Albánec: Staroveké dejiny spomínajú nejakú krajinu v Ázii, medzi Kaspickým morom a Ibériou (ázijskou), ako Albánia a zaznamenané je, že názov sa odvádza z toho, lebo obyvatelia tejto krajiny mali krásne modré oči a boli plavovlasí. (Solin. 25)
Podľa mienky iných, obyvateľstvo tejto krajiny pochádzalo z oblasti Mt. Albanus (v Taliansku). Údajne nasledovali Herkulesa, keď sa tento vrátil z cesty do Geryon. (Dion./ Justin / Strab./ Plin. / Mela).
Svojho času, aj Kaspické more sa nazývalo Albanum mare, lebo sa nachádzalo vedľa Albánska. (Plin.)
Dnes pod týmto menom poznáme malú krajinu na Balkáne. Ako prví obyvatelia tejto časti Balkánu (súčasné Albánsko, Chorvatsko, časť Srbska a Macedónska) dejiny spomínajú Ilýrov, ktorí si tu už v III. Storočí pred n.l. založili aj svoje kráľovstvo. Boli to drsní ľudia, indoeurópskeho pôvodu, baviaci sa prevažne poľnohospodárstvom, vojenskými rabovačkami a námorným pirátstvom. Zvlášť znepokojovali rímske lode, nuž Rím sa rozhodol pacifikovať aj ich, čiže nastoliť im Pax Romana. Časť sa im podarilo zaujať už v 167. roku p.n.l. ale tí v horách aj ďalej zostali divokí.
Prvý zápis o Albáncoch (súčasných), nachádzame u Ptolomeja z Alexandrie, ktorý v II.st.p.n.l. spomína tam nejaký kmeň Albanoi, ktorý poskytol aj neskoršie univerzálne meno pre tu žijúcich Ilýrov, ako Arberi, z čoho sa neskoršie vyvinulo Albánci. (Britanica)
Počas jestvovania Byzantie, Albánci poskytli až troch imperátorov: Anastasiusa I., Justina I. a Justiniana I. Albánci však sami seba nazývajú aj Šiptári, krajinu Šiptaria, či po ich Shqiptare, Shqyptare, krajinu Shqiperia, čo znamená synovia orlov, orlý synovia.
Angličan: Príslušnik jedného z národov na Britských ostrovoch. Na týchto ostrovoch vedľa západného pobrežia Európy, od nepamäti žili rozličné plemená, národy. V dejinách sa, ako pôvodné obyvateľstvo spomínajú plemená Keltov, menovite plemä Britto (v starokeltskom jazyku), po lat. Britto, v starofrancúzskom Bretton, ktorého pôvodný význam bol asi bujný, buntovný, šumný, čo sa neskoršie posunulo v bojovný, vojak, bojovník. (Východiskom mu bude asi rovnaký koreň, ako to máme v slove britva.)
Neskoršie sem začínajú dochádzať aj časti germanských plemien, ako Sasi, po nich Angle, z oblasti súč. sev. Nemecka, Schleswig, kde jestvovala oblasť Angul, ktorá svoj názov čerpá zo svojej podoby, „uhlastej“. Súč. názov je Angeln. Po ang. angle = uhol, roh, rybársky háčik. V latinovej forme je to Anglus, v pl. Angli, kým u Tacitusa je Anglii.
Čech: Príslušník jedného zo západoslovanských národov. O vzniku pomenovania je viacej teórií.
A/ Názov vychádza zo skrátenej podoby slova četa, četník = oddiel, čata, ktoré je príbuzné ku írskemu cethern = r/v lat. caterva = zástup, čata, dav, nával, ktoré sa v Ríme vzťahovalo na „barbarské“, neusporiadané, nedisciplinované vojenské oddiely, na rozdiel od rímsky usporiadaných, disciplinovaných légií. Ďalšia možnosť je aj, že tu figuruje slovanské čeľaď = skupina jednotlivcov spojená spoločnými príbuznými vlastnosťami, znakmi, rodina, junač, mládež, čeľadník. (Mikkola, Berneker)
B/ Menej spoľahlivé je, že názov Čech vychádza z osobného mena Čestislav, Častislav, Čestimír. (Holub – F.Kopečný, A. Brückner)
C/ Za spomenutie stojí i češča, rus. čášča = krovie, húština, či mohol by tu byť aj význam niečo, ako lesný obyvatelia (V. Jagič), z čoho sa teraz vynára aj príbuznosť ku novému hornonemeckému Kebse, staroislandskému kéfsir, st. h.n. kebis(a) = posluhovateľ, sluha, daňovo povinný. (V nejednom prípade sa slovanský národ stavia na stupeň sluhu. Napr. občas sa stretneme i s tvrdením, že Srb sa odvádza tiež z významu pre servílny, sluha a pod.) V sans. jestvuje slovo čeťa = otrok, chlapec (v slovínskom jaz. aj dnes deti = otroki), a čella = chlapec, novic, učeň, žiak, nasledovník, pokračovateľ. (Táto podoba vraj môže byť aj dravídskeho pôvodu (Turner), čo je ale otázne. Skorej tu bude opačný proces.)
D/ Spomína sa aj súvis s čépať, čápať = čapiť (o zem), udrieť, ale aj prichytávať sa (srbch. čepati, džepati = prichytávať sa, šplhať, škriabať, teperiť) a „nezabudlo“ sa ani na česať.
Ako Max von Vasmer, tak aj ja som mienky, že na vysvetlenie názvu Čech, najprijatelnejším východiskom bude čeď, čedo, čeľaď.
Francúz: Pri vysvetľovaní tohoto pomenovania máme pravý galimatiáš, či ľudove povedané sármu. Francúzi seba pokladajú za akože Keltov (Galov), ale jazyk im je v podstati románsky, kým pomenovanie je vlastne germanské. Teda, ako to tu ide?
Oblasť severnejšie od Rímu, obývali keltské (Rimania to nazvali galské) plemená. Vždy sa tu bojovalo, až sa Rímu podarilo aj týchto „pacifikovať“ a porománštiť, Pax Romana, lenže ani Rím netrval večne. Na hranice ríše čoraz častejšie klopali germanské plemená. Jedno z nich bolo aj pleme Frankov. Frankovia porazili obyvateľstvo porománštených Galov a začali si panovať, ale aj oni podľahli „vyššej“ kultúre. Aj oni sa porománštili, takže dnes tu máme: pôvodných Galov, vymiešaných s Rimanmi a germanských Frankov. V samom jazyku sú aj nejaké fosíliá po keltskom jazyku, nejaké germanské slová, ale väčšinou je tam „vulgárna“ latina.
Frankovia svoje meno dostali z toho, že v bojoch najradšej používali krátke kópie, sekery s krátkym poriskom a pamiatka na toto jestvuje aj v staroanglíckom jazyku, franca = kópia a v súčasnom je tu frankly = v krátkosti, stručne, priamo, bez okolkov.
Chorvat: Páčilo sa to niekomu, alebo nie, ale etymológiu názvu Chorvat nemožno vysvetliť bez vysvetlenia aj etymológie názvu Srb, alebo opačne. Do jednej skupiny ich tlačí nie len spoločný jazyk, ale aj spoločná etymológia pomenovania a spoločný pôvod.
O pôvode ich názvu jestvuje hodne teórií (chybných) a pravda aj tu sa opakuje „stará“ zotrvačnosť vysvetliť ich na podklade niečoho ponižujúceho. (Vidíme to už pri povrchnom vysvetľovaní Slovan = otrok, Čech = otrok, Srb = otrok, servílny a pod.) Chorvatov „vysvetlili“, že ich názov, pomenovanie vychádza z ger. slova hruvat = rohatý, alebo staroislandského hrútr = baran a je tu ešte kopa podobných.
Chorvati a Srbi sú staré slovanské plemená, či skorej pôvodne iránsko-sarmatské plemená, ktoré sa zmiešali so Slovanmi.
Niekde v treťom storočí pred naším letopočtom z územia dnešného Iránu, či z územia, ktoré v tom čase obývali plemená indoeurópskeho pôvodu, začína posúvanie smerom na sever, severozápad, do stepý, ku južným hraniciam Slovanov a pravda, postupom času nejedeno z týchto plemien sa aj napojilo na Slovanov. Vtedy v týchto oblastiach žili Skýtovia, Alani a aj Sarmáti. Sarmáti sú v blízkom súrodenstve so Skýtmi, ale nie vždy boli aj priatelia. Časom Sarmáti porazili Skýtov, rozprášili ich, rozohnali, pohltili ich a aj dnes na týchto jestvuje pamiatka v srbch. slove skitati se = potulovať sa, skitnica = tulák, vagabund a pod.
Sarmáti už vtedy platili ako dobrý jazdci, pestovatelia a obchodníci s koňmi, ale boli to aj bojovné plemená, ktoré sa teraz priblížili, ba aj zmiešali so Slovanmi, pri čom si prevzali aj slovanský jazyk, ale predsa pri študovaní etymológie vidíme, že si mnohé slová z pôvodnej reči aj zachovali, či v nejednom prípade ich slová sú bližšie ku sanskritu, ako slovanské.
Názov Chorvat (a aj Srb) majú spoločné východisko. Chorvat vychádza zo staroiránskeho (fšu)haurvata- = ochranca, stráž(nik) dobytka, avestínsky pasu-haurva: haurvati = chrániť, ochraňovať,strážiť, ktorého podoba v klasickom skýtskom jazyku bola asi Xarv- (Charv) = strážiť, ochraňovať. Tieto podoby: haurva, chaurva... vychádzajú z ie. koreňa ser-v- = ochraňovať a práve tu je aj pôvod názvu Serv, Serb, Srb.
Pri sťahovaní sa Slovanov na západ, do strednej Europy, v pohybe sú aj chorvatské a srbské plemená a usádzajú sa v priestoroch, ktoré sú dnes nad severnými hranicami Českej republiky, hlavne v priestoroch východnej časti Nemecka a západnej časti Poľska. Niekde v 6. storočí n.l. tu žili nábsky Srbi, Glomači, Srbi, Chorvátci, Chorvati atď. Aj v tejto „novej“ vlasti si žili vedľa seba. Pamiatka na túto dobu zostala v rade pomenovaní lokácií, ako napr. staropoľský názov mesta Charwaty, súč. Klwaty, alebo aj v staročeskom Charvaty = názov oblasti v Čechách, alebo aj lužicko-srbský plemenný názov Chruvati. Konečne, v tejto časti Európy do dnes pretrváva počet lužických Srbov.
Aby sme neprebiehali do oblasti národných dejín, Chorvati a Srbi prijali pozvanie z Konštantinopola (Carihradu), aby sa nasťahovali na územie byzantskej ríše. Súhlasili a vybrali sa dolu, na juh, ku Carihradu, lenže to, čo si sami predstavovali, že dostanú, nedostali. Cítili sa byť oklamaní a pobrali sa späť domov. Imperátor sa spamätal a za nimi vyslal poslov, žeby nešli späť, ale dal im sľub, že sa môžu usadiť tu, kde sú, na severných hraniciach ríše, nižšie od Dunaja. Pristali, usadili sa a od vtedy si zase žijú v susedstve. Toto susedstvo by ani nebolo také zlé, keby postupom času sa tá, skorej určená hranica sféry vplyvu Konštantinopola a Rímu, nebola stávala čoraz „tvrdšou“ a nešla rovno stredom územia, kde sa osadili. Z kresťanov sa teraz stávajú kresťania západného a východného obradu, čiže katolíci a pravoslávni, po hlaholike dochádza aj ku dvom rozličným písmam, latinika a cyrilika a na hranici styku teraz už dvoch vykryštalizovaných kultúr, dochádza aj ku treniciam, ba aj vojnám.
Teda, toto by bolo vysvetlenie pôvodu názvu Chorvat a aj Srb, v tých najhrubších črtách.
Maďar: Meno národa a aj krajiny (Maďarsko) v strede Európy, v Panónskej nižine. Predkovia časti súčasných Maďarov žili niekde v centrálnej časti pohoria Ural a patrili ku skupine tzv. Ugrofínov (pomenovanie Ugrofín je novšieho dátumu). Niekde, až 2000 rokov pred n.l. v tejto oblasti dochádza ku preľudneniu, čo zapríčiňuje aj ich rozchod. Jedna časť sa začala posúvať severom (Fíni, Estónci...) a druhá (neskorší názov Ugri) sa posúvala na juh, juhozápad, do stepý a tu sa stretávajú s kultúrou ovplyvnenou iránsko-skýtskou skupinou a Slovanmi.
Samé pomenovanie Maďar, siaha asi niekde do 5. storočia p.n.l. a neznamená nič iné, ako hovoriaci ľudia, čiže ľudia s ktorými je možné komunikovať, ľudia s ktorými je možné dohovoriť sa aj rečou. Ľudia, ktorí nie sú nemí. Na to jasne poukazuje ugrofínske mon = hovoriť. Súč. maď. mond = hovoriť, povedať, rozprávať. Na rozdiel od nich, „hovoriacich“ ľudí, všetci ostatní boli nemí, lebo nerozumeli ich reči.
# Často počujeme Úhor, Ugor, Úhorsko, Hungaria a pod. Tu ide o cele iný útvar, cele iný prameň a cele inú etymológiu – s poznámkou, že to sa im „ulezlo“ od Grékov, z Byzantska a na dovažok aj chybnou aplikáciou.
Moravan: V dejinách pod týmto názvom poznáme osobu, muža, ktorý prislúchal ku prvému štátnemu útvaru Slovanov. Táto krajina sa nachádzala na území dnešného Česka, Slovenska, trochu „zabehla“ aj do Poľska, Maďarska, Nemecka, ba hranica bola pohyblivá aj v oblasti štátneho útvaru východných Frankov. Hlavné sídla Moravanov boli v povodí rieky Moravy, z čoho vlastne i vznikol názov Moravan.
V „slovanskom svete“ je niekoľko riek s názvom Morava. Spoločné však majú, že tieto rieky občas sa vylejú, zamoria celé oblasti.
Aj názov rieky Marica vychádza z rovnakého koreňa, kde už v staroveku Tacitus túto rieku nazýva (po latinský), Marus. Aj nemecký ekvivalent March má rovnaký význam, ba aj najväčšia austrálska rieka Murray v podstati znamené Moravu. Slovo, meno Murray na svojej evolučnej ceste v angličtine prešlo dráhu Moravia, Morray, Murray, ba v jazyku majú aj moor (múr) = neúrodná pôda, zaplavená pôda, močiarisko...a rad ďalších príbuzných slov. Morava teda vznikla z toho, že jej vody zamorili okolitú pôdu, ktorá sa stala neúrodná, mŕtva, ako more. Áno, z rovnakého koreňa vychádza aj more, lebo v slanej vode nechce nič rásť, všetko zomrie, čiže etymológia sa ťahá až po ie. koreň mr = mŕtve.
Nemec: Pod týmto názvom Slovania chápu príslušníka germanského národa, ktorý sám seba pozná pod menom Deutsch, kým Angličania ho poznajú pod všeobecným menom German, lebo pod podobným menom, Dutch chápu Holanďana. Teda, čo tu máme?
Deutsch, Dutsh, Dutch... sa vyvinulo z ger. dheuda, čo sa vysvetľuje ako ľud, obyčajný ľud, ľudia a najmä v Nemecku sa zaujalo toto slovo, ktorým sa chcelo nejak oddeliť „vulgárny jazyk“, jazyk germanského ľudu, od „kultúrnej“ latinskej reči.
Nemec, slovo pod ktorým poznáme ľudí obývajúcich Deutschland, je slovanský útvar. Vzniklo zo slova nemý, pod ktorým sa chápalo aj takú osobu, ktorej reči sme nerozumeli.
Keď sa podívame na etymológiu Maďar (hovoriaci ľudia), pochopíme aj prečo Nemci boli pre nás nemí.
Poliak: Príslušník západoslovanského národa. Cez históriu poznáme viacej mien, pod ktorými sa chápalo súčasných Poliakov. Najskôr sme ich rozoznávali podľa plemenných mien, ako napr. Vislania, Opoľania, Poľania, až tu prichádza aj starý pogermanštený názov Lendel, Lendl, čo aj dosiaľ pretrváva v maď. jazyku, ako Lengyel... Poliak, Poľsko ako východisko má slovo pole, lenže ani tu to nie je také jednoduché. Pole súvisí aj s planinou, planým, povôdňou, rus. pólyj = otvorený atď.
Celkove a najjednoduchšie toto slovo, meno národa môžeme chápať ako obyvatelia žijúci na nekonečnej rovine, na poli.
Portugál: Obyvateľ Portugálska, malej krajiny na Iberskom polostrove, najzápadnejšej krajiny v Európe. Obyvateľstvo súčasného Portugalska je nejakým zmesom mnohých etnických skupín, ako: Lusitánci, Gréci, Rimania, Kelti, Švábi, Berberi, Visigoti, až sa tu primiešali aj rozliční černosi, ako aj iní obyvatelia bývalých rozsiahlych kolónií v Ázii, Indii, na americkom kontinente, v Pacifiku atď.
Pri vysvetľovaní etymológie Portugál, Portugálsko, stretneme sa hlavne s dvoma teóriami:
A/ Svojho času tu žili Kelti, hlavne v severnej časti krajiny (aj dnes sa nad severnou hranicou, v Španielsku, nachádza Galícia, čiže „oblasť Galov – Keltov“ a názov sa vraj vzťahuje na: krajina keltských prístavov. Porto = prístav, - gal = Kelt, Gál.
B/ Portugálsko bolo pod panstvom moslimských Múrov a kresťania bojovali za svoju nezávislosť. Na pomoc im (okrem iných), v XI. storočí prišiel aj mladý rytier Henry z Burgundska a vyznamenal sa v bojoch. Oženil sa s princeznou kráľovstva León, ktorého územie bolo medzi riekamy Duoro a Minho. Neďaleko ústia rieky Duoro bola prístavná dedinka Portucale. Názov tejto dedinky vychádza asi z lat. slova portus, port = prístav a v druhej časti môžeme uvážiť ako gálsky, tak aj Calle, čo sa vzťahuje na pevnosť. (Po tur. kale = pevnosť, čo je ale asi arab. pôvodu.)
Rus: Príslušník najväčšieho slovanského národa, ktorý ale nema slovanské pomenovanie.
V stredoveku Európou, ale aj širšie, vyčínali si Normani, Vikingovia, či neraz známi aj pod menom Rosi. Ros je grécka podoba pre Normana. Po arabský je tu už Rus, názov pre Normanov v Španielsku a vo Francúzsku. Po fínsky Routsi = Švédsko, Routšli = Švéd. Predpokladá sa, že východiskom všetkého bude staroislandské Ródhsmen, Ródhskalar, ktoré by sme mohli preložiť ako nepríjemní, námorní „hrabľoši“, rabovači. Toto by sa zhodovalo aj so švédskym názvom Roslagen, meno pobrežia v Uplandsku.
Normani, Vikingovia, Rosi... nenavštevovali len pobrežie záp. Europy, sev. Afriky, blízkeho východu, ale mali aj „východnú“ cestu, kde prenikali cez oblasti obývané Slovanmi a keď sa dostali po Volgu, plavili sa dolu riekou a pravda, rabovali, obchodovali. Hlavne vedľa Volgy si nazakladali svoje stanice a tu si nechávali aj svoje posádky, ktoré časom však splynuli so Slovanmi a v neskorších rokoch týto Rosi, spolu so Slovanmi robili ďalšie rabovačky. Až po Konštantinopol. Tu sa zvádzali veľké bitky a vtedy došlo i ku byzantskému aplikovaniu mena Ros aj na Slovanov. Toto sa ujalo, takže hľa dnes máme najpočetnejší slovanský národ s neslovanským menom.
Srb: Príslušník jedného z národov južných Slovanov. Východiskom je ie. kor. ser-v- = ochraňovať, strážiť. Etymológia je podaná pri vysvetľovaní mena Chorvat. Viď.
Šiptár: Obyvateľ Albánska. Obyvatelia Albánska sami seba nazývajú Šiptári, krajinu Šiptária, čo by znamenalo synovia orlov, orlý synovia. Jestvuje však aj paralelné vysvetlenie, kde ako východisko sa podáva shkipónj / škipóndž = rozumiem. Etymológia je podaná pod Albánec. Viď.
Španiel: Príslušnik národa obývajúceho Iberský polostrov.
Gréci, moreplovci staroveku, všetko čo sa nachádzalo západne od nich, to najskôr nazvali hésperós / έσπερός = večer, západ (slnka). V lat. je to vespera. Pod týmto hésperós najskôr poznali juh Talianska, neskoršie to bol ostrov Sicília, no a posledné bolo súčasné Španielsko. Odtialto sa už neodvážili ďalej na západ, za „stĺpy Herkulesa“, takže názov hésperós, héspera atď. tu zakotvil. Z tohoto sa neskoršie vyvíja Hispania, Espagna, či v našom jazyku Španielsko.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára