30 júna 2009
25 júna 2009
Zo slovenského Kalendára - rok 1889.
Časť poučná.
~~~~~~~~~~~~~
Matej Hrebenda,
prostonárodní básnik slovenský.
* Napomíname, že tento článok preberáme tak, ako bol napísaný a uverejnený v roku 1889. Priložená ilustrácia je prevzatá priamo z Kalendára.
............. ...............................
Krásna je dolina rimavská. Pod zelenými horami na brehoch bystrotokej Rimavy rozostavené sú mestečká a dediny, a v nich pracovitý ľud slovenský, zaoberajúci sa krem polného hospodárstva i všelijakým domácim priemyslom. No, v živote našom národňom významná je dolina táto velmi: v dedinách a mestečkách rimavských požehnal nám Bôh prvých národních vodcov a básnikov.
Hačava je tiež jedna z menších dedín na tejto doline a z jednej strany opiera sa o mohutnú pútu Trstia, z druhej strany o vysokú Ostrú. – Keď z nižnieho konca do dedinky tejto vchádzate, vidíte za vodou na pravom brehu Rimavy malý dômok. Dom, ako dom, poviete. Zaiste! Ale ten nízky dom tamto pod Ostrou nám je pamätný, lebo to bol dom Mateja Hrebendy.
Kto že to bol?
Mnohí z mladších ani nepočuli ešte to meno, starší majú ho v milej pamiatke. Ale Hrebendu poznať má každý Slovák; preto poďme do toho nízkeho domku, zavedie nás jeho dobrý kmotrík*) k nemu.
*) Ján Vansa, učiteľ pílanský a otec naších Vansovcov, zanechal v rukopise počiatok životopisu Hrebendovho.
„Vkročíš-li do vnútra, najdeš najvätší poriadok a čistotu; pod koškom (kozúbkom) ležia dve cícky a pod stolom čierny psík, pán jích ale sedí vážne za stolom a zádumčivo hľadí pred seba. Ó bárby hľadel, ale nehľadí, to by sa len tebe tak zdalo, veď on je temný! V takejto zádumčivosti presedí často celý deň.“
Narodil sa tu, pod svojím Olympom, na Píle, roku 1796 dňa 10. marca, z otca Samuela a matky Alžbety Levko, ináč Lamoš zvanej a z turčianskej župy z Lipovca pochádzajúcej. Jeho otec bol dedinským notárom na Píle. (Starý otec Matejov bol Jozef Hrebenda, ev. farár Kokavský, - pokrstený dňa 4. decembra 1751. v Tisovci.)
Školskú výchovu obdržal Hrebenda na Píle. Blažený to bol preňho vek, veď ešte vždy príroda usmievala sa mu a zraku jeho krásnymi obrazy lahodila; vtedy vychádzalo i zapadalo mu ešteč slnce, - až zraku jeho navždy zapadlo: aby prírodu krásnu videl v svojej duši, aby tým milšou mu bola telesným okom nevidená, ukrytá a tým vätšmi túžil po nej. A táto túžba po prírode i láska k nej vychovávala i kojila ho blaženými sny a zrodila v ňom ducha básnického.
Duchovné dary, menovite pamúť mal Hrebenda výtečnú, chuť k učeniu mal od mladosti velikú. Ale, Bohužiaľ! chyba v zraku mu v tom prekážala, ktorá sa uňho už v piatom roku badala; lebo kým ešte do školy nechodil, medzi deťmi sa baviac, „slepým“ ho nazývali. V deviatom roku pri svetle nemohol čítať, v pätnástom ani vo dne. Počas svojho chodenia do školy bol mendíkom.
Od 20. roku veku svojho za 13 rokov živil sa chlebom hlásnickým na Hačave a na Kokave, - aby sa žobrotou živiť nemusel. To bol zvláštny hlásnik, ktorý svoje piesne popod obloky spieval!
Roku 1826. vzniknul na Krokave oheň, on doma nebol, a v tomto ohni zhorelo mu všetko, čo mal, - len na samých knihách utratil v tomto neštestí vyše 80 zl. Nemohúc – pre slepotu – byť ani hlásnikom, osadil sa na Hačave, kde si pilnosťou a pracovitosťou toľko shospodáril, že si vystavil domček, v ktorom až do smrti býval a do ktorého sme laskavosťou jeho kmotríka už prvej nakukli.
Nedarmo napísal o ňom tento istý kmotrík jeho, že bol básnikom od prírody: Hrebenda už jako chlapec v škole verše skladával. Často, keď ako mendík šiel s druhými chlapci na kar spievať, on zarečnil prítomným svoje k príležitosti tejto zhotovené verše, za čo všeobecnú pochvalu, i niečo do ruky dostal. Keď sa mu to tak štestilo, skladával vinše na mená a majetnejším gazdom v obci podával. – Pozdejšie osmelil sa verše svoje i známejším a vynikajúcejším mužom slovenským ku pocte jích mena roznášať, čo, vidiac, že preň, krem všeobecnej obľuby, hmotný prospech prináša, blahoželanie i rozličné básne svoje i neznámym posielal. V daktorý deň pripadlo mu i štvoro mien, na ktoré bolo mu treba i desať básní vyhotoviť, - on to vystačil; za chviľku sa zamyslel a uˇž diktoval svojmu pisárovi a to hneď do čista. Za ním nebolo treba oprávať. Neraz stalo sa, že v spoločnosti vyzvaný bol, aby povedal niektorému z prísediacich zdravicu vo veršoch, on to bez ťažkosti urobil, - za čo mu obyčajne spoločnosť potleskom chválu vzdala.
Tak Hrebenda až do svojej smrti verše svoje skladal a roznášal po Slovensku a to bolo prameňom jeho výživy. Do 40. roku veku svojho sám ešte cesty tieto konal, potom vodieval ho chlapec. Videl som celé svazky veršov, ktoré si jednotlivci od Hrebendu nasbierali.
Ďalej bol Hrebenda kolporteurom, jakého nebolo a kto zná či kedy bude! On razil cestu slovenskej knihe v lude a intelligencii, putoval i viac dní cesty za knihou, ktorú niekomu sľúbil vynajsť, poprezeral (!) všetky vätšie knihovne na Slovensku, oboznamoval v utiahnutých dedinkách slovenských žijúcich našincov s novými knihami slovenskými i českými. Pre knihoveň svoju sbieral neunavene všetky tie knihy, ktoré od najstarších čias Slováci napísali a vydali – kalendáre mal s veľkou pečlivosťou sosbierané všetky. Keď knihu kupoval, vzal ju do ruky a pozorne na všetkých bokoch ohmatal, potom niekde otvoril a požiadal niekoho: „Nože, priateľko, prečítajte z nej kúsok na okoštovania!“ – Vôbec, Hrebenda nechcel dať zahynúť ani jednému slovenskému slovu.
Jaký význam malo toto roznášanie kníh Hrebendom po Slovensku, vidí každý. Nebolo fary a školy slovenskej v okolitých stoliach bydliska jeho, kdeby on viackráť do roka na dvere nezaklopal a už tú lebo onú knihu nezasial. Od múdrejších chodil prijímať poučenia, oboznamoval sa o ruchu svojho – i veľnároda slavianského, aby prijaté slovo donieslo skrze neho na iných miestach úžitok požehnaný. Či to bol kolporteur? To bol missionar svojho milovaného národa.
Že Hrebenda milým hosťom býval vo všetkých slovenských rodinách, že tešili sa všade jeho príchodu, je isté. – Keď prišiel do domu, ľahúčko zaklopal na dvere, srdečne sa usmievajúc vstúpil dnu, pozdravil domácich a títo obyčajne privítali ho slovami: „Kde že Vy chodíte, už dávno Ste neboli!“ - - Hrebenda išiel si sadnúť na svoje staré miesto a odpovedal: „Veru, už dávno sme sa nevideli!“
Hrebenda mal stálych dobrodincov, ktorí mu každoročne už či zbožia, či peniaze dávali. Prijímal on dary tieto s veľkou vďakou, ale si jích aj znal vážiť! Tak mierne a skromne žil, že i z darov týchto národu svojmu nashromaždiť chcel poklady: shromaždil peknú knižnicu a túto i s nápisom „Hrebendov poklad“ daroval revúckemu gymnasiumu, pri núdznom ˇžití usporil 400 zlatých, ktoré určil bol dať po smrti svojej tiež tomuto gymnasiumu.
V domácej rodine svojej nezažil Hrebenda mnoho radosti. Roku 1825. vstúpil do manželstva so Zuzanou Gabaj z Kokavy, manželka táto mu r. 1831. na choleru zomrela. Z manželstva tohto dve deti, Šimon a Juliana, otca svojho nectili a už odrastené ho odbehly. Druhá jeho manželka Anna Chôlavy ho do smrti doopatrovala, táto však nebola vstave ducha manžela svojho pochopiť.
Zomrel 16. marca r. 1880. – Na Píle v matrike mrtvých pri mene jeho je táto poznámka: „Matej Hrebenda, prostonárodní básnik, dobrý i umelý kresťan, pri najvätšej núdzi a slepote vysoko vzdelaný i v Písme sv. i v umení.“
Nuž vidíte, rodáci moji milí, v tom sedliackom slovenskom rúchu môže byť tiež srdce šľachetné. Hrebenda bol muž vznešený, jaký sa málo v ktorom národe zjaví.
Priatelia Hrebendoví, ktorí i dnes s úctou rozprávajú o ňom, vedia mnohé pekné výjavy z jeho života. Čo som počul, sledujem tu ešte v krátkosti.
Na vrch Trstie robievali i vtedy z Píly, Tisovca a okolia veselé výlety, vodcom býval Hrebenda. Lepšie vedel cestu jako všetci ostatní. Keď bola spoločnosť netrpelivá a chcela si oddýchnuť, povedal jej: „Ešte nie! – o nedlho výndeme na čistinku a tam stojí vedľa chodníka jedna breza, pod ňou široká, obrastená machom skala, tam si oddýchneme.“ - - Na takomto výlete bol Hrebenda venčaný r. 1855. rukou Ludovíta Kubániho.
Všetko, čo bolo treba na šatách alebo obuvy jeho obšiť, to robil sám, - do ihly navliekol si bez všetkých ťažkostí.
Ráno a večer pravidelne, keď ale nič nepracoval, vždy spieval nábožné piesne, ktorých veľké množstvo vedel nazpamäť. Složil i sám mnohé nábožné piesne v čistej slovenčine. Piesne tieto sú niekde v rukopise.
Hrebendu označuje najlepšie táto udalosť:
Raz, bolo to počas války nemecko-francúzskej, zpýtali bol Hrebenda, s ktorým vojevodcom súhlasí, francúzskym a či nemeckým? – Hrebenda zadumal sa kus a riekol: „Ó by prolomil nebesá, ó by přišel náš vůdce!“ (Výpoveď z piesní Tranovského.)
Hrebenda dopisoval si so slovenským žiactvom na vysokých školách, ktorému posielal svoje básne, ba aj navštevoval ho. Predstavte si len: Hrebendu vedie chlapec za paličkou do Prahy slovenských žiakov navštíviť!
Keď zavítal raz do Prahy, prekvapilo ho študentstvo velmi. Na počesť jeho vyžiadané bolo slávnostné spolkové shromaždenie. Zrazu na rečnište vystúpil August Horislav Škultéty a reční báseň Hrebendovu:
„Přemilí bratří, aj na vás patří Slovanů zraky!“ atď.
v slzách rozplynuť sa mal ten slepec od radosti.
Velmi žiadali si niektorí národovci, aby mohli mať Hrebendovu podobizeň, ale k tomu ho nikam nakloniť nemohli – museli to urobiť fíglom. Keď raz putoval po Liptove, zastavil sa v Mikuláši u Makovického. Dr Zoch vediac o tom, že je Hrebenda v Mikuláši, nahovoril Makovického, aby tam Hrebendu nejako potajomne odfotografovali. Dobre! – Sriadili besedu v slobodnom, Spev, rečnenie, hudba Piťova zamieňali sa, náš milý Matej sedel tam, tešil sa v duchu s priateľmi svojimi a kochal v srdečnej nálade. V tom príde s fotografickým svojím strojom maliar-umelec Klemens, obráti pažravý okuliar na Hrebendu a – raz, dva, tri! už bol Hrebenda odfotografovaný.
Tak vidíme ho tu na pripojenom obrázku, ako sedel tam v Mikuláši a tešil sa unášaný rečou, spevom i hudbou našou národňou. A zaiste duch jeho teší sa i teraz tak zo všetkých šľachetných duší slovenských.
Požehnaná buď pamiatka jeho medzi nami!
Peter z Žulotýna.
* Snažil som sa tento krásny článok prepísať tak, v takej slovenčine a v takom pravopise, ako nám to zanechal autor.
** Mendík = u evanjelikov, pomocník kňaza.
______________
Aj „Encyklopédia Slovenska“ má vstup o Matejovi Hrebendovi. Je tam dátum narodenie, 10.3.1796, Rimavská Píla a dátum umŕtia, 16.3.1880, Hačava, dnes Hnúšťa.
„...Po celý život skladal príležitostné a gratulačné veršovačky (uložené v Lit. archíve MS). Najznámejším sa stal ako podomový predavač slovenských a českých kníh, prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia , spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním dedinského ľudu. Na cestách zachraňoval pred skazou knihy a zároveň zbieral i ľudové piesne (dostali sa i do zbierok J. Kollára a P. Dobšinského), ktoré zapisoval jeho pomocník sprevádzúci ho od 1842. Statočnosťou a horlivosťou si získal sympatie mnohých popredných predstaviteľov slovenského národného hnutia a obľube sa tešil najmä v kruhoch študujúcej mládeže. Knižnými zbierkami obdaroval študentské knižnice, MS a revúcke gymnázium.“
--------------
Takto si hľa na tohoto húževnatého Slováka pamätali a aj pamätajú potomkovia národa. Bol slepý, avšak aj Hómer bol slepý. Aj jeho verše zapisovali iní. Ešte aj dnes a to celý svet si spomína na neho a obdivuje jeho pozostalosť. Aj po Hrebendovi nám hodne toho zostalo a nesmeli by sme zabudnúť na tohto poctivého Slováka, ktorý tiež žil pod svojím Olympom. Aj on má zásluhy na tom, že žijeme, že národ prosperuje, že sme tu, ako rovnoprávny a kultúrny národ.-------------
V tom istom Kalendári ( na rok 1889) stretol som sa aj s jednou básničkou Pavla Országha – Hiezdoslava. Je zvláštna a to najmä preto, lebo je publikovaná tak, ako ju sám autor napísal. Vyhla sa neskorším korekciám, úpravam... ba nenašiel som ju ani v jednej zbierke jeho básnickej tvorby – a mám tu celé štvordielne vydanie „Zlatý fond – Hviezdoslav“. Tam ju nevidím. Nenašiel som ju. 
Táto jeho báseň „Hviezdo viery...“ bola publikovaná ešte počas jeho života, lebo on, Hviezdoslav odchádza z tejto časnosti len v 1921. roku.
O tomto našom pevcovi, velikánovi, netreba ani zvlášť hovoriť. Každý Slovák ho pozná. Učil sa o ňom v škole, ba učil sa recitovať aj nejakú jeho báseň. Mnohé slovenské mestá, mestečká, dediny... majú nejakú ulicu pomenovanú Hviezdoslavova. Proste, nebledne nám z pamäti.
……………………pripravil Jan Kulik
20 júna 2009
Štátne vlajky krajín Škandinávie. Dánsko.
Škandinávsko je oblasť, odkiaľ prichádzali draví Germani a týto sa veru prali. Nevadilo s kým. Medzi sebou, alebo proti Keltom, Rimanom... a neskoršie aj proti Slovanom, avšak asi najlepšie im chutili pračky medzi sebou. Kraj mali chladný, na potraviny chudobný, nuž čo si počnú? Na dovažok, ako tvrdia súčasní vedci, planéta Zem mala aj vtedy nejakú klimatickú zmenu. Postupne sa chladilo. Tí, čo sa posunuli na juh skorej, začali si zaujímať svoje „tradičné“ územia. Presunuli sa aj na Britské ostrovy atď. atď. a tí, čo zostali v starom kraji, začali s rabovačkami. Poznáme ich, ako Vikingov. Darilo sa im. Najkrajšie, najvýnosnejšie rabovačky boli tam, kde žili ich, už pokrstení bývalí spolubratia. Áno najlepšie sa rabovali kresťanské kláštori, lenže s týmto si sami kopali jamu. Začali sa pokresťančovať, ale dravosť ich neopúšťala. Teraz, už pod krížom, išli rúbať neveriacich. Nevadilo, či to budú moslimovia, alebo ešte nepokresťančení severania, ako napr. Baltoslovania, Ugrofíni a pod.
Práve počas takejto výpravy proti Estóncom, podľa tradíčného podania Dánov, ich budúca národná vlajka padla medzi nich rovno z neba a to presne 15. júna 1219. roku, počas bitky pri Lyndanisse (neďaleko mesta Tallinn – Estónsko) a to bol znak rovno od Boha, ktorý si zastal na stranu „svojho“ vojska, čo viedol ich kráľ Valdemar II. ale toto im už veriť nemôžeme. Prečo? Tak, prvý zánam o ich vlajke je o sto rokov mladší a historické dáta ukazujú, že táto ich vlajka, ani nie je výlučne len ich. Mnohé kniežatstvá, „štátiky“ tzv. Svätej rímskej ríše mali podobné, až rovnaké vlajky, či aj tie štátiky pozdĺž ich hraníc používali rovnaké (a Dánsko bolo práve tam). Všimnite si vlajku Švajčiarska, ba aj Savojska, ba aj ríšska vojnová vlajka bola na vlas rovnaká. Červená farba vraj predstavuje boj, bitky pre vieru a ten biely kríž je tam preto, aby každému bolo jasné, že tie bitky sa konajú pre „svätú“ vec.
Dánska verzia vojnovej vlajky má podobu „lastovičieho chvosta“ z čoho sa dostala škandinávska podoba kríža, ktorý nie je rovno v strede, ale kolmé rameno je v prvej tretine poľa. Táto podoba vlajky je aj dnes len „vojenskou“, či vojnovou. Radoví občania nikdy nesiahali po „Dannebrog“ (úradný názov dánskej vlajky). Stredom XIX. st. (1849) , ako po celej Európe, tak aj v Dánsku vzplanuli nepokoje a ľud sa po prvýraz postavil pod svoju národnú zástavu, lenže nie v tej „lastovičej“, lež vo svete bežnej, obdĺžnikovej podobe. Od toho času, Dáni majú aj svoju národnú vlajku. Jej dimenzie sú však aj dnes pohyblivé, neustálené. Normálne sa chápe, že to má byť v pomere (šírka x dĺžka) 28 : 34, ale povoľuje sa aj 28 : 37.
*Podoba dánskej zástavy ovplynila aj ďalšie škandinávske krajiny.
……………………….pripravil J. Kulík
Štátne vlajky krajín Škandinávie. Švédsko.
Už v XIV. st. vládnuca dynastia Folkungových mala modrý štít s vlniacimi sa bielými pásami, na ktorých bol zlatý lev. Aj švédsky erb, tiež zo XIV. st. mal modré pole, modrý štít a tri zlaté koruny a preto vládne mienka, že do neskoršej národnej vlajky inkorporovali práve tieto farby, modrú a žltú. Najstaršia zaznamenaná vlajka tiež pochádza z druhej polovice XIV. st. Na modrom poli boli jednoduché žlté vodorovné pruhy. Na neskoršiu, súčasnú podobu vlajky, určite vplývala vlajka susedného Dánska, lebo Dánsko bolo odvekým rivalom Švédska. Od XVI. st. švédske lode plávali pod vlajkou, ktorá je teraz ich štátnym erbom. Vlajka v podobe „lastovičieho“ chvosta sa stáva populárnou len v XVII. st. a používalo ju švédske námorníctvo.
Rozhodnutím Viedenského kongresu (1815.) Švédsko a Nórsko i keď majú spoločného panovníka, predsa sú to dve samostatné kráľovstvá a aby to bolo viditeľné, na obe vlajky do ich horného kantónu sa prikladá znak „ zväzu“. Jeho najstaršia podoba bol biely kríž na červenom poli, čo neskoršie podľahlo ešte ďalším úpravám. Keď Nóri, v roku 1905. získali samostatnosť, Švédi sa rozhodujú za vlajku, ktorú majú aj dnes (22. júna 1906), ale vlajku „lastovičieho“ chvosta si tiež ponechávajú, ako a jedine vlajku ich ozbrojených síl.
Rozmer vlajky je 5:8.
………………………………….pripravil J.Kulik
Štátne vlajky krajín Škandinávie. Nórsko.
Nóri, ktorí sa považovali za samostatný národ, dlhé roky boli pod domináciou Švédov, ba mali aj spoločného kráľa, lenže... no s týmto stavom neboli najspokojnejší a trucovali, ako sa dalo. Namiesto švédskej, vyvesovali dánsku vlajku a pod.
Vo februári 1814. roku, korunný princ Christian Frederick vytvoril novú samostatnú vlajku Nórska, lebo nespokojnosť s vládou švédskej koruny vždy bola pod povrchom. Rozhodol sa pre vlajku Dánska, ktorú Nóri už tradične používali, s tým, že na ten dánsky biely kríž priložil aj tmavomodrý kríž, akože nórsky a do horného kantónu vsunul nórsky erb. Zlatého leva s korunou, ktorý drží bojovú sekeru. V 1821. roku, nórsky parlament schválil podobu súčasnej vlajky, ktorú navrhol Frederick Meltzer, lenže trvalo to ešte 77 rokov boja, zápasu, kým ju schválilo aj Švédsko. Švédsky kráľ dlho odmietal uznať im vlajku. Len v 1838. bolo im povolené vyvesiť si ju aj na lode a aj vtedy, ak tam nemali aj tú „spoločnú“ vlajku, nemohli dostať ochranu švédskej koruny.
v 1844. roku, nový švédsky kráľ Oscar I. vytvoril nový symbol „zväzu“, keď urobil kombináciu švédskeho a nórskeho kríža, ale aj ďalej, obe vlajky museli v kantóne mať znak únie. Takto sa urobil aj ďalší krok na púti osamostatnenia sa Nórska. Bolo to lepšie, ale Nóri túto novú vlajku nazývali „špinavou“, „herringovým šalátom“ a pod. Chceli mať „čistú“ vlajku. Bez toho znaku v kantóne, takže boj o vlajku trval aj ďalej. V rokoch 1893, 1896 a znovu v 1898. nórsky parlament hlasoval a aj odhlasoval, že ten symbol z kantónu sa má odstrániť. Pri tom treťom odhlasovaní, aj kráľ musel cúvnuť. Musel dať svoj podpis, musel aj zákonom schváliť novú, „čistú“ vlajku. Táto podoba, ktorá trvá aj dnes, po prvýraz zaviala 15. decembra 1899. a šesť rokov neskoršie, Nórsko sa konečne aj osamostatňuje.
……………………………pripravil J. Kulik
Štátne vlajky krajín Škandinávie. Island.
Na svojich objavnolúpežných cestách, Vikingovia sa zatúlali aj na sám sever zemegule a tu objavili ostrovy Faroe. Odtiaľ sa dostali na ostrov Islandu, po ňom na ostrov Grónska, až pristali aj pri brehoch Kanady. Tak hovoria islandské ságy a ich výklad podporujú archeologické vykopávky. Island sa podarilo osídliť. Bol tam dostatok rýb a aj vhodné pasienky pre statok, avšak nebol im nejak lákavý. Išiel tam len kto musel. Kto sa previnil vôči platným zákonom, ten musel do vyhnanstva - na Island. Horúca krv však ťažko chladne a aj tu sa niektorí dopúšťajú kriminálu, nuž aj táto spoločnosť ich vyhania. Jednotlivci musia ďalej. Na západ. Objavujú Grónsko a že aj vtedy bola nejaká zmena klímy, aj na tomto ostrove nachádzajú vhodné pasienky, vhodnú pôdu na pestovanie zelením, bohaté loviská rýb... nuž usádzajú sa. Zakladajú osady a žijú si. Asi 500 rokov. Lenže nič nie je stále, nuž ani klíma nie je stabílna a zachladilo. Tí, čo mohli, odbehli a tí, čo nemohli, nechceli, postupne vymierajú.
Celkom náhodou, tí z Grónska (tratia sa v hmle) a objavujú nový svetadiel. Aj tu sa usádzajú, ale pre neznáme príčiny, aj zanikajú.
Prví kolonisti začínajú prichádzať niekde medzi rokom 870 – 930, i keď neskoršia sága (písaná o vyše 100 rokov neskoršie) udáva aj „precízne“, že to bolo v roku 874. Týto prví kolonisti boli prevažne „gazdovia“, ich rodiny, sluhovia a otroci. Kriminálnikov sa tam vyhaňalo neskoršie, no predsa ten počet obyvateľstva bol pomerne malý. Podľa prvého súpisu, v 1703 r. zaznamenali 50.358 obyvateľov. O 200 rokov neskoršie, v 1901. počet sa zvýšil na 78.470 a v 1950 zaznamenali 143.973 osôb. Ešte nejakú dobu po II. sv. vojne počet sa zvyšoval, ale druhá polovica XX. st. zaznamenáva stagnáciu, až mierny úpadok, či lepšie povedané, osciluje to. V prvom rade, natalita prudko poklesla, nových prisťahovalcov nejak nepribúda, takže i keď životná úroveň je pomerne vysoká, Island sa zatiaľ nestal atraktívnou krajinou pre prisťahovalcov zo sveta.
Ako každý národ, aj Islanďania si želali byť nejakou samostatnou krajinou, takže začiatkom XX. st. požiadali dánsku korunu (úradne patrili k Dánsku), aby sa im povolilo mať vlastnú lokálnu národnú vlajku. Dánsky kráľ súhlasil, ale pod podmienkou, že tá ich vlajka musí byť odlišná od všetkých vtedy jestvujúcich a vždy má byť podradená dánskej vlajke. Všetky politické strany sa dali do roboty a schválili návrh, že to má byť modrá vlajka, so „škandinávskym“ krížom a tento bude červenej farby, aby sa nejak dalo na známosť, že krajina prislúcha k Dánsku. V júny 1915. roku s týmto súhlasil aj dánsky kráľ. Na pevnine, vlajka bude viať vedľa dánskej, kým na mori, na ich lodiach, môže viať len v teritoriálnych vodách Islandu. Tlačilo sa aj ďalej, nuž v 1918. roku koruna uznala Island, ako samostatné kráľovstvo, v rámci dánskeho kráľovstva a tým pádom, uznala sa aj národná vlajka.
Dňa 17. júna 1944. r. Island sa stáva samostatnou krajinou, republikou a nastala malá kozmetická úprava vlajky. Pozmenila sa intenzita modrej farby. Namiesto jasnomodrej, teraz je tmavomodrá.
Modrá a biela farba sú nejak aj historické farby krajiny. Aj prvá národná vlajka (trvala veľmi krátko) zaviala už v 1809. roku. V 1903. r. Island dostal aj vlastný erb, kde bol biely (strieborný) sokol na modrom štíte, ba biela a modrá farba bola aj dominantnou farbou ľudového obleku, kroja. Keďže sa Islanďania považujú za potomkov Škandinávie, aj „škandinávsky“ kríž má opodstatnenie.
Štátne vlajky krajín Škandinávie. Fínsko.
Bežne, medzi krajiny Škandinávska, zaraďuje sa aj Fínsko. O pôvode tamojšieho obyvateľa vieme toľko, že súčasní Fíni sa považujú za vetvu Ugro-fínskej jazykovej skupiny, ale kompozícia obyvateľstva, jeho pôvod nám je zahalený do temna dejín. Archeologické pamiatky ukazujú, že človek tu žil už v čase asi 6 tisíc rokov p.n.l. Neskoršie sem prichádzajú mnohé ďalšie skupiny a obyvateľstvo sa mieša. Konečne, zatiaľ nevieme rozlúštiť ani etymológiu názvu Škandinávia. Vlastne nepoznáme prvý element, kým koncovka –avia, podľa jazykovedcov vraj má ie. pôvod a význam „ostrov“.
Obyvateľov tejto krajiny poznáme, ako Fínov, lenže oni seba nazývajú Suomi. Krajinu si nazývajú Suomen Tasavalta, kým pre nás je to jednoducho Fínsko a na podiv, aspoň v ang. príručkách, etymologických slovníkoch atď. o tomto mene, názve sa dozvieme len toľko, že etymológia je neznáma.
V ruskom et. slovníku pod vstupom Finn najdeme, že názov pochádza (súčasnú ruský), zo švédskeho jazyka, Finne a východiskom tohoto je staroškan. Finnar = Fíni, ktorého lat. je Fenni (Tacitus), gr. Φίννοι (Ptolomej) a všetko sa vraj zvádza, či môže sa dať do súvisu s gótskym findhar = sliediť, ktorého prvoradý význam je lovci, poľovníci. Niektorí vedci to dávajú aj do súvisu so starým h.n. fenna, fenni = blato, močarisko... čo však Vasmer a aj ďalší považujú za „nespoľahlivé“ vysvetlenie.
Trochu skorej od dánskeho šírenia slova Božieho medzi Estóncami, Švédi s ohňom a mečom usilovne pracovali medzi Fínmi. V jednej ruke Biblia, v druhej meč. Tak sa im darilo, že už v XII. st. mali Fínov vo vrecku, vlastne v laviciach. Zotrvali tam do 1809. roku, do času, kedy ich odtiaľto vytláčajú Rusi, takže aj dnes Fíni sú z väčšej časti evanjelici, ale majú aj hodne pravoslávnych. V rusku zotrvali do „októbrovej“ revolúcie, čiže do 6. XII. 1917. kedy vyhlasujú vlastnú samostatnosť. Ako už samostatní potrebovali aj vlastné identifikačné symboli a mali kam siahnuť.
V XVI. st. veľké kniežatstvo Fínska získalo svoj národný štít. Na červenom štíte bol zlatý lev s obrnenou ľudskou rukou, v ktorej drží meč. Všade okolo neho sú roztrúsené biele ruže. Prechod spod švédskej, pod imperiálnu ruskú korunu, nebol každému podľa chuti a že v tom čase po celej Európe začínali duť nové vetríky, či vtedy ešte len vánok, ako všetci, tak aj Fíni sa „prebúdzajú“ a hľadajú si nejaké celonárodné identifikačné znaky. (Pamätaj, európske „meruôsme“ roky potriasli svetom!) Zjavuje sa aj nová „národná“ vlajka, v ktorej sú zastúpené farby štítu: červená, žltá a biela. Významný spisovateľ Zacharius Topelius, v lete 1862. roku navrhuje novú vlajku a tento jeho návrh ľud prijal s ochotou.
Na biele pole, ktoré reprezentuje zasneženú krajinu, umiestňuje modrý „škandinávsky“ kríž. Táto modrá farba im reprezentuje množstvo jazier (údajne ich majú vyše 55 tisíc), no a preto je to „nordický“ kríž, aby každý vedel, že aj oni sú krajinou Škandinávie. Po vyhlásení samostatnosti, ešte nejakú dobu polemizovali o farbách vlajky, ale konečne, 29. mája 1918. roku táto biela vlajka bola schválená, ako štátna. Od vtedy boli len maličké úpravy a týkali sa jedine odtienku modrej. Posledne o tom debatovali v januári 1995.
*Na štátnych budovách veje takáto vlajka. V strede kríža je erb, štít, lev, kým občianska vlajka toho leva nema. Obe varianty sú úradné.
………………………pripravil J. Kulik
Detské nábožné pesničky
Neprejde jeden deň, aby si aspoň jeden návštevník blogu nevyhľadával nábožné pesničky. Niekoľko pesničiek sme zverejnili, ale nie preto, že chceme vystriedať Spevníky. Zverejnili sme úzadie ich vzniku, aby ste, keď si otvoríte vlastný Spevník mali predstavu, ako tá, či oná pesnička vznikla, kedy, prečo... Zadovážiť si Spevník, nie je žiadny kunšt. Obrátite sa na najbližšiu faru, lokálneho kňaza a už to máte.
Detská pesnička je však niečo iné. Či sa dá zohnať nejaká brožúrka, alebo nie, neviem.
V Austrálii ju máme. Pesničky zozbierali a vytlačili manželia Velebíroví, p.f. mgr. M. Velebír a jeho manželka p.f. mgr. A. Velebírová. Bolo to ešte počas ich účinkovania v Melbourne, v slovenskom ev. chráme „Krista Pána“ v Lavertone. Nazvali ju „Hosana“. Je tam vyše 30 detských nábožných pesničiek, odkiaľ vyberáme nasledovné. Ak bude zaujem, prinesieme vám aj ďalšie.
…………………………………………pripravil Ján Kulík
Mineola? Čo je to?
O niečom zvanom Mineola, Mineolka už sme písali. Také ovocie nejestvuje. Pod tým menom svet pozná len názov jedného plemena Indiánov a tí žili v oblasti, kde nerastie ani tropické a ani subtropické ovocie. Neďaleko New Yorku.
Celkom náhodou som prišiel na stopu aj tomuto, akože ovociu. Hľadal som, čo si posadím do záhrady, keď tu zazriem aj to melodické slovo. Má ho poddruh umele vypestovaného kríženca Tangelo a toto je ovocie v podobe pomaranču, ale s pomarančom má len toľko spoločného, že patrí do skupiny citrusov a farba mu je jasno pomarančová, či v tej pomarančovej je trochu viacej žltej farby.
Tangelo dopestovali v Amerike, skrížením grapefruitu s mandarínkou a ako už same meno Tangelo udáva, chuť tohoto nového ovocia je „tangy“ = ostrá vôňa, ostrá chuť, čiže trochu trpkej chuti a podobu má trochu na mandarínku a aj ľahšie sa lúpe, čistí od kôry – podobne, ako mandarínka. Išiel som na tržnicu a medzi citrusovým ovocím vyhľadal som aj Mineolu. Kúpil som to a okoštoval. Ruku na srdce, bez tohoto „záraku“ som žil a budem aj ďalej. Nepošteklilo mi chuťové bunky. Keď mám chuť na grapefruit, odtrhnem si ho priamo zo stromu, čo mi rastie pri letnej verande. Vedľa neho je stromík mandarínky, po ňom je „blood“ orange = „krvavý“ pomaranč (šťavu má tmavočervenú a aj chuť mu je trochu iná) a naproti rastie pomaranč.
Teda, čo povedať o Tangelo? Je to nový, umelý druh ovocia a čo povedať o mene Mineola? Zase len trochu.
Hlavné tri druhy Tangela sú: Orlando, Mineola a Seminole. Je ich ešte zopár ďalších, ale okrem Orlanda, skoro všetky majú meno nejakého plemena Indiánov. Červené sú, ako Indiáni. Aspoň si tak myslia tí, čo ich dopestovali.
Pestovatelia ovocia už dlhé roky skúšajú dopestovať nové odrody, takže trochu staršie od Tangelo, je Tangerín, Tangor... ale pravdu povediac, tieto druhy sú už ďaleko väčšie nepodarky. Malé, trpké, polné semiačok atď. Tangelo zatiaľ dopadol najlepšie.
Tá osoba, čo sa dozvedala o Mineolke, nech napíše priateľom, že hoci aj jedli Mineolku, predsa nevedia, čo jedli. Jedli Tangelo. Tak, na okraj im môže napísať, aké zázračné ovocie má aj doma v záhrade. Fuji, Pink Lady, Abas, Gala, Mutsu, Spartan, Bonza... všetko poddruhy jabĺk a nech sa ona trápi, čo je to za exotické ovocie, čo rastie aj na Slovensku. Prelistuje všetky knihy a nenajde to.
Na záver môžem spomenúť, že zo svojho druhu najlepšie mi chutí Cerovača, Karamanka a aby som listu doplnil, tak aj Reine-Claude de Bavay. Teraz sa tráp, čo je to za ovocie. Nikde ho nenajdeš. (Dyňa, hruška a slivka.)
…………………….píše Ján Kulík
18 júna 2009
Odkiaľ to máme?
![blogKulik_thumb[2]](https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiJR6SXU9wqMZhWExua0049JefWYe2mjJ1ngLLDlwvFQGLGTpReVAzrhNsPPn-xx16EMr_theRXF6XcE1xaAIx3fqLq-Nd9VaUeYm993d_3pO8osXgFcnGQmVYfZZsHNSQNWdB6cr86Wes/?imgmax=800 "blogKulik_thumb[2]")
V staroveku, či ešte aj v stredoveku, cestovať z mesta, do mesta nebolo celkom bezpečné. Úzke cesty viedli tmavým lesom a tu sa skrývala, ako rozličná dravá zver, tak aj zbojníci. Keďže väčšina ľudí sú praváci, veľmi dôležité bolo mať dobrý prehľad po kríkoch z tejto strany. Aby, v prípade nebezpečia bolo času vytiahnúť meč, šabľu, pištoľu a ochrániť si život. Práve z tohoto dôvodu, človek, jazdec, pohyboval sa ľavou stranou cesty.
Pri zrode automobilizmu, v každej krajine sa premávka riadila na svoj spôsob, ba v Taliansku si to aj dôkladne vymiešali. V mestách sa jazdilo pravou stranou, ale za mestom, v poli, jazdilo sa ľavou. Muselo sa čakať kým príde Musolíny, aby urobil poriadok. Ináč, ďakujúc Francúzom a hlavne Nemcom, kontinentálna Európa a aj aspoň polovica sveta, jazdí pravou stranou. Briti (skorej aj Švédi, ba aj Českoslovcensko...) jazdia ľavou stranou. Podobne, okrem Kanady, ľavou stranou sa jazdí vo všetkých bývalých britských kolóniach.
Neboli to však ani Briti, ani Nemci, ani Francúzi, ani ... čo sa začali dôkladnejšie zaoberať problémom regulácie premávky, vymýšľanýim pravidiel, zákonov... pokút... z čoho máme hodne aj dnes.
Ak si do ruky vezmeme Bibliu, alebo rozličné publikácie najfundamentalistickejších evanjelistov, hneď sa dozvieme, že život sa začal v Babylóne, ale tu začal aj morálny pokles, ktorý sa, ako rakovina šíril na celý svet. Odtialto sa rozšírilo zbožňovanie matky a dieťaťa, tu vznikla idea znovunarodenia, idea „svätého“ otca, idea chrámovej veže, cirkevného polatku a čuduj sa svete, tu sa donášajú aj prvé zákony na regulovanie mestskej premávky.
Bol to vraj vtedajší tamojší kráľ Sancheríb, čo ako prvý uvádza legálne parkoviská (za poplatok) pre ťavy, somárov, vozy, kone, mulice... a tu vznikajú aj prvé sankcie za nelegálne parkovanie. Kráľovská pokladnica potrebovala peniaze na financovanie dobyvačných vojen a regulovanie premávky sa črtalo, ako nepreschýnajúci zdroj. (Tak to robia aj súčasné vlády na celom svete.) Určili sa parkoviská, kde poplatok bol pomerne vysoký a ilegálne parkovanie sa prísne trestalo. Čo si zaslúži osoba, ktorá narúša zákon, neuctieva práva iných... nič, len smrť. Prepichnutie kópiou. Áno, tak sa trestalo.
Rozľahlé rímske impérium tiež malo svojich starostí s regulovaním premávky. Ako prvé, bola tu stavba ciest, ich údržba, ba dennom poriadku diskusie senátu, neraz boli aj premávkové pravidlá.
Keďže všetky cesty viedli do Ríma, zjavila sa potreba regulovania mestskej premávky a preto v roku 45. imperátor Caesar uvádza zákon o jednosmerných uliciach.
Vtedajšie cesty boli pevné. Stavali sa z kameňa, no neskoršie, už v stredoveku kvalita ciest klesá, avšak s nástupom automobilizmu, zjavuje sa aj potreba betonových, až asfaltových ciest. Tu sa ale zjavil problém. Ako skúšať kvalitu asfaltu? Ako najspoľahlivejšia metóda, osvedčila sa tá, čo bola najjednoduchejšia. Chemik dal svojmu asistentovi ceruzu, papier a guľočku smoly. Tento tú guľočku, ako nejakú žuvačku, usilovne žuval a na papier vnášal svoju „odbornú“ mienku a kvalite materiálu.
Každý poriadny šofér má v aute aj cestovnú mapu (automapu). Boli rozličné mapy od nepamäti, od najstaršieho staroveku, ale táto moderná automapa za svoj zrod vďačí nie šoférom, lež cyklistom a ich klubom. v čase popularizácie tohoto premávkového prostriedku, do klubov patrili všetci serióznejší cyklisti a týto páni vám na svojich bicykloch krúžili cestamy, necestami, bližším a ďalším okolím a pedantne si značili, zapisovali každú zdolanúz trasu, cestičku, úvrate, potok, potôčik, priekopu, dedinu, jej ulice, až sa zrodila cestovná mapa.
Takýto výlet do minulosti neškodí. Potrebujeme vedieť, prečo je niečo tak, ako je a nie inak. Nehnevať sa na policajta, keď nám vyrúbe pokutu za priestupok. Lepšie a aj zdravšie je zaplatiť peňazmi, ako životom. V Babylóne sa tratila hlava. Asi naši mocipáni zmudreli. Pokutujú nás peňažne, sumou ktorú si myslia, že zvládne naša rodinná pokladňa. Ak by nám stínali hlavy, pichali na kópie, ľudia by boli pozornejší a v do pokladne by sa groše nesypali. Konečne, ak by nás pobili, kto by platil pokuty?
Ahoj Tóti. Urazilo vás toto? Asi áno.
………píše Ján Kulík
Veď hádam každému z nás sa ušla táto stará nadávka pre Slovákov. Tót, buta Tót (sprostý Slovák), ale nie sme ani my nejakým „holubičím“ národom. Aj my vieme trúsiť nadávky na iných. Ako všetci na svete. Poznáme nadávky hlavne na okoložijúce národy.
To „naše“ Tót sa nám ušlo, ale nie z vlastnej chyby. Nevidruje žiadny „národný charakter“. Prišili ho nám iní a aj to ich vlastnou chybou, lebo o svete mali mylnú predstavu. Dali nám to z vlastnej nevedomosti. Proste, pomiešali si pojmi a v tom im ani toľko nemôžeme zazlievať, keď spoznáme, o koho tu vlastne ide.
Slováci sú Slovania a spolu s Germánmi, Románmi... patria do veľkej indoeurópskej jazykovej skupiny. Už v pravlasti, ako susedov sme mali Germánov, kým po periférii sa nám potulovali rozličné turkománske skupiny. Jednou z nich boli aj neskorší Chazari.
Na svere Európy, v Baltickom mori je ostrov Gotland a tu sa svojho času obyvatelia premnožili, hladovali... nuž vybrali sa dolu, na juh. Nebolo ich mnoho, ale draví. Cestou sa ku nim pridávali aj iní a oni prijímali. Kto sa nepridal, nepripojil, toho preklali. Potulovali sa, hľadali svoje miesto a časť si ho našla aj v oblasti medzi Čiernym a Kašpickým morom, severnejšie od už tam žijúcich Chazárov. Nezostali tam dlho. Aspoň nie všetci. Bol tu nátlak národov z Ázie, nuž Góti sa pobrali na západ, ku hraniciam ríše Rimanov.
Keď sa Goti odsťahovali, odrazu v susedstve Chazárov našli sa Slovania, ktorí sa im ako vzhľadom, tak aj zvykmi atď. podobali na Gótov, nuž ani nehľadali nejaký nový názov pre slovenských susedov.
Ugrofínske, či staromaďarské plemená boli tiež v pohybe. Postupne, po stepiach Euroázie sa posúvali na juh, až dovandrovali ku Chazárom. Tu sa teraz spoznali s chazarským chybným termínom pre Slovanov, Góti, ale nezotrvali tu nejak dlhšie. Z tohoto priestoru ich začali vyhaňať ešte divokejší Pečenehovia, ktorí sa „hľadali“ lepšie pasienky a pravda, bojovali. Staromaďari, ku ktorým sa teraz pridali aj tri plemená Chazárov a išlo sa ďalej na západ. Prekračujú Karpaty a zase sú v susedstve Slovanov. V nejakom labílnom spojenectve s Frankami, darí sa im poraziť Slovienov Veľkej Moravy, ale neusádzajú sa tu. Vandrujú ďalej a zvádzajú bitky po celej západnej Európe. Od severu, až po Španielsko, avšak po utŕžených vojnových porážkach, postupne sa začínajú osádzať v oblastiach rozbitej ríše Slovienov.
O páde V. Moravy už máme aj vlastné písomné pamiatky. Zanechali ich nám priami svedkovia doby. Pravda, všetko je zaodeté do cirkevného rúcha a v „Živote Naumovom“ čítame: „A Moravskú krajinu, ako bol predpovedal svätý Metod arcibiskup, čoskoro stihla Božia pomsta za hriechy proti zákonu, za ich odpadlíctvo, za vyhnanie pravoverných otcov (vyhnanie žiakov Cyrila a Metoda) a za prijatie heretikov, ktorým uverili. Po nemnohých rokoch prišli Uhri, peónsky národ, zaujali ich krajinu a spustošili ju. Ktorých nezajali, tí ušli do Bulharska (Bulharsko vtedy priamo susedilo s Moravou) a ich pustej krajiny sa zmocnili Uhri“.
Byzantský Konštantín Porfyrogenet v diele:“De administrando imperio“, v kapitoly kde hovorí o byzantských spojencoch, „Turkoch“ a na myslí má starých Maďarov, spomína, že Maďari prenasledovaní Pečenehmi, zaujali si územie, z ktorého vyhnali vládnucich obyvateľov V. Moravy. Túto krajinu, ktorej vládol Svätopluk, spustošili „Turci“ (Maďari).
Český Kristian tiež hovorí o skutočnosti zániku V. Moravy a za všetko obviňuje Svätopluka:“Rozohnený spupnou pýchou, nedbal na Metodove sväté napomenutie a vydal svoj ľud z časti Kristovi a z časti diablovi (tu sa myslí na Wichinga a Frankov). A za všetko toto Morava bola podmanená, vyplienená, spustošená... pretože niet spolku medzi svetlom a tmou“.
Na začiatku svojho usádzania sa v oblasti Panónska, pre starých Maďarov, ktorých dobové pramene nazývajú Turkami, všetci okolití Slovania boli Gótmi, či ako im zachytili ucho, Tótmi. („Chazarský slovník“ – Milorad Pavić.) Postupom času jednotlivé slovanské plemená sa spájali, vyvíjali sa národy, na povrch dochádzajú nové pomenovania... pre Srbov Ráci (z Rašky), formujú sa Rusi (meno im poskytuje jedno plemeno Vikingov, Rhos) atď. (V et. slovníku sa spomínajú aj tieto názvy a ich evolúcia.) Porazení Slovieni V. Moravy si však vo svojom povedomí uchovávajú pamiatku na svoje staré pomenovanie, z ktorého neskoršie vzniká Slováci. Aj v maďarčine pretrváva pamiatka na Slovienov, Gótov, Tótov, pôvodných obyvateľov krajiny.
Nuž to Tót ani nie je také strašné, ošklivé, derogatívne, ako sme sa domnievali. Neznamená nič iné, len jednoduché Gót, člen germanského národa, meno ktorého Chazári chybne aplikovali na Slovanov a Maďari si chyba zopakovali, či ešte vždy ju aj opakujú. Aj u nich to pôvodne znamenalo Slovan, Slovien a že sú Slováci potomkami Slovienov, zotrvali pri pôvodnom názve národa, lebo náš národný vývoj sa zastavil, zostal nám aj tento chybný názov, lenže teraz už skorej ako len uštipačná prezývka.
Medardova kvapka 40 dní kvapká…
Medardova kvapka... Náš zberateľ prostonárodných rozprávok, obyčajov... Pavel Dobšinský, zachytil aj deň Medarda, 8. lipna, či ako to dal do zátvoriek, 8. junia. Toto je vraj deň „báječne prorocký“, lebo vraj, ak na deň Medarda prší, tak bude pršať ešte aj ďalších 40 dní a pridáva, že podobná pôvera jestvovala aj o blízkom dni Jána. Ak bude pršať aj v čase žatvy, bude málo chleba, ale orechov veľa. Keď na Medarda prší, ďalšie dažde sedliakovi robia len starosti. Na poli je vlhko, občas zmokneš a takto to vraj potrvá cez celú letnú sezónu, nuž preto sa ku tomuto viažu aj ďalšie povery; Keď na jar prvýraz hrmí, bi sa hlavou o múr a halvybôľ si zaženieš na celý rok. Keď sú veľké búrky a povetrice, hovorí sa, že to šarkan lieta. Keď hrad (ľadovec, krupobitie) padá, gazdiná predo dvere vyloží kuchyňské vidly. Hneď a zaraz búrka prestane. Búrku a hrom odháňajú: vyhodením ožeha na dvor (ožeh = dlhá rovná palica, obyčajne s navlhčenou handrou, alebo vechťom na konci, používaná na popravovanie ohňa v peci, prehrabávanie uhlia, ohreblo, papek), pálením rakytových prútov, ktoré na Kvetnú nedeľu boli posvätené v chráme; zvonením na všetkých zvonoch a ešte je tu celý rad iných „osvedčených“ metód. Prečo tá kvapka, až 40 dní kvapká? Tak tu ide o ľudovú mieru času, ktorá sa k nám dostala cestou prekladu Biblie. Tam je to častá miera. V čase príchodu „Potopy“, 40 dní pršalo. Panenka Mária po pôrode musela sa 40 dní „čistiť“ atď. atď. (Viď Meruôsme roky), lenže toto „určité“ číslo v pôvodných spisoch na podklade ktorých sa robili preklady Biblie, nikde nenajdete. Znalci predpokladajú, že tu pôvodne išlo o aramejské slovo, ktoré nepredstavovalo 40, lež mnoho, veľa, neúrekom... Prekladatelia si na podklade tohoto urobili „určité“ 40. Austrálski domorodci keď počítajú, tak je to: jeden, dva, tri, mnoho, čiže viacej od troch. U nás je zaužívané aj „sto“, čo v bežnej reči nemusí znamenať rovných 100, ale mnoho.
Humno (jedno z mnohých v Petrovci) po veľkých lejakoch. Všetko rastie ako z vody, najviac burina…
16 júna 2009
Magister, magistra a magisterka
Prednedávnom sme zachytili vetu Pani magisterka Levárska pracuje v lekárni Galenika s chybným spojením... magisterka pracuje v lekárni...
Aby sme si ujasnili chybu, nazrieme do Krátkeho slovníka slovenského jazyka 4, čo sa píše za heslom magister. Po prvé – v stredoveku najvyšší akademický titul na filozofickej fakulte, majster, po druhé – akademický titul na súčasných univerzitných, bohosloveckých vysokých školách (skratka Mgr.) a na umeleckých vysokých školách (skratka Mgr. art.): magister filozofie, magister umenia, po tretie magister farmácie, starší akademický titul lekárnikov, farmaceutov (náreč.„apatiekarov“).
Z toho sa magisterka ujala vo význame jeden a dva; či v stredoveku najvyšší akademický titul na filozofickej fakulte, majster, po druhé – akademický titul na súčasných univerzitných, bohosloveckých vysokých školách (skratka Mgr.) a na umeleckých vysokých školách (skratka Mgr. art.), napríklad: magisterka filozofie, magisterka umenia.
Magistra sa zasa ujala taktiež pri prvom význame, ako aj magisterka, teda v stredoveku najvyšší akademický titul na filozofickej fakulte, majster, a v súčasnosti vo význame tri magistra farmácie aj ako vysokoškolská pracovníčka farmácie, lekárne.
Veta zo začiatku textu má správne znieť: Pani magistra Levárska pracuje v lekárni Galenika.
……………………………………………………………………….Ján Širka
(V Silbaši 4. októbra 2004)
13 júna 2009
12 júna 2009
Jún za humnami
Dážď tiekol ako z vedra.
Vietor zrážal listy, strhával slabé halúzky zo stromov, niekde lámal velké konáre a ráňal ovocie...
Na stomoch s dozrievajúcimi marhuľami bolo hodne škody.
(Fotky sú urobené tesne pred nečasom.)
08 júna 2009
04 júna 2009
03 júna 2009
Moruša na záhumní.
Moruša, bot. Morus. Listnatý strom s bielymi, tmavobelasými až čiernymi plodmi podobnými maline, morušovník.
01 júna 2009
Nie zdieľať názor, ale prijímať názor
Mať rovnaký názor, či súhlasiť s názorom… 
Na náš spisovný či celoslovenský jazyk, vplýva napríklad aj čeština, ktorej slovká prebrali a ešte preberajú na Slovensku slovenskí novinári, spisovatelia, čitatelia, poslucháči médií a potom zo slovenských médií české slovká preberáme aj my, alebo sa ich po príchode naspäť na Dolnú zem naši dolnozemskí Slováci snažia „odovzdať“ aj nám.
......................................................................................................píše Ján Širka
Z tohto dôvodu nás zaujme sloveso zdieľať, keďže sme ho prednedávnom zachytili v spojení zdieľať názor.
Hneď musíme povedať, ľahko uhádnete prečo, že uvedené heslo zdieľať v kodifikačnom Slovníku slovenského jazyka 4 nenájdete, keďže nepatrí do slovnej zásoby slovenského jazyka, ale do českej. V Česko-slovenskom slovníku, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Veda Slovenskej akadémie vied roku 1981, na strane 486 sa za českým slovkom sdílet udáva význam: po prvé oznamovať, dávať na vedomie, po druhé šírenie, napríklad: šírenie svetla a po tretie deliť s kým, deliť sa o čo, napríklad: sdílet s rodiči společnou domácnost, či mať s rodičmi spoločnú domácnosť; nesdílím tvé názory, či neprijímam tvoje názory, nesúhlasím s tvojimi názormi; sdílet s někým těžký osud, či znášať s dakým ťažký osud. Uvedené chybné spojenie zo začiatku textu zdieľať názor by malo po slovensky znieť: mať rovnaký názor či súhlasiť s názorom.
Ako ste si iste všimli, české slovko sdílet sa tvarom prispôsobilo slovenčine ako zdieľať, ba v rokoch 1959 – 1968 bolo prevzaté do slovnej zásoby slovenského jazyka prostredníctvom Slovníka slovenského jazyka vo vydavateľstve Slovenskej akadémie vied, hoci na jeho neprimeranosť sa upozorňovalo už začiatkom minulého storočia. Muselo uplynúť takmer pol storočia, aby vypadlo zo slovenskej slovnej zásoby. Takže ho teraz, ako sme spomenuli už skôr, v Slovníku slovenského jazyka 4 nenájdete.
Nakoniec zhrnieme. Sloveso zdieľať, upravené české sdílet, nepatrí do slovnej zásoby slovenského jazyka. V slovenčine máme namiesto neho najmä: oznamovať, dávať na vedomie, šíriť, deliť, prijímať, súhlasiť, znášať...
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)