Všetko sa nám točí dokola. Niečo rýchlejšie, niečo pomalšie, ale len v určitom kruhu. Zem sa otáča okolo svojej osi, okolo slnka, striedajú sa nám doby ľadové s dobamy teplejšími, vojna strieda vojnu, i keď po každej takejto katastrofe, svet je skalopevne presvedčený, že to bola už tá posledná. A nebola. Vypadá, že aj vojny sú nutnosťou žitia, civilizácie. Hľa, máme historicky zaznamenané, čo bolo, keď Ramzes II. podpísal mierovú zmluvu z Chetejcami. Nastalo dlhé obdobie pokoja, ktoré zrodilo do vtedy nevídanú katastrofu. Dobu temna staroveku. Dovčerajší žoldnieri, zverbovaní z radov barbarov, z nedostatku vojen, svoju zbraň obrátili vôči svojim pánom. Historici ich nazývajú aj „morský národ“, „morskí ľudia“, „morské plemená“ atď. Námorné morské bandy za nejakých 50 rokov zničili všetky vtedajšie ríše, civilizácie. Jedine Egypt (Ramzes III.) nejak, ale poriadne zoslabnutý, z toho vyplával, no už nikdy sa nedostal na úroveň, akú mal v čase Ramzesa II. Ľud Stredozemia zabudol obchodovať, zabudol písať, zabudol stavať mestá, zabudol... no na všetko. Trvalo to ďalších, asi 300 rokov, kedy sa bojazlivo zjavujú nové krajiny oblasti, kedy sa začína písmo šíriť, kedy sa vlastne kladú základy helénskej kultúry... až nastala doba zrodu rímskeho impérie a zase tu boli divoké bandy barbarov, zase zanikajú kultúry a zase nastáva doba temna. Teraz stredovekého. Zase svet zabúda na písmo, na kultúru... až do doby renesancie.
Dobre sa pamätáme na látky zo školských lavíc. Aby svet išiel napred, potrebné je mať malých podnikateľov, vláda nesmie zasahovať do hospodárstva... malí podnikatelia nie sú rentabílni, musíme mať veľké hospodárske podniky, až nadnárodné.... veľké konglomeráti robia aj veľké straty a potrebné je rozbiť ich, rozkúskovať... doprava, el. prúd, zásobovanie plynom musí byť v štátnych rukách... nesmie byť v štátnych rukách, lebo je potom nerentabílne... musí sa sprivatizovať... musí sa znárodniť, lebo súkromné podniky nedbajú na údržbu a potreby občanov, len na svoj profit... atď.
V poľnohospodárstve to bolo podobne. Malý sedliak je neproduktívny. Nemôže poriadne investovať do mechanizácii majetku, nema dosť prostriedkov na umelé hnojivá, herbicídy, pesticídy... zdráha sa inovácií... najlepšie je, aby to bol veľký agripodnik, družstvo... vyložený výrobca potravín... a hľa, máme tu nový trend. Najkvalitnejšie potraviny sa dopestujú len na menších plochách, v rodinných záhradách, vo humne, lebo svet je už sýty potravím nasiaknutých chemikáliamy, plodov obraných „za zelena“, „dobré jablko je len také, v ktorom najdete aj červíka“, všetky súčasné odrody ovocia a zelenín sú akoby plastické. K vôli výzoru upustilo sa na kvalite, na chuti, na vôni... a so stravou z obchodu, nechutnou... do seba len priberáš jedovaté látky, ťažké kovy, nuž nie div, že vo svete je čoraz viacej detí trpiacich na najrozličnejšie alergie, na najrozličnejšie syndrómi, že muži sú čoraz neplodnejší, že... no je tu široký výber.
Stredom XX. st. bez ohľadu na geopolitické rozdelenie sveta, ale z oboch strán „železnej opony“ veci sa uberali podobným smerom. Na „východe“ bolo nacionalizovanie obrábacej pôdy, zanikali rodinné majetky, kým na „západe“ ten zánik rodinných majetkov mal prifarbenie „voľného trhu“. Farmár bol hospodársky nanútený svoj majetok odpredať a veľké agripodniky len vzrastali.
Prišla aj „zelená revolúcia“ a staré odrody sa vytrácali z maštalí, z chlievov, zo záhrad, z polí. Kvôli vyššej produkcie, obetovala sa kvalita, chuť, vôňa... Tak to trvalo do asi 80-tých rokov, kedy nastáva pomalá zmena. Vlastne z „východnej“ strany opony to
bolo badať už na začiatku 70-tých rokov. Okolo miest začali sa zelenať rodinné záhrady a to tempo vzrastu sa len stupňovalo.
Koncom 80-tých rokov podobný trend zasiahol aj „západnú“ stranu, ba čo viacej, ešte len naberá na sile.
V Británii takéto „malé“ poľnohospodárstvo, zahradníctvo má svoju dlhú tradíciu. Zvlášť počas II. sv. vojny, v čase ponorkovej blokády, Briti boli vlastne aj nútení, nejaké potraviny si aj dopestovať. Poriadne sa to tam zakorenilo, takže súčasný trend ani toľko nekoli oči, avšak z druhej strany Atlantiku je to až nápadné. Krajinu zasiahla „pôžičková“ kríza, cena majetkov (domov) náramne klesla, cena pohonných látok (benzín, nafta...) neustále vzrastá, ceny potravín v obchodoch stúpajú... takže súčasný trend malého zahradníčenia, privyrábania si, šetrenia, ani nediví.
Boli aj skorej malé parcely, kde si „zdravotní zanietenci“ pestovali vlastnú zeleninu, ovocie, ale teraz na scénu vstupujú aj nie z „rekreácie“, lež z potreby, núdze, či mnohí aj z preventíve. Zdráhajú sa jesť, konzumovať GM (geneticky modifikované) potraviny.
Podľa dát US National Gardening Association, americký občania len minulého roku (2007), na záhradnícke semiačká minule 1,48 miliard dolárov, čo vzhľadom na rok 2006. predstavuje až 25% zvýšenie.
V Británii asi 300 tisíc rodín má (prenajíma si) malé záhrady, ale na poraďovníku je ďalších niekoľko stotisíc. Ani nie tak dávno, na týchto záhradách si videl prevažne starších ľudí, avšak posledne tam pribudol veľký počet mladých. Prenajímajú si to študenti, mladí profesionálovia... lebo každý chce mať aspoň kúsok „vidieku“. Život v mestách ich unúva. Záhrada je rekreáciou (a rentabílnou).
Tí, čo sú „podkovanejší“, byty v mestách si vymieňajú za domy na dedinách, ale ako to vidíme na TV, okrem priestrannejšieho domu, záväzne tam chcú mať aj väčší dvor, zeleninovú záhradu, dvorik pre hydinu, možno aj priestor pre koníka a pod. Vyhľadávajú domy ďalej od frekventovanejších ciest, lebo nechcú tam mať mestský ruch a neťaží sa im ani cestovať do mesta, aspoň občas, lebo mnohí z nich sú profesionálovia a so zamestnávateľom, partnerom, zákazníkom... sú v neustálom kontakte prostredníctvom počítača. Ceny domov na vidieku ukrutne vstúpli, ba neustále rastú a to až o 25% ročne.
Minulého roku Briti na rozličné semiačká minuli až 129 milionov dolárov (prepočítané na doláre), z čoho 46 milionov minuli na semiačka zelenín. Posledné dáta udávajú, že vzhľadom na 2007. rok odpredaj ovocních stromkov vzrástol o 43%, kým 2006. rok, vzhladom na 2005. predstavoval zvýšenie o 13%.
V každej krajine je to podľa možností. V Austrálii, čoraz menej sveta chce bývať v Melbourne, Sydney... lebo predsa, ani tu sa polúcii nevyhneš a mestá sa len šíria a šíria, lebo zase, každý chce mať aspoň nejaký dvorik. Obyčajne je to ¼ akrový (1 hektár = 2,5 akry). Normálny smrtelník, svieži prisťahovalec sa posúva čoraz väčšmi na perifériu, kde sú domy prístupnejšie. Lepšie situovaní si kupujú prehnane drahé domy čím bližšie ku stredu mesta (aj 10 km. je ešte blízko), ale zároveň si kupujú aj menšie farmičky, tzv. Life Style. Tu si vystavajú dom, zriadia si nejaký park, možno tam bude aj bazén, zopár maštalí pre koníkov, jazierko, vodná nádrž pre kačky... nejaký kútik zeleniny, úľ, dva včiel... a pravda, budú tu aj ovečky (obyčajne mäsité druhy), kozičky (hlavne búrske, mäsité) a pravda, aj nejaké stádečko kravičiek. Obyčajne sú to tzv. miniatúrne druhy, ako Dexter, Lowline a pod. Aké veľké sú tie farmičky? Tak, tie najmenšie budú asi 2 hektárové, ale obyčajne sú okolo 20 hektárov.
Aj my sme dlhé roky mali takúto farmičku. 6 hektárovú. Bolo tam mŕtve rameno potoka, odkiaľ sme si čerpali vodu, popred farmičku nám išiel hlavný irigačný kanál, no a na tom kúsku zeme sme si dopestovali 20 kráv. Normálnej veľkosti. Mäsité druhy, ako Angus, Hareford, alebo aj Short Horn. "Hospodárske" budovy sme si tiež vystavali. Jednu velikánku šopu a na ňu napojenú chatku. Nič zvláštne. Jedna spáleň a kuchyňa. Bola to vynikajúca rekreácia. Každý víkend sme si odskočili (236 km.). Trochu sa poobracali po majetku, niečo urobili a potom už na pláne bola len poľovačka na zajáčkov, alebo chytanie rýb. Med sme si vybrali aj 5-6 krát ročne a veru mali sme až 4 úle. Medu bolo aj na rozdávanie.
Večer sme pozorovali oblohu. Bola, ako posiata hviezdamy. Žiadna polúcia. Ani svetelná. Študovali sme južné súhviezdia, hľadali Južný kríž, trochu si zahrali, zaspievali naše ľudové pesničky, usporiadali nejaký kotlíkový paprikáš, uhostili susedovcov, penzistov a potom už buď počúvali rádio, alebo sme sa dali do čítania.
Ako vidno, ten trend malého majetku sa opláca. Konečne, keď sa to opláca Britom, Američanom, Austrálanom... tak určite sa oplatí aj vám, krajanom v starom kraji. Len si dobre naštudovať, čo pestovať. Nejeden tunajší maličký farmár je v tom úplne. Niekto sa dá na pestovanie holúbeniec a dodáva ich do nemocníc a špičkových reštaurácií. Iní sa rozhodol pre robenie domáceho syra, kozieho, ovčieho (to sa sem zatiaľ len dovážalo) a hospodári. Ďalší sa dali na pestovanie kvetín, lavanduly, korenín a príchutí, ako rozmarín, šalviu, šafrán, liečivé bylinky, alebo aj starodávne odrdy paradajok, papriky, úhoriek, cesnaku atď. atď.
Sú aj takí podnikavci, čo sa dajú na prepracovanie organicky, alebo len po domácky dopestovaných plodín a pre trh dodávajú zomletú rascu, dehydrovaný cesnak, dehydrovaný cibuľu, dehydrovaný levešťok, vôňavé jedlé oleje pre kuchyňu, paradajkové a paprikové pretlaky, pestujú jeleňov, srny... a toto dodávajú pre špičkové reštaurácie, ale najviacej ich je v pestovaní hovädziny. Miniatúrne druhy. Trh majú zaručený. Odberá im to letecká kompánia QANTAS, najznámejšie reštaurácie... ale je už hodne aj takých, čo sa dali do pestovania svíň. Nie tých Yorkshire. To robia veľké farmy. Oni sa dali do menej známych druhov a posledne sa tu, na TV jeden vystatoval, že si už konečne zohnal aj plemeno Mangulicu. Vraj najlepší druh, čo kedy videl. Mäso je vynikajúce, "mramorové" a klobásky z neho sú najlepšie, čo kedy ochutnal. Ešte sú mu tie svine len v kvarantíne a na listine má už niekoľko desiatok potenciálnych zákazníkov, reštaurácie. O odbyt nema starostí, lebo kto raz ochutnal mäso tohoto druhu, inej prasaciny sa vraj ani nedotkne.
*
*
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára