Nábožné piesne

Zostaň pri nás.

Ľudia čo sa vedia vyrovnať so svojím krížom, majú reálnu predstavu o tom, že už či skorej, alebo neskoršie, ale odchod z tejto časnosti, do večnosti je každým dňom bližší. Vedomí sú si svojho miesta a účelu v živote. Snažia sa svoj život žiť úplne a plodne. Vedia, že po nich tu zostane iba pamiatka na ich púť. Následné generácie ich budú spomínať už či po dobrom, alebo po zlom, až postupne aj to začne šednúť, avšak keď po sebe zanecháš trvalú pozitívnu spomienku, tá bude večná.
Takouto osobou bol údajne aj skromný anglícky kňaz, Henry F. Lyte, autor pesničky „Zostaň pri nás.“ Napísal ju v 1847. roku, tesne pred svojím odchodom do večnosti. Postupne si táto pesnička razila cestu do Spevníkov kresťanských cirkví. Preložilo sa ju do najrozličnejších rečí a dnes sa zaraďuje medzi najpopulárnejšie kresťanské pesničky. Po nej sa siaha v čase duševnej úzkosti, tiesne a zármutku.
Autor textu sa narodil v Škótsku, v 1793. roku a vyštudoval za kňaza anglikánskej cirkvi. Boh ho požehnal slabým zdravým, ale silným duchom a vierou. Po celý život trpel astmou, na čo pribudla aj TBC. I vedľa takto podlomeného zdravia, bol neúnavným pracovníkom. Vynikal ako básnik, hudobník a dúšpastier. Jemu sa pripisuje aj výpoveď „Vždy je lepšie zodrať sa, ako zhrdzavieť.“ Kde koľvek slúžil, medzi cirkevníkmi bol všade obľúbený. Posledných 20 rokov života strávil v chudobnej dedinke rybárov v grófstve Devonshire, Anglícko. Zdravie mu robilo čoraz väčšie trápenie, nuž rozhodol sa, že posledné dni prežije v Taliansku, v krajine príjemnejšieho podnebia. Posledné služby vo svojej chudobnej dedinke konal 4.septembra 1847. roku a tu je zapísané, že už bol natoľko bol slabý, že sa na kanceľ proste šplhal a jeho kázeň vyznela, ako kázeň umierajúceho. Zvlášť záverečné slová zostali dlho v pamäti veriacich: „ ... napomínam vás, majte na pamäti, aby ste v poslednú hodinu, ktorá určite príde každému, boli pripravení a vedomí závisloti od smrti Vykupiteľa...“ Rozlúčil sa a vydal sa na cestu. Do Talianska sa nikdy nedostal. Smrť ho zasiahla vo Francúzsku, dňa 20. nov. 1847. roku. Pochovaný je v meste Nice, na tamojšom anglíckom cintoríne.
Lyte vraj túto svoju pesničku napísal tesne pred svojími poslednými nedelnými službami. Napísal aj melódiu, ale všetko by padlo do zabudnutia, keby v roku 1850. v Anglícku nevyšla aj kniha „Lyteove pozostalosti“, kde svoje miesto našla aj táto pesnička. V U.S.A. vyšla v roku 1855. v tzv. Plymouth Collection, s poznámkou, že táto pesnička v podstati je určená na čítanie a nie spievanie. Neskoršie sa nejak dostala aj do rúk William Henry Monka, muzického redaktora anglikánskeho Spevníka Hymns Ancient and Modern a zaradená bola do jeho prvého vydania v roku 1861.
William Monk bol talentovaný hudobník, napísal celý rad pesničiek a údajne mu nevzalo ani pol hodiny, aby napísal novú melódiu na text, čo po sebe zanechal Henry F. Lyte. Novú melódiu, nápev nazval Eventide, čo je staré anglícke slovo pre večer, či volnejšie by sme to preložili, ako súmrak, zmráka sa... Inšpiroval ho krásny západ slnka, ktorý dal do súvislosti s hlbokým osobným zármutkom a žiaľom.
Henry Lyte, keď písal túto pesničku, siahol po Biblii, do state evanjelia podľa Lukáša, kapitola 24 (Vzkriesenie Ježiša – Emauskí učeníci), verš 29 „...Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil...“
V našom Spevníku si túto pesničku najdeme pod číslom 439. Autorom slovenského textu/ prekladu je F. Ruppel
Reginald Heber (1783 – 1826)
V dejinách anglikánskej cirkvi, meno tohoto kňaza ani dosiaľ nepadlo do zabudnutia. Po ňom zostalo až 57 cirkevných pesničiek, ktoré sa aj dnes spievajú a to nie len v anglikánskych chrámoch a nie len v Anglicku. Mnohé z nich boli preložené do najrozličnejších jazykov protestantských cirkví sveta. Zopár máme aj my.
R. Heber sa narodil v 1783. roku, v oblasti grófstva Cheshire, v Anglícku, v zámožnejšej rodine intelektuálov. Ako 17 ročný odchádza na univerzitu do Oxfordu, kde profesori rýchlo objavili jeho talent ako nadaného literáta a budúceho vynikajúceho učenca. Vyštudoval teológiu a bol uvedený do kňažského úradu, po čom až 17 rokov strávil v malej dedinke Hodnet v západnom Anglícku. Tu si ho obľúbili a vysoko vážili. Tieto roky úradovania v malej cirkvi, plne využil na písanie. Prispel do radu najrozličnejších magazínov a to ako básničkami, piesňami, tak aj ako kritik, esejista atď.
V čase najväčšieho rozsahu britskej ríše, v kruhoch vzdelancov sa čoraz častejšie počuli hlasy o potrebe mísijnej činnosti anglíckych protestantov. Veď mali svoje kolónie v Afriky, v Austrálii, po ostrovoch Tichomoria a hlavne v Indii. Do polemiky sa zamiešal aj Heber a jeho články hodne ovplyvnili vtedajšiu mienku vyšších kruhov ako samej cirkevnej hierarchie, tak aj mimo nej.
Ako zanieteného propagátora a podporovateľa mísijnej činnosti, v roku 1822. cirkevné vrchnosti sa rozhodli, že sa mu nejak zavďačia. Vyslali ho do Indie. Na obsadenie miesta biskupkupského úradu v Calcute. Na starosti však nemal len Indiu, ale aj Ceylon (súčasná Sri Lanka) a celú Austráliu. Zmena podnebia, indické horúčaby a zápara, ako aj pracovná záťaž, riadenie skoro polovicou sveta, podryli mu zdravie. O tri roky umiera. Úradne, príčinou jeho smrti bol slnečný úpal. Sotva sa dožil 43 rokov.
Pri prvom výročí jeho smrti, pozostalá manželka, vdova a kruh najbližších priateľov knižne vydávajú zbierku jeho cirkevných piesní. Dospolu tam zahrnuli až 57.

Svätý, Svätý, Svätý, Boh náš.
V súčasnom Spevníku túto pesničku nenajdete, avšak ak sa podívate do Tranosciusa, do state Prídavky, pod číslom 28 ju najdete. Heber ju napísal ako príležitostnú pieseň ku nedelným službám na Trojicu Svätú (Sancta Trinitas), ktorá padá na ôsmu nedeľu po Veľkej noci. V túto nedeľu, zo všetkých chrámoch kresťanov počuť slová podporujúce doktrínu o trojjedinosti Boha – Otec, Syn a Duch Svätý.
Autorom textu je Reginald Heber. V 1861. roku Dr. John Bacchus Dykes skomponoval aj hudbu. Exkluzívne na pôvodný text Hebera. Toto svoje hudobné dielo nazval Nicaea, podľa mesta v Malej Ázii, kde sa v roku 325. n.l. konal kresťanský cirkevný koncil, na ktorom sa vyšetrovala doktrína o trojjedinosti a výsledkom tohoto koncilu bolo, že Svätá Trojica je základom kresťanskej vieri.

Tam z dialnych sveta krajov...
V lete, roku 1819. Heber navštívil svojho tesťa, kňaza v cirkevnej obci Wrexam, kde sa ho mimochodom niekto zo spoločnosti opýtal, či nepozná dáku priliehavú pesničku pre misijnú prácu, ktorú by potom zaradili do turíčnych služieb v nasledovnú nedeľu. Na týchto službách sa malo hovoriť o misijnej činnosti anglikánskej cirkvi. Na žiadnu priliehavú pesničku sa nevedel spamätať. Vzdialil sa od spoločnosti a údajne o niekoľko minút už bol aj späť. V ruke držal kus papiera a na ňom už mal aj prvé tri verše novej pesničky. Všetci hostia boli priam zarazení, ale sám Heber ešte vždy nebol spokojný. Zdalo sa mu to akoby neúplné. Znovu sa vzdialil, aby o pár minút slávnostne vyhlásil, že to má už úplné. Teraz, celá pesnička už mala päť veršov / strof. Inšpiráciou mu bol text Matúša 9:37,38 „Vtedy povedal učeníkom: Žatvy je síce mnoho, ale pracovníkov málo, preto proste Pána žatvy, aby vyslal pracovníkov na svoju žatvu“.
Súčasnú melódiu, priamo na pôvodný text Hebera, skomponoval američan Lowel Mason, v roku 1824. Údajne ani jemu celá táto práca nezabrala mnoho času. Dnes sa túto pesničku považuje za najkrajšiu, najvýstižnejšiu pieseň misionárov protestantských cirkví.
V naších Spevníkoch si ju najdete pod číslom 570. Slovenský názov jej je Tam z dialnych sveta krajov... Neudáva sa však, kto je autorom slovenského prekladu textu. V pôvodnom anglíckom znení názov pesničky je From Greenland`s Icy Mountains (Z ľadových hôr Grónska).

Bože veľký, milostivý
Túto pesničku si najdeme v Spevníkoch pod číslom 260. Melódia je aj tu ešte pôvodná, no text, jeho slovenský preklad sa zakladá na anglíckom texte autora Harry Emerson Fosdick-a, ktorý už vonkoncom nezodpovedá pôvodnému textu ako samého welšského originálu, tak ani anglickému prekladu z tohoto jazyka. Peter Williams (a ďalší) sa zaslúžili, že práve táto aglícka verzia je aj dnes plne zaužívaná. Po Williamsovom preklade siahali ďalší prekladatelia textu (do iných rečí), takže dnes je preložená do až 75 rozličných jazykov. Všade si zachovala pôvodný charakter, pôvodnú náplň, pôvodný odkaz.
Naší národný buditelia, romantici, neraz podčiarkovali, že naša reč je tak krásna, že aj anjeli v neby spievajú po slovenský. Dobre, že sa o tom nedozvedeli Welšania, lebo aj oni tvrdia, že anjeli v neby musia spievať po welšský, lebo je to najkrajší a najšikovnejší jazyk na spievanie.
Aj táto pesnička s pôvodným názvom Guide Me, O Great Jehovah (Voď /sprevádzaj ma ó Ty veľký Jehova / Jahve) vznikla vo Welsy.
Začiatkom 18. storočia, mladý welšský kňaz, Howel Harris cestoval krajinou a všade kam prišiel, tam organizoval masové služby v prírode, pravda spiate aj so spevom nábožných pesničiek. Pri takých službách sa raz našiel aj mladý William Williams, študent medicíny. Toto zhromaždenie v prírode a výklad kňaza Howell Harrisa ho toľko dojalo, že zanechal medicínu a prešiel na teológiu. Už ako kňaz anglikánskej cirkvi, slúžil v dvoch zboroch, ale nejak mu to nesedelo. Vábilo ho cestovanie krajom. Nechcel byť kňazom len jedného zboru, ale kňazom celého Welsu. Aj on sa rozhodol na podobný krok, ako Howell Harris. Za dobu 43 rokov, údajne precestoval vyše 100.000 míľ. Jazdil po krajine a ľudu kázal v jeho materinskej reči. Nie po anglícky. Dlhú dobu Welšania hovorili svojím pôvodne keltským jazykom. Ešte aj v čase I. Sv. vojny britská armáda mala trampoty s velením pôvodne welšským vojakom. Väčšina z nich angličtinu neovládala, alebo len lámavo.
Počas svojích cestovaní napísal, skomponoval asi 800 nábožných piesní (všetky vo welšskom jazyku), z ktorých väčšina nebola preložená do iných rečí. Do sveta prenikla jedina táto pesnička, ktorá už v 1745. roku, v anglíckom preklade, vydavateľstvom Williams z Bristolu, bola zaradená do nového Spevníka. Ešte však nemala súčasný názov a aj preklad bol trochu odlišný, ale časom, vo vydaní z roku 1771. konečne sa podarilo urobiť dôkladný preklad. Ten, čo je aj dnes v Spevníkoch po anglícky hovoriacich protestantov. Od vtedy sa už nerobili žiadne nové verzie prekladu.
Pôvodný text sa plne zakladá na Svätom Písme. Začína sa komparovaním 40 ročnej cesty Izraelských do zasnúbenej zeme so žitím života, ako kresťan. V texte sa spomína Oblakový a ohnivý stĺp, Voda zo skaly, Manna, Brehy Jordánu, Kanaanska zem, naráže sa na 1Kor. 10:3,4 a sám názov sa zakladá na Žalme 31:4 „Lebo Ty si mi skalou a mojím hradom, pre svoje meno veď ma a sprevádzaj ma“. Súčasný nápev vznikol pomerne neskoro, v 1907. roku. Napísal ho welšský skladateľ John Hughes, ako príležitostnú skladbu pre Baptist Cymnfa Ganu (festival spevu) poriadaný v Capel Rhondda, Pontypridd, vo Welsy. Ako sám text, tak aj tento nápev sa aj dnes pokladá za jednu z najrozšírenejších a najpopulárnejších pesničiek Welsu. Často ju počuť aj na takých miestach, ako sú napr. športové zápasy, masové zoskupenia Welšanov, kde všetci, ako jeden si ju spievajú.
Text v naších Spevníkoch má už cele iný pôvod a asi sa vôbec nezakladá na Písme. Napísal ho Harry Emerson Fosdick, americký „liberálny“ protestantský kňaz (1878 – 1969), veľmi zaujímavá a kontraverzná osobnosť. Pôvodne bol vysvätený za kňaza baptistickej cirkvi, ale neskoršie slúžil aj u presbytérov, takže po čase, svojím „modernistickým“ výkladom a chovaním, znepriatelil si „konzervatívnych“ protestantov, ba na čas musel sa aj vzdialiť zo svojho postu. Po čase si ho baptistická cirkev znovu povolala a zase sa zakladal za teraz už výstavbu veľkého interdenominačného chrámu neďaleko Columbia univerzity. Tu mu na pomoc priskočil aj John D. Rockefeller ml. a počet finančných podporovateľov, takže nezadlho už mal svoj kostol, Riverside Church.
Naší vysťahovalci sa s nim, jeho kázaním určite spoznali priamo v New Yorku a niekto sa dal aj do prekladu jeho verzie tejto melodickej pesničky a predpokladám, že cestou navrátilcov „spoza veľkej mláky“, práve táto verzia prenikla aj do naších chotárov, Spevníkov. V porovnaní s pôvodným textom, či anglíckym prekladom, chýba jej vznešenosti, nádhery, odkazu.

Kristus Pán Východ nepozná...
V naších Spevníkoch si túto pesničku najdete pod číslom 569. Zakladá sa na Liste Pavla apoštola Galátskym 3:28 „Nie je ani Žid ani Grék, nie je ani otrok ani slobodný, nie je ani muž ani žena, lebo všetci jedno ste v Kristu Ježiši.“
Autorom textu je krajne zaujímavá osobnosť. V Spevníku stojí, že autorom je John Oxenham. To však nie je pravda, lebo toto meno bolo len jedno z množstva pseudonymov určitého pána v súkromnom živote známeho, ako William Arthur Dunkerley. Ani pesnička pôvodne nebola napísaná pre cirkevné potreby. Bola len súčasťou skrípt napísaných Oxenhamom s príležitosti „veľkej misionárskej výstavy“ (1908.roku), ktorú sponzorovala Londýnska Misionárska Society, pod názvom „The Orient in London“.
J. Oxenham sa narodil v meste Manchester, v Anglícku, v roku 1852. Pravé meno mu bolo W.A. Dunkerley a pod týmto menom mal celú sieť obchodov s miešaným tovarom a to ako v samom Anglicku, tak aj na kontinente (Európe) a v U.S.A.
Pod krycím menom Julian Ross verejnosť ho poznala, ako autora seriálov rozličných rozprávok a príbehov zo života, ktoré na pokračovanie vychádzali v rade denníkov a týždenníkov.
Pseudonym John Oxenham si „vypožičal“ z knihy, ktorú mu dakedy daroval učiteľ nedelnej školy. Pod týmto menom napísal rad úspešných básničiek, pesničiek a i nábožných piesní. Povrávalo sa, že pod týmto menom napísal vyše 40 noviel a 20 iných zväzkov próze a poézie. Po jeho smrti (1941), konečne sa zistilo, že počas života, pod rozličnými krycími menami, napísal až 62 kníh. I vedľa toho, že na starosti mal celú sieť obchodov, literárnu činnosť, aktívny bol aj ako laik vo svojej kongresionálnej cirkvi.
Cestou tlače, táto pesnička svetlo dňa po prvýkrát uzrela v 1913. roku a aj to len ako súčasť jeho literárneho diela „Bees in Amber“ (Včely v jantáre). Kniha mala veľký úspech. Stala sa best sellerom. Vypredalo sa až 285 tisíc exemplárov. Na tú dobu, obrovský úspech.
Na jeho text, adaptovala sa melódia od skorej známa, ako Sv. Peter, podľa chrámu sv. Peter na východe (St. Peter-in-the-East), ktorý sa nachádza v Oxforde. Autorom hudby je Alexander Robert Reinagle, tamojší organista až na dobu 43 rokov. Skomponoval to ešte niekde pred 1836. rokom, lebo v tom roku bola po prvýkrát vydaná aj tlačou v zbierke Reinaglea nazvanou „Psalm Tunes for the Voice and Pianoforte“. V prípade tejto skladby, inšpiráciu mu vraj poskytli verše žalmu 118.
S touto pesničkou údajne je spiata aj zaujímavá historka z konca II.sv. vojny. Na jednej lodi vraj boli bývalí zajatci japónskej ríše, Američania, ktorých sa prepravovalo domov. Na druhej zase Japonci, zajatci americkej armády, ktorí tiež cestovali domov. V jednom prístave sa tieto dve lode našli vedľa seba. V prvý deň sa vraj len zazeravo dívali na seba, ale na druhý deň, niekto vraj začal spievať túto pesničku. Rozspievala sa celá loď bývalých zajatcov. Odrazu vraj bolo počuť aj spev z druhej lode. Všetci, ako jeden, bývalý nepriatelia teraz s piesňou slávili meno Božie. Koľko je veriť tejto historke? Sotva. Sotva by niekto z Japoncov poznal túto kresťanskú pesničku, ale nech to len tak aj zostane. Historkou.

Taký, hľa, som...
Aby človek vytvoril krásu, večnú krásu, nestačí iba dobrá vôľa, sila umu, ale aj niečo viacej. Potrebuje do toho vložiť vlastný cit. Potrebuje celou dušou cítiť to, o čom chce svetu zvestovať a práve takou pesničkou je táto, v naších Spevníkoch pod číslom 643. Znalci hovoria, že práve táto pesnička sa dotkla viacej ľudských sŕdc ako ktorá koľvek iná, kedykoľvek napísaná. Napísala ju žena, invalidka. Do nej vložila svoju dušu, svoj silný pocit ničovnosti a beznádejnosti. Menovala sa Charlotte Elliottová. Narodila sa v 1789. roku, v Anglícku. Ako mladá osoba, žila si bezstarostne a veselo, ba svojími žartovnými veršami a umeleckým talentom maliarky portrétov, stala sa spoločenským motýľom vtedajších kruhov intelektuálov, avšak len na krátko. Ako 30 ročná, náhle začala chabnúť, až ju to uložilo na lôžko, v ktorom prežila zvyšok svojho dlhého života. Umrela ako 82 ročná, čiže ku lôžku bola pripútaná vyše 50 rokov. Až do 1871. roku.
Niekde v roku 1822. rodinu Elliotovcov navštívil vtedajší evanjelista zo Švajčiarska, Dr. Caesar Malan, ktorého výklad toľko ovplyvnil Charlottu, že v jej duši, jej pojímaní seba a svojho kríža, nastal zlom. Do konca života si pamätala na jeho slová „Musíš sa so sebou byrovnať tak, aká si, hriešnica pred Baránkom Božím, ktorý na seba prevzal hriechy tohoto sveta“. Úplne ho pochopila a tento deň až do konca života oslavovala, ako svoje narodeniny. Svoje duševné znovunarodenie. I keď slová pre túto pesničku písala niekde 1836. roku, celých 14 rokov po tom pamätnom stretnutí, jasne sa vidí, že si na slová pamätala. Aspoň v anglíckom originály to vidieť. Každý veršík sa jej končí so slovami: Ó Baránok Boží, prichádzam, prichádzam. V slovenskom preklade práve tieto slová nevidno. Nahradené sú so Ku Tebe idem, Pane môj.
Pripútaná k lôžku, Charlotte mala času na premýšľanie o svojom kríži. Robila si rozličné poznámky, vkladala ich na papier a tu vidno, ako znášala svoj osud. Z množstva poznámok za spomenutie stojí hádam aj toto: „Boh vidí, Boh vedie, Boh ma stráži a ochraňuje. Jeho milosť je všade vôkol mňa a Jeho hlas naustále ma teší, požehnáva, aby som bola vytrvalá v Jeho službách aj taká, aká som.“
V 1836. roku , v druhom vydaní nábožných pesničiek „The Invalid`s Hymn Book“ (Spevník invalidov) ktorý zahrňuje až 115 jej originálnych pesničiek, vyšla aj táto. Napísala ju vraj preto, lebo chcela nejak pomôcť svojmu bratovi, kňazovi, ktorý si za úlohu vzal v meste Brighton vystavať školu pre deti chudobných kňazov. Pri tomto mu pomáhali všetci z jeho cirkevnej obce a ona, pre svoj zdravotný stav, nemohla ničím pomôcť a stal sa div. Nehybná sestra kňaza, len touto svojou pesničkou do pokladnice prispela s väčšou sumou, ako všetky iné akcie veriacich. Jedna, jediná pesnička urobila zázrak.
Do konca svojho života Charlotte napísala vyše 150 nábožných pesničiek a aj dnes sa ju považuje za najlepšiu anglícku pisateľku v tejto oblasti. Po jej smrti sa zistilo, že koľkýmľuďom pomohla jej pesnička. Našli tam vyše tisív listov vďaky. Jej pesnička im pomohla znášať svoj vlastný kríž. Pomohla im najsť si vlastnú cestu žitia.
Autorom nápevu je američan William B. Bradbury, vlastne tento nápev sa len zásluhou ďalšieho američana, Thomas Hastingsa, adaptoval na text slečny Elliottovej. Nazýva sa „Woodworth“ a pôvodne bol napísaný pre cele inú pesničku.
..................................................................Text napísal J. Kulík

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Pokračovanie nasleduje...