Božstvá starých Egypťanov - I.

1/ Hathor, Pani Amentetu;

2/ Obyvateľka veľkej krajiny (sveta, onoho sveta);

3/ Ta-Česerta, oko boha Ra;

4/ Prebývajúca v jeho hrudi, Prekrásna obličaj;

5/ V Korábe milionov rokov, sídlo;

6/ Mieru spravodlivých;

7/ (prebývajúca) v korábe favorizovaných...

* Citát z papirusu „Ani“ vybraný z knihy „The Book of the Dead“ (“Kniha mŕtvych“).

„The Book of Dead“ je vlastne kolekcia starých egyptských textov, zariekadiel, modlitbý... ktoré boli popísané po stenách pyramíd, truhlý, sarkofágoch, na zvitkoch papírusov atď. lebo pre večný život, dostať sa do večného života, nebolo ľahko. Všade plno nástrah, nuž „pocestný“ musel všetko poznať, lebo aj najmenšia chybička mohla znamenať „večné zatratenie“

Tých bohov mali poriadny počet a na dovažok, ich mená boli „menlivé“, variabílne, mali aj svoje regionálne variácie, takže nie len obyčajný človek, ale aj faraón, ba aj kňaz sa v tom veľmi ťažko vynachádzal a preto na svojej ceste neustále musel konzultovať svoj zvitok papírusa a podobné nevyhnutné pomôcky. Všetky tieto pomôcky boli prepotrebné, lebo ani život v „tejto časnosti“ nebol ľahký. Až krehký. Všetko záviselo od vôd Nílu a aj najmenší výkyv „od poriadku“, znamenal záhubu. Keďže je to tak „tu“, určite to bude tak aj „tam“.

Život, večný život, bol túžbou každého Egypťana. Na to mali aj svoj symbol. Znak „Tau“, so „slučkou“ hore, čo sa nazýva(l) „Ankh“ a práve tomuto symbolu sa ušiel „večný život“. Aj dnes, po toľkých tisícročiach, jestvuje. Hlavne v šperkárstve a v najrozličnejších „moderných“ okrajových prúdoch.

„Ankh“ na reliefe chrámu v Aswane (Asuán).

So životom a hlavne smrťou, Egypťania boli priam posadnutí. O vzniku sveta sa ani toľko netrápili, takže tu nenajdeme tie neskoršie, „klasické“ mýtusi, lebo všetko sa ešte prelíňa, no smrť, či „večný život“ je „rozpracovaný“ a siaha až do doby domestikovania zvierat. Svojho času, Egypt zasiahla aj táto horúčka. Skúšali to s celou škálou zvierat. Snažili sa domestikovať krokodílov, levov, antilopy...ale im nevyšlo. Krava vyšla. Mytológia najčastejšie spomína práve býka, ako „sväté“ zviera a následne ho pozná každá kultúra mediterána. Stretneme sa s nim aj v Grécku (Minotaurus), talianske mesto Torino ho má aj v názve a ani nespomínať Indov, kde je krava „svätým“ zvieraťom. Aj v Egypte býk mal svoju úlohu. Na „onen svet“ odnášal duše mŕtvych.

*Svätý býk Apis odnáša do večnosti mŕtve telo, múmiu Egypťana.

Aj v Biblii najdeme state, kde sa nie len „pohania“, ale aj sami Židia klaňali býku. Nič zvláštne. Býk bol „svätý“ a kravička „dávala“ mliečko, syr, ba aj vlastnú kožu a vyškopený býk bol ťažným zvieraťom. Ťahal voz, ťahal radlo..., proste vynikajúce zviera.

Bohyňu Nut, v podobe kravy, ktorej brucho podporuje aj jej otec Šu a ďalší bohovia, len aby ju vzdialili od manžela a brata Geba, boha zeme, pôdy.

Keďže Egypťania boli priam posadnutí so smrťou a večným životom, na to mali aj celé pluky božstiev. Skoro toľko, ako súčasná kresťanská cirkev „svätých“.

=============

Ah, egyptský boh luny a Aštoreth, importované božstvo, bola im bohyňou koní, konských záprahov, bojových vozov, ako aj bohyňou luny – mesiaca. Do Egypta sa dostáva niekde v čase faraóna Thothmesa III. Asi zo Sýrie, lebo tamojší kráľ, Mittani píše list faraónovi, kde spomína, že sa v Egypte tomuto božstvu nedostáva patričnej úcty. Tu ju sýrijský kráľ nazýva „Ištar z Nineveh-u, Pani sveta“. V Egypte kult Aštroreth nejak splýva so starším domácim božstvom, bohom luny, Ah.

Počas panovania Hyksosa, čo bolo niekde okolo roku 1800 p.n.l. Egypťania sa od nomádskych Semítov v púšti naučili používať koňa aj ako zviera vhodné pre bojový voz... a z toho, u nich Aštoreth nadobúda konskú hlavu.

V bitke pri Kadeši, Ramzes II. bol proste oduševnený s náklonnosťou Aštorethy, lebo vyslyšala jeho modlitby a pomáhala mu. Keď sa z výpravy vrátil, hneď prvého novorodeného syna si nazval jej menom, Aštoreth.

Mladý Ramzes II. pri Kadeši. V boji s Chetejcami mu pomáhal aj jeho skrotený lev.

Aker bol starobylým bohom-levom, ktorý strážil rannú bránu východu slnka. Keď veda, astronómia pokročila, slnko na západe už neumieralo a na východe sa prestalo každý deň rodiť. Teraz cez noc, nejakým tmavým podzemným tunelom cestovalo, nuž zjavila sa potreba strážcu nie len vychodiacej, ale aj „odchodiacej, západnej“ brány. Zjavila sa potreba nového boha-leva. Týto dvaja sa teraz nazývajú „Sef“ a „Dua“, čiže „Včera“ a „Zajtra“. Z tohoto sa rodí aj prax, pred vchodné brány palácov a hrobiek umiestňovať sochy levov. Oni strážili nie len mŕtvych, ale aj živých. Týto bohovia mali levie telo a ľudskú hlavu. Ich podoba k nám prenikla pod gréckym menom, „Sfinga“, i keď ich charakter je celkom iný od gréckej mytologickej „Sfingy“.

„Levoradie“ chráni príchod ku vstupnej bráne chrámu Amon-Ra v Karnaku.

Najslávnejšia „Sfinga“, ktorú pozná asi každý, je tá v Gíze, vedľa pyramíd, symbol boha slnka, Ra (Re), obrátená na východ, aby strážila tých, čo tam spia.

Sfinga

V Egypte žilo hodne levov, nuž celkom prirodzene, toto zviera sa stáva aj „svätým“, lebo lev bol nie len silný, ale aj nebojácny. Identifikovalo sa ho so slnkom, bohom Ra, alebo Horusom. Žili aj v delte Nílu a chovalo sa ich najmä v chrámoch, ako napr. v Heliopolise atď.

Egypt poznal rad božstiev s levou hlavou a mnohí z nich v podzemí strážili stĺpy, aby mu nepadla strecha a náhodou nepobila duše zosnulých.

Doma, v Egypte, levov nezabíjali, avšak cudzích, v iných krajinách mohli kľudne kántriť. Amonhotep III. sa aj verejne vystatoval, ako vlastnou rukou zabil až 102 krvilačných levov.

Ramzes II. a III. mali svojich skrotených levov, ktorí ich sprevádzali pri vojenských výpravách. Zvlášť sa spomína Ramzes II. a jeho lev, v bitke pri Kadeši (s Chetejcami). Tento lev si svojho pána toľko chránil, že bez mihnutia útočil na nepriateľov a kde sa zjavil (s Ramzesom II.) tam nepriateľa trhal. Práve preto sa vraj Ramzesovi podarilo dosiahnuť nerozhodný výsledok vojny. Ináč, podľa jeho propagandy, vojnu vraj vyhral. Historici mu neveria.

Antické ríše, ako egyptská, chetejská, asýrska... sa navzájom ovplyvňovali. Obchodovali a kulty voľne prechádzali z jednej, do druhej.

Asýrska okrídlená sfinga. Tieto strážili vstupné brány do miest a kráľovských palácov. Telo mali buď býka, alebo leva a hlavu ľudskú. Podľa tamojšej „módy“ bradatú, v štýle ich „kráľovskej brady“. Verilo sa, že tieto sfingy zabezpečujú „nebeskú“ ochranu a v ich moci je zahnanie každého diabolského neprajníka.

*Nedivte sa, keď aj v súčasnosti, stĺpy vstupných brán „krášlia“ levy. Sedia si tam na „kapijáši“. Sú aj u nás na farme. Postavil ich ešte bývalý majiteľ, Robert Watson. Určite nevedel prečo, ale páčilo sa mu to.

Amon-Ra, avšak neraz sa stretneme aj s podobou Amun-Re. Toto bol silný boh Horného Egypta a počas „Nového kráľovstva“ aj štátny boh Egypťanov. Chrámi mal po celej krajine, no najveľkolepejšie boli v Karnaku, v Luxore, v Memfise atď. Obyčajne sa ho znázorňovalo s hlavou rohatého barana , ale často aj v podobe krásneho mládenca, ktorého hlavu krášlili dve brká. Neraz sa ho nazývalo aj „Kráľ bohov“. Jeho svätým vtákom, symbolom, bola hus.

Už samé jeho meno znamená niečo, ako „schovaný, neviditelný boh...“ z čoho si môžeme domyslieť, že mal aj hlboko špirituálny charakter. Manželkou mu bola Mut, alebo Maut, kráľovna nebies, ktorá mala podobu dravého vtáka, supa, kým jeho syn, Khons mal podobu decka, s mesiačikom na hlave. Táto trojica sa považovala za „svätú trojicu“ Horného Egypta..

O jeho geneológii sa málo vie. Asi vznikol v Hermopolise (vraj stvoril sám seba), kde v „Starom kráľovstve“ sa ho sotva spomína, no postupne silnel, šplhal sa po rebríčku hierarchie a vytláčal starších bohov Théby, aby v XII. dynastii získal aj prominentné miesto a v XVIII. dynastii sa už nazýva „Nut Amon“, čiže mesto Amona, alebo proste len Nut = mesto. Významní faraóni sa začínajú považovať za jeho synov a ku vlastnému menu si prikladajú aj jeho meno, ako napr. Amenhotep, alebo často najdeme aj Amonhotep, Amunhotep a pod. Po čase, Amon sa stáva aj členom svätej „Ogloady“ (ôsmičky) Hermopolisa. Konečne, aj Amon „odchádza do výslužby“. Uťahuje sa na nebesá, kde prebýva pod menom Ra.

Počas života, Amon sa „zdokonaľoval“. Preberal si mnohé vlastnosti iných božstiev, takže je nejakým božským hybrídom. Je aj stvoriteľom zeme a nebies, stvoriteľom vzduchu, flóry a fauny, je večný... je otcom faraónov atď.

Počet jeho kňazov a sluhov bol nesmierny. Počas vlády Ramzesa III. v službách Amona bolo 81.322 osôb, lebo údržba jeho obrovských majetkov si to vyžadovala. Medzi bohmi, Amon je jediný, čo v službách mal aj ženy. Tieto vraj boli jeho tuzemské manželky a preto, ako súčasné mníšky, museli byť „nepoškvrnené“. Žili v celibáte. Nejedna z nich po čase nadobúda aj hodnosť „najvyššej kňažky“.

Každý rok, v deviatom mesiaci, Amon z Karnaku, prechádzal cez Níl, na druhú stranu. Nasadol do svojho prepychového korába a šiel na západné pobrežie, navštíviť hrobky zosnulých bohov. Ten koráb, zvaný „Ouserhat“ bol vyrobený z líbyjského dreva, ktoré bolo obité zlatom a vyložené drahými kamienkami. Na čele „zájazdu“, púte, bol sám faraón. Cestou sa ponavštevovali všetky kráľovské chrámi, robili sa obete bohom, pálili sa vôňavé kadidlá a pod. Všetko, podľa vtedajšieho „cirkevného poriadku“.

Kult Amona sa rozšíril aj mimo hraníc Egypta. Ako by aj nie, keď na to mal asi dve tisícročia. Vycestoval do Sudánu... ale aj do Grécka, kde sa ho spomína, ako Ammon-a. O jeho služby prosil aj Alexander Veľký. Navštívil egyptské miesto proroctva (veštenia), niečo podobné, ako boli grécke Delfy. Tu, v Siwahu, v pobočke thébskeho miesta proroctva, dostal to, čo si žiadal. Dobrú radu. V dobyvačnom ťažení mohol pokračovať.

Anhur je boh, ktorý sa významovo často prelíňa s bohom Šu a preto v literatúre môžeme stretnúť aj spojenie Anhur-Šu, avšak sám po sebe, má aj vlastné charakteristiky. Predstavuje kreatívnu silu slnka a kreatívnu energiu človeka. Občas sa ho chápe, ako vojnovú podobu boha Ra. Takto ho spoznali aj Gréci. Ako boha vojenských zrážok, oblečeného do voľného dlhého rúcha, s prilbou vojaka, dlhou kópiou a štyrmi brkami, ako ozdobou hlavy.

V čase „Nového kráľovstva“, Anhur sa stáva veľmi populárnym, lebo sa ho považuje aj za ochrancu dobrých vojakov. Privolávalo sa ho v čase vojenských zrážok, aby pomohol svojmu ľudu v boji s nepriateľom, alebo aj aby očistil určité miesto od jedovatých stvorení, ako hadov, škorpií a pod. Tento boh bol vynikajúci v ich kántrení.

Mal aj svoj festival, počas ktorého sa predvádzali nie len vojenské manévre, ale aj inscenácie bojov.

Anubis je už pogréčtené meno egyptského boha An-pu / An-up. Podľa časti písaných pamiatok, Anubis je synom Osirisa a Nefthys, ale mnohí tvrdia, že je synom Set-a. Tento boh má hlavu šakala a telo človeka, z ktorého vyrástol aj chvost. Občas sa zjavuje aj ako černoch s hlavou šakala, alebo aj psa. Jeho kult siaha hlboko do minulosti, takže vedci sa domnievajú, že sa vyvinul už v dobe totemizmu. Jeho úloha v kultúre Egypťanov bola veľmi dôležitá. Sprevádzal mŕtvych na ich púti ku Osirisovi a preto občas má aj psiu hlavu, lebo pes je verným zvieraťom človeka. Svojho pána vie aj ochrániť, vždy je tu, pri nohách, takže pochovávanie človeka so psom, najdeme v najrozličnejších kultúrach sveta. Hlava šakala môže nás upomínať aj na dobu, kedy sa Egypťania v horúčke domestikovania, pokúsili udomácniť aj toto zviera.

Anubisovi sa klaňali šírom egyptskej ríše, lebo toto bol boh, čo dozeral na proces balzamovania nebohého a vypočul si modlitby pozostalých. V „Knihe mŕtvych“ má aj svoje patričné, prominentné miesto, lebo podľa podania, práve on balzamoval telo Osirisa.

Anubis počas balzamovania tela Osirisa. Všimni si, ako nad telom je aj anjel. To je duša Osirisa, pri odlietaní do nebies.

Anubis prijíma dar od nedávno umretého Egypťana. Tento chudák neváhal dať všetko, len aby si tú cestu do večnosti uľahčil. Tu mu podáva svoje srdce, aby ho Anubis odvážil, ohodnotil.

Soška Anubisa.

O jeho rodokmeni máme niekoľko historických zápisov. V jednom texte sa ho spomína, ako štvrtého syna boha Ra, ktorého splodil s vlastnou dcérou, bohyňou sviežosti. Nič zvláštne. Nejeden faraón vo svojom hareme mal nie len vlastné sestry, polosestry, ale aj vlastné dcéry – vraj kvôli zachovaniu dobrých vlastností, génov.

Postupom času, mení sa aj jeho rodokmeň. Stáva sa nezákonitým synom bohyne Nefthys, ktorá mala aj zákonité deti s manželom, bohom Setom, ale otehotnela, keď sa pomilovala so svojim starším bratom, bohom Osirisom. Po pôrode, matka odhodila tohoto syna, avšak našla ho teta, bohyňa Isis, manželka Osirisa, ktorá i napriek tomu, že vedela o tom, kto mu je otec, predsa sa postarala o jeho výchovu a všetci boli spokojní. Až do tej miery, že Isis a Nefthys si ho pozvali na pomoc pri balzamovaní Osirisa. Chudáka Osirisa zabil a rozsekal na márne kusy, vlastný švagor, boh Set.

Pri sprevádzaní mŕtvych ku „poslednému súdu“, kde sa vážila a hodnotila duša zosnulého, Anubisovi pomáhal Up-uaut, ďalší boh s hlavou šakala, kde už z jeho mena „Otvaráč ciest“ vidíme, že aj jeho úloha bola významná a preto sa v egyptskom „panteóne“ týto bohovia neraz stotožňujú, prelínajú... i keď je jasné, že tu ide o dvoch rozdielnych bohov. Znalci sa zhodujú, že Anubis bol „Otvaráčom ciest“ na sever, kým Up-uaut „otváral“ cesty smerom na juh, z čoho zase vyplýva, že Anubis bol aj personifikáciou letného, kým Up-uaut bol personifikáciou zimného slnovratu. Aj Plutarch, i keď nie celkom jasne, spomína, že Anubis má aj astronomický význam.

V Heliopolise sa Anubisa čiastočne mieša aj s Horusom a Setom, ktorý je vlastne aj personifikáciou smrti a rozkladu organizmu.

Apet je „príbuzná“ bohyne Taret, Taurt (viď), nuž často dochádza ku konfúzii, lebo obe sa znázorňujú v podobe nílskeho koňa a v Thébsku sa ju pokladalo za matku boha Osirisa. Taret, Taurt, Apet postupom času sa mení na Rert, Reret, ba neraz sa identifikuje aj s Isis, Hathor, Bast a ďalšimi. Jej podobizeň, obyčajne robená z jemnej farebnej keramiky (fajansa) a bola obľúbeným amuletom Egypťanov. V tejto „móde“ nezaostávala ďaleko za amuletom boha Bes-a.

Apis bol svätý býk Egypťanov, ale jeho kult je pomerne komplikovaný. V Memfise ho nazývali Apis, alebo Mnevis, ale v Heliopolise sa už nazýval Onufis. Bol toľko rozšírený, populárny, že sa verilo, že v tomto býkovi je stelesnený sám boh Osiris. Korene zbožňovania býka siahajú do doby, kedy sa ho domestikovalo, lebo sa spomína, že prvý faraón čo zjednotil Horný a Dolný Egypt, Menes (ale vyskytuje sa aj v podobe Mena, Meni, Min...) niekde okolo roku 3000 p.n.l. zaviedol kult Apisa na celú krajinu, z čoho vidíme, že tento kult jestvoval už dlhšie, v jeho pôvodnej oblasti, v Hornom Egypte. Menes si faraónoval pomerne dlho. Až 62 rokov. Kým ho nezabil nílsky kôň. Dejiny ho pokladajú, ako zakladateľa I. dynastie.

*Slovo faraón sme dostali cestou latiny, ktorá si to prevzala z gréckeho jazyka a týto zase z hebrejského Phar’oh, ašak aj tam prišlo z Egyptu, z ich podoby per -‘o, ktorého význam je „veľký, vznešený dom“.

Kedy a ako sa začalo s vyberaním prvého „svätého“ býka, v písaných pozostalostiach nenajdeme. Môžeme len predpokladať, že to bolo veľmi dávno, niekde v čase „Zep Tepi“ (tak Egypťania nazývali svoju „dobu snenia“) a že Menes tu má zásluhu hlavne v tom, že jeho kult rozšíril na celý zjednotený Egypt. Neskoršie písané pamiatky na podklade ústneho podania, ale aj z pera očitých svedkov, už dobre poznáme. Okrem iných svedkov, obsiahly opis celého ceremoniálu nám zanechal aj Grék Herodotus.

Keď umrel „starý svätý“ býk, hľadalo sa nového, ktorý musel vyhovovať všetkým podmienkam „svätosti“. Musel to byť čierny býček s bielými škvrnamy. Na čele musel mať bielu troj, alebo štvoruholíkovú lysku, na bokoch museli byť biele škvrny v podobe mesačného „kosáka“, polmesiaca a ak tieto dva fľaky v imaginácii kňazov predstavovali aj podobu krídel sokola, tým lepšie. Býček bol svätejší. Ako dnešní budisti (lamaisti), rozbehli sa kňazi boha Ptah (lebo Apis nemal svojich kňazov) po celej krajine a hľadalo sa. Keď našli zopár vyhovujúcich, nastalo ďalšie eliminovanie kandidátov. Býček musel byť začatý hromom a aj narodený počas hromobitia. Jeho matka musela po tomto zostať neplodná atď. atď.

Býčka sa našlo. Na miesto jeho narodenia sa zoskupili kňazi a za dobu štyroch mesiacov ho chovali jedine s mliekom a to zase jedine v takom dome, ktorý bol obrátený na východ. Keď sa minul čas, v dobe splň mesiaca, býčka sa naložilo na prepychový koráb a cestovalo sa do Memfisu, do jeho paláca vedľa chrámu. Tu mal krásne zriadené miestnosti, pravý luxus. Aby mu nebolo dlho, privádzali sa mu len tie najkrajšie kravičky. Držali ich v miestnostiach vedľa a býček, podľa potreby, občas si tam odskočil. Jedol len najkvalitnejšiu trávičku... a pil len najzdravšiu vodu z jeho vlastnej studne, lebo vraj od nílskej vody by stučnel. Jeho bývalý majiteľ, na dvore ktorého sa býček narodil sa tiež mal vynikajúco. Všetci si ho vážili. Všetci sa mu klaňali, lebo hľa, aj sám boh Osiris si vybral práve jeho dom, práve jeho kravu, z ktorej sa narodí, ako býček.

Býček si žil asi 25 rokov, čo nejeden historik dáva do súvisu aj so slnečným kalendárom... a potom umrel. („Apis period“ mal 25 rokov, po čom sa mesačné meny vracajú, či padnú zase na rovnaké dni v kalendári.) Veľký smútok. V celej krajine. Telo býka sa prenieslo do „ouabet“ (miestnosť na balzamovanie) a začal pôst. Prvé štyri dni mali „úplný pôst“ a po tomto, 70 dní „čiastočný“. V tomto čase sa už konali pohrebné prípravy. Keď telo už bolo balzamované, prenieslo sa ho do „očisťovacieho paviliónu“. Veriaci mu tu mohli priniesť dary. Kňazi boha Ptah a vojaci mu tu držali čestnú stráž, po čom sa celý smútočný sprievod pobral ku miestu večného odpočinku, ktoré sa nazývalo „serapis“, čo je vlastne kombinácia slov Osiris + Apis. Táto hrobka bola 12 metrov pod zemou. Vlastne bola to jedna dlhá chodba, do stien ktorej boli vydlabané diery, kam sa uložilo býka. Celý ceremoniál pohrebu sa podobal faraónskemu. Býk sa položilo do sarkofágu (grécke slovo zložené zo sarko + fágos = mäso + požierať).

Spomína sa, že keď tento „svätý“ býk zostarel a náhodou sa stal senilný, na prírodnú smrť sa nečakalo, ale utopilo sa ho v Níle, avšak ceremoniál pohrebu sa odbavil podľa všetkých poriadkov.

K Apisovi sa chodievalo aj na poradu. Vedel dobre predpovedať budúcnosť a preto nie div, že k nemu šiel aj Alexander Veľký, Titus a ďalší, ako napr. slávny grécky astronóm, matematik a filozof, Eudoxus Cnidus. Žil asi v čase 408 – 355 p.n.l. Apis mu vraj oblizol rúcho a to znamenalo predpoveď jeho smrti. Podobnú predpoveď dostal aj rímsky generál Ceasar Germanicus (na prelome starého a nového letopočtu), keď býk odmietol stravu z jeho ruky. Aj zaujatie Egypta imperátorom Augustusom bolo predpovedané. Býk neustále ručal. Dejiny spomínajú rad osôb, čo si prišli pre radu, ako aj metódy veštenia tohoto býka, či spôsoby, ako sa interpretovali jeho „znaky“. O tomto obsiahle písal aj Pliny.

Aten, Aton alebo neraz aj Yati v náboženstve starých Egypťanov bol „boh – slnko“ a znázorňovalo sa ho, ako slnečný disk, z ktorého žiaria papršleky. Na čas sa stal aj celoštátnym bohom, ale sláva mu netrvala dlho.

Faraón Amonhotep IV. s manželkou Nefertiti a ich tri dcéry. Na všetkých žiari slnko, boh Aten. Neskoršie si faraón mení meno na Akhenaton // Atenova sláva, pýcha // (1353 – 36 p.n.l.). Po ňom, faraónom je Tutankhamon.

„...Ó bože nádherný, na horizonte nebies.

Ó Ty živý Aten, strvoriteľ života.

Ty si vyplnil celú zem svojou dokonalosťou...

Keď si rozohnal tmu svojimi lúčami,

Ľud sa umýva, oblieka ,

A dvíha k Tebe svoje ruky, aby Ťa velebil;

Celá krajina sa chystá k práci,

Dobytok je šťastný so svojou pastvou,

Ktorá žiari zeleňou a

Vtáci vyletujú zo svojich hniezd...“.

Modlitebná pieseň k Atenovi, jedna z verzií vyrytých na hrobke Akhenatona. Ako mnohé iné v tom čase, aj táto sa začína s chválospevom východu slnka: „ Ľudia spali, ako mŕtvi, ale teraz dvíhajú svoje ruky....“ * Mnohí znalci túto modlitebnú pieseň prirovnávajú ku Žalmu 104 , ktorej názov je „Oslava stvoriteľského diela Božieho“ : „... Ó Hospodine, Bože môj, si veľmi veľký! Priodel si sa nádherou a velebou, halíš sa do svetla sťa do rúcha, rozpínaš nebo, ako stan... Založil si zem na jej pilieroch, nekláti sa na večné veky... Tráve dáš rásť pre dobytok, bylinám na užitok človeka... Stvoril si mesiac na určenie času; slnko vie, kde má zapadať...“ .

Aten je stvoriteľom všetkého. Ešte v útrobach matky stvoril slnko, zárodok ľudí, zárodok všetkých živých tvorov, všetkého rastlinstva... Aten urobil aj Níl, podľa „Mliečnej cesty“ na nebesách. Požehnáva ho s dažďom... Má milion podôb, v závislosti z ktorého uhla sa na neho dívame, ale stále je len jeden, ten istý...Jediná osoba, čo ho úplne pozná, je sám Akhenaton a jeho manželka Nefertiti.

Ku zjednoteniu Horného a Dolného Egypta prišlo okolo roku 3000 p.n.l. a Akhenaten žil asi 1500 rokov neskoršie, avšak určitá rivalita medzi týmito oblasťami ešte vždy jestvovala. Amon-Ra bol pôvodne bohom Horného Egyptu, v Thébsku, ale medzičasom, ako jeden z menších bohov, v oblasti Heliopolisa si žil Aten. Postupne a vraj aj na naliehanie kňazov v tomto meste, Amonhotep, neskorší Akhenaten i keď si verejne uctieval Amona, súkromne sa začal klaňať aj Atenovi, až ho vyhlásil aj za hlavného a jediného boha krajiny. Kňazom Amona sa toto nepáčilo a že sa ich verbovalo hlavne z významných rodín, rodí sa aj spoločenský nepokoj. V krajine vrie. Na dovažok, ako všade, kde je monoteizmus a kult Atena je aj historický dokumentovaný, ako takýto, „jediný a pravý“ boh neznáša konkurenciu iných. Zápas medzi Atenom, Amonom, Horusom... trval až do smrti faraóna a že tohoto boha dôkladne poznal len Akhenaten a Nefertiti, nuž po ich smrti nastalo vákum, čo využili kňazi Amona. Reštauruje sa jeho kult, kým kult Atena postupne zaniká.

I keď si Aten vládol len pomerne krátku dobu, predsa v krajine urobil pravú revolúciu v umení a v spoločnosti, ba idea jednobožstva vycestovala aj mimo hraníc. Medzi Semítov Sýrie a Kanaanu. V druhom tisícročí p.n.l. a do Perzie, v prvom tisícročí p.n.l. Idea monoteizmu sa ukázala vynikajúca na zjednotenie ľudu a kultúr ríš v jeden celok. „Jedna ríša, jeden národ, jeden boh (vodca)“.

..............pripravil Jan Kulik