Etymolog. slovník J.Kulíka (V)

Vahan: Drevená misa, nádoba, alebo menšie koryto, alebo aj okrúhla široká nádoba upletená zo slamy s rovným dnom (na zrno, fazuľu a pod.). U Macheka najdeme, že vahan je misovitá nádoba vydlabaná z jedného kusa dreva a používa sa na „zarábanie“ cesta. V ukr. jazyku vaganý = podlhovastá drevená misa, koryto. V rus. jazyku vagán = drevená misa, koryto. Bul. srbch. dl. vagan = r/v. Zo slovanských jazykov slovo preniklo aj do lit. vogonas, lot. vanags, estónskeho vaagen. Pôvod tohoto slova je zatiaľ nejasný, hmlistý a to i napriek pylnému študovaniu. Dlho sa pokladalo, že tu bude nejaká súvislosť s gréckym γάβενον = misa, okrín (do jedného kusa dreva vydlabaná nádoba na kysnutie cesta), ktoré slovo nenachádzame v klasickom gréckom jazyku, iba u Hesychtusa, slávneho jazykovedca z Alexandrie (asi tretie storočie). Údajne, toto grécke slovo prešlo aj južné Taliansko, ako gábina, gávina, báganu, bávanu. Novogrécke βαγένι podľa radu slovanských etymológov, predstavuje už len výpožičku od Slovanov. I vedľa toho, že sans. slovo vah = nosiť (súvisí s vagónom, vozom), ktoré sa postupne vyvinulo aj v rieku (napr. Váh na Slovensku) rad etymológov zanedbáva, lebo sekundárny význam slova im unikol. Vah sa v prakrite a v jazyku pali vyvinul aj na riečne koryto, kanál. Podobne ho najdeme aj v rade iných súčasných jazykov subkontinentu, hlavne vo význame (riečného) koryta, korýtka (potoka), kanálu... či v tomto zmysle, v tomto význame sa úplne zhoduje aj so slovanským vahan, vo význame korýtko. Viď Vandeľ. Válov: Žľab, koryto, do ktorého sa dáva voda pre dobytok. Výskyt v slovenskom, ukrajinskom a srbh. jazyku, takže všetky Slovníky (etymologické) sa zhodujú, že to máme z maďarského vályú = r/v. Áno, asi sme to prebrali z maďarčiny, ale slovo jestvuje aj v tureckom, ako oluk = žleb, čuvašský valak = žleb, avšak aj tu ide o indoeurópske slovo, ktoré v latine nachádzame, ako vales = dolina, údolie, v gréckom βαλανειον = kúpeľ, βάλλων = riečne koryto, tam, kde sa už vlieva do mora, sanskritovým vanya- = lejak, z čoho následne vzniká termín pre studňu, vlnu, záplavu, či u nás má v príbuznosti vaňu (kádu), baňu atď. Vandeľ: Väčšia okrúhla nádoba, obyčajne z plechu, slúžiaca na kuchynské účely, napr. umývanie riadu, miesenie cesta a pod. Tesne súvisí so slovom vaňa = väčšia, obyčajne podlhovastá nádoba, určená na kúpanie. V českom et. slovníku najdeme, že čes. vana, staršie vanna, slovenské vaňa, hl. dl. wana a poľ. wanna, rus. vanna... všetko vychádza z nem. Wanne. Slovenské vandľa vychádza z *vanla, z nemeckej zdrobneliny Wannel. I napriek Machekovi a radu ďalších (obyčajne si chyby odpisujú a opakujú), toto zjednodušené vysvetlenie môžeme prijať len s rezervou. Zhodnúť sa, že vaňa, vandeľ a pod. má svoju paralelu aj v nemčine, Wanne, ale nie aj v iných ger. jazykoch a že sa nemecké a slovanské podoby navzájom ovplyvňovali. Ak sa podívame širšie, tak najdeme, že v sans. je slovo vana = voda, vanyá- = veľký, prudký dážď, lejak, z čoho v následných jazykoch vzniká termín pre vodu, prílivovú vlnu, studňu (dieru, otvor s vodou). S derivátmi tohoto sanskritového slova sa stretneme aj v peržskom jazyku, kde wand = väčšia nádoba, vandeľ, váza, čaša, pohár, šálka. Awand = väčšia nádoba, riad a abwand = väčšia nádoba v ktorej sa drží voda, čiže zase niečo, ako vandeľ, vaňa. Vedci zaoberajúci sa indoeurópskymi jazykmi sa zhodujú, že tu vlastne jestvujú dve krídla. Proto Indo Európsky sa rozbil na dve skupiny. Východnú a západnú. (Ako nejaké vodítko, považujú vývoj slova sto – 100.) Ku západnému krídlu patria keltsko-italské jazyky, germanské, tochársky a helénsky. Ku východnému prináležia: Baltoslovanské, albánsky, arménsky a tzv. árijské jazyky, ktoré sa delia na indické a iránske. Keďže slovanské jazyky (aj slovenčina) prináležia ku východnému krídlu, je prijatelnejšie, že tu bude aj viacej vzájomných konekcií, ako to majú napr. germanské jazyky so sanskritom a peržským jazykom. Teda, prijatelnejšie je, že vaňa, vandeľ... skorej budú súvisieť s peržskými termínmi, ako germanskými, ba ak chceme toto prikoreniť aj štipkou tvrdohlavosti, môžeme tvrdiť, že tu máme opačný proces. Nemčina si slovo prevzala od Slovanov. V tomto nám však prekáža hlavne fakt, že srbch. jazyk si nezachoval žiadny jazykový fosíl na toto slovo, ale zároveň ani si ho neprevzal z nemčiny (čo by sa tiež očakávalo). Viď Vahan. Vároš: Mesto. V Slovníku nejestvuje. U nás, napr. v Petrovci, pod várošom sa chápal Nový Sad (ako najbližšie väčšie mesto), ale v iných slovenských osadách sa to vzťahovalo na iné väčšie mesto. Na mesto, ktoré im bolo najbližšie. Všeobecne sa pokladá za výpožičku z maďarského város = mesto, vár = hrad, zámok, avšak etymológia tohoto je v indoeurópskom, v peržskom jazyku, kde var = stena, múr, hradba, budova, ktoré zase súvisí so sanskritovým varaka = zátaras, vara- = dvere, brána, vstupná brána, kde ako koreň máme sans. vr = úkryt, strecha, prikrývka... ktoré zase súvisí s praslovanským verti = zamknúť, zatvoriť, (za)brániť. Podoby tohoto sa tiahnu radom indoeurópskych jazykov a stačí spomenúť aj nemecké Wehr = ochrana, obrana (Wehrmacht). U nás má súvis aj s brána, dvere, dvor, vráta, obor atď. atď. Srbh. varoš, varošica = mesto, mestečko, poľ. warosz = malá fortifikácia, ukr. vároš = mesto, bulharský vároš = stred mesta atď. V závislosti od toho, koľko ďaleko chceme ísť, najdeme aj ďalšie príbuznosti. Napr. tochárske B ost, toch. A wast = dom. Tieto dve podoby súvsia so sans. vastu = dom, obydlie, vástu = miesto, mesto, stolica, grécke (w)ástu / άστυ = mesto, hlavné mesto, metropola, ba podoby sa tiahnu aj cez gótsky, arménky, až po chetejský jazyk. Večer: Časť dňa keď slnko začína zapadať, až po jeho západ, noc. Zaujímavé slovo, najmä z hľadiska, že poskytlo východisko mnohým iným termínom zvlášť v okruhu Európy. Naších etymológov pri vysvetľovaní tohoto slova trochu mýli, že slovanské podoby nejak nezodpovedajú latinskému, gréckemu atď. lebo nejde všetko „podľa zákona“ menenia sa spoluhlások. Nuž keby to išlo „presne podľa zákona“, tak ten zákon nepotrebujeme. Bude zbytočný. Každý zákon je tu preto, lebo sú výnimky. Napr. v slovenčine platí, že mykať sa píše ypsilonom, avšak celkom správne je aj mikať, lebo tu ide o cele iné východisko. Slovanské atď. jazyky patria ku východnému krídlu, kým latina, gréčtina, keltské atď. patria ku západnému krídlu a určité odchylky môžeme očakávať. Teda: Večer je všeslovanské. Praslov. bolo večerъ a toto sa zhoduje s lit. vakaras, lot. vakars, arménskym gišer a peržským ewar. Všade máme význam večer. S týmto a to celkom kľudne môžeme komparovať lat. vesper = večer, večernica (hviezda), západ, ako aj gr. héspéra / έσπέρα = večer, západ, írske oíche = večer, skorej bude súvisieť so slovom noc, ale fescor už súvisí s lat. gr. atď pojmom pre večer. Kymrické, welšské ucher = večer, tiež skorej bude prislúchať ku noci. Germanské west = západ, stojí v súlade s gréckym a latinským pojmom pre večer, kde ako prakoreň sa udáva ie. wes- = západ (slnka), večer. • Gréci, ako národ už antických moreplovcov, plávali svojim svetom. Išli na východ, až do Čierného mora, na juh, do Egyptu, sev. Afriky ale hlavne na západ. Vždy ďalej a ďalej a pravda, tu si zakladali svoje kolónie. Najprv na Sicílii, trochu na juhu Talianska, zopár na stredozemnom pobreží súčasného Francúzska a hlavne v súčasnom Španielsku. Odtiaľ sa už ďalej na západ nedalo. Neodvážili sa vzdialiť od „stĺpov Herkulesa“, užiny súčasného Gibraltáru. Oni boli stredobodom sveta a všetko na západ mazývali hespera. Hesperou najskôr bol juh Talianska, potom Sicília (tu mali silnú kolóniu), až Hesperou nazvali aj súčasné Španielsko a tu bola bodka. Západ ďalej nebol. Bolo len more. • Z gréckej hespera, postupne vzniklo Hispana, Espagna, Espańa, Spain, Španielsko. Tu sa svet končil. Vedro: Väčšia nádoba s držadlom. Vedrom sa vyťahovala voda zo studni, vo vedre sa nosila voda, z vedra sa napájalo dobytok, vedrom sa meralo zbožie atď. Na Dolnej zemi je ešte stále živé, kým na Slovensku je tendencia toto slovanské slovo vystriedať s pôvodne nemecký, kýbeľ. Aj tu máme všeslovanské slovo. Čes. vědro, staroslov. vědro, poľ. wiadro, rus. bul. vedro, srbch. vedro, vjedro, slovín. vedro, ukr. vidró atď. Všetko súvisí so slovom voda, gr. údria / ύδρια = vedro, nádrž na vodu, urna, sans. ud = mokré, udaká- = voda, udáńcana- = vedro, ger. weta = vlažný, ang. wet = vlažný, staronór. vátr = r/v a toto všetko súvisí z voda, či ang. water, nem. Wasser, ie. wod-. Vecheť: Prvoradým významom je zväzok slamy, alebo iných rastlinných stebiel, stočený, alebo zviazaný a slúžiaci na rôzne účely, ako čistenie atď. chumáč slamy, trávy a pod. (Dones vecheť slamy, aby sme založili oheň svojho času sa hodne používalo.) Druhoradý význam je ten čo už lepšie poznáme. Kus látky, handry používaný na umývanie riadu. Vecheť a viecha sú vlastne len dve podoby toho istého slova. Aj významove sú si rovnaké. Čes. věchet, poľ. wiecheć, hl. wěchć, dl. wjekś, rus. véchoť, ukr. víchať, praslov. věchъtь. Východiskom je viecha = zväzok slamy...ktoré u nás súvisí s viať, vietor, víchor... V príbuzenstve má šv. vese = viecha, vecheť, staroškan. veisi-, alebo visi, nór. veis (vaiso-) = steblo, vise = metlička, staroisl. visk = zväzok slamy, nem. wisch = viecha slamy, wischen = utierať, stierať, lat. virga = palička, prútik, vetvička, sem by sme mohli priradiť aj sans. veśtá- = zväzok, zviazať, slučka, osídlo, avšak v zmysle vietra, viatia, víchrice, vánku... núka sa nám sans. koreň va = fúkať, dúchať, odkiaľ následne vyšlo vani = viať, vayú = vietor a pod. Vekňa: Chlieb podlhovastej formy. Doma pečený chlieb obyčajne býval okrúhlej podoby (z toho v chor. jazyku je kruh), kým v pekárňach sa robil aj podlhovastý, čo sa populárne nezývalo vekňa. Asi sme ho dostali cestou srbh. jazyka, kde vekna = r/v , avšak toto vychádza z gréckeho vék(n)os / βέκ(ν)ος = chlieb. Ves: Malá osada, dedina. V slovenčine sa toto slovo pokladá za zastaralé a s nim sa stretávame hlavne pri názvach lokalít, ako napr. Karlova Ves, Devínska Nová Ves, Spišská Nová Ves a pod. V čes. ves, vesnice, poľ. wieś, starorus. vesь, hl. wjes, dl. wjas, slovín. ves, vas, praslov. vьsь. U južných Slovanov sa toto posunulo na selo. V príbuznosti bude mať lit. viešpat(i)s = pán, veszpats = pán, hospodár, gazda, lot. viesis = cudzinec, prišlec, staroprus. waispattin = domáca pani. Rozličné podoby tohoto slova (u Slovanov ves) nachádzame v celej škále indoeurópskych jazykov a to od sanskritu, cez grécky, až po latinu. Gr. oikos / οικος = dom, chyža, izba, chrám... starolat. veicus, lat. vicus = dom, mestská štvrť, osada, usadlosť, dedina, lat. vic(u)la = malá usadlosť, salaš. Z latiny, do germanských jazykov prenikli podoby: ang. wick = dom, chalupa, salaš, hol. wijk = mestská štvrť, dištrikt, gót. weihs = osada, nem. weichbild = mestský areál. V keltských jazykoch pretrvala podoba prípony ku menu príslušníka určitej rodovej skupiny, ako napr. Ordovic, Lemovic a pod. V ang. jestvuje village (vilidž) = dedina. Toto sa sem dostalo z latiny a neskoršie, zo skratky tohoto slova sa robia prípony ku názvam lokalít, ako Norwich, Greenwich, Eoforwick, Elsternwick atď. Sanskrit pozná tri základné variacie: Večá = osadník, osada, sused, chalupa, dom, ale aj predmet, vec. Vič (vičáte, vičáti, vivéča, vivičé, áviksat, velsyáti, -te, vista, vestum, víčya, večáyati) = usadiť, osadiť sa, vstúpiť dnu, vojsť dnu a pod. Víč (vít, víčam, vidbhís) = osada, chalupa, komunita, spoločnosť, rod, klán, plemä, ľud. V klasickom hindu, veš = vchod, prístup, dom a veshtan = okolie, ohrada, múr, obal. V slovanských jazykoch a najmä v slovenskom nachádzame mnohé varianty tohoto ie. slova a to, ako ves, tak aj vidiek, či jeho prítomnosť v príponách lokalít, ako je napr. Petro-vec, Hloho-vec, Tiso-vec, Uhro-vec, ale aj napr. v srbskom Kraguje-vac, Obreno-vac atď. či aj v českom Hrad-čany atď. V príbuzenstve so sans. víč, víčam, v zmysle rod, plemä, ľud, je naša prípona -čan, ako to máme v Petrovčan, Kulpínčan, Zvolenčan atď. ba toto čan sa zjavuje aj celkom samostatne a to v názvach lokalít, ako Čaňa, Čáňovce. Všetko to predstavuje proste osadu a z tohoto zase vzniklo aj priezvisko Čáni, ktoré znamená proste osadník, rodák, chalupár, príbuzný. V prípade, keď sa jedná o príponu označenia príslušnosti ku rodu, plemenu, ako je to v keltských jazykoch, aj u nás máme podobné exemplárne prípony: Miškovic, Horovic atď. Prítomnosť prípony nachádzame aj v názvach etnických skupín, národov, ako: Slovák, Poliak, Rusnák, Slovinec, Ukrajinec, Macedónec, Albánec, Nemec atď. Tú istú príponu príslušnosti ku rodu máme aj v prípadoch: Kôrovec, Borovica, či keď ide o „príbytok“, obal, zjavuje sa aj makovica, tekvica, rukavica, nohavica atď. atď. Viď Tekvica. Vidly: Ručný poľnohospodársky nástroj s najmenej dvoma dlhými hrotmi, ktorými sa niečo napicháva. Všeslovanské. Čes. vidle, rus. vila, poľ. widly, srbh. vile atď. Odtialto máme odvodené aj vidlička, srbh. viljuška... S etymológiou tohoto slova zápasil celý rad slovanských etymológov a každý to vysvetľuje inak, lebo asi nikto neuvážil, že prvoradým zameraním, poslaním vidly a vidličky je niečo napichávať, napichnúť, pichať. Machek ku problému pristúpil s predpokladom, že prvoradou úlohou vidiel bolo namotávanie priadze a vidly vznikli podobne, ako motovidlo. V ruskom etymologickom slovníku najdeme komparáciu so slovom (ako v srbh.) vijati = prenasledovať, obhaňať. Pripúšťa sa aj súvis so sans. vetrás = tŕstie, trstina, káka, sitíňa atď. atď. Hlavným účelom vidlý je napichávanie a tu je sanskritové viddhá- = pichnuté, ranené. Odtialto vychádza rad slov, ako viddhai, vidho, vidhna... všetko s významom pichať, prepichávať, ďobať a pod. Východiskom všetkých je koreň vyadh = pichať Víno: Nápoj vyrobený zo šťavy vylisovaných plodov ovocia, najčastejšie z hrozna. Všeslovanské. Staroslov. a praslov. vino sa zhoduje s lat. vinum a gót. wein a blízko je i ku chet. vijana-, chet. v hieroglyfoch va(i)ana-, arm. gini, gr. (w)oinos / (F)οινος, alb. vene, ktoré všetko vychádza z nejakého ie. praslova *uoin = víno, ktorého východiskom bude asi nejaký zaniknutý jazyk stredomoria, najskôr oblasť Kavkazu a Malej Ázie, lebo podobné slová nachádzame aj v arab. wain, heb. jain, staroheb. jajin, assýr. inu, grúz. gvino. Boli snahy víno dať do súvisu s ie. pojmom pre vinúť, ovíjať sa (ako to robí vinič), lenže tu sa zjavuje problém. V jazykoch, ktoré nie sú v indoeurópskej rodine, ich slová pre víno sa vzťahujú iba na nápoj a nie aj na vinnú révu, vinič, čiže rastlinu. Pestovanie viniča, ako rastliny, kontinentálna Európa nepoznala skorej Rimanov, z čoho tiež možno zakľúčiť, že víno bude slovom cudzieho pôvodu, ale tu zase prekáža staroslov. vinjaga, ktoré je ešte živé v srbch. a slovín jazyku a má význam vinohradu, ale východiskom mu je jahoda, bobuľa a v Európe ešte aj dnes víno robia z plodov rozličného ovocia, jahôd, bobúľ. Celkove o tomto slove môžeme povedať, že akonáhle niekto vyjde s nejakým argumentom na vysvetlenie vína v určitom smere, hneď je tu rad „expertov“ s kontraargumentami, čo to vysvetlenie poprú ako nedostatočné a poukážu na inú možnosť. Napr. tu máme tvrdenia, že slovanská podoba víno vôbec nie je domáca, vôbec sa nevyvinula z vinič, vinúť, ale sme si adaptovali gótske wein (vychádza z lat. podoby), alebo lat. vinum. Vinohrad, ako slovo je tiež importom z ger. jazyka, kde vinohrad = wein+garten a nebude vlastný útvar na podklade záhrady (zagrady, zahradeného, ohradeného, chráneného miesta), kde sa pestuje „vrtiaca, ovíjajúca“ rastlina . Vintrt : V SSJ ani toto slovo nejestvuje. Na Dolnej zemi sa však zachovalo vo význame niečo, ako vyhodiť si kopýtkami, robiť nepremyslené sprostosti, pochabiť sa, šantiť, vystrájať a pod. „Čo tu robíš vintrty?“ = čo robíš blázonstvá? Celkove, aj tu ide o veľmi starobylé slovo, siahajúce až niekde do prajazyka, lebo zatiaľ som sa s nim nikde nestretol, len v sanskrite a to ako vinrtyati = začina tancovať, vyskakovať, poskakovať, šantiť, vystrájať, natriasať sa. V sanskrite má koreň nrt = tancovať, kde Turner poznamenáva kolíziu s ďalším sans. kor. nat = triasť, avšak bude tu kolízia aj s vrt = vrtieť sa. * S týmto bude súvisieť aj trtúľať, trtúňať, trtúliť, trtošiť a i trtkať, trtkoš atď. ba aj trtlať (sa) = pchať sa. Vitľa, vitle: Keď sa staval dom na tradičný spôsob, povala sa „vitľovala“. Celá konštrukcia povaly sa podobala nejakému rámu, kde od hlavnej hrady, smerom k múrom boli na určitú vzdialenosť rozmiestnené menšie hrady a ten priestor sa uzatváral „váľkami“ z blata, posilneného slamou. Vymiešalo sa blato so slamou, táto zmes sa navila, nakrutila na papek určitej dĺžky a celý „váľok“, či vitľa, koniec tých papekov sa vtláčal do skorej pripravených žliabkov v hradách a postupne sa miestnosť uzatvárala. Robil sa „paláš“, povala. Po zamazaní škár, vyrovnaní celej povaly, vysušení sa blata, povala bola silná. Dalo sa po nej chodiť, uskladňovať zbožie a pod. a pre svoju hrúbku a použitý materiál, bola aj výborným tepelným izolátorom. Vitľu, ako slovo, v SSJ nenajdeme. Etymológia je však jasná. Východiskom je viť, ovíjať, navíjať, lebo na ten papek sa ovíjala zmes blata a slamy. Vyhňa: Kováčska dielňa, kováčsky míheľ. V čase skorej traktorov, keď sa na prácu v poliach používali kone, v každej osade bolo viacero vyhní. Tam sa podkúvali kone, ostrili lemeše, okúvali kolesá atď. atď. Srdcom vyhni bolo ohnisko. Do tohto sa mechom fúkal vzduch (povetria) a na nákove sa z rozžeraveného kovu kovala podkova. Vyhňa súvisí s ohňom. Čes. výheň, hl. wuheň, srbh. viganj, slovín. vigenj. V sanskrite najdeme váhni = oheň, v RigVede sa to posúva na agni = oheň, v latine na ignis = oheň atď.

**************************