25 júla 2007

Výroba metiel


Na výstave v Kulpíne...
................................................................................................................................



Výrobca metiel z Petrovca....

Tradičné jedlá - špeciality

Klobása, či klbása. Petrovec bez klobás a klobásy bez Petrovca, to nejde. Vo svete je tých druhov klobás až neúrekom, ale len jedna je tá pravá, petrovská. Ešte som sa nestretol s človekom, aby ohrdil touto klobásou. Mnohí sa pokúsili napodobniť ju, ale to nejde. Svoje klobásy robia všetky národy, regióny, kultúry a v obchodoch sa stretnete s Kielbasou poľskou, kalabrázskou salámou, čabajkou, debrecínkou, kranjskou... kým v čínskych reštavráciach sa môžete aj oklamať a namiesto pikantnej, dostanete klobásu s cukrom a sójou. Všetky som ochutnal. Aj také, čo do nich dali „onajs“, oregano a celý rad „divých“ príchutí. Nie, to nie je klobása. Aspoň nie po našej chuti. Možno im to tam chutí, ale petrovská im určite bude chutiť a to bez ohľadu na akej klobásky vyrástli. Klobása, či nárečove aj klbása a kubása, je všeslovanským slovom. U Čechov je to klobása, ale aj koblása, v srbh. jazyku kobasica, kubasica, rus. kolbasá, ukr. kovbasá atď. Všade ju robia a všade ju aj podobne nazývajú, len ani jeden etymológ nevie uhádnuť, ako sme my, Slovania, prišli ku tomuto slovu, názvu a predbehávajú sa, kto tu najde najexotickejší pôvod. Keď si vedec, etymológ, nejde to len tak jednoducho vysvetliť pôvod nejakého slova. Tým nedosiahneš údiv: Ako len na to prišiel? Ozaj, dal si záležať. V rozličných etymologických slovníkoch sa stretneme až s udivujúcimi nezmyslami. Stopa po slove klobása sa hľadá od Číny, cez turkické a arabské jazyky, až po hebrejský, ale nikde nič. Všade sa ju hľadá, len doma nie. Všetci, pri tvrdení svojej a popieraní cudzej správnosti, pri konci výkladu priložia, že tu ide ako o temné slovo, slovo bez uspokojivej etymológie, alebo o import z neznámeho prameňa. V ruskom et. slovníku najdeme aj tvrdenia, že tu ide o príbuznosť s klobúkom (kólob, kolobók), alebo pôvod môže byť aj turecký, külbasty = mäso žiarené na rošte, na rošte pečené kotléty, ktoré asi bude siahať do starého hebrejského kölbaśar = mäso, každý druh mäsa, prirovnáva sa i ku francúzskemu calebasse = druh tekvíc, ba nechýbajú ani komparácie s rozličnými tatarskými dialektami, štrkom, sekaním zubov atď. atď. U Germanov si to už dávno vyjasnili. Ich wurst bude súvisieť ako so slovom pre červa, ale najmä so slovami pre miešanie, miešaninu, zmes a toto zase následne i s vojnou. (Aj tam je poriadna miešanina, zmes, keď sa na poli bije, tlčie.) U nás si zase zatiaľ nikto nevšimol, že v slovenčine máme aj klbása a v srbh. jazyku aj kubas(ica). Tu sa jasne vidí ten posun L = U, ako to máme pri slovách stĺp = stup, vlk = vuk, jablko = jabuka atď. Jedna polovica záhady bude teda tu „prihrabaná“. Kde? Nuž v slovách, ako máme klb, klbko, či v srbh. kub, kupko, ba širšie príbuzenstvo bude aj so slovami, ako sú kolo, okrúhle atď. Toto základné indoeurópske slovo nachádzame zastúpené v celej škále ie. jazykov. V latine je napr. globus, či grécky ekvivalent praslovanského klbъ = klb, znel kloubós / κλουβός = krčiažok, malý džbán. Ak slovo klbása pochopíme, ako zložené, tak v druhej časti, -bása jasne sa udáva, že tu ide o slovo mäso. Posun spoluhlásky M > B nastal celkom podľa jazykových pravidiel, či Grimmovho zákona o spodobňovaní sa spoluhlások v indoeurópskej jaz. skupine. Toto pravidlo platí ako v germanských, tak aj romanských jazykoch a i u nás. Predstavte si, že máte nádchu a potrebuje vysloviť mäso. Vypadne vám z toho bäso. Kto už videl klobásu, ten vie, že je okrúhla a kto nadieval, ten vie, že to črevo sa neustále zamotáva akoby do nejakej špirály, nejak sa „klbčí“. Keby teda naší etymológovia vyrástli v Petrovci, kde sa v každom dome zabíjalo a nadievali sa klobásy, vedeli by prísť na stopu „záhady“. Klbása, klobása je rýdzim slovanským slovom, ktoré sa vyvinulo na ie. podstati a predstavuje nič iné, ako okrúhle, zmotané, zklbčené mäso. Záhadu slova sme tedy vyriešili my, petrovčania, ale tajomstvo dobrej klobásy im neprezradíme. Recept je náš. Konečne, ak by sme im ho aj poskytli, oni by tú klobásu hneď „sprplali“ a tým by sme aj my utratili na dobrom chýre. Keď si teda na stôl dáte krumple na ťapši s hrubou klobásou, veďte že pred sebou nemate niečo, čo sme si odkukali od iných. Ako slovo, klobása je slovanská a ako petrovská špecialita, je jedinečná. Len ako poznámka „pod čiarou“. V hindu jazyku jestvuje tiež podobné slovo, kulma s významom strava nadiata do zvieracieho čreva, každý druh klobásy, ako napr. hurka, krvavička atď. Toto ale bude skorej súvisieť s naším kulen. ......................................................................... JK Pokračovanie nasleduje...

V tieni eukalypta



Scribinus Indocti Doctique Poemata Passim.
Zručnejší, alebo menej zruční, ale všetci čmárame básne.
Horatius.


Mária Čapeľová.
Podstatná časť fondu slovenskej literatúry vznikla a ešte vždy aj vzniká za hranicami pôvodnej vlasti. Vznikla a vzniká všade tam, kde Slováci žijú. Len máličko z toho sa dostane do „zlatého fondu“ národnej literatúry, avšak jestvuje. Jestvuje roztratená na stránkach rozličných krajanských novín, časopisov, ba občas aj vo forme nejakej brožúrky. Aj ona predstavuje naše dedictvo. Dedictvo, na ktoré sa rýchlo zabudne.
Byť v zahraničí, ako svieži vysťahovalec, vzmáhať sa, literárne tvoriť... vyžaduje si to až nadľudské úsilia. Všetko ti chýba. Chlieb na stole, strecha nad hlavou, priatelia, zázemie, rada, konštruktívna kritika a hlavne, že je tu ešte neustála mentálna spojitosť s rodiskom, rečou pôvodu, ale nie aj spojitosť s rozvojom reči pôvodu, jej pohybom, trendom... izolovaný človek si tú svoju materčinu zabalí, skonzervuje na stupni vytrhnutia sa od jadra. Ďalšie obohatenie si slovníka a spôsobu vyjadrovaniu, podlieha cudzím trendom. Vplyvu nového okolia. Do mysle, do spôsobu vyjadrovania sa, celkom prirodzene, vkrádajú sa cudzie elemnty a tieto sú domácemu čitateľovi už nepochopitelné. Cudzie, archaické, až nejak exotické. Tieto balvany dobre poznajú naši vo Vojvodine, v Slavónsku, v Maďarsku, v Rumunsku, kde sú ešte relatívne blízko k pôvodnej vlasti, reči, žijú si v enkláve, ale čo povedať o tých, čo sú napr. v Austrálii, Kanade, Spojených štátoch, či aj roztratení po Európe?
Áno, aj Austrália sa zapisuje, či aj zapísala do fondu slovenskej literatúry a to hlavne tvorbou Dr. Pavla Hrtúsa – Jurinu, ktorý je už vo večnosti, ale sú tu aj ďalší, verejnosti menej známi, až vôbec neznámi autori. Aj oni tvoria, píšu, čmárajú. Skorej je to len pre seba, či aj užšiu spoločnosť, verejnosť. Na papier vylievajú svoje city, zážitky, skúsenosti, nádeje a sklamania s vedomím, že sotva si to kedy niekto aj všimne. Sotva to príde do ruky nejakého odborníka. Sotva sa nad tým niekto aj zastaví a vízia knižného vydania zostáva len víziou. Vedomí sú svojej tvorivosti na periférii, ale predsa píšu. Práve sledovaním ich tvorby sa dá nazrieť do nevyhnutného procesu integrovania sa Slovače. Jasne tam vidieť boľasti spiate s týmto procesom. Už s väčším, alebo menším talentom, na papier kladú otázky svedomia, otázky, na ktoré majú iba polovičatnú odpoveď. Vidieť tam akumulovanie sa otázok, hľadanie nejakého kompromisu s ideálmy mladosti, princípmy výchovy, postupné vyrovnávanie sa, ba až rezignáciu pred skutočnosťou. Akceptujú tvrdú skutočnosť súčasnosti, jej pravidlá hry a márnosť plávania proti prúdu. Na druhej strane vidno aj snahu nezúfať a nenechať sa uchyteniu prúdu cudzích bystrín.
Aj v radoch Slovákov pôvodom z Vojvodiny máme zopár literárne tvorivých. Hlavne básnikov. Próze sa zatiaľ nikto nevenoval. Hlavný dôvod je strach. Strach z vedomia, že tú svoju materčinu nepoznajú vo všetkej jej kráse. Rytmika, rým vybraných slov, neraz aj v spojení s barbarizmamy, zdajú sa im byť menšou prekážkou. Veď predsa, od súčasnej slovenčiny ich delí celé štvrť milénia.
Tunajší autori pochádzajú hlavne z perifernejších osád vojvodinských Slovákov. Život ich až dvakrát vytrhol, ovplynil reč a spôsob myslenia, vyjadrovania sa. Dvakrát si balili svoj batôžtek chudoby a dvakrát začínali od nuly. To ich vyjadrovanie sa je archaické, ale aj súčasné. Súčasné vzhľadom na ich realitu. Je to cudzokrajné, ale aj slovenské. Z každého verša sála nostalgia za strateným domovom, vlasťou, ale snaha najsť si seba, najsť si teplosť v chlade cudziny, najsť nejaký kompromis a hlavne nádej. Nádej na prežitie.
Najplodnejšou, zo všetkých naších tunajších autorov – básnikov, určite bude Mária Čapeľová (Liptáková). Písať začala ešte v základnej škole, v rodnej Selenči. Ako 18 ročná, v 1970. roku, spolu s rodičmi prichádza do Austrálie, do Melbourneu. Aj tu pokračuje. Prekážku jej nerobí zamestnanie v rozličných továrňach. Píše, sníva, dúfa, čaká....
Nezadlho, v 1972. roku sa vydáva za krajana, tiež selenčana a prichádzajú deti. Pero sa však nezasúša.
Rodina, zamestnanie, starosti každodennej borby so životom, nemohli podryť ambície. Dialkove končí kurz žurnalistiky, zapisuje sa na Deakin univerzitu, kde študuje umenie, po čom nasleduje zápis na Victoria univerzitu a študovanie technológiu informatiky. Vedľa všetkého, dala sa aj na štúdium španielštiny.
Dosiaľ uverejnila rad básničiek v „Slovenskom štíte“ (svojho času to bol tunajší slovenský mesačník), uverejňuje v „Hlase evanjelicko-lutheránskom“, v spolkových „Oznamoch“, v slovenských vysielaniach rozhlasu SBS, na pódiu slovenského spolka „Ľ. Štúr“, ba bola aj spoluautorkov niekoľkých brožúr.
Mimo zamestnania, rodiny, študovania... vo chvíľach oddychu sa zaoberá aj umeleckým hrnčiarstvom, alebo maľuje.
Okrem básničiek v slovenčine, napísala aj zopár v angličtine a posledne aj v španielštine. Tieto jej boli zaradené aj do zborníka básnikov Austrálie, píšucich v španielštine.
Z jej tvorby vyberáme:

Prosba.

Len lásku mi daj Pane;
O to Ťa hľa prosím;
A vylieč srdce dolámané;
čo v hrudi nosím.
Aj vieru daj mi Pane;
Úprimnú, čistú, nehynúcu.
To všetko nech sa stane;
Pre Tvoju milosť vrúcnu.
Nádej mi Pane daj;
Ten prameň živej vody.
Odomňa prosím odvracaj,
všetko, čo duši škodí.

Vysoká cena.

Mali sme nádeje a túžby,
orať tú istú brázdu,
čo nám starý otec vyoral.
Po nej zbierať klasy zlatisté,
zdalo sa nám to
také jednoduché, úprimné, čisté.
Ani dnes neviem,
čo sa vlastne stalo,
keď odrazu v tej brázde
videli sme len hrudy.
A tých klasov, akoby bolo málo.
Vtedy sme videli
vystreté ruky cudziny.
Lákala nás jej vôňa
a nekonečné sľuby;
Ale srdce zavalil kameň,
keď sme zašepkali
posledné ZBOHOM
na konci dediny.
Dvere už boli otvorené,
späť sa nedalo viac.
Len slzy skryť
a v cudzej zemi siať.
Tri kroky dolu,
kliesniť cestu novú.
Život iný.
Možno pritom aj ten kameň
obkliesnime;
Alebo aspoň zub času
dokáže na ňom
vytesať pukliny.
Nie....
Potom nastal príval
čiernych dní, mesiacov, rokov.
Cudzina dodržala svoje sľuby,
ale ich vyvrátila na inú stranu.
Jej cena bola vysoká,
lebo sme žili bez záľuby,
akoby sme mali dušu oklamanú.
Teraz sa nám brázda
starého otca vidí
sviatočne krásna,
ako hodváb jemne preoraná
ako klasy, ako by boli
z rýdzeho zlata.


Slovenčina

Išla si,
keď naši opúšťali otčinu.
Pradedo si ťa zaviazal
do batôžka;
A babička sa oddane
o teba starala.
Často i životom ťa bránila.
Hriala si ich väčšmi
od cudzieho slnka.
Nám ťa dali;
Takú sviežu, akoby ťa
len teraz rozviazali.
Mocne sme ťa chytili do dlaní;
Dokázali sme plameň
tvoj održať.
Hrdo sme ťa nosili v srdciach
a zdobila si nás,
ako jarné orgovány.
Aj my sme išli.
Ty si išla s nami.
Nosili sme ťa v náručí,
Na predné miesto ťa ukladali.
Hľa, tu si.
Ešte stále nás napájaš
sladkým nektárom.
Pre teba, o teba
sme bohatší.
Diaľka, vietor a čas
stavajú sa ti do cesty;
Ale ty ešte vždy
stojíš pevne,
schopná všetkému oddolať.
Tak, ako naší predkovia,
máme ťa rád;
A možno ešte viac;
A takú čistú,
chceme ťa odovzdať.

Pride.

You spoke of toxic pride.
Pride that swells
into toxic wall.
Pride that won`t let me go
- bend my head low -.
Many times
Has pride locked my tears;
Repeatedly has my pride
imparted a forged smile.
I was not I
It was pride
that said:
“ It`s all right”
as I watched you go.
Now.
Now is nothing…
What is there to know.
But emptiness.
And pride.
But pride alone will not
save me from loneliness
From fear.
And I will never forgive myself
that everything we had
has been killed
by my pride.


Para siempre.

Ayer me sentia mal
Ayer perdí mi corazón
Para siempre.
Habíamos estado juntos
muchas veces
Pero siempre la sombra de la verdad
nos separable.
Ayer me preguntaste
?Quieres que me vaya?
No dije nada.
Pero ya sabía yo eso.
Antes nos dijimos adíos.
Sea cual sea la razón
No me digas que no lo sabes
?Por qué te fuiste?
?Por qué no me diste la razón?
?Por qué me dejaste en la oscuridad?
Mi corazón es tuyo para siempre
Mi vida astá vacía sin ti.
Siempre pienso
?Qué stás haciendo?
?Eres feliz ahora?
No sé
Pero no quiero que tú pienses
mal de mí.
Y no quiero insistir
que me des amor.
Pero sin palabras,
Voy a esperar, y esperar
para siempre.

Tieto ukážky hádam niekoho pošteklia a uvedomí si, že hľa, sú Slováci aj ďaleko, ďaleko od vlasti. Tvoria v rámci svojich možností. Umeleckú výšku ich slohu vari by sme ani nemali merať bežným merítkom, ale skorej snažiť sa nazrieť do ich citov. Tam odhalíme ich poráňanú dušu. Tam odhalíme poráňané duše slovenských vysťahovalcov. Pochopíme ich. Nebudú sa nám ich konania pri návšteve rodisku zdať toľko divné. Veď keď prídu do rodiska, tá duša sa ešte väčšmi roztíci, plače a preto to ich konanie je nám toľko neblízke. V rozhovoroch s nimi neustále cítiť nejaké akoby vychvaľovanie sa. Nie. Nie je to vychvaľovanie sa, ale skorej ospravedlňovanie sa pred sebou.

Publikuje J. Kulík


Pokračovanie nasleduje

21 júla 2007

Nábožné piesne



Zostaň pri nás.



Ľudia čo sa vedia vyrovnať so svojím krížom, majú reálnu predstavu o tom, že už či skorej, alebo neskoršie, ale odchod z tejto časnosti, do večnosti je každým dňom bližší. Vedomí sú si svojho miesta a účelu v živote. Snažia sa svoj život žiť úplne a plodne. Vedia, že po nich tu zostane iba pamiatka na ich púť. Následné generácie ich budú spomínať už či po dobrom, alebo po zlom, až postupne aj to začne šednúť, avšak keď po sebe zanecháš trvalú pozitívnu spomienku, tá bude večná.
Takouto osobou bol údajne aj skromný anglícky kňaz, Henry F. Lyte, autor pesničky „Zostaň pri nás.“ Napísal ju v 1847. roku, tesne pred svojím odchodom do večnosti. Postupne si táto pesnička razila cestu do Spevníkov kresťanských cirkví. Preložilo sa ju do najrozličnejších rečí a dnes sa zaraďuje medzi najpopulárnejšie kresťanské pesničky. Po nej sa siaha v čase duševnej úzkosti, tiesne a zármutku.
Autor textu sa narodil v Škótsku, v 1793. roku a vyštudoval za kňaza anglikánskej cirkvi. Boh ho požehnal slabým zdravým, ale silným duchom a vierou. Po celý život trpel astmou, na čo pribudla aj TBC. I vedľa takto podlomeného zdravia, bol neúnavným pracovníkom. Vynikal ako básnik, hudobník a dúšpastier. Jemu sa pripisuje aj výpoveď „Vždy je lepšie zodrať sa, ako zhrdzavieť.“ Kde koľvek slúžil, medzi cirkevníkmi bol všade obľúbený. Posledných 20 rokov života strávil v chudobnej dedinke rybárov v grófstve Devonshire, Anglícko. Zdravie mu robilo čoraz väčšie trápenie, nuž rozhodol sa, že posledné dni prežije v Taliansku, v krajine príjemnejšieho podnebia. Posledné služby vo svojej chudobnej dedinke konal 4.septembra 1847. roku a tu je zapísané, že už bol natoľko bol slabý, že sa na kanceľ proste šplhal a jeho kázeň vyznela, ako kázeň umierajúceho. Zvlášť záverečné slová zostali dlho v pamäti veriacich: „ ... napomínam vás, majte na pamäti, aby ste v poslednú hodinu, ktorá určite príde každému, boli pripravení a vedomí závisloti od smrti Vykupiteľa...“ Rozlúčil sa a vydal sa na cestu. Do Talianska sa nikdy nedostal. Smrť ho zasiahla vo Francúzsku, dňa 20. nov. 1847. roku. Pochovaný je v meste Nice, na tamojšom anglíckom cintoríne.
Lyte vraj túto svoju pesničku napísal tesne pred svojími poslednými nedelnými službami. Napísal aj melódiu, ale všetko by padlo do zabudnutia, keby v roku 1850. v Anglícku nevyšla aj kniha „Lyteove pozostalosti“, kde svoje miesto našla aj táto pesnička. V U.S.A. vyšla v roku 1855. v tzv. Plymouth Collection, s poznámkou, že táto pesnička v podstati je určená na čítanie a nie spievanie. Neskoršie sa nejak dostala aj do rúk William Henry Monka, muzického redaktora anglikánskeho Spevníka Hymns Ancient and Modern a zaradená bola do jeho prvého vydania v roku 1861.
William Monk bol talentovaný hudobník, napísal celý rad pesničiek a údajne mu nevzalo ani pol hodiny, aby napísal novú melódiu na text, čo po sebe zanechal Henry F. Lyte. Novú melódiu, nápev nazval Eventide, čo je staré anglícke slovo pre večer, či volnejšie by sme to preložili, ako súmrak, zmráka sa... Inšpiroval ho krásny západ slnka, ktorý dal do súvislosti s hlbokým osobným zármutkom a žiaľom.
Henry Lyte, keď písal túto pesničku, siahol po Biblii, do state evanjelia podľa Lukáša, kapitola 24 (Vzkriesenie Ježiša – Emauskí učeníci), verš 29 „...Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil...“
V našom Spevníku si túto pesničku najdeme pod číslom 439. Autorom slovenského textu/ prekladu je F. Ruppel
Reginald Heber (1783 – 1826)
V dejinách anglikánskej cirkvi, meno tohoto kňaza ani dosiaľ nepadlo do zabudnutia. Po ňom zostalo až 57 cirkevných pesničiek, ktoré sa aj dnes spievajú a to nie len v anglikánskych chrámoch a nie len v Anglicku. Mnohé z nich boli preložené do najrozličnejších jazykov protestantských cirkví sveta. Zopár máme aj my.
R. Heber sa narodil v 1783. roku, v oblasti grófstva Cheshire, v Anglícku, v zámožnejšej rodine intelektuálov. Ako 17 ročný odchádza na univerzitu do Oxfordu, kde profesori rýchlo objavili jeho talent ako nadaného literáta a budúceho vynikajúceho učenca. Vyštudoval teológiu a bol uvedený do kňažského úradu, po čom až 17 rokov strávil v malej dedinke Hodnet v západnom Anglícku. Tu si ho obľúbili a vysoko vážili. Tieto roky úradovania v malej cirkvi, plne využil na písanie. Prispel do radu najrozličnejších magazínov a to ako básničkami, piesňami, tak aj ako kritik, esejista atď.
V čase najväčšieho rozsahu britskej ríše, v kruhoch vzdelancov sa čoraz častejšie počuli hlasy o potrebe mísijnej činnosti anglíckych protestantov. Veď mali svoje kolónie v Afriky, v Austrálii, po ostrovoch Tichomoria a hlavne v Indii. Do polemiky sa zamiešal aj Heber a jeho články hodne ovplyvnili vtedajšiu mienku vyšších kruhov ako samej cirkevnej hierarchie, tak aj mimo nej.
Ako zanieteného propagátora a podporovateľa mísijnej činnosti, v roku 1822. cirkevné vrchnosti sa rozhodli, že sa mu nejak zavďačia. Vyslali ho do Indie. Na obsadenie miesta biskupkupského úradu v Calcute. Na starosti však nemal len Indiu, ale aj Ceylon (súčasná Sri Lanka) a celú Austráliu. Zmena podnebia, indické horúčaby a zápara, ako aj pracovná záťaž, riadenie skoro polovicou sveta, podryli mu zdravie. O tri roky umiera. Úradne, príčinou jeho smrti bol slnečný úpal. Sotva sa dožil 43 rokov.
Pri prvom výročí jeho smrti, pozostalá manželka, vdova a kruh najbližších priateľov knižne vydávajú zbierku jeho cirkevných piesní. Dospolu tam zahrnuli až 57.

Svätý, Svätý, Svätý, Boh náš.
V súčasnom Spevníku túto pesničku nenajdete, avšak ak sa podívate do Tranosciusa, do state Prídavky, pod číslom 28 ju najdete. Heber ju napísal ako príležitostnú pieseň ku nedelným službám na Trojicu Svätú (Sancta Trinitas), ktorá padá na ôsmu nedeľu po Veľkej noci. V túto nedeľu, zo všetkých chrámoch kresťanov počuť slová podporujúce doktrínu o trojjedinosti Boha – Otec, Syn a Duch Svätý.
Autorom textu je Reginald Heber. V 1861. roku Dr. John Bacchus Dykes skomponoval aj hudbu. Exkluzívne na pôvodný text Hebera. Toto svoje hudobné dielo nazval Nicaea, podľa mesta v Malej Ázii, kde sa v roku 325. n.l. konal kresťanský cirkevný koncil, na ktorom sa vyšetrovala doktrína o trojjedinosti a výsledkom tohoto koncilu bolo, že Svätá Trojica je základom kresťanskej vieri.

Tam z dialnych sveta krajov...
V lete, roku 1819. Heber navštívil svojho tesťa, kňaza v cirkevnej obci Wrexam, kde sa ho mimochodom niekto zo spoločnosti opýtal, či nepozná dáku priliehavú pesničku pre misijnú prácu, ktorú by potom zaradili do turíčnych služieb v nasledovnú nedeľu. Na týchto službách sa malo hovoriť o misijnej činnosti anglikánskej cirkvi. Na žiadnu priliehavú pesničku sa nevedel spamätať. Vzdialil sa od spoločnosti a údajne o niekoľko minút už bol aj späť. V ruke držal kus papiera a na ňom už mal aj prvé tri verše novej pesničky. Všetci hostia boli priam zarazení, ale sám Heber ešte vždy nebol spokojný. Zdalo sa mu to akoby neúplné. Znovu sa vzdialil, aby o pár minút slávnostne vyhlásil, že to má už úplné. Teraz, celá pesnička už mala päť veršov / strof. Inšpiráciou mu bol text Matúša 9:37,38 „Vtedy povedal učeníkom: Žatvy je síce mnoho, ale pracovníkov málo, preto proste Pána žatvy, aby vyslal pracovníkov na svoju žatvu“.
Súčasnú melódiu, priamo na pôvodný text Hebera, skomponoval američan Lowel Mason, v roku 1824. Údajne ani jemu celá táto práca nezabrala mnoho času. Dnes sa túto pesničku považuje za najkrajšiu, najvýstižnejšiu pieseň misionárov protestantských cirkví.
V naších Spevníkoch si ju najdete pod číslom 570. Slovenský názov jej je Tam z dialnych sveta krajov... Neudáva sa však, kto je autorom slovenského prekladu textu. V pôvodnom anglíckom znení názov pesničky je From Greenland`s Icy Mountains (Z ľadových hôr Grónska).

Bože veľký, milostivý
Túto pesničku si najdeme v Spevníkoch pod číslom 260. Melódia je aj tu ešte pôvodná, no text, jeho slovenský preklad sa zakladá na anglíckom texte autora Harry Emerson Fosdick-a, ktorý už vonkoncom nezodpovedá pôvodnému textu ako samého welšského originálu, tak ani anglickému prekladu z tohoto jazyka. Peter Williams (a ďalší) sa zaslúžili, že práve táto aglícka verzia je aj dnes plne zaužívaná. Po Williamsovom preklade siahali ďalší prekladatelia textu (do iných rečí), takže dnes je preložená do až 75 rozličných jazykov. Všade si zachovala pôvodný charakter, pôvodnú náplň, pôvodný odkaz.
Naší národný buditelia, romantici, neraz podčiarkovali, že naša reč je tak krásna, že aj anjeli v neby spievajú po slovenský. Dobre, že sa o tom nedozvedeli Welšania, lebo aj oni tvrdia, že anjeli v neby musia spievať po welšský, lebo je to najkrajší a najšikovnejší jazyk na spievanie.
Aj táto pesnička s pôvodným názvom Guide Me, O Great Jehovah (Voď /sprevádzaj ma ó Ty veľký Jehova / Jahve) vznikla vo Welsy.
Začiatkom 18. storočia, mladý welšský kňaz, Howel Harris cestoval krajinou a všade kam prišiel, tam organizoval masové služby v prírode, pravda spiate aj so spevom nábožných pesničiek. Pri takých službách sa raz našiel aj mladý William Williams, študent medicíny. Toto zhromaždenie v prírode a výklad kňaza Howell Harrisa ho toľko dojalo, že zanechal medicínu a prešiel na teológiu. Už ako kňaz anglikánskej cirkvi, slúžil v dvoch zboroch, ale nejak mu to nesedelo. Vábilo ho cestovanie krajom. Nechcel byť kňazom len jedného zboru, ale kňazom celého Welsu. Aj on sa rozhodol na podobný krok, ako Howell Harris. Za dobu 43 rokov, údajne precestoval vyše 100.000 míľ. Jazdil po krajine a ľudu kázal v jeho materinskej reči. Nie po anglícky. Dlhú dobu Welšania hovorili svojím pôvodne keltským jazykom. Ešte aj v čase I. Sv. vojny britská armáda mala trampoty s velením pôvodne welšským vojakom. Väčšina z nich angličtinu neovládala, alebo len lámavo.
Počas svojích cestovaní napísal, skomponoval asi 800 nábožných piesní (všetky vo welšskom jazyku), z ktorých väčšina nebola preložená do iných rečí. Do sveta prenikla jedina táto pesnička, ktorá už v 1745. roku, v anglíckom preklade, vydavateľstvom Williams z Bristolu, bola zaradená do nového Spevníka. Ešte však nemala súčasný názov a aj preklad bol trochu odlišný, ale časom, vo vydaní z roku 1771. konečne sa podarilo urobiť dôkladný preklad. Ten, čo je aj dnes v Spevníkoch po anglícky hovoriacich protestantov. Od vtedy sa už nerobili žiadne nové verzie prekladu.
Pôvodný text sa plne zakladá na Svätom Písme. Začína sa komparovaním 40 ročnej cesty Izraelských do zasnúbenej zeme so žitím života, ako kresťan. V texte sa spomína Oblakový a ohnivý stĺp, Voda zo skaly, Manna, Brehy Jordánu, Kanaanska zem, naráže sa na 1Kor. 10:3,4 a sám názov sa zakladá na Žalme 31:4 „Lebo Ty si mi skalou a mojím hradom, pre svoje meno veď ma a sprevádzaj ma“. Súčasný nápev vznikol pomerne neskoro, v 1907. roku. Napísal ho welšský skladateľ John Hughes, ako príležitostnú skladbu pre Baptist Cymnfa Ganu (festival spevu) poriadaný v Capel Rhondda, Pontypridd, vo Welsy. Ako sám text, tak aj tento nápev sa aj dnes pokladá za jednu z najrozšírenejších a najpopulárnejších pesničiek Welsu. Často ju počuť aj na takých miestach, ako sú napr. športové zápasy, masové zoskupenia Welšanov, kde všetci, ako jeden si ju spievajú.
Text v naších Spevníkoch má už cele iný pôvod a asi sa vôbec nezakladá na Písme. Napísal ho Harry Emerson Fosdick, americký „liberálny“ protestantský kňaz (1878 – 1969), veľmi zaujímavá a kontraverzná osobnosť. Pôvodne bol vysvätený za kňaza baptistickej cirkvi, ale neskoršie slúžil aj u presbytérov, takže po čase, svojím „modernistickým“ výkladom a chovaním, znepriatelil si „konzervatívnych“ protestantov, ba na čas musel sa aj vzdialiť zo svojho postu. Po čase si ho baptistická cirkev znovu povolala a zase sa zakladal za teraz už výstavbu veľkého interdenominačného chrámu neďaleko Columbia univerzity. Tu mu na pomoc priskočil aj John D. Rockefeller ml. a počet finančných podporovateľov, takže nezadlho už mal svoj kostol, Riverside Church.
Naší vysťahovalci sa s nim, jeho kázaním určite spoznali priamo v New Yorku a niekto sa dal aj do prekladu jeho verzie tejto melodickej pesničky a predpokladám, že cestou navrátilcov „spoza veľkej mláky“, práve táto verzia prenikla aj do naších chotárov, Spevníkov. V porovnaní s pôvodným textom, či anglíckym prekladom, chýba jej vznešenosti, nádhery, odkazu.

Kristus Pán Východ nepozná...
V naších Spevníkoch si túto pesničku najdete pod číslom 569. Zakladá sa na Liste Pavla apoštola Galátskym 3:28 „Nie je ani Žid ani Grék, nie je ani otrok ani slobodný, nie je ani muž ani žena, lebo všetci jedno ste v Kristu Ježiši.“
Autorom textu je krajne zaujímavá osobnosť. V Spevníku stojí, že autorom je John Oxenham. To však nie je pravda, lebo toto meno bolo len jedno z množstva pseudonymov určitého pána v súkromnom živote známeho, ako William Arthur Dunkerley. Ani pesnička pôvodne nebola napísaná pre cirkevné potreby. Bola len súčasťou skrípt napísaných Oxenhamom s príležitosti „veľkej misionárskej výstavy“ (1908.roku), ktorú sponzorovala Londýnska Misionárska Society, pod názvom „The Orient in London“.
J. Oxenham sa narodil v meste Manchester, v Anglícku, v roku 1852. Pravé meno mu bolo W.A. Dunkerley a pod týmto menom mal celú sieť obchodov s miešaným tovarom a to ako v samom Anglicku, tak aj na kontinente (Európe) a v U.S.A.
Pod krycím menom Julian Ross verejnosť ho poznala, ako autora seriálov rozličných rozprávok a príbehov zo života, ktoré na pokračovanie vychádzali v rade denníkov a týždenníkov.
Pseudonym John Oxenham si „vypožičal“ z knihy, ktorú mu dakedy daroval učiteľ nedelnej školy. Pod týmto menom napísal rad úspešných básničiek, pesničiek a i nábožných piesní. Povrávalo sa, že pod týmto menom napísal vyše 40 noviel a 20 iných zväzkov próze a poézie. Po jeho smrti (1941), konečne sa zistilo, že počas života, pod rozličnými krycími menami, napísal až 62 kníh. I vedľa toho, že na starosti mal celú sieť obchodov, literárnu činnosť, aktívny bol aj ako laik vo svojej kongresionálnej cirkvi.
Cestou tlače, táto pesnička svetlo dňa po prvýkrát uzrela v 1913. roku a aj to len ako súčasť jeho literárneho diela „Bees in Amber“ (Včely v jantáre). Kniha mala veľký úspech. Stala sa best sellerom. Vypredalo sa až 285 tisíc exemplárov. Na tú dobu, obrovský úspech.
Na jeho text, adaptovala sa melódia od skorej známa, ako Sv. Peter, podľa chrámu sv. Peter na východe (St. Peter-in-the-East), ktorý sa nachádza v Oxforde. Autorom hudby je Alexander Robert Reinagle, tamojší organista až na dobu 43 rokov. Skomponoval to ešte niekde pred 1836. rokom, lebo v tom roku bola po prvýkrát vydaná aj tlačou v zbierke Reinaglea nazvanou „Psalm Tunes for the Voice and Pianoforte“. V prípade tejto skladby, inšpiráciu mu vraj poskytli verše žalmu 118.
S touto pesničkou údajne je spiata aj zaujímavá historka z konca II.sv. vojny. Na jednej lodi vraj boli bývalí zajatci japónskej ríše, Američania, ktorých sa prepravovalo domov. Na druhej zase Japonci, zajatci americkej armády, ktorí tiež cestovali domov. V jednom prístave sa tieto dve lode našli vedľa seba. V prvý deň sa vraj len zazeravo dívali na seba, ale na druhý deň, niekto vraj začal spievať túto pesničku. Rozspievala sa celá loď bývalých zajatcov. Odrazu vraj bolo počuť aj spev z druhej lode. Všetci, ako jeden, bývalý nepriatelia teraz s piesňou slávili meno Božie. Koľko je veriť tejto historke? Sotva. Sotva by niekto z Japoncov poznal túto kresťanskú pesničku, ale nech to len tak aj zostane. Historkou.

Taký, hľa, som...
Aby človek vytvoril krásu, večnú krásu, nestačí iba dobrá vôľa, sila umu, ale aj niečo viacej. Potrebuje do toho vložiť vlastný cit. Potrebuje celou dušou cítiť to, o čom chce svetu zvestovať a práve takou pesničkou je táto, v naších Spevníkoch pod číslom 643. Znalci hovoria, že práve táto pesnička sa dotkla viacej ľudských sŕdc ako ktorá koľvek iná, kedykoľvek napísaná. Napísala ju žena, invalidka. Do nej vložila svoju dušu, svoj silný pocit ničovnosti a beznádejnosti. Menovala sa Charlotte Elliottová. Narodila sa v 1789. roku, v Anglícku. Ako mladá osoba, žila si bezstarostne a veselo, ba svojími žartovnými veršami a umeleckým talentom maliarky portrétov, stala sa spoločenským motýľom vtedajších kruhov intelektuálov, avšak len na krátko. Ako 30 ročná, náhle začala chabnúť, až ju to uložilo na lôžko, v ktorom prežila zvyšok svojho dlhého života. Umrela ako 82 ročná, čiže ku lôžku bola pripútaná vyše 50 rokov. Až do 1871. roku.
Niekde v roku 1822. rodinu Elliotovcov navštívil vtedajší evanjelista zo Švajčiarska, Dr. Caesar Malan, ktorého výklad toľko ovplyvnil Charlottu, že v jej duši, jej pojímaní seba a svojho kríža, nastal zlom. Do konca života si pamätala na jeho slová „Musíš sa so sebou byrovnať tak, aká si, hriešnica pred Baránkom Božím, ktorý na seba prevzal hriechy tohoto sveta“. Úplne ho pochopila a tento deň až do konca života oslavovala, ako svoje narodeniny. Svoje duševné znovunarodenie. I keď slová pre túto pesničku písala niekde 1836. roku, celých 14 rokov po tom pamätnom stretnutí, jasne sa vidí, že si na slová pamätala. Aspoň v anglíckom originály to vidieť. Každý veršík sa jej končí so slovami: Ó Baránok Boží, prichádzam, prichádzam. V slovenskom preklade práve tieto slová nevidno. Nahradené sú so Ku Tebe idem, Pane môj.
Pripútaná k lôžku, Charlotte mala času na premýšľanie o svojom kríži. Robila si rozličné poznámky, vkladala ich na papier a tu vidno, ako znášala svoj osud. Z množstva poznámok za spomenutie stojí hádam aj toto: „Boh vidí, Boh vedie, Boh ma stráži a ochraňuje. Jeho milosť je všade vôkol mňa a Jeho hlas naustále ma teší, požehnáva, aby som bola vytrvalá v Jeho službách aj taká, aká som.“
V 1836. roku , v druhom vydaní nábožných pesničiek „The Invalid`s Hymn Book“ (Spevník invalidov) ktorý zahrňuje až 115 jej originálnych pesničiek, vyšla aj táto. Napísala ju vraj preto, lebo chcela nejak pomôcť svojmu bratovi, kňazovi, ktorý si za úlohu vzal v meste Brighton vystavať školu pre deti chudobných kňazov. Pri tomto mu pomáhali všetci z jeho cirkevnej obce a ona, pre svoj zdravotný stav, nemohla ničím pomôcť a stal sa div. Nehybná sestra kňaza, len touto svojou pesničkou do pokladnice prispela s väčšou sumou, ako všetky iné akcie veriacich. Jedna, jediná pesnička urobila zázrak.
Do konca svojho života Charlotte napísala vyše 150 nábožných pesničiek a aj dnes sa ju považuje za najlepšiu anglícku pisateľku v tejto oblasti. Po jej smrti sa zistilo, že koľkýmľuďom pomohla jej pesnička. Našli tam vyše tisív listov vďaky. Jej pesnička im pomohla znášať svoj vlastný kríž. Pomohla im najsť si vlastnú cestu žitia.
Autorom nápevu je američan William B. Bradbury, vlastne tento nápev sa len zásluhou ďalšieho američana, Thomas Hastingsa, adaptoval na text slečny Elliottovej. Nazýva sa „Woodworth“ a pôvodne bol napísaný pre cele inú pesničku.
..................................................................Text napísal J. Kulík
::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
Pokračovanie nasleduje...

Spod zorného uhla v Petrovci

Rubrika je vo fáze konceptu...
****************************************
klikni

Dovolenka ... ?
*******************************************************************
















::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::
















http://www.imageposter.com/uploads/get/67981

Voľakedy a dnes...




Nová tribúna na ihrisku FK Mladosť v Petrovci


Mikov salaš







Prázdne "holubníky"....
vvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvv







^^^^^^^^^^^^^^^^
°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°










Prvý sneh v Kvačalovej ul.


Begej

Volebná komisia vPetrovci (miestnosti Matice...2005. rok).
Petrovský krčmári (1950. rok).

Krčmári na pracovnom mieste.







Petrovec (polovicou 20. st.)

(foto archiv M. Ferko)

Stavanie domu spôsobom nabíjania stien...

(foto archiv M.Ferko)
:::::::::::::::::::::::::::::::::
Výstavba kníhtlačiarne v Petrovci
(foto arch. M. Ferko)
:::::::::::::::::::::::::::::::::
Stavanie chmelnice
(rok 1960)
:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Kanalizaačná, vákuová stanica na ul. Národnej revolúcie ::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Ul. JNA (pohľad z ul. Kubániovej)

::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Ul. Národnej revolúcie (pohľad z ul. Kubániovej)


::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Koniec ul. Komenského

...pohľad z ul. J. Jesenského...

:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Komenského ul. (Lukavská)

...pohľad z ul. Janka Jesenského...


:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Predvečer v ul. L.Tolstého (stred ul. )
::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::.

Koniec ulice Leva Tolstého - Pohľad z ul. Janka Jesenského...
:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Čajakova škola voľakedy a dnes...
:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::


PETROVSKÉ DIEVČA VOĽAKEDY A DNES


















::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::.


Družice a družbovia voľakedy...














Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com