Okienko do Austrálie.

O Austrálii, tomto najmenšom kontinente, alebo najväčšom ostrove ste už určite dosť toho počuli. Aspoň si tak myslíte a verte mi, mýlite sa.
Elektrické prístroje (aparáty), tu sú iné. Vlastne naše napätie prúdu a aj zástrčky sú odlišné. Napätie je 240 voltov (nie 220) a zástrčky sú už cele iné.
Sedeli ste vo vani a vypúšťali z nej vodu, lenže nevšimli ste si vytekanie tej vody. V Európe sa ten vír otáča v smere hodiniek a tu opačne.
Jedľu ste už videli a aj maľovali nespočetneráz. Vypadá špicatá a konáre sa jej klonia dolu. Áno? Áno, lenže jedle v Austrálii, bez ohľadu či sú to domáce, alebo exotické druhy, konáre sú im obrátené hore, k nebu. Príčina? Asi preto, že tu, kde jedle rastú, nesneží a konáre nemusia držať ťarchu.
Tu, na N. Zealande a v Južnej Afrike, ročné obdobia sa nemenia dňom slnovratu, či rovnodennosťou, ale 1. marca začína jeseň, 1. júna zima, 1. sept. jar a 1. dec. leto.
Na nepatrné výnimky, barometer je zbytočný. Prší nie podľa tlakovej níže, ale kedy sa mu zachcie, vlastne keď prídu oblaky. Barometer ukazuje, že má byť lejak a ono nič. Z jasného neba, „suchej“ tlakovej níže, pršať nebude.
* Mladý „Murray Pine“. Rastie v pieskovo-hlinastej aluviálnej pôde okolo rieky Murray, čiže v oblasti Riverina. Drevo má mäkké a veľmi aromatické. Namiesto obvyklej šišky, jeho plody sú guľaté, asi 2 cm.

* Mladý strom druhu „Pinus Radiata“. Importovaný je z Ameriky, no jeho príbuzní žijú aj v oblasti Mediteránu, čiže videli ste ho aj na Jadranskom pobreží. Aj tu sú konáre obrátené k nebu.
Importovalo sa sem hodne ihličnatých druhov, ale hlavne len ako okrasné, záhradné stromi.
Z domácich „jedlí“ stojí spomenúť ešte aj „Queensland Kauri Pine“. Aj tu sú plody guľaté a dosahujú veľkosť aj 15 cm. „She-Oak“ je tiež svojdruh ihličnáča. Plody má valcovitého tvaru, avšak jestvuje viacej odrôd a všade je ten plod inej podoby. „Bunya Pine“ patrí do skupiny subtropických, akože ihličnáčov. Namiesto ihlíc, na halúzkach sú ostré a tvrdé lístoky (pichľavé), ktoré sú obyčajne asi 2 – 3 cm. dlhé. Šišky dosiahnu váhu aj do 10 kg. a obyčajne sú asi 30 cm. dlhé s 20 cm. diametrom. Semiačka tohto ihličnáča svojho času boli obľúbenou pochúťkou domorodcov. „Hoop Pine“, zo subtropickej oblasti je tiež majestátnym stromom. Dosahuje výšku aj 50 m. Jeho príbuzným je „Norfolk Island Pine“, ktorý je obľúbeným záhradným stromom v mestách.
Mapu sveta poznáte. Atlantický oceán je v strede. Na ľavo, západne, je Amerika a v pravo je Európa, Ázia, Afrika a niekde tam v pravom dolnom rohu je aj Austrália, či mapa sa končí niekde tam, kde je dátumová čiara. Nesprávne. Opýtajte sa Austrálana a ten vám to vysvetlí.
V strede mapy je Tichý oceán. Na západe je Ázia, Európa a Afrika, kým na východe sú Ameriky. Dátumová čiara ide stredom mapy a nie len to, ale celý svet má chybnú predstavu o severe a juhu, či Južná Amerika a Austrália sú na severe a Severná Amerika, Európa a Ázia sú na juhu. Prečo? Ľahko vysvetliť.
Zem, kamene ... sú ťažšie od vody. Hodíte do vody kameň, ten hneď potonie a tam, kde je Amerika, Európa, Ázie, tých hôr, kameňov... je na vývoz, čiže tá pologuľa je ťažšia, nuž podľa všetkých zákonov prírody, tá pologuľa je dolu, či na juhu. Neveríte? Pozrite si priloženú mapu sveta.
Teraz si tu všimnite ešte jeden fakt. Túto mapu poznám ešte aj z čias chladnej vojny a vtedy aj celá „socialistická“ Európa bola v Ázii. Dnes sa Európa „rozšírila“, ale ešte stále nie až po Ural. Konečne, toto pohorie ani spomínať. O ňom, už či priemerný Angličan, Austrálan, Američan... ani nepočul a kde, aby vedel, že je to hranicou Európy a Ázie. Pre priemerného Angličana, Ázia začína hneď za fr. mestom Calais.


Chcete mať predstavu o veľkosti Austrálie? Všimnite si nasledovnú ilustráciu.



V Austrálii sa jazdí „správnou“, ľavou stranou, ako konečne v skoro všetkých bývalých kolóniach anglickej koruny. Prečo je to správna strana?
Voľakedy dávno, až v stredoveku, keď si rytieri jazdili z hradu, do hradu, alebo obchodníci, furmani, vozili tovar z mesta, do mesta, chceš, nechceš, ale cesty viedli cez husté lesy, plné zbojníkov. Cesta úzka, les hustý, ako sa uchrániť pred zbojníkmi?
Väčšina ľudí sú praváci a ako takí, ten meč majú z ľavej strany a zbojníci, beťári, dobre vedeli, že ak chceš niekoho olúpiť, musíš ho imobilizovať. Musíš toho pána rytiera schmatiť za pravú ruku, aby nemohol vytasiť meč, lenže toto dobre vedel aj pán rytier. Chcel mať lepší prehľad, získať tých pár sekund, nuž pohyboval sa ľavou stranou.


Tunajšie premávkové znaky sa trochu líšia od tých európskych, medzinárodných a nie len to, ale stretnete sa s počtom nezvyčajných znakov. Tu vám podávame len zopár, ale je ich viacej. Napr. v pobrežnom parku, na juhozápadnom konci Melbournea, uvidíte aj znak, kde je namaľovaný had. Je ich tam hodne a ľahko nadbehnúť na nejakého rozzúreného hada.
Vedľa mora môžete vidieť aj znak so žralokom a výstrahu, aby ste do vody nevchádzali.
Na miestach, kde je možnosť stretnúť echidnu (tunajšieho ježka), na miestach, kde občas, či častejšie prechádzajú cez cestu, uvidíte aj taký znak.
Ak si planujete cestu do Austrálie a dali ste si námahu zvládnuť angličtinu, ani to vám tu veľa nepomôže. Musíte spoznať aj „Aussie Lingo“, lebo inak budete mať hodne problémov. Najmä vo vnútrozemí. Aj tu vám pomôžeme.



Predpokladám, že som vám túto „záhadnú“ krajinu priblížil. Aspoň trochu, lebo koľko je toto veľká krajina, toľko, ba ešte viacej môžeme o nej hovoriť. Hlavne o suchote, ktorá nás bije už 15 rokov. Nie a nie sa jej zbaviť. S vodou sa veľmi šetrí. Krásne domáce záhradky po mestách hynú od smädu. Hynú aj parky. Len tých „zelených“ mudrákov je čoraz viacej, alebo sú čoraz hlasitejší. Chvála Bohu, ale zobúdza sa aj „tichá väčšina rozvažných“. Ak by ich nebolo, dávno by sme vyšli na „psí tridsiatok“. Keby ich nebolo, nebolo by ani priehrad, umelých nádrží, nebolo by ani dobytka, ani vlny, ani prúdu, ani ohrevu, ani... no ničoho. Len políčka marihuány.
Rieka Murray vedela občas vyschnúť a aby sa predišlo takej katastrofe, ešte v XIX. st. začali tu stavať priehrady a rieku „regulovať“, takže aj v tejto suchote, predsa tečie, lenže s irigáciou fárm je čoraz väčší problém, ba problém je aj s pitnou vodou. Na farmách všade máme veľké nádrže (hlavne pod zemou), kam sa zo strechy zachytáva, steká dažďová voda a túto pijeme.
Niektoré štátne vlády už buď stavajú, alebo planujú stavať desalinizačné zariadenia, celé destilačné závody, lenže ani tentoraz nechýba nespokojných „ochrancov prírody“.
Taká je tu hrozná suchota, že už aj stromi začali naháňať psov. Pobrežné pásmo býva obyčajne svieže, lenže tentoraz neprší ani tam a o vnútrozemí, ani hovoriť. Viete si predstaviť, že deti, prváčikovia, od narodenia nevideli, ako vypadá dážď? Keď im spŕchlo, celé mestečko malo neúradný sviatok, deň voľna.
Aj naší psíkovia, už 3 roční, keď počuli, videli dážď, tak sa náramne vystráchali, štekali, že sa ich nedalo utíšiť.
Na Sahare vraj v priemere naprší aj do 100 mm. U nás, za celý rok sme mali len 83 mm. Statok hynul od smädu a hladu. Bol som nútený „zredukovať“ stádo. Kto dúfal v dážď, neodpredal statok, teraz bol nútený strieľať ho a zakopávať. Ragy nikto nechcel kúpiť. 120 milionové stádo oviec sa zredukovalo na 80 milionov. Počet hovädzieho dobytka klesol z 26 milionov, na nejakých 20 milionov. Zrnoviny, bez ohľadu ktoré, stúpli na cene, ale nikto nezbohatol. Nikto nemal zvyšok na odpredaj. Výroba ryže klesla o nejakých 90% atď. atď.
Eukalypt vraj vydrží požiar, suchotu... lenže už aj tieto hynú. Tri, štyri roky len pílim, sekám... lebo vysušilo sa nám najmenej aspoň 100 eukalyptov. O iných druhoch, ani hovoriť. Čo robiť s tým drevom? To, čo je lepšie, popílime si na oheň (lebo aj tu býva zima – vie to padnúť aj na mínus 5°C). Zvyšok sa naznáša na hŕbu a páli. Všade po farmách vidíte len „táboraky“.
Takto hľa vypadá Austrália. Má svoje dobré a aj nie celkom dobré podoby. Ako všade na svete. Bez problému, ani život by nebol pekný, zaujímavý.

Papraďové lesy. Najdete ich hlavne na juhu kontinentu, v pobrežnom pásme, tam, kde viacej prší.

......................................píše J. Kulík

************************************