Orechy sadia iba starí ľudia, apkovia, tak ako som ti vravel. To je jedna stará ľudová múdrosť, či skôr povera a mne o nej rozprával jeden môj kamarát Srb Ilija od Kruševca. U nich sa verí, že človek, ktorý zasadí orech zomrie keď strom narastie, čiže keď jeho peň dosiahne takú hrúbku ako je hrubé hrdlo, krk toho kto ho zasadil- rozprával apko kým kopal jamku pre prvú sadenicu. Mlčky vyhodil, ešte niekoľko hášovov (rýľov) vlhkej čiernej zeme vzpriamil sa a oboma rukami oprel o porisko, zahľadel sa niekde do diaľky v smere predpoludňajšieho slnka, ktoré práve v tej chvíli zašlo za sivý neveľký oblak, akoby mal v úmysle počkať kým sa znovu ukáže. Priznávam sa, onemel som, hlboko nadýchol a v poslednej chvíli znemožnil, aby mi z hrdla vyleteli slová, ktoré sa nejak divne bez rozmýšľania dostali až k samotným hlasivkám. Nechýbalo veľa aby som tie slová aj vyslovil a zahanbil sa. Ale predsa sa mi podarilo, nejak ich, vrátiť späť, tam kde som predpokladal, že majú ísť na previerku... Apko, veď vi nie ste Srb od Kruševac, hádam tomu neveríte...- to som vtedy chcel povedať...a ešte niečo. Namiesto toho hlasivky vylúdili iba jedno -fíííha. A znovu bolo ticho. Niekoľko sekundové ticho sa niekedy zdá byť omnoho dlhšie ako v skutočnosti je. Tak bolo aj tentoraz. Pozrel som sa lepšie na apkovu tvár lebo ju on v tej chvíli obrátili smerom ku mne, ukazovákom postrčili kalap do tyla, rukávom si utrel spotené čelo, povedal, veru fíííha, hášov hreje. Apko to fííííha, zrejme chcel pochopiť na svoj obvyklý spôsob, mal totiž vo zvyku, vždy keď mu bolo teplo, povedať fííííha, ale parí... Vtedy som si všimol, že huncútsky zažmurkal a zasmial sa. Priznávam, že mi na um prišlo niečo smutné, apko nemal ani 60 rokov. Ja som vtedy nevedel za koľko rokov orech narastie do hrúbky jedného priemerného hrdla, krku? Tak, čo si začúchol- povedal, hneď na to, predtým ako som stihol niečo aspoň zahundrať ja, ešte zašomral, že niekto by, možno, mohol doniesť za vedro vody, aby sme aspoň trochu zaliali novozasadené orechy.
Jarok, vlastne Begej, ktorý prechádzal, aj teraz je tam na Sejkoch od chotára, neďaleko Kurtavej bary a pretína role, ako kedysi , vždy mal vo svojom koryte dosť vody a najmä v jeseň a na jar. V lete ak by jej nebolo, a bolo treba na striekanie viniča, stačilo zobrať rýľ a zakopnúť v jeho suchom koryte, už aj bola tam. Okolo neho, Begeja,aj z jednej aj druhej strany boli vinice. Teraz ich je tam menej, takmer žiadna . Vyrástlo iba niekoľko víkendových chatiek, ktorých majitelia, väčšinou penzisti, tam pestujú zeleninu, ovocné stromy a väčšinu času trávia na rybačke, na Novom kanáli, s ktorým je spojený aj tento Begej. Chatári tam trávia aj po deväť mesiacov ročne (hádam preto jedna babka svojmu dedovi neraz povedala, že ona by mohla počať, aj porodiť kým je on na chate, ani by o tom nevedel..., čo jej on na to odpovedal, tentoraz premlčim, poviem pri inej príležitosti) organizujú tam aj posedenia pri poháriku, vlastne pri varení rybacieho paprikáša a rôzne víkendové párty, tak sa to teraz povie, dôchodcovia, daj sa mi svete, čo iné by robili na chate...
Netrvalo dlho kým som priniesol za dve vedrá vody z Begeja. Apko dovtedy vykopali tri jamky, nasypali do nich maštaľný hnoj a jemne do každej prihrabali a potom udupkali po jednom mladom pníku orecha.
Tu je voda, čoskoro bude aj viac, rovno z neba. Pozrite sa na tie sivočierne mračná. Musíme sa poponáhľať.
Veď ja vidím. Aj Sokol sa už ohlásil.
Apkov Sokol, asy desaťročný, ako havran čierny koník, takmer vedel rozprávať. Keď bol smädný zarihotal, íííííhaha dvakrát, a ťahal voz k prvej studni. Petrovský chotár mal veľa kopaných, murovaných studní a on poznal každú a najbližšiu cestu k nej. Voda v nich bola pitná lepšia ako v dedine.
Keď Sokol chcel upozorniť na niečo čom by apko musel vedieť, vydával zvuky ako frrrrr, frrr. Bolo treba iba pozrieť na neho a všímať si čo nasledujúce urobí. Apko poznali všetky jeho znaky, celý repertoár „slov“, nebol žiadny problém pochopiť o čo mu ide. Často býval zaujímavý „rozhovor medzi nimi“. Veľakrát som ho počul. Apko mu tentoraz zavolalii, že ideme hneď, a Sokol zadupkal prednými nohami, to znamenalo, že treba ísť aj to hneď. Zaujímavé bolo to, že dupkal iba vtedy keď apko pozrel na neho. Ak sa nepozrel tak tak pokračoval s tým jeho frrrr, frrr. Dokonalá komunikácia. Sokol bol úžasný kôň.
Ale vtedy sme tam na Sejkoch mali iné na ume. Pôjdeme zasadiť orechy aj na druhý koniec, alebo budeme počúvať Sokola a poponáhľame domov, aby sme nezmokli.
***
Predsa som v tú jeseň, niekoľko dní po sadení na Sejkoch, aj ja zasadil jeden orech v našom humne. Rástol asy dva roky a potom vyschol predtým ako dosiahol hrúbku môjho krku. Ešte niekoľko rokov som sadil ale sa všetky vyschli po jednom alebo dvoch rokoch. Asy pred mesiacom v októbry keď som ráňal orechy zo stromov, ktoré zasadil môj otec, spamätal som sa na túto príhodu. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že príčinou toho, že sa moje orechy vždy vyschli nebol nikto iný okrem apku, istotne im nedovolili aby narástli do hrúbky môjho hrdla. Aj keď apko neboli poverčivý človek, čo si iné môžem myslieť? Apko, apko basomata teremata? ( Apko, tieto slová obča spoužili, ako prejav nespokojnosti, vraj od čias munkášenia. Ani teraz neviem čo znamenajú, ani som sa nepokúsil v slovníkoch najsť ich význam...
…..pokračovanie nasleduje...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára