V tieni eukalypta

Scribinus Indocti Doctique Poemata Passim.
Zručnejší, alebo menej zruční, ale všetci čmárame básne.
Horatius.

Mária Čapeľová.
Podstatná časť fondu slovenskej literatúry vznikla a ešte vždy aj vzniká za hranicami pôvodnej vlasti. Vznikla a vzniká všade tam, kde Slováci žijú. Len máličko z toho sa dostane do „zlatého fondu“ národnej literatúry, avšak jestvuje. Jestvuje roztratená na stránkach rozličných krajanských novín, časopisov, ba občas aj vo forme nejakej brožúrky. Aj ona predstavuje naše dedictvo. Dedictvo, na ktoré sa rýchlo zabudne.
Byť v zahraničí, ako svieži vysťahovalec, vzmáhať sa, literárne tvoriť... vyžaduje si to až nadľudské úsilia. Všetko ti chýba. Chlieb na stole, strecha nad hlavou, priatelia, zázemie, rada, konštruktívna kritika a hlavne, že je tu ešte neustála mentálna spojitosť s rodiskom, rečou pôvodu, ale nie aj spojitosť s rozvojom reči pôvodu, jej pohybom, trendom... izolovaný človek si tú svoju materčinu zabalí, skonzervuje na stupni vytrhnutia sa od jadra. Ďalšie obohatenie si slovníka a spôsobu vyjadrovaniu, podlieha cudzím trendom. Vplyvu nového okolia. Do mysle, do spôsobu vyjadrovania sa, celkom prirodzene, vkrádajú sa cudzie elemnty a tieto sú domácemu čitateľovi už nepochopitelné. Cudzie, archaické, až nejak exotické. Tieto balvany dobre poznajú naši vo Vojvodine, v Slavónsku, v Maďarsku, v Rumunsku, kde sú ešte relatívne blízko k pôvodnej vlasti, reči, žijú si v enkláve, ale čo povedať o tých, čo sú napr. v Austrálii, Kanade, Spojených štátoch, či aj roztratení po Európe?
Áno, aj Austrália sa zapisuje, či aj zapísala do fondu slovenskej literatúry a to hlavne tvorbou Dr. Pavla Hrtúsa – Jurinu, ktorý je už vo večnosti, ale sú tu aj ďalší, verejnosti menej známi, až vôbec neznámi autori. Aj oni tvoria, píšu, čmárajú. Skorej je to len pre seba, či aj užšiu spoločnosť, verejnosť. Na papier vylievajú svoje city, zážitky, skúsenosti, nádeje a sklamania s vedomím, že sotva si to kedy niekto aj všimne. Sotva to príde do ruky nejakého odborníka. Sotva sa nad tým niekto aj zastaví a vízia knižného vydania zostáva len víziou. Vedomí sú svojej tvorivosti na periférii, ale predsa píšu. Práve sledovaním ich tvorby sa dá nazrieť do nevyhnutného procesu integrovania sa Slovače. Jasne tam vidieť boľasti spiate s týmto procesom. Už s väčším, alebo menším talentom, na papier kladú otázky svedomia, otázky, na ktoré majú iba polovičatnú odpoveď. Vidieť tam akumulovanie sa otázok, hľadanie nejakého kompromisu s ideálmy mladosti, princípmy výchovy, postupné vyrovnávanie sa, ba až rezignáciu pred skutočnosťou. Akceptujú tvrdú skutočnosť súčasnosti, jej pravidlá hry a márnosť plávania proti prúdu. Na druhej strane vidno aj snahu nezúfať a nenechať sa uchyteniu prúdu cudzích bystrín.
Aj v radoch Slovákov pôvodom z Vojvodiny máme zopár literárne tvorivých. Hlavne básnikov. Próze sa zatiaľ nikto nevenoval. Hlavný dôvod je strach. Strach z vedomia, že tú svoju materčinu nepoznajú vo všetkej jej kráse. Rytmika, rým vybraných slov, neraz aj v spojení s barbarizmamy, zdajú sa im byť menšou prekážkou. Veď predsa, od súčasnej slovenčiny ich delí celé štvrť milénia.
Tunajší autori pochádzajú hlavne z perifernejších osád vojvodinských Slovákov. Život ich až dvakrát vytrhol, ovplynil reč a spôsob myslenia, vyjadrovania sa. Dvakrát si balili svoj batôžtek chudoby a dvakrát začínali od nuly. To ich vyjadrovanie sa je archaické, ale aj súčasné. Súčasné vzhľadom na ich realitu. Je to cudzokrajné, ale aj slovenské. Z každého verša sála nostalgia za strateným domovom, vlasťou, ale snaha najsť si seba, najsť si teplosť v chlade cudziny, najsť nejaký kompromis a hlavne nádej. Nádej na prežitie.
Najplodnejšou, zo všetkých naších tunajších autorov – básnikov, určite bude Mária Čapeľová (Liptáková). Písať začala ešte v základnej škole, v rodnej Selenči. Ako 18 ročná, v 1970. roku, spolu s rodičmi prichádza do Austrálie, do Melbourneu. Aj tu pokračuje. Prekážku jej nerobí zamestnanie v rozličných továrňach. Píše, sníva, dúfa, čaká....
Nezadlho, v 1972. roku sa vydáva za krajana, tiež selenčana a prichádzajú deti. Pero sa však nezasúša.
Rodina, zamestnanie, starosti každodennej borby so životom, nemohli podryť ambície. Dialkove končí kurz žurnalistiky, zapisuje sa na Deakin univerzitu, kde študuje umenie, po čom nasleduje zápis na Victoria univerzitu a študovanie technológiu informatiky. Vedľa všetkého, dala sa aj na štúdium španielštiny.
Dosiaľ uverejnila rad básničiek v „Slovenskom štíte“ (svojho času to bol tunajší slovenský mesačník), uverejňuje v „Hlase evanjelicko-lutheránskom“, v spolkových „Oznamoch“, v slovenských vysielaniach rozhlasu SBS, na pódiu slovenského spolka „Ľ. Štúr“, ba bola aj spoluautorkov niekoľkých brožúr.
Mimo zamestnania, rodiny, študovania... vo chvíľach oddychu sa zaoberá aj umeleckým hrnčiarstvom, alebo maľuje.
Okrem básničiek v slovenčine, napísala aj zopár v angličtine a posledne aj v španielštine. Tieto jej boli zaradené aj do zborníka básnikov Austrálie, píšucich v španielštine.
Z jej tvorby vyberáme:

Prosba.

Len lásku mi daj Pane;
O to Ťa hľa prosím;
A vylieč srdce dolámané;
čo v hrudi nosím.
Aj vieru daj mi Pane;
Úprimnú, čistú, nehynúcu.
To všetko nech sa stane;
Pre Tvoju milosť vrúcnu.
Nádej mi Pane daj;
Ten prameň živej vody.
Odomňa prosím odvracaj,
všetko, čo duši škodí.

Vysoká cena.

Mali sme nádeje a túžby,
orať tú istú brázdu,
čo nám starý otec vyoral.
Po nej zbierať klasy zlatisté,
zdalo sa nám to
také jednoduché, úprimné, čisté.
Ani dnes neviem,
čo sa vlastne stalo,
keď odrazu v tej brázde
videli sme len hrudy.
A tých klasov, akoby bolo málo.
Vtedy sme videli
vystreté ruky cudziny.
Lákala nás jej vôňa
a nekonečné sľuby;
Ale srdce zavalil kameň,
keď sme zašepkali
posledné ZBOHOM
na konci dediny.
Dvere už boli otvorené,
späť sa nedalo viac.
Len slzy skryť
a v cudzej zemi siať.
Tri kroky dolu,
kliesniť cestu novú.
Život iný.
Možno pritom aj ten kameň
obkliesnime;
Alebo aspoň zub času
dokáže na ňom
vytesať pukliny.
Nie....
Potom nastal príval
čiernych dní, mesiacov, rokov.
Cudzina dodržala svoje sľuby,
ale ich vyvrátila na inú stranu.
Jej cena bola vysoká,
lebo sme žili bez záľuby,
akoby sme mali dušu oklamanú.
Teraz sa nám brázda
starého otca vidí
sviatočne krásna,
ako hodváb jemne preoraná
ako klasy, ako by boli
z rýdzeho zlata.


Slovenčina

Išla si,
keď naši opúšťali otčinu.
Pradedo si ťa zaviazal
do batôžka;
A babička sa oddane
o teba starala.
Často i životom ťa bránila.
Hriala si ich väčšmi
od cudzieho slnka.
Nám ťa dali;
Takú sviežu, akoby ťa
len teraz rozviazali.
Mocne sme ťa chytili do dlaní;
Dokázali sme plameň
tvoj održať.
Hrdo sme ťa nosili v srdciach
a zdobila si nás,
ako jarné orgovány.
Aj my sme išli.
Ty si išla s nami.
Nosili sme ťa v náručí,
Na predné miesto ťa ukladali.
Hľa, tu si.
Ešte stále nás napájaš
sladkým nektárom.
Pre teba, o teba
sme bohatší.
Diaľka, vietor a čas
stavajú sa ti do cesty;
Ale ty ešte vždy
stojíš pevne,
schopná všetkému oddolať.
Tak, ako naší predkovia,
máme ťa rád;
A možno ešte viac;
A takú čistú,
chceme ťa odovzdať.

Pride.

You spoke of toxic pride.
Pride that swells
into toxic wall.
Pride that won`t let me go
- bend my head low -.
Many times
Has pride locked my tears;
Repeatedly has my pride
imparted a forged smile.
I was not I
It was pride
that said:
“ It`s all right”
as I watched you go.
Now.
Now is nothing…
What is there to know.
But emptiness.
And pride.
But pride alone will not
save me from loneliness
From fear.
And I will never forgive myself
that everything we had
has been killed
by my pride.

Para siempre.

Ayer me sentia mal
Ayer perdí mi corazón
Para siempre.
Habíamos estado juntos
muchas veces
Pero siempre la sombra de la verdad
nos separable.
Ayer me preguntaste
?Quieres que me vaya?
No dije nada.
Pero ya sabía yo eso.
Antes nos dijimos adíos.
Sea cual sea la razón
No me digas que no lo sabes
?Por qué te fuiste?
?Por qué no me diste la razón?
?Por qué me dejaste en la oscuridad?
Mi corazón es tuyo para siempre
Mi vida astá vacía sin ti.
Siempre pienso
?Qué stás haciendo?
?Eres feliz ahora?
No sé
Pero no quiero que tú pienses
mal de mí.
Y no quiero insistir
que me des amor.
Pero sin palabras,
Voy a esperar, y esperar
para siempre.

Tieto ukážky hádam niekoho pošteklia a uvedomí si, že hľa, sú Slováci aj ďaleko, ďaleko od vlasti. Tvoria v rámci svojich možností. Umeleckú výšku ich slohu vari by sme ani nemali merať bežným merítkom, ale skorej snažiť sa nazrieť do ich citov. Tam odhalíme ich poráňanú dušu. Tam odhalíme poráňané duše slovenských vysťahovalcov. Pochopíme ich. Nebudú sa nám ich konania pri návšteve rodisku zdať toľko divné. Veď keď prídu do rodiska, tá duša sa ešte väčšmi roztíci, plače a preto to ich konanie je nám toľko neblízke. V rozhovoroch s nimi neustále cítiť nejaké akoby vychvaľovanie sa. Nie. Nie je to vychvaľovanie sa, ale skorej ospravedlňovanie sa pred sebou.

Publikuje J. Kulík


Pokračovanie nasleduje