………..píše Ján Kulík
Slovenské osady na Dolnej zemi sa formovali z obyvateľstva asi všetkých slovenských stolíc na Hornej zemi, či už ich sekundárnou migráciou zo stolíc v Maďarsku, takže po príchode do týchto krajov, nejestvovalo tu nejaké spoločné nárečie a ani nejaký spoločný ľudový kroj. Vzalo to zopár generácií, kým sa vykryštalizoval charakter napr. Petrovca, Kysáča, Pivnice... alebo ak sa podívame na Banát, Kovačicu, Padinu, Aradáč... situácia bola podobná. Aj sem, hoci trochu neskoršie, prišli obyvatelia hlavne zo stredoslovenských stolíc. Do Sriemu, menovite do Starej Pazovy prišli Slováci pôvodne zo Zvolenskej, Turčianskej a Liptovskej stolice, ktorí už dočasne žili roztratení po stoliciach v súčasnom Maďarsku, ale asi najviacej ich prišlo z už jestvujúcej osady Selenče. Aj dnes sa ľudový kroj pazovčanov líši od krojov v Báčke a v Banáte. Poznačil ho dočasný život v maďarských stoliciach. Zvyšné sriemske osady zakladali hlavne Slováci z už jestvujúcich osád v Báčke.
Obyvateľstvo Petrovca, pôvodných asi 2000 slovenských evanjelikov pochádza z Peštiansko – pilišskej, Novohradskej, Hontianskej, Nitrianskej, Turčianskej stolice, ale počet rodín bol aj z iných krajov, o čom svedčia priezviská, ako Myjavec, Vŕbovský, Kokavec, Lešťan, Lipták, Báďonský, Boldocký, Poničan, Štrba... čiže o ich pôvode vieme toľko, že prišli pod krycím priezviskom, ako napr. Čelovský, Drieňovský, ale aj Medveď, Zajac... a o časti sa dozvieme len ak si urobíme prieskum frekvencie výskytu toho, alebo oného priezviska na Slovensku a zistíme, že najviacej Králikových, Kráľovskových, Krnáčových, Grňových, Halajových, Havajových,... žije v tom, alebo v onom kraji.
Podobnú kompozíciu obyvateľstva má aj Kysáč. Prišli sme tam z 10. stolíc, z 55 dedín a to hlavne z Novohradu, Peštianskej, Hontianskej a čiastočne aj z iných stolíc, ako aj časť z Petrovca atď.
Aký sme mali kroj? „Pracovný“. Potrvalo to času, kým sa dediny, rodiny zmohli, aby si mohli dovoliť nejakú „módu“ a keď prišiel aj ten čas, nejakým vzorom sa nám stáva kroj ľudu vtedajšieho Uhorska. Fotky z tých čias „z objektívnych príčin“ nemame, avšak z konca XIX. st. a zo začiatku XX. st. už jestvujú.
V XX. st. fotografia už bola bežným javom a toto obdobie je už pomerne dobre dokumentované. Počet fotiek je aj v Národopisnom múzeu v Budapešti a odtialto si „vypožičal“ aj Rudolf Bednárik pre svoju monografiu „Slováci v Juhoslávii“ (SAV – Bratislava – 1966).
Letný kroj bol cele iný. Ľahký. Široké, až „12 polové“ mužské gate, prusľak a nevyhnutný klobúk. Na fotke je gazda zo Selenče, avšak rovnako sa obliekali aj v iných naších osadách. Mal som šťastie, že som to videl aj na vlastné oči. Medzi Petrovcom a Kysáčom svojho času bol jeden salaš, Menďanov a starký Menďan, vždy ste ho mohli vidieť okolo gazdovstva, inak sa ani neobliekal. No predsa trochu inak. Vždy tam mal zapásanú aj modrú zásteru.
Posledne, keď som prechádzal vedľa salaša, už ho tam nebolo. Nebolo ani neho a nebolo ani salaša. Len nejaké rumovisko a predstavte si, nebolo ani tej kopanej studne, ktorá mala najlepšiu vodu v celom okolí. Pri tomto salaši som si robieval prestávky a vždy som si vytiahol drevené vedro plné chladnej a chutnej vody. Boli časy, boli...
Ľudový kroj aj v dolnozemskom prostredí pretrvával až do polovice XX. st. a nebol žiadnou zriedkavosťou vidieť aj krojované deti. Bol to náš spôsob žitia a prežitia. Od mladi, každé dieťa si bolo vedomé, že v tej multikultutálnej spoločnosti prislúcha ku slovenskému rodu.
Kroj, ako médium identifikovania sa, žije aj dnes. Tu je fotka zo 70-tých rokov, z Petrovca.
Už aj pri týchto detských fotkách badať nejaký posun vo vývoji slovenského ľudového kroja v Báčke. Kým bol život neustavičným zápasom, aj kroj bol jednoduchejší, avšak keď sa Petrovec, ba aj celé okolie preorientovalo na pestovanie chmeľu, odrazu prišli peniaze a to „videl“ aj náš kroj. Látky sú pestrejšie, kvalitnejšie, stužky sa kvačkajú všade, umelé perly nikde nesmú chýbať atď. atď.
V tomto čase žila a tvorila aj akademická maliarka Zuzka Medveďová a zanechala nám bohatú kolekciu svedectva doby. Narodila v roku Pána 1897. v Petrovci. Študovala v Prahe a v Záhrebe a tvorila, ako na Slovensku, tak aj v rodnom Petrovci. Z jej tvorby vyberáme:
Veľmi podobnú kompozíciu má aj ďalší portrét petrovčanky, lenže táto osoba má modré oči. Mnohí sa mýlia, ale tu ide o cele iné dievča, ktorého meno sa nemôžem spamätať.
V čase Z. Medveďovej, slovenský kroj bol ešte živý. Krásne ho zachytila aj na plátne „Slovenská svadba v Petrovci“. Tento obraz sa zjavil aj na poštových známkach Juhoslávie z roku 1985. vo vydaní spoločnosti filatelistov.
V čase môjho detstva, takéto izby ešte vždy jestvovali. Sedliacka pec, po stenách maľované taniere, maľovaná kasňa, maľované stoličky, vypoprávaná posteľ, handrovky, medzi oknami zrkadlo a na hrade obyčajne bola zastrčená Biblia. Tu nie je, lebo si z nej číta domáca pani. Len kolovrat sa zmenil. Takýto, ako je na obraze, v čase môjho detsva už neboli. Mali viacej kolmú podobu.
Mužský ľudový kroj zanikol skorej od ženského. Na takéto prusľaky sa pamätám len toľko, že ešte sa ich dalo vidieť, zaprášené, vyblednuté, niekde na povale zastrčené, avšak „slovenská“ košeľa prežila hodne dlhšie. Nie len ako nejaká pamiatka na zašlé časy, ale bola „živá“. Mnohí ju bežne nosili.
Páčilo sa to nám, alebo nie, ale móda XIX. st. bola poznačená Angličanmi, či ich kráľovnou Victoriou a pravda, v jej smútku za manželom Albertom, smútočne sa aj obliekala. Žiadne dekolté, noha sa nesmie vidieť vyššie od členka, nesmeli sa vidieť ani nôžky stoličke, klavíra... no a u nás, tie sukne boli tiež dlhé. Sotva tam bolo vidieť aj členok dievčaťa. Dekolté (výtrih), ani náhodou, ba aj mladá nevesta ku sobášu išla nie v bielom, ale v čiernom rúchu.
Minuli sa aj tie časy a dievčatá boli priam žiadostivé ukázať nie len členky, ale aj kolienká. Suknička sa skracuje, až sa to pri doznievaní doby ľudového kroja, ustaľuje vo výške kolien. (V jednotlivých osadách aj vyššie.)
Slováci v Banáte, hlavne Kovačica a Padina, do týchto krajov prišli hodne neskoršie a vidieť to aj na ich ľudových krojoch. Už v Maďarsku ich zasiahla mestská „móda“ prekladaných „plisírovaných“ sukničiek. Pri tomto aj zostali.
Keď v Petrovci bola sezóna „chmeľových oberačiek“, húfne dochádzali. Bola im to nejaká „pracovná dovolenka“. Skúsili sveta a aj si niečo zarobili, ba aj „pošarapatili“. Na Slovenských národných slávnostiach tiež nechýbali a petrovskí mládenci mali „žatvu“. Zaľubovali sa na stopäť.
Použité materiály:
Vlastný archív,
„Slováci v Juhoslávii“ R. Bednárik – SAV 1966.
„Zuzka Medveďová“ – Ján Kišgeci a Vladimír Valentík – Kultúra Báčsky Petrovec – 1997.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára