Etymológia Ď, D, Dž... pokračovanie...

Ďabiť: V SSJ nie je. Zaužívané v slovenskej enkláve vo Vojvodine, kde často počuť naďabiť, uďabiť, zaďabiť. Naďabiť na niekoho, niečo = náhodou na niečo trafiť, náhodou sa s niekým stretnúť a pod. Zaďabiť sa niekam = vopchať sa (na silu) ku nejakej skupine, spoločnosti. Uďabiť sa = prilepiť sa niekomu, obyčajne ako nepozvaný a nevítaný spoločník, hosť. Predstavuje variantu slova ďobiť, ďobať, ďobka. Dák(ov): V Slovníku nejestvuje. Najdeme tam len tágo = palica na odrážanie biliardových gúľ. Slovenský, český tágo, srbh. tago, dak. Vypadá, že tu ide o dve podoby jedného slova. V prípade dákov máme znelú spoluhlásku d na začiatku slova a neznelú k na konci, kým v prípade tágo je to opačne. Predpokladám, že dákov bude staršia podoba, lebo aj v sanskrite máme dhakk- s významom tlačiť, udierať, búchať. Tiež je tu i sanskritové odvodené slovo dhaku, pundžabské a kumauni dhakka = zrážka, rozpor, kolízia. V tomto význame varianty slova sa tiahnu cez celý rad súčasných indických jazykov. Daráľov: V Slovníku ho nieto. Význam mu je na hrubo zomleté zrno (hlavne kukuričné), šrot. Považuje sa ako za prevzaté z maďarského darál = mlieť, šrotovať, avšak aj v tomto prípade ide o číre indoeurópske slovo s významom drať, ktoré je zastúpené aj v sanskrite, ako daranu = mlieť na hrubo, mlieť na kameni, proste to zrno drať, štiepať. Nachádzame ho aj v hindu, dalna = mlieť na hrubo, dardará = na hrubo zomleté, zgniavené, rozbité, zgranulované. V pundžabskom dalna = štiepať drevo, drviť zrno, drobiť, na hrubo mlieť. V kumauni dalno = rozbiť, utláčať, panovať, vládnuť atď. V predajniach s „exotickým“ tovarom dostať aj Dal = na hrubo zomleté zrno, kaša, po našský dara, z čoho sa pripráva indické jedlo (kaša), zvaná dal. Daráľov tesne súvisí s drať, diel, diera, drúzgať a pod. Ďas: pozrieť Slovanský panteón Dedina a dediť: Delínka: Dievča: Dieťa ženského pohlavia, panna, slúžka. Všeslovanské. Čes. děva, dívka, poľ. dziewa, ukr. diva, srbch. devojka, djevojka, rus. déva, belorus. dzéva, hl. dźowka, dl. źovka, polab. deva, bul. mac. slovín. deva, staroslov. a praslov. děva. *Podľa Macheka, tu máme zase nejasné slovo, lebo obvyklé spojovanie s ie. koreňom dhei- = nadájať, kojiť vraj nevyhovuje. Pri slove dievča, deva, dievka všeobecne sa chápe ešte nevydanú ženu, ženu ktorá ešte nie je matkou, avšak s týmto predpokladom sa nezhoduje celý rad etymológov. Indoeurópsky koreň *dhei- = sať, nadájať máme zastúpený aj pri slove děva, ktorého východiskom je *doi-ua, čo podľa rekonštrukcie predstavuje význam schopná na dojenie (kojenie), nadájanie a práve tu stojí uvážiť aj naše nárečové diovka. Oxfordov et. slovník pri vstupe female, feminine (prevzaté cestou francúzskeho, z latiny) = žena, ženské, uvádza lat. femalle, demin. z femina = žena. Toto slovo svoj pôvod čerpá tiež z ie. *dhe(i)-, dhi- = sať, nadájať. Rovnako, ako to máme pri slove felare a v gréckom thesai = kojiť, dojiť, nadájať, v sans. dháyati = r/v. Najmä pri sanskrite, jasne vidieť koreň dhe = sať, kojiť, dojiť, ktoré v jazyku sinhalézskom reprezentuje dena = krava, samička, zviera ženského pohlavia. Pri uvážení slova devojná, staročes. děvojná, asi sa dostávame ku „kľúču“ na vyjasnenie si tohoto slova. Ak slovo dievča vzniklo z děvojná (Machekov náhľad), tak by sme tu mali *dě(to) – vojьna, čo by už znamenalo po deťoch, po rodení detí túžiaca, čiže bola by to už pohlavne dospelá osoba. V sans. veti = túži po..., želá si. (Toto slovo Turner vynechal, ale je tu jeho východisko van = želanie, túžba, žiadosť a z neho odvodené vánoti = želá si, túži, pripráva sa, z čoho v jazyku pali sa význam posúva aj na cieli na... Sans. kor. van je už blízko ku nášmu vädnúť. Děvojná, po tom čo sa stalo bežným termínom, prechádza fázami krátenia, děvoja > děva. Tento proces vidieť v srbch. cirkevnom děvaja, skloňované ako zložené adjektívum (v gen. děvi-je atď.) Inú mienku o tomto má Zubatý. (Čes.et.slovník – V.Machek) Zaujímavá hypotéza, ale aj krajne otázna. Podľa vlastnej mienky, proces sa neuberal v smere deva, dievka, dievča, čiže nešiel v smere od zloženého, ku jednoduchému (kde predsa by bol koreň dhei-, dhi-, či rekonštrukcia slovanského doi-ua. – Miklosich, Meillet), bez narážky na dieťa, ale priamo na dojenie, nadájanie. Keď uvážime naše nárečové diovka, diovča, hneď sa jasne črtá, že tu ide o doi-ua, čiže dojenie, nadájanie, o osobu v budúcnosti schopnú nadájania. Vo vývoji došlo len ku výmene samohlások doi = dio a ku transformácii –ua > -va. Z doi-ua vzniká dio-va, děva. Koncovka –ka, -ča, predstavuje už len bežnú koncovku ženského rodu. Súvis slovanského deva, děva, diva atď. so sans. divá- = nebo, obloha, div = lesknúť, žiariť, devá = nebeské, božské, vôbec neprichádza do úvahy. Tan ide o cele iný koreň a i význam. Div: Vec, zjav, zázrak, skutok budiaci údiv. Čes. div, diviti se, srbch. diviti se, ukr. divísja, rus. divíťsja atď. praslov. divo, staroslov. div, divo, divesa (asi pod vpyvom čudo, čudesa). Div tesne súvisí s dívať sa, pozerať sa. Ie. kor. *dei- = blišťať, svietiť, svetlo, lesknúť. V príbuznosti má grécke δέαται, δέατο = vypadať, zdať sa, pozdávať sa, δέλος = zjavné, viditelné, jasné, čisté, sans. div = lesknúť, svietiť a odtialto vychádzajú slová, ako divá = nebo, obloha, deň, divyá- = nebeské, sväté, božské. Ku tomuto je už celkom blízke aj lat. divinus, divus, deus = božské. Všade máme ie. koreň *dei(wo). Diván: Pohovka, kanapa. Dnes už medzinárodné slovo zastúpené v rade jazykov. Východiskom mu je diván v zmysle, ako ho cestou srbh. jazyka pozná rad naších osád. Rada na ulici, rozhovor, debata. V tomto zmysle, ako diván = turecká štátna rada; zbierka orientálnych básní, zachytáva ho aj Slovník slov. jazyka. V angličtine divan = štátne zhromaždenie v krajinách orientu, vládna zasadačka (orient), dlhá lavica vedľa steny zasadačky a pod. Po oriente slovo rozšírili Arabi, kde diwan = r/v, avšak aj tu ide o ich výpožičku z peržského jazyka, kde diwan = kniha, písomnosti, kráľovský dvor, rada ministrov, štátna rada, miestnosť pre zasadanie štátnej rady a pod. V peržskom diwan sa jasne črtá príbuznosť ku sanskritovému koreňu div = nárek, bedákanie, oplakávanie, skučanie, zavýjanie, vytie (vetra, zvierat, čiže proste hluk, krik). V jednotlivých naších osadách často počuť aj divániť = kecať, tárať, hovoriť atď. Diván = nedelné posedenie susedov na uličnej lavičky, pod oblokom. Doháň: Viď Kap. 4. Dolár: Menová jednotka U.S.A. Kanady, Austrálie, Nového Zealandu, Singapúru atď. Úradne sa tento názov odvádza z nemeckého taler (thaler), ktoré vo včasnom flámskom jazyku a v dolnonemeckom malo podobu daler, hol. daalder, čo vlastne predstavuje skratku z Joachimst(h)al, čiže Jáchymovská dolina. Jáchymov je mesto v súčasnej Českej rep. Tu, v Jáchymove sa svojho času razili strieborné mince výbornej kvality (zo striebra získaného v doline). Škoda, ale svetoví etymológovia asi nikdy nepočuli, že my Slováci sme tieto mince nazývali toliar a toto je už hodne bližšie ku doláru, ako všetky spomenuté varianty. Dosada: V Slovníku slov. jazyka nejestvuje, kým u nás by sme sa ťažko zaobišli bez tohoto slova, ktoré má význam: dotieravosť, únava, unúvať, trápiť, znervozňovať, isť na nervy, nudiť sa atď. Môžeme ho pokladať za srbizmus, ale aj za stredoslovenský archaizmus. V podstati tu ide o sadanie, sadanie múch na človeka, ich dotieravosť a preto veľmi často počuť, že toto sú ale dosádené muchy. Dosádený si, ako mucha na geregy. Dosádený, ako pivo v r... Často počuť aj, že na nejakom posedení sa človek dosadzoval. Nudil sa, išlo mu to na nervy. Drdo, drdák: V Slovníku ho nemame. Najdeme tam len drdol = ženský vrkoč zviazaný do uzla na tyle..Rozoberajúc slovo drdol, V. Machek mu dal iba poznámku „nejasné“ a že možno bude nejak súvisieť aj so slovenským grguľa, grduľa = druh čepca. Drdol je však už len odvodeným slovom. Základ mu je v slove drdo, drdák, ktoré je ešte vždy frekventované na Dolnej zemi s významom strašiak, strašidlo. Drdák sa umiestňoval do záhrad, ako strašiak na vtákov. Tiež, na druhý deň po svadbe, vytrvalí svadobníci chodili s drdákom budiť susedov. Keď sa niekto nevkusne oblečie, na seba nakvačká všelijaké haraburdie, ľudia zvyknú povedať, že je ako drdo. Angličtina má slovo dread = hrôza, zdesenie, báť sa, hrozný, strašný, desivý... a s využitím rôznych predpon, vznikol tu rad slov s významom strachu, postrachu, mátoženia a pod. O tomto slove, dread, oxfordov etymologický slovník, už podľa pravidla, keď sa to má spojiť so slovanskými podobami, dal len poznámku, že ho považuje za západogermanské, ale hmlistého pôvodu. Ak sa podívame do sanskritu, tak najdeme si drśika-, daśika-, duddasika = zúrivý, divý, prudký, strašný „na oko“, hrozný vzhľadom a všade to má koreň drś = vidieť, z čoho vyjde aj dara (koreň dr ) = strach, hrôza, bátie. V západnom pahari jazyku, daran = strašiek, drdák, drdo. Driev, driov: Skôr, prv, kedysi. Čes. dříve = r/v, dřevní = niekdajší, dávny, bývalý, poľ. drzewiej, staropoľ. drzewiejszy, rus. drévnij, ukr. drévnyj, srbch. dreva, starodrevan = starobylý, slovín. drevi = dnes večer, staroslov. drevlьnь, drevlje, praslov. drevьnь, dreve. Celkove tu máme málo jasný pôvod. Max von Vasmer v ruskom et. slovníku ho vôbec nevysvetľuje. V. Machek v českom et. slovníku pripomína iba, že domienka Zubatého o príbuznosti s lat. dudum = dávno, skorej, driev, pred tým... neobstojí. Ukrajinský et. slovník sa tiež zhoduje, že tu máme nejasnú etymológiu, všetko je hmlisté, avšak napočituje aj možnú príbuznosť s pruským druwis = viera, litovským drútas = silný, gréckym droón = silný, gótskym triggws = verný (Slawski, Brückner, Zubatý) s pripomienkou, že tu ide o rozvinutý význam, ako silný, mocný, nezmenitelný, starý, dávny. Pridáva sa aj sanskritová podoba dhruvá- = stály, nezmenitelný. Ak sa podívame na sans. tak sa tu črtá možný súvis so slovom dhara- = držať, nádrž, z čoho v jazyku gujarati (gudžerati) sa vyvinulo dharo = zákon, zvyk, obyčaj. Aj tu sa udáva koreň (sans.) dhr = držať, či v odvodených slovách aj pridržiavať sa toho, čo bolo skorej, v minulosti; sila, záväzok, svätá povinnosť a pod. Dŕľať, drľača: V Slovníku nejestvuje. Po zoraní zeme, za pomoci klinastého nástroja, drľače, zem sa podŕľala, aby sa tie tvrdé hrudy na oráčine aspoň čiastočne porozbíjali a pôda aspoň trochu vyrovnala. Drľača sa podobá nejakým veľkým hrabliam. Tento nástroj dral hrudy, trhal ich, rozbíjal ich. Po zdŕľaní, gazda zase vyšiel na roľu ale teraz už s bránou, aby pôdu aj dôkladne vyrovnal. Slovo dŕľať, drľača, tesne súvisí s draním. Možno je u nás vlastným archaizmom, alebo keď naší predkovia prišli do týchto chotárov, kde zem bola úrodná, ale aj mastná, tvrdá, hrudavá, museli si ako sám nástroj, tak aj jeho názov prevzať od už tu žijúcich Srbov, čo sotva verím, lebo oni sa bavili viacej chovom dobytka, ako obrábaním pôdy. Podobný poľnohospodársky nástroj poznajú aj v Indii, kde už v sanskrite máme vidara = puklina, trhlina, ale aj drľača, ktoré v hindu jaz. má podobu bidar = drľača. Same slovo je pomerne rozvetvené. Východiskom mu je koreň dr = štiepať, drviť, drobiť. Drote: Viď Kap. 4. Droždie: Kvasnice, prostriedok spôsobujúci kysnutie. Čes. droždí, poľ. droźdźe, dl. droždžeje, hl. droždźe, srbh. drožda, ukr. driždži, rus. dróžži, staroslovanský droždijú, praslovanský * drozga, *drogska, kde už máme príbuznosť ku pruskému dragios, starolitovskému dráges, lot. dradži = droždie. Ďalšie príbuznosti napočítane v ruskom etymologickom slovníku považujem za veľmi otázne. Ak ale prihliadneme na sanskrit, tu sa vynára slovo dravya = látka, hmota, materiál, z čoho v Mahabharate už máme význam dróga, v európskom cigánskom drab, drap = dróga, otrava, tabak, korenina, koreň a v jazyku waigali (Lumsden) drú = droždie. Drugať: V Slovníku najdeme, že toto znamená: kopať, trepať nohami; priasť vlnu na hrubo. Neúplné, či až chybné vysvetlenie. Na Dolnej zemi drugať = za pomoci potáka splietať konopné klky do asi na prst hrubých nití, z čoho sa tkali pokrovce a v preneson zmysle drugať = nanášať, donášať, ťahať. Dodrugal so sebou celú bandu...dodrugal domov plné vrece... kam si sa to vydrugal... V českom et. slovníku najdeme vstup druga, ako vreteno na pradenie vlny, z čoho dedukuje drugať, ako priasť vlnu na drugy a rozdrugať už posúva na rozpliesť. Same slovo považuje za srbské ako aj celú technológiu spriadania vlny a všetko prirovnáva ku českému drouh = bidlo, páka, sochor, či slovenskému drúk. Všetko je chybné. Príbuznosť sa nám črtá v germanských jazykoch a to v nem. tragen, starý horný nem. tragan, starý nórsky draga, starý švédsky dragan, anglícky drudge – všade to má význam ťahať, naťahovať, vyťahovať, napínať, vláčiť, nosiť. V sanskrite pod drbh = motúz, povrázok, povrieslo, v západno pahárskom dluno = tetiva na luku (urobená z konopného vlákna), upletený povrázok. Drúzgať: Lámať, praskať, prašťať, lámať s praskotom. Čes. nár. drúzgať, druzgovec, staročeský rozdřizhati = roztrieskať, staropoľ. (z)ruzgać, súč. druzgotać, srbh. zdruzgati, razdruzgati, slovín. druzgati. Príbuzné ku lot. trausis = krehký, rozbitý, gréckumu thraúo / θραύω = zlomiť, lámať, trieska, úlomok, črepina, drvenie a sans. druh = zranenie, uškodenie, drógha- = zranitelné, z čoho v následných jazykoch Indie vznikajú významy, ako nedbalosť, nepoctivosť, klamstvo a pod. Tiež je tu aj daranu = štiepať, rozštiepiť na dva kusi a v jaz. oriya, daliba = drať, tlačiť, ničiť. (V sanskrite je celý rad príbuzných koreňov, kde máme transformáciu r > l, ku ktorej došlo prírodným procesom, avšak významovo sú si veľmi blízke.) Viď Daráľov. Odtialto máme druzg = praskanie, druzgnúť = sprašťať, prasknúť, udrieť, buchnúť, z čoho v žiackom slengu vznikol aj význam „prepadnúť“ triedu, padnúť, spadnúť a druzgeľ = silný ale nemotorný človek, ktorému v rukách všetko praská. Neraz namiesto druzgeľa, počuť aj druso. Dubasia: V SSJ toto slovo nejestvuje, avšak pri čítaní kníh o „exotickom“ oriente s ním sa stretávame a to vo funkcii tlmočník, prekladateľ. Do slovenskej enklávy vo Vojvodine toto slovo preniklo najskôr cestou srbského nárečového dubasija = r/v. Či sa tam dostalo cestou tureckého osmanského nárečového, alebo nie (spisovná tur. má dilmač = tlmočník), ale ako paralelný termín pre tlmočníka je častý. Či teraz turecké dilmač, alebo maďarské tolmács, srbch. tumač, čes. tlumač, poľ. tlumacz, ba aj kumánske tylmač, ujgurské tilmadž atď. svoj pôvod majú v indoeurópštine, alebo nie, musíme ísť do jazyka trochu hlbšie a uvážiť tu rôzne konekcie a vplyvy najmä v oblasti strednej Ázie a uvážiť aj vplyv snaskritu, budizmu atď na túto oblasť. Pri analýze asi najlepšie poslúži srbch. tumač. V sanskrite slovo du = ísť a bhas = besedovať, hovoriť, rozprávať. V hindu jazyku sa to už vyvinulo v dubhasiya = tlmočník, čiže dubhasiya bol človek vyslaný hovoriť v mene nejakej skupiny, dediny... čiže tlmočiť ich požiadavky, či po srbch. tumačiti. Z pôvodného du = ísť, v srbch. vzniká tu a bhas = besedovať, hovoriť sa mení v -mas, -mak, -mač, kde všetok posun sa koná podľa zákonitostí (Grimmov zákon). Tumas, podľa zákonitostí slovanských jazykov pri označovaní zamestnania nadobúda koncovku –ač, ako to máme pri slovách orať > oráč, tkať > tkáč, kovať > kováč atď. Pri komparovaní srbch. slov so slovenskými, ako napr. jabuka, vuk, kubasica, stup... jasne vidieť, že u nás sa -u- mení v -l-, jablko, vlk, kl(o)bása, stĺp atď. Teda, pôvod slova dubasia, tolmács, tylmač, dilmač atď. je v indoeurópskej slovnej zásobe. Turkické a tým pádom aj maďarské podoby vznikajú niekde v strednej Ázii, asi preberaním si slov od tam žijúcich Indoeurópanov, či aj iných, kde bol vplyv budizmu a hybrídového sanskritu. (Tochársky, tadžikistánsky, osetský, sogdický atď.) Ďugov: Z hliny urobená „zátka“ do „sedliackej“ pece, ktorou sa zatvárali čeľustia. Najlepší bôb a sárma sú varené za ďugovom. Súvisí so slovom ďugať, džugať = udierať, pichať, šťukať. V.Machek toto prirovnáva ku lit. díekti a lot. diekt = r/v. V príbuzenstve má hindu dhuká = nakúkať, dotkýnať, ďobať, šťuchať, pichať, capkať, schovávať, skrýša a dhakk = tiskať, tlačiť, udierať, biť. Ďugov sa robil capkaním, bitím... hliny a plevy, ktorá masa sa formovala do „zátky“ pece. Ďugov sa džugol do čelustí. Duchna: Perina. Čes. duchna, poľ. duchna, srbh. du(h)nja. Pôvod slova je hmlistý, poznamenáva V. Machek a dodáva, že: „ Snad je toto slovo původně slovenské, utvorené od dúchať = douti, foukati...“ lebo duchna vypadá ako nadutá, nafúkaná. V angličtine tiež jestvuje slovo doona = duchna, ale rozličné slovníky udávajú, že tu ide o „Trademark“, čiže značkové slovo výrobku (generic name‘, avšak aj toto musí mať svoje úzadie. A má ho. V slove down (výslovnosť daun) = páperie, jemné páperie na ešte mladých vtákoch, jemné (dolné) páperie dospelých vtákov, ktoré sa nachádza pod „tvrdým“ perím. V staronórskom jazyku dúnn. Príbuzné je ku dýja = triasť, striasať, ktorého sans. Podoba je dhuna = strasené, otrasené. Z mladých vtákov sa toto páperie, akoby striasalo. Aj dnes, na Islande a v Grónsku jestvujú „farmári“, čo sa zaoberajú zbieraním takéhoto páperia. Sťahovavý vtáci na svojej ceste do arktického kruhu, tu si robia prestávku a tu sa im liahne nová generácia. Po vyliahnutí, mladí vtáci si „zhadzujú“ svoje páperie a „farmári“ to zbierajú. Ročne vraj nazbierajú aj vyše 6 ton. Za jeden kilogram takéhoto páperia, dostánu asi 1600 amerických dolárov. Duchnu, ako slovo, mohli sme si teda „vypožičať“ z jazyka Normanov (Vikingov), ale ešte skorej, môže tu isť o vlastné slovo, utvorené na podklade „zdúchnutia“ páperia z mladých vtákov. Zaslúži si dôkladnejší výskum. Ďuveč: V Slovníku slov. jazyka nejestvuje. V čase Rakúsko – Uhorska možno sme jedli lečo, hneď po I. sv. vojne sa možno podávala ratatuľa, ale sotva verím. Bolo to „tenké“ jedlo. Sama zelenina a nikde mäsa. Na tom sa nedalo kopať, okopávať, kosiť... Postupne, po najdení sa v kráľovstve SHS, neskoršie Juhoslávie, do jedálneho lítsku, okrem iných jedál, pribudol aj ďuveč. Dostali sme ho cestou srbh. jazyka, avšak ani tu nie je domáce. Prebrali si ho z tureckého jazyka, kde güveç = hlinený hrniec, kastróla, jedlo zo zelenín a mäsa, svojdruh paprikášu. Odkiaľ to majú Turci, neviem, ale určite nebude domorodým slovom, lebo nevyhovuje pravidlám turkomanským jazykom. Dýka 1° (dýčiť sa): Zaužívané v slovenskej enkláve vo Vojvodine, kam sa dostalo cestou srbch. dika, dičiti se = ozdoba, hrdosť, pýcha. Priamo súvisí so sans. diś = ukázať, z čoho v hindu vzniká disna = ukázať, vystatovať, pýšiť sa. Dýka 2°: Krátka kovová bodná zbraň, bodák. Čes. dýka, staropoľ. deka (je z češtiny). Výpožička zo stredného hornonemeckého degen = meč a toto je z francúzskeho dague, kde máme keltský pôvod. Maďarské gyík = dýka je tiež z češtiny. (Machek) Dykyca, dykica (?): Druh bodliaka. V SSJ nie je. Zaužívané vo Vojvodine a predstavuje adaptáciu slova Dýka 2°. Džámia: Mohamedánska modlitebňa, chrám. Toto pôvodne arabské slovo ku nám prišlo buď priamo tureckou expanziou, alebo prostredníctvom srbch. jazyka, kde je džamija. Tur. camia (džamia) = zhromaždenie, skupina, spoločnosť a cami (džami) = mešita. .................................................................. Pokračovanie, doplnky, vysvetlivky budú zverejnené dodatočne...