. Nič, musel som si zohnať aj frajerku, vernú, peršpektívnu, ale odkiaľ? Doma, v rodine sa tak trochu ironický hovorilo, že najlepšia kombinácia je vraj hložančan s petrovčankou. Vtedy sú aj deti najkrajšie. (Opačne to vraj nevyjde.)
Hložančan som a to, ako po otcovi, Peška, tak aj po matke, Čipkárová. Ale ako si zoženiem petrovčanku, keď ich tu nebolo? Myslím vo veku na vydaj. Stal sa zázrak, či zamiešala sa sem aj Božia ruka. Z ničoho nič, do Austrálie pricestovala aj moja budúca, petrovčanka. Krásna blondýnka. Väčšiu petrovčanku by som nenašiel ani so sviecou. Rýdza. Anka Speváková, podľa mame z Kopčokovej – Fabóvkovej krvy. Hneď sa mi zapáčila, ale bol som predsa neskúsený, hanblivý. V spolku sa robil ročný bál, či ako sme to nazývali „párový“. Mohol si tam ísť jedine so svojím párom. Nepriamo som poprosil Anku, či mi bude spoločnicou. Pristala a krok, po kroku, rok, po roku, tančenie vo folklórnej skupine... zrodila sa aj láska. Dnes si už žijeme, ako manželia a deti pribudli. Boh nás požehnal až s piatími synmi, z ktorých štyria sú na žive. Máme z nich radosť. Najstarší, Emil má už 24 roky. Študuje medicínu, oddelenie chirurgie. Práve zakončil piaty ročník. Zostalo mu už len urobiť si jednoročnú prax a bude z neho aj prvý Dr. Peška. Aký to pokrok vzhľadom na môjho starého otca, mäsiara, otca stolára, mňa inžiniera. Od narodenia to bol sľubný šuhaj, ale aj so z zdravotným problémom, z čoho sa vychrámal. Maturoval ako najlepší žiak na celom ústave a ani na medicíne nie je na zahodenie.“
„Druhý syn, Tomáš, či ako ho voláme Tom, práve zakončil druhý ročník strojníckej fakulty.“
„Tretí a štvrtý syn, Benjamín a Jozua sú ešte v základnej súkromnej evanjelickej škole, ale určite aj z nich niečo bude. Veď jablko nepadá ďaleko od stromu. Máme nádej.“
„Dvaja nastarší sú práve na ceste po svete. Išli si vidieť rodinu Kopčokovú v Aténach, rodinu vo Švédsku, v Kanade, Spojených štátoch, v Srbsku a teraz sú na Slovensku. Kopčokových je všade vo svete a všetci sú z Petrovca.“
„Mimo školy, všetci synovia nám chodia aj do hudobnej školy a všetci aj hrajú na husliach. Už vedia zahrať aj náš čardáš. Občas hrajú aj v slovenskom dome, na zábavách a raz mesačne aj v kostole. Učiteľkou im je Zuzka Šusterová, hudobníčka, pôvodom z B. Bystrice, ale zároveň aj šídsko - malbourneská nevesta. Jej folklórna skupina tu hosťovala a beťár Daňo Šuster (doktor poľnohospodárstva) sa do nej zaľúbil až „po uši“ a bola svadba.“
„Dolnozemnským pesničkám ich učí náš tunajší muzikant (okrem iného), Sámuel Rauza a zase je to zo Šídu. Tak povediac, môj vršniak. Spolu sme vyrastali vedľa cirkvi a spolku.“
„Čo tu ešte pridať? Asi stačí. Nech si srdce a ústa otvorí aj moja Anička. Sú chvíle, keď ju aj takto nazývam.“
„Tak, otec sa rozhodol, že ideme do Austrálie. Mal tu brata. V 1969 roku sme už boli tu aj my. Vo svete. Nikde svojho. Aj vedľa bilingválnosti, bol som nemý. Nevieš povedať ani čo ťa bolí. Nevieš si pýtať ani zmrzlinu a tú som proste ľúbil. Boli sme na spodnom rebríčku. Hrôza. To pochopý len ten, čo aj sám bol v podobnej kaši.“
„O mojom starom otcovi už viete a ak nie, „kliknite“ si na Portrét "Ján Peška“. Bol to chlap, bol to Slovák a viete, ako sa to hovorí, snažím sa byť, ako čo bol on.“
„S mojím starým otcom zatvára sa strana Biblie, kde je zapísaný dovčerajší rokodokmeň a ja si tu otváram novú stranu. Tu je môj otec, stolársky majster, brat, stavebný inžinier a ja, či moja rodina. Nech potomstvo vie, že „nespadli sme z Marsu“, ale sme potomkami húževnatých Slovákov a svoju húževnasť dokazujeme. Vždy začíname z nuly.“
„Do Austrálie som prišiel ako puberťák, „teenager“, ale tie hormóny asi boli zakrpatené. Vtedy náš slovenský život sa krutil okolo cirkevného zboru vo Footscrayi. Áno, vtedy sme sa tam schádzali. Či to bolo na podnet starších, alebo mojou vlastnou ideou, neviem povedať, ale založil som sa za zorganizovanie našej mládeže v nejakú skupinu. Idea sa ujala a už sme mali aj združenie „slovenskej evanjelickej mládeže“. Išli sme. Robili sme. Boli tu aj problémy, ale zvládli sme aj to. Z tých problémov tu môžem spomenúť znalosť angličtiny. Rodičia sa hneď zamestnali a kde? Tam, kde potreba jazyka nebola žiadúca.. V mäsiarňach, bitúnkoch, kožiarňach.... Deti zvládli angličtinu na úroveň „spred Milk baru“ a vystatovali sa. Zbytočne, lebo angličtina im nešla.“
„Ako, no nazvyte ma „vertovaný v angličtine“, čím som ešte vôbec nebol, ale v tom čase sa ma tak chápalo, lebo som vedel viacej, ako iní, volilo sa ma do najrozličnejších výborov a ja som sa tých funkcií prijímal. Pomoc je potrebná a som tu jediný.“
„Okrem iného, neskoršie som sa stal aj členom výboru a neskoršie aj tajomníkom spolka „Ludovít Štúr“ a tu to „zaľahlo“. Škola, spoločenská činnosť... a nezabúdajme, bola tu aj „moc prírody“, nuž mal som toho vyše hlavy.“
„Niekde v tom čase, na podnet Jána Belániho, zakúpili sme aj pozemok pre budúci slovenský dom. Aj tu som mal prsty. Pozemok sa zakúpil, ale potrebné bolo tú pôžičku aj vyplatiť. Vtedy som, počas víkendov robil u Jána Belaního (na vreckové) , ba neskoršie aj akože „praktikant“ a verte mi, že skoro všetky peniaze mi pohltila splácka pozemkov budúceho slovenského domu, ale zbavili sme sa dlžoby. Aj mojou skromnou zásluhou.“
„V 1970. roku prišla sem aj rodina Kulíková. Bývali vo Fitzroyi a že pani Božka ešte nešoferovala, v každú sobtu som išiel po ňu ja, alebo brat Staňo a vozili sme ju do kostola, kde sme mali zriadenú doplnkovú školu slovenčiny. Robili sme to dva roky. Riadne, v každú sobotu. Neskoršie sa škola presídlila do Newportu, Altony.. ale my sme si konali povinnosť. Riadne, v každú sobotu.“
„Zvolili ma za člena výboru slovenského spolku. Vtedy to ešte nebol „Ľudovít Štúr“, ale len nejaké krajanské sekulárne združenie. Po čase, tu som bol aj tajomníkom. Akým? No na možnosti a vedomosti, asi dobrým, lenže predseda, Ján Beláni rezignoval (staval sa kostol) a odrazu tu boli zodpovednosti nad moje schopnosti. Požiadalo sa Jána Kulíka, aby si vzal funkciu predsedu. Ja som aj ďalej zostal tajomníkom a vtedy sa to začalo. Roboty ponad hlavu. V prvom rade, museli sme vypracovať Stanovy spolka, „okrstiť“ sa. Vymyslieť úradný symbol, razítko (adaptácia dvojitého krížu a trojvŕšia). J. Kulík to rozpracoval ideove a ja technický. Najsť majstra, aby nám to vyhotovil. Zakladali sme slovenské rozhlasové vysielania na štátnej SBS a aj tu bola potreba písania prosieb, sťažností... ale dokázali sme aj to a dozrela aj idea výstavby slovenského domu. Pozemok sme už mali, ale na dom, no smiešne je aj povedať, mali sme len nejakých 1400 dolárov a same plány nás stáli 1700 dolárov. Zdolali sme. Každý zo svojho vrecka, týždennej výplaty. Plány nám robil poľský architekt z kompánie „Hogar a Hogar“, lebo bol z tatranskej časti Poľska a poznal našu mentalitu, štýl. Keď sme to už mali, na rad prišli dobrovoľné zbierky, donácie... ale poznáte nášho človeka. Ak mu nepodstrkneš pod nos klobúk, nedá. A ten klubúk sme strkali. Na každom pikniku, na každom stretnutí, na každej svadbe... no všade, kde sa to hodilo. Peniažky pribúdali a dom rástol. Museli sme si však vziať aj nejakú pôžičku, kde svojím podpisom ručil predseda Ján Kulík, predseda stavebného výboru Ján Peška (môj otec, lebo ja som ešte nemal prerekvizity na pôžičku) a člen výboru Jozef Karlečík. Dom sa postavil a je náš. Tu sme doma.“
„Viete, ani tu, v Austrálii peniaze nepadajú z neba. Musí sa robiť a od úst si odtrhávať, ak chceš niekomu pomôcť. A pomáhali sme, či aj pomáhame. Kde koľvek v „slovenskom svete“ sa opráva, stavia kostol, sme na zozname darcov. Aká koľvek národná akcia sa koná, pomáhame. Viete si predstaviť, že do pred pár rokov, moja rodina nepoznala, čo je to dovolenka? Myslím tu na dovolenku v klasickom pojímaní. Čo je to ísť na pláž? Slnenie? Zaháľanie? Nie. Robil som, robili sme a zriekali sme sa.“
„Tu musím poznamenať, že predsa sme neboli nejak stranou. Cestovali sme. V prvom rade musím spomenúť úradné cesty v rámci podniku. Posielali ma do všetkých kútov Tichomoria na nejaké štúdijné cesty, ba poslali ma aj do Európy, priamejšie do Švédska, nuž nejak som si to zladil. Mimo Švédska, kde moja manželka má ujka, navštívil som aj Paríž a Londýn. Bolo mi to nejakou vzpruhou, takže hneď po návrate sme si so synom Emilom vyplanovali cestu aj do môjho rodného kraju.“
„V 1993. roku, rozmysleli sme si, že potrebné je, aby ako Emil, tak aj Tom, videli, spoznali si rodákov, nuž dali sme si cestu okolo sveta. Viete, rodinu máme všade. A šli sme. Navštívili sme Spojené štáty, Kanadu, Slovensko, Francúzsko, Nemecko, Švédsko, Holandsko a pravda, aj vtedajšiu Juhosláviu. Na rok, v 2008. si zase planujeme podobné cestu, ale opačným smerom. Túžbou mi je však vziať si rodinu na cestu „kultúry Európy“, čiže na plavbu Rýnom a Dunajom. Vidieť, ukázať deťom, kde sa rodili valčíky, kde pôsobili najväčší svetový majstri hudby, proste spoznať ich s koreňami vlastnej kultúry.“
„Dlhé roky som však nemohol myslieť na nejakú dovolenku. Veď som bol „pri prázdnom hrnci“, do ktorého sa len dodávalo. Bol som pri zrode klubu slovenskej evanjelickej mládeže vo Footscrayi (vtedy sme tam mali svoj kostol). Počas služieb som robil aj organistu. Bol som pri zakladaní slovenského futbalového klubu „Wiltona“. Bol som vo výbore (aj tajomníkom) spolka „Ľudovít Štúr“. Bol som členom cirkevného výboru, ba na jeden madát, aj predsedom cirkevného výboru a počas tohoto mandátu, stavali sme si aj novú faru. Krásnu dvojposchodovú budovu. Tančil som v prvej tanečnej skupine spolka, ba s tancom som aj pokračoval. V prvom a zatiaľ jedinom divadelnom predstavení Slovákov nebral som priamu účasť, ale spomínam si na to. Ba hreje ma aj to, že ako ešte mládežník, bral som účasť v mnohých akciách cirkvi a spolka a išli sme aj na zájazdy. Prvý takýto zájazd sme poriadali do evanjelického zboru vo Wangarate, po čom prišli hosťovania do Stawel, Arrarat, Horsham, Portland, Alice Springs atď... proste reprezentovali sme Slovač všade, kde to bolo možné.“
„Roky pribudli a hádam som aj zmudrel, nuž stal som sa aj členom akčného výboru výstavby evanjelickej školy v Tarneit (tu sa vyučuje aj slovenčina), ale postupne sa vzdiaľujem z aktívneho národného života. Venúvam sa viacej rodine a hádam aj zo synov budú čestní Peškovci.“
„Ináč z povolania som inžinierom elektroniky a ako nejaký šéf oddelenia, zamestnaný som v najväčšej autrálskej korporácii pre telekomunikácie, „Telstra“.Tu som dostal svoje prvé zamestnanie a zotrvám s nimi. Inžinier, alebo nie, ale peniaz nám vždy chýbal. Deti sa rodili, manželka bola doma, súkromné školy stoja peňazí, nuž musel som si aj privyrábať. Po pracovnom čase, až dva roky som robil upratovača a dva roky aj poskoka na benzínovej čerpacej stanici. Nebol to nejaký peniaz, ale pomohlo. Po tomto som sa dal na výrobu ozdobných mozaikových okien a „biznis“ (viacej hobby) prosperuje. Po pracovnom čase v úrade, zatiahnem sa do domácej dielni a tu si robkám. Vymýšľam dezény, letujem, režem sklo, skladkám to a niečo sa privyrobí. Neraz si u mňa urobia objednávky ľudia, čo reštaurujú staré domy, krajania, čo si želajú mať pekné okienko na vstupných dverách, ba robím aj pre stolárske dielne a obchody so stavebným materiálom. Ak si chcete ozdobiť svoj dom, s dôverou sa môžete obrátiť na nás. Pošleme vám už či hotovú mozaiku, alebo len dezén a návod, ako si to urobíte.“
„V tomto prudkom životnom tempe roky pribúdali, až som si uvedomil, že „Vlado, veď ty nemaš ani poriadnu, peršpektívnu frajerku“. Nemyslite si, že som bol nejakým „mníchom“, ó to nie, ale strana v „Národnom Kalendári“ ukazovala, že tu je čas. Nič, musel som si zohnať aj frajerku, vernú, peršpektívnu, ale odkiaľ? Doma, v rodine sa tak trochu ironický hovorilo, že najlepšia kombinácia je vraj hložančan s petrovčankou. Vtedy sú aj deti najkrajšie. (Opačne to vraj nevyjde.)
Hložančan som a to, ako po otcovi, Peška, tak aj po matke, Čipkárová. Ale ako si zoženiem petrovčanku, keď ich tu nebolo? Myslím vo veku na vydaj. Stal sa zázrak, či zamiešala sa sem aj Božia ruka. Z ničoho nič, do Austrálie pricestovala aj moja budúca, petrovčanka. Krásna blondýnka. Väčšiu petrovčanku by som nenašiel ani so sviecou. Rýdza. Anka Speváková, podľa mame z Kopčokovej – Fabóvkovej krvy. Hneď sa mi zapáčila, ale bol som predsa neskúsený, hanblivý. V spolku sa robil ročný bál, či ako sme to nazývali „párový“. Mohol si tam ísť jedine so svojím párom. Nepriamo som poprosil Anku, či mi bude spoločnicou. Pristala a krok, po kroku, rok, po roku, tančenie vo folklórnej skupine... zrodila sa aj láska. Dnes si už žijeme, ako manželia a deti pribudli. Boh nás požehnal až s piatími synmi, z ktorých štyria sú na žive. Máme z nich radosť. Najstarší, Emil má už 24 roky. Študuje medicínu, oddelenie chirurgie. Práve zakončil piaty ročník. Zostalo mu už len urobiť si jednoročnú prax a bude z neho aj prvý Dr. Peška. Aký to pokrok vzhľadom na môjho starého otca, mäsiara, otca stolára, mňa inžiniera. Od narodenia to bol sľubný šuhaj, ale aj so z zdravotným problémom, z čoho sa vychrámal. Maturoval ako najlepší žiak na celom ústave a ani na medicíne nie je na zahodenie.“
„Druhý syn, Tomáš, či ako ho voláme Tom, práve zakončil druhý ročník strojníckej fakulty.“
„Tretí a štvrtý syn, Benjamín a Jozua sú ešte v základnej súkromnej evanjelickej škole, ale určite aj z nich niečo bude. Veď jablko nepadá ďaleko od stromu. Máme nádej.“
„Dvaja nastarší sú práve na ceste po svete. Išli si vidieť rodinu Kopčokovú v Aténach, rodinu vo Švédsku, v Kanade, Spojených štátoch, v Srbsku a teraz sú na Slovensku. Kopčokových je všade vo svete a všetci sú z Petrovca.“
„Mimo školy, všetci synovia nám chodia aj do hudobnej školy a všetci aj hrajú na husliach. Už vedia zahrať aj náš čardáš. Občas hrajú aj v slovenskom dome, na zábavách a raz mesačne aj v kostole. Učiteľkou im je Zuzka Šusterová, hudobníčka, pôvodom z B. Bystrice, ale zároveň aj šídsko - malbourneská nevesta. Jej folklórna skupina tu hosťovala a beťár Daňo Šuster (doktor poľnohospodárstva) sa do nej zaľúbil až „po uši“ a bola svadba.“
„Dolnozemnským pesničkám ich učí náš tunajší muzikant (okrem iného), Sámuel Rauza a zase je to zo Šídu. Tak povediac, môj vršniak. Spolu sme vyrastali vedľa cirkvi a spolku.“
„Čo tu ešte pridať? Asi stačí. Nech si srdce a ústa otvorí aj moja Anička. Sú chvíle, keď ju aj takto nazývam.“
Anna Speváková – Pešková (1958 - ).
„Boh je milostivý, keď mi doprial takého muža, ako je môj Vladko. Lepšieho som si nemohla ani vysnívať.“
„Moja mama, vdova (smelá hlava), do Austrálie prišla v 1973. roku aj s mojou staršou sestrou Katkou. Rok po nich, už som tu bola aj ja. Naivné, „nebozkané“ dievča, ešte školáčka, nuž aj tu som so školou pokračovala, ale prišiel Vladko. Vydala som sa (1978) a pravda, deti začali pribúdať. Ako sa rodina rozrastala, tak som si diaľkove robila maturitu a pokračovala ďalej. Zakončila som si „Diplomu informačnej technológie – software development“ a robotu som dostala v Sunshine Christian School (evanjelická škola), kde robím s deťmi čo majú problém s memóriou, učením sa, sú jemne duševne postihnuté a robí mi to radosť. Pomáham iným. Som šťastná. Som šťastná aj v manželstve. Som šťastná z detí a som šťastná aj z roboty. Idem tam z radosti, lebo viem, že pomáham blížnemu svojmu. Život je nie kľudný. Boh nás skúša. Skúša našu vieru v Neho a náš charakter. Prešli sme už aj takou skúškou, bola naozaj ťažká, ale vieru v Boha sme nestratili.“
„Teraz, už akože starší manželský pár, najradšej cestujeme. Máme svoj karaván a občas si „odskočíme“ do centrálnej Austrálie, do púšti, alebo na sever, do trópov. Cestou sa stavíme aj u nejakého krajana, v evanjelických chrámoch, v školách a priprávame sa pre starobu. Synovia dorastajú a hádam prídu aj vnúčatá. Daj Bože. Potom nás tu bude plný dom. Plný dom radosti. So slovenským priezviskom Peška spoznáme hádam celú Austráliu.“
„Manželov brat, Staňo, tiež má početnú rodinu a aj jeho deti dorastajú, lenže neviem či sa vôbec niekto z nich venuje aj včelárstvu. Asi tam, na druhom svete, len apko Peška si bude včeláriť so svojim otcom. Pravnukovia a pra-pravnukovia, sotva.“
Mama Anka, mimo všetkých Božích skúšok, sĺz do vysušenia sa oka, predsa nezlyhala. Robila aj robí v slovenskej doplnkovej škole vedľa spolka, robila na evanjelickej škole v Tarneit, teraz je v evanjelickej škole v Sunshine, aj v nedelnej cirkevnej škole v Lavertone, proste kde je potreba, tam je aj Anka. Robí tak, ako my všetci, ktorým leží na srdci Slovač. Slovač naša roztrúsená po svete.
Nuž toto je rodina pána ing. Vlada Pešku. Robil pre seba, ale aj pre iných. Štedre dával, ale aj Boh sa mu za štedrosť odvďačuje. Pane, pomáhaj mu, pomáhaj im. Zaslúžia, či zaslúžili si.
„Boh je milostivý, keď mi doprial takého muža, ako je môj Vladko. Lepšieho som si nemohla ani vysnívať.“
„Moja mama, vdova (smelá hlava), do Austrálie prišla v 1973. roku aj s mojou staršou sestrou Katkou. Rok po nich, už som tu bola aj ja. Naivné, „nebozkané“ dievča, ešte školáčka, nuž aj tu som so školou pokračovala, ale prišiel Vladko. Vydala som sa (1978) a pravda, deti začali pribúdať. Ako sa rodina rozrastala, tak som si diaľkove robila maturitu a pokračovala ďalej. Zakončila som si „Diplomu informačnej technológie – software development“ a robotu som dostala v Sunshine Christian School (evanjelická škola), kde robím s deťmi čo majú problém s memóriou, učením sa, sú jemne duševne postihnuté a robí mi to radosť. Pomáham iným. Som šťastná. Som šťastná aj v manželstve. Som šťastná z detí a som šťastná aj z roboty. Idem tam z radosti, lebo viem, že pomáham blížnemu svojmu. Život je nie kľudný. Boh nás skúša. Skúša našu vieru v Neho a náš charakter. Prešli sme už aj takou skúškou, bola naozaj ťažká, ale vieru v Boha sme nestratili.“
„Teraz, už akože starší manželský pár, najradšej cestujeme. Máme svoj karaván a občas si „odskočíme“ do centrálnej Austrálie, do púšti, alebo na sever, do trópov. Cestou sa stavíme aj u nejakého krajana, v evanjelických chrámoch, v školách a priprávame sa pre starobu. Synovia dorastajú a hádam prídu aj vnúčatá. Daj Bože. Potom nás tu bude plný dom. Plný dom radosti. So slovenským priezviskom Peška spoznáme hádam celú Austráliu.“
„Manželov brat, Staňo, tiež má početnú rodinu a aj jeho deti dorastajú, lenže neviem či sa vôbec niekto z nich venuje aj včelárstvu. Asi tam, na druhom svete, len apko Peška si bude včeláriť so svojim otcom. Pravnukovia a pra-pravnukovia, sotva.“
Mama Anka, mimo všetkých Božích skúšok, sĺz do vysušenia sa oka, predsa nezlyhala. Robila aj robí v slovenskej doplnkovej škole vedľa spolka, robila na evanjelickej škole v Tarneit, teraz je v evanjelickej škole v Sunshine, aj v nedelnej cirkevnej škole v Lavertone, proste kde je potreba, tam je aj Anka. Robí tak, ako my všetci, ktorým leží na srdci Slovač. Slovač naša roztrúsená po svete.
Nuž toto je rodina pána ing. Vlada Pešku. Robil pre seba, ale aj pre iných. Štedre dával, ale aj Boh sa mu za štedrosť odvďačuje. Pane, pomáhaj mu, pomáhaj im. Zaslúžia, či zaslúžili si.
Peškovci na dovolenke...
*************************************************
Na dovolenke v Petrovci {júl-august 2008}...
***
......text: Ján Kulík (september 2007)
:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
......text: Ján Kulík (september 2007)
:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
*** E-mail: mailto:Vpeska@bigpond.net.au***
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára