Na svojich objavnolúpežných cestách, Vikingovia sa zatúlali aj na sám sever zemegule a tu objavili ostrovy Faroe. Odtiaľ sa dostali na ostrov Islandu, po ňom na ostrov Grónska, až pristali aj pri brehoch Kanady. Tak hovoria islandské ságy a ich výklad podporujú archeologické vykopávky. Island sa podarilo osídliť. Bol tam dostatok rýb a aj vhodné pasienky pre statok, avšak nebol im nejak lákavý. Išiel tam len kto musel. Kto sa previnil vôči platným zákonom, ten musel do vyhnanstva - na Island. Horúca krv však ťažko chladne a aj tu sa niektorí dopúšťajú kriminálu, nuž aj táto spoločnosť ich vyhania. Jednotlivci musia ďalej. Na západ. Objavujú Grónsko a že aj vtedy bola nejaká zmena klímy, aj na tomto ostrove nachádzajú vhodné pasienky, vhodnú pôdu na pestovanie zelením, bohaté loviská rýb... nuž usádzajú sa. Zakladajú osady a žijú si. Asi 500 rokov. Lenže nič nie je stále, nuž ani klíma nie je stabílna a zachladilo. Tí, čo mohli, odbehli a tí, čo nemohli, nechceli, postupne vymierajú.
Celkom náhodou, tí z Grónska (tratia sa v hmle) a objavujú nový svetadiel. Aj tu sa usádzajú, ale pre neznáme príčiny, aj zanikajú.
Prví kolonisti začínajú prichádzať niekde medzi rokom 870 – 930, i keď neskoršia sága (písaná o vyše 100 rokov neskoršie) udáva aj „precízne“, že to bolo v roku 874. Týto prví kolonisti boli prevažne „gazdovia“, ich rodiny, sluhovia a otroci. Kriminálnikov sa tam vyhaňalo neskoršie, no predsa ten počet obyvateľstva bol pomerne malý. Podľa prvého súpisu, v 1703 r. zaznamenali 50.358 obyvateľov. O 200 rokov neskoršie, v 1901. počet sa zvýšil na 78.470 a v 1950 zaznamenali 143.973 osôb. Ešte nejakú dobu po II. sv. vojne počet sa zvyšoval, ale druhá polovica XX. st. zaznamenáva stagnáciu, až mierny úpadok, či lepšie povedané, osciluje to. V prvom rade, natalita prudko poklesla, nových prisťahovalcov nejak nepribúda, takže i keď životná úroveň je pomerne vysoká, Island sa zatiaľ nestal atraktívnou krajinou pre prisťahovalcov zo sveta.
Ako každý národ, aj Islanďania si želali byť nejakou samostatnou krajinou, takže začiatkom XX. st. požiadali dánsku korunu (úradne patrili k Dánsku), aby sa im povolilo mať vlastnú lokálnu národnú vlajku. Dánsky kráľ súhlasil, ale pod podmienkou, že tá ich vlajka musí byť odlišná od všetkých vtedy jestvujúcich a vždy má byť podradená dánskej vlajke. Všetky politické strany sa dali do roboty a schválili návrh, že to má byť modrá vlajka, so „škandinávskym“ krížom a tento bude červenej farby, aby sa nejak dalo na známosť, že krajina prislúcha k Dánsku. V júny 1915. roku s týmto súhlasil aj dánsky kráľ. Na pevnine, vlajka bude viať vedľa dánskej, kým na mori, na ich lodiach, môže viať len v teritoriálnych vodách Islandu. Tlačilo sa aj ďalej, nuž v 1918. roku koruna uznala Island, ako samostatné kráľovstvo, v rámci dánskeho kráľovstva a tým pádom, uznala sa aj národná vlajka.
Dňa 17. júna 1944. r. Island sa stáva samostatnou krajinou, republikou a nastala malá kozmetická úprava vlajky. Pozmenila sa intenzita modrej farby. Namiesto jasnomodrej, teraz je tmavomodrá.
Modrá a biela farba sú nejak aj historické farby krajiny. Aj prvá národná vlajka (trvala veľmi krátko) zaviala už v 1809. roku. V 1903. r. Island dostal aj vlastný erb, kde bol biely (strieborný) sokol na modrom štíte, ba biela a modrá farba bola aj dominantnou farbou ľudového obleku, kroja. Keďže sa Islanďania považujú za potomkov Škandinávie, aj „škandinávsky“ kríž má opodstatnenie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára