………píše Ján Kulík
Veď hádam každému z nás sa ušla táto stará nadávka pre Slovákov. Tót, buta Tót (sprostý Slovák), ale nie sme ani my nejakým „holubičím“ národom. Aj my vieme trúsiť nadávky na iných. Ako všetci na svete. Poznáme nadávky hlavne na okoložijúce národy.
To „naše“ Tót sa nám ušlo, ale nie z vlastnej chyby. Nevidruje žiadny „národný charakter“. Prišili ho nám iní a aj to ich vlastnou chybou, lebo o svete mali mylnú predstavu. Dali nám to z vlastnej nevedomosti. Proste, pomiešali si pojmi a v tom im ani toľko nemôžeme zazlievať, keď spoznáme, o koho tu vlastne ide.
Slováci sú Slovania a spolu s Germánmi, Románmi... patria do veľkej indoeurópskej jazykovej skupiny. Už v pravlasti, ako susedov sme mali Germánov, kým po periférii sa nám potulovali rozličné turkománske skupiny. Jednou z nich boli aj neskorší Chazari.
Na svere Európy, v Baltickom mori je ostrov Gotland a tu sa svojho času obyvatelia premnožili, hladovali... nuž vybrali sa dolu, na juh. Nebolo ich mnoho, ale draví. Cestou sa ku nim pridávali aj iní a oni prijímali. Kto sa nepridal, nepripojil, toho preklali. Potulovali sa, hľadali svoje miesto a časť si ho našla aj v oblasti medzi Čiernym a Kašpickým morom, severnejšie od už tam žijúcich Chazárov. Nezostali tam dlho. Aspoň nie všetci. Bol tu nátlak národov z Ázie, nuž Góti sa pobrali na západ, ku hraniciam ríše Rimanov.
Keď sa Goti odsťahovali, odrazu v susedstve Chazárov našli sa Slovania, ktorí sa im ako vzhľadom, tak aj zvykmi atď. podobali na Gótov, nuž ani nehľadali nejaký nový názov pre slovenských susedov.
Ugrofínske, či staromaďarské plemená boli tiež v pohybe. Postupne, po stepiach Euroázie sa posúvali na juh, až dovandrovali ku Chazárom. Tu sa teraz spoznali s chazarským chybným termínom pre Slovanov, Góti, ale nezotrvali tu nejak dlhšie. Z tohoto priestoru ich začali vyhaňať ešte divokejší Pečenehovia, ktorí sa „hľadali“ lepšie pasienky a pravda, bojovali. Staromaďari, ku ktorým sa teraz pridali aj tri plemená Chazárov a išlo sa ďalej na západ. Prekračujú Karpaty a zase sú v susedstve Slovanov. V nejakom labílnom spojenectve s Frankami, darí sa im poraziť Slovienov Veľkej Moravy, ale neusádzajú sa tu. Vandrujú ďalej a zvádzajú bitky po celej západnej Európe. Od severu, až po Španielsko, avšak po utŕžených vojnových porážkach, postupne sa začínajú osádzať v oblastiach rozbitej ríše Slovienov.
O páde V. Moravy už máme aj vlastné písomné pamiatky. Zanechali ich nám priami svedkovia doby. Pravda, všetko je zaodeté do cirkevného rúcha a v „Živote Naumovom“ čítame: „A Moravskú krajinu, ako bol predpovedal svätý Metod arcibiskup, čoskoro stihla Božia pomsta za hriechy proti zákonu, za ich odpadlíctvo, za vyhnanie pravoverných otcov (vyhnanie žiakov Cyrila a Metoda) a za prijatie heretikov, ktorým uverili. Po nemnohých rokoch prišli Uhri, peónsky národ, zaujali ich krajinu a spustošili ju. Ktorých nezajali, tí ušli do Bulharska (Bulharsko vtedy priamo susedilo s Moravou) a ich pustej krajiny sa zmocnili Uhri“.
Byzantský Konštantín Porfyrogenet v diele:“De administrando imperio“, v kapitoly kde hovorí o byzantských spojencoch, „Turkoch“ a na myslí má starých Maďarov, spomína, že Maďari prenasledovaní Pečenehmi, zaujali si územie, z ktorého vyhnali vládnucich obyvateľov V. Moravy. Túto krajinu, ktorej vládol Svätopluk, spustošili „Turci“ (Maďari).
Český Kristian tiež hovorí o skutočnosti zániku V. Moravy a za všetko obviňuje Svätopluka:“Rozohnený spupnou pýchou, nedbal na Metodove sväté napomenutie a vydal svoj ľud z časti Kristovi a z časti diablovi (tu sa myslí na Wichinga a Frankov). A za všetko toto Morava bola podmanená, vyplienená, spustošená... pretože niet spolku medzi svetlom a tmou“.
Na začiatku svojho usádzania sa v oblasti Panónska, pre starých Maďarov, ktorých dobové pramene nazývajú Turkami, všetci okolití Slovania boli Gótmi, či ako im zachytili ucho, Tótmi. („Chazarský slovník“ – Milorad Pavić.) Postupom času jednotlivé slovanské plemená sa spájali, vyvíjali sa národy, na povrch dochádzajú nové pomenovania... pre Srbov Ráci (z Rašky), formujú sa Rusi (meno im poskytuje jedno plemeno Vikingov, Rhos) atď. (V et. slovníku sa spomínajú aj tieto názvy a ich evolúcia.) Porazení Slovieni V. Moravy si však vo svojom povedomí uchovávajú pamiatku na svoje staré pomenovanie, z ktorého neskoršie vzniká Slováci. Aj v maďarčine pretrváva pamiatka na Slovienov, Gótov, Tótov, pôvodných obyvateľov krajiny.
Nuž to Tót ani nie je také strašné, ošklivé, derogatívne, ako sme sa domnievali. Neznamená nič iné, len jednoduché Gót, člen germanského národa, meno ktorého Chazári chybne aplikovali na Slovanov a Maďari si chyba zopakovali, či ešte vždy ju aj opakujú. Aj u nich to pôvodne znamenalo Slovan, Slovien a že sú Slováci potomkami Slovienov, zotrvali pri pôvodnom názve národa, lebo náš národný vývoj sa zastavil, zostal nám aj tento chybný názov, lenže teraz už skorej ako len uštipačná prezývka.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára