Keksy na železe -Waffle Iron

...pripr. Božena Kulíková

            Toto drobné pečivo sa hodí ku každej príležitosti a hádam preto nejaký recept najdete v každej kuchárskej knižke. Ja robím podľa receptu, ktorý som zdedila po starej matere a zdá si mi zo všetkých najlepší. Pravda, trochu som si ho vylepšila.

            Aby ste si mohli urobiť takéto keksy, musíte mať, ako sme to doma nazývali, keksalo. Staré „keksalá“, železá sa robili pre vtedajšie sporáky. Forma nasadla do diery nad ohňom. Dnešné „železá“ sú už iné. Na el. prúd, ktoré si zoženiete vo väčšine obchodov. Opláca sa kúpiť si ich. Hneď s prístrojom dostanete aj menší receptár, lenže môžem poznamenať, že takéto keksy sa mi vôbec nepáčia. Nepodobajú sa naším keksom. Sú to skorej zúbkované hrubé palacinky – šišky.

            Keks nám je bežný názov pre druh drobného suchého pečiva, biskvita. Pozná ho každý slovanský jazyk, i keď same slovo je cudzieho (germanského) pôvodu a najskôr sme ho dostali z angličtiny, kde cake(s) = koláč, bábovka, torta, kúsok... Má ger. koreň kak, príbuzný ku kok... ktorý je zastúpený aj v nem. kuchen = koláč. V ang. XVIII. bola podoba cookie, čo pretrváva aj v dnešnej americkej angličtine a v holandskom koek = koláč. // Koľko je ten, akože ger. koreň domácim, ťažko je určiť, lebo asi to majú vypožičané z lat. jazyka. Viď etymológiu Kuchyňa.

    

              Výzor „železa, keksala“, po ang. „Waffle Iron“.

     Ak ešte nemate takéto „železo“, určite ho  najdete v obchodoch.

           

Suroviny (podľa recepta starej matere - vylepšený):

250 g. masla, alebo 200 g. masti;

250 g. cukor = 7-8 lyžíc;

    4     vajcia;

    1     vrecúško vanilkového cukra (25 g.)

    1     lyžica postrúhanej citrónovej kôry;

    1     čajová lyžička bikarbóny;

300 g. hustej kyslej smotany;

800 g. múka (alebo koľko zoberie).

Pracovný postup:

            Do preosiatej múky, rukami rozdrobíme (na drobno pokrájané) maslo. Masa má vypadať, ako omrvinky. Pridáme vyšľahané vajcia, cukor, sódu bikarbónu, vanilku, citrónové kôru, smotanu a všetko zmiesime na tuhé cesto. Vypracujeme a odložíme si ho na chladné miesto, aby si oddýchlo. Najmenej pol hodiny, ale môže oddychovať aj 24 hodiny.  

            Oddýchnuté cesto vyložíme na lopár a urobíme z neho jeden veľký valec. Valec  rozkrájame na kúsky veľkosti slepačieho vajca. Každý kúsok rozvaľkáme na lokšičku, v rozmere veľkosti železa. (Dostanete 24 – 30 kúskov.) * Ja si pri vaľkaní lokšičku položím na papier, kde mám urobený presný kruh. Najlepšie sa vaľká keď je cesto medzi dvoma papiermi. Nelepí sa.

            Predhrejeme si železo. Na ňom je stupnica od 1 do 6. Obyčajne robím na štvorke.

            Kým sa mi jedna dávka pečie, zatiaľ si rozvaľkám druhý kúsok.

            Upečené a ochladnuté keksy sa rozlomia na štyri časti.* Ak robíme na starodávnom železe (na sporáku), železo si musíme pomastiť a cesto si robíme v podobe guľočiek veľkosti orecha.

Pôvodný recept starej matere:

1 šálka masti, 1 šálka cukra, 1 šálka smotany, 4 vajcia, 1 balík vanilkového cukra a na koniec noža sódy bikarbóny. Múky koľko zoberie, aby masa bola dosť tvrdá. Robia sa guľočky a pečú sa v železe.

            * Pozor! Masť, cukor, vanilkový cukor a vajcia vyšľaháme na penu. Ďalej pokračujeme, ako pri „vylepšenom“ recepte.

.............................................

...............................

Jazykové okienko:Nie výuka, ale vyučovanie, výučba

    Tentoraz nás zaujalo podstatné meno výuka. To preto, že sme ho prednedávnom zachytili vo vete: Riaditeľ školy vysvetlil dosah protestu  na výuku v škole. K uvedenému heslu máme výhrady, keďže nejde o slovenské slovo, ale o bohemizmus (či jazykový prvok prevzatý z češtiny). Slovenčina má za české výuka vlastné slovenské slová výučba a vyučovanie, takže je výpožička z češtiny neopodstatnená a nemá sa ani používať a najmä nie vo verejnosti, teda ani v rozhlase.

...............pripravuje profesor Ján Širka

    Musíme však najprv poukázať, že istý čas toto slovko bolo aj v slovenčine spisovné – počas československého štátu v rámci snáh o jednotný jazyk. Tak napríklad piaty diel už nekodifikačného Slovníka slovenského jazyka z roku 1965 vysvetľuje slovo výuka, -y, heslami vyučovanie, výučba a uvádza príklady: výuka pravopisu, výuka dejepisu; prídavné meno je výukový. V Česko-slovenskom slovníku (Veda 1981), sa český školský termín výuka, -y vysvetľuje slovenskými termínmi (ku ktorým počíta aj výuku) výuka, vyučovanie, napríklad: spojovat výuku s výchovou, či spájať výuku s výchovou. V Praktickej príručke slovenského pravopisu Alfonza Zaunera (Osveta, 1973) sa už uvádza výuka ako knižné slovko a za ním sa píše – bežnejšie výučba, vyučovanie, učenie.

    Súčasný kodifikačný Krátky slovník slovenského jazyka 4 (či štvrté vydanie) z roku 2003 výuku neuvádza. Predtým ani prvé, ani druhé, ani tretie vydanie. Ani že ide o bohemizmus. Iba Synonymický slovník ho spomína ako „menej vhodné“ namiesto vyučovania.

    Keď ide o heslo vyučovanie –ia s., Krátky slovník uvádza: Vyučovací proces, výučba, napríklad: názorné vyučovanie... Po druhé vyučovacie hodiny, napríklad: striedavé vyučovanie, po vyučovaní sa škola zatvára.

    Za slovom výučba ž. -y sa píše vyučovanie (význam 1), napríklad: spájať výučbu s výchovou..

    Teda vyučovanie a výučba sú spisovné slovká. Tie budeme aj ďalej používať namiesto nespisovného výuka. Teraz ich dosadíme do problémovej vety zo začiatku výkladu namiesto výuky. Veta bude znieť: Riaditeľ školy vysvetlil dosah protestu na vyučovanie v škole. ALEBO. Riaditeľ školy vysvetlil dosah protestu na výučbu v škole. ALEBO v nižšom štýle: Riaditeľ školy vysvetlil dosah protestu na školu.

...........................................

................................

Populárne druhy psov III.

                       

                     

.....................................................................................

Jazvečík – po nem. a ang. Dachshund. 

            Ako obyčajne, keď si prezeráte staré knihy, tak vždy najdete, že to, čo je dobré, podarok, dopestovalo, vyšľachtilo sa v Anglicku, prípadne ak to nejde dokázať, tak sa mu najdu korene niekde v antike, ale ak je to zlé, nepodarok, tak to bude hlavne z Nemecka, Francúzska... či v prípade „bláznivých kráv“ spomína sa aj Slovensko. Tu vraj od nepamäti táto choroba jestvovala, len svet o nej nevedel. Áno, v čase hystérie na stránkach tlače „odborníci“ tvrdili aj takúto sprostosť.

            V prípade jazvečíka, najmä v XIX. st. sa tvrdilo, že tento druh nedopestovali Nemci a „nachádzali“ najrozličnejšie dáta, kresby... ešte z doby st. Egypta, Babylónska, Assýrie... lebo tento druh sa stal populárnym nie len v Nemecku, ale aj v Británii a následne aj v „Novom svete“, či vôbec vo svete. Áno, jazvečík sa vyšľachtil v Nemecku (aspoň dnes sa to chápe za „pravdu“) a prapredkom mu je druh nemeckej dogy, Deutsche Brachen. Tie krátke nohy dostal následkom mutácie zvanej chondrodystrophia, čo znamená, že vývoj končatín prestal ešte v čase vývoja foetusa (zárodka).

            Dnešný jazvečík / Dachshund ešte vždy je pri špičke popularity, hlavne v Nemecku, ale aj v iných krajinách popularita mu len stúpa. Prečo? V prvom rade je to lovecký pes, ktorý sa hodí aj pre mesto, byt, pre majiteľa, ktorý nema dvor. Stačia mu aj vychádzky do parku. Na stravu nie je náročný. Nepotrebuje nejakú zvláštnu opateru, stačí mu aj občasné česanie a pod. Temperamentom je nezávislý, veľmi inteligentný, verný rodine, ostražitý a je schopný „prehľadieť“ návštevníka. Hneď vycíti charakter a úmysel „hosťa“.

             Jazvečík je vlastne pes strednej veľkosti, ale na krátkych nohách. Jeho tvár udáva, že vôbec nie je hračkou, ale je celkom seriózny a vynikajúci psychológ.

            V Nemecku sa ich používalo aj ako loveckého psa, pri love na jazvecov (z toho má aj meno), ale rovnako je dobrý aj na líšky, vyplašenie bažantov atď.

                          

         






  Podľa súčasného štandardu klasifikovania, rozoznávame až 6 variácií:

Štandardný s hladkou srsťou;

Štandardný s dlhou srsťou;

Štandardný s ostrou srsťou a vyšľachtili sa aj miniatúrne varianty s rovnakým roztriedením.

            Váha: štandardný druh dosahuje váhu od 9 – 12 kg. kým miniatúrny asi 4,5 kg.

  
     Toto je vynikajúci druh „mestského“ psa, ale keďže je veľmi nezávislý, independentný, nejaké maltretovanie si nedovolí, takže musí sa dávať pozor, aby neublížil malým deťom. Im sa každý pes páči, hlavne lesklé oči a hneď tam mieria. Jazvečík si to nedovolí.

           

Basset Hound.            

            Tento druh poľovníckeho psa vyšľachtili vo Francúzsku, kde je aj dnes veľmi populárny, lebo hodí sa ako na poľovačku poľných zajacov, králikov, líšky, bažantov, ba výborný je aj pri sliedení jeleňov, sŕn atď. tak aj pre mesto, ako rodinný miláčik. Povahou je mierny, oddaný rodine, ku deťom zhovievavý a hlas má asi najkrajší zo všetkých hound (doga).

            Podobne, ako jazvečík, aj on má krátke nohy, lenže jeho telo je masívnejšie. Toto je pôvodne veľký pes, ale na krátkych nohách. Dosahuje výšku do 38 cm. a váhu až 20 kg. Apetít má „zdravý“, takže majiteľ musí dávať pozor, aby mu pes nestučnel. Tento pes potrebuje pravidelné vychádzky.

Schnauzer.

            Schnauzer je novší druh, ale len v zmysle súčasnej vyšľachtenej podoby. Jeho predkovia žili vo Švajčiarsku a v Nemecku niekoľko tisíc rokov. V roku 1880. jeden druh Pinschera sa stal Schnauzerom. Súčasné kluby poznajú tri odrody a to Schnauzera veľkého 65 – 70 cm. Schnauzera štandardného 48 – 50 cm. a Schnauzera miniatúrneho 36 cm.

            Ozdobou tohto psa sú fúzy a brada. Na fotke má už operované uši a uťatý chvost (robí sa to v Amerike). V Európe v Austrálii... toto je zakázané. Uši má mať „prelomene ovisnuté“ a chvostik neuťatý. Celkove toto je inteligentný pes (našiel si miesto aj v polícii), čulý, ostražitý a dobrej nátury. Neublíži, len ak sa ho poriadne vyštve. Ako strážca domu je tiež vynikajúci. Na vychádzky a aj stravu, nie je náročný. V súčasnosti, hlavne štandardný a miniatúrny naberajú na popularite, lebo hodia sa aj pre mestský byt, sú výborní kamaráti, vôči deťom sú pomerne zhovievaví a nie sú nejak „ľafotní“. Ako každý v sebaistý druh, mnoho neštekajú.

Samojed.

           

            Samojed, vždy nasmiaty pes, patrí do skupiny Spitz (Špic) a za svoje meno vďačí uralskému národu Samojedov, či súčasnému názvu Nenec (čo vlastne znamená človek, muž). Viď jazykové skupiny. Samojedi sú v obďalečnom príbuzenstve s ugrofínskou jaz. skupinou atď. Je to ľud žijúci na severe Európy, v arktickej oblasti, až po Sibíre a tento pes im slúži, ako na ťahanie saní, tak aj pri práci s jeleňami a hlavne, ako rodinný priateľ. Dosahuje výšku 51 – 56 cm. a výhu 18 – 23 kg. Na stravu nie je náročný, ale vyžaduje si údržbu bundy (ak chcete mať pekného psa). Ako pes zasneženej oblasti, aj jeho bunda je biela s občasným červenkavým prelivom. Tento, pôvodne pes „robotník“ si vyžaduje aktívnejší život, cvičby, behanie...a najmä potrebuje blízkosť človeka, rodiny. Nevie byť zlý, len trochu samopašný, hravý a v tej radosti aj breše, takže je pomerne „hlučný“.

           ......pripr. J.K.

.............................

...............................................................................