“Vyhnali ma z vlastnej chaty…”, alebo “Zaleť lístok, ako vták; nezastávaj po poštách”. Rodina Sládečkových
Priezvisko Sládeček slovenskému uchu znie nejak exotický, cudzokrajne, avšak je slovenské, aspoň ho tak chápu dolnozemskí Slováci, lebo tu vôbec nie je zriedkavé. Veď táto tu Slovač svoje korene vytrhávala zo slovenskej pôdy od západu, až po východ, od severu, až po najjužnejší juh materského územia. Sládeček a Sládek sú vlastne rovnaké priezviská a ich pôvod bude niekde na moravskom Slovácku, alebo z druhej strany Moravy, na Slovensku, ale je tu aj možnosť vplyvu českých génov, jazyka, lebo predsa tie husitské boje sa zvádzali aj na slovenskej pôde ba hodne vojakov zostalo aj na Slovensku a Sládečkovci, ako aj Suchánek, Nemček... voňajú češtinou.
Bielo Blato, no tak tu nemame vplyv strednej slovenčiny, ale srbčiny, Belo Blato, je názov osady v Banáte, odkiaľ tu máme počet rodín. Aj rodinu Sládečkových. Konečne, odtiaľ sú aj tunajšie rodiny, či ich priezviská, ako: Ďuríček, Hlavča, Chrťan, Kolárik, Kratica, Krstin, Kuraj, Maďar, Vika, Zadunajský... Aj medzi dolnozemskými Slovákmi, Bielo Blato, či staršie Torontál-Erzsébetlak, Nagy-Erzsébetlak, po nemecký Elisenheim (všetko podľa mena manželky Františka Jozefa), ale v ľude aj dosiaľ trvajúce Lízika, bola nejakým zapadákom.
Pôvodne to bola nemecká osada, ktorá v rokoch 1877-79 bola úplne zaplavená riekou Tisou a Begou. Nemecké obyvateľstvo sa rozbehalo, rozutekalo po bližších a ďalších osadách, takže dedina zanikla. Rozpísala sa nová kolonizácia a kde nikto nechcel, tam prišli Slováci. Dedina sa znovuzrodila. Ako mytologický Fénix. Už sám názov, Bielo Blato udáva, že tu je pôda biela, „sejkavá“, slatinová, ale to už osadeným padinčanom a aradáčanom nevadilo. Po záplavách zostal nános, úrodný nános a sem sa hrnuli. Len z Padiny, v roku 1883 prišlo sem až 180 slovenských rodín a prichádzali aj ďalej, takže Bielo Blato je deckom už sekundárnej migrácie. Viacej rodín prišlo aj z Aradáču, ale po tejto vlne, aj Bielo Blato sa „zasýtilo“, nuž ďalší imigranti odchádzajú ďalej. Niekto do „Veľkého Bečkereku“ (Petrohrad - po I. sv. vojne, Zrenjanin po II. sv. vojne) a iní aj do Títelu (pôvodne maďarská obec), ale najmä do sriemskej osady Bóľovce. V ojedinelých prípadoch, spolu s padinčanmi, prešli aj do Bulharska. Aj tam bolo pôdy a vláda krajiny chcela, zmodernizovať svoje hospodárstvo.
Keď už Lízika fungovala, ako slovenská osada, prosperovala, vláda sa rozhodla, že sem nasťahuje aj svojich. No boli sme aj my „svoji“, ale „bližšia košeľa, ako kabát“ a zase sem dochádzajú Nemci a Maďari. Konečne, každá vláda jedná rovnako. My sme vždy boli a aj budme „zvyšok“, „posledná dierka na píšťalky“. Tu sa nám proste núka citovať Vl. Mináča a to nie len jednou výpoveďou, ale celou škálou: V podvedomí, najmä v podvedomí mladej inteligencie pracuje strach, že neznačíme nič a nič nebudeme nikdy značiť. Ak teda chceme niečím byť, niečo značiť aj za cenu, že nebudeme sami sebou“, alebo : Ak sú dejiny civilizácie dejinami práce, dejinami prerušovanej práce, ale vždy znovu a znovu víťaziacej stavby, potom sú to aj naše dejiny...“ („Tu žije národ“). Toto všetko poznačilo Bielo Blato. Prišli tam Nemci, Maďari, neskoršie aj Rumuni, Bulhari, Srbi, kolonisti z I. a II. sv. vojny, vyhnalo sa Nemcov.... takže táto osada je dnes pravým Babylónom. Kryštalizuje sa. Desaťročiamy. Ale v tom kryštalizovaní, my sme i vedľa počtu, len nejakým katalizátorom. Zanikáme. Hľa tu je aj článok „Hlas ľudu“ zo dňa 2. feb. 1991. Na základných školách v tejto obci je spolu 229 žiakov Slovákov. Z toho, v Aradáči je 166, ale vyučovanie sa v materinskej reči je pacholiatkom...
V Bielom Blate máme dnes znovu základnú školu. V nižších ročníkoch máme dve kombinované triedy... kde z 55 žiakov v nižších triedach sú Slováci z čistých manželstiev a 29 z miešaných manželstiev, traja Srbi a 4. Rómi.... Ak štatistika neklame, tak je tam aj dnes väčšina len Slovákov. Rodiny vždy boli mnohodetné, ale osada nie a nie sa zmohnúť. Bola tam gravitačná sila terajšieho Zrenajninu /skorej Veľký Bečkerek, po tom Petrohrad, alebo Aradáču... ? Ak by sa tu uvážil Zrenjanin, tak počet Slovákov by tam vzrastal a pravdou je opak. Nikdy sa nám nepodarilo zapustiť tam hlbšie korene a to napriek faktu, že už v 1816. tu žilo 44 rodín, či ev. cirkev počítala až 200 dúš. Najviacej ich bolo priamo zo Slovenska. Aradáč tiež stagnoval. Deti Lízičanov však museli niekiam odchádzať. Kam? Ťažká odpoveď. Asi je tu „transfúzia“ v inú národnosť. Inak sa to ani nedá vysvetliť, pochopiť, uspokojiťsa s faktom.
Pavel Sládeček: 1959-
Slováčisko, ako repa. Najstarší z 5. súrodencov, z ktorých dvaja sú aj v Austrálii. Sestra, Anna Velebírová (Mg.Theológie, či pani farárka A. Velebírová) a on, Pavel, odborný učiteľ technickej výchovy. Otca utratili už dávnejšie, takže mama sa stala „závislou“ od Pavla. Aj úradne. Také boli zákony bývalej Juhoslávie.
Prípravu do života mu dala novosadská univerzita, vysunutá pedagogická fakulta v Zrenjanine. Tu zdiplomoval a stal sa učiteľom, prednášateľom vo vyšších triedach základnej školy v Bielom Blate a v Zrenjanine. Bolo to len tak ďaleko, ako tabak do jednej pípy. Tu si odučiteľoval, odskákal skoro 9 rokov.
Medzičasom, mladšia sestra, pani farárka Anna Velebírová, pravda, spolu s manželom, dostali miesto v Austrálii, v slovenskom zbore ev.c.a.v. v Lavertone (Melbourne) a písali, že im je tu dobre.
„Nad Vojvodinou zore boli čoraz červenšie. Rána nám svitali čoraz hrozivejšie“ nuž, ako to Paľko hovorí, „nebolo potrebné presviedčanie, aby som si išiel vidieť sestru. Veď bola tak hrozne ďaleko a už sme sa dávno nevideli. Aj tie hrozivé ranné zory ma dopálili. Vojna bude. To je isté, ale potrvá vraj len asi 3 mesiace. Zatiaľ, kým „neochladíme“ hlavy separatistom. Nikto o pokoji ani nezbliakol. Len vojna a vojna, ale krátka. Postínajú sa rozžeravené hlavy a bude pokoj, lenže... no lenže prestalo to platiť, od ako sme sa stali súčasťou Balkánu. Konečne, aj prvá svetová vojna mala trvať len 3 mesiace a trvala štyri roky. V II. sv. vojne pán Hitler mal nádej, že si svetovú hegemóniu zriadi za tri mesiace, potom do roka, za tri roky... a stroskotal. Ani tieto krvavé rána neveštili nič dobrého. Vojna bude. Čo robiť? Určite ma tam vezmú a mne sa nehynulo.“
„Sestra písala, volala, aby som prišiel vidieť jej rodinu, tunajšiu slovenskú osadu... nuž rozhodol som sa. Ideme. Za 3 mesiace bude po vojne, uvidím si sestru, švagra, ich deti a vyhnem sa bratovražedlnej vojne. Pas sme dostali, vízum tiež a už sme leteli. Nie JATom, lebo ten už bol zrušený, ale Čs lietadlo (Iljušin), po Singapúr a tu sme potom nasadli na prepychový austrálsky Qantas a boli sme v Austrálii. Sestra nás prijala a ja, aby som sa nejak odvďačil, hneď som sa zapojil do cirkevného kruhu a pomáhal som. Tak, ako som mohol a vedel.Vízum som mal, či mala to aj moja mama, ktorá bola závislá odomňa. Na tri mesiace. Lenže tá „krátka“ vojna sa nekončila. Požiadali sme o predĺženie víza. Hádam sa už vojna skončí. Nie. Trvala a krvavila sa aj ďalej.“ „S predlžovaním víza to už nešlo. Museli sme späť, ale kam? Na Antarktik? Áno, asi len tam, lebo medzičasom sme dostali úradné oznámenie, že nás tamojšie úrady vymazali zo zoznamu občanov. Nikto nás nechcel. Všetci sa nás zriekli. Asi ani austrálske úrady nikdy nemali podobný prípad. Čo s nami? Vyhnať nás? Kam? Prijať nás? Ako, keď sme sem vošli „na malé dvierka“. Trpeli nás a my sme stŕpali. Stŕpali celých 5 rokov, kým sme nedostali povolenie „stáleho pobytu“.Trvalo to ešte ďalšie dva roky, aby sme dostali aj občianstvo tejto adaptovanej krajiny. Ruku na srdce, ale musím priznať, povedať, že boli fér.“
„Ako sme prežili tieko roky nezvestnosti, stŕpania...? Nebolo ľahko. Nikdy nevieš čo prinesie ráno. Čo ti poštár prinesie. Neželám to nikomu. Stojí to nervy.“
„Cestou tunajšieho rozhlasu SBS v slovenskej a i v srbochorvatskej reči, písania „Hlas ľudu“ (týždenník Slovákov v bývalej Juhoslávii, teraz Srbsko), z listov súrodencov... sledovali sme vývoj situácie. Nič dobrého. Bilo sa. Hynuli chlapci. Bieda zasadla za stôl. Zriekal sa nás každý. Hĺa, tu mám kopu článkov z tej doby. 16. novembra „Hlas ľudu“ uverejnil článok „Dvere buchli – prach sa zdvihol“, ale je tu ešte aj hodne podobných. Išli sme do vojny aj my, lebo boli sme toľko obalamútení, že sme ani nevedeli, že tam nejdeme za prežitie krajiny, Juhoslávie, ktorá nám prirástla k srdcu. A v tej krajine sa nežilo zle. Mnohí sa už začali cítiť viacej Juhoslovania, ako Slováci.“
„Doma som bol učiteľom a tu, keď mi orgány povolili, hneď som sa stal aj riaditeľom a to nie základnej školy, ale univerzity. Riadil som, ako to náš ľud povie, či bol som upratovačom na univerzite. Niekoľko mesiacov. (Mohol som domov písať, ako tu nejaký Ír, že hneď po vylodnení sa, pod sebou mal až 10,000 ľudí. Kosil trávu na cintoríne.)“
„ Písal sa rok 1992. Táto „intelektuálna“ robota, ako konečne všetky intelektuálne roboty, neprinášala nejaký peniaz. Musel som hľadať iné. Našiel som to. V kožiarni, v smrade rozkladajúceho sa mäsa, ale tu som zotrval celých 7 rokov. Na dovažok, táto kompánia mi aj platila kurzy angličtiny, nuž trpel som. Ja, odborný učiteľ, teraz robotník kožiarní. Po tomto som prešiel do mäsiarní, bitúnkov, kde som zotrval 9 rokov. Do 2006. kedy sa spoločnosť rozformovala. Zase som bol na ulici. Našiel som si zamestnanie u krajana Štefana Činčuráka, ako zvárač, brusič... lebo on má podnik na dodávku stavebného materiálu. Tu som nezostal dlho. Zdravie začalo napomínať. Dostal som nejakú alergiu na laky, ktorými sa potieralo železo. Musel som to nechať. Zapísal som sa na kurz ošetrovateľa nemocných, hlavne bezvládnych starších občanov. Aj to som absolvoval a dnes som, no nie sestrička, ale „braček“ v ústavoch pre starostlivosť.“
„Ako prispievam ku slovenskému životu? Od prvého dňa som angažovaný v slovenskom zbore ev. cirkvi a to, ako len nejaký ochotník a neskoršie aj ako člen výboru starších, ktorý má na starosti cirkevnú knižnicu, video knižnicu... ba bol som 3 roky aj poddozorcom zboru, delegátom zboru na komunikovanie s výborom evanjelickerj školy vo Weribbee. Sem mi zatiaľ chodia už dve deti a na rok pôjde aj tretie. Asi vyplníme každú medzeru, lebo už máme 6 detí. Posledná, Magdalénka sa nám narodila len stredom augusta a či budú aj ďalší Sládečkovci, ukáže doba – a dobrá vôľa manželky. Áno, vôľa manželky, lebo viete, aj keby som tu chcel niečo ocigániť, nesmiem. Okolo seba mám všetko len farárov. Sestra je farárka, švagor (M. Velebír) je farár, manželka mi je farárkou... a tak, rad radom.“
„Aké mám plány, ambície? Samozrejmé, je tu priviesť si deti do života. Dať im chlebík. Vyviesť ich na cestu. Zbaviť sa pôžičky na dom, priložiť ruky ku spoločnému dobru a tešiť sa z detí. Tešiť sa z tohoto života, slovenského života, čo si tu budujeme.“
„Neviem, ale nejak ma trápi, že ani dosiaľ tu nemame nejakú slovenskú ošetrovňu pre starých.Počul som, že o také niečo sa zakladal už J. Kulík, tam niekde stredom 70-tých rokov, ale nedopadlo to. I napriek tomu, že plán bol rozpracovaný, celkom reálny, ale „reálne“ boli chápania Slovače. Krátkozrakej. Musíme s tým zase začať. Začať tam, kde sa prestalo. Plán je vynikajúci a celkom uskutočitelný. Potrebná je len mobilizácia síl.“
Nuž, takto hovoril pán Pavel Sládeček, ale rozhovor sa tu nekončí. Nasleduje. Nasleduje rozhovor s jeho manželkou a odkrytie ďalších strán z ich života, chápania žitia, radostí a útrap.
Mgr.Theo. Ľubka Sládečková,
či v nespránom skloňovaní aj Sládečeková. Tak jej to stojí v „papieroch“ zo Slovenska a s tým má tu poriadne trampoty. Nechcú ju priznať za manželku Pavla Sládečka (Sládeček), lebo ona tam má aj to –ová a to je podľa tu nerozhľadených birokratov, už cele iné priezvisko. Viete si predstaviť, ako tunajšie noviny písali o otcovi Martiny Navrátilovej (hviezda tenisu)? Vraj Zdenek Navratilova. Úplná sprostosť, ale je to tak. Tupí sú na poznanie sveta.
Ľubka, či úradne Ľuba Šárkanová sa narodila pri Lučenci, na južnom Slovensku, čiže je „od Lučenca“. Rok narodenia? Je hodne mladšia od Paľka a to stačí. Dámy svoj vek taja – i keď sama Ľubka sa nedrží tohoto pravidla, ale nesvedči sa, aby som tu zvestoval aj jej vek. Stačí, že spomeniem, narodila sa niečo skorej od „bratskej pomoci“ ZSSR Československu. V týchto podmienkach stabilizovania aj vyrástla a aj sa zamestnala v nejakom textilnom závode v Lučenci, kde robila úradníčku. Robota monotónna a mladú dušičku, vychovanú v duchu dedičstva, nábožnosti, lákala práca v cirkvi. Zapísala sa na kurz misijnej práce a diakónie pri ev. cirkvi, lenže tu bola už aj „nežná revolúcia“ a vidina prajnejších podmienok. Brat nášho tunajšieho kňaza, Mila Velebíra, Ján Velebír ju nahovoril, aby prešla na študovanie teológie, lebo kňazi budú potrebný. Zapísala sa na teologickú fakultu do Bratislavy a, no ako všetci, robila si skúšky, ale aj snívala. Ako každé dievča. Koho mi len Pán Boh dosúdi?
Ak sa pozrieme na priezvisko Sládeček a jej dievčenské Šárkan, ani neurobila nejaký závažný krok. Obe priezviská sú „exotické“. Voňajú češtinou, ale ani tu jeho pôvod nie je istý. Machek napočituje podoby a významy slova (šárka), ako: šámlik, plechom niečo obité, hrada... ba spomína aj nem. Schark, čo pokladá za výpožičku z češtiny... nuž musíme sa zamyslieť, odkiaľ sa Šárkan dostal na Slovensko? Cestou husitských výprav.
Ako dievča, študentka teologickej fakulty, aj ona si čítala rozličné časopisy, ba aj „Evanjelický posol spod Tatier“ a najmä tú stať, kde sú inzeráty. „Hľadám... túžim... chcem sa spoznať.. atď. Neraz so spolubývajúcou sa bavili čítaním inzerátov o hľadaní si „rovnakej duše k vôli manželstvu...“ a tu to bolo. Niekto, evanjelik si hľadal životnú družku. Ba, bolo ich tam zopár. S „címerkou“ (spolubývajúcou), len tak zo zvedavosti, rozhodli sa, že na nejaký inzerát dajú aj odpoveď. Každá na iný. Písali na redakciu.
„Viete, ako mi bolo ľúto, keď moja spolubývajúca odpoveď dostala ani o týždeň? A ja? Nič. Prešiel týždeň, dva, masiac, 6 týždňov... ale poštár predsa prišiel. Doniesol mi nejakú obálku, kde bola známka Austrálie. Ani som netušila, že to bude súvisieť s tým inzerátom. Myslela som, že niekto z kamarátov je tam a chce sa mi ohlásiť. Či som sa prekvapila? Pravdaže. Hneď som aj dávala odpoveď, ešte cez redakciu, kde som sa tomu pánovi XY predstavila, no a tu sa to začalo. Listy neustále cestovali. Celý rok a pol. Spoznávali sme sa. Takto na dialku.“
„Áno, spoznávali“, poznamenáva Paľko. „Prečo som sa rozhodol práve pre Ľubku? Jednoducho preto, že som si sľúbil, že ktorá sa mi na môj „spoznávací“ list ozve prvá, to bude moja. Na inzerát sa mi ozvali štyri. Každej som zaslal rovnaký spoznávací list a Ľubka odpovedala prvá. Vypadá, že mala zaujem o mňa.“
„Tak, hneď sa mi akože zapáčil. Postupne sa mi začal čoraz väčšmi páčiť. Nemyslím tu len tak „ na vonok“, lebo tých fotiek sa mi naposielal, ale začal sa mi páčiť aj jeho dušou. Jeho charakter. Krása jeho dobráckej duše. A tu som mala vynikajúci zdroj informácií. Otec a brat vtedajšieho slovenského kňaza v Austrálii, M. Velebíra boli tam na návšteve a spoznali aj Paľka. Keďže Ján Velebír bol aj kňazom v neďalekej dedinke a ja som ho tu počas jeho pobytu v Austrálii zamieňala, mal mi čo toho vyrozprávať.“
„Raz, no bolo to v Zoo v Bratislave, na vlastné oči som aj videla, ako vypadá Austrálan. Tak, bolo to v Zoo, ale nebol tam žiadny klokaň, kengúra, lež Dany Strešniakov, ktorý tu v Trenčíne hrával futbal. Ukázala mi ho priateľka, ktorá už vedela o mojom dopisovaní sa s Paľkom. Bola to priateľka zo zboru pána f. Velebíra staršieho.“
„Listy lietali, poštári si drali topánky, dochádzali fotky... no hlavne od Paľka, ale on nesľuboval, že príde k nám na Slovensko. Aby sme sa aj osobne spoznali. Priznal sa mi, že to nepôjde, lebo zatiaľ nemôže vycestovať z Austrálie. Nema žiadne občianstvo a ak by raz vyšiel von, nema nádej vrátiť sa späť, ba nema nádej, že ho vôbec niekto príme. Volal on mňa do Austrálie. Vtedy mi aj poslal jednu fotku, kde mal tričko s nápisom „Australia“. Rovnaké tričko mi dala aj jedna študentka teológie, spolužiačka zo Slovínska, nuž odfotila som sa v ňom. Na prsiach mi tiež písalo „Australia“ a aby som to nejak spestrila, do ruky som si vzala jablko, vlastne len polovicu, ako Eva, keď núkala ovocie Adamovi. Ja som moju zjedla a táto čaká na Teba.“
„Keď som rodičom zvestovala, že sa chystám do Austrálie, no neboli z toho nejak nadšení. Vraj, veď je to tak strašne ďaleko. Išla som. Akože na nejaké „výhľady“. Vidieť si Paľka. Len na tri mesiace, lebo doma ma ešte čakali nejaké skúšky na fakulte. Zapáčil sa mi tu ešte väčšmi a keď požiadal o ruku, z radosti som pristala.“
„Po čase som zase bola späť a v cirkevnej hale v Lavertone sme aj mali nejakú svadobnú hostinu.“
„Paľko medzičasom získal aj austrálske občianstvo, takže už sme mohli cestovať aj po svete, či priamejšie, na Slovensko.“
„Vyštudovala som teológiu a aj prechovávala nádej, že jedného dňa budem mať svoju farnosť... no že to všetko klapne, avšak aké sklamanie, keď som sa dozvedela, že na svete sú len dve evanjelické synody čo ženám nedovolia zastať si pred oltár. Jedna v USA a táto tu v Austrálii. Ľúto mi je, ale predsa, i keď nemôžem mať svoj zbor, byť farárkou, predsa mi v hlave zostalo to, čo som sa učila, naučila. To mi nikto nevezme.“
„Čo tu môžem robiť? Teraz nič. Okolo seba mám už šesť malých detí, ale svitne aj ten deň, kedy si zoženiem nejaké zamestnanie. Možno tu bude aj v našej tunajšej evanjelickej škole. Máme tam možnosť vyučovania slovenčiny, slovenskej kultúry a pod. ba svojho času, kým tam bola učiteľka E. Lomenová, to aj fungovalo. Jej odchodom nemal kto pokračovať vo výučbe, nuž teraz sa tam vyučuje nemčina. V tejto škole máme čoraz viacej slovenských detí, takže bude potrebné pokračovať aj s vyučbou slovenčiny. Hľa, tam sú nám už dve deti a na rok pôjde aj tretie.“
„Je možnosť aj nejakej misijnej práce, hlavne po ošetrovniach, kde už máme počet krajanov, ba je možnosť aj získania si kvalifikácie na prácu v ošetrovniach, rozličných domovoch. Je tu celá škála možností, nuž hádam mi to vyjde“.
„Či by som sa nevrátila na Slovensko? Rozmýšľala som aj o tom. Farnosť by som si zohnala, ale keďže sú tam farárske platy zatiaľ mizerné, s takouto veľkou rodinou by sme asi nevyžili. Po stránke profesie, bolo by tam lepšie. Po stránke duševnej spokojnosti, asi tiež, ale prevažuje tu materiálne zabezpečenie rodiny a aj asi lepšia perspektíva pre potomstvo. Je pravda, že musíme sa tu integrovať do spoločnosti, po čom príde asimilácia... ale v našom dome aj ďalej bude znieť len ľúbozvučná slovenčina. Na nás je, aby si ju obľúbili, naučili sa a aj zachovali.“
„Čo si myslím o tomto slovenskom evanjelickom zbore v Austrálii? Je to zázrak, že ste sa tu dokázali tak zorganizovať. Veď zatiaľ toto bol jediný slovenský zbor na tomto konci sveta. Teraz sa niečo podobné rodí aj v Perthe, kam prešli Velebírovci, ale že je tam počet Slovákov hodne nižší, je ich menaj, sotva kedy sa zmohnú na vlastný, samostatný zbor. Budú len nejakou odbočkou už jestvujúceho tamojšie zboru.“
„Vidím, že tento zbor v Lavertone je životaschopný. Ľudia sú pracovití, ale aj hašteriví. Sú tam nezdravé ambície jednotlivcov neschopných na vodcovské funkcie. Sú krikľaví a nabití negatívnou energiou. Mnohí ani nemajú nejaký zaujem o vieru, ba ani o nejakú kultúru. Nerobia na sebe. Čo je vznešenejšie, to proste ignorujú. Nie, nie je toto niečo zvláštne, jedinečné vo svete. Aj na Slovensku, v tamojších zboroch je hodne hašterivosti, ale je tam aj viacej vzdelancov a tí predsa dokážu tie mútne vody rozbystriť, upraviť. Tu nám zatiaľ chýbajú takýto ľudia. Jedného dňa ich však budeme mať. Deti dorastajú, nuž perspektíva je tu. Dôležité je však zatiaľ vydržať, zachovať sa a svitnú aj lepšie časy.“
Ľubka, či úradne Ľuba Šárkanová sa narodila pri Lučenci, na južnom Slovensku, čiže je „od Lučenca“. Rok narodenia? Je hodne mladšia od Paľka a to stačí. Dámy svoj vek taja – i keď sama Ľubka sa nedrží tohoto pravidla, ale nesvedči sa, aby som tu zvestoval aj jej vek. Stačí, že spomeniem, narodila sa niečo skorej od „bratskej pomoci“ ZSSR Československu. V týchto podmienkach stabilizovania aj vyrástla a aj sa zamestnala v nejakom textilnom závode v Lučenci, kde robila úradníčku. Robota monotónna a mladú dušičku, vychovanú v duchu dedičstva, nábožnosti, lákala práca v cirkvi. Zapísala sa na kurz misijnej práce a diakónie pri ev. cirkvi, lenže tu bola už aj „nežná revolúcia“ a vidina prajnejších podmienok. Brat nášho tunajšieho kňaza, Mila Velebíra, Ján Velebír ju nahovoril, aby prešla na študovanie teológie, lebo kňazi budú potrebný. Zapísala sa na teologickú fakultu do Bratislavy a, no ako všetci, robila si skúšky, ale aj snívala. Ako každé dievča. Koho mi len Pán Boh dosúdi?
Ak sa pozrieme na priezvisko Sládeček a jej dievčenské Šárkan, ani neurobila nejaký závažný krok. Obe priezviská sú „exotické“. Voňajú češtinou, ale ani tu jeho pôvod nie je istý. Machek napočituje podoby a významy slova (šárka), ako: šámlik, plechom niečo obité, hrada... ba spomína aj nem. Schark, čo pokladá za výpožičku z češtiny... nuž musíme sa zamyslieť, odkiaľ sa Šárkan dostal na Slovensko? Cestou husitských výprav.
Ako dievča, študentka teologickej fakulty, aj ona si čítala rozličné časopisy, ba aj „Evanjelický posol spod Tatier“ a najmä tú stať, kde sú inzeráty. „Hľadám... túžim... chcem sa spoznať.. atď. Neraz so spolubývajúcou sa bavili čítaním inzerátov o hľadaní si „rovnakej duše k vôli manželstvu...“ a tu to bolo. Niekto, evanjelik si hľadal životnú družku. Ba, bolo ich tam zopár. S „címerkou“ (spolubývajúcou), len tak zo zvedavosti, rozhodli sa, že na nejaký inzerát dajú aj odpoveď. Každá na iný. Písali na redakciu.
„Viete, ako mi bolo ľúto, keď moja spolubývajúca odpoveď dostala ani o týždeň? A ja? Nič. Prešiel týždeň, dva, masiac, 6 týždňov... ale poštár predsa prišiel. Doniesol mi nejakú obálku, kde bola známka Austrálie. Ani som netušila, že to bude súvisieť s tým inzerátom. Myslela som, že niekto z kamarátov je tam a chce sa mi ohlásiť. Či som sa prekvapila? Pravdaže. Hneď som aj dávala odpoveď, ešte cez redakciu, kde som sa tomu pánovi XY predstavila, no a tu sa to začalo. Listy neustále cestovali. Celý rok a pol. Spoznávali sme sa. Takto na dialku.“
„Áno, spoznávali“, poznamenáva Paľko. „Prečo som sa rozhodol práve pre Ľubku? Jednoducho preto, že som si sľúbil, že ktorá sa mi na môj „spoznávací“ list ozve prvá, to bude moja. Na inzerát sa mi ozvali štyri. Každej som zaslal rovnaký spoznávací list a Ľubka odpovedala prvá. Vypadá, že mala zaujem o mňa.“
„Tak, hneď sa mi akože zapáčil. Postupne sa mi začal čoraz väčšmi páčiť. Nemyslím tu len tak „ na vonok“, lebo tých fotiek sa mi naposielal, ale začal sa mi páčiť aj jeho dušou. Jeho charakter. Krása jeho dobráckej duše. A tu som mala vynikajúci zdroj informácií. Otec a brat vtedajšieho slovenského kňaza v Austrálii, M. Velebíra boli tam na návšteve a spoznali aj Paľka. Keďže Ján Velebír bol aj kňazom v neďalekej dedinke a ja som ho tu počas jeho pobytu v Austrálii zamieňala, mal mi čo toho vyrozprávať.“
„Raz, no bolo to v Zoo v Bratislave, na vlastné oči som aj videla, ako vypadá Austrálan. Tak, bolo to v Zoo, ale nebol tam žiadny klokaň, kengúra, lež Dany Strešniakov, ktorý tu v Trenčíne hrával futbal. Ukázala mi ho priateľka, ktorá už vedela o mojom dopisovaní sa s Paľkom. Bola to priateľka zo zboru pána f. Velebíra staršieho.“
„Listy lietali, poštári si drali topánky, dochádzali fotky... no hlavne od Paľka, ale on nesľuboval, že príde k nám na Slovensko. Aby sme sa aj osobne spoznali. Priznal sa mi, že to nepôjde, lebo zatiaľ nemôže vycestovať z Austrálie. Nema žiadne občianstvo a ak by raz vyšiel von, nema nádej vrátiť sa späť, ba nema nádej, že ho vôbec niekto príme. Volal on mňa do Austrálie. Vtedy mi aj poslal jednu fotku, kde mal tričko s nápisom „Australia“. Rovnaké tričko mi dala aj jedna študentka teológie, spolužiačka zo Slovínska, nuž odfotila som sa v ňom. Na prsiach mi tiež písalo „Australia“ a aby som to nejak spestrila, do ruky som si vzala jablko, vlastne len polovicu, ako Eva, keď núkala ovocie Adamovi. Ja som moju zjedla a táto čaká na Teba.“
„Keď som rodičom zvestovala, že sa chystám do Austrálie, no neboli z toho nejak nadšení. Vraj, veď je to tak strašne ďaleko. Išla som. Akože na nejaké „výhľady“. Vidieť si Paľka. Len na tri mesiace, lebo doma ma ešte čakali nejaké skúšky na fakulte. Zapáčil sa mi tu ešte väčšmi a keď požiadal o ruku, z radosti som pristala.“
„Po čase som zase bola späť a v cirkevnej hale v Lavertone sme aj mali nejakú svadobnú hostinu.“
„Paľko medzičasom získal aj austrálske občianstvo, takže už sme mohli cestovať aj po svete, či priamejšie, na Slovensko.“
„Vyštudovala som teológiu a aj prechovávala nádej, že jedného dňa budem mať svoju farnosť... no že to všetko klapne, avšak aké sklamanie, keď som sa dozvedela, že na svete sú len dve evanjelické synody čo ženám nedovolia zastať si pred oltár. Jedna v USA a táto tu v Austrálii. Ľúto mi je, ale predsa, i keď nemôžem mať svoj zbor, byť farárkou, predsa mi v hlave zostalo to, čo som sa učila, naučila. To mi nikto nevezme.“
„Čo tu môžem robiť? Teraz nič. Okolo seba mám už šesť malých detí, ale svitne aj ten deň, kedy si zoženiem nejaké zamestnanie. Možno tu bude aj v našej tunajšej evanjelickej škole. Máme tam možnosť vyučovania slovenčiny, slovenskej kultúry a pod. ba svojho času, kým tam bola učiteľka E. Lomenová, to aj fungovalo. Jej odchodom nemal kto pokračovať vo výučbe, nuž teraz sa tam vyučuje nemčina. V tejto škole máme čoraz viacej slovenských detí, takže bude potrebné pokračovať aj s vyučbou slovenčiny. Hľa, tam sú nám už dve deti a na rok pôjde aj tretie.“
„Je možnosť aj nejakej misijnej práce, hlavne po ošetrovniach, kde už máme počet krajanov, ba je možnosť aj získania si kvalifikácie na prácu v ošetrovniach, rozličných domovoch. Je tu celá škála možností, nuž hádam mi to vyjde“.
„Či by som sa nevrátila na Slovensko? Rozmýšľala som aj o tom. Farnosť by som si zohnala, ale keďže sú tam farárske platy zatiaľ mizerné, s takouto veľkou rodinou by sme asi nevyžili. Po stránke profesie, bolo by tam lepšie. Po stránke duševnej spokojnosti, asi tiež, ale prevažuje tu materiálne zabezpečenie rodiny a aj asi lepšia perspektíva pre potomstvo. Je pravda, že musíme sa tu integrovať do spoločnosti, po čom príde asimilácia... ale v našom dome aj ďalej bude znieť len ľúbozvučná slovenčina. Na nás je, aby si ju obľúbili, naučili sa a aj zachovali.“
„Čo si myslím o tomto slovenskom evanjelickom zbore v Austrálii? Je to zázrak, že ste sa tu dokázali tak zorganizovať. Veď zatiaľ toto bol jediný slovenský zbor na tomto konci sveta. Teraz sa niečo podobné rodí aj v Perthe, kam prešli Velebírovci, ale že je tam počet Slovákov hodne nižší, je ich menaj, sotva kedy sa zmohnú na vlastný, samostatný zbor. Budú len nejakou odbočkou už jestvujúceho tamojšie zboru.“
„Vidím, že tento zbor v Lavertone je životaschopný. Ľudia sú pracovití, ale aj hašteriví. Sú tam nezdravé ambície jednotlivcov neschopných na vodcovské funkcie. Sú krikľaví a nabití negatívnou energiou. Mnohí ani nemajú nejaký zaujem o vieru, ba ani o nejakú kultúru. Nerobia na sebe. Čo je vznešenejšie, to proste ignorujú. Nie, nie je toto niečo zvláštne, jedinečné vo svete. Aj na Slovensku, v tamojších zboroch je hodne hašterivosti, ale je tam aj viacej vzdelancov a tí predsa dokážu tie mútne vody rozbystriť, upraviť. Tu nám zatiaľ chýbajú takýto ľudia. Jedného dňa ich však budeme mať. Deti dorastajú, nuž perspektíva je tu. Dôležité je však zatiaľ vydržať, zachovať sa a svitnú aj lepšie časy.“
Ján Kulík. 2007.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára