Slovanský panteón 2

Jarovít Toto je náš boh hnevu, zlosti, prchkosti atď. Už vo svojom mene prezrádza, že tu ide o slovný koreň jarý, kde ako pôvodný význam máme rozpálený, prudký, zúrivý (v zmysle temperamentu). Viď Jarý. Aj tento boh mal takúto obyčaj. Ľahko sa rozpálil, rozhneval, ale bol aj plný elánu, vrtošivosti atď. Z ničoho nič, vedel zbĺknuť hnevom a zlosťou. Kikimora Duch-žena. Celkove negatívny domáci duch. Považuje sa ju, ako nočné videnie, ktoré ruší spánok domácich, stavia prekážky pozitívnym domácim škriatkom a hlavne zamotáva priadzu. Jej meno je zložené z dvoch elementov. V prvej časti máme kiki, čo nie je najjasnejšie. Môže predstavovať vlasy, popliecť, viť, v srbh. kike = vrkoče a keďže zamotáva priadzu (pradeno sa podobá vrkoču), asi z tohoto aj vychádza prvá časť. Etymológovia tu spomínajú aj lit. sukukti = zviť, zvíjať, avšak určitá paralela by bola aj so sans. koka = vlk (chlpatý), ktoré sa v jazyku wakhi (Irán), posúva na kik. V druhej časti názvu máme mora, čo už predstavuje trápenie, nečistého ducha atď. proste zvádza sa ku koreňu mr, čiže smrť, moriť, mordovať a pod. (Viď Morena.) U nás sa pod mora (nočná mora) chápe aj nepokojný spánok, trápenie, tieseň, ťažoba a pod. Kikimora sa v noci vkradla do domu a domácim nedopriala pojoného spánku. Dusila ich, mykala za vlasy, šarapatila po dome atď. Nebola žiadúcim hosťom. Kovlad Jeden z „nižších“ bohov Slovanov, avšak pre blahobyt rodu, veľmi významný. Chudákovi sa ulezla iba celkom prozaická ríša. Vládnutie nad pokladmi, čo sa skrývajú v útrobách zeme a s tým spiata vláda nad jaskyňami a rozličnými dierami. Jeho etymológia nie je komplikovaná. Jedná sa tu proste o kombináciu kov(ať) a vládnuť. (Viď.) Teda, v jeho sfére účinkovania boli rudné bohatstvá zeme. Nad nimi vládol. Kračún Pán dňa zimného slnovratu. Na jeho česť sa vtedy pálil badniak (kmeň stromu), aby sa ho udobrilo, lebo inak by zdržiaval dni – nepredlžovali by sa. V srbh. aj dnes sa Štedrý večer nazýva Badnje veče, Badnjak = Štedrý deň. Bližšie o etymológii viď Kračún. Lada Toto je slovanská bohyňa manželstva, lásky, krásy, kľudu, súladu, pokoja a pod. Svojimi vlastnosťami sa hodne zanáša na indickú Lakhsmi, manželku boha Višnu. Táto indická Lakhsmi vraj bola, či aj je veľmi milá, láskavá, vďačná v udeľovaní priazne, ale zároveň, ako každá žena, aj trochu vrtošivá. Aj naša slovanská Lada bola krasavicou v plnom kvete ženskosti. Ku nej sa so svojimi prosbami obracali hlavne nevydané dievky, túžiace po manželstve, ale od nej si požehnanie prosili aj vydané ženy. Pamiatku na ňu máme v slovách ako ladiť, súlad a pod. ale v jednotlivých slovanských jazykoch, ako napr. v ruskom láda, srbh. láda toto slovo môže znamenať i manželku. Rovnako tak je aj v lýcijskom jazyku, lada = manželka, v hindu lar(a) = prívetivosť, jemnosť, láskavosť a pod. V tochárskom B jazyku, lare = drahé, milé. Všade máme reprezentované protoindoeurópske * lehad-ro- = drahé, milé, lahodné. Keď si Sovieti, za pomoci FIAT-a vystavali svoju novú automobilku, nie náhodou si pýchu svojho autopriemyslu nazvali práve menom tejto našej dávnej bohyne. Lesník Táto postava našej mytológie sa priraďuje skorej k duchom, ako ku božstvám. Je to vlastne duch lesov. Trochu sa zanáša na gréckeho Pana. Chrakterom je to však veselý figliar a nebočí ani od šantenia. Má plný rukáv figliarských kúskov a akoby nejakým športom mu je pohrať sa s ľuďmi. Keď sa však rozhnevá, vie byť aj lstivý. Nezjavuje sa často, ale ľahko ho je počuť. V tmavom lese si neustále vypiskuje, rehoce sa a občas si aj zaspieva. Ak ho stretnete, ľahko ho je identifikovať. Má podobu muža, ale chýbajú mu obrvy, mihalnice a pravé ucho. Hlava mu je špicatá a nikdy nenosí ani klobúk, ani opasok. Kým je v lese, dosahuje výšku najkvyšších stromov, ale okonáhle vyjde von z lesa, zmenšuje sa na výšku okolitých tráv. Viď Les.

Mokoša Už samé meno tejto našej bohyne, vyvoláva asociáciu na niečo mokré, vlhké a práve tu sa aj rozprestiera časť jej kráľovstva. Na starosti má dážď, vlhkosť, mokrosť, ale aj strihanie oviec, pradenie vlákna a tkanie. Mokoša je ženská osoba, štíhlej postavy, pomerne vysoká, s dlhými rukami a veľkej hlavy. Z ostrihanej ovčej vlny neustále spriadza dlhé nite a pre každého jedného z nás má upradenú takúto niť. Nie je to však len taká obyčajná niť. Do tejto je spradený život každého človeka. Ona je slovanskou bohyňou, ktorá určuje dĺžku ľudskému životu. Tento jej charakter, pradenie životnej nite, dištribúcia vlhkosti atď. udávajú jej hlboké korene v kultúre Indoeurópanov a jej paralely sa vyskytujú v celom okruhu týchto kultúr, národov kým korene jej siahajú do najtmavšieho šera dejín. Viď Mokrý.

Morena Ak Vesna, Živena a ďalší bohovia slovanského Olympu bdeli nad šťstím svojho ľudu, Morena bola ich antipólom, opakom. Ani jej meno sa nevytratilo z pamäti ľudu. Veď ako by aj, keď ona vlastne bola bodkou životnéj púte. O tejto jej funkcii svedčí nám už aj jej samé meno. Kde si Morena otvorila dvere, tam sa mrelo. Predstavovala smrť, umretie, mŕtvosť. Indoeurópska jazyková skupina pozná slová, ako mor, mer, mr, ktoré predstavujú umretie, smrť, z čoho v napr. v sanskrite jestvuje mriyate = umrieť a v ang. mortal, murder atď. ba aj same slovo, ktorým označujeme veľkú slanú vodu, nazývame more. Zachytáva pojem, že táto voda je mŕtva. Čo koľvek, akú koľvek rastlinu polejeme touto slanou vodou, tá rastlina umrie. Ľudia sa vždy báli smrti. Boja sa ju aj dnes a budú sa ju báť aj zajtra, avšak čo sa narodí, to musí aj umrieť. Nič nie je večné. Smrť je posledným faktom života, žitia a Morena je súčasťou toho žitia. Je konečným účtom privilégie žitia. Je nevyhnutným zakončením života. Je bodka za prejdenou dráhou, ktorú už nikto nemôže opakovať. Keďže Morena sprevádzala život Slovanov, aj nová, kresťanská cirkev, voľky, nevoľky musela prižmúriť oči a dať svoje požehnanie pohanskému obradu, vynášaniu Moreny za chotár dediny. Týmto obradom sa vlastne z dediny vynášala smrť, choroby a buď sa tá smrť zatopila v potoku, alebo sa ju spálilo. Jar prinášala slniečko, radosť, ovocné plody, dostatok potravín atď. atď. Budil sa život. Morenu sa pálilo. Keďže meno Moreny znamená smrť, skazu, záhubu, mor, chorobu, nuž ona si aj panovala, ako nad týmito, ale aj nad starobou. Ľud zvykne aj dnes hovoriť: staroba – choroba – smrť. Morenu nikto nemal rád. Ani v časoch pohanstva a ani v časoch kresťanstva. Vždy sa ju snažilo odohnať a to ako modlitbami, tak aj čarami, ale ona potvora sa vždy a pravidelne zjavovala a i zjavuje. Jej paralely najdeme vo všetkých náboženstvách tohoto sveta.

Ostara Táto bohyňa sa ku Slovanom, ku okrajovým skupinám západných Slovanov, vkradla z kultúry Germanov. U nich predstavuje mladosť, „východ“ (aj žitia), kým u nás, už svojim menom vyvoláva asociáciu na niečo staré, ošklivé a preto neraz počuť aj: to je ale oštara = škaredá. V názve figuruje ie. aus-, podobne ako v lat. aurora (ausosa), v gr. (Aeolický) aúos, lit. aušra a sans. uśá = zora, východ. *Tiež je tu až nápadná (fonetická?) blízkosť ku starej semítskej bohyni plodnosti a reprodukcie, Aštarte, ktorú zbožňovali Feníčania. Židia ju nazývali Aštoreth, kým Babylónčania a Asýrčania, Ištar. Bližšie, viď Vesna.

Pikulík Trpaslík, škriatok pomáhajúci furmanom, bôžik, patrón tých, čo si chránia majetok a túžia po jeho zveľadení. Prosilo sa ho o návštevu príbytku rodiny a požehnanie darov, radosti, šťastia, lebo Pikulík žil po zemou. Neustavične sa v nej ryl a tak vedel, kde sú ukryté báječné poklady. Keď vyšiel von, najčastejšie sa skrýval vo vrecku furmanov, obchodníkov. I keď ho pozná aj naša mytológia, predsa tu (aspoň čo sa mena týka) ide o import, už či priamo, alebo nepriamo z rímskej latiny. Same jeho meno to prezrádza. Tal. piccolo = malý, čo dalo východisko aj pre iné výrazy s prívlastkom malý, ako pikolo = učeň, poskok, pikola = druh hudobného nástroja a pod.

Poludnica Toto je ženský duch polí. Obyčajne sa zjavuje ako vysoká, štíhla ženská osoba, alebo aj mladšie dievča, odeté do bielého rúcha. Zjavuje sa rovno na poludnie, keď z veže zvonia „poludňašku“ a ľudia v poli si posadajú k obedu a oddychujú. Ona sa vtedy prechádza po poli a ak sa ju niekto počas tejto obchádzky pokúsi znepokojiť, rizkuje si vlastný život.

Poľný Poľný je vlastne duch, brat poludnice, ale nezjavuje sa tak často. Len niekedy. Ak sa rozhodne vyjsť na pole, tak to je tiež rovno na poludnie. Tí, čo ho už stretli, hovoria, že je to muž odetý do čiernych šiat, tak čiernych, ako tá zem a na hlave, namiesto vlás mu rastie tráva. Sú však aj svedkovia, čo ho videli odetého do bielych šiat, ale takto sa im zjavil len v najtemnejšej noci. Aj vtedy, v noci, občas si zajde do polí, aby „prešacoval“ úrodu a sedliakom zaručil hojnosť.

Perún (Parom) „Parom ťa uchytil“ pozná každý jeden. Podľa mnohých autorov tu ide o jedného z našich najvýznamnejších a najsilnejších bohov. Pamiatka na neho sa nám hľa zachovala aj v bežnej reči. Kraľoval hromom a bleskom. Ľudia si ho predstavovali vo vlastnej ľudskej podobe, so striebornou hlavou a zlatými fúzami. Ako boh hromobijec, zároveň bol aj bohom vojny a bojoval na nebeských bojiskách. Tam šľahal hromom, bleskom a keď jeho ľud bojoval tu na zemi, vtedy sa postavil na čelo ich šíkov. Vždy bol tam, kde zbrane najväčšmi rinčali. Keď sa uzatvárali prímiria, tiež bol prítomný. Tieto sa spečaťovali v jeho mene. Ako ochranca svojho ľudu, Perún sa staral aj o hojnosť dažďov (aj hrmavíc), ale keď si to situácia vyžadovala, postaral sa aj o roztrhanie búrkových oblakov. Odkryl ľuďom slnko a dal im teplo. Staral sa o živnosť pôdy, ale občas vedel priniesť i skazu v podobe krupobitia. To hlavne tým osobám, rodinám, krajinám, ktoré sa ukázali ako lstivé, nepoctivé. Podľa mnohých autorov a autorít z oblasti bohovedy, Perún sa svojim charakterom hodne zanáša na germanského Thora, rímskeho Jupitera, gréckeho Zeusa, biblického proroka Iliu (Eliáša), ako aj na staré indické božstvo Parjanyah, ba aj Indru. Všetci títo vládli hromom, bleskom, vojnami, nečasom a pod. Pri vysvetľovaní etymológie jeho mena, najčastejšie sa siaha po najokatejšom. Perún perie, čiže bije, mláti, čo ale nemusí znamenať, že práve tu je pôvod jeho mena. Hlavne keď uvážime jeho litovská podoba, Perkunas. Možno by sme tu mali prihliadnúť aj na prajazyk Indoeurópanov, v ktorom prípade sa etymológia presúva na význam prvý, ktorého podoba v sanskrite je púrva a význam sa vysvetľuje, ako „byť skorej času a priestoru, byť prvým, byť skorej, starobylé“ atď. Z tohoto slova vychádza aj ďalšie sanskritové, púruša, čo znamená: a/ muž, b/ osobný a životadarný princíp v ľudskej bytosti a vo zvieratách, duch, duša, c/ nyjvyšší duch, duša všehomíra. Perún mal aj svoj strom. Bol to dub, lebo práve do tohoto stromu udiera najviacej hromov. Vjačeslav Vsevolodovič Ivanov v diele „Chettskij jazyk“, (Moskva 2001) rozoberá aj meno boha Perúna. V staroasýrskych hlinených tabuľkách spomína sa aj božstvo Perwa, ktoré je totožné s menom chetejského boha koní. „Tento kult klaňania sa božstvu koní je charakteristickou črtou všetkých starobylých indoeurópskych plemien v čase rozchádzania sa z pravlasti... chetejské slovo perwa- zjavuje sa ani nie toľko v názve božstva, ako v paralelnom a i príbuznom názve skaly Peruna- . Toto slovo siaha do ich mytológie a zjavuje sa v časti, kde sa hovorí, že skala Peruna-, porodila syna božstvu Kumabri. Nieto pochybností, že chetejské slovo peruna- = skala, stojí v príbuznosti ku gótskemu fairguni- = hora a v súvislosti s týmto zjavujú sa nám indoeurópske názvy boha hrôzy (u Slovanov je to Perún, v litovskom Perkúnas atď.). V súvislosti s božstvom – slovom Kumabri, zvlášť zaujímavý je staroislandský názov božstva Fjorgyn, meno matere boha hromov.“ Podľa Ivanova, pôvod mena boha Perúna teda siaha ďaleko do minulosti Indoeurópanov. Podoby sa zjavujú nie len medzi Slovanmi a Balto-Slovanmi, ale aj širšie, čo znamená, že Perún svoje meno nedostal z pračke, bitky, šľahaniu, ale to bolo opačne. Perún bil, pral, šľahal bleskami, hromom.

Pogoda Zo samého charakteru tejto bohyne je zrejmé, že tu ide o pohodu = pekné počasie, pekný čas. Pogoda, Pohoda, bohyňa počasia. V slovenskom Panteóne patrí medzi vyššie božstvá. Má aj štyroch pomocníkov: Kráľa vetrov (Oblačníka), s manželkou Veternicou, bratom Mrázom (Dedo Mráz) a Baba Jágou, čiže Ježibabou. Viď Pohoda.

Porevít Toto bol boh, čo ľuďom dával silu, energiu, moc a zároveň na zodpovednosti mal aj poriadok, majetkové zveľaďovanie, ľudské schopnosti a pod. Všetko to vládal urobiť, lebo aj on mal viacej hláv. Štyri. Etymologický, jeho meno sa približuje ku latinskému potere, pose, potens, ktoré tiež znamená silu, potenciu. Obďalečne súvisí aj so sanskritovým páti, kde máme význam pán, majiteľ, gazda, manžel a s gréckym pósis = manžel, manželka (spoločník). Je tu aj anglické power = sila, moc, energia. Medzi Slovanmi máme zachované ruské slovo poríť, s významom tlstnúť, tučnieť, zväčšovať sa, pomáhať, dávať prednosť, uprednosťovať, kým u nás sa stretávame so slovom poriadny človek, poriadny zmätok, poriadne hebedo, poriadok, neporiadok. To poriadne vždy má význam niečoho veľkého, nadmierneho, silného.

Prove Boh práva a spravodlivosti. Či „panoval“ aj v naších priestoroch, neviem, ale jeho ríša sa rozprestierala v priestoroch okolo Baltiku, čiže poznali ho Pomorania a hlavne Slovania žijúci v priestoroch súčasného východného Nemecka. V mene tohoto boha sa skrýva slovanský termín pre právo, správnosť, avšak už ovplyvnený balto-slovanskými jazykmi. Lit. prová, lot. prava = osud, osudný čin, za ktoré Vasmer, Trautman atď. predpokladajú, že nie je paralelné so slovanským právo, pravъ, ale predstavuje len púhu výpožičku zo slovanskýeho jazyka. Jeho dcéry boli už aj u nás známe Šťastena, Bieda a Pomsta. Viď Právo, Pravý. ........................................................................JK Pokračovanie nasleduje...