17 novembra 2008

Sedem múdrych majstrov, 1

           Apko, (tak sme volali starého otca ) v jeseň pripravili všetko potrebné na nadchádzajúcu zimu. Krmivo pre kravičku, ošípané, ktoré každý rok poslednýkrát zakvičali okolo Mikuláša, nahystali drobnosti pre rodinné aktivity vonku, na dvore a vnútri domu, v chyži, okolo kucova. Priprávili aj klky (pri česaní konopí zostali menej kvalitné konopmé vlákna z ktorých sa podľa potreby „ drugali“, tenšie „motúzky“, jednoduchý špagát na štrikovanie teplých panťušiek, ktoré sa nosili v zime po izbe alebo obúvali na kapce do cokulí). Musel tu byť kalanďov, krátka ihlica , stolec na ktorom bol upevnený háčik, alebo na ktorom niekto sedel a držal ten háčik pri nakrúcaní špagátu za pomoci kalanďova... Štrikať panťušky pre vnúčence a ak stačili aj pre ostatných členov rodiny bolo apkovou záľubou, pravda ak sme my deti sedeli okolo nich a počúvali ich nezabudnuťelné rozprávky.  Keď sme prišli k nim, posadali si na lavicu okolo peci, aby nám apko odmerali podošvy, otvoril sa pred nami jeden nový neuveritelne zaujímavý svet, apkov svet rozprávok. Celé hodiny som mohol sedieť na šamlíku, alebo na lavici pri peci a počúvať jednu rozprávku za druhou. Najradšej som mal tie pod názvom Sedem múdrych majstrov, tie namali konca a boli vždy nové, zaujímavé. Niekoľko hodín denne apko vydržali štrikovať a rozprávať, ale predsa menej a kratšie ako som ja mohol počúvať...
     Počas príprav na aktivity cez dlhú chladnú dedinskú zimu, apko priniesli do chyži aj iné veci, ako bol starší kožuch, ktorý rozložili, ustlali na lavičke pri peci, do kucova položili veľký slamienok plný orechov, vedľa neho slamienok s pukancovou kukuricou , pod lavicu pri tej istej murovanej peci, položili dva šamlíky, a iné drobnosti, kto by sa teraz na všetko spamätal. Vtedy sme už naisto vedeli, že je zima pred dverami a o niekoľko dní napadá sneh. Bolo ešte hodne toho a nielen drobností, ktoré sa, aby boli na dosah ruky v zime, chystali v jeseň, pred alebo okolo Martina.       Vopred pripravená drevená lopata (vždy sa mi podobala na veľkú varechu) a dve nové metlíňové metly na odmetanie snehu, už boli pod strechou, ako sme vtedy hovorili, pod ústreším alebo pod gongom.       Mamička (stará mama, babka, jej aj apkovi sme vykali) premiestnili rovnú drevenú lopatu z dlhým poriskom, pomocou ktorej sa do vykúrenej pece kládli chutné cukrom posypané smotanové lepne ale aj obyčajné, na posekávance, holé lepne. Tá lopata, ( rovná, sa mi podobala na tú snehovú, lenže, akoby po nej prešiel parný váľok a vyrovnal ju) v lete stála vedľa letnej murovanej peci. Na svoju zimnú lokáciu, na miesto v pitvore, pri zimnej peci, ju nikdy nezabudli, načas premiestniť práve mamička. Hneď vedľa bol drevený vahan, či koryto, s múkou, na poličke asi 3 litrový hrnček s masťou v ktorej bola ponorená drevená lyžica, a na klinci na tej poličke visela z bielych husacích bŕk urobená štetočka na natieranie koláčov … Mamička na nič nezabudli. Všetko toto vzácne náčinie umiestnili na svoje zimné miesto do komory alebo pitvora. Niečo z toho sa položilo aj do zanej chyži (zadnej izby), aby bolo bližšie, k veľkému stolu na ktorom sa miesil chlieb, rozťahovalo rejteša, (rejteš) krájali rezance, ale aj, v špecialnej forme, ktorá sa podobala na dve spojené od seba obrátené mačacie labky, formovali muškacóny, a iné. Všetko potrebné muselo byť po ruke, v blízkosti pece. Keď mamička, trochu ostarela, po 50-tke, všetko, ale skutočne všetko čo sa dalo, a samozrejme aj tieto veci, chcela, ba musela mať čím bližšie pri stole, pri peci... Vravievala, že si ona veru nenašla nohy na garáde aby musela, v tuhej zime chodiť cez gong, alebo popod ústrešie do komory, a to vždy keď bolo načim upiecť chleba alebo lepňa, dáke koláče, rejteš, rezance...   -Otec, (tak naša mamička-babka volala apku, nášho starého otca) už si narichtoval zetke do peci? Aby si sa nemisev brodiť po hlbokom sňahu pod šupu, ak do večera alebo do rana zaveje? Apko, vedeli čo majú urobiť, a to už pravdaže aj spravili. Mamičkina otázka, ktorá niekedy viac znela ako rozkaz, bola zbytočná. No, ale čo je tu je, apko odpoveď premlčali iba vtedy, keď pred fruštikom-raňajkami, "načas" obrátili hore dnom jeden alebo dva štamprlíky pálenky, inokedy odvrkli „praaavdaže“ a zmizli v pivnici s plôskom, litrovkou v ruke, natočiť ešte pred fruštikom, liter červeného, aby sa prihrialo na patíčky sedliackej pece... a mimochodom si v pivnici, domácou pálenkou opláchli hrdlo, len tak ako prevenčné opatrenie proti kašľu..., veď zima je už tu, vonku už takmer začalo mrznúť... Tak alebo onak, podľa apkovej reakcie, mamička presne vedeli čoho sa treba prvého chytať. Ak si apko, pravdaže zo zdravotno-prevenčných dôvodov už dopriali dve pálenky, museli pomerne rýchlo priniesť raňajky na stôl. Vravievali, že to preto, aby im pálenka, na lačný žalúdok neudrela, odrazu, do hlavy. Apko sa uškrnuli a zašomrali, aby nemudruvala, lebo oni nikdy po jedení nepijú pálenku, tak škoda rečí. Ak apko odišli do pivnice, mamička nemuseli ponáhľať, už aj tak bolo neskoro, znovu prepadol pokus pripraviť raňajky skôr ako si apko „prežreli“ svoju medicínu. Mohli, teda, pomalšie prestierať stôl a tváriť sa trochu urazene, tak ako vždy... Pravda je, však, to mamička veľmi dobre vedeli, že apko po dvoch pálenkách, alebo po jednej do každej nohy, nesiahnu po tretej, ani predtým ani potom, ako počujú známy hlas „-Otec, čaká ťa fruštik. Ale aj to je pravda, že by mamička boli spokojnejšia ak by apkovi postačil iba jeden poldecák. Po fruštiku apko ani len nepomysleli na domácu morušovaču, komovicu ani na žiadnu inú pálenku. Vravievali: „ Po raňajkách iba prasce pijú všetko čo im naleješ.“ Potom, až do obedu v žiadnom prípade nepili alkoholické nápoje. Po obede, to je už niečo iné, podľa zvyku, dve deci dobrého domáceho vína a po večery niekedy aj tri deci. Tak to bolo každý deň, už či bola nedeľa, pondelok, piatok alebo sviatok. Neviem, možno, a možno ani nie, svadba alebo kar boli výnimkou?  Koncom 50. a začiatkom 60. rokov, Martin, ten z kalendára, častejšie prichádzal na bielom koni ako teraz v tomto smiešnom 21. storočí. A nak vám poviem aj toto, vtedy sa vedelo, že iba ten je skutočne dobrým gazdom, ktorý okolo Martina pripravil sane na konský záprah rovno pod šopou, vedľa sedliackeho voza. Lebo, aj keď navial hlboký sneh, do poľa sa chodilo na saniach, ako po kukuričie pre dobytok, tak aj preto aby sa kone prebehli. Zima bola dlhá a kone celý ten čas v stajni, pri jasliach, bez roboty? Veď by im svaly zmäkli, a čo na jar ? Aj tá sánkovačka mládeže mala okrem zábavy, pravdaže, aj inú funkciu. Môj apko, boli jeden z tých drobných sedliakov, ktorý sa tohto zvyku pridržiavali a preto ich zima nikdy nemohla prekvapiť. Ba naopak. Zdalo sa mi a vtedy by som za to aj ruku dal do ohňa, že môj apko Ziman, netrpezlivo očakávali zimu, sneh, svoje meniny Jána, Vianoce, všetko čo súviselo s týmto ročným obdobím. Vždy som mal dojem , že iba Nový rok, ako sviatok nemali rád, nikdy som sa ich to neopýtal, myslel som si, povedali by ak by chceli... ….pokračovanie nasleduje...  

Muškacóny ? To sa tie tvrdé, sladké, orechové, koláčiky, dlhé a hrubé ako stredný prst, ktoré sa nepečú ale vysúšajú...? Je to pravda že tie koláčiky, muškacony tak nazvali  preto, že ich ženy robievajú pre mužov aby mohli dlhšie vydržať...?

***

Žiadne komentáre:

V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com