Bast , alebo aj Bastet bola bohyňou Dolného Egypta, hlavne mesta Bubastis, avšak postupne, keď sa toto mesto stalo hlavným v oblasti pod domináciou Líbye, aj kult tejto bohyne sa rozmáha. Mala podobu ženy, ale s hlavou mačky. Neskoršie sa stáva aj manželkou boha Ptah (z Memfisu), ktorého ďalšia manželka, Sekhmet bola levicou.
Jej prvoradou úlohou bolo dozeranie na pôžitok ľudí, ale zároveň bola aj ochrankyňou tehotných žien a mužov chránila pred chytľavými chorobamy, ako aj pred vplyvom zloduchov.
Táto bohyňa bola proste očarená s hudbou a tancom a jej slávnosti boli vraj zo všetkých najkrajšie a preto trvali až do čias rímskej dominácie Egyptom. Jej chrám v meste Bubastis, podľa písania Herodotusa (aj ďalších), bol jeden z najkrajších a najelegantnejších v celom Egypte. V čase jej slávností, do mesta prichádzali státisíce ľudí. Všetci s píšťalkami, hrkalkami (sistrum). Plávali loďky Nílom, hudba sa rozliehala ponad mierne vody rieky a na jej brehoch boli ďalšie tisíce, státisíce Egypťanov, čo sa kochali v kráse slávností.
Aj same mesto sa dôkladne pripravilo. Ulicami sa poriadali masové procesie, hostiny a pravda, víno tieklo potokom. Práve toto, víno, bolo asi príčinou veľkej popularity festivalu. Všetci „pútnici“ sa veselili, vystrájali, žartovali, tancovali, spievali...
Bast, Bastet mala mačaciu hlavu a tu sa musíme zamyslieť, že prečo? Nebolo to len tak, z ničoho, nič, či „nech máme aj takéto božstvo“. Ó, nie. Vonkoncom nie. Egypt, ako dnes, tak aj v minulosti bol krajom poľnohospodárov, roľníkov, pestovateľov zrnovín, hlavne pšenice (preto tam prišli aj Rimania) a kde je zrno, tam sú aj myši. Ani sa dobre neobrátiš a už ich je na miliony. Okrádajú sýpky, sklady, robia nesmierne škody, ale prilákajú aj mačky. Tieto mačky sa podarilo aj nejak domestikovať. Práve v Egypte. Tak hovoria znalci vtedajších pomerov a že mačka bola vynikajúcim partnerom Egypťanov, aj táto bohyňa dostala mačaciu hlavu, ba čo viacej, po celom Egypte sa odrazu začínajú stavať sochy mačiek a ak nestačí ani toto, tak súčasní archeológovia nachádzajú na tisíce balzamovaných mačiek. Vraj preto, že kult bohyne Bast bol nesmierne populárny. Môžeme pripustiť aj toto, no v úzadí všetkého je užitkovosť mačiek. Chránili sýpky, sklady, boli požehnaním krajiny.
Mumifikované mačky.
Bes patril medzi najpopulárnejšie božstvá, avšak o jeho pôvode vieme veľmi málo. Určite nebude domácim, ale importovaným bohom a predpokladá sa, že si ho Egypťania priniesli niekde z oblasti severnej Afriky. Odkiaľ? Nikto presne nevie, avšak vie sa, že tento Bes vycestoval aj do Grécka, kde najsamprv v ich partenóne bol len „zastrčený“, no neskoršie v čase rozmachu helénskej kultúry, aj on sa stáva významný a odtiaľto cestuje aj ďalej. Na oko bol strašný, charakterom zábavný, ale aj bojový... Ešte aj v čase kresťanstva Bes a jeho veštby v stredisku Abydos, boli živé. Jeho vplyv sa ešte dlho cítil aj v samej Alexandrii, v jednom z najväčších včasných stredísk kresťanstva.
V Egypte ho nazývali buď Bes, alebo pán Puntu. Na starosti mal mnohé záležitosti. V prvom rade bol ochrancom spánku a sna, ale bdel aj nad manželským životom, dbal o ženské záležitosti, ako vôňavky, toaletu vôbec. Bol aj pri pôrodoch, nuž stal sa aj božstvom tehotných žien. Jeho podobizeň bývala vyrytá na hlávikoch postelí, na zrkadlách, na fľaškách vôňaviek atď. Časom sa stal aj ochrancom rodinného života, ochrancom rodín, ba chránil ľudí aj pred šelmami, alebo pred krokodílom, hadom, škorpiónom atď.
Ani pri najlepšej vôli, nikto nemôže povedať, že na vonok to bol aj pekný boh. Ó, nie. Bol to vyslovene škaredý, až odporný muž. Zakrpatenec a ozembuch. Nízky a nabitý. Hlavu mal nadmierne veľkú, veľké okále, otvorené ústa, z ktorých mu trčal jazyk. Bradu a líca mal zarastené, husté nezriadené obrvy, nos plochý, brucho vypučené, nohy krivé a ruky mu trčali až po zem, nuž obyčajne si ich držal na bedrách, ale znázorňovalo sa ho aj ako hrá na harfe, na hrkalkách, nemotorne poskakuje, lebo jednou z úloh mu bolo aj zabávať deti, hrať sa s nimi, avšak mnohokrát má v ruke aj dýku a vtedy mu z očú nič nedobré nevyčítaš. Obliekal sa do kužušiny leoparda a hlavu mu zdobilo perie pštrosa. Čo je však najzaujímavejšie, maľby egyptských bohov najdeme len „z profilu“, kým tohoto boha sa maľovalo najčastejšie „an face“. Hádam, aby sa vystihla jeho komickosť. Podľa Wiedemanna, jeho meno má význam leopard, puma..., či po našský by to bola asi beštia a to preto, lebo sa zahaľoval do kožušiny. (V latine bestia = zver a toto slovo, v tomto jazyku je izolované.) Jeho kult trval veľmi dlho. Prvýraz sa zjavuje v „Starom kráľovstve“. V hrobke Hatšepsuta je jedna z jeho najstarších podobizní vyrytých do kameňa. Tu ešte nemal na hlave perá. Tie prichádzajú len hodne neskoršie.
V záhrobí, Bes sa úplne mení. V ruke drží dýku, ktorou slabochom vyrezáva, trhá srdcia z tela, ale nikdy nesiaha na dobrých a spravodlivých.
V tejto pomstiteľskej, vojenskej úlohe neraz si zastáva do šíkov tých, ktorí ho uctievajú, ktorí sa mu klaňajú, ktorí nosia amulet s jeho podobizňou.
Ťažko je pospomínať všetky jeho úlohy, lebo tieto sa menili. Každý kraj mu niečo „prilepil“, niečo „zabudol“, takže ako úplný, so všetkými božskými atribútmi, nikde nejestvuje.
Bes
* U nás, či vôbec v jazykoch Slovanov máme slovo bes 1°= zlý duch, nadprirodzená bytosť, ktoré sa v iných slov. jaz. posúva aj na čert, zloduch, hnev, zlosť, zúrivosť, diabol, demón... v lit. baisa = odporný, mrzký, strašný atď. Mnohí etymológovia si tu lámali hlavu, odkiaľ to máme? kde mu je etymológia? Každý jeden to inak vysvetľuje a zatiaľ nemame žiadne vierohodné vysvetlenie. (Viď etym. B.)
Ak sa podívame do sanskritu, najdeme tam slovo bhesa-, ktoré R.L.Turner zaraďuje medzi „defektné“ a v následných jazykoch nadobúda význam, ako sprostý, nevychovaný, grubián, necivilizovaný, strašný, hnusný, škaredý, odporný... Východiskom slova bhesa-, je Bukka- 4°, ktoré je tiež „defektné“ a používa sa pri stavbe slov s významom: tupé, chybné, tučné, sprosté, strašné, špatné, hnusné, nemotorné, idiotské, drsné atď. kde vlastne vidíme všetky atribúty boha Besa. Tak, ako ho zachytávajú staroegyptské podania, kresby, sošky a pod.
Spoznaním sa s výzorom Besa, jeho charakterom, asi sme riešili aj záhadu etymológie nášho slova „bes“, ba čo viacej, vidíme, že aj lat. bestia, odkiaľ máme beštiu, určite bude súvisieť s menom tohoto boha. Slovenské bes 2° = besnenie, zúrivosť, hnev... má jasnú etymológiu (viď bes 2° v etym. B). Súvisí s besedou, besedovaním, čiže rozprávaním, ale v podobe Bhas = štekať, brechať, z čoho vyšlo bhasá = pes. Asi len zhodou okolností, tieto dve slová nám stoja celkom blízko. Otvorenou otázkou zostáva len, ako a kedy sme sa spoznali (Slovania) s týmto prastarým egyptským božstvom? Akou cestou sa dostalo aj k nám? Akou cestou sa s nim spoznal aj sanskrit?
Buto, neraz aj Uto, Edjo, Wadjet, Wadjit... bola ďalšou bohyňou, o ktorej nám nejaké správy zanechal aj Herodotus, v opise mesta Buto, Butus, v delte Níla, avšak lepšie ju poznáme z prameňov Egypťanov. Predstavovalo sa ju, ako hada, kobru, ovinutú okolo stebla papirusa. Bola ochrankyňou Dolného Egypta, avšak Buto v spoločnosti s Nekhbet, bohyňa v podobe supa (bohyňa Horného Egypta) boli už bohyňami ochrankyňami kráľov, faraónov a občas sa dostávajú aj na diadému faraónov, kde reprezentujú úniu Horného a Dolného Egypta.
V egyptskej mytológii, Buto bola ošetrovateľskou mladého Horusa a pomáhala jeho matke Isis, lebo ujo, boh Set ho chcel zavraždiť. Isis utiekla do močiarov delty Níla a tu jej pomáhala Buto. Tento mýtus sa veľmi zanáša na podobný grécky, kde sa spomína bohyňa Leto a Apolón (z Delosu). *Pozor! Sú dve božstvá s podobným menom. Set a Seth.
Geb a Nut , boh zeme a bohyňa nebesies sú brat a sestra, dvojčatá, blížence, deti bohov Šu a Tefnut, ale sú aj manželský pár a ako takí splodili bohov Osirisa, Isis, Horusa st., Seta a Neftys, ale Nut bola aj matkou Hathory. Všetko záleží na tom, ktorý mýtus sledujeme.
Geb a Nut si žili v pokoji, kým ich otec Šu, na naliehanie boha Ra, nerozdvojil. Z tohoto sa Geb toľko rozčaroval, že si ľahol ku otcovým nohám, a tu horko nariekal. Z jeho ohnutého kolena vznikli vtedy vrchy a doliny a zo sĺz vznikli všetky rieky, jazerá a moria sveta tohoto. Jeho svätým zvieratkom, vtákom, bola hus a preto sa v dejinách božstiev neraz spomína aj, ako „Veľký Gagotáč“. Po čase, Geb vystriedal otca na tróne, ako teraz už „Tretí Božský Faraón“ a spomína sa ho len po dobrom. Panoval v pokoji a po čase aj on sa uťahuje na nebesá, ku Ra a Šu. Na trón dochádza jeho syn, boh Osiris.
Aj na neby bol veľmi rozvážny, takže nezadlho tu vystrieda boha Thotha, ako hlásnik boha Ra a aj najvyšší božský sudca, arbitér, lebo bohovia sa neraz aj tam dohadujú, súdia, nuž niekto musí konať aj túto funkciu.
Nut, bohyňa nebies a nebeského oblúka, ale aj „veľkéj vodnej priepasti“ (podobne, ako to spomína Biblia 1M 1...) nemala to najľahšie, lebo boh Ra vyriekol kliatbu, že Nut nebude môcť otehotnieť ani jeden deň v roku. Videl boh Thuth, ako Nut ukrutne trpí a rozhodol sa nejak pomôcť. Dovtípil sa. Kruh má 360 stupňov (dní), ktoré si Egypťania vzali, že to predstavuje jeden slnečný rok a tých zvyšných päť sa do roka nepočítalo. Vtedy sa oslavovalo. To bol len nejaký „dovažok“ roka. Pomohol jej, že práve v tieto a len v tieto dni môže otehotnieť a stalo sa tak. Rodila jedného boha, za druhým. Keby nie, božská dynastia Egypťanov by dávno vymrela.
Nut sa zobrazňovalo v podobe ženy (niekedy aj kravy, alebo aj s vázou na hlave, čo je aj ideogram jej mena), s pretiahnutým oblúkovitým driekom, hviezdičkovaným bruchom v nejakej arkáde cez celé nebo a prstami rúk a nôh sa dotkýna zeme. V panteóne sa jej ušla úloha patrónky zosnulých a na sarkofágoch, z vnútornej strany, rovno nad múmiou, bola vyrytá jej podobizeň. *Niekedy sa stretneme aj s názvom Nu, ako bohyne, avšak toto je len varianta jej mena. Aj táto podoba sa identifikuje s vodou a preto na hlave má vázu, z ktorej dáva svetu vodu. Ináč, už či Nut, alebo Nu, predsa a v každom prípade je to matka egyptských božstiev. O jej charaktere mnohé faktá nám zanechali nie len Egypťania, ale aj Gréci, ba aj Rimania. Gréci, ako vždy, snažili sa ju identifikovať so svojimi božstvami a Nut sa najčastejšie spomína, ako paralela bohyne Rhea.
Hathor, niekedy aj Hather mimo Egypta známa pod menom „Divá levica“, ktorá sa stala aj „kráľovnou pokoja a lásky“, v krajoch, ktoré si ju adaptovali. Bola to ideálna matka a znázorňovalo sa ju ako na hlave, medzi kravskými rohami má umiestnený aj slnečný disk.
Bola to bohyňa omamnej lásky a pôžitku, ale aj plodnosti. Gréci si ju prirovnávali k ich Afrodite.
V tom dávnom čase, kedy si v Egypte vládol boh Ra, Hathor žila v Núbii a tu bola krvilačnou levicou. Dopočul sa o nej aj boh Ra a vyslal za ňou bohov Šu a Thoth, aby mu ju priviedli, lebo bez nej, jej blízkosti, nemôže žiť. Vybrali sa týto dvaja bohovia a nejak ju presvedčili, aby išla s nimi do ich krajiny, do krajiny vína a pôžitku. Pristala. Akonáhle vstúpila do novej krajiny, aj sama sa zmenila. Stala sa vzorom elegancie a šarmu. Tu sa aj vydala. Manžel jej bol boh Horus, ktorého navštevovala raz ročne. Vždy len počas festivalu „dobrých stretnutí“. Vtedy mesto Edfu bláznilo. Procesia s jej sochou cestovala do chrámu Horusa (staršieho – boha nebies), kde pravda trávila „manželské noci“. Po festivale, prechádzala do jej mesta, Dendere.
Iné legendy hovoria, že mala aj podobu kravy, svätého zvieraťa a bola dcérou boha Ra, kým samé jej meno vraj znamená „chrám Horusa“. Mala aj svoj obľúbený hudobný nástroj, „sistrum“. Boli to nejaké hrkalká s malým rámom a krátkou rúčkou, kde na drôtikoch viseli maličké disky, ktoré pri trasení krásne hrkali. Aspoň pre Egypťanov. Tento nástroj sa Egypťanom toľko zapáčil, že si ho neskoršie krášlili s jej podobizňou.
Hathor bola patrónkou žien a pod svojou správou mala aj ich rúcha, či bola aj nejakou módnou kreátorkou. Pribudla jej aj funkcia kráľovny západu (svetovej strany mŕtvych) a tu vítala nových zosnulých. Vítala ich na „onen svet“. Populárne sa ju nazývalo aj „Pani platanov“, lebo sa zvykla schovávať v korunách platanov, na okraji púšte a tu svieže umretých zásobovala s chlebom a vodou a pomáhala im šplhať sa po nebeskom rebríku.
Ináč prebývala v Dendere a tu, každý nový rok, ľud jej poriadal nádherné slávnosti, lebo to boli jej narodeny.
Hathor, v podobe dobrej kravičky odnáša telo a dušu zosnulého „na západ“, lebo pod jej ochranou bola aj nekropola z druhej, západnej strany Nílu. Všimni si, že medzi rohami má slnečný disk, krášlia ju dve pštrosie peria a na krku má je vak s vodou a potravou pre „cestujúcich“ zosnulých.
Heket je tiež bohyňa pôrodu. Obyčajne má podobu žaby, alebo ženy so žabou hlavou a dávalo sa ju aj do súvislosti s „prelievaním“ Nílu. Legendy hovoria, že sa narodila priamo z úst boha Ra a že bola pôrodnou asistenkou (babicou) pri rodení sa boha slnka. Považovalo sa ju za manželku boha Khnemu.
Mnohé božstvá Egypťanov majú buď celé telo, alebo len hlavu nejakého zvieraťa, čo ukazuje na ich totemistický, alebo až animistický pôvod.
* Medzi Grékmi (a Rimanmi) takéto božstvá sú už len sporadické – Pan, alebo aj Kentaur.
Horus. Pod týmto menom poznáme hlavne dve božstvá, Horusa staršieho a Horusa mladšieho. Pravda, prvý bol Horus starší, ktorý v legendách predstavuje svetlo a jeho najvýznamnejšia podoba je Horus-Behudeti, kde vystupuje, ako poludnie, poludňajšie svetlo, poludňašie slnko a teplo. Je pravým opakom boha Seta, ktorý bol tvárou noci a tým aj temných síl.
Horusa staršieho sa považovalo za syna boha Ra, ale neraz vystupuje aj, ako syn boha Geb a bohyne Nut. Bol manžel Hathory, brat Setha a priami predok všetkých faraónov. Znázorňovalo sa ho, ako muža, ale s hlavou sokola, čo neskorší autori, v čase, keď Európu XIX. st. záchvatila „horúčka“ Egypta, Horusa najdeme aj v podobe silného mladého muža, ktorému nad hlavou poletuje sokol. Bol to boh vzduchu. Jeho oči boli slnko a mesiac, ktorými dozeral na aplikovanie zákonov krajiny a hlavne na život a šťastie svojho ľudu. Bol jeho najvyšším „pastierom“. Predstavoval ranné lúče slnka a len tu mal až sedem aspektov, foriem.
Horus v boji.
V neskorších legendách ho už najdeme, ako Horusa mladšieho, syna Isis a Osirisa, ktorého Gréci poznali pod menom Harsiesis. Tento Horus sa začal na nekaždodenný spôsob. Isis otehotnela z mŕtveho tela manžela Osirisa, ktorého zavraždil nedobrý Set. Mladého Horusa sa často znázorňuje, ako nahé decko ovešané šperkami, s oholenou hlavou, z ktorej mu trčí len jeden chumáč vlás padajúci na jednu stranu. Matka ho vychovávala v najväčšom tajomstve, lebo mala strach o jeho život. Hlavne, aby ho nenašiel zlý Set a nezavraždil. Ináč, Horus mladší nebol nejaký silák. Bolo to chorľavé decko a občas ho niečo uštiplo, ako napr. škorpióny, či pohrýzli ho divé zvery, občas sa popálil, trpel žalúdočnými boľasťami atď. atď. Pri živote ho držala len magická sila jeho matky a preto, neskoršie, keď dospel, vyrástol na pravého boha, stal sa patrónom liečby takýchto nemocí a usadil sa v delte Níla. Stal sa vodcom svojho ľudu a bral účasť v planovaní boja so Setom. Tu mu zase pomohla jeho matka. Na pomoc si pozvala manžela Osirisa. Tento mu v sne poradil, ako vyhrať, poraziť Seta, lenže prívrženci Seta neváhali. Premieňali sa na krokodílov, nílske kone (vodný kôň, hroch), takže boj bol tvrdý a výsledok menej - viac nerozhodný. Muselo sa zvolať zhromaždenie všetkých bohov a riešiť tento zápas, božský spor. Pri božskom súdnom vyšetrovaní Set tvrdil, že Horus nemôže byť synom Osirisa, keďže tento umrel hodne skorej, od jeho začatia, ale Horus predsa dokázal, že je naozaj synom Osirisa. Bohovia rozhodli. Horus má pravdu a Set musí cúvnuť, takže od tohoto dňa Horus sa stáva bohom ako Dolného, tak aj Horného Egypta, či národným bohom celej krajiny.
* „Oko Horusa“ aj dnes „žije“. V nejednom kresťanskom chráme si našlo svoje miesto.(Aj v Petrovci.) Rovno nad oltárom. Ako hovorí legenda, jedného dňa sa Horus obrátil na boha Ra s prosbou, aby mu tento dovolil čítať budúcnosť rovno z oka. Ra ochotne súhlasil, lenže ani jeden boh si nevšimol, že práve v tejto chvíli popred oblok prechádzala sviňa. Strašná. Tá sviňa nebol nikto iný, ako sám Set, ktorý sa rýchlo spamätal a vystrelil svoj šíp rovno do oka Horusa. Horus mal strašné boľasti a na čas aj oslepol na jedno oko.
Podľa gréckeho podania, čierna sviňa vytrhla oko Horusa a zožrala ho, ale na rozkaz boha Ra (gr. Helios), musela ho vrátiť. Pravda, oči Horusa boli slnko a mesiac a aby na svete nebola tma, sviňa to musela vrátiť.
O oku Horusa je ešte zopár legiend, ale asi všetky sa zvádzajú v túto jednu.
Štyria synovia Horusa. Ako každý boh, tak aj Horus bol ženatý a mal svoju rodinu. Legendy spomínajú, že Horus mal štyroch synov a otec im rozdelil aj božské funkcie. Ste štyria a svet má štyri strany, nuž budete si „faraónovať“ každý na svojej strane („náhodou“ aj pri balzamovaní mŕtveho boli štyri kardinálne aspekty prezervovania vnútorností múmie) a spoločne na starosti máte aj ukájanie potrieb Osirisa, aby tento netrpel ani hladom, ani smädom. Budete sa starať o „kanopus“ (ako Gréci nazvali tie tégliky, „kečagy“, kde sa uschovávali vnútornosti múmií). Syn s ľudskou hlavou, Imnesty, na starosti mal hlavný orgán, pečeň. Pľúca chránil syn s hlavou opice babúna, alebo možno aj psa, Hapi. Syn s hlavou šakala, Duamutef chránil žalúdok a syn s hlavou sokola, Qebhsnuf dozeral na črevá. Tieto orgány v chápaní Egypťanov boli najvýznamnejšie. Mozog tu nehral žiadnu úlohu a srdce bolo len okrajovým orgánom.
……………………pripravil Jan Kulik
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára