Pýtate sa...

Ako a kde podnikať?     

   ….píše Ján Kulík

Už sme mali aj takéto otázky. Ľudia by sa chceli dať na nejaký podnik, len nevedia na aký. Pokúsime sa dať vám nejaké rady, osvedčené „recepty“, pravda, ak už disponujete aj s nejakým základným kapitálom.

1/ Každý jeden musí byť plne odhodlaný na tvrdý boj.

2/ Musí sa vydržať, lebo prvé roky bývajú najťažšie. Výdavky sa množia a do vrecka prichádza málo.

3/ Bez dlhu podnik nevyjde. Musíte sa obrátiť a aj neustále obracať na banku.

4/ Musí sa „preskúmať“ trh a nájsť si tam nejaký „otvor“ priestor.

5/ Dôležité je zaobstarať si aj kupcov, zákazníkov,  trh, distribútora atď.

6/ Musíte si zabezpečiť aj dodávateľa surovín.

7/ Musíte byť konkurencie schopní atď. atď.

Ilustrujem to konkrétnym príkladom.

Neďaleko nás, no asi 25 km. západne od našej farmy je menšia svinská farma. Majiteľom je pán Antony Haworth, pôvodom z Anglicka, mesta York, ktorý nejakú dobu žil aj vo Francúzsku, v Normandii, ale ešte ako študent, 19 ročný, vybral sa na skusovanie sveta. Nabalil si „ruksack“, plecniak a poď do Austrálie – ako turista „backpacker“. Túlal sa krajinou, občas sa niekde zastavil, zohnal nejakú prácu, hlavne oberanie ovocia, zber melónov... ale raz sa dostal aj na farmu, kde pestovali svine. Zapáčilo sa mu práve toto. Vrátil sa domov, predĺžil so školou, ale už nevedel nič iné rozmýšľať, len ako späť a stať sa chovateľom ošípaných  svíň. Zakončil štúdiá a v 1989. roku už bol zase tu, ale už s plánom. Ešte nejaký čas cestoval, „študoval“ krajinu, jej oblasti, trochu robil po farmách, spoznal sa s dievčinou podobného zmýšľania (Austrálanka), oženil sa... Nejaké peniaze si priniesol, niečo mu ešte dodala aj rodina z Anglicka, vstúpil do kompánie s tunajším farmárom. Našiel priliehavú lokáciu a farmu na pestovanie svíň a už bol v tom.

Spoznali sme sa náhodou. Ja som si chcel urobiť nejakú zabíjačku, narobiť si klobásy, šunky... a tunajší farmár mi poradil práve jeho. Išiel som za nim a povedal mu, čo chcem. Žiadny problém, len musím trochu počkať. V prvom rade, čakať som musel na sviňu, „zrelú“, vhodnú na šunky a klobásy, čiže vyradenú prasnicu (ktorá sa neoplodila a takéto kamiónmi vyváža raz mesačne) a ďalšie čakanie sa týkalo „dochovania“ tejto ošípanej. Chcel ju pustiť aj na zelenú trávičku, aby mäso získalo na kvalite... a hneď mi dodá aj dve. Zdarma. Jednu pre mňa a druhú, aby som narobil naše špeciality aj pre neho.

Dal som sa do roboty. On tie svine vyviezol do bitúnka, tam ich zriadili, očistili, mäso si oddýchlo (jeden týždeň „zrelo“) a potom sme my mäsiarčili, údili... a bol spokojný. Od vtedy, takto robíme každý rok.

Ako vypadá tá jeho farma? Tak dosiaľ si tam vystaval pravý kaštieľ, lebo predsa, rodina sa rozrastá. Asi 1 km. od domu, nachádzajú sa chlievy. Až 8 veľkých krytých hál plných svíň. Vedľa stojí aj väčšia budova, kde má mlyny, silá atď. a menší rodinný dom, kde býva dozorca nad farmou, či po našský, bíreš.

Vedľa, na ploche asi 50 h. pestuje pšenicu, jačmeň... čo nepredáva, ale si sám vyrába koncentrát. Do pšeničného, jačmenného šrotu pridá zošrotovanú ryžu, semiačka bavlny, pomarančovú kôru, rybaciu múčku atď.

V jednej hale sú mu ubytované prasnice. Asi 350 kusov a v ďalších chlievoch sú už prasiatka, podľa veľkosti. V každej hale sú inej veľkosti. Ročne ich dopestuje asi 3500, čo mu prinesie asi 1,2 milión dolárov. Pravda, z toho si musí udpočítať cenu pracovnej sily, lebo na farme zamestnáva troch ľudí a občas aj nejakých študentov z Európy, „backpackers“. Takto on skusoval život a cíti sa byť povinný, umožniť to aj iným.

V dedinke Bunnaloo (možno má aj 20 domov) pred rokom otvoril aj remeselnícku dielňu, kde vyrábajú železné konštrukcie pre ciene a pod. Tu zamestnáva ďalších dvoch robotníkov a skoro neustále sú tam aj „backpackers“ z Európy. Hlavne študenti rozličných technických škôl. Robia tam mesiac, dva a putujú ďalej. O takúto pracovnú silu vôbec nie je kríza, veď Echuca je blízo a tam ročne prichádza asi 2 miliony turistov, z čoho je nemalý počet aj študentov. V meste majú aj svoju ubytovňu a pred ňou je veľký transparent, že „Naši hostia hľadajú dočasné zamestnanie“.

Na farme pestuje hlavne komerčné odrody, ako Landrace, Large White a Durock, ale špekuluje, ako prísť ku plemenu Mangulica. Vraj zákazníci si to neustále pýtajú, hlavne mladé prasiatka, vhodné na ražeň, lenže zatiaľ ich je ťažko zohnať.

Antony je úplne samostatný a rozvinul si aj sieť zákazníkov. Niečo dodáva do hotelov, reštaurácií, do mäsiarní, no najväčším zákazníkom mu je jedna firma na distribúciu svinského mäsa.

On mal nejaký kapitál, ale hlavným zdrojom financií mu predsa bola len banka. Pôžičku si už vyplatil, takže nikomu nič nedlhuje.

Sú však aj menej „požehnaní“ a aj oni podnikajú. Ako? V krajine je zopár veľkých podnikov, distribútorov a potrebné je s nimi sa dohodnúť. Obyčajne, ako osobný vklad, záujemca poskytuje lokáciu, pôdu a podnik tam nastavá chlievi, dodáva koncentráty, prasiatka a po vychovaní, aj ich preberá. Farmár sa stará len o svine a postupne si spláca pôžičku. V takomto prípade, zisk je podstatne nižší, ale predsa. Z niečoho sa musí začať.

Na severnom konci farmy sú ďalšie staviská. Zopár domov, bývalá dojnica, rozličné šopy, ciene... a tu sa usadil James Arrowsmith, krstniatko Antonyho. Aj tento, teraz 26 ročný muž, zatiaľ neženatý, prišiel si vidieť krstných rodičov, skúsiť sveta a zapáčilo sa mu byť v Austrálii. Vrátil sa domov, do Lancashire-u, do mestečka Chorley a horúčkovite si robil skúšky na University of London, fakulta Commerce & Business a pred 2. rokmi už zase klopal na dvere krstných rodičov.„Tu som“.

Podnikateľ z Anglicka.

Srdečne ho prijali a James sa začal obracať. Rozhodol sa vyrábať špeciality kraja, severného Anglicka, lebo predsa to najlepšie poznal. Na ich klobáskach odrástol. Ich šunky a údeniny najlepšie poznal, ich bravčový „pie“ (mäsový koláč) mu prirástol k srdcu a videl, že v Austrálii to takrečeno nikto nevyrába, svinský mäsový koláč, „Black puding“... a trh je. Veď Británia sem dodáva najviacej prisťahovalcov a z tohto, poriadne percento tvoria aj prisťahovalci z jeho kraja. Zohnal niekoľko adries jeho krajanov, takých, čo tu majú reštaurácie, obchody... skontaktoval sa s nimi a ponúkol svoje ešte nejestvujúce služby. Oberučky to prijali. Sľúbili, že prevezmú jeho tovar.Zaobstarať si dodávateľa surovín, nebolo ťažko. Krstný otec má svinskú farmu, okolo sa pestujú ovce... a všetci boli ochotní dodávať mu potrebné. Pravda, po bežnej cene. Sám zabíjať nesmie. To mu musia robiť v bitúnkoch (hlavne v Melbourne) kde raz týždenne si ide po mäso.

Teraz už potreboval len nejaké priestory pre budúcu fabričku a pravda, rozličné zariadenia. Aj tu pomohol krstný otec. Dal mu nepoužívanú starú budovu, bývalú dojnicu a toto si adaptoval. Chladničky, mrazničky... si zohnal z bývalých reštaurácií. Ďalšie potrebné veci, ako mäsiarske stoly, police... robil si sám. V dielni krstného otca. Veľký stroj na mletie mäsa kúpil v nejakej mäsiarni, kde robili renovácie. Stroj na výrobu mäsových koláčov si vymyslel a skonštruoval sám atď. atď. Po tomto, groše mu už vyskákali. Obrátil sa na banku, ale zle pochodil. Nechceli ho financovať, lebo vraj v podnikaní nemá žiadny historiát, nemá žiadnych nehnutelností, nemá čím „prikryť“ pôžičku.

Išiel na patričný úrad a svoj budúci podnik zaregistroval, ako akciovú spoločnosť a začal zháňať kapitál. 49% účastín dal na trh, či vlastne rozpredal. Časť si kúpili krstní rodičia, ale najviacej ich predal v Anglicku a vo Francúzsku. Hlavne rodičom, rodákom, priateľom, kamarátom... a peniaz bol tu.

Kým behal po Anglicku, vstúpil do kontaktu aj s bývalým kamarátom, teraz profesionálnym kuchárom a pozval ho do Austrálie. Tento s tým súhlasil a hneď si aj kúpil časť akcií. Teraz spoločne začali blúdiť po dedinách a farmách severného Anglicka a zháňali recepty na špeciality.

Vstúpil do kontaktu aj s bývalým spolužiakom, teraz účtovníkom a aj toho si priviedol. Dal mu na starosť vodenie kníh, distribúciu a pod.

Článok o mladých podnikateľoch zverejnili už mnohé tunajšie noviny a túto fotku preberáme z melbourneského denníka „The Age“ – vo Victorii je to najautoritatívnejší denník. Na fotke sú: účtovník Robert Melling, kuchár Peter Tonge a hlavný majiteľ, James Arrowsmith. Podnik sa menuje „Pacdon“ a na webe si ho vyhľadáte: www.pacdon.com.au

„Pacdon“ sa rozbehol. V okolí si ich špeciality najdete v hoteloch mesta Echuca, na tzv. Farmers markets – týždenné trhy a to hlavne v Melbourne, ale ich dostať aj inde vo Victorii, Južnej Austrálii, N.S.W. a v Queenslande.

Posledne sa im však zjavil problém. Za dva roky prerástli kapacitu bývalej dojnice a zháňajú si nové priestory. Asi sa budú sťahovať do blízkeho mestečka Moama a vypadá, že tentoraz nebudú mať problém s bankou. Historiát už majú a to vynikajúci. Písali o nich mnohé denníky, nahral sa o nich aj nejaký dokumentárny film, získali štátnu cenu mladých podnikateľov, získali až niekoľko cien za kvalitu výrobkov. Podporu majú aj v rade najexkluzívnejších hotelov v Melbourne a najnovšie, aj u svojho nového distribútora, mäsokombinát „Newcastle“ atď. atď. Dopyt je veľký a všetkých ani nestihnú zásobovať, nuž expanzia podniku je nevyhnutná. Čuduj sa svete. Sotva dva roky a už sú vo výškach.

James pri stroji na mletie mäsa.

 

 

 

James mi povedal, že ak sa mu niekto ohlási (nie so sprostosťou a pravda v angličtine) každému vyhovie, dá nejakú radu a ak nejaký distribútor má záujem o jeho výrobky (lista výrobkov je na webe), aj tu pomôže. Či bude vyvážať aj do zahraničia. To ukáže doba a pravda, aj veľkosť objednávky a pod.

 

 

„Pie“ (páj)   práve vybrali z pece.

Ako si zriadiť  farmu na sliepky... už neraz sa dozvedali naši návštevníci. Poradiť vám neviem, lebo nepoznám vaše tamojšie podmienky, avšak pomerne dobre poznám tunajší spôsob podnikania aj v tomto smere.

Máme priateľa, pôvodom Čiernohorec (manželka mu je zo Somboru, v Báčke) a tento asi 20 rokov sa bavil práve týmto podnikom. Choval sliepky, mäsité. Ročne dopestoval vyše 5 miliónov. Ako prišiel ku tomu? Ťažkou robotou. Ako elektrikár, zamestnal sa v nejakom tunajšom závode a robil aj po 20 hodín denne. Piatok, sviatok, nevadí. Deň, či noc, nevadí. Nejaká ťažká a aj nebezpečná robota? Vždy sa sám hlásil. Po takých 20. rokoch, okrem rodinného domu, nazbieral aj nejaký menší kapitál a keďže neraz robil práve na slepačích farmách (sú plne automatizované, riadia sa počítačmi... a pravda sú tu aj poruchy) zapáčilo sa mu to. Požiadal banku o pôžičku a dostal ju. Kúpil si už rozbehanú farmu a začal. Podnik na distribúciu slepačiny mu dodával mladé kuriatka, odrazu asi pol milióna kusov, dodávali mu koncentráty... takže jeho povinnosťou bolo len tie kuriatka chovať. Naprogramoval si počítač a ten rovno na minútu špeciálnym zariadením donášal stravu, vodu a zapájal už či hriatie, alebo chladenie haly. Po 6. týždňoch (áno 6 týždňov) a kuriatka boli dopestované. Prišli kamióny z podniku, prevzali sliepočky, prišli podnikoví údržbári, tí všetko vyčisti, hnoj odviezli, halu dôkladne dezinfikovali a na druhý deň tu bolo ďalších pol milióna kuriatok a zase rovnaká procedúra.

Raz nám dal nejaké sliepočky, akože „na fajtu“, ale ani jedna sa nedožila dvoch mesiacov. Dostali srdcovú porážku a bolo po fajte.

Ten podnik má svoju vlastnú výskumnú stanicu a tam to neustále krížia, križujú a hľadajú najrentabílnejší druh.

Po čase sa tento náš kamarát zasýtil sliepok a farmu predal. Kúpil si teraz telocvičňu a už sa len pozerá, ako tie slečinky, paničky, páni sa  tam potia, odfukujú, cvičia, chudnú... a peniažky padajú. Zamestnal tam niekoľkých telocvikárov, inštruktorov, údržbárov a podnik prosperuje. Veď všetci chcú len schudnúť, získať svaly a jemu to vôbec nevadí. Dôležité je, aby platili.

................................Podobne to robia aj tí, čo vyrábajú vajíčka. Oni dávajú farmu, čiže zariadenia a distribútor im prináša nosnice, potravu a pravda, odváža si vajíčka. Na „voľnom“ trhu vajíčka nesmú predávať.

Štátna výskumná stanica (najbližšia je v Melbourne) robí na krížení odrôd, liahne tie kuriatka, selektuje budúce sliepočky a kohútiky  idú rovno do šrotu. Od nich si budúce nosnice preberajú distribučné podniky, prevážajú to na farmy... a keď nosnice zostarnú, prinesú nové. Staré si odvezú. Tieto idú rovno do fabrík na výrobu psích a mačacích konzerv.

.........................Neďaleko nás, tunajší farmár (pestuje ryžu, pšenicu a ovce) skoro ani nevedel, ako, ale odrazu sa stal aj výrobcom kačíc a holúbeniec. Kým on behal po gazdovstve, manželka sa zatiaľ starala o hydinu. Mali tam jednu prázdnu halu (skorej tam bývali stroje a pod.), nuž urobila si tam kuríny. Kúpila aj menší inkubátor a začala si pestovať kuriatka. Plymouth Rock a kurín sa plnil.

Po dvore behali aj kačky (Muscovy a Peking) nuž začala liahnuť aj tieto a dvor sa plnil. Po niekoľko živých sliepočiek a kačíc, riadne nosila na „Farmers market“, ako aj svieže vajíčka. Všetko to bolo „organické“ (neskoršie získala aj certifikát pestovateľa organickej hydiny) a ľudia si zvykli na jej výrobky. Boli zdravé, pekné a aj chutné. Vajíčka dodávala aj do dedinskej krčmy, tamojšieho obchodíka... a podnik sa rozrastal. Stále viacej pestovala a stále bol väčší dopyt. Medzičasom navštívila aj niekoľko hotelov v okolí, v Melbourne (hlavne v „China Town“) a obrátila sa aj na nemocnice. Zaujem bol, ale týto si už žiadali, aby tá hydina bola riadne očistená. Nič, musela zhaňať mäsiarske zariadenia. Zohnala a už v jej podniku mala až 5. robotníkov. Kapacita poriadna, ale ďalší problém. Nestíhala sama dopestovať toľko hydiny. Obrátila sa na ženy susedných farmárov a odrazu mala zásobovateľov. Mäsiarske kapacity nestačili. Musela to rozšíriť a zamestnať ďalších. Dnes u nej robia 20. robotníci.

V nemocniciach jej poradili, aby začala pestovať aj holúbätá. Zohnala si „základné stádo“ a začala. Ba začala pestovať nie len holúbätá, ale aj prepeličky, jarabičky a tu zaujem prejavili aj špičkové reštaurácie v meste. Dnes zásobuje aj ich. Podnik prekvitá, takže čo sa týka domácej pokladne, predbehla aj manžela.

............................Chreň.

V Austrálii je toto úzkoprofilový tovar. Domáci (austrálsky) chreň si v obchode sotva zoženiete a aj ten z dovozu (hlavne z Poľska, Izraelu...) i keď je trochu podradnejšej kvality, predsa ho je ťažko zohnať.

Asi 500 km. od nás, už v Južnej Austrálii, poznám jedného farmára, čo sa baví práve pestovaním chreňu. Bol som u neho pred asi 3. rokmi. Videl som, čo a ako robí a môžem poradiť. Povedať vám to, čo on povedal mne.

Jeden hektár pôdy farmárovi prinesie v priemere asi 2 tisícky. U neho je to asi 8 tisíc. Ak ten chreň prerobí, zbalí a vyvezie na trh, tak má až 80 tisíc z hektára. Problém je len v tom, že chreň potrebuje mnoho vlahy, ale že je u neho kvalitná podzemná voda, tento problém riešil. Všetkých 10 h. neustále zavlažuje a chreň rastie.

Ako začal? V prvom rade vzorky pôdy dal do ústavu na analyzovanie, či sa jeho pôda hodí pre túto kultúru. Výsledok bol, áno.

Zaviedol si rozprašovače vody, pôdu zoral a začal vysádzať. Tak, ako to robia aj v Európe. Za traktorom mal platformu, kde ležali traja robotníci a do brázdičiek vkladali kúsky koreňov.

Keď chreň dorástol, starý zberač zemiakov adaptoval na vyberanie koreňov. Starú miešačku na betón adaptoval na umývačku  koreňov. Tu sa tie korene točia, voda, pod tlakom ich umýva, dierkami vyteká von nie len voda, ale aj špina, až to má krásne a čisté. Po tomto, korene idú na mletie a zomleté odchádzajú do stroja na balenie. Tu, na neustavičnom páse mu idú fľašky o kapacite najčastejšie 150 g. a tieto sa v obchodoch predávajú po cene $ 2.50.

Hovorím mu, reku ja dobre poznám chreň a viem, že ho nebalíš „čistý“, lebo by bol ukrutne štipľavý. Usmial sa a pridal: „Dávam tam aj moje tajné prísady“, len nechcel povedať, aké. Reku, nemusíš, ja to aj tak viem. Ku zomletému chreňu pridá pomletý paštrnák, trochu cukru, soli, octu...

Ako som spomenul, na tržisko chreň nám dodávajú aj Poliaci, ich podnik „Krakus“ a to cestou tunajšieho importéra prevažne z krajín strednej Európy, podniku  „Marco Polo Foods Pty Ltd.“ Týto páni sem privážajú konzervované papriky, feferónky, čerešne, uhorky, kvasenú kapustu, slivkový lekvár, marhuľový lekvár...agátový med....bylinkový čaj... lista je dlhá. U nich najdete tovar z Poľska, Maďarska, Českej republiky, Chorvátska, Srbska, Rumunska, Grécka, Macedónska... len nikdy som tam nevidel niečo zo Slovenska.

Teda, ak máte schopnosti a možnosti, skúste to s chreňom, kyslou kapustou a pod. Patričné diplomatické predstaviteľstvo má tam aj obchodné oddelenie a tí vám pomôžu nadviazať kontakt. V prvom rade však sily si vyskúšajte doma, aby ste videli, aký tovar vyrábate a či to má odbyt.

* Kyslá, kvasená kapusta sa dováža ako z Chorvátska, Poľska... tak aj z Holandska a až aj z Dánska. Uhorky prichádzajú aj z Kanady, Indie (majú naznačené „Ogorki Polskie“) a z „tradičných“ krajín, ako Chorvátsko, Macedónsko...

Zohnať si konzervu tých pravých višní, tiež je kumšt. Tu sa to málo pestuje, takže hlavní zásobovatelia sú nám Kanada a občas niečo nájdete aj z iných krajín.

Drvenie starého betónu.

Kým som ešte bol zamestnaný, na ceste do roboty, prechádzal som vedľa niečoho, čo sa podobalo kameňolomu. Zvedavý som bol, čo tam robia a nezadlho som zistil, že u nich robí aj jeden krajan. Kontaktoval som ho, on kontaktoval zamestnávateľa a návšteva bola dohodnutá. Šiel som tam vidieť. Ako rozhlasový novinár, aby som urobil nejaké interview s tamojšími zamestnancami, väčšinou prisťahovalcami. No, bola to len výhovorka. To interview som aj urobil, odvysielali sme to, takže majiteľ sa nemohol nájsť zaskočený, oklamaný.

Všade sa niečo búra a stavia sa nové. Stavební podnikatelia však majú hodne starostí s odvozom starého betónu. Našiel sa však podnikavý človek. On ich zbaví odpadu a to po lacnejšej cene, ba sám si to aj odvezie. Tento starý betón mu je vlastne základná surovina. Prevezie si to do podniku, kde na dvore sú ozrutánske banícke stroje na drobenie kameňa. Tu hydraulické mlatá roztĺkajú betón. Táto roztlčená masa prechádza cez riečice a triedi sa na jemný, hrubší a hrubý štrk a stavební podnikatelia sú zase tu. Kupujú si svoj starý, ale už roztlčený betón a lacnejšie ich to vyjde, ako kupovať si nový štrk. Kupujú si to aj bežní občania a s tým štrkom si vysýpajú chodníky po záhradách a pod.

.................................................

V akých podnikoch sú krajania?

Väčšina z nich je v stavebníctve. Pozri si článok o J. Belánimu, ale on tam nie je jediný. Vlado Mega, Ján Zadunajský... a rad ďalších tiež mjú svoje podniky a vzmáhajú sa.

Števko Činčurák (strojnícky inžinier manželka Lydka, architektka) otvorili si podnik na distribúcie železných materiálov, konštrukcií a pod.

Pavel Horniak si otvoril dielňu na oprávku dieselových motorov a aj jemu ide. Okrem synov, zamestnávajú aj niekoľkých robotníkov.

Michal Motoška (teraz to vedie jeho syn) už rokmi má svoj mäsiarsko – údeninársky podnik a u neho si zoženiete všetky špeciality slovenských zabíjačiek.

Ondro Merník s manželkou si zakúpili fabričku na výrobu čokoládových výrobkov a aj im dobre ide.

Michal Butáš sa usadil vedľa rieky Murray. Kúpil si tam motel, asi 50 izbový a ani on sa nežaluje. Obyčajne to má vždy a všetko obsadené, lebo blízko je rieka Murray, kým hneď za plotom sú golfové ihriská, neďaleko je kasíno, nuž o zákazníkov nie je núdza.

Zopár krajanov si otvorilo agentúry na prenajímanie upratovačov a ani oni sa nežalujú. Posielajú svojich upratovačov do rôznych úradov, škôl, podnikov a pod.

Rodina Ponigerová (viď článok o S. Ponigerovi) už rokmi má svoj hodinársko – šperkový obchod. Otec rodiny, zakladateľ podniku sa už pominul, ale obchod teraz vedie jeho starší syn.

Oscar Fodor (pôvodom z Vojvodiny, ale rodina sa bola vysťahovala do Argentíny a on zase do Austrálie) má svoj podnik na výrobu a inštalovanie kúpelných stien, kúpelní vôbec.

Daniel Lamoš už rokmi má svoje foto-štúdio, kde zamestnáva počet fotografov, ktorí chodia po svadbách atď. a ani on sa nesťažuje.

Zopár našich stolárov si otvorilo vlastné dielne, kde vyrábajú nábytok, ale aj dvere, okná atď. pre novostavby.

Neviem, ale určite som všetkých nespomenul. Najmä čo sa týka tzv. subkontraktorov, ako murárskych, stolárskych majstrov, natieračov, špeditérov atď. atď.

Teda, ak vám je do podnikania, nečakajte. Všetko si preštudujte, najdite nejakú škáru, priestor pre seba a smelo, ale aj vytrvalo do toho.