22 novembra 2008

Pohrebné zvyky.

 Poslednou životnou skúsenosťou je nám smrť. Kto sa narodil, musí aj umrieť. „život večný“ nám ponúka až niekoľko náboženstiev, alebo sú aj také, čo ponúkajú aj „perpetuálny“ život. „Život večný“ je však len v potomstve. Ľudia zvyknú hovoriť „žije v deťoch“. Pôverčivejší veria, že určitá skupina upírov a podobných, neumiera, ale sa vracia medzi živých, aby ich terorizovala. Aby nahaňala strach. Také niečo „vedia“ narobiť aj zloduchovia a preto, od nepamäti, človek sa usiloval také mátohy vzdialiť zo svojho okolia. Snažil sa rôznymi preventívami zabezpečiť si vlastný pokoj, pokoj pre svoju rodinu a to veru stálo premýšľania, hľadania lieku proti príšerám a práve z tohoto, až po súčasnosť, tiahne sa nám celá reťaz „vyskúšaných“ preventív, zvykov.   Keď sa človek rodí, strašne narieka, ale tí okolo, tí sa radujú, smejú, oslavujú. Keď človek umrie, všetci vôkol nariekajú, len on má pokojný usmev.  Znalci hovoria, že takto robíme ako zo strachu pred smrťou, tak aj z krajnej sebeckosti. Pri narodení nového člena rodiny sa radujeme, lebo už sme si „zaručili“ predĺženie života, predĺženie života rodu, rod nám zosilnel... a pod. a pri umŕti člena rodiny, nariekame, ale viacej nad sebou, ako nad mŕtvym. Plačeme, že nám rod zoslabol, že sme stratili priateľa, rodáka, poradcu, oporu.... „O mŕtvom len pekne“, neraz sme už počuli, avšak aj tu je pritajená naša sebeckosť. Bojíma sa vraj mŕtveho uraziť, aby sa nám na nejaký spôsob nevypomstil.. Všetky tieto strachy z mŕtveho vraj ovplyvnili naše pohrebné zvyky, o význame ktorých ani nevieme. Tak sa to robilo a takýto je náš zvyk. Takto budeme jednať aj my.   Zastavenie hodín v čase umŕtia člena rodiny.  Hodiny sú pomerne nedávnym výmyslom. Skorej hodín, čas sa meral dňom, nocou, ročným obdobím... a v reči nám zostalo: „jeseň života“, „pradie na poslednú“, „dohorela mu svieca“ a pod. ale od ako na chrámové veže prišli aj hodiny, reč sa obohatila aj o „odbila mu posledná“.   „Pradie na poslednú“ siaha hlboko do našej minulosti, až ku slovanskému božstvu Mokoša (ona spriadza životnú niť pre každého – viď „Mokoša“) a podobné „priadky“ najdeme v hádam v každej ie. skupine.  Dĺžka času sa merala aj dĺžkou horenia sviece, nuž máme tu aj „dohorela mu svieca“.  Ani nie tak dávno, v dome kde mali smrť, nebohý ležal v „prednej“ izbe. Obyčajne tam boli dve okná a na stene medzi oknami bolo zavesené zrkadlo, kým na múre, obyčajne vedľa sedliackej pece, boli hodiny s „ťapšičkou“, kyvadlom. V čase umŕtia člena rodiny, domáci zastavili „ťapšičku“ – kyvadlo, zrkadlo prikryli čiernou látkou. Prečo? Vysvetlení nechýba, ale najskôr tu ide o symbolické akceptovanie skutočnosti, že nebohý prešiel z časnosti, do večnosti, čiže jeho čas sa zakončil.   So zrkadlom je to trochu komplikovanejšie. „Vypustil dušu“, ale táto je ešte vždy blízko tela. Ak sa duša podíva do zrkadla, nič tam neuvidí a môže sa zľaknúť. Aby sa nebohému ušetrila trauma zo smrti, zrkadlo musí byť zakryté. Obyčajne čiernou látkou.  Čierna farba je farbou smútku, aspoň v našom pojímaní a tento zvyk má svoje hlboké korene, siahajúce ďaleko do minulosti. Nie, nejde tu o nejaký preukaz úcty vôči zosnulému, ale o strach z vlastnej smrti.  V Európe, kde sú ľudia bielej pokožky, čierna farba symbolizuje smrť. Aj v hrobe je tma. Všetko čierne. Noc je tmavá. Farba smrti má však ešte hlbšie korene. U nás si po duše ľudí chodievala Morena (každý národ mal aj svoje božstvo smrti), nuž od nepamäti sa človek snažil tú smrtku nejak oklamať. Ako? Nejak sa „zamaskovať“. V gréckej mytológii si „smútiaci“ na hlavu sypali popol, trhali si vlasy, trhali si rúcho z tela a pod. V Biblii sa to tiež spomína. S podobnými „zvykmy“ sa stretávame aj v našich ľudových rozprávkach, v srbských „desetercoch“ a tak, rad radom, všade. Ten popol nasypaný na hlavu, zmenil výzor človeka. Ak tam boli a určite boli aj nejaké tmavšie nie úplne vyhorené uhlíky, tvár, obličaj človeka sa zmenila. Očernel. Vlasy rozčuchrané, rúcho vo franforcoch, takže ho Morena nespoznala a neuniesla si aj ďalšieho.  Kde človek mal tmavšiu pokožku, tam si tvár ofarbil na bielo. Aj dnes to vidíme a nie len v Afrike, Tichomorí, ale aj v Austrálii, ba aj v Ázii, takže čierna farba nie je nejakou svetovou farbou smútku.   V Číne, farbou smrti najčastejšie je biela, takže ak ste nevedeli, Číňania na dvore nikdy nemajú biele sliepky. Také sa hneď zaškrtia, zarežú.  Čína je však ozrutánska krajina a zvyky nie sú všade rovnaké. V určitých častiach, farbou smútku je fialová a na túto neznalosť, Američania doplatili. Vyvážali tam žuvačky, ktorých obal bol zelenej farby, lenže po čase sa rozhodli, že farbu obalu zmenia na fialovú. Odrazu si Číňania prestali kupovať žuvačky. Vyšetrovalo sa tržisko a odhalili, že Číňania pochopili, že tu ide o žuvačku, ktorá sa má žuvať len na pohreboch.   V Burme, farba smútku je žltá. V Turecku, fialová (asi vplyv čínskej kultúry). V Etiópii sa ustálila sivohnedá, kým na ostrovoch Tichomoria sa stretnete aj s kombináciou bielo- čiernej. Smútiaci sa popásikujú týmito farbami, takže vypadajú ako zebry. Austrálski domorodci sa omažú bielou hlinou atď. atď.   Už v staroveku, európska špička, hlavne ženy, keď išli na pohreb, na hlavu si položili druh čierného priesvitného závoja. Nie, nehľadeli na „posledný výkrik módy“, ale snažili sa pred smrtkou mať zahalenú tvár, aby si ich nevšimla, nepoznala. Tento zvyk pretrváva ešte aj dnes. Pravda, k vôli dôkladnému pomýleniu bohyne smrti, používali sa aj rozličné líčidlá. „Upravili“ sa oči, pery sa ofarbili na trochu inší spôsob, ako obyčajne, obrvy sa „usmernili“ hore atď. atď.   A čo muži? Vidíme, že ešte aj v čase rozkvetu gréckej mytológie, aj oni sa snažili nejak zamaskovať. Bola tu vyleštená prilba a podobné pomôcky. Neskoršie, muži sa preorientovali len na nejakú čapicu, ktorú však v prítomnosti usnulého, na znak úcty, snímali dolu. V izbe už nebolo nebezpečie, že tam bude smrtka. Urobili sa dôkladné prípravy. Horeli tam sviece, bol tam kňaz, ktorý tú izbu dôkladne „vyčistil dymákom“ a aj nebohý bol dôkladne umytý. Dnes vidíme, že muži najčastejšie si na rukáv položia čiernu stuhu, na znak úcty, oddanosti, lojálnosti vôči zosnulému. Tento zvyk je už novšieho dátumu. Vyvinul sa zo stredovekého zvyku rytierov. Vtedy jednotlivé dámy na kópiu „vyvoleného“ rytiera privezovali šatky, stužky, čím dávali na javo, že nie sú ľahostajné. Touto šatkou dáma aj verejne preukázala svoje sympatie a tým zároveň aj rytiera pripútala ku sebe. Slúžil je. Obdarovaný rytier si tú šatku toľko vážil, že k vôli nej, alebo na obranu česti slečny, šiel aj na súboj.   Postupom času, čierna šatka, neskoršie čierna stužka sa stáva symbolom úcty, oddanosti... ku zosnulému. Šatka, stužka ho teraz zaväzovala ku zosnulému na večné časy. Nie len do hrobu, ale aj na dobu „záhrobného života“.  V jednotlivých kultúrach, náboženstvách a tu najlepšie poznáme pravoslávnych Slovanov, na znak smútku za zosnulým členom rodiny bolo a hádam ešte vždy aj je, že muži sa neholili. Celých 40 dní. Prečo 40? Viď „Meru ôosmy rok“.  Sviečky pri zosnulom.   Pohrebné zvyky hodne ovplyvňuje aj podnebie, klimatické pásmo, kde človek žije. Napr. národy Blízkeho východu, Židia, Arabi... svojich mŕtvych pochovávali (do piesku, hliny), ktorý zvyk sa ku nám dostal hlavne cestou kresťanstva. Spaľovať ich nemohli. Nebolo na to potrebných lesov, dreva. Indoeurópania, ktorý žili v oblasti lesov, svojich mŕtvych pálili a tento zvyk máme opísaný aj Hómerom – Trójska vojna a upálenie Achilesa. V Indii, aj dnes svojich mŕtvych upaľujú. Robia to príslušníci hinduistického náboženstva, kým etnická skupina Parsi (prišli tam z Perzie) svojich mŕtvych vystavujú účinku slnka a ďalší, žijúci už v oblasti Himaláj, svojich mŕtvych nechávajú vtákom.  Židia a kresťania veria, že pochovávanie na posvätenom mieste pomôže pri „z mŕtvych vstaní“.  Umývanie tela mŕtveho nie je toľko dôkazom hygieny, ale tu hrá úlohu viera, pôvera, že demóni, bosorky, strigy sa boja vody. Umytím tela mŕtveho, týto „nečistý“ sa boja ku telu pristúpiť.  Pálenie sviečok pri, alebo na pamiatku zosnulého, siaha hlboko do minulosti. Na deň pamiatky zosnulých, katolíci vychádzajú do cintorína a tu pália sviečky nad hrobom zosnulého. Židia, pália lampu a nechajú ju horieť 24 hodiny, každý rok, v deň výročia smrti člena rodiny. Aj Japonci majú podobný sviatok, „slávnosť svetla, lampášov“.   V Jeruzaleme, v chráme Kristovej hrobky horí neustály plameň. Keď v XVI. st. objavili hrobku dcéry Cicera, Túllie, na Via Appia, blízko Rímu, rozniesol sa chýr, že v hrobke horel plamienok. Celých 1500 rokov. Proste neuveritelné. Neskoršie však prišli na stopu záhady. Horel tam plamienok prírodného zemného plynu.  Svetlo, sviečka, plamienok... vraj pomôže mŕtvemu najsť si cestu do večnosti. Konečne, aj protestanti, evanjelici na plamienok celkom nezabudli. Na pohreboch spievajú z „Funebrála“, ktorého názov je odvodený z latiny, kde funus = fakľa. Verilo sa, že aj sám spev z „Funebrála“ pomôže mŕtvemu na jeho ceste do večnosti. „Posvieti“ mu v labyrinte.   Po svete a to od nepamäti, ľudia stavajú pomníky tzv. neznámim hrdinom, či ak použijeme medzinárodné slovo, cenotafi, ktoré sme dostali cestou latiny a táto si to prevzala z gréčtiny, kde je kenotáfion / κενοτάφιον = prázdny hrob, ktorého pôvodný význam bol pamiatka zosnulých, ktorých pozostatky sa nenašli, lebo napr. umreli na mori, v cudzej krajine a pod. Pri mnohých takýchto pomníkoch horí „večný“ oheň. Dnes si to spájame s „večnou pamiatkou“, avšak ten „večný“ oheň aj tu pôvodne konal funkciu fakle, svetla, pomôcky pri hľadaní si cesty do večnosti.  Svetlo, plameň sviečky, postupne sme začali chápať aj ako podobenstvo ľudského života, iskričku z večného plamienka, svetla božskosti. Pôvodne sa však vedľa mŕtveho, vedľa jeho hrobu, rozkladal ohník, horeli fakle, aby sa od tela nebohého odohnali „nečisté bytosti“, lebo tieto neustále číhali na dušu a telo zosnulého. Ich kráľovstvom bola tma, nuž od svetla utekali.  Údajne, svetla sa bojí aj duša zosnulého, nuž v dome sa pálili sviece, aby sa mu duša náhodou nevrátila a neznepokojovala domácich.  Pálenie sviečok na hroboch, v čase „Dušičiek“, zosnulému sa dáva na vedomie, že jeho pamiatka ešte žije. Domáci si na neho pamätajú, nuž nemusí ich navštevovať a mátať.  Podobne sa konalo aj pri pôrodoch. Starí Rimania v čase rodenia sa dieťaťa, do izby vnášali fakle, rozkladali ohníky a pod. ba podobne sa koná ešte aj dnes, v Indii, v domácnostiach parsi a hindu náboženstva.  Aj v súčasnosti, keď sa konajú nejaké väčšie celonárodné oslavy, nechýba tam ani ohňostroj, ba aj olympijské hry sa začínajú a končia veľkolepím ohňostrojom a zároveň počas trvania olympiády, horí tam ohník. Aj tu máme „skrytý“, adaptovaný zvyk odhaňania zloduchov.   Rakva, truhla, sarcophagus - sarkofagus.  Naším zvykom je, že telo zosnulého sa položí do rakvy (truhli). Ani jeden z týchto termínov nema slovanský pôvod. Rakev, rakva sme dostali asi cestou nemčiny, ktorá si to prevzala z latinského arca = truhla, láda, krabica.  do ktorej sa ukladali peniaze a pod. s ktorým súvisí arceo = zamknúť, truhlica... truhla.... a slovo truhla máme asi z bavorskej nárečovej nemčiny truhel, utvorené z Truhe = debna, truhlica... truhla.  V Egypte sa telo ukladalo do sarkofágu, kamennej rakvy, čo sme dostali nie z jazyka Egypťanov, ale od Grékov. Videli tamojší spôsob pochovávania a tej truhli dali svoj názov. Sarco + fágos, kde sark-, sárx = mäso, telo a fágos = jesť, požierať, hltať.   Angličania svojich mŕtvych vkladajú do „coffin“ = truhla, rakva, čo je tiež cudzokrajného pôvodu. Prevzali si grécke slovo kofinos = koš, lebo aj starí Egypťania (rozumej to „starí“, ako „skorejší“, od klasických) svojich mŕtvych vkladali do z prútia upleteného koša. Podobne robili aj v Sumérii.   V rozličných kultúrach, po celom svete, mŕtve telo sa vkladalo aj do vydlabaného pňa stromu, obaľovalo kôrou zo stromu... (aj v Austrálii) a tento peň sa rozštiepil na dve polovice. Vrchnú a spodnú.  Pravda, ani tu nechýba „expertov“, čo tvrdia, že do pňa stromov sa pochovávalo preto, lebo ľudia verili, že človek „vyšiel“ zo stromu. Iní tvrdia, že preto sa tak robilo, lebo teraz ten „večný príbytok“ predstavoval nejaký čln, na ktorom nebohý cestoval do večnosti, cez Níl, Styx...  Starí Egypťania si svojich mŕtvych pochováli západne od osady, či očitejšie, na západnej strane Nílu. „Oddychovali“ tam, kde slnko zapadá, lebo po smrti išli do večnosti, k hviezdam. Naším nepísaným zákonom je, že dedinský cintorín bol vždy na východnej, poťažne na južnej strane osady. Prečo? Aby ten mŕtvy dostal prvé lúče slnka, aby si „okrial údy“ a na dovažok, každý očakával deň „z mŕtvych vstania“.   Aj sám ceremoniál pohrebu má svoje mytologické úzadie. Rakva z mŕtvym sa vynáša z izby tak, že napred sú mu nohy, čiže „ide nohami napred“, ba v zašlých časoch sa rakva ani nevynášala cez dvere, ale cez dieru v múre, na to urobenú, ktorá sa aj hneď zamurovala a na cintorín sa nešlo najkratšou cestou, ale okľukami. Prečo? Aby mŕtvy netrafil domov a nemátal si rodinu.   Truhla, rakva, jej vrchnák sa poriadne priklincoval. Ó nebolo to preto, aby sa náhodou nezošmikol, ale preto, aby sa toho mŕtveho „zadržalo“ v truhle. Aby si nenašiel cestu von. Neraz sa na sám vrchnák hádzali aj kamene, aby bol ťažsí. Aby si ho mŕtvy neotvoril.  *V Anglicku mali zvyk, že mŕtvemu do hrobu kládli aj zvonec. Priviazali mu motúz na nožný palec a ukazovák na ruke. Ak sa mŕtvy v hrobe „prebudil“, zazvonil a hneď ho aj odhrabali. Na jeho zvonenie sa čakalo až dve noci. Pri hrobe bdel niekto z rodiny a čakal na signál. Z tohoto, Angličania aj dnes nočnú zmenu nazývajú aj „graveyard shift“.   Veniec a kvety.  V mnohoetnickom a aj mnohonáboženskom prostredí, akým je aj Vojvodina, stretávame sa aj s rozličnosťou zvykov. Aj pohrebných. Slováci, na 99% evanjelici, alebo príslušnći iných protestantských cirkví, ako aj maďarskí a zvyšok nemeckých protestantov, na „Všech svätých“ idú na cintorín, aby obriadili hroby rodákov, posadili nejaké kvety... kým katolíci idú tam na „Dušičky“ a pália sviečky. Pravoslávny majú to trochu neskoršie. Dva týždne neskoršie. Podľa svojho kalendára. Aj oni vychádzajú do cintorína a hroby rodákov nosia koláče, pálené a pod. Všetko to položia na hrob, po čom cintorín navštevujú cigánky a tie koláče si odnášajú.  Nevadí kde, ale bolo to asi v Kulpíne, dva týžde po „Všech svätých“, do dediny sa vrátil bývalý kulpínčan a na hrob rodáka niesol kyticu kvetov. Slovenské hroby sú v smere Petrovca, kým srbské sú na opačnom konci, v smere Ravneho Sela (Šovy). Srb býval na dolnom a Slovák bol na hornom konci osady. Slovák si vzal kyticu kvetov a nosil ju do cintorína. Stretli sa rovno v strede osady. Slovák vidí, že ten Srb navlačuje plné koše a ťapše koláčov, z vrecka mu trčia litrovky, nuž pýta sa: „Kam to kamarát?“ „Do cintorína“. „A kedy si to ten tvoj nebohý zje?“ „Rovno vtedy, keď si aj tvoj príde ovoňať tvoje kvety“.  Už či to bolo nosenie koláčov, alebo kvetov, zvyk je veľmi starobylí. Siaha do doby pohanstva, do doby nosenia obetí božstvám a preto prví kresťania sa veľmi stavali proti tomuto zvyku, ale prehrali. Nepodarilo sa im skoncovať so zvykom. Ľudia aj ďalej nosili kvety na hrob rodákov. Niekde kytice, ale hlavne to boli vence. Všetko v snahe, aby zosnulému spríjemnili pokoj a veniec konal aj ďalšiu funkciu. Predstavuje kruh. Nema ani začiatku a ani konca. Nebohý je v začarovanom kruhu a nemôže prísť mátať.  *Fundamentalistický založení protestanti, ako napr. „nazaréni“, ani dnes na rakev, alebo hrob zosnulému člonovi nekladú kvety, ba vždy aj apelujú, aby to nikto neurobil. Držia sa odkazu prvých kresťanov, že aj tento zvyk predstavuje modlárstvo.   Zvyk nosenia kvetov na hrobky, poznali aj starí Egypťania, ba mali na to aj zvláštne kvetinové sady, kde sa tieto kvety pestovali. Kvety sa nosili, ako obete božstvám, ktoré bdeli nad dušami. Chcelo sa ich udobriť. Chcelo sa odmäkčiť ich srdce. Veniec (slávy) je len gréckou a rímskou adaptáciou tohoto zvyku. Vencom sa venčilo imperátorov, generálov a aj športovcov, ale ten veniec bol vždy upletený z nevädnúcich rastlín . vavrín, borovica, oliva..., lebo práve v nevädnúcich kvetoch bol začarovaný aj „večný duch“. Toto úzadie kvetov a vencov sa nám už vytratilo z pamäti.  Tam, kde tých kvetov nikdy nebolo „na vývoz“, ako v krajine Židov, v Izraeli, vznikol iný ceremoniál, zvyk. Židia aj dnes, na náhrobný kameň rodákov kladú kúsok kameňa. Tým kameňom aj symbolický „pritlačia“ hrobku milovaného.  Máre a pohrebný sprievod.  Skorej, ako do našich dedín konečne prišli aj „domi smútku“, nebohého sa nosilo na márach. Kde a ako, ale sprievod viedol dedinský kňaz, po čom nasledovala truhla na márach a za ňou, tu bola smútiaca rodina a sprievod. Bývali aj „veľké“ pohreby, kde ten sprievod mal aj po niekoľko stovák ľudí. Išlo sa pomalým krokom. Hovorilo sa, že to vraj preto, lebo starí už nevládzu. Nie, nie preto. Aj tento zvyk má svoje hlboké korene. Telu a duši nebohému sa neponáhľalo do večnosti.   Ako ten pohrebný sprievod šiel dedinou, dedinčania, muži sňali si klobúky. Vraj, akože na pozdrav zosnulému. Nebáli sa zloduchov, lebo napred bol kňaz a sprievod bol „čistý“.  V žiadnom prípade sa pohrebný sprievod nesmel „pretrhnúť“. Ani na križovatke. Ak tam nadišiel voz, dnes aj auto, sú tam semafóri... ale sprievod musí prejsť bez zastávky. Verí sa, aspoň sa verilo, že ak sa sprievod „pretrhne“, to hneď využijú zloduchovia, zbalamútia „usnulého“ a tento si nenajde svoj pokoj. Môže prísť mátať a to nie len rodinu, ale aj všetkých v sprievode.  Náhrobný kameň, pomník.  Kladenie náhrobného kameňa nema nič spoločného so smútkom, „ukázaním sa“ pred dedinčanmi a pod. Aj tu je pôverčivosť a práve preto, „najkrajšie“ cintoríny máme práve v katolíckych krajinách, v krajinách hovoriacich „po latinský“. Tradične, to boli najzaostalejšie krajiny. Krajiny, kultúry, kde najdlhšie zotrvávalo pohanstvo (v jeho odtienkoch). Tie krásne pomníky neboli tam kvôli úcte, ale kvôli sebazáchrany. Snažilo sa toho zosnulého prikryť čím väčším závažím, kameňami, aby sa náhodou „nevytáral“ z hrobu.   Tento zvyk má svoje hlboké korene. Ľudia mreli, hynuli na každom mieste a tam sa ich obyčajne aj pochovalo. Neraz sa okolo tela naskladalo len kamenie, aby ho náhodou nezožrali divé zvieratá, vtáci... aby sa varovalo pocestných, že tu niekto leží, takže nema prejsť, postúpať po jeho hrobe, lebo mŕtve telo je „nečisté“, nuž ty pocestný, varuj sa. Náhrobný kameň bol proste výstrahou. Neskoršie, v čase kresťanstva (ale nie na jeho začiatku), na hrob sa kládli kríže. Oznamovali, že tu leží kresťan.  Pochovávalo sa všade, ale postupne sa vyvinulo, že potrebné je mať aj vlastný cintorín, hrobitov a na samom začiatku, skorej kresťanstva, mnohobožstva... kým sa zbožňovalo predkov (viď „Slovanský panteón“), hrobky sa vzdialilo od príbytkov živých, aby ich neznepokojovali duchovia. Tu sa, obyčajne kameňom, označil hrob jednotlivca, aby každý vedel, že aj tam niekto leží. Nápis na kameni je už hodne neskoršieho dátumu. Prvé nápisy sa zjavili na hrobkách, kameňoch významných členov, kde sa okrem mena napočitujú aj ich zásluhy, úspechy a apelovalo sa na okoloidúcich, aby sa modlili za pokoj ich duše. Neskoršie sa na takéto niečo zmohli aj chudobnejší, menej významní, takže na súčasnom cintoríne nikde nechýba aj „odkaz“, ako napr. najdeme tam nie len meno, ale aj „odkaz“: „Čo ste teraz vy, boli, sme aj my a čo sme teraz my, budete aj vy.“   Ako koľvek, cintorín vždy bol posvätným miestom. Aj dnes je a bude aj zajtra. Ako sa naň dívame my, tak sa budú dívať aj naše deti. Pokolenia, ktoré prídu po nás. Prídu na tento svet, keď my už budeme na onom. Či veľkomesto, alebo dedina, dbá si na hrobitov predkov. Predsa, to nám je „sväté“ miesto. Tam sú naší predkovia, tam budeme aj my a nech použijem „budete aj vy“.  Umrieť v „starom kraji“ ani nebola nejaká finančná záťaž na pozostalých, avšak, no nech spomeniem len Austráliu, skromnejší, bežný pohreb stojí do 10 tisíc dolárov a ak sa „chcete ukázať“, vystavať tam veľkolepý pomník, kryptu a pod. (robia to hlavne Taliani), majte na zreteli, že vás to vyjde aj do 100 tisíc dolárov.  Prisťahovalci z Európy, ako aj my, svojich zosnulých pochovávajú hlavne na „trávnikovom“ cintoríne. Austrálania, ale aj Angličania, viacej gravitujú ku upáleniu tela, takže popolnicové urny pochovajú buď niekde ku stromu, ku kríku, alebo popol vysypú aj do mora a pod. V cintorínoch, na takéto pochovanie majú nastavané celé múry s „holubičími hniezdami“ a všade je pamätná tabuľa, čí popol je tam skrytý. Majú to aj dedinské cintoríny. Má to aj naša dedina, vlastne okresné mesto s počtom obyvateľov až 700 osôb. O cintorín sa stará, ako sama obec, tak aj „historická skupina“, skupina občanov, čo si aspoň raz do mesiaca usporiada pracovnú akciu riadenia, údržbu cintorína. Všetko funguje na „výbornú“. Vždy sú tam kvety, pokosené trávniky, pokoj, takže neraz vidieť aj penzistov, ako si tam robia prechádzky.   ++++++++

Žiadne komentáre:

V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com