Andulka

Odkiaľ si Andulka moja?

Asi najrozšírenejší klietkový vtáčik vo svete bude kanárik a andulka. O tomto prvom, kanáriku už ste sa asi dozvedeli, že jeho pravlasťou sú Kanárske ostrovy. Áno, to je pravda, ale všetko ostatné „podkovanými“ novinármi popísané, je falošné.
Kanárske ostrovy nedostali svoje pomenovanie podľa kanárika, ale je to opačne. Tento spevavý vtáčik dostal svoje pomenovanie podľa ostrovov ktoré sú umiestnené vedľa brehov západnej Afriky. „Svet“ ich, tieto ostrovy, poznal už v antickom čase. Pristávali tu lode Egypťanov, Feníčanov, Grékov a aj Rimanov, avšak po rozklade ríše týchto posledných, keď sa nad Europou rozšírili mračná kultúry, na ostrovy sa zabudlo. Dostali sa do izolácie. Len niekde v X. Storočí, začínajú tu pristávať lode Arabov a po nich aj rodiacej sa novej námornej veľmoci, Portugalska, ba aj Francúzska a v XV. St. Aj Španielska. Týmto posledným sa aj podarilo tu si založiť „stálu obchodnú stanicu“, či strmšie povedané, vztýčiť svoju vlajku koloniálnej moci. Nešlo to však najhladšie. Tamojšie domorododé obyvateľstvo, Guančovia, sa vzpierali. Postupne však podľahli nátlaku. Ich pôvod, Guančov, aspoň tak sa dnes domnievame, bola oblasť severnej Afriky. Asi v Berberoch. Dnešné obyvateľstvo je však už europske a v časti je ešte aj kvapka po Guančoch.
V čase antického Grécka, tieto ostrovy sa nazývali „ostrovy šťastia, blaženstva“. Tak sa ich nazýva v spisoch Ptolomeja, ba pripisuje sa im aj, že toto je jediný kúsok súše, čo zostal po záhadnej hómerovskej krajine Atlantíde.
Keď pri brehoch týchto ostrovov pristali prví Španieli, hneď ich svojím vzhľadom a veľkosťou fascinoval tamojší druh domorodého psa, nuž celé súostrovie aj nazvali Canaria Insula, čo vo voľnom preklade by znamenalo niečo, ako Psacina, Psie ostrovy, lebo pes sa po latínsky volá canis.
Keď neskoršie sa tu spoznali aj so žltým krásne spievajúcim vtáčikom, ulapili ho, preštudovali a i priliehave nazvali: Serenus Canaris, čo zase vo voľnom preklade by znamenalo veselý, štebotavý, šťastný psacoostrovník.
Niekde v XVI. st. Sa už podarilo tohoto vtáčika aj „domestikovať“, s čim sa otvorili dvierka zlatých klietok pánskych domov a neskoršie i tých skromnejších. Teda, Kanárske ostrovy svoje pomenovanie dostali podľa tam žijúceho psa a kanárik zase podľa týchto ostrovov.
Ak ste dosiaľ nevedeli, tento malý papagájik pochádza z Austrálie. S Austráliou, či pri spomenutí jej mena, hneď máme asociáciu na kengúru (klokaňa), koalu, či aj vo svete najjedovatejších hadov. Nikto, či len sotvakto si s jej menom spojí aj tohoto krásneho vtáčika, ktorý dokonca vie aj rozprávať.
Vo svete, pre svoju popularitu, dostal rad pomenovaní. V Austrálii sa ho nazýva Budgy, čo je skratka pre domorodecké pomenovanie (ale aj toto podľahlo angličtine) Budgerigar, čo by v časti domorodeckých jazykov znamenalo pekný vtáčik, ale stretol som sa aj s vysvetlením, že môže znamenať aj dobrá papanka (strava). Latínske pomenovanie mu je Melopsittacus undulatus, čo i vedľa svojho latínskeho prifarbenia, predsa vychádza z gréckeho jazyka a znamená: melos = pieseń, spev + psittacos = papagáj a latínske undulatus = vlnivý, vlnistý (vzťahuje sa na jeho akoby vlnistú ozdobu hlavy, chrbta a krídel).
Jeho domovom je skoro celá Austrália, vyjmúc vlhších prímorských oblastí a chladnejších častí, ako Victoria a Tasmánia. Vo vnútrozemí je bežný, ako vrabec. Prírodné sfarbenie mu je žltozelené (ochranné, ako listy eukalyptu) a je „spoločenským vtákom“. Veľké kŕdle, ako oblak sa pohybujú a keď zosadnú, to vypadá, akoby rozkvitol strom. Lenže, tento strom, po takomto častejšom „kvitnutí“ vie aj zahynúť.
Tunajšia príroda, na každú kvapku dažďu rapídne reaguje. Pár dní po daždi, ešte kým tu stoja kaluže, už vidieť huby, novú trávičku, rozkvitne púšť a nastáva „máj“. Mesiac lásky a reprodukcie. Tu zvlášt vynikajú andulky, či Budgies (badžie). Zachváti ich „pohlavné blázonstvo“ a preto, aj v tlači, neraz sa stretneme s prímenom bonking Budgies. V takejto prajnej sezóne, samička znesie aj do 40 vajíčok. V púšti je veselo, avšak ak tu prídu suchšie mesiace, andulky hynú. Hynú masove. Pravá pohroma. Okolo vyschnutých billabongov (vysušené mŕtve ramená sezónnych riek a potokov) je ich na tisíce.
Hneď na začiatku európskeho osídlenia Austrálie, v prvej polovici XIX. st. Pricestovali do Austrálie manželský pár Goulds, aby preštudovali tunajšie flóru a faunu. Ich odborné oko si hneď všimlo aj zaujímavého vtáčika. Ulapili ho a po návrate do Anglícka, ozdobou ich štúdie bol výkres andulky a opis tohoto vtáčika. O tomto „hite“ sa hneď dozvedeli aj námorníci a po príchode do Austrálie, začali si „vymieňať“ už tradičného „papagája na ramene“ s andulkou. Po príchode domov, aj rodákom sa zapáčil tento vtáčik, nuž jeho expanzia do Európy sa začala. S každou loďou ich pribúdalo, až sa začalo s jej rozmnožovaním aj v Anglícku a následne aj v v kontinentálnej Európe. Bolo to v rokoch od 1840 – 1884. V tomto, 1884. roku, Austrália priniesla zákon o zákaze vývozu domorodého vtáctva a zvierat vôbec.
Nastala doba „kultivovania“ anduliek. Nezadlho sa podarilo zo zelenej andulky „vyšľachtiť“ žltú a v 1926. roku, už sa zjavujú aj modré. Za takýto pár modrých anduliek, Japonci už vtady zaplatili fantastickú sumu, 500 dolárov a následne ich začali vyvážať do U.S.A.
Andulku svet pozná pod rozličnými menami. V Austrálii a vo Veľkej Británii je to Budgy, Budgerigar, ale už v U.S.A. Lovebird (milujúce sa vtáčiky), Parrakeets, Shellbirds atď.
K nám sa tento vtáčik dostal cestou „západu“, čiže najskôr cez Rakúsko a Nemecko, či širšie aj cez Česko. Už sami Česi mali problém, ako ho nazvať. Ani jeden názov, pre charakter jazyka, nebol vystihujúci. Pozreli sa na jeho latínske meno a bolo to tu. (Melopsittacus) undulatus, čo v angličtine je andulatus, bolo šikovné. Vznikla andulka. Táto andulka veľmi rýchlo stratila svoj pôvodný význam, kontaminovala sa s českým osobným menom Andulka a sme pri koreni etymológie. Názov andulka nema priami súvis s českým osobným ženským menom Andulka, ale s latínskym slovom undulatus, čo znamená zvlnené, vlnisté.
Ako všetko živé a vedľa toho i maličké, aj tento vtáčik má svoj osvedčený systém sebazáchrany. Akonáhle spozorujú, že na nich číha dravec (jastrab, krahulec, butcherbird...), hneď sa zdvyhne celý kŕdel. Je to akoby nejaký oblak. Zaclonia oblohu a pohybujú sa hlavne v smere dravca. Počas letu neustále si menia pozície, hemžia sa, okrúcajú v špirále, lebo vedia, že dravec si vyškúlil len jedného a na toho bude smerovať. Svojím letom zmýlia dravca a keď sú ešte v bezpečnej dialky, celý kŕdel sa rozdelý v dve krídla, s čím zmýlia dravca. Zostane mu prázny zobák.

............................................píše J. Kulík

.

.