Ambrel - dáždnik, slnečník.

Ambrel, ako slovo, v SSJ nenajdete. V „Synonymickom slovníku slovenčiny“ už je, ako ambreľ, ambrela, lenže pri jeho vysvetľovaní, sa spomína jedine dáždnik. „Slnečník“, „parasol“ tam už nie je. A práve chránenie sa od slnka bola pôvodná funkcia ambrela. Trvalo to dlhé storočia, kým sa zo „slnečníka“ nevyvinul aj dáždnik.
Vo fr. jazyku táto rozmanitosť funkcie ambrela je vyhranená a jazykove aj jasne definovaná. Parasol a Paraplui, čiže v prvom prípade máme narážku na slnko a v druhom, na dážď. Celkom podobne to najdeme aj v srbch. jazyku. Suncobran a kišobran.
Ambrel nie len v našom jazyku, ale aj v rade iných, je slovo, pod ktorým chápeme oba význami. Pôvod slova je v latine, umbra = chládok, tieň, skrýš, ochrana... ktoré súvisí s našim hambár = komora na zbožie, sýpka, skrýša obilia (Viď Hambár), peržským ámbara = obkľučovať, prikrývať, chrániť, uschovávať... sanskritovým kambalá- = prikrývka, deka, pokrovec, horné rúcho a je tu aj grécko – latinské ambi-, amfi- = okolo, vôkol atď.
Ako rad vynálezov, aj ambrel má korene na východe. Hlboké. Niekoľkotisíc ročné. Poznali ho v Číne, v Mozopotámsku, v Egypte... a to najmenej už v XII. st. p.n.l. V tom čase, ambrel bol znakom bohatstva, vznešeného rodu a pod. Prijímacia miestnosť siamského kráľa nemala žiadny nábytok. Boli tam jedine tri ambreli.
Mať ambrel, to znamenalo byť bohatý a taký prepych si mohli dovoliť len králi, radžovia, maharadžovia..., ako napr. kráľ Burmy (vtedajšie hlavné mesto bolo Ava), ktorý si pod svoje rozličné titulky písal aj: „Kráľ bielych slonov a 24. ambrelov“.
* Biely slon sa najčastejšie vyskytuje v Thajsku, ale pre svoju zriedkavosť, môže si ho dovoliť len kráľ a pravda, na takomto slonovi sa nesmelo robiť. Mať bieleho slona predstavovalo veľké bohatstvo, veľkú prestíž, ale ešte väčší výdavok. Keď nejaký maharadža chcel niekoho potrestať, daroval mu bielého slona. Nesmel si ho predať, nesmel si ho nikomu darovať, nesmel si na ňom robiť, ale musel si sa o toho slona starať, lebo občas z kráľovského dvora niekto prišiel vidieť, ako s tým slonom nakladáš. Po čase, vyšiel si na mizinu.
Ambrel nebol len drahý, ale aj ťažký. Sám človek, pán ho nemohol nosiť. Na to mal sluhov, otrokov. Maľby z tej doby ukazujú, ako králi, najvyšší kňazi... vo svojom sprievode majú aj nosičov ambrela. Ich úlohou bolo svojho pána ochraňovať od slnečnej páľavy. Vedľa týchto, boli tu aj sluhovia s vejárom, ktorí si pána rozchládzali.
Postupne ambrel prichádza aj do Európy. Ešte nie vo funkcii dáždnika, ale „slnečníka“ a takýto ambrel si mohol dovoliť len niekto výnimočne majetný. Dostáva sa aj do Vatikánu, ku pápežovi. Bolo to v čase renesancie.
V XVII. st. technológia zaznamenáva aj určitý pokrok. Ambrel sa už nevyrába z kože, ako to bolo skorej, ale z textilných látok. Najčastejšie sa využíva hodváb a v konštrukcii, na rebrá, využíva sa rybia kosť (z veľryby). Aj jeho cena začína byť prijatelnejšia. Môžu si ho dovoliť aj menej majetní. Na nosenie ambrela už nikto nepotreboval sluhu a práve v tomto čase dochádza aj ku ďalšiemu „objavu“. Zo „slnečníka“, vzniká aj „dáždnik“. Ochrana pred dažďom, ale toto ešte neznamená, že sa ambrel stáva nevyhnutným. Mnohí muži sa ho stránia. Považujú ho za „ženský módny artikel“ a na dovažok, kto sa chce pred svetom ukázať, že je biedár. Poriadny džentlmen ambrel nepotrebuje. Ak prší, môže si dovoliť prenajať si fiáker, má vlastný kočiar a pod. Niekdajší drahý ambrel, stal sa lacnou náhradou kočiara.
Určitý pán, Jonas Hanway (1712 – 1786) sa považuje za prvého Angličana, čo sa odvážil chodiť s ambrelom a pravda, nechýbalo posmechu, ba skoro vyvolal aj hospodársky nepokoj. Rozliční nosiči, „kočiši“... ktorí dosiaľ prenášali pánov v daždi, našli sa bez roboty. Pomaly, ale iste, ako vždy, našli sa pomodári a čoraz častejšie na uliciach Londýna ste videli „urodzeného pána“ s ambrelom.
Ďalším zdokonaľovaním, váha ambrela sa znižuje. Rybie kosti sa nahrádzajú kovom (1850) a tento vynálezca, Samuel Fox začína čítať dukáty. Rodia sa ambrelové manufaktúri.
Aj ďalej sa ambrel používal aj na ochranu pred slnkom, ale teraz sa tento druh stáva „ženskou“ rekvizitou a z toho je aj v pastelných farbách. Mužské dáždniky dostávajú aj „mužskú“ farbu, čiernu a že Londýn, vtedajšie hospodárske centrum sveta je neustále chmúrny, daždivý, ambrel zase začína nadobúdať na „česti“. Stáva sa symbolom postavenia v spoločnosti. Anglický džentlmen sa nikde nezjavil bez svojho, pekne zvinutého ambrela, preveseného cez ruku.
Pravda, nechýbajú tu ani rozličné anekdotky. Napr. keď ministerský predseda V. Británie, Chamberlain išiel do Mníchova na podpísanie dohody s Hitlerom („Mníchovská zrada“), so sebou si nosil aj ambrel. Ako vystupoval z lietadla, videl ho Hitler a hneď poznamenal, že národ, ktorého líder je až toľko posadnutý strachom z dažďu, určite nema ani vôľu a ani silu na odpor.
Keď vznikol nový štát Izrael, prišli sem Židia z celého sveta a odrazu bola tu potreba zozbierať si aj židovský folklór. Dov Noy z Hebrejskej Univerzity v Jeruzaleme zaznamenal aj mnohé anekdoty.
Dvaja Židia, priatelia, žijúci v Anglicku, išli na prechádzku. Ako sa svedčí na džentlmena, jeden z nich si na ruku zakvačil aj ambrel. Druhý ho nemal. Ako idú, odrazu začalo pršať a ten bez ambrela hovorí priateľovi:“ Rýchlo otvor ten ambrel, lebo zmokneme“. „Nepomôže. Celý je deravý“. „No a prečo si ho vzal?“ „Nemyslel som si, že bude pršať.“
************