Kríž-hviezda-pečať-polmesiac

Kríž, hviezda Dávidova, pečať (hviezda) Šalamúnova, polmesiac.... Rozličné náboženstvá majú aj svoje rozličné symboli. Keď uvidíte kríž, hneď viete, že tu ide o kresťanstvo. Hviezda Dávidova je symbolom ako judaizmu, tak aj štátu Izrael. Polmesiac sa stal symbolom islamu atď. atď. lenže už hodne menej vieme, že všetky tieto symboli sú hodne staršie od samich súčasných náboženstiev a že boli aj symbolmi iných, zaniknutých náboženstiev, ba neraz tu vôbec nejde ani o náboženstvo, lež o symbol nejakého hnutia, ideológie, praxe a pod. Ryba. V súčasnosti znak kríža je symbolom kresťanstva, avšak prví kresťania od kríža bočili. Bočili preto, že na kríži svoje muky trpel ich Vykupiteľ. Ako prvý znak novej kresťanskej viery môžeme chápať rybičku. Áno, na mnohých miestach tajného zhromažďovania sa prvých kresťanov, najdeme namaľovaný, do kameňa vyrytý... obraz rybky. Hlavne v rímskych katakombách. Prečo práve rybyčka? Najdeme viacej vysvetlení: A/ Prví Kristoví učeníci boli rybári; B/ Veľmi dobre poznáme rozprávku o zázraku, ako s niekoľkými rybkamy Ježiš nasýtil mnohých. C/ Ryba je „nemá“. Nič sa od nej nedozvieš. Neprezradí. (Prví kresťania o svojom zhromažďovaní mlčali, neprezradili miesto stretnutia... a pod.) D/ Keď ide o rybku, na mysli musíme mať nie jej obraz, ale same slovo s jeho záhadným významom. Nový zákon sa písal po grécky. Ryba, v gréckom jaz. je ichthús / ιχθύς. Toto slovo môžeme chápať aj ako akronym z (v slovenskom preklade): Ježiš Kristus, Syn Boží, Spasiteľ. Kríž. Ako symbol, kríž sa používal v mnohých kultúrach a to už od nepamäti. Veď tento znak predstavuje jeden z prvých znakov, čo človek (vedome) vedel namaľovať. Dve skrížené čiarky. Podľa vstupu v „An Expossitory Dictionary of New Testament Words“, kríž ako symbol pre božstvo, vznikol medzi starými Babylóncami, v Chaldeay a používal sa ako znak pre boha Tammuza. Začiatočné písmeno jeho mena, T(au) a odtialto prechádza do Egyptu, kde si nachádza miesto v hieroglyfoch. Význam mu je život, žitie (ankh, anx = život). Keď Kopti prevzali kresťanstvo, ako svoj symbol kríža, preberajú si a adptujú práve staré Tau. Z tohoto Tau, znaku kríža, neskoršie dostávame písmeno T. Kríž, jeho „záhadnosť“, všimli si aj iní. Na druhom konci sveta. V Číne, v Indii napr. znak kríža sa maľoval na džbány „svätej“ vody z rieky Ganges. Kríž nachádzame aj v kultúrach Afriky, ba viete si vôbec predstaviť prekvapenie Španielov, keď pricestovali do oblasti súčasného Mexika? Španieli, s krížom v jednej ruke a mečom v druhej, šli na západ „objavovať“ nové kraje, drancovať tamojšie obyvateľstvo a pravda, spoznať ich s učením Ježiša, kresťanstvom, krížom a tu, hneď v oblasti kde sa vylodňovali, zarazil ich kríž. V meste Palenque, v súčasnom Mexiku, stal nekresťanský chrám, postavený niekde v IX. st. p.n.l. a v tom chráme bol nádherný kríž. V Zašlých časoch, tamojší obyvatelia sa tiež klaňali krížu, ktorý nazývali tota = náš otec. Krížik, ako pendant, prívesok náhrdelníka, nosili aj „slúžky“ bohyne Vesty. Celkom sa podobali tým krížikom, čo teraz nosia katolícke sestričky. Bolo to v starom, pohanskom Ríme. Kríž zdobil aj čelenky starých Grékov. Keď Alexander Macedónsky šiel proti Peržanom, Dáriusovi, ako spomínajú dobové dokumenty, ani si nevšimol, že Peržania proti nemu pochodujú pod znakom kríža. Podobne, ako niekoľko storočí neskoršie, cisár Konštantín, ktorý s týmto znakom porazil nepriateľa. Peržania však utrpeli porážku. Kríž im nepomohol. (Bolo to v roku 335. p.n.l.) Každá civilizácia poznala kríž a skoro všade aj konal nejakú „svätú“ funkciu. Hodil sa na to. Len v Tróji archeológovia vykopali počet väčších a menších krížikov. Kresťania si prevzali tento symbol len neskoršie, lebo vraj Ježiš trpel a aj umrel na kríži. Nechýba však „filozofov“, čo si kladú otázku:“A čo by bolo, keby tak Ježiša popravili inak? Mali by sme ako znak kresťanstva povedzme sekeru, šabľu, povraz...?“ Áno, ako Ježiš umrel je celkom vedľajšie. Nám je dôležitejšie, prečo umrel. Konečne, poprava ukrižovaním v starej dobe bola celkom bežnou vecou. Praktikovali to Egypťania, Assýrčania, Peržania... ba aj Gréci a neskorší Rimania. Na tisíce, státisíce ľudí bolo ukrižovaných, ale Ježiš bol len jeden a preto dôležitejšia je tu idea, ako nástroj jeho umučenia. V „Katolíckej encyklopádii“ najdeme až 40 rozličných podôb kríža. „Heraldic Encyclopedia“ zahrňuje až 385 rozličných podôb. Prinášame vám len sedem. Jedna podoba kríža sa nám aj neslávne preslávila. Hákový kríž a predstavte si, aj tento, starí kresťania dobre poznali a nachádzame ho na mnohých náhrobných kameňoch. Ba nie len tam, ale aj medzi kresťanmi v Etiópii, nekresťanmi v Indii atď. atď. Často sa ho nazýva aj crux gammata, lebo vypadá, ako by bol kompozíciou štyroch gréckych symbolov hlásky „G“, Γαμμα. Crux ansata je zaužívané pomenovanie egyptského Tau, čiže „T“ so slučkou hore. Či sa to niekomu páčilo, alebo nie, ale ako kresťanov, kríž nás sprevádza životom. Kde a ako, ale hneď po narodení, nás krstia. Ak ste katolík, alebo pravoslávny, žehnáte sa. Kríž si hrdo stojí na chrámových vežiach, v chrámoch, je na „Spevníkoch“... ba nejeden ho má aj ako prívesok na náhrdelníku, možno na prsteni atď. atď. Najdeme ho aj na zástavách nejednej krajiny. (Viď vstup „Zástava, vlajka, prápor“.)

* „Union Jack“ zástava Spojeného kráľovstva Veľkej Británie. Tu máme kombináciou dvoch podôb kríža. (Viď „Zástavy“.) Ak toto nestačí, tak spomeňme, že kríž je aj všeobecne uznávaným znakom svetovej kresťanskej humanitárnej organizácie, „Červený kríž“. Základy jej položil Švajčiar Henri Dunant, v 1859. roku, až sa na ženevskej konvencii v roku 1864. popodpisovali multilaterálne dohody, ktoré sa pravda postupom času len zdokonaľovali. Kríž je neraz aj na vojenských medailách, najvyššej hodnoty. Udeľuje sa ho za hrdinstvo. Hviezda Dávidova... sa stala symbolom judaizmu. Náhodou? (Viď vstup o národnej zástave Izraelu.) V hebrejskom jazyku „Magen David“ („Štít Dávidov“). Túto hviezdu vidíme na židovských synagógach, na náhrobných kameňoch, na národnej zástave Izraelu... avšak historický, táto hviezda nebola exkluzívne len židovskou. Vznikla v ďalekej minulosti, kedy spolu s päťcípovou hviezdou („Pečať Salamúnova“, „Šalamúnova hviezda“) stáli vedľa seba. Využívali sa aj ako symboli v mágii a aj na rozličné dekorovanie. Obľubili si ich hlavne rozliční „hviezdári“, astrológovia, mágovia... až spolu s inými „záhadnými“ znakmi, prechádza aj medzi súčasných „veštcov“, „jasnovidcov“, atrológov... Čím tam toho viacej nastiebajú, tým ich „veda“ bude serióznejšia, dôležitejšia, záhadnejšia. Niekde v stredoveku, hviezda Dávidova sa medzi európskymi Židmi zjavuje čoraz častejšie, ale ešte nema nejaký náboženský vyznam, dôležitosť. „Magen David“ v židovskej liturgii znamená Boha, ako ochrancu (štít) Dávida, z čoho medzi stredovekými mystikmi sa to posúva na zázračnú moc Dávidovho štítu. Podobne, ako skorejšia, nežidovská tradícia mágov, čarodejov... o päťcípovej hviezde sa vyjadrovala, ako o hviezde, pečati Šalamúna. Židovská obec v Prahe bola vraj prvou, ktorá si hviezdu Dávidovu prevzala, ako úradný symbol a od XVII. storočia, túto hviezdu si preberajú aj ďalšie obce, až z toho vzniká aj celožidovský symbol, i keď nema nejaké úzadie ani v Biblii a ani v Talmude. V XIX. st. tento znak, ako symbol judaizmu, prešíril sa na celý svet, hlavne pre svoju jednoduchosť a keďže Židia žili hlavne medzi kresťanmi, kde kríž mal už svoje dejiny, symboliku, proste sa tu pýtal aj nejaký ich symbol, ako „odpoveď“ krížu. Päťcípová hviezda, hviezda pečate Šalamúnovej... tiež našla svoje uplatnenie a to nie len v kruhoch čarodejov, mágov, veštcov, jasnovidcov... ale aj širšie. Zjavuje sa na rade národných zástav. V stredoveku bola zastúpená v mnohých rodových erboch, čiže vždy tu bola, len nejak nepovšimnutá. Po tomto symbole vraj, ako prví, siahli Američania a na národnú zástavu svojej slobodnej krajiny, dali si päťcípové hviezdičky. Jednu hviezdičku pre každý štát novej únie. (Aj jeden pás pre každý štát.) V tom čase, keď Spojené štáty získali (vybojovali si) samostatnosť, priniesli si deklaráciu, ústavu.... nejak sa stali vzorom všetkých, čo zápasili, dožadovali sa demokratických práv a pravda, od Ameriky sa preberajú symboli, ich definovanie demokratických práv... atď. takže postupom času, aj päťcípová hviezda sa stáva nejakým symbolom slobody a demokracie. Dnes ju najdeme na vlajkách mnohých krajín – bez ohľadu, koľko je tam demokracie, lebo nie všade má aj význam slobody a demokracie. Niekde jej dejiny siahajú hlboko do minulosti určitého kraja, dejín národa, dejín oblasti a pod. * Národná vlajka Maroka. Včasný stredovek znamenal aj príchod islamu do oblasti Maroka, ktoré sa stalo najzápadnejšou ich provinciou. S islamom, prišla im aj vlajka. Všetky, aj súčasné vlajky islamu môžu mať len štyri farby, no najčastejšie sú len jednofarebné. Čierna farba: bola vraj farbou samého Mohameda, jeho štandardy a predstavuje aj farbu pomsty. V roku 746. bola to aj farba Abbasidov. Bielu farbu, ako opak čiernej, zvolili si Umayyadi. Červenú farbu si zvolili Khavarijovia, kým Zelená farba bola farbou dynastie Fatimidov a konečne sa práve táto stáva aj farbou islamu. *Národná vlajka Sudánu. Všimni si využitie všetkých tradičných farieb islamu. Od začiatku, farby Maroka boli buď biela, alebo červená a na nej obyčajne mali napísaný aj nejaký citát z Koránu. Občas sa tam priložili šable Aliho, polmesiačik, hviezdička, ale tu sa nečerpalo z islamu, lež z berberskej tradície, ktorá je podstatne staršia od islamu a do nej, v hodnej miere prenikli aj prvky z rímskej kultúry. Hlavne v XX. st. táto krajina bola pod „patronátom“ buď Francúzska, alebo Španielska a používanie domácej vlajky bolo hodne ohraničené. Čistá, jednofarebná vlajka marockých lodí podľahla modifikovaniu Francúzmi, 17.nov. 1915 zaviala súčasná. Na červené pole sa priložila zelená päťcípová hviezda, ktoréj podoba siaha hlboko do antických dejín oblasti a aj tu bola známa, ako pečať Šalamúnova, alebo hviezda Šalamúnova. *Národná vlajka Turecka. Okolo tejto vlajky máme hodne legiend, hlavne po stránke symbolov, ale ani jedna neudá priamu odpoveď. Prečo je tam polmesiac a hviezdička. Sama legenda nám to ani nemôže povedať, ale dejiny, áno. Polmesiac, po arabský Hilal, svoje dejiny má dlhšie, hodne dlhšie, ako sú dejiny islamu. Svojho času, polmesiac bol politickým, vojenským a i náboženským amblénom Byzantie a len neskoršie sa stáva aj symbolom Turecka, ba širšie, aj symbolom islamu. Polmesiac, vo svojej polohe v prvej štvrti, práve v tejto oblasti sa používal od najstarších čias. Bol to symbol aj bohyne Aštarte. Neskoršie sa stáva symbolom byzantskej ríše, lebo vraj (podľa legendy) nečakaný východ mesiaca zachránil Konštantinopol od nečakaného útoka nepriateľa. Dlho sa myslelo, že Turci po polmesiaci siahli len po dobytí Kanštantinopola (1453), avšak mali to tam vraj už vyše jedného storočia. Dokument z čias panovania sultána Orhana (asi 1324 – 1360) spomína, že tento na svojej štandarde, vlastne na štandarde svojej pechoty, mal nejaký polmesiac. Možné je aj to, ale podobne je možné, že sa týmto len ospravedlňuje prevzatie si symbolu Byzantie, lebo nejeden odborník na vojenské štandardy si myslí, že tu nešlo o žiadny polmesiac, ale o dva hovädze rohy pripevnené na nejaký papek. Táto alternatíva je prijatelnejšia, keď človek pozná vtedajšie zvyky. Keď Turci dobyli Byzantiu, v ich službách si svoje zamestnanie našla aj špička starej byzantskej elity. Stačilo len zmeniť náboženstvo a už si mal skvelú peršpektívu. Mnohí to urobili a dokumenti spomínajú, že Turci na svojej porte preferovali práve takýchto poturčencov. Boli vzdelanejší. Vyznali sa v riadení krajiny.... a asi práve ich zásluhou polmesiačik si nachádza „nový“ život. Najskôr na vlajke Turecka, ale neskoršie sa stáva symbolom moslimstva vôbec. *Národná vlajka Mauritanie. Turci, počas jestvovania svojej otomanskej ríše mali až niekoľko zástav. Raz to bola zelená, neskoršie červená, ale vždy tam bol polmesiac a aj hviezda, lenže najskôr to bola osemcípová. Súčasná podoba vzniká v 1793. roku, ako vlajka ich námorníctva. Ku redukcii cípov hviezdičky dochádza v roku 1844. roku. Antické civilizácie svojho času kvitnúce v tejto oblasti východného Stredozemia, polmesiac v kombinácii s hviezdičkami poznali hodne storočí skorej, ako vznikol aj sám Konštantinopol. „Panovala“ si tam Aštarte, neskoršie prišla aj Diana a obe tam mali mesiačik. Prišla aj Panenka Mária a jedna z jej hviezdičiek bola pridaná ku mesiačiku Diany v čase panovania Konštantína I. keď sa kresťanstvo stáva legálnym náboženstvom ríše. *Pananka Mária s mesiačikom a hviezdičkami.

Rovnako sa zobrazovala aj egyptská bohyňa úrody, Isis. Aj táto mala okolo hlavy hviezdičky a u nôh jej bol mesiačik. Men, bolo meno božstva, ktorému sa v čase rímskej ríše klaňalo v oblasti Malej Ázie. Bol to muž, mužské božstvo, s mesiačikom na pleciach. Kušuh bolo božstvo Hurrov, ktorému sa neskoršie klaňali aj Chetejci. Bol to okrídlený muž s mesiačikom na prilbe. Selene (gr. σελήνη = mesiac), po lat. Luna, predstavovala personifikovaný mesiačik v božstvo. Klaňalo sa jej v čase nového a plného mesiaca. Obyčajne sa ju znázorňovalo, ako ženu s mesiačikom na hlave, ako uháňa na voze, do ktorého má zapriahnuté dva kone. Teda, práve v oblasti kde je súčasné Turecko, už tisícročiami sa klaňalo božstvám s mesiačikom a hviezdičkamy. Turci tu len siahli po hotovom, čím si vlastne chceli legalizovať svoju prítomnosť v týchto priestoroch. Byť pokračovateľmi tamojšej kultúry. Hindu Tilak, v sanskrite Tilaka neznamená nič iné, ako znak. Znak, čo si Indovia maľujú na čelo. Pôvodne to malo funkciu informovať iných, ktorému božstvu sa dotičný klania, ku ktorej sekte patrí. Medzi príslušníkmi sekty Saivas, nasledovatelia boha Šiva, tilak najčastejšie býval v podobe paralelných horizontálnych čiar (po čele), s bodkou, alebo bez nej. Príslušníci tejto sekty si neraz namaľujú aj mesiačik, alebo aj trojuholník. Nasledovatelia boha Višnu, najčastejšie si maľujú svoj tilak v podobe paralelných kolmých čiar, ktoré nejak nadobúdajú výzor písmena „U“ a toto má znázorňovať nohu, stúpadlo boha Višnu. Stredná čiara, alebo bodka u nich nie je záväzná. Tilak, čo často vidíme u žien z Indie (rovno v strede čela) v podobe bodky červenej farby predstavuje ženu, ktorá dáva na vedomie, že ešte nie je vdova. Je vydaná, ale zároveň môže znamenať aj príslušnosť ku nejakej sekte, hlavne ak tu ide o nejakú inú farbu. Všetko záleží na tom, aká je „móda“ toho kraja, odkiaľ táto osoba prišla, alebo pochádza. *************** Rodinné erby európanov sú ozdobené nie len krížami, ale aj polmesiačikmi a hviezdičkamy a to, ako päť, tak aj šesťcípovými, ba v mnohých najdeme aj rybičky, Panenku Máriu a pod. Každý erb, ako stredobod, má štít a podľa tohoto je ľahko určiť pôvod rodiny, kedy dostali erb, štít a pod. Ján Čajak si spomína na „báťu“ Lehotského, petrovčana, ako tento chlapík, keď nastali „chudšie“ časy, obliekol si svoj zemanský úbor, zbalil si svoj „armáles“ a vydal sa do Futoku, ku zemepánovi, aby tam obhájil práva petrovčanov. Zemepán hneď cúvol, lebo pred sebov mal nie nejakého poddaného, ale šľachtica, „pána brata“, ktorého úhorský rodokmeň siahal až do čias Veľkej Moravy. Na Dolnej zemi bolo hodne takýchto šľachticov, ako napr. prvý petrovský učiteľ Záturecký, petrovaradínsky mäsiar Benda, dobrodinec pri vzmáhaní sa slovenskej ev. obce v Novom Sade atď. atď. Aké armálesi mali týto ľudia, nevieme. Nikto asi neštudoval ich pôvod. Či tam, v tom armálesi mali vsunutý aj „poradový symbol“, nevieme. Toto sa dávalo na armálesi, rodinné erby... Dr. Cyril Abaffy, prvý dištriktný dozorca ev.a.v. cirkvi v Juhoslávii, asi tiež bude zo „vznešeného“ rodu. Predsa, bol advokátom v Zemúne atď. atď. *Všimni si vyznamenanie. V našich dejinách sa spomína rod Abafi (Mikuláš), ktorý od Thurzovcov získal aj Hornú Lehotu... V ich rodinnom erbe najdeme polmesiac a šesťcípovú hviezdu. Rodina Balašových bola doložená už niekde v XIII. st. ale o nej vieme pomerne málo. Máme tu však pečať Imricha Balaša (umrel okolo roku 1633). Na tejto pečati tiež dominuje polmesiac a hviezda. Rod Dávidovcov pochádza z Turčianského Petra, ktorý už v XIV. st. získali aj nejaké majetky na Orave. Ján Dávid v rokoch 1603 – 1616 bol aj podžupanom Oravskej stolice. Na jeho rodinnom erbe tiež vidíme mesiačik a hviezdičku.

Beňadik Ďurkovský (Gyürky) v prvých desaťročiach XVII. st. bol podžupanom Zvolenskej stolice, ale rod pochádza z okolia Lučenca. Aj v ich erbe je viditelný mesiačik a hviezdička. V meštiackom erbe Breitschwertu najdeme kríž v kombinácii s polmesiacom. V erbe francúzskeho Comte de Gérard du Barry tiež najdeme hviezdičky a polmesiac. Ako vidno, kresťanská Európa vo svojich rodinných pečatiach, erboch... používala nie len kríž, ale aj polmesiac a hviezdy a to, ako päť, tak aj šesťcípové. Všetko tu bolo skorej, ako sa tieto symboli ujali v krajinách islamu, alebo medzi Židmi.

.....................................................píše Ján Kulík