Krčma murovaná.

 Kedy bude koniec tohoto sveta? Falošných prorokov je neúrekom, ale neverte im. Klamú. Koniec sveta bude len vtedy, keď sa všetci petrovčania vrátia domov, či ako tí na Slovensku hovoria, keď sa všetci Slováci vrátia do rodných dedín svojich predkov. Vtedy, ale len na čas, aj Petrovec bude veľkým mestom. Toto bude len ako nejaké centrum na procesovanie a odtiaľ pôjdeme na sever, po Tatry, od Dunaja, k Dunaju. Veď rozpŕchli sme sa po celom svete. Najdete nás na Novom Zealande, v Austrálii, ba aj v Tasmánii, v Patagónii, v Čile, Argentíne, Južnej Afriky, Brazílii, Nikarague, U.S.A. Canade.... ba aj na ostrovoch Polinézie, menovite na Tahiti, kam nás svojho času chcel Štefánik vysťahovať.    Spomínam si na rozprávanie pána majora (kráľovského vojska Juhoslávie), pána Jonáša. Aj on, akože petrovčan (matka mu bola z Petrovca, Boldocková) prešiel sveta. Z polovice však bol aj pazovčan a na to doplácal. Prepadovanie Juhoslávií, zastihlo ho už aj to prvé. Vtedy sa uchýlil do Pazovy, ale tu si ho páni nového štátu NDH vyhľadali. Chceš, nechceš, páčilo, nepáčilo, ale budeš naším. Teraz už nie oficierom, ale časnikom. Tu máš oddiel vojakov a veľ im! Ako veliť, keď nepoznáš novú terminológiu. Dosiaľ som bol oficierom, teraz časnikom. Dosiaľ som mal hlavný štáb a teraz glavni stožar. Zle sa ti píše, keď nevieš, že jajoprdka je sliepka, medoserka je včela, dupebris je toaletný papier, runati travočupac = ovca, rogati kravojebec = býk, medjunožno guralo = bicykel atď. Utekaj odtialto. A ušiel. Rovno do Petrovca. Neprešlo pár dní a už tu boli maďarskí žandári. Ctíme si takých patriotov, ako ste Vy. Viete, kde sú vám korene. Priezvisko Jonáš, materino Boldocký, no to tu ide o nič iné, ako „tiszta Magyar“. Dôstojník, takých potrebujeme a už mu aj natiahli novú rovnošatu a poď do Pešti. Tu máš vojakov fele Magyar, fele Tóth a veľ im! V maďarčine sa vyznal ešte menej, ako v novej chorvatštine a zase zdupkal. Kam? Rovno na Slovensko. Aj tu hlinkovci práve potrebovali takých, ako bol on. Vojak z povolania. Navliekli mu svoju rovnošatu, ale tu bol aj koniec vojny a nové poriadky. Prišla nová republika a aj tá ho potrebovala, nuž zase mal novú rovnošatu. Dosiaľ utekal, že bol Slovák. Len Maďari si ho prijali za svojho a tu odrazu, v novej republiky stal sa Juhoslovanom. Dali mu oddiel bývalých dezertérov, kriminálnikov, vôbec problematickú háveď a veľ im! Takto sa zo Slováka na Slovensku stal Juhoslovan. Začalo to voňať na víťazný február, nuž zdupkal aj z tejto armády. Do Nemecka. Tu ho prichytili Američania. Práve potrebujeme osobu vášho profilu a chceli mu navliecť zase novú rovnošatu. Nedal si. Čo je dosť, to je dosť. Vojnová víchrica mu uniesla manželku a dcéru (Slovinka). Stratili sa. Nejakú nitku našiel cez „Červený kríž“, kde bolo zaznamenané, že určitá pani Jonas s dcérou vraj odcestovala do Austrálie. Vybral sa aj on, lenže Jonas je časté priezvisko a nemusí to vždy byť aj slovenské. V tomto prípade, ani nebolo. Falošná stopa. Predsa zakotvil v Austrálii, v tom čase „zapadákovom“ štáte Queensland. Štát veľký, ako tretina Európy a tu mu hneď aj dali „zaručenú“ robotu, za čo aj očakávali, že im bude ruky bozkávať. Keďže bol muž, dostal sa do kategórie nekvalifikovaných robotníkov. (Keď sa to týkalo ženy, tú sa prekvalifikovalo na domácu slúžku.) Pán major namiesto šable, do ruky dostal sekeru a poď do bušu. Za drevorubača. Ťal, ani šialený, až jedného dňa tú sekeru zahodil. Ruky plné mozôľ. Previezli ho inam. Stal sa robotníkom v podniku na výrobu betonových válovov. Aj tu hrdlačil, kým jedného dňa neporozbíjal celú hŕbu tých válovov. Vyhnali ho zo zamestnania. „Našli“ mu nové miesto a aj novú rovnošatu. Stal sa konduktérom električiek v meste Brisbane. Tu zotrval trochu dlhšie, kým nenazbieral určitý kapitál a poď do vnútrozemia. Už to mohol urobiť. Lehota „štátom zaručenej roboty“ uplynula. Viacej nebol otrok, ale slobodný.   Uprostred divočiny zakúpil si nejakú krčmu murovanú. Tu si občas aj zaspieval: V strede Austrálie (Ameriky, Paríža) krčma murovaná... Dni sa míňali. Sezóny sucha a vlhka (monzúny) sa striedali, až jedného dňa vidí, ako si pred jeho krčmou niekto zarastený, bradatý, špinavý, zaväzuje svojho koňa. Určite to bude nejaký nový jackaroo (cowboy). Keď si pocestný toho koňa priviazal, vstúpil dnu a pýtal si pivo. Vraj táto ukrutná horučosť ho poriadne vysmädila, až sa mu aj z hrdla práši. Poslúžil ho, ale nedalo mu neopýtať sa, odkiaľ je tento hosť. Podľa akcentu videl, že pred sebou má prisťahovalca, nuž opýtal sa:  Odkiaľ si kamarát? Z Mounth Isa, čo je niekoľko tisíc honov severnejšie. Ja sa ale pýtam na tvoj pôvod, na krajinu. Á, ja som vám z ďaleka. Až z Juhoslávie. „Zemljače“, aj ja som z Juhoslávie. Ale ja som z Vojvodiny. No aj ja som. Ja som však Slovák, z Petrovca. Tak, ale je to náhoda. Aj ja som Slovák a to rovno z Petrovca.  Teraz sa rozhovor rozohnil.Bolo o čom hovoriť. Bolo na čo si spomenúť. Nemuseli sa zdráhať. Boli svojí. Krutiari, ktorých krútňavy dokotúľali až do stredu ničoho.   Hosť sa prezradil, že ide do Melbourne. Zdolal už vyše tisíc kilometrov. Má dobrého koníka, nuž zvládze aj tých zvyšných 3000. Počul vraj, že do Melbourne priplávala ďalšia loď s prisťahovalcami a prišla sem aj nejaká nová rodina a títo vám majú dcéru na vydaj, nuž ide sa ženiť.  Všetko prebiehalo podľa poriadkov, veselo, kým sa major nepredstavil, že jeho priezvisko je Jonáš, na čo pocestný dodal, že je Koza. Vtedy to vybuchlo. Nastal smiech, lebo Koza, so svojou briadkou sa naozaj podobal koze, či skorej capíkovi.